ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anička.

ANIČKA (kľačí pred krížom a modlí sa): A odpusť nám naše viny, a neuvoď nás v pokušenie, ale zbav nás od zlého. Ameň. (Vstane.) Dá Boh, že sa mi na srdci obľahčí, lebo moja drahá babka hovorieva: „Kedykoľvek ťa čo zajde, pomodli sa a bude ti ľahšie.“ Ona má pravdu: tichá, vrúcna modlitba mi už neraz pomohla, a dá Boh, pomôže i teraz v nastávajúcom žiaľnom lúčení. (Sadne na lavičku a vyšíva.) Sotva sme sa poznali, už sa musíme lúčiť; nuž ale, poručeno Pánu Bohu, musí to tak byť! Hovorí sa síce: síde s očú, síde s umu, (určite) ale Martin je statočný šuhaj, ten to neurobí. (Počuť harmoniku. Anička vstane a počúva.) Už ide! Inokedy som to s radosťou počúvala, a teraz mi je tak clivo, ani čo by našej vernej láske zvonili na pohreb.

Martin, predošlá.

MARTIN (schystaný na odchod, radostne): Anička, ty tu?

ANIČKA (bolestne): Martin môj, ty ideš predsa preč?

MARTIN: Idem, Anička moja, idem. Lepšie bude, keď pôjdem. U vás, vidíš, nemôžem bývať, to vzali by zlí ľudia v reč, povstaly by klebety, a tým by utrpelo len tvoje dobré meno. Na Brezinách ma nechcú; nuž a mám sa po dedine potĺkať? To tiež nie je pre mňa.

ANIČKA: A kde pôjdeš, Martinko?

MARTIN: To ešte sám neviem, duša moja. (Rozmýšľa.) Pôjdem azda na Dolniaky. Ak mi dá Boh zdravia a bude mi na dobrej pomoci, zarobím si do jesene pár zlatých, vymlátim pár meričiek zbožia, potom si už budeme môcť naše chudobné veselie odbaviť.

ANIČKA: Martinko môj, ty si dobrý človek, Boh ti pomáhaj a daj ti zdravia a šťastia, že by si sa dobre mal, kamkoľvek sa obrátiš.

MARTIN (naddvihne klobúk): Pán Boh uslyš, Anička moja! Netráp sa. Cez zimu sa už len akosi preživíme, a na jar pôjdeme oba do sveta na robotu. Čo zarobíme, pošleme domov babke, tá nám to opatrí a budeme sa mať dobre.

ANIČKA: Daj Bože, aby tak bolo! Len nezabúdaj na našu vernú lásku, nezabúdaj na svoju Aničku. (Utiera si oči.)

MARTIN (objíme ju): Anička, neplač, nerob mi ťažšie srdce, ako ho mám! Veď sa nelúčime nadlho, len do Michala, a potom budeme už svoji na veky. Nikto nás viac nerozlúči, iba Pán Boh, keď nás zavolá na večnosť. S Bohom, Anička, a aby si častejšie na mňa spomínala, tu máš (vytiahne z kapsy modlitebnú knižku a podá jej) moju modlitebnú knižku. Je to jediný majetok, ktorý nesiem z Breznianskeho gruntu. Opatruj ho a spomínaj si často na mňa!

ANIČKA: Ďakujem ti, Martin. (Bozká knižku.) Bude to vzácny poklad môjmu srdcu. Budem sa modliť za teba. Aby naše duše stretaly sa v modlitbách, tu máš to, čo mi je najdrahšie na svete. (Sníme s hrdla pátričky.) Je to jediná pamiatka po mojej nebohej mamičke. Boh ju osláv! Ona ich veľmi rada mala a keď skonávala, dala mi ich na hrdlo, a od tých čias ich nosím. (Podá mu pátričky.) Tu máš, Martin, modli sa a pracuj, a čo zarobíš, zavaruj. (Klesne mu na prsia.)

MARTIN (bozká ju): Boh ti zaplať, Anička! To mi bude drahocenná pamiatka a posila v živote.

Hana, predošlí.

HANA (V predošlom výstupe otvorí okno a počúva, tu i tu utre si oči. Vystúpi ako shrbená starena, opiera sa o palicu a kašle.)

ANIČKA (obzre sa): Čo chcete, stará mama? (Ide jej v ústrety.)

MARTIN: Dobré ráno, stará matka! (Podáva jej ruku.)

HANA (kašle a kýva hlavou): Dobré ráno! Vitaj, Martin! Už vás dlhší čas počúvam, deti moje, a radosť zalieva zrak môj. (Kašle.) Pekne sa odoberáte, deti moje! S Bohom sa lúčite, s Bohom sa sídete. Tak, tak, deti, na Pána Boha nikdy nezabúdajte, jeho sa držte a on vás zaiste neopustí.

MARTIN: Však nie, stará matka? Všetko sa, až Boh dá, na dobré obráti, len už tešte, ako najlepšie viete, moju Aničku, aby neplakala.

ANIČKA (padne Hane okolo krku, bolestne): Babka moja, ja to neprežijem!

HANA (hladká jej tvár): Oj, prežiješ, dievka moja, prežiješ. (Kašle.) Ľudia už väčšie súženie, väčšie muky prežili; prežiješ i ty. Je to azda posledná zkúška, ktorú Pán Boh na vás poslal; keď i túto prenesiete: (prorocky) zasmeje sa vám šťastie, radosť zaveje pod Pustý háj a Pustovka, to strašidlo, tá peleš hriešnych čarov, stane sa chrámom lásky, šťastia a požehnania božieho. (Kašle.) Boh to všetko riadi, a tak to musí byť, tak je to dobre. (K Martinovi.) Kľakni si, syn môj, nech ťa požehnám.

MARTIN (kľakne pred Hanu).

HANA (položí mu ruky na plecia): Martin, syn môj drahý, ty si sa statočne preukázal oproti nám úbohým, opusteným ženám, ty si sa zastal tých, ktorých nespravodlivý svet odsúdil do pekla hriešnych čarov a bosoráctva; ty si láskou na srdce privinul opustenú stvoru, ktorú každý vysmieval, tupil a opovrhoval. (Položí ruky na jeho hlavu a oči upre k nebu.) Boh ti zaplať a požehnávaj ťa, pomáhaj v prácach tvojich a daj ti zdravia, šťastia, kamkoľvek sa obrátiš. (Položí mu ruku na plecia a láskave hľadí mu do očú.) Keď sa šťastlive domov navrátiš a starej Hany by tu viac nebolo, neopúšťaj úbohú Aničku (hladká jej tvár), ktorá okrem teba a Boha nebude mať viac nikoho, zastaň ju podľa naučenia môjho; odokry tajomstvo starej Hany a ukáž zlému svetu čary osamelej Pustovky. (Utiera si oči a kašle.) Teraz už choď (robí mu kríž na čelo), vo meno Boha Otca, i Syna, i Ducha svätého. (Bozká ho na čelo.)

MARTIN (bozká jej ruku): Ďakujem vám, dobrá stará matka! Boh vám zaplať! S Bohom ostávajte!

HANA: S Bohom! — Anička, odprevaď ho pod Pustý Háj! — S Bohom! (Odchádza do chalupy, utierajúc si zásterkou oči.)

MARTIN (odchádzajúc s Aničkou): Boh vás opatruj!

HANA (obráti sa vo dverách): O nás sa nestaraj. (Zodvihne ruku s palicou, významne.) Boh je s nami, kto proti nám?! (Zmizne v chalupe. — Prestávka.)

Matúš, Kalina.

KALINA: No, tu sme už, chvála Bohu! Je to opravdivá Pustovka. Tak je tu pusto, ticho.

MATÚŠ: Ľudia to tak nenazvali bez príčiny. Ja som si to ešte horšie predstavoval. Nie je to predsa také strašné, ako ľudia maľujú.

KALINA (smeje sa): Hahaha! Ty si si, pravda, predstavoval malý domček na stračej nôžke, polepený hadmi, štúrmi, žabami a netopiermi; v zátylí umrlčiu hlavu a okolo neho tancujúcu na omele starú Hanu s vycerenými zubmi.

MATÚŠ: Máš pravdu, skoro tak. Ja som tu od mojej mladosti nebol. Vtedy tu stál pekný, biely dom práve na tom mieste, kde táto chatrč; v ňom bývala vdova po panskom hájnikovi a mala driečnu dcéru (Zamyslí sa.) Tak ma to živo upomína na zašlé časy. (Utiera si čelo.) Od tých čias nebol som tu, len som počul, že biely dom spustol, rozpadol sa a na jeho mieste že si asi pred dvoma rokmi vystavila akási stará baba túto chatrč. Svet strašné veci rozpráva o nej.

KALINA: To sú len vymysleniny.

MATÚŠ: Ba ja myslím, že list nepohne sa bez vetra, už len čosi musí byť na tom.

KALINA: Ani mak. To vieš, že náš ľud, žijúci po skrytých kútoch hôr, je veľmi poverčivý, ale pritom vtipný a dáva na všetko pozor. Tak i stará Hana padla do očú našim ľuďom so svojím zvláštnym, čudným životom.

MATÚŠ: Podivné je, že každý bojí sa jej a že jej vyhýbajú.

KALINA: Ľudia boja sa jej, lebo je neprístupná, nevrlá, neprívetivá. Keď niekto spýta sa jej, ako sa volá, odpovie: „Hana“, a viac sa od nej nedozvieš. Nik nevie, kto je, čo je, zkadiaľ prišla, čo tu robí v prostred lesa, čím sa živí, a pre toto povstaly o nej reči. Jeden hovorí, že pozná mnoho liečivých zelín, druhý zas, že má „zemekľúč“, ktorým odklína zakliate poklady a že má viac zlata, ako chleba.

MATÚŠ: A čo hovorí pán farár? Veď iba k nemu, a to často, chodieva.

KALINA: Pán farár hovorí, že je to poriadna, pobožná, ale poľutovania hodná osoba, ktorá už mnoho, veľmi mnoho trápenia prežila; o tom svet nevie a vedieť nesmie, kým to sama Prezreteľnosť božia nevyjaví.

MATÚŠ: Malo by sa teda prísne zakročiť, aby jej svet nekrivdil, a ty, ako rychtár, ľahko to vykonáš.

KALINA: Myslíš, že prísnosťou? No, to by bola kosa na kameň. Ľud by sa pobúril a mohol by ich ešte z dediny, vlastne z chotára vyhnať. Poverčivosť našich ľudí razom nedá sa prelomiť. My musíme ľud náš vzdelať, tak že on sám od seba zavrhne vieru v podobné hlúposti. Nuž ale i o to je postarané.

MATÚŠ: No, to už ťažko vykonáš.

KALINA (určite): Ba veru vykonám. Len aby sme s poľa spratali, dám sa hneď do práce. Pán farár a pán učiteľ sľúbili mi pomoc.

MATÚŠ: Na to som zvedavý.

KALINA: Náš ľud musí predovšetkým čítať, čítať dobré knihy. Aby sme to docielili, založíme najprv obecnú knižnicu, neskôr hospodársky spolok a budeme na to dbať, aby ľud zriekol sa pálenky, ktorá je hlavnou jeho záhubou, a uvidíš, že naša obec v krátkom čase zkvitne duševne i hmotne.

MATÚŠ: To je všetko pekne. Pekne sa to hovorí a ešte krajšie počúva. Ale či dá sa to i prekonať?

KALINA: Prečo by sa nedalo? Paľka ožením, odovzdám mu gazdovstvo a ja sa obetujem obci.

MATÚŠ: To je pekná vec.

KALINA: Však už len dáš Paľkovi Veronku, keď Martin odišiel?

MATÚŠ: No darmo je, zaslúžil si ju, nech si ju má. On ju zachránil, jemu patrí. Ale čo bude s Martinom?

KALINA: Vzal si robotnícku knižku a šiel do sveta. O toho sa neboj. Taký statočný, poriadny šuhaj, ako je Martin, neztratí sa nikde.

MATÚŠ: Čo mi narobil mrzutosti a trápenia ten nevďačník! Človek si vezme cudzie deti, natrápi sa s nimi, kým sú malé, a keď dorastú, sú len na zlosť a na trápenie.

KALINA: Nuž, hľa, mal si ma poslúchnuť. Ja som ti dobre radil, keď si druhý raz ovdovel a bez detí ostal, aby si sa oženil po tretí raz. Do tretice všeho dobrého.

MATÚŠ (mrzute): Na mne sa to nesplnilo. Bol sem ja tri razy ženatý; pred Bohom tri, pred svetom dva razy.

KALINA: Tomu nerozumiem. Poznal som len dve tvoje ženy: Zuzku a Marku.

MATÚŠ: Oj, poznal si i tretiu, vlastne samú prvú: Anku.

KALINA: Anku Zemänovie? To predsa nebola tvoja žena, to bola len tvoja milá!

MATÚŠ (chytí ho kŕčovite za ruku, vedie do popredia, tajnostne): Pred svetom milá, ale pred Bohom žena, prisahaná žena.

KALINA: Čo hovoríš? O tom neviem ničoho. Bolo to práve v ten čas, ako ma odobrali, a keď vrátil som sa domov, bol si už druhý raz vdovec.

MATÚŠ: Ďurko, bol si mi vždy dobrý priateľ, a preto by bol hriech, aby si nemal vedieť, čo ma podnes trápi, čo sožiera moju dušu. Sadni si. (Sadne si na lavičku.)

KALINA: Čože máš teda? (Sadne si k Matúšovi.)

MATÚŠ: To, z čoho sa ti chcem spovedať, je ťažký hriech mojej mladosti, ktorý práve na tomto mieste ožíva. Ja, bohatých rodičov syn, zaľúbil som si chudobné dievča, Anku Zemänovie, ktorá tu v panskej horárni žila so svojou matkou, vdovou po hájnikovi. Bolo to dievča, že na krásu a na ctnosti nijaké nevyrovnalo sa jej v celom okolí.

KALINA: Toľko sa pamätám, že sa hovorievalo: Anka Zemänovie je ani obrázok, svedčilo by jej za oltárom.

MATÚŠ (padne mu do reči): A ten oltár bolo moje srdce. Tam jej pristalo najlepšie a ona cítila sa tam tiež dobre. Milovali sme sa, ani pár holubov, ale zlý svet nám toho nedoprial. Moji rodičia boli proti tomu: chceli mať bohatú nevestu.

KALINA (prisviedča): Hja, tak to býva: kto má mnoho, žiada ešte viac.

MATÚŠ: Naodkazovali Anke a jej matke, čo len najhoršie vedeli, tak že mi Anka raz povedala: „Matúš, tvoji rodičia vraj nikdy neprijmú žobráčku — tak odkázali Anke — za nevestu. Nuž my sme chudobní ľudia, náš majetok je naša statočnosť. Ak by si ty mal k nám len zo samopaše chodiť, aby si nás o statočnosť pripravil, to by ťa musel Pán Boh ťažkým krížom strestať!“

KALINA: Nuž a ty?

MATÚŠ: Ja kľakol som na zem pred tento svätý kríž, sosňal klobúk s hlavy, zodvihol dva prsty k nebu a zaprisahal som sa, že jestli Anku opustím, aby i mňa Boh opustil a nedal mi nikdy toho, čo si žiadam a za čím túžim. — „Dobre, Matúš“, riekla jej mať, „zapamätaj si, čo si prisahal, čím si sa zaklial. A ak hanebne oklameš jediné dieťa moje, nech Boh na slovo splní ťažkú kliatbu tvoju.“

KALINA (nedočkave): A ďalej?

MATÚŠ: Moji rodičia bojovali proti nám všetkou silou. Vyhnali ma, jediného svojho syna, z domu, vypovedali z majetku, a to len preto, že som chcel pojať za ženu dievča chudobné. Boli oni — Boh im tam odpusť — ľudia pyšní, bez srdca.

KALINA: To je v krvi Breznianskovcov. A potom?

MATÚŠ: Pri všetkých protivenstvách ostali sme si verní až do hrobu. Matka Ankina nám udelila požehnanie a pán farár nás v tichosti v prítomnosti dvoch svedkov sosobášil.

KALINA: Ty si bol teda s Ankou Zemänovie sosobášený?

MATÚŠ: Boh môj svedok! Ľudia to, pravda, ani temer nevedeli, lebo stalo sa to všetko v tichosti, sobáš nebol tu, ale v Javorníku na žiadosť Anky u jej starého otca, preto ostalo to tajomstvom. Po roku požehnal nám Pán Boh dieťatko, malú Aničku. Ach, ešte i teraz vidím tie krásne očká, tie malé biele rúčky, tie polootvorené ústočká, ani čo by chcely volať: „Otec, otec!“ Táto chvíľa bola najšťastnejšou v mojom živote. Ako šťastný otec schytil som do náručia milé dieťa svoje a bežal som s ním k rodičom na Breziny, aby ho požehnali a zaniesli ku svätému krstu.

KALINA: A oni?

MATÚŠ (bolestne): Ach, čože oni, pyšní ľudia! Nechceli ani obzrieť žobráča, odstrčili, zahnali ma i s dieťaťom.

KALINA (krúti hlavou): Hm, hm, na to treba srdce!

MATÚŠ: Ja som viac nešiel k rodičom. Staral som sa svedomite o ženu a dieťa, aby som ich mohol poriadne vychovať. Šiel som za veľkým zárobkom, rúbal som v hore drevo. Tvrdá, nezvyklá práca prevládala moje sily, k tomu som veľmi prechladol, ochorel som.

KALINA: Nuž a rodičia?

MATÚŠ: Tí sa ani neobzreli o mňa. Anka s matkou snášaly lieky, opatrovaly ma, ako len najlepšie mohly. Ale nič neosožilo. Až ktosi poradil zelinu, ktorú okrem mojej matky nik v obci nemal. Úbohá Anka vybrala sa s dieťaťom na rukách prosiť byľku zeliny, ale pochodila horšie odo mňa. Nielen že jej ju nedali, ale nahnevaní rodičia vyhnali ju, ba psov zahuckali do nej. Toto som si tak veľmi pripustil k srdcu, že choroba zhoršila sa natoľko, že som pamäť zratil, a od tých čias neviem, čo robilo sa so mnou. Keď mi bolo lepšie, našiel som sa na Brezinách, u rodičov.

KALINA: A tvoja žena s dieťaťom?

MATÚŠ (smutne): Ach, nespytuj sa ma, brat môj, lebo tá stará rana ešte vždy krváca. Ako som precitol, prvé moje slovo bolo: kde mi je žena, kde dieťa? Zprvu mi to všelijako vyhovárali, že išla k rodine, že má matku nezdravú, že tak a tak… až konečne mi riekli, že ma nebudú už toľko klamať, že mi povedia pravdu. Keď mi vraj bolo najhoršie a ja som v horúčke ani o sebe nevedel, obidve ma vraj opustily, tak Anka, ako i jej mať, hovoriac, že ony nebudú sa trápiť so mnou, že však mám rodičov, nech ma tí opatrujú. Zatým vraj odišly z dediny, a od tých čias ich nik nevidel.

KALINA: A ty si to veril? Neprezvedal si sa o svojej žene, nevyhľadával si svoje dieťa?

MATÚŠ: Vyzvedal, vypytoval som sa, ale všetko márne, ako by kameň do vody hodil. Nedostal som viac chýru o nich. Až asi rok zatým pán farár mi oznámil, že mu doručili úradný prípis z farnosti klenovskej, že tam Anna Breznianska, rodená Zemänová, príslušná do Brezín, umrela. Môžeš si predstaviť moju bolesť, moju zúfalosť. Vybral som sa bezodkladne do Klenova, v nádeji, že aspoň dieťa a starú mať tam nájdem, ba držal som to za isté.

KALINA: Nuž a?

MATÚŠ: Nové sklamanie, nová bolesť! Čo som našiel, to bol chladný hrob nebohej mojej ženy. Boh jej daj slávu neba! Stará mať i s mojím milým dieťaťom odišly vraj hneď po pohrebe z Klenova. Kde? To nevedel mi nik povedať. Nedozvedel som sa viac ničoho o nich.

KALINA: No, dosť si veru pretrpel, dosť.

MATÚŠ: Pretrpel a trpím, lebo trápi ma dňom i nocou myšlienka, že nevládna stará mať žije s mojím dieťaťom v biede a v núdzi, o hlade a smäde.

KALINA: Nesužuj sa márnymi myšlienkami. Keby si rady nevedela, veď by ťa len vyhľadala!

MATÚŠ (vážne): Toho by neurobila, na to je prihrdá. Skôr by dieťa vlastnou krvou napojila, ako sa uponížiť a odo mňa niečo pýtať. A jestli stará mať nežije, kde mi je dieťa? Moje úbohé dieťa mrie azda niekde hladom, chodí, chúďa, odo dverí ku dverám, a ja, otec jeho, mám všetkého v hojnosti a nemôžem mu pomôcť!

KALINA: Pán Boh je dobrý, on to všetko na dobré obráti.

MATÚŠ: Ja som sa zaklial, a kliatba sa splnila. Za čím som túžil, čo žiadal som si najvrúcnejšie, boly deti, a tých nemám. Oženil som sa ešte dva razy, ale nie viac z lásky, len k vôli poriadku, aby som svojmu gazdovstvu zaopatril gazdinú; no ani v druhom, ani v treťom manželstve neobdaril ma Boh dietkami! Vzal som si konečne cudzie za svoje, a s tými mám len kríž a trápenie.

KALINA: Brat môj, nehnevaj sa, keď ti poviem pravdu, ale ty si veľmi nespravedlivý. Všetko zlé, čo si sám prežil, chceš zavesiť i samému Martinovi na krky. On tiež nič zlého neurobil, len si zaľúbil dievča chudobné a chcel si ho vziať za ženu, a ty si ho preto z domu vyhnal! Ej, ej, vidíš, to je nie pekne od teba. Čo nechceš, aby ti iní činili, nečiň ani ty im. (S výčitkou.) Veď si ty predsa boháč, načo ti bohatá nevesta? Pre Veronku máš už tiež muža: nuž prečo ho, chudáka, prenasleduješ?

MATÚŠ: Prenáhlil som sa a mrzí ma to, veľmi ma mrzí. Odkedy Martin odišiel z domu, som ako otrávený. Všetky prežité trápenia z mladých časov ožívajú a prenasledujú ma, ako mátohy. Nikde nemám pokoja. Bojím sa sám aeba, ani čo by som bol zločin spáchal; zem sa podo mnou trasie. Preto som i sem prišiel, aby som sa presvedčil, aké je to strídža zpod Hája, a ak je na svet súce a Veronka pristane na Paľka, nuž nechže si má i Martin — hoci svojhlavý — svoje rovné.

KALINA (radostne): Predsa sa chceš polepšiť! Boh ti zaplať a obráť všetko na dobré!

Hana, predošlí.

HANA (vystúpi, kašľúc; zastane v úzadí a prísne prezerá Breznianskeho a Kalinu): Aj, aj, čo vidím? Dvaja urodzení páni zablúdili do môjho revíru? (Krúti hlavou.) Hm, hm, veľká česť, veľké šťastie!

MATÚŠ (ku Kalinovi): Je to ona?

KALINA: Áno, stará Hana.

HANA: Ak sa nemýlim, sú to dvaja boháči z Brezín. (Ku Kalinovi.) Jeden známy na učenosť a hodnosť — poriadny pán — a druhý (k Matúšovi, opovržlive) známy na bohatstvo. Aj, aj, zvláštna náhoda, zriedkaví hostia.

KALINA: Je to podivná starena.

MATÚŠ: Mne prichodí, ani čo by som ju už raz bol videl.

HANA: Čože zaviedlo vzácnych pánov do prístrešia strašnej Pustovky? Či azda zablúdili a tak upadli nevdojak do pekelnej moci starej strigy? Nuž a či sa neboja páni, že ich stará Hana usmaží v kotle medzi hadmi, štúrmi a jaštermi? Hahaha! Chutné jedlo pod staré zuby. Hehehe!

KALINA: Nie ste taká strašná, stará mamka, aby sme sa vás báli.

MATÚŠ: Ba za mladi museli ste byť dosť driečna.

HANA: Za mladi? Hm, hm, i milostivý pán z Brezín bol veru za mladi driečnejší šuhaj, ako je teraz (opovržlive) pán. (Prísne.) Čože hľadáte u nás?

MATÚŠ: Zablúdili sme a nevieme cestu.

HANA (meria ho pohľadom): Zablúdili? Aj, aj, teda zablúdili! (Významne.) Oh, človek tak ľahko zablúdi v živote a ťažko, veľmi ťažko nájde potom pravý chodník.

KALINA: Napravteže nás, starká, na pravú cestu.

HANA (chladne): Stará Hana je nevládna, ale čochvíľa príde Anička a tá (významne k Matúšovi) vyvedie vás z bludu a privedie na cestu. Nebojte sa starej Hany, nie ja ona taká strašná, za akú ju svet vyhlasuje, hoci má pri sebe moc, ktorou by mohla počariť statku pyšných Breznianskovcov. (Smeje sa.) Hahaha! Stará Hana mohla by udeliť bohatému zemepánovi almužnu, s ktorou by česť, radosť a šťastie zavítaly do starosťou prismudlých múrov kaštieľa Breznianskeho. (Tíško a tajomne.) Na to však ešte času dosť, oj, dosť. (Vojde do chalupy.)

Predošlí, Adam, Beta, Janko, Ondrej, Anička, Katka, Marka, Dorka, Zuzka.

KALINA: Podivná žena, robí sa strašnejšou, ako je!

MATÚŠ (rozmýšľa): Mne je tak podivno! Len kde som ju videl? (Chodí hore-dolu.) Nemôžem sa rozpamätať, čo ako rozmýšľam.

KALINA: Ženci sú už tu, prišli za nami.

MATÚŠ: Zaiste sú už za riekou hotoví, prišli sem k nám.

ADAM (s kosou na pleci): No, chvála Bohu, tu je gazda, on nám najlepšie povie, čo a ako. (Vystúpia: Beta, Marka, Katka, Janko, Ondrej, Zuzka, Dorka, iní ženci a žnice s kosami a kosákmi. Adam predstúpi.) Pán Boh daj dobrý deň!

MATÚŠ: Dobrý deň! No, čo je?

KALINA: Čo dobrého nám nesiete?

ADAM: S jačmeňom sme hotoví, čo teraz začneme? (Rozpráva s Matúšom.)

BETA (ku Kalinovi): Pekne vítam, pán rychtár. Kdeže ste sa tu vzali?

KALINA (žartovne): Prišiel som k starej Hane, chcem si dať karty vykladať, aby som sa dozvedel, či budem skoro vdovcom a ktorá z vás za mňa pôjde.

MARKA: Nuž a gazdinká rychtárovie?

KATKA (vpadne jej do reči): Ja nechcem prísť o vrkoč.

KALINA (žartovne): Nuž veď to až, keď budem vdovcom, blázonko!

VŠETCI (sa smejú).

BETA (hrozí mu): No, no, pán rychtár, ja budem žalovať.

KALINA: Ale nemaj strachu, veď tieto kukučky by sa ani nevydaly.

BETA: Aha, nevydaly! Ktoré dievča nechcelo by sa vydať? Len by ho pýtali!

ZUZKA (naivne): Ach, čo, vydať ako vydať!

DORKA (vpadne jej do reči): Len by bolo za koho.

KALINA (ukazuje na mládencov): Nuž a tamtí?

KATKA (koketne): Hja, čože tí — tí nás nechcú!

ONDREJ (vyhýbave): My? My musíme rukovať.

JANKO (škrabe si zátylok): A ja zas neviem, ktorú vziať, keď ma všetky rady.

MARKA: Ale choď, ty ošemetník!

KATKA: Hľaďte ho, aký je vzácny!

ZUZKA: Daj ti mi Bože; muž, ani za groš koláč!

DORKA: Z peknej misky sa nenaješ, keď je prázdna!

BETA (kárave): No, len no, aby ťa len chcel, pôjdeš. Ba zle je to na tie dievčence, pán rychtár, zle. Vy by ste sa mali postarať o to a poriadok spraviť, nemali by toľkých chlapcov na vojnu brať, alebo by maly s nimi i dievčatá rukovať, aspoň s každým jedna.

KALINA: Hahaha! To by bol regiment!

BETA: Nuž a čo? Lepšie by ženy bojovaly, ako mužskí, ja to už viem po svojom starom. My máme každú chvíľu maléber.

VŠTECI (sa smejú).

KATKA (zvedave): A ktože vyhráva?

MARKA (zvedave): A kto prehráva?

ZUZKA: Vy tetuška, a či strýčik?

BETA: On mi potrepe hrnce, a ja mu vytrepem chrbát.

ADAM (prísne): Ale už ticho! To je strach s nimi: gágajú ani husi. Na jazyk je vás až moc, keby vám tak robota išla! Počúvajte radšej, čo gazdíčko hovorí, aby sme sa dali do ovsa pod Hájom, že už prezrieva. Ja však hovorím, že je toho tam kus, že to dnes nestrhneme a zajtra je nedeľa.

JANKO (vystiera sa): Či by sme tomu dnes dali rady?

ONDREJ (tiež tak): Veď je to kusisko!

ADAM (škrabe sa za uchom): Darmo je, veľa je toho, veľa!

MATÚŠ (namrzený): Ale, netáraj, že veľa! Kto nemá chuti, ľahko vykrúti. (Siahne do vrecka, podáva Adamovi.) Tu máš, kúpte si niečo na potúženie, aby vám to lepšie išlo.

ADAM (radostne): Pán Boh zaplať a požehnaj! Nestarajte sa, gazdíčko, keď slnce na horu sadne, bude ovos dolu. Len s chuťou, chlapci! (Ukazuje peniaz.) Poďme!

VŠETCI (Veselo): Poďme! S Pánom Bohom!

ADAM: Poď, stará! Ťuh! (Zavýskne, objíme Betu okolo pása a spieva.)

KALINA: Poďme za nimi; možno, že sa dozvieme, kam išiel Martin. (Odídu.)

Veronka (sama).

VERONKA (vystúpi zpoza chalupy, bledá, hlavu má obviazanú; päste zaťaté, obzerá sa skúmave; divo): Tu som na prekliatom mieste, ktoré mi Martina odlúdilo. Tu som ho ztratila a s ním všetko — všetko! Bodaj sa bolo prepadlo prv, než sem prvý raz vkročil! (Opre ruky o pás a chodí nahnevane hore-dolu.) Ale, čože miesto — to je bez viny, lež ony, tie čierne strigy, mu porobily, ony ho svábily, ony mi ho ukradly. (Hrozí päsťou proti chalupe.) Hoj, ale beda, beda vám, podlé duše, ešte ste nevyhraly! Pomsta vás neminie! (Ticho.) Dnes podarilo sa mi to. Strýčik šiel preč, tetka sa nazdáva, že ležím nezdravá v svojej komôrke. Ale ja posbierala som posledné sily svoje a bežala sem, aby som sa porátala s nepriateľmi svojimi — prv, ako zvíťazia. (Divo sa zasmeje.) Hej, áno, zachránili mi život, aby som sa pomstiť mohla na tých, ktorí mi ho otrávili. (Hrozí sa.) Jedna z nás dvoch bude jeho, ale jedna musí vyhnúť. (Odhodlane.) Žiť bez neho — alebo nežiť, na jedno vyjde. (Chytí sa za hlavu, bolestne.) Oj, bolí ma hlava, len horí a rana páli, ale srdce má ešte dosť sily. (Pravou rukou drží hlavu, ktorú opiera o kulisu v popredí na tej strane, kde stojí chalupa; ľavú ruku tisne k srdcu.)

Anička, predošlá.

ANIČKA (vystúpi, držiac v ľavej ruke veniec z poľných kvetov, v pravej vyšitý ručníček; Veronky nezbadajúc, prejde pár krokov, obzre a zahľadí sa v diaľku): Už je preč, už ho nevidieť, a ja som zasa opustená. S Bohom choď, Martin drahý, Boh ťa sprevádzaj a žehnaj kroky tvoje! (Utiera si oči; zmužile.) Ale načo plakať? Veď išiel, aby ma šťastnou urobil; lepšie je modliť sa, aby mu Boh pomáhal. (Hlasne, natešene.) Jediná moja potecha, jediné šťastie bude teraz modlitba zaňho. (Zavesí veniec na kríž, kľakne a modlí sa.)

VERONKA (zbadajúc Aničku, zadíva sa na ňu): To je tá hriešnica, trápi ju svedomie, chce si modlitbou uľaviť. (Podráždene a hlasne.) No, len sa modli, podlá duša! Smier sa s Bohom, kým sa začneme súdiť! (Zatne proti nej päste.)

ANIČKA (zbadajúc Veronku, vstane a skríkne): Pre Boha, to ona! (Zdesená.) A aká je, sťa šialená! Bože môj, ja som tu sama; kto vie, kde je stará mať! (Hľadí ustrašená na Veronku.)

VERONKA (zastane si, s opretými rukami o pás, proti Aničke, prísnym a opovržlivým pohľadom ju merajúc; trápna prestávka): Trasieš sa predo mnou, hriešnica? Cítiš zločin svoj a badáš, že spravedlivý trest sa blíži? (Hrozí sa.) Ano, čas prišiel, aby sme sa porátaly.

ANIČKA (nevinne): Čo som ti urobila, že dvíhaš proti mne päste, že sa mi vyhrážaš?

VERONKA (podráždene): Vidíš ju, nevinného anjela pekla! Ešte sa spytuje, čo mi urobila, keď mi otrávila život, keď mi ukradla jeho srdce, ktoré patrilo mne! Hovor, prečo roztrhuješ to, čo Boh láskou spojil, prečo mi berieš Martina, prečo ma chceš pripraviť oň a zničiť môj život?

ANIČKA (hrdo): Neubližuj mi, neurážaj zlosťou Boha. Ja som Martina nevábila, riadenie božie ma s ním sviedlo, druhý raz prišiel sám. A keď som mu vyhýbala, zaklínal sa, že ma ľúbi, a prisahal, že inú nevezme, len mňa. To sám Boh vie, ten nech súdi.

VERONKA (zlostne skočí jej do reči): Neodvolávaj sa na Boha, ty nemáš Boha. (S výčitkou.) Porobily ste mu, odviedly ste ho odo mňa, že na mňa ani pozrieť nechcel. Oh, ale nenazdávaj sa, že už máš partu na hlave, že je Martin tvoj!

ANIČKA (odmerane): Tak môj, ako i tvoj! (Chce odísť.)

VERONKA (zastúpi jej cestu): Ozaj? Ale dve ho nemôžeme mať. (S ohňom.) Sprobujme sa teda: alebo ty, alebo ja! (Zdvihne kameň na Aničku.)

ANIČKA (skríkne): Ježiš Mária!

Hana, predošlé.

HANA (dívala sa v predošlom výstupe oknom; na krik Aničkin vybehne a stane si medzi ne): Ticho! (Hrozí Veronke.) Boh ťa chráň ublížiť jej! (Aničke, prísne.) A ty choď do práce!

ANIČKA (odchádza).

VERONKA (chce ísť za ňou): Počkaj, ešte sme neskončily! Len jednej z nás je súdený život, druhej smrť.

ANIČKA (vráti sa, odhodlane): Tu som ti! Z lásky k Martinovi rada umriem, on toho zasluhuje. (Hrozí.) Ale šťastie tvoje po boku jeho bude hrozný hriech, ktorý bude volať do neba o pomstu.

VERONKA (zlostne): Šťastie moje bude úplné; len ty — ty — (Chce sa vrhnúť na Aničku.)

HANA (zastúpi Veronke cestu): Ani krok! Vy obe máte pravdu, lebo obe milujete Martina. Ktorá má byť jeho, to Boh najlepšie rozsúdi. On všetko najmúdrejšie riadi, on spravuje cesty naše, on vyrovná i vás. (Aničke.) Ty choď a nasbieraj dreva, nemáme čo na oheň položiť. (Veronke.) A ty, dievka moja, upokoj sa. Pamätaj na to, že kto mečom bojuje, od meča zahynie.

ANIČKA (odchádza za chalupu).

Predošlé, bez Aničky.

VERONKA (vzdorovite): Nech radšej zahyniem, ako mám žiť bez Martina. (Plače.) Ale ona (hrozí sa za Aničkou) pomste mojej neujde!

HANA: Nieže, nie, nevyhrážaj sa, dievka moja; ty sama nevieš, čo robíš. Ty nevieš, koho prenasleduješ. Ty, chovanica Breznianskeho, nesmieš sa pomstiť na krvi jeho, ty nesmieš byť vrahom jeho rodiny.

VERONKA (chladne): Nerozumiem vás.

HANA (trpko sa usmeje): Hahaha! Nerozumie ma svet, nerozumie, lebo je to tajomstvo starej Hany, ale to vyjde onedlho na svetlo. Dá Boh milostivý, že to už skoro bude a stará Hana to ešte dožije. (Radostne.) Oj, dožije!

VERONKA (zadivene): Neviem, čo hovoríte.

HANA: Ach, pravda, nevieš. Ty nevieš, kto je Anička, lebo keby si vedela, nedvíhala by si ruku na ňu. Ale aby sa predišlo väčšiemu nešťastiu, vyzradím ti — (poobzerá sa): Anička je — (Tajomne jej šepne do ucha.)

VERONKA (skríkne a, padnúc na kolená, zalomí rukami nad hlavou): Bože, buď mi milostivý a netresci ma za hriechy moje!

HANA (hladká po hlave Veronku): Upokoj sa, dievka moja! Ty si nevedela, proti komu bojuješ; teraz vieš, že sú to cesty božie, súd boží, proti ktorému márné sú naše vzdory — márné naše boje.

VERONKA (prosebne): Odpusťte mi! (Plače.)

HANA: Neplač a vstaň hore, dievka moja, nech ti Boh odpustí! Upokoj sa, ber vďačne, čo ti Boh podáva, sväté meno jeho nech je pochváleno. (Dôverne.) I Paľko je statočný šuhaj.

VERONKA (odhodlane): Pravdu máte. (Obzre sa.) Kde je Anička, aby som ju odpýtala?

HANA: Sbiera za domom drevo, doprevadím ťa k nej. Ale prosím ťa, to tajomstvo ešte nevyzrádzaj!

VERONKA: Nevyzradím! Len aby som to od samej radosti neurobila, že z nepriateľky stala sa mi priateľkou, sestrou.

HANA: Nuž, hľa, cesty božie! (Odídu obe.)

Matúš (sám).

MATÚŠ: Vrátil som sa. Nedá mi to pokoja. Musím tú mladú vidieť, aká je, keď vedela Martina tak poblázniť, že k vôli nej opustil Breziny, opustil nás, opustil Veronku! Počkám tu chvíľku. (Sadne si na lavičku.) Tu v tejto tichej pustote budem sa lepšie cítiť, ako medzi veselým ľudom. Jeho piesne, jeho smiech a jeho veselosť urážajú moju ubolenú dušu! Šťastný je ten náš ľud. Chudobný, ako kostolná myš, nemá ani kde hlavy skloniť. Na holej zemi sa vyspí, ale ráno vstáva veselý a čerstvý do práce. A ja? Mne Pán Boh požehnal viac, ako som si žiadal, ako som si zaslúžil, a predsa nemám radosti, memám pokoja, ani šťastia. (Nevrle.) A nebudem ho mať nikdy, lebo to, čo som za mladi ztratil, na starosť nenajdem. Anička — Anka! Darmo za tebou túžim, márne za tebou mriem, ani ten vtáčik-letáčik nenesie mi chýru o tebe. Dieťa moje, my sídeme sa už len nad hviezdami. (Zamyslí sa.)

Anička, predošlý.

ANIČKA (spieva za scénou):

MATÚŠ (počúva): Bože, čo to? To jej hlas, jej pieseň — stará pieseň, ktorú spievavala moja úbohá žena. Čo to znamená? Či som zakosídlený v čaroch starej Hany? Či to azda duch nebohej?

ANIČKA (vystúpi, v náručí má pár kúskov dreva, ktoré hodí pred dom).

MATÚŠ (zazrúc jú, skríkne a objíme ju): Anička!

ANIČKA (vykríkne): Bože môj! (Odťahuje sa od neho.)

MATÚŠ (nežne): Anička! (Obzerá ju a razom ju pustí.) Ach, nie — nie je to ona, iba ak by jej duch v mladej krásnej podobe.

ANIČKA (obzerá ho): Bože môj, kto je to a čo chce?

MATÚŠ: Veľmi sa podobá nebohej: tie oči — tie krásne oči!

ANIČKA: Ako ma prezerá. (Úzkostlive.) Stará mama, stará mama!

MATÚŠ (nežne): Neboj sa, anjel môj! Naľakal som ťa trochu, ale sa neboj, ja nie som zlý človek, ja ti ničoho neurobím.

ANIČKA (ostýchave): Nezdáte sa byť zlým, a predsa som sa vás naľakala.

MATÚŠ: No, prepáč mi, že som sa tak prenáhlil. Nazdával som sa, že si ty niekto iný na koho sa tak veľmi ponášaš.

ANIČKA (veselo): A na koho? To by som veru rada vedieť, lebo moja babka hovorievajú, že sa ponášam veľmi na moju nebohú mamičku — Boh ju osláv! Ani čo by som jej vraj z oka vypadla. A vy na koho myslíte?

MATÚŠ (rozpačite): Ja, ja sám neviem, na koho. (Zamyslí sa.) A kde je tvoja mamička?

ANIČKA: Moja mamička? (Trpko sa usmieva.) Hneď vám poviem (spieva):

MATÚŠ (utiera si oči, chytí Aničku za ruku): Povedzže mi, dievka moja, ako ťa volajú?

ANIČKA: Tak, ako moju nebohú mamičku volali — Ankou, Aničkou.

MATÚŠ (zadivene): Aničkou?

ANIČKA (veselo): Áno, Aničkou. Ale zlí ľudia ma prezývajú strídžaťom zpod Hája.

MATÚŠ: Ty — ty si strídža zpod Hája, vnučka starej Hany? (Stranou.) Bože, buď mi milostivý! Zdá sa mi, že som na stope svojho šťastia. Nesmiem sa však prenáhliť. (K Aničke.) Ty si teda strídža zpod Hája, vnučka starej Hany?

ANIČKA: A vy ma poznáte?

MATÚŠ: Poznám, to jest len som počul, že k vám chodieva Martin.

ANIČKA (natešená): A vy poznáte Martina? Pravda, to je poriadny, statočný šuhaj? Teraz, chudák, musel ísť do sveta, ďaleko do sveta, a Boh vie, kedy sa navráti. (Zamyslí sa.) Taký je ten svet zlý, nič nám nepraje, a my nikomu neubližujeme. Ja som ešte akživ nič zlého neurobila tým pánom u Breznianskych, odkiaľ je Martin, a oni ho chudáka len preto prenasledujú, že ma ľúbi. Vyhnali ho, lebo si ma chce vziať za ženu. A to len preto, že sú oni boháči a ja že som chudobná (S citom.) Ale nech — bodaj mali ešte viac, ako majú — bodaj i nežiadali nikdy — bodaj nepoznali, čo je chudoba!

MATÚŠ (chytí ju za ruku): Nekľaj, pre Boha, nepreklínaj!

ANIČKA (usmeje sa): Pán Boh chráň a zavaruj! Ja neviem preklínať, ale modliť sa chcem za nepriateľov svojich.

MATÚŠ: Ty si dobrá duša, ty si anjel! Povedz mi ešte, ako volajú tvojho otca?

ANIČKA: Ja nemám otca, lebo babka mi o ňom nikdy nič nerozprávali a rozprávať nechceli.

MATÚŠ (trpko): To ti verím, verím.

ANIČKA: Otec môj musel prv umrieť, než moja úbohá mamička, lebo keď mi chcú babka lichotiť, hladkajú mi vlasy a volajú ma sirotou.

MATÚŠ: Sirotou? (S citom.) Nie, nie, Anička moja, ty máš otca — máš!

ANIČKA (radostne): Vravíte, že mám otca? Kdeže je? (Sopne ruky.) Ó, pre Boha vás prosím, povedzte, kde je môj dobrý otec! Ja pôjdem k nemu. On prijme svoju opustenú Aničku — on nám nedá krivdiť, nedá nás hanobiť, on nás zastane — nás i Martina.

MATÚŠ (stranou): Bože môj, čo som to urobil? A ak sa predsa mýlim? (Rozmýšľa, odhodlane.) Choď, dievka moja, zavolaj starú mať a povedz jej, že chcem s ňou hovoriť.

ANIČKA: Dobre. Teda babke poviete, kde je môj dobrý otec? (Hladká ho.) Pravda, poviete! (Beží do chalupy.) Babka, babička, už sme nie viac opustené, ja vraj mám otca! (Vbehne do domu.)

Matúš (sám).

MATÚŠ (chytí sa za hlavu): Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Zdá sa mi, že som našiel ztratený poklad, za ktorým mrie moja duša. (Obráti sa ku krížu a sopne ruky.) Bože môj, ak je tak, nech je svaté meno tvoje velebené na večné veky! Jestli si mi naozaj tú milosť preukázať ráčil, daj mi ešte sily a pomoci, že by som šťastie svoje úplne dosiahol a v ňom teba, Všemohúceho, ctiť a oslavovať mohol!

Hana a predošlý.

HANA (vystúpi z chalupy, odmerane): Čo si žiada pán?

MATÚŠ: Na slovo, stará mamka! Počujte ma a majte so mnou sľutovanie.

HANA: Aj, aj, pyšný, bohatý pán z Brezín chce sa spovedať starej Hane z Pustovky?

MATÚŠ: Nevytýkajte ustavične to moje bohatstvo. Čože ma po ňom, keď mi ono nevie nahradiť to, za čím túžim.

HANA: Aj, aj, či tak zmenil by sa bol Matúš Brezniansky? No, bola by to ozaj biela vrana v rode Breznianskovcov, ktorým bolo bohatstvo odjakživa bohom, ktorému vďačne obetúvali svoju česť, srdce, svoju vlastnú krv, ba i dušu.

MATÚŠ: Radšej by som bol chudobný, ale šťastlivý!

HANA: Tak, tak, a čože chýba k šťastiu? Čisté svedomie, čo? Pán kloní hlavu, uhádla som! No, čože teda tiaži?

MATÚŠ: Ja som celý bez seba. Zdá sa mi, že som našiel u vás to, za čím od toľkých rokov túžim a mriem; našiel som poklad, ktorý som už od toľkých čias márne hľadal.

HANA: U mňa?

MATÚŠ: Áno, u vás. Vy ste to, vy, drahá babka naša! Konečne som vás našiel, a našiel pri vás svoje jediné dieťa. Nepretvarujte sa, netrápte úbohého otca, sľutujte sa!

HANA: Nad tebou? Ty bedár bez citu, bez srdca! Až teraz, po uplynutí sedemnástich rokov, pýtaš sa na svoje dieťa? (S výčitkou.) Dobrý otec!

MATÚŠ (radostne): Ó, Bože! Vaše slová vás prezradzujú, že sa nemýlim. (Chytí ju náružive za ruky.) Vy ste to, vy, drahá matka mojej nebohej Anky. Tu vás nachodím zasa, ale bez nej.

HANA (odstrčí ho, temne): Tej daj pokoj, tá odpočíva dávno v tmavom hrobe. (Utiera si zásterkou oči.)

MATÚŠ: Boh jej daj nebo, nech odpočíva v pokoji! Ale moje dieťa je u vás, videl som ho a poznal: celá matka! Ach, dajte mi ho, nech mi aspoň posledné dni života osladí!

HANA: Celých sedemnásť rokov nepýtal si sa, čo je s tvojím dieťaťom, až keď ho stará mať biedne vychovala, pýtaš sa naň a chceš sa hlásiť k nemu?

MATÚŠ (prosebne): Majte, pre Boha, srdce, smilujte sa!

HANA: Nie, nemáš naň práva!

MATÚŠ: Mám právo naň, mám ho po Bohu ja sám.

HANA (prísne): Neodvolávaj sa na Boha! Ktorý človek nemá svedomia, nemá ani Boha.

MATÚŠ: Mamička, nekrivdite mi! Ja by som vám skôr mohol vytýkať, že ste ma opustily, zavrhly, keď Boh na mňa ťažkú chorobu dopustil. Odcudzily ste mi dieťa a s ním podely ste sa kamsi, že som vás nájsť nemohol. Až teraz po toľkých rokoch!

HANA (krúti hlavou): Hm, hm, teda my sme ťa opustily, my sme ťa zavrhly v tvojom kríži, keď ťa Boh chorobou navštívil! Počula som, čo si rychtárovi rozprával. Pekne, veľmi pekne ste si to vymysleli, pane z Brezín. Pred svetom pekným sa robiť, to vy viete! Ale veď je Boh vševedúci, všetko vidí, i naše najtemnejšie myšlienky. A ty máš toľko smelosti mňa, starenu, ktorá už nad hrobom stojí, takto do očú klamať, hovoriac, že si dieťa svoje hľadal? Hanbi sa, Matúš, a boj sa Boha!

MATÚŠ: Nie, matka, neklamem vás! Ja som všetko možné urobil, len aby som vás našiel, ale všetko márne. Ja som plakal, túžbou mrel za dieťaťom a ženou, ba zúfal som si, keď som po smrti nebohej Anky vás a dieťa v Klenove nenašiel. Prečo ste sa predo mnou skrývali? Prečo ste vy mňa nehľadali, veď ste dobre vedeli, kde bývam?

HANA: A čo sa ty spytuješ? Nuž či by si ozaj nevedel, čo sa s nami stalo? No, počkaj, povie ti, áno, vyčíta ti stará Hana pravdu, ale nie z karát, ani z dlane, ale zo srdca. Tys’ ochorel, nebohá Anka išla k tvojej matke pre liek — čo sa stalo, to vieš. To ťa tak rozľútostilo, že následkom toho choroba tvoja sa zhoršila, potratil si pamäť a ležal bez vedomia. Toto použili tvoji rodičia a vzali ťa k sebe domov na Breziny. Nebohá Anka ťa nechcela pustiť, ale rodičia sa nedali uprosiť a odviedli ťa násilne.

MATÚŠ: Toto som, vidíte, nevedel.

HANA: Anka ťa nechcela opustiť, ona ťa chcela ako verná žena opatrovať, ale pyšní rodičia ju zahnali odo dvier, kam ju láska priviedla, a keď sa osmelila na kolenách znovu prosiť, aby ju ponechali pri tebe, tvoj rozsrdený otec tak nemilosrdne ju kopol do pŕs, že bôľom omráčená ledva dokuľhala domov.

MATÚŠ (zakrýva si dlaňami tvár): Pre Boha!

HANA (rozpráva ďalej): Na tom nebolo dosť. Keď videli, že vyzdravievaš, postarali sa o to, aby si sa nevrátil k nám, k tým žobráčkam, ako nás volali. Peniazmi dá sa všetko spraviť — a spravili oni i toto.

MATÚŠ: A čo, pre Boha?

HANA (pokračuje): Razom sa rozchýrilo, že na Brezinách skapalo vrecko dukátov, a podozrenie padlo na nás. Prišli k nám hľadať a naozaj našli v komôrke pod kasňou vrecko zlatých a strieborných peňazí, o ktorých sme my nevedely. Svedkov mali po ruke a dali nám voliť, či chceme podobrotky opustiť obec a nehlásiť sa viac nikdy do Brezín k tebe, alebo že nás dajú do kriminálu.

MATÚŠ (nedočkave): Nuž a vy?

HANA: Nevinné odvolávaly sme sa na súd, mysliac, že len predsa musí prísť pravda na svetlo — hoci kdeže nájde chudobný človek spravedlivosť a pravdu? Tých niet na svete, sú iba pred Bohom.

MATÚŠ: Máte pravdu.

HANA: Anka bola následkom kopnutia veľmi zle na prsia a tak i dieťa bolo mizerné; nuž a ja sa dať zavrieť, pomyslela som si, ktože už potom bude tie nevoľné stvory opatrovať? A keď som pozrela na dieťa, že má prísť do žalára, a kedysi zlý svet na ňu má vykrikovať, že je zlodejka, že jej mater zlato a striebro kradla — sovrelo mi srdce a ja pre tvoje dieťa, Matúš, opustila som rodný kraj, pre dobré meno tvojho dieťaťa žila som pätnásť rokov vo vyhnanstve.

MATÚŠ: Boh vám zaplať, matka, Boh vám zaplať! A čo moja drahá nebohá žena, čo tá hovorila na tú ukrutnosť?

HANA: Plakala, zúfala! Konečne oddala sa do vôle božej a po roku v hrozných bolestiach umrela, lebo rana, ktorú jej tvoj otec zadal, bola smrteľná. (Plače.)

MATÚŠ: Bože, daj jej slávu večnú a odpusť ťažké previnenie mojim rodičom!

HANA: Konečne i tvoju mať pálilo svedomie, a keď mala umrieť, poslala malej Aničke vrecúško dukátov, že vraj do vena. Ja by som to akživ nebola prijala, ale som nebola doma, keď to doniesli. Ako som domov prišla, poslala som to nazpäť, ale tvoja mať už bola nebohá. (Vvtiahne zpoza zaňádria vrecúško a podáva Matúšovi.) Tu ich máš, nechýba ani babky. (Držiac vrecko vo výške, hovorí rozhorlene.) Tu je Judášových tridsať strieborných, ktorými je zapredaná nevinná krv! (Hodí vrecko k nohám Matúšovým.) Ty máš peniaze, ja mám česť, svedomie a Boha!

MATÚŠ: Nehnevajte sa na mňa, mamička, ja nie som vina — nie, ale moji pyšní, bezcitní rodičia.

HANA (vpadne mu do reči, hroziac prstom): Zadrž! Dosť! Nesvobodno v hrobe mŕtvych hýbať! (Tichšie.) Ty všetku vinu váľaš na rodičov, nuž a ty si lepší? Veru nie! Keď som cítila, že slabnem a že sú moje dni sčítané, išla som ti v ústrety, aby som ti obľahčila vynájsť tvoje dieťa. Tu som sa s Aničkou uhospodila, kde som kedysi s Ankou žila — ale na nás sa už nik nerozpamätal — nik nás nepoznal. Tu sme žily opustené, hanobené, tupené v biede a trápení, a nik nás nezastal, nik nám nepomáhal.

MATÚŠ: A ja som o vás nevedel — ja som vás nenašiel!

HANA: Lebo si nás nehľadal. Toto miesto, ktoré ti len predsa pamätným byť muselo, nikdy si nenavštívil. Konečne Prozreteľnosť božia zaviedla k nám statočného Martina. Tento si zaľúbil jediné tvoje dieťa, chcel ju pojať za ženu. Ja som nebránila, lebo v tom videla som cesty božie. Už-už spadnúť mala kliatba s rodu Breznianskovcov, už sa malo stať veľké dielo božie smierenia otca s dcérou a nešťastnou matkou — a kto bol proti tomu, kto to zkazil?

MATÚŠ (bolestne): Ja nešťastník, ja sám!

HANA (opovržlive): Áno, ty sám! Ty pyšný, skúpy boháč zahnal si Martina preto, že si chcel vziať chudobnú, v biede postavenú dcéru tvoju, že ju chcel z prachu potupy a trápenia uviesť na jej Bohom prisúdené miesto v tvojom kaštieli!

MATÚŠ (zúfale): Bože, neopúšťaj ma a daj mi sily, aby som nezúfal!

HANA: Súď, súď sám seba, kam si zašiel v pýche a lakomstve! A ešte žiadaš milosť? Ale máš vedieť, že ja mám Boha, mám svedomie, mám srdce — a preto ťa nechcem olúpiť o to, čo som sama utratila. Anička je a bude tvoja dcéra, ale len tu v zátiší našej Pustovky. Pred svetom ti ona bude strídža zpod Hája dotiaľ, kýmkoľvek jej nenavrátiš to, čo si jej nespravedlive odňal. (Volá.) Anička! Anička!

Anička, predošlí.

ANIČKA (vbehne): Tu som, babička moja, čo by ste radi?

HANA (k Aničke): Anička, milostivý Boh preukázal ti veľkú milosť, lebo nie si viac sirota. (Ukazuje na Matúša.) Tu ti je otec!

ANIČKA (radostne hodí sa Matúšovi do náručia): Otče! Drahý otče!

MATÚŠ (sladko): Anička! (Vrele ju objíme.)

HANA (kľakne pred krížom a sopne ruky): Bože, veľká je milosť tvoja!

(Opona spadne.)