Z rodinného kruhu

Fňuká, skúka malá Vilma:
joj, ten báči bil ma, bil ma.

Chytil papek v ruku silnú,
jak daj, tak daj, mastil Vilmu

Nuž a prečo, kurča moje?
Rozbila som vajec troje.

Nepekné to, ej, ten báči!
Pré škvarenku chúďa vláči.

A čo ešte, drahý anjel?
Ah, roztĺkla misku, tanier.

Nič to, nič to! hoc nie radno,
slepí glej črep, scelí sa dno.

Nuž čo ešte? Potráp hlávku!
Grman hrýzla aj hrudávku.

Nono! kyslač, psie ovocie
škodí brušku, v tom nemoc je.

A čo ešte? Povedz, povedz!
Čačky kradla. — Špatná to vec.

Pánbožtek dal krásne kvietky,
šianajte ich, drobné dietky!

No, čo ešte? Reč, neborká!
Vecheť pizla do Šándorka.

Nono, pozor! Nie on máček,
milujúci tvoj on braček.

A čo ešte? Žaluj, áno?
Nechcela sa modliť ráno.

Pánu Bohu kto neslúži,
zlato moje, trest ho súži.

Veď ma i vzal ku polienku,
dal mi kľačať na kolienku.

No čo ešte? Vyznaj zrovna!
Nebola som usilovná.

Darobný lach, vrknem prosto,
trubiroh, trúp rastie sprosto.

Nuž čo ešte? Nebuď mračná!
Bývala som preberačná.

Proti jedlu nesmieš rapkať,
čo ti stôl dá, musíš papkať.

A čo ešte? Myslí, finká…
Nevie už viac Vilmušinka.

Tak sem uško: Šedý báči
dobrunké len Vilmy ráči.

Vbehni kuňmu hneď v izbičku
a pobozkaj trsteničku.

V. 7. X. 1914