ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adam, Janko, Ondrej, Marka, Katka, Zuzka, Dorka.

ADAM (sedí v stred javišťa na lavici, opravuje hrable a fajčí, ostatní hrabú seno a spievajú):

(Niektorá z dievčeniec zavýskne.)

JANKO (odhodí vidly, hodí sa na kopu sena a zíva): Tak, pekne po pansky. (Založí krížom ruky.) A vy ostatní hrabte.

MARKA: Vidíš ho, to je pilný človek!

KATKA: Azda si už ustal?

DORKA: To je ver’ zavčasu.

ZUZKA: Počkajte len, pri jedení bude prvý.

MARKA (udre ho hrabľami): Ty, počuj, nehanbíš sa?

KATKA (tiež tak): Vstávaš hore!

DORKA (podobne): Ideš robiť!

ZUZKA (ako ostatné): Dobre ho len, dobre!

MARKA: No, len počkaj! (Hrabe naň seno.) Pomáhajte mi, dievčence!

KATKA: Ta ho, len ta! (Hádže naň seno.)

ONDREJ (ku Katke): Počuj, moje seno neber, lebo pôjdeš i ty za ním.

KATKA: Ójej, veľké strachy! Už som tam. (Odhrabne mu seno.)

MARKA (k Ondrejovi): No len no, maj sa ty sám na pozore.

DORKA: Aby si i ty nešiel za svojím kamarátom.

ZUZKA (hrozí mu hrabľami): My sme koľké proti tebe jednému.

ONDREJ: Ozaj? Sprobujme sa teda. (Odhodí vidly a vysukuje rukávy.)

JANKO (vyskočí z kopy): Pomôžem ti, kamarát!

MARKA, KATKA, ZUZKA, DORKA: Ideš! Dáš pokoj! (Bránia sa hrabľami, konečne bežia s krikom k Adamovi.) Sváko! Strýko, ratujťe nás!

ADAM (vypadne mu fajka z úst): No-no-no, čo to zasa! Roztopašná chasa! Na pletky vás dosť, len na robotu málo. (Zodvihne fajku.)

ONDREJ: Nehnevajte sa, sváčko, veď ste i vy boli mladý; viete, ako je to, keď krv v žilách skáče.

JANKO: Ach, veď sa on ešte i teraz rád zaveselí, len aby vošlo niečo z ruky do hlavy, hneď si bude nôtiť. (Spieva a cifruje do tanca):

VŠETCI:

JANKO: No, však je to tá vaša starodávna, sváčko?

MARKA (k Adamovi): Vidíte! A nám radosti nedoprajete!

KATKA: Nás len neprestajne harušia!

ZUZKA: Ešte tá tetka je lepšia!

ADAM: Ktože by s vami obstál, keby vás nik neharušil! Aspoň tu pri dome mohli by ste poriadne robiť. Zazre vás gazda alebo gazdiná, kto potom hriech zje? Pravda, len starý Adam!

ONDREJ (svedčí): Nuž, hľa, tak to býva!

JANKO: Po najstaršom do mlyna!

ADAM: To viem; ale keď to nemusí byť, nuž je lepšie. Radšej si spievajte, to vám skôr pristane a práca lepšie ubýva.

ONDREJ: Hm, keď majú vyschlé hrdlá.

MARKA: Ba tá tetka nič nenesie tej vody.

KATKA: Už by som sa i tejto tu napila; taká som smädná. (Ukazuje na studňu.)

DORKA: Ach, tá je mrcha — tú nepíjavame.

ZUZKA: Však ver’ už i mohla tu byť.

JANKO: Hm, a ak studňa zamrzla?

ADAM: Azda o Jáne? Ala akiste kdesi kohosi stretla a tak mele i bez vody.

Beta, predošlí.

BETA (chytro vstúpi, nesie krčah): No-no-no, tu som! Veď ste ešte smädom nepomreli, a čo ste trochu čakali, to nič, lebo nesiem vám aspoň novinu, ktorá stojí za to. (Utiera si pot.)

KATKA (pristúpi k tetke): A čo nového, tetka?

MARKA (stane si s druhej strany): To bude niečo pre nás.

JANKO (stane k Marke): Možno, že i pre nás.

ONDREJ (stane ku Katke): Alebo o nás.

DORKA: Ľaľa, že vraj len ženy sú zvedavé! (Ukazuje na Janka a Ondreja, stane k Ondrejovi.)

BETA (prisviedča): A oni sa tisnú, ako hadi na slnko, keď začujú niečo nového. (Odtíska Janka, ale ten sa nedá.)

BETA (prisviedča každému hlavou, utiera si pot, ruky opre o pás): Nuž veru, je to novina!

ADAM: No, nepovedal som, že na vodu zabudla a mlela bez nej. Ach, ženy, ženy, že vás už jazyk nebolí. Šťastie, stará, že nemáš už dobrých zubov, ty by si si ho celý rozsekala.

VŠETCI (sa smejú).

BETA (nahnevane): Ale netáraj, ty starý hríb, veď keby bol každý taký mumák, nuž by celý svet onemel. Načože sú mi ústa, načo: či si ich dať zašiť?

ADAM (posmešne): Hm, i to by málo osožilo, lebo hovorí sa: „Zaši starej babe ústa, nosom bude drkotať.“

VŠETCI (sa smejú).

BETA: Nepočúvajte toho starygáňa, čo vás po ňom. Radšej vám poviem, čo som počula.

ADAM: Ale ju to páli. (Žartovne.) Na, napi sa, aby si nezhorela. (Podáva jej krčah.)

BETA (k Adamovi): Počuj, najdeš ma dobrej vôle! (K ostatným.) Teda, ako som vám išla od studničky, stretla som vám Zuzku Sýkorovie. Pýtam sa jej: Kdeže si bola, Zuzka? A ona, že bola u našich gazdov, ale, vraj, zle trafila, tam že majú búrku v kalendári.

MARKA, KATKA: Čože sa stalo?

BETA (potajmo): Tam je, vraj, zle-nedobre. Starý, ten, vraj, hromy sype, gazdiná blesky rozduchuje, Martin fučí a Veronke leje sa dážď po líčkach.

DORKA: Úbohá Veronka!

ZUZKA: Ba čo sa jej len stalo?

BETA: Už som ja to dávno počula, že náš gazda chce, aby Martin pojal Veronku za ženu, že by tak bohatstvo ostalo v jednom vreci a gazdovstvo nemuselo sa trhať. Nuž ale akokoľvek mali to dobre vymyslené, predsa sa im prekotil voz na rovnej ceste.

KATKA: Aha, už viem, čo je: rychtárovie Paľko prišiel s vojenčiny a doniesol Veronke medové srdiečko —

MARKA (vpadne jej do reči): — ktoré prirástlo k jej a Martina odtislo.

JANKO (s výčitkou): Hľa, tak to u vás, dievčatá, býva, tak!

ONDREJ: Ej, ba kto by len dievčaťu veril!

ADAM (posiaľ hrabal): Ženské srdce, ako na veži hodiny: kto chce, ten ich natiahne.

BETA: Všetci sa mýlite. Veronka rychtárovie Paľka azda ešte ani nevidela, odkedy je doma, ale vták Martin sadol na cudzí konár.

VŠETCI (zadivene): Ale Martin?

BETA (víťazne): Nuž veru ten!

MARKA: Nuž ale kde?

BETA: To sa dosiaľ nevie, ale badá sa a háda.

ADAM: „Hádala by, hádala“. Už si to nechajte na nedeľu, keď nebude inej roboty. Dnes máme ešte mnoho hrabať, a od Pustovky sa mračí, bude pršať.

ONDREJ: To stará Hana čary smaží!

JANKO: Nuž sa jej zpod kotla čmudí!

BETA (kárave): Ak nechceš prísť do pekla, nehraj sa s čertom v karty, a ak nechceš upadnúť do nešťastia, nespomínaj starú Hanu. Vieš dobre, čo je zač, netreba ti hovoriť.

ONDREJ: Hahaha! Veď našim kravám mlieko neodníme!

JANKO: Ani ovce nám nebudú krvou dojiť, keď ich nemáme!

BETA: To je jedno, i vás môže nešťastie stihnúť.

KATKA: Ale čo vás po tom — ja by som radšej rada vedieť, za kým Martin vetrí?

BETA: Spýtaj sa hen Zuzky a Dorky, však tie, keď sú v dome, vedia najlepšie.

DORKA: A čože my, prosím vás, nestaráme sa o to.

ZUZKA: My máme svoju robotu a po inom nás nič. (Rozpráva šeptom s Dorkou.)

MARKA: S Ulinou Hájnikovie o fašiangoch najviac tancoval.

KATKA: Ach, z tej múky nebudú koláče! Skôr on pozerá za Terkou Chalúpkovie. Nedávno vám ju tak bičom škrobnul! Ja som si hneď svoje pomyslela, ale nechcela som Veronke robiť ťažké srdce; preto som radšej ničoho nespomínala.

BETA: No len no! Však čo sa kľuje, i sa vykľuje. Časom dozviete sa všetko a začudujete sa.

MARKA (hrozí Jankovi): Ej, ver ty len šuhajovi, však sa opáliš!

JANKO: Martin iste vie, čo robí a prečo to robí.

ONDREJ: A veru vie.

KATKA: Hm, čože vy: každé hrable k sebe hrabú.

DORKA: A vrana vrane oka nevykole!

ZUZKA: Všetci sú oni rovnakí!

MARKA: Kto vám neverí, ten najlepšie prejde.

KATKA (spieva):

MARKA (zavýskne).

Veronka, predošlí.

VERONKA (nesie v jednej ruke kôš, v druhej hrable): Pán Boh pomáhaj!

VŠETCI: Pán Boh uslyš!

VERONKA: Dobre vám je, dievčence, keď si tak veselo spievate.

MARKA: Dobre veru, poď medzi nás, bude nám veselšie.

VERONKA: Ach, ja by som vám len dobrú vôľu kazila; nie mi je do spevu.

KATKA: A čo ti je, Veronka? Veď si, neúrečne, celá premenená!

BETA (stranou): Plakala, poznať na nej.

ZUZKA: Čo ti je, Veronka? (Hľadí jej do očú.)

DORKA: Čo sa ti stalo?

VERONKA: Len tak ma čosi hlava bolí. (Postaví kôš na stôl.)

BETA (stranou): Aha, bolí! (Ukazuje na srdce.) (K Veronke.) No-no, to prejde. (Hladká Veronku.) To prejde, dievka moja. (Stranou.) Museli tam do tuhého rúbať.

ADAM (k Veronke): No-no, ešte nesmieme umrieť, panenka sťa makový kviet! Pán Boh chráň! To by mládencom srdce puklo. Buďme radšej pekne veselí. (Vezme sklenicu z koša.) Ach, to vonia, ani medovec! Od toho všetky bolesti prejdú. Ťuh! (Podskočí.) Veronka! (Ponúka jej.)

VERONKA: Ďakujem, Adam, nebudem. Bezmála bola by som vám zabudla povedať, že vám strýčko odkazuje, aby ste išli na lúku pod Pustovku. Toto pri dome už sami usušíme. (K Zuzke a Dorke.) A vy, dievčence, naberte trávy k pôdoju. (Hrabe.)

ADAM: Dobre, Veronka, pôjdeme, len čo sa trochu potúžime.

ONDREJ, JANKO: To, veru to!

ADAM: Hej, chasa, za mnou! Tam v tôni pri studienke sa posilníme. (Vezme kôš a vidly, sklenicu zdvihne do výšky.) Stúpaj! (Odchádza; za ním Ondrej a Janko.)

BETA: No, nehovorím: keď vidí sklenicu, ako by to on nebol. (Ide za nimi.)

MARKA, KATKA, ZUZKA, DORKA: (tajne šepkajúc, ukazujú na Veronku, a odchádzajúc spievajú):

Veronka (sama).

VERONKA (ako začnú dievčence spievať, prestane hrabať, opre sa o hrable a zamyslí sa; po speve hľadí za nimi a hovorí s citom): Trafily ste mi do nôty; uhádly ste city moje! Áno, chovala som si sokolíka, chovala cez celý mladý vek svoj, ako drahocenný poklad, a teraz ma zanecháva, odletuje preč, ani nebadajúc, akú bolesť mi tým spôsobuje. Počkaj, Martinko, Boh ťa skára, že ma takto bez všetkej viny trápiš a moríš. (Zamyslí sa.) Ale ďalej to nestrpím; ja musím vedieť, prečo mi vyhýba, prečo ma tak razom zanechal. Strýčko ho iste pošle sem robiť. Ako príde, spýtam sa ho. (Obzerá sa k domu.) Ach, práve ide. Aha, zbadal ma, zabočil inou cestou. Ale nie, neujdeš mi, musím s tebou hovoriť. (Volá.) Martin! Martin! (Kýva rukou.) Ide predsa! (Hrabe.)

Martin, predošlá.

MARTIN (nesie vidly): Pán Boh pomáhaj!

VERONKA: Pán Boh uslyš!

MARTIN: Čo chceš, Veronka?

VERONKA: Chcem — nuž chcem — aby si mi pomáhal.

MARTIN (usmeje sa): Pomáhal? Tu? Nuž veď tu nemáš už sama čo hrabať, idem za ostatnými. S Bohom!

VERONKA (stranou): Studený je ako kameň. (Nahnevane.) Nuž, choď si len, choď.

MARTIN (odchádza).

VERONKA (hľadí za ním): Martin!

MARTIN (vráti sa): Čo je, Veronka?

VERONKA (žmolí zásterku): Mám ti čosi povedať. (Stranou.) V hrdle mi to viazne a srdce div nepukne.

MARTIN (preskočí parkan): Čo dobrého vieš pre mňa, Veronka?

VERONKA (s citom): Ach, Martin! (Zakryje si tvár a plače.)

MARIN (zadivene): Veronka, čo ti je? Čo sa ti stalo? Ublížil ti niekto? Hovor! No, s tým by som sa poriadne porátal! Či azda tetka alebo strýčik ťa hrešili?

VERONKA (krúti hlavou).

MARTIN: Povedz tedy, čo ti je, požaluj sa, čo ťa trápi, prečo plačeš?

VERONKA: Pre teba, Martin.

MARTIN (zadivene): Pre mňa? Veronka, nerozumiem ti, veď som ti ja ničím neublížil.

VERONKA: To nie; ale povedz, Martin, povedz, čím som ti ja ublížila, keď sa na mňa hneváš?

MARTIN: Veď sa ja nehnevám, Veronka. Pán Boh chráň!

VERONKA: A predsa mi vyhýbaš, chodíš okolo mňa, ani čo by si ma neznal, ba skoro by som riekla, že ma od istého času nenávidíš.

MARTIN (rozpačite): Mýliš sa, Veronka.

VERONKA: Nemýlim sa. Moje srdce to dobre cíti, že si ty nie viac tým, čím si býval.

MARTIN: Ale, Veronka!

VERONKA (vpadne mu do reči): Oj, Martinko, ty si sa od istého času podivne zmenil. Predtým bol si samá veselosť, kadiaľ si chodil, tadiaľ si spieval, spieval o mne; kde si ma zazrel, všade si sa mi milo usmieval, a teraz? Chodíš zadumaný, ani čo by si to ty nebol. Keď máš stretnúť mňa, zabočíš na stranu, nepozreš mi za svet do očú, ba ma ani neobzreš.

MARTIN (vyhýbave): Veronka, veď teraz niet času na podobné pletky. Strýčko i tetka by sa hnevali, keď je teraz toľko práce, že sa ani nestačí porobiť.

VERONKA: Ty hovoríš „pletky“? (S výčitkou.) Ej, Martinko, Martinko, to, čo ti predtým bolo svätým, to sú ti teraz pletky?! Nuž či predtým nemávali sme tiež robotu? A tá ti neprekážala! Keď som pod Pustovkou žito plela, ty si na Poľane kone pásol, dobrej pol hodiny bežal si, aby si mi mohol zavaliť batoh. Keď som záhradu polievala, odhodil si motyku, hoci bola pilná okopávačka, a bežal si mi vody naťahať. Vyzvŕtal si ma vo dve strany, sotva som sa ti ubránila, a ktože ťa preto hrešil?! Tetka povedala: „Tie deti sú ako dvojčence, jeden bez druhého nemôžu byť ani chvíľky“, a tešila sa z nás. Strýčko sa usmial. „Mladosť — pochabosť“, riekol, a bolo po harušení. (So žiaľom.) Teraz však bočíš odo mňa, pohŕdaš mnou. Prečo, neviem. (Plače.)

MARTIN (citlive): Veronka!

VERONKA: Martin, povedz, pre Boha ťa prosím, čo som ti urobila, že ma už tak neľúbiš, ako si ma predtým ľúbil, prečo si ku mne taký chladný?

MARTIN: Prisahám ti, Veronka, že nemám nič proti tebe, že ťa tak rád, ako svoju vlastnú sestru. Veď sme, Bože môj, spolu vyrástli, spolu pracovali. Ty si mi bola vždy anjelom-strážcom, dobrou sestrou…

VERONKA (trpko): Sestrou, a ničím iným? Kedysi choval si sa i prítulnejšie ku mne, nežli k sestre.

MARTIN: Bolo to predtým, Veronka, kým sme ešte boli deti; ale teraz: ty si vyrástla v pannu, zo mňa je mládenec; zlí ľudia by nás ľahko vzali v reč.

VERONKA: Teda toho sa bojíš? Nuž a či by nám to uškodilo? Veď celý svet vie, čo strýčko s nami zamýšľa, že nás chce na veky spojiť, gazdovstvo nám odovzdať, aby si mohol na staré dni odpočinúť. To všetko ľudia dobre vedia, a vieš to i ty: ale odkedy to vieš, odvtedy si sa zmenil.

MARTIN (váhave): Ale, Veronka — ty — to —

VERONKA (živo): Nevyhováraj sa! Rozumiem ti už, Martinko, neoklameš ma. Za sestru som ti dobrá, ale za ženu ma nechceš, našiel si si inú. S Bohom teda, Martin! Naše cesty sa križujú. Gazdovstvo na Brezinách nemá už pre nás oboch miesta; jeden musíme ustúpiť. Buď šťastný, Martinko, Boh ti pomáhaj! A jestli sa ti kedy vo sne zjaví obraz nešťastnej Veronky, tu vzdychni k Bohu za jej dušu a pomysli si, že ti ona bola viac, nežli sestra, viac, než anjel-strážca, viac, než ti je (opovržlive) — strídža zpod Hája! S Bohom! (Odíde.)

Martin (sám).

MARTIN (volá za Veronkou): Veronka! Veronka! (Chytá sa za hlavu.) Bože môj, neopúšťaj ma! Strýko, tetka, Veronka — všetci sa proti mne sriekli. Čo mám robiť? (Zamyslí sa.) Ako posmešne riekla: „Strídža zpod Hája!“ Anička moja, celý svet tebou opovrhuje, a mne si predsa tak tesno prirástla k srdcu! Milšia si mi, ako všetky grunty Breznianskeho statku! Veronky mi je ľúto, statočné dievča, šľachetná duša. Ľúbim ju, ako dobrú sestru svoju, ale Aničku ľúbim ešte viac, bez nej mi žiť nemožno! (Spieva):

Eva, predošlý.

EVA (chytro vstúpi): Ej, nuž, čiže sú o Jáne fašiangy, keď si tak vyspevuješ a robota ti stojí? Veru je to poriadok: roboty vyše hlavy, o robotníkov toľká bieda, a ty, mladý gazda, hovieš si pekne v chládku! Nuž či nevidíš, koľké čierňavy tiahnu od Pustovky? Čo nevidieť je tu dážď, a toľké seno na radkoch. Ale, pravda, to ťa všetko netrápi, len keď si ty môžeš v tôni lahodiť, starí nech sa i pretrhnú. Takej radosti sa človek na vás dožije.

MARTIN: Tetuška, nehnevajte sa, veď som ja chcel tu osúšať.

EVA: Chcel, chcel; ale si nič neurobil! Hanbi sa, mládenec, v takýto pilný deň takto hlivieť, a tam nájomníci bez dozoru robia, čo sami chcú a ako chcú, len aby sa im deň minul. Bude mať strýko z teba radosti!

MARTIN: Už sa len nehnevajte, tetuška, už idem za nimi — už. S Bohom! (Odíde.)

Eva (sama).

EVA (hrabe okolo kopy): Je to gazdovstvo, je to poriadok! Veru, jestli sa to nepremení, pôjde po chvíli celé hospodárstvo dolu vodou. My, starí, už nevládzeme, ba nestačíme, a mladí chodia si dýnom-dánom! On si v chládku vyspevuje, ani o námluvách, a ona v komôrke plače, div si oči nevycedí. No, takto to nemôže ostať, na nijaký spôsob nie! (Nahnevane odhodí hrable a chce odísť.)

Matúš, predošlá.

MATÚŠ (s čakanom v ruke, zastaví jej cestu): No, no, do sto okovaných, čože, držíme vojnu? Nevidím síce nepriateľa, ale kriky robíš, ako čo by si na jarmoku voly jednala; počuť ťa ďaleko-široko.

EVA: Jedujem sa, že mi temer žlč nestačí.

MATÚŠ: No, to nie je u teba nič nového!

EVA: To viem, tebe je to jedno, čo by sa ti i celý dom na hlavu srútil. Vieš, že si bohatý, a nazdávaš sa, že máš do smrti všetkého dosť. Vezmeš pušku alebo palicu, brúsiš hore-dolu, a mne doma ostane vždy celé trápenie na krku.

MATÚŠ: Máš pravdu, Eva. Chvála Pánu Bohu, nemusím sa starať, z čoho budem žiť; jestli minie sa jeden grunt, má Matúš Brezniansky dva iné do zásoby!

EVA: No-no, studňa je studňou, a vyčerpá sa; ak to pôjde u nás takýmto poriadkom, minú sa ľahko všetky tri grunty! Veď je to hrúza: takýto neporiadok v dome, takáto spusta v gazdovstve; každý robí, čo sám chce, práca nad hlavou horí, a nič jej neubýva. Kosák nám hrable predháňa, žatva za dvermi, a my sme ešte nie so senom hotoví. To je veru hanba, čo sa teraz na Breznianskom majetku robí.

MATÚŠ: No, no, no, sestra, pustila si mnoho vody na žľab. Ktože je tomu všetkému príčina? Veď si ty gazdinou na Breznianskom majetku!

EVA: To máš pravdu, už veru desať rokov sa tu trápim, a čo mám z toho? Môže sa gazdiná i roztrhať, keď sa gazda o nič neozre: ide všetko dolu brehom.

MATÚŠ: A čo sa mám toľko ozerať? Gazdovstvo moje nemá páru na celej dedine, jemu nevyrovná sa ani len panstvo v kaštieli. Lebo čo mám, to mám, to je moje. A v kaštieli majú, kým Židovi neprejde trpelivosť. Neboj sa, sestra, do smrti máme, chvála Pánu Bohu, dosť, a po nás, nechže si tí mladí, Martin s Veronkou, gazdujú vo mene božom, ako budú vedieť.

EVA: Nuž veď je to práve, čo ma trápi. My sa moríme, robíme dňom-nocou, aby sme pre nich čím viac nagazdovali, a po nás má to prísť všetko na nivoč? Matúš, ty musíš s tými mladými urobiť poriadok, lebo ináč veru nechám všetko tak a pôjdem na môj rodičovský gruntík na odpočinok, a to ti hovorím na moju česť, (rozhorlene) že tak urobím!

MATÚŠ (čuduje sa): S tými mladými? Nuž a čo tí mladí?

EVA: Ty, pravda, o ničom nevieš, ale je to do zblaznenia s nimi. Od istého času bočia jeden od druhého a celé gazdovstvo trpí tým ujmu. Chodia zamyslení, zamračení, ani bez duše, práca im nejde od ruky a sluhovia robia, čo sami chcú a ako chcú, bez dozoru, nuž a ja veru nestačím.

MATÚŠ: Do sto okovaných! A čo majú spolu?

EVA: I teraz, keď je roboty vyše práva, našla som Martina pod lipou v chládku, vyspevoval si, ani o hodoch, a ona plače v komore, že jej div srdce nepukne, a robota stojí.

MATÚŠ: Nuž ale prečo?

EVA: Hm, hovorí sa všeličo, ale najviac to, že nás už, vraj, Martin zunoval. Veronku od istého času ani neobzre a chodí — na Pustovku.

MATÚŠ: Ale Martin?

EVA: Stará Hana má u seba vnučku, ktorá tak porobila Martinovi, že Veronku ani vidieť nechce, a tak nie Veronka, ale (dôrazne) strídža zpod Hája má byť po mne gazdinou na Breznianskom statku. (Utiera si zásterkou oči.)

MATÚŠ (preľaknutý): Strídža zpod Hája? (Nahnevane.) Nikdy, nikdy! Kým Matúš Brezniansky žije, je on pánom nad svojou čeliadkou, on si to zariadi, ako sám chce! (Chodí nahnevane hore-dolu.)

EVA (starostlive): Vidíš, vidíš, brat môj, preto sa nám teraz tak vodí: škoda za škodou rúti sa na nás. Nedávno prišli sme o teľa, teraz zasa o jalovicu, voly museli sme zmárniť, čo si rohy polámaly, syr už vyše týždňa nemôžem skľagať, sliepky nesú vajcia bez škrupiny, k tomu samé trenice na Breznianskom grunte, kde predtým tichý pokoj a sväté požehnanie bolo na dennom poriadku. A to všetko preto, že má striga Hana u nás pazúry! Len aby ma Boh do piatku živil, musím celý dom vykropiť svätenou vodou a vykädiť zelinami s božieho oltára, aby zlý duch nemal prístupu a moci.

MATÚŠ: A ja sa poshováram s Martinom.

EVA: Veď ti i treba, veď ti i treba; lebo neťastná Veronka pominie sa žiaľom, alebo si niečo vykoná, a ja, úbohá stvora, nebudem mať na staré dni nikoho, kto by ma opatril, kto by mi zatlačil oči. (Plače.)

MATÚŠ (srdnato): Eva, neplač, tu ja rozhodujem! Martin musí robiť, čo ja chcem, lebo ináč bude zle. On pojme Veronku za ženu, alebo pôjde z domu, rozumieš? Tak to bude.

EVA: Ďakujtem ti, braček, ty si dobrý! Pán Boh ti to odplať. Idem teraz potešiť Veronku, aby si nezúfala. (Odíde do domu.)

Martin, predošlý.

MARTIN: Tu ste, strýčko? Prišiel som vám oznámiť, že idem na Poľanu; pod Pustovkou sme už hotoví.

MATÚŠ: To je jedno, kde sa spraví, tam bude. Prišiel si, ani čo by som ťa bol zavolal.

MARTIN: Čože chcete, strýčko? (Stranou.) Viem, čo príde. Bože, buď mi na pomoci!

MATÚŠ (vážne): Chcem ti čosi vážneho povedať, počúvaj pozorne: je to rozsudok na celý tvoj život.

MARTIN: Vy ste, strýčko, bývali vždy taký láskavý oproti mne; zaiste i teraz smýšľate so mnou dobre.

MATÚŠ (sadne si): Pravdu máš. Boh môj svedok, že som ti viac otcom, ako strýkom; lebo akonáhle otec tvoj, môj bratanec, umrel — Boh mu daj ľahko duši (zdvihne klobúk) — hneď vtedy som ťa chcel k sebe vziať, ale tvoja matka — bola to dobrá, statočná osoba — nechcela prepustiť svojho miláčka. Až keď i ona onedlho zatým náhle umrela a ty si celkom osirel, privinul som ťa na srdce svoje. A tak stal si sa jediným mojím synom, a Veronka, ktorú si zasa sestra Eva, tvoja tetka, ako sirotu po svojej švagrinej vzala, mojou milovanou dcérou. Ja myslím, že nemáte čo nariekať na svoj osud, lebo my máme čisté svedomie pred Bohom. Ja som vám bol a som prísnym síce, ale dobrým otcom, tetka Eva zaiste dobrou matkou.

MARTIN: Boh vám zaplať, drahý strýčko! Vy ste naším najväčším dobrodincom na svete a jedine Pán Boh vám môže vynahradiť všetko to dobré, čo ste nám už preukázali a preukazujete, lebo my sa vám nevieme čím odslúžiť.

MATÚŠ (trpko): Že neviete? Hej, syn môj, ľahkým spôsobom sa mi odmeníte, len poslúchajte strýka svojho a plňte jeho vôľu.

MARTIN: Nuž a či vás neposlúcham? Veď čokoľvek mi rozkážete, vždy všetko navlas vykonám.

MATÚŠ: Áno, poslúchal si vždy, Martin, a ja pevne verím, že ma i naďalej poslúchať budeš a splníš vôľu starého strýka svojho, ktorý ti len dobre chce, len tvoje šťastie chce zabezpečiť: lebo ináč by sa Matúš Brezniansky hanbiť musel, že vychoval nevďačníka.

MARTIN (nepokojne): Čo si prajete, strýčko?

MATÚŠ: Vidíš, Martin môj, ja som sa od mladi trápil, ťažko robil, mozolil pre vás dvoch, a Boh, vidiac môj dobrý úmysel, požehnával prácam mojím, tak že som, ďakovať Bohu, viac zhospodáril, ako som sa kedy nazdal. Ale sily naše slabnú, starneme, a tu sa úfame vám, že nás na staré dni odmeníte. Vy ste už oba dospelí natoľko, že vám treba pomýšľať na budúcnosť. Nás môže dnes-zajtra Pán Boh k sebe povolať, a preto chcem vec do poriadku uviesť. Ty, Martin, pojmeš Veronku za ženu a budete vo meno Božie ďalej hospodáriť na Breznianskom majetku. My, starí, pôjdeme do penzie.

MARTIN (vyhýbave): Strýčko, nehnevajte sa, ale — ja sa nebudem ešte ženiť.

MATÚŠ (s hnevom): Čo, ty sa opovažuješ protiviť sa vôli strýkovej, ktorý ťa vychoval, ktorý ťa chce urobiť svojím dedičom? Nevďačník! Ešte raz ti hovorím, čo chcem a čo sa stať musí: ty sa oženíš, pojmeš Veronku za ženu, alebo…

MARTIN (vpadne mu do reči): Strýčko, prosím vás, ja Veronku…

MATÚŠ (okríkne ho): Ani muk! Už si počul, čo chcem, a to vieš, že vôľa Matúša Breznianskeho je pevnejšia od železa. Ty alebo pojmeš Veronku za ženu, alebo pôjdeš s kapsou z domu.

MARTIN (chytí sa za hlavu, rozmýšľa, konečne odhodlane): Poručeno Pánu Bohu, musím vám povedať pravdu. Ja mám rád Veronku, prirástla mi k srdcu, ako milá sestra, ale za ženu ju pojať nemôžem, lebo…

MATÚŠ (nedočkave): Lebo…

MARTIN: Viaže ma prísaha — k inej.

MATÚŠ: Čo počujem? Teda je predsa pravda, čo svet o tebe tára, že chodíš na Pustovku za vnučkou starej strigy Hany? Martin, máš svedomie takú hanbu kydať na šedivú hlavu strýka svojho? Synak, kde si to zašiel? Či sa nazdávaš, že by som ja kedy za nevestu prijal do domu strídža zpod Hája, ktorým každý pohŕda, ktoré každý nenávidí, lebo tiahne za sebou celé peklo nešťastia a hriechu?

MARTIN (prosebne): Strýčko, neubližujte im, sú to statočné osoby, že im páru niet na ďaleko.

MATÚŠ (posmešne): Hahaha, pekná statočnosť! Vieš ty, čo je statočnosť, keď sa sám tak statočne držíš, že takouto potupou chceš sa odmeniť strýkovi svojmu za to, že ťa prijal za syna, že ťa kŕmil otcovskou láskou, že ťa priviedol do človečenstva? Hanbi sa, Martin, za takúto statočnosť, i za takých ľudí, korí ťa k takej statočnosti vábia!

MARTIN: Nekrivdite im, nezasluhujú toho. Keby ste ma chceli vypočuť, ako som sa s tými ľuďmi obznal, nehanili by ste ich.

MATÚŠ (sadne si): Nuž, i to ti ešte k vôli urobím. Počujme teda, ako Martin obráni statočnosť starej strigy a jej vnučky. (Opre sa lakťom o palicu, hlavu o dlaň a počúva.)

MARTIN (rozpráva): Bolo to na jar, ešte pred Jozefom, keď sme vozili zbožie do mesta priekupcovi. Peniaze, bolo toho čosi vyše deväťsto zlatých, odobral som od neho, vložil do koženej kabelky, ručníkom omotal a dal do kapsy. Za ten čas, kým som šiel všeličo do mesta nakupovať, odišli mi ostatní furmani, čo ma tak nahnevalo, že som si umienil, im na vzdory, trochu sa zabaviť. Vbehnem do krčmy, kde bola muzika, vypil som pohár vína, zaskočil som si do kola, hodil do basy groš a hybaj preč. Sadol som so spevom na voz a uháňal veselo domov. Práve som bol na prostred cesty v Pustom háji, keď mi ktosi od chrbta vyskočí na voz. Obzrem sa a vidím troch cudzích silných chlapov. Ani som sa nestihol spýtať, čo chcú, keď ma už jeden držal za hrdlo a druhý siahal do kapsy za peniazmi.

MATÚŠ (zvedave): A ďalej?

MARTIN: Bránil som sa celou silou; tu mi vypadly opraty z ruky a splašené sivky zabočily stranou do lesa. V tej chvíli bolo počuť silný, bolestný výkrik ženský, na čo zbojníci odskočili a ztratili sa v húštine. Prvé, čo mi na um prišlo, boly peniaze. Omakávam kapsu, ale peniaze boly preč. Chcem zúfalý bežať za zbojníkmi, uväzujem opraty o bučka, keď v tom zazrem pod vozom krásnu dievčinu bez vedomia ležať, celú skrvavenú. Vedel som, že som ja príčinou jej rany, splašené kone ju preskočily a zaiste podkovou rozrazily jej čelo, z ktorého cedila sa krv. Ranu zaviazal som ručníkom, ale prebrať dievčinu som nemohol. Už som zúfal v úzkosti, v tom pribehne stará Hana a, uvidiac vnučku svoju polomŕtvu, začne plakať a zúfale ju trieť. Po dlhšom namáhaní otvorila zamdlené oči — ach, strýčko, boli to oči, akých som akživ nevidel. Prvé jej slová boly: „Nehrešte ho, babka, on nemôže za to. Ja som chcela zjašené kone pristaviť.“ Potom vyrozprával som starkej celý priebeh.

MATÚŠ: A peniaze?

MARTIN: Keď som videl, že je jedno nebezpečie preč, chcel som bežať za peniazmi. „Tu ich máš, pyšný mládenec!“ povie dievča a hodí mi peniaze i s ručníkom k nohám. Ako som v krčme na dvore vychodil na voz, peniaze mi vypadly a ona tadiaľ idúc, zdvihla ich a volala za mnou, ale ja som pre rachot voza nepočul. Šla chodníkom, aby ma predbehla a mohla pri Pustovke oddať mi peniaze, lebo vedela, že tade musím ísť. Boh však chcel, aby ma nielen od ztraty peňazí, ale i od smrti zachránila.

MATÚŠ: Mal si jej dať nálezné.

MARTIN: Chcel som ich aspoň na Pustovku odviezť, ale starena to neprijala, že si ona vraj nikdy nesadne na voz pyšného Breznianskeho. Ťažko lúčil som sa od svojho anjela-strážcu, a ako som pri Pustovke šiel okolo kríža, kľakol som a Bohu sa zaprisahal, že keby som sa kedy ženil, nikdy inú nepojmem za ženu, iba Aničku.

MATÚŠ (sám sebe): Anička? Meno to ma upamätúva na zašlú mladosť, tak sa volala ona, úbohá. (Zamyslí sa a hodí rukou.) Eh, pletky!

MARTIN: Náhoda, strýčko, šťastná náhoda, cesty božie! Tak, hľa, Boh ľudí spája!

MATÚŠ: A či sa nazdávaš, že tvojej vymyslenej bájke verím? Keď to tak bolo, prečo si to hneď nespomínal?

MARTIN: Čakal som času, až vec dozrie. Teraz viete všetko, strýčko, súďte sami.

MATÚŠ: Ty urobíš to, čo je moja vôľa, a pojmeš tú, ktorú ja chcem — Veronku!

MARTIN: Ja inú za ženu vziať nemôžem, jedine Aničku, lebo k tej viaže ma sľub, prísaha. Ak nechcete prijať ju za nevestu, ak nesmiem doviesť ju do domu, nuž, poručeno Pánu Bohu, budeme sa živiť zárobkom, veď sme ešte oba mladí. Vás, strýčko, budeme prosiť len o otcovské požehnanie.

MATÚŠ (zahľadí sa prísne, opovržlive na Martina): Ty sa osmeľuješ rúhať vôli mojej? Nuž, či sa nazdávaš, že som preto choval na prsiach hada, aby mi, nevďačník, pritiahol ešte jaštericu na krk? (Vyhráža.) Martin, ďakuj Bohu, že môžem tak ovládať hnev svoj, že miesto požehnania, ktoré pýtaš, nepreklínam teba i ju, i celú lásku vašu. (Prísne.) Preto ma viac nedráždi a pováž, čo ti ešte posledný raz hovorím: Ty pojmeš Veronku za ženu, o tri týždne bude sobáš, alebo okamžite pôjdeš z domu. Rozmysli si to dobre. (Dôrazne.) To je vôľa moja! (Odíde.)

Martin, neskôr Eva.

MARTIN: „To je vôľa moja!“ (Ironicky.) A jeho vôli kto na svete odolá? (Malá prestávka.) Oj, odolám, Anička moja, s pomocou božou odolám všetkému, kým mi tvoje krásne oči v mysli svietiť budú.

EVA (vstúpi hneď, ako Matúš odišiel; ticho ho pozoruje): Martin!

MARTIN (sebou trhne): Čo chcete, tetuška?

EVA (sopne ruky): Martin, Martinko, nuž, pre Boha, či ozaj nemáš trochu citu k nám, nemáš svedomia, keď môžeš tak strýka hnevať? Pomysli, že kto neposlúchne otca, mať svoju — a on ti je viac otcom, ako strýkom — že ten nemá šťastia a požehnania na zemi a spásy v nebi!

MARTIN: Tetuška moja dobrá, ja viem, že ma k vám a ku strýkovi viaže veľká vďaka a synovská poslušnosť, ale k Aničke viaže ma prísaha, ktorú zrušiť nemôžem a nesmiem, aby ma nezastihol tým väčší trest boží.

EVA (zalomí rukami): Teda nič nevie ťa pohnúť na dobrú cestu? Samochtiac bežíš slepo do záhuby! Martin, pre Boha ťa prosím, vyhýbaj Pustovke, tomu strašnému miestu večných čarov a bosorství, lebo uvidíš, že to nič dobrého nedonesie, že sa stane, nech Boh chráni, nejaké nešťastie.

MARTIN: Nebojte sa, tetuška, na Pustovke sú dobrí ľudia! Tam niet čarov, ani bosorstva; to je daromná pomluva zlých ľudí. Tam je poctivá chudoba, statočnosť a bohabojnosť.

EVA: Nehovorže, nehovor! Čo celý svet vie a vidí, to ty nezakryješ. Škoda ťa, Martin, a škoda Veronky. (Plače.)

MARTIN: Veronka sa časom upokojí, ona zasluhuje lepšieho muža, ako som ja. Kamarát Paľko je statočný, bohatý, driečny šuhaj. Veronku ľúbi väčšmi, ako svoj život. On si ju, verte, tetuška, lepšie zasluhuje, ako ja. Bude to párik, ani ľalia, Boh mu daj šťastia!

EVA (káravo): Martin, čo táraš? Pre Boha, spamätaj sa a urob strýkovi po vôli; poznáš ho, že čo si raz umieni, to vykonať musí. Hnev jeho dozreje a on ťa zaženie z domu. Čo potom?

MARTIN (odhodlane): Nuž pôjdem, tetuška, poručeno Pánu Bohu, rovno na Pustovku.

EVA (sebou trhne, podráždene): Dosť toho, Martin, dosť! Rob si, čo chceš! Keď ťa však kedy v živote stihne nešťastie, bieda, súženie: tu spomeň si, že je to trest boží za to, že si zničil mladé srdce nešťastnej Veronky a neposlúchal tých, ktorí ťa vyživili a šťastným urobiť chceli. Boh ti pomáhaj! (Odíde.)

Predošlý, Paľko.

MARTIN (zamyslený): No, toto bol azda už posledný verš. Či príde ešte Veronka? Nie, nechcem sa s ňou viacej sísť. Darmo je, vypovedali mi, pôjdem vo meno božie, veď ma Pán Boh neopustí. (Odhodlane chytro odchádza a vrazí do Paľka.)

PAĽKO (vystúpi z úzadia): No, no, kamarát, čo ti je tak náhlo, ani na vojnu?

MARTIN: Vitaj! (Podá mu pravicu.) Ach, ba skôr s vojny, lebo u nás od istého času veru samá vojna.

PAĽKO (smeje sa): Ha-ha-ha, nuž a kto víťazí, kto prehráva?

MARTIN: Ty víťazíš, ty sám, lebo Veronka bude tvojou, ty staneš sa pánom a dedičom na Brezinách!

PAĽKO: Eh, netárajže!

MARTIN: V krátkom čase presvedčíš sa o všetkom.

PAĽKO (zadivene): Nuž a ty, Martin?

MARTIN (odhodlane): Ja idem preč. Kde? To ešte sám neviem; ale tu ostať nemôžem, lebo ma vypovedajú, zaháňajú preto, že nechcem splniť vôľu strýkovu a tetkinu, že nechcem Veronku urobiť nešťastnou.

PAĽKO (chytí ho za ruku, radostne): Kamarát, ty sa Veronky zriekaš?

MARTIN: Áno, zriekam a zrieknuť musím, lebo viaže ma k tomu slovo, ba prísaha k Aničke, ktorú nezanechám ani za svet, nie to k vôli gruntu Breznianskeho. Človek, ktorý svoje slovo zruší, je v očiach mojich podliak, nehoden, že naň slnko božie svieti.

PAĽKO: Máš pravdu, Martin. Ty si statočný šuhaj, a Boh statočných ľudí neopustí. Neboj sa, strýčko sa udobrí a ty prídeš, čo nevidieť, zasa nazpäť. Za ten čas poď k nám, budeme spolu gazdovať.

MARTIN: Ďakujem ti, o mňa sa nestaraj, ja sa vyživím. Len o jedno ťa prosím: urob mi k vôli, choď a pýtaj Veronku za ženu; je to dievča, že mu páru niet. Škoda by ho bolo inému!

PAĽKO: Kamarát môj, viem, že mi dobre praješ; nazrel si mi do srdca, v ktorom Veronku od mala nosím. Ešte sme len do školy chodili, už som pozeral za ňou. Teba som nenávidel, lebo si mi bol v ceste. Keď sme dorástli, rozchýrilo sa, že si budeš Veronku brať, že to chce strýko i tetka Eva. To ma hrozne dojalo. Zem sa podo mnou triasla. Bol som nešťastný a žiadal som si preč do sveta, kde by som na vás zabudol. V tom odobrali ma k vojsku. Otec, matka plakali, a ja som výskal, spieval od radosti, že idem preč. Tri roky sa minuly, mali sme ísť domov. To ma zamrzelo, chcel som ostať navždy pri vojsku. Nechcel som ťa vidieť šťastného pri boku Veronky. Tu ma zajde chýr, že si si ty našiel iné dievča a Veronka že je posiaľ svobodná. Tu som nemal stania, aby som len čím skôr prišiel domov. A hľa, chýr bol pravdivý. Martin má Aničku a Veronka, (radostne mykne širák do tyla) ak Boh dá, bude mojou.

MARTIN: Buďte šťastní! (Podáva mu ruku.) Len to ti povedám, zachádzaj s Veronkou pekne, že jej akživ neublížiš ani jediným zlým slovom. Ona je dievča dobré, opravdivý anjel. Boh vám pomáhaj! (Odchádza.)

PAĽKO: Daj i tebe šťastie s Aničkou! Našiel si i ty dievča poriadne, pracovité, pobožné. Boh vás požehnaj! (Oblapia sa okolo hrdla a spievajú, odchádzajúc):

Veronka (sama).

VERONKA (po malej prestávke vystúpiac nesmelo, bojazlivo sa obzerá, vlasy má na poly rozpletené, smutne): Počula som všetko, a bolo toho dosť, oj, dosť, aby mi srdce žiaľom puklo. (Tisne dlane k srdcu.) Zriekol sa ma, zriekol sa Brezín — kde sme od mala spolu rástli — k vôli inej. Z lásky k inej ma viac neľúbi, lásku moju šliape nohami! Nevďačník! Zničil mladý život môj a za náhradu natíska mi (s trpkým úsmevom), ako lačnému kus suchej kôrky, ako žobrákovi almužnu — lásku Paľkovu. (Hrdo a podráždene.) Posmešník, nuž či sa nazdávaš, že Veronka nemá citu, nemá hrdosti v sebe?! Falošný úmysel tvoj sa ti nezdarí; ak mi nemáš dať slnko, o tôňu ti nestojím. (Sopne ruky.) Ó, Bože, smiluj sa nado mnou nešťastnou! (Plače.) Nenechaj ma tu trápiť sa, vezmi ma k sebe, lebo tu niet viacej pre mňa života. (Díva sa upretým zrakom hore.) Mamička, mamička moja drahá, vy usmievate sa z neba na opustenú Veronku svoju. Len na vašom srdci by som sa mohla vyplakať, vyžalovať. (Trhne silno sebou. Vraví, ako šialená, veľmi trhano.) Mamička drahá, vy otvárate mi náruč, vy ma voláte? Voláte k sebe! (Tíško.) Idem, idem. (Hlasnejšie.) Oj, ide Veronka vaša. (Zúfalý smiech.) Tam niet žiaľu, tam niet krivdy. (Zúfale vybehne na zrub studne, skríkne.) S Bohom, Martin — Boh ti… (Skočí do studne, počuť žblnkot vody.)

Eva, neskôr Beta, Marienka, Katka, Paľko, Adam, Janko, Zuzka, Dorka, Ondrej, Matúš a konečne Martin, súsedia, ženci.

EVA (beží s krikom k studni): Veronka! Pre Boha, pomoc! Pomoc!!

BETA (pribehne): Čo je, čo je?

ZUZKA a DORKA (pribehnú razom): Čo sa stalo?

EVA (bolestne): Veronka sa topí! Pomoc! Bože môj! (Sklesne pri studni. Všetci behajú a lomia rukami. Na krik sbehnú sa súsedia a ženci.)

BETA (kričí): Adam, Martin, pomoc! Rata!

MARKA (kričí úzkostlive): Janko! Janko!

KATKA (podobne): Pomoc, Ondrej!

PAĽKO (beží s rebríkom, postaví ho do studne, odhodí halenu a ide do studne).

MATÚŠ a ADAM (pribehnú): Čo sa stalo?

VŠETCI (ukazujú na studňu): Veronka…

MARTIN (pribehne, odhodí klobúk i palicu, chytí sa zúfale za hlavu a bolestne zavolá): Veronka!

(Opona spadne.)