ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte stojí strom ten, tá košatá hruška,
pod ňou mi tade rýchlo splýval vek mladosti!
Ešte šumí jej list, jemno šepce, šušká
ducha mi do uška!
Nejednou, hej, dumkou myseľ moju hostí.

Nejedna, hej, dumka, strakavá spomienka
ščerství dobu šantov, dníčky zlaté, ušlé;
v nich som, chlápä drobné, duša chudá, tenká,
šklbal bľušť do vienka,
a na gombík hral sa a bavil na mušle.

Tu vyčíňal pestvá, tropil taľafatky
vrzgavej do bričky mačku priahal pestrú,
Muroval pivničku, pamprl strúhal hladký,
s lachmi mával hádky,
a jak mi čo sviedla, vydubasil sestru.

Tu lovil motýlkov, jaré strážil telce,
pásaval mašurku, švítor slýchal vtákov,
v kalamajkách zvučných ostril som hrdielce,
váľal kotrmelce,
za žĺtkou sa liepal, abo ráňal pákou.

V mäkunkej tu tráve, sviežom vetiev stieni,
učil som švárneho bračeka, miláčka.
Poštipol mu líčko, jak ho zbadal, v lieni
že zuvíňať mieni…
Ah! do vĺn ho vtrhla rušaliek lapačka.

Tu vídal pažravca, vlkolaka gazdu,
jako štíka, krája z biednej nám zahradky.
Špintal, lintal, skuhráč, psiu robil garazdu:
zpäť musev dať brázdu…
Boh vie, vo večnosti či má pokoj sladký.

Tu po trudnej práci driemaval otecko,
kŕpala^[1] vše šúchy dobrá, pečlivá mať.
Kol šibrinky stváral ja či druhé decko:
jej starosť, jej všecko…
Óh! že tú šľachetnosť neduh musel zlámať.

V súmračnom tu vánku pretriasal som časte
remeslo i školstvo, knihy, remeň, muštu.
S tatinka kopýtky, óh, Bože! čo rastie?
trampota či šťastie?
Nechal som čižmárov, zúboženú druž tú.

Opustil som druž tú, vzdelanstva dlel v chrámoch.
Rozpadol sa krb náš, rozprchlí sme všetci.
Nový šafár v známych velí múroch, trámoch,
nové meno v rámoch:
Vnuctvo deda, babky — príbuzenstvo predsi.

Vnuctvu tomu patrí i tá stará hruška,
dejov svedok rôznych snivej minulosti.
Ešte vždy šelesti, vždy šepoce, šušká
do ducha mi uška,
rozpomienok vzácnych nektárom ma hostí.

Dl. 3. VI. 1900