ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Desať rokov práve, chudých rokov je dnes —
Žalostivá harfa, zalkaj, čo máš, prednes!

Bolestné memento, prenikavé jest to:
na prach, nivoč vyšlo Kysúc Nové Mesto.

Kysúc Nové Mesto hrozná zhltla dráma,
dávno hoc aj umkla, jednak dušu láma.

Láma dušu, pára: krb mi najvýš blízky —
tam ja prvé striehol vrabce, číže, blysky.

Deň Jacinta bol to, horúčavy, sparna.
Upustí ten úpek? Márna myseľ, márna.

Živý jarmok víril, ako víril vždycky —
razom: horí! skríknu, horí! freneticky.

Zaburáca Burian, poplach duní Mestu:
chráňte! život, ľudia, robte rate cestu!

Všeobecný zmut-zmät, hedžú, kmášu šiatre,
kramár, šantroch, zevlún nevie, kde čo šmátre.

Pajty žerie požiar, žehy liecu, hlavne,
krokvy treštia, trámy, jako ich plam šľahne.

Nevýslovný strach, ľak, srdcomorné kviľby,
i necitný balvan divým plačom vyl by.

Neľzä hasiť, brániť, ukrutná je páľa,
roba, chvelý starček do Rieky sa váľa.

Lež tá voda Rieky, hach! vrelý to kúpeľ,
uvarí sa stvor tam, nač by viacej zúpel?

Ručia, bučia, grovčia zvery v chlieve, stajni,
desný cavyk zúri, nárek neprestajný.

Fara blčí, kostol, shŕknu zvony, klenba,
organ, oltár, lampa v kadúroch kolembá.

Ulice, Kút, Rýnok začadený rum je,
na mrtvolách, troskách zúfalý duch dumie.

Tak! prašťala Trója, villy, fórum Rímu —
Chudáci, bedáci, jako to vytrímu?

Darmo prišli z Čadce, rekovia z Tešína,
vietor, more ohňa posmech z nich vyčíňa.

Darmo došli zo Žiliny, Bytče,
zasmuhlé len spatria hoviad, ľudí hýče.

Čmud len, popol, vatry, dusivý dym, čierny —
Bože, Bože dobrý! Zmierni hnev svoj, zmierni.

Vidíš súžby, bôľu neslýchaný nával —
daj zotavy, lieku, jakos’ povčiľ dával.

Vidíš dav mizerný, zúbožený, hladný —
Milosrdia žriedlo! vzhliadni naň, óh, vzhliadni.

Po záhumní, roliach ruky lomí, spína —
Nedovoľ, by smrtná strieľala doň mína.

Strnisko mu posteľ, mrákavy perinka,
zimomravá detva mrnčí, frnčí, finká.

Niet cipolka, mliečka, lôžko to neznáme,
strašný osud, strašný po nešťastia dráme!

Do pivníc, do škár, búd vlečú svoje kosti,
fujak, lejak, plušť, mráz nemá, hej, ľútosti.

V handrách, smetiach kňučia, brložní cigáni,
koľký sa, ah, skántri, núdzou zatokáni?

Mrzká veď to trýzeň, hrozitánska bieda,
vytrápené vrstvy až na úmor zjedá.

Vidíš toto všetko, smilovania Pane!
vidíš: slza kajná, prosná rodín kanie.

V útrobách vzbuď nádej, poľahobia čáku,^[6]
slošli tlumu v krížoch pomoc, techu dáku!

Posilň, lásky Otče! požehnaj, óh, zdvihni,
prinavráť, čo, zmizlo: život, radosť, hrivny!

Budú Ťa vždy chváliť, zvelebovať večne —
Popraj. Bože, Mestu blahobytu driečne!

V. 16. VIII. 1914