Z rodinného kruhu

    Luna bliká, pluje v chmúru,
matné lúče prekmitajú hrobitov.
    Plachý vetrík listvou šustí,
    skromný slávik dumá v šústí,
v príšerný lká cintorína mlk bytov — —
    Ah, spočiň si, milá matko!

    Neprecitni, driemaj sladko,
požívaj tíš, neskalený mier boží!
    Lepšie v čiernej ležať hrobke,
    nežli v sveta chradnúť sopke,
úkladmi čo, krivdou, biedou mátoží…
    Driem, rodičko nežná, ľúba!

    Tvoj budúnok, tvoja chlúba:
otupný kút, prístreš chladu, teskný dom
    Zmizol krás máj, kvetov lietko,

    ušla si ty, ušlo všetko,
krb rodinný klesne, padá navidom…
    Snívaj, lásko, blahé sníčky!

    Dietky tvoje, sťa kuričky,
vypudené, rozptýlené semotam.
    Utratiac, ah, bdivé krýdla,
    pošmurná zášť na ne skydla,
ustúpily svárom, sporom, spurnotám…
    Spi, nebožká, v nemej hĺbke!

    V maní tvojom hlasy trpké
v práci tvojej cudzích zneje úst povel.
    Zhranel, zhynul fátel smútku,
    zábud vášeň splodil prudkú:
šedý starec túžbe srdca vyhovel…
    Nestrhni sa, zvesť tá zlá ti!

    Nečuj žiaľu, pokoj kráti!
Netuš pravdy zármutného prievratu!
    Bo kebys’ ty z rakvy mihla,
    horko by si plakať stihla,
a sa znova obrátila, v zem svätú…
    Neprebuď sa, útla matko.

    Sni ľahunko, čičkaj sladko!
Luny svetlo chvie sa tvojím nad rovom.
    Vonný vánok vetvíc šustí,
    trúchly slávik spieva v šústí
bielym duchom, blúdnym tôňam, hmle krovom
    Spi matičko, ctnostná matko!

Dl. 1. IX. 1896