ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ôsmeho septembra, v deň Marie Panny,
prikvitol na bričke, van mu hovel ranný,
odfuknúť si trošku, ľavnej zažiť manny.

Človeka tieň: starček. Údy mrví triaška,
hlavu k zemi chýli noša rokov ťažká,
nemá na ne lieku apatéky flaška.

Privítam ho s úctou, prívetivo, vľúdne,
čupne sebe za stôl, uheganý, kľudne,
čreme vravy látku z čistej lásky studne.

Skarží^[7] sa o trpkom dopúšťaní božskom,
nestretol sa v cestách s vrelým priazne bozkom —
zúbožený večne od národu po skon.

Mutná slzy krôpka hrá na tvári vosku,
uvažujúc súžby, trnie strmín, trosku —
Bodaj by sa vystrel na tú rakvy dosku!

Predložia obiedik, óh, ako ho putná
polievočky tanier, kačurenka chutná!
Kahan matných očiek veselšie mu dutná.

Čo nemôže prežrieť, to potiskne vínkom.
Óh, aký je pyšný, štrngnúc si so synkom,
ako čoby fiškál pechoril sa rýnkom.

Zabudne starosti, hmlistú mdloby tieseň,
skoro by si doprial pestrú šantov pieseň,
netlačí ho svízeľ, žiaľna žitia jeseň.

Óh, aká to rozkoš citu srdca môjmu,
slabunký že kmeť ten vrelšieho je pojmu,
slová jeho sladké tak hlboko dojmú!

Po papinke ciepka, vkradne sa do záhrad,
tu — tam, Bože dobrý! potočí ním závrat,
oprie sa o parkan, kurích číta hláv rad.

Popreskúma bravca, v chlieviku čo grúli,
k jablônkam, ku švestkám dibkavo sa cúli,
poplaší kocúra, čo ma vrabce škúli.

Poprehliada izby, do podrobna všetko —
Tak sebe tu bývaš, ani grófske dietko!
aj u veľkých pánov je to veru riedko.

Tak som rád, óh! rád som, že mu nič neschádza,
teší, ho Ruženka, bujná pôdy mládza,
tichunký ten kút môj ľahobu v ňom zrádza.

Pobudne tu, myslím, sňahy, mrazy predlie,
povoľká si v smačnom poháriku, jedle,
zotavia ho perky, makovníčky, knedle,

I nabidnem návrh — — Obličaj sa spýri…
Jaké by vraj v Meste rapotaly chýry?
Je to gazda? Úskok! Ani za svet šíry!

Šumí, šumí listie žalostného šustu,
zanecháva lipku ošarpanú, pustú —
nie je to po srsti chudákovmu gustu

S Bohom, syn môj, zdrav buď! neuzriem ťa viacej,
nebudeš mať so mnou unovačných prác, ej!
zajdem si ja k babke, pod mačinkou spiacej.

Oblapím ho nežno, otrčím, čo patrí,
kostolná myš ovšem, päťrynštiaky dva-tri,
úsmev mrdá na rtoch, s dežmičkou sa bratrí.

A fujazdí, zmizne… Vtrhne útrap týždeň,
ja len o ňom hútam, trúchlé štrófy brýždem —
Srazil ho marazmus neborákov kríž ten.

Videl som tú posteľ: čiernu jeho truhlu,
bledožlté líca, ruku chladnú, stuhlú,
srútil som sa klátom k smrťolôžka uhlu.

I zalial ma bôľu prenikavý príval,
keď som sa na obrys nebožtíkov díval,
čo si tak spokojno, tak velebno sníval.

Vetchá labuť hniezda, vyvrátený ctný strom,
zmeravená schránka, obalená listrom,
iskra ducha svojho v roji nechá bystrom.

A pochytia vrchnák a prihlobia v smútku,
drmolí ma otras, ako dáku lútku,
ah, nemožná stíšiť krušbu nútra prudkú.

Odzvučí funebrál majestátno, slávne,
dotlievajú sviece, pahraby sťa hlavne,
sprevodí ho kňazstvo, vrúcny zástup drahne.

A nesú ho v cintor: v pominutia Obraz,
v tesný, tmavý otvor spúšťa, spúšťa povraz — —
Po očistci krátkom prijmi ho hviezdny strop v raz.

A oblaž ho, oblasť glorióznej žiary,
kde sa sújem slasti s plesom — jasom pári…
Objav sa mu, slnko Ježišovej tvári!

V. 4. X. 1916