Z rodinného kruhu

Zvädnul si mi, zvädnul, roztomilý kvietku,
hoc na teba liala rosu sĺz ja všetku.
   Nepomohly obklad, lieky,
   duch tvoj umkol dráh cez prieky.

Zaspalos’ mi, čičkáš, darmo budí bratko,
po chorobe krutnej odpočívaš sladko.
   Stíchla chrípka, páľa, bôle,
   utuchol boj vzdornej vôle.

Kdeže sú mi luzné ruže tvojej tvári?
Smrtný anjel vpúšťa morutnosti čmáry.
   Stuhly rúčky, spľasly líčka,
   skľavelas’ mi, óh, kurička.

Zdrevenelas' celkom, studeň kási žrie ťa,
útulné ty panča, schradlé krásy dieťa.

   Hladkám vlas ti, riasim rúcho,
   volám, úpim, všade hlucho.

Óh, kebys’ tak mihlo, chúďa moje, očky
na ten šumný venček, biele háb na bočky:
   bolo by čuť Gabrielku
   štebôtkať si radosť veľkú.

Márno však je, márno! nemé tvoje ústa,
hrobový mlk, sinky sedia na nich zhusta.
   Neihráš sa viac s Hedvičkou,
   ni s Valérkom, ni s Toničkou.

Ubrnklas’ im, hajda ponad hviezdy, v diale,
rozkoše kde blažia, chôry zunia stále;
   kde; Boh dietky nevinnosti
   žarkým svetlom, slávou hostí!

Zaletelas’ preč, preč! S mosorným^[5] len tielkom
zostalas’, by práchlo v kyprom rove, mielkom,
   v čiernej zemi do dňa súdu,
   kým nevtrúbia v tvoju búdu.

Mohyle po sviežej vetrík taje šušká,
brní, brní červec, svätojanská muška;
   panská tráva, čačky pestré
   zdobia príbyt svojej sestre.

Modli sa, oj, modli v rajskom svojom bydle,
by nám Pán Boh poprial, pokiaľ v duši dych dlie,
   zdravia, zdaru, požehnania,
   šťastlivého dokonania.

K. N. M. 22. V. 1902