Sonety

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň , tak ako už hlasovalo 774 čitateľov.

Autor: Pavol Országh-Hviezdoslav

Digitalizátori: Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth

Kúpiť na Martinus Stiahnuť z iTunes
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

4


Svieť, moja krasopani, lampa obraznosti,
nech stúpam k strminám, bár stmel sa vôkol svet,
a k tomu ostrovu, kde blaha pučí kvet,
nech ponad more trampôt prekleniem si mosty.

Ó, zaveď, kde môj duch sa v pravde pouhostí;
v dňoch týchto pre neho, ach, stravy žiadnej niet,
nadarmo zablúdi do dolín o podnet:
tam rujú sa o korisť, vlastne len o kosti.[2]

Ó, svieť mi, krasopani, ku ponočnej púti,
keď pozemských ciest dusný usadol sa kúdol
a hviezdoglorie vzpláť čisto môžu prúty.

Pod nami hlboko už bied a nárku údol —
však vyššie, vyššie ešte lúčov na peruti:
bych pamiatky na všetky zdola pozabudol…


[2] Svet, kde „rujú sa o korisť“, svet kapitalizmu, v ktorom Hviezdoslav žil, nie je svetom, v ktorom môže nájsť opravdivý básnik zaľúbenie. Hviezdoslav bojuje proti nemu, no utieka sa občas i do svojho vnútra, ku svojim básnickým víziám, ktoré mamonári nemôžu pošpiniť.

POKRAČOVAŤ NA ĎALŠIU KAPITOLU 5