ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď o tebe hútam, posvätných dúm krása
útroby mi stíska, oko v slzách pláve.
Myseľ keď mi v sférach žitia tvojho hrá sa,
chmára chmáru stíha v hlavy mojej láve,
rozpomienka krušná citmi duše striasa.

S túhou, trudom skúmam krokov tvojich cestu,
kvetiny by vonné v kytku sbieral rezky.
Žihľavy, ah, ôstia, bariny púšť jest tu,
tŕnie, šípie, bodľač: nádhera to stezky,
od kolísky plienok až ku mohýl miestu.

Iní majú rozkoš, kalich slasti chlípu,
tebe tvŕdze, trampôt moci neba skytly.
Drzý osud vrešťal: núdze nech ťa rýpu,
hrdluj, rob, krvácaj, zdieraj sa v prác pytli!
Zmije súžby, útrap nech ťa stále štípu.

Večných lopôt v dielni náhlo starlas’, náhlo.
Včasne zvädla mládza,^[4] husté znikly brázdy.
V driapoch psotných úzkob srdce nylo, práhlo,
ľutá saňa nehôd kydala garazdy,
drviace ťa jho snáh do neduhu vtiahlo.

No hoc bremien kríže gniavily ťa besne,
hoc zem znoja, únav bez úrody, pustá:
nevytrhly kliatby z pŕs neresti, tiesne,
nevyriekly rúhy proti božstvu ústa.
Boh pomôže v biedach, prebrodí duch cez ne.

Hrubé ťarchy, svízeľ trpezlivos’ niesla,
pochyby, zúfalstva neznala priepastí.
V tichých Krista chrámoch pred oltár si klesla,
prosba ti a žertva žiale myla, strasti:
prestával tĺcť hámrik, raniť hnevu tesla.

Sľutoval sa Tvorca milosrdia večný,
odstránil aj krivdy, trpkých zkúšok útok.
Pohoru na hlavniach byt vykľuval driečny,
požehnal rodinku, rozptýlil aj smútok —
Vďaka tvoja Pánu žalmy chvály reční.

Radosť aj si čupla k familie kŕbku.
Plod života ľúby, synak tvojej chlúby,
milosti rozdáva, darov nebies hŕbku;
Spasiteľa hláše, svárom pokoj trúbi,
balzam strieka v jazvy, vína leje krpku.

No trvalo krátko, zmizla úľav priazeň,
zabila ťa úzkosť, krutej muky nával.
Sronený duch schránky, suchej kostry strázeň,
zanechal sĺz údol, hore, hore plával,
do raja ho vzniesly ctnosť a svätá bázeň.

Vznešená rodičko, oslávená matko!
plesaj v blesku hostín, hviezdičky kde svieťa.
Strádania po víchroch spočiň sebe sladko,
a Baránka vzývaj za mňa, krehké dieťa,
sila jeho božská by nespŕchla vratko.

Dl. 29. VIII. 1896