ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skonala mi mamička, tisíc útrap matka.
V dlhej, ťažkej nemoci, nebolo jej pomoci —
Tichý anjel pokoja bielu tvár jej hladká.

Skormútený zavzlykám úmrlčej pri truhle.
V žltom svetle voskovíc prejdem veku polovic,
ni nezbadám, na streche že sovisko huhle.

Húkaj, huhuj, nočný vták, nestraší ma hlas tvoj!
Púha táto dobrota s duchom sem-tam kolotá,
rozpomienky života sviežo kladie na stôl.

Útly bol ja cukríček, žbríľal ešte v šorci,
nemá toť keď chudera za poludnia, za šera,
u babičky šila mi školské šúšky v dvorci.

K rechtorovi bolo ísť. Nevedel som úloh.
Opatrná, ľúba mať: všetko musíš, synku znať!
vzala, dala, čo mala vedy svojej v úľoch.

Zadyšená došla vše z poľa, z hory, šurdu.
Cítila vždy, zlatý stvor: drnčí, mročí chlapča skôr
než by bez nej malo liezť normálky do hurtu.

Keď prikvitnul voľný čas, letel ja do hája.
Malín, jahôd, húb lazúr hrotky štibral môj pazúr,
za čo nežná ochota vakarec mi krája.

Akú mala potechu, neľza rieknuť, vždycky,
keď za zkúšku ja skvelú dvadsiaťnikov hrsť celú,
dvojrynštiak aj rok po rok vysypal do micky.

Koľká bola starosť jej, namáhanie, práca,
aby mohol študovať, kňazíkom sa vychovať,
keď otec pri varštaku bez mňa nechcel drať sa?

Jaká bola radosť jej? Nevýslovná takmer,
v horlení jej velikom, keď som zostal klerikom?
Modrý talár Nitry ten oblažil ju nadmier.

A tej prvej omše kon, primícií sláva,
požehnanie v kostole, ples, jas, hudba pri stole —
Taká rozkoš rodici málokde sa stáva.

Keď som vtiahol do Lysej na kaplánky miesto
a groš kládol ku grošu, dlhov splácal jej nošu,
vyhorelej chudinke tak lahodné jest to.

Trúfala si, trúfala, že jej bude snadne —
Netušila snáh roba, že ju zmrví choroba,
neúprosnej za korisť smrti tak že padne.

V Dlhompoli často strach ryl sa tepnou, pulsom,
Vrchmi, dolmi koľko ráz triasol moje kosti mráz
keď s bolesťou bŕdnuc dom, hranu mestskú čul som?

No však žila, žila mi s chvíľu ešte krátku.
V chráme som sa hneď zjavil, lectum za ňu odbavil
Telo Božie dal prijať — a utratil matku.

Vyzváňajú na vežiach prenikavo, smutne.
Rakvu vložia do hrobu, nám nechajú sirobu,
sronených sŕdc úpenie, žalostných sĺz putne.

Ubiehal čas, ubiehal, ona tkvela v mysli.
Kedy v mračien blikave zbadal oči láskavé,
kedy vo snách predstavy jej mi jasne blyskly,

Raz — podivná záhada: bdel som a či spal som.
Bolo asi jedenásť, čupla ku mne ma peľasť,
ruku chytne do ruky, slychu mne mi palcom.

Videl som ju: ona je! Drótky, stužky v čepci.
Chudorľavé líčka té, rúcho skvie sa bohate…
Čo chceš, mama, povedaj, sladulinko šepci.

Ona kývne prstami, volá, volá zrejme.
Luna žmurká oblakom, v dojatí ja hlbokom,
sprevádzam ju, ovzdušie luhov, niv ma prejme.

V ovzduší tom alleja: gaštan, palma parku,
hriadky kvetín: Ká prelesť! vetvíc, s netvíc šum šelesť
ligotaví duchovia zurkotnom pri jarku.

Sprevádzam ju: smeje sa v čarnej žiare slnka.
Úsmev, ah, ten blažený! úsmev šťastnej to ženy
Hlahol aj my plynie vsluch, ako vánku vlnka.

Drž sa Boha, pevne stoj, slúž Ježišu Kristu!
Biedam, ranám lieku praj; ovciam chystaj spásu raj
odmenu máš, kde i ja: v ríši nebies istú.

Zavznie spevot, muzika z nadzemského blesku:
harfa, cymbal, kytara, dúčeľ, drumble, fujara
kúzlom krášli vítanej do kráľovstva stezku.

Zahrkolí budíček: prvého je júna.
Výročný deň rozluky. Pretriasam dej, nauky,
obliekam sa v nový šat sviatočného rúna.

V. 1. VI. 1914