Z rodinného kruhu

Nezabudnem nikdy dopustenia smútku!
V chládku som si voľkal, v mäkkej lenil tráve.
Okolo mňa chlapček drobnú metal hrudku,
jako srnček virgal, brúky plašil v sláve.
K sebe som ho sviedol, rusé kučil^[2] vlásky,
radostne ma objal, z bratskej bozkal lásky.
Naraz mi zuvíňal, do vrbín sa vkradnul,
aby, chudák, v hĺbku divej rieky padnul.

Ah, nešťastný súmrak, vraždný puku mráz on!
K brehu letel vôd som, strach ma hrýzol mrzký.
Plakal som, nariekal, pomätený, blázon,
a hučiace prúdy rechtaly sa brzky.
Kričal, volal, darmo. Kručín skúmal mdlý svet,
hrôza kási šepla: márny, ah, je výzved!
Niet ho viacej, niet ho, zmiznul braček, zmiznul:
ta preč mi ho v priepasť čierny osud piznul.

V duši tkvie mi obraz, načrtaný v chvíli!
Vo snách som ho spatril, drahé nebožiatko.
Ľahký člnok niesly sčerených pien víly,
v ňom čičíkal kvietok spanilý môj sladko.
Nymfa nad ním stála, nótila mu šumne,
prosil ja, vzdychal ja: Poď, poklade, ku mne!
Ah, neočul prosby, ďalej tonul, plával —
Zakryly ho hmliská, schoval vody nával.

Nezapomnem rána, bolestného rána!
Skrotnul bujný rej lún, telo nahor vzhuplo.
Kŕč mi lomil kosti, úľavy kde brána?
pri koristi bielej srdce temer puklo…
V ľaliách si driemal, v nevinnosti truhle,
nezábudky, zvonky zdobily ho, stuhle…
Takto sa rozlúčil, cintora šiel vrátky:
rumy žitia oddal klinu zeme matky.

Dl. 14. XII. 1895