ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osemdesiat liet je dnešného dňa práve,
čo lodičká krehká hladinou i valmi
vlnivého žitia vytrvalo pláve.

Kde-tu oddych voľný v tieni vľúdnej palmy,
lahodnú hru sníčka skýta nebies darca;
zdlhavého mieru nespomenú žalmy.

Mladistvých od rôčkov po šedého starca
často, ah, prečasto súdby ťal ho víchor,
koľko ráz nedoprial ani len vakarca.

Kuvičí škrek s humien, húkanie sôv, psí chór
vyvolal mu otca i dobrunkú matku —
Kŕčovitý vzlyk, jak ledvy-ledvy stíchol.

Cudzincov, sirôtok, privykal poriadku,
mozoľujúc v prácach húževnato, stále,
ošarpaný, hladný čižmárskom pri klátku.

No nevikly z útrob sťažnosť, krivdy žiale;
slzy jeho vídal tajný ledy súkrom,
trpelivý chasník vydržal o mále.

V nedeľu vše zašiel do lesíka, ku krom,
do kapradín ľahnul, zelenej do trávy,
tam sladieval trpkosť modlitbičiek cukrom.

A Pánbožko lásky, — koho núdza dávi,
podporí, spomôže, — spravil z neho majstra,
cech o ktorom vždycky pekné mával zprávy.

I srdiečka bôľu doprial hoju, flajstra:
robotnicu rezkú, šľachetnosti žienku,
rynštiaky čo pláce značila do lajstra.

Zadovážil škvarky — veď vždy mal chuť, mienku —:
Lazy, Suľkov, Rieky, z brván sbitý domček,
do maštáľky maškov, sťúplu Ryšku, tenkú.

V záhradôčke šustil mnohý slivák stromček,
smialy sa beličky, žĺtky, hnilky, hrušky —
Býčkovi tam detva spiežny viaže zvonček.

Pažravá tá detva kradom chrúme, šušky,
čo na zem vše cupne i čo týkou sráňa —
Nebojí sa otca, nebude mitúšky.

Sloboda včul v sádku! zvijas, birčiak: páňa!
Neprikvačí lápsik, ni chabina s trestom —
pritvrdý tatinko za grošom sa zháňa.

Po Tekove, Nitre brúsi štýblí s restom,
vymazať bo túži, čo kde vzal na kriedu…
a maminka, anjel, tá pri práčkach s piestom.

Bodaj milý Pánboh zahnal dlhy, biedu!
Zahnal i požehnal… Žilo sa to lahšie…
I rozumný synček vyššiu konal triedu.

Vďaka, hold rodičke! Kolenačky zavše
modlikala: daj, daj! Nechže bude niečim!
Sentedoval gazda s pár zlatoviek davše.

Nevykarel, hoc dal, na suchoty priečin.
Uhlo hnevu mračno, klerika zrúc, kňazka,
zaperím sa, myslel, kde čo zmína, zliečim.

Vznikla v hniezde svornosť i jakási láska —
Nenadalý požiar zhrýzol kľudu bydlo,
úbožiakov chrbty knuta psoty práska.

Ľútostivý kaplán, čo do prachu skydlo,
sporivou starosťou zdvihne, vzkriesi vskutku,
zúfalým rozostrie prichýlenia krýdlo.

Pokoj svätý útrob vymkne bolesť prudkú,
by nešťastie horšie vrútilo sa rýchle:
manžel ztratil družku v prenikavom smútku.

Po kare hneď zálet… Srdce, ranou pichlé,
zdráhalo sa trúchliť, neblahý hnet vdovčí!
Pojal sebe babča, hej, haj! mladé, štihlé.

Vyhľadával prívet, úprimný zjav, ovčí,
naďabil na diabla horúceho pekla,
čo mu buchty sádže, havčí, vrieska, grovčí.

Pomýlený brak to, darmo pravda riekla.
Šesťdesiatnik únav inšiu mal mať sféru:
ideálny odfuk, saň čo nerve vzteklá.

Uznal časom, uznal preplnenú mieru,
kalicha kyp jedný, v štuchľavom je hvozde —
Lež ktože zapláce rozkmásanú dieru?

Márny ponos, vzdych, ston, pozde, šumný drozde!
obkľúčený súžbou i drobizga kŕdľom,
nebolo tra jojkať velikom o pôste…

Nová pliaga, úžas vyšmykne sa hrdlom:
ohne rumia Mesto, zhorela mu chajda…
Ruky lomí v húfe, z plameňa vybŕdlom.

Nad kutriskom zúpi, ošumelý vajda,
hľadí, hľadí zúfno do tej dymnej pusty —
Čo mu včiľka zbýva? Vezmi vrece, hajda!

Chudú znóti prístreš, v kŕpačku sa pustí,
a sa trápi, zdiera na tú chleba smidku,
kope, jako v nájme, polovník žne hustý.

Šije, hlobí, sliepa piprač hoc i bridkú —
až vystáva zrejmo, až vypriahne vposled…
Malátnosť ho zvládze, triaška v pästi, lýtku.

Ôsmich krížov ťarcha, trudný zmrku dôsled,
posteli ku príkrej prikuje ho celkom —
Viacej hore, než tu, dumiek jeho rozlet.

Tam spočíva v kútku s vychradnutým tielkom
patriarcha vetchy, biely jako húska,
s bledunkými lícmi, s vráskovitým čielkom.

Zrak o Krista oprie a ruženček luská,
chvíľkami ho Parky v ríšu driemot pojmú,
tonúceho slnka nachloblesk naň bľuská.

No pretrhne spánok bzučných mušiek roj mu,
o očistci húta, o budúcej sláve — — —
Bože, daj milosti kmeťúškovi môjmu!

V. 30. VI. 1916