Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 81 | čitateľov |
(Javište ako v prvom dejstve; v úzadí je veľký pokrytý stôl a na ňom sklenice, poháre, koláče atď.)
Veronka, Paľko.
VERONKA (sedí na lavičke, ešte má hlavu slabo poviazanú; vyšíva).
PAĽKO (sedí vedľa nej; nežne): Veronka, pekne ťa prosím, netráp sa s tým, uškodí ti to, ešte si slabá. (Chce jej vziať vyšívanie.)
VERONKA: Neboj sa, Paľko, neuškodí, ja to musím mať do večera hotové.
PAĽKO: Prečo do večera? Či je večer nejaký sviatok?
VERONKA: To sa vie, že sviatok: obžinky sú predsa, a to je najslávnejší deň na Brezinách. My sme sa s Aničkou ushovorily, že pôjdeme v šatkách; ja nemám takej vyšívanej, ako ona, ale nechcem byť horšia od nej, preto si vyšívam takú. (Ukazuje vyšívanie.) Veď už nemám mnoho a hlava ma už tiež nebolí. (Odhodí obväzok.)
PAĽKO: Veronka, len sa nestroj toľko, veď mne páčiš sa taká, aká si, a ešte keď sa pristrojíš…
VERONKA: Budem sa ti lepšie páčiť — to nezaškodí.
PAĽKO (hľadí jej do očú): Povedz to tak úprimne zo srdca, ako to cítiš, ja sa nenahnevám, čo priam povieš „nie“.
VERONKA: Hovorím ti to úprimne: chcem sa ti páčiť, chcem sa k vôli tebe strojiť, aby som sa ti aspoň tak odslúžila za tvoju lásku.
PAĽKO: To môžeš len láskou, Veronka.
VERONKA: Paľko, ľúbiť — opravdove ľúbiť dá sa len raz v živote, a ak táto láska sklamala, nahradiť nedá sa nikdy viac inou. To, čo nás viaže k dobre prajúcim osobám, nie je viac ľúbosť, ale priateľstvo, úprimnosť a oddanosť.
PAĽKO (žartovne): A toto všetko mi dáš, Veronka moja? A lásku zachováš Martinovi?
VERONKA (náhle vstane, podráždene): Paľko, sľúbil si mi, že mi nikdy nebudeš vytýkať lásku k Martinovi. Dobre sa rozpamätaj, že len pod touto podmienkou svolila som vydať sa za teba. Rozmysli si, čo si sľúbil, lebo len tak stanem sa tvojou ženou. Ja si ťa ctím, ako statočného človeka a ako takému sľubujem vernosť, oddanosť a poslušnosť. (Položí ruku na srdce.) Ja ti chcem byť vernou ženou, dobrou gazdinou. Chcem celý život svoj tebe obetovať, veď si ho pre seba zachránil! Nuž, čo chceš ešte viac?
PAĽKO: Nehnevaj sa, Veronka. Prišlo mi to len tak na um, keď bývaš vždy taká smutná, zamyslená, a to tým viac, čím viac sa blížime k jeseni, keď máme byť svoji na veky. Obával som sa, nezazlievaj mi to, že ťa Martin ešte tu i tu v srdiečku máta.
VERONKA: Nie, neboj sa. Lásku k Martinovi zachovávam si len ako milú rozpomienku, ako pekný sen na mladé časy. Boh môj svedok, že keby sa Martin vrátil a pýtal ma za ženu, nešla by som zaňho. (S výčitkou.) Ty ešte nepoznáš Veronku!
PAĽKO: Ďakujem ti, duša moja. Už ťa nikdy nenahnevám takými slovami!
VERONKA: Veďže tak! Len tak budeme spolu šťastne žiť. Buď istý, že som tvoja na veky, a nepochybuj o tom. Martina mám len tak rada, ako brata, keby som ho mala. Pravda, z tej duše žiadam si ho domov. Ach, keby len čím skôr prišiel, ale nie k vôli mne, lež k vôli Aničke a k vôli utrápenému strýkovi, ktorý to azda ani nedočká, čo sa tak trápi.
PAĽKO: Ja som uhádol tvoju myseľ, a preto som ti chcel radosť spraviť. Po dlhom dopytovaní podarilo sa mi zvedieť, kde je Martin. Poslal som hneď posla za ním s lístkom, v ktorom ho prosím, aby čím skôr prišiel, lebo že ide o jeho a Aničkino šťastie.
VERONKA (radostne): Paľko, ty si len predsa dobrý šuhaj! Ach, keby Martin prišiel dnes, bol by to radostný večer, akého dosiaľ na Brezinách nebolo!
PAĽKO: Posol sa dosiaľ nevrátil, a preto myslím, že prídu oba naraz.
VERONKA: Dal by Boh!
PAĽKO: To by sme mali veselie razom!
Eva, predošlí.
EVA (vbehne, v jednej ruke má hrniec, v druhej varechu): Ach, pre pána Jána, deti, nuž či neviete, že máme dnes obžinky? Ja mám roboty vyše práva, neviem, čo prv začať, a oni tu hrkútajú ani holuby! Nechajte si to až na zimu, alebo aspoň na iný deň, ale dnes rozlúčte sa už trochu.
PAĽKO (žartovne): A čo vám tetuška, pomáhať? Koláče mastiť, osúchy sádzať, či potierky jesť?
EVA: To je nie robota pre teba, to pomôže Veronka. Ty by si mohol ísť pozrieť k žencom a prináhliť im, že čo chvíľa je noc, aby vence vili.
PAĽKO: Už bežím, tetuška!
EVA: Tak, tak.
VERONKA: Len sa obráť.
PAĽKO (odíde).
Predošlé, bez Paľka.
EVA: Tak som na toho Paľka privykla, že mi je skoro milší, ako sám Martin.
VERONKA: Je poriadny šuhaj.
EVA: Veru je, dievka moja. Dostala si jednako dobrú náhradu za Martina.
VERONKA: Tak to Pán Boh riadil, nech sa stane jeho vôľa.
EVA: Ba kto by sa bol nedávno nazdal, že chudobné, potupené strídža zpod Hája je vlastná dcéra bohatého Matúša Breznianskeho?
VERONKA: A že bude gazdiná na Brezinách.
EVA: Vidíš, dievka moja, podivné sú cesty božie.
VERONKA: Koľko tie chudery pretrpely v biede, možno, že i hladovaly, a to sú také dobré duše!
EVA: Tak svet neraz krivo súdi! Ale blahoslavení pokorní, tichí. Teším sa na dnešný večer, bude to prekvapenie!
VERONKA (tajne): A sľúbili vám, že prídu?
EVA: Anička príde istotne na mrkaní. Stará mi nesľúbila, hoci som ju skoro na kolenách prosila, aby úbohému bratovi odpustila a prišla sa smieriť s ním, lebo, chudák, veľmi sa sužuje.
VERONKA: Keby jej Boh srdce obmäkčil, aby sa smierila s úbohým strýkom! Veď on už dosť trpel a trpí, ak i niečo previnil.
EVA: Veru trpí, dievka moja. Vidieť jediné svoje dieťa v biede na blízku a nesmieť ho k sebe privinúť! Odvtedy, čo ju našiel, ani nespí, ani neje, iba na ňu myslí. A keď zadrieme na chvíľu, vo sne o nej tára.
VERONKA: Aby nám len neochorel!
EVA: Neviem veru, ako sa to skončí, či nepríde naň nejaká choroba, už či z ľútosti, alebo z radosti. Zatvára sa do izby, aby sa nesišiel s nikým. Ba či ho dnes na obžinky dostaneme?
VERONKA: Na obžinky strýčko príde, len aby tie z Pustovky prišly.
EVA: Aničke dala som kľúče od záhrady a od svetlice, kde majú dočkať.
VERONKA: Ty si múdra hlavička, tetuška, všetko robíš opatrne. (Bozká ju.)
Beta, Janko, Ondrej, Marka, Katka, predošlé.
ŽENCI (spievajú za scénou):
Ej, už sme my dožali, hraj hore,
ej, už je náš oldomášik na stole.
EVA (ľakne sa): Pre Boha! Ženci sú už tu, a ja ešte nemám večere hotovej! Veronka, poď chytro pomáhať! (Odchádza.)
VERONKA: To ich Paľko poduril, ten furták, aby nám nahnal roboty! No, počkaj! (Odíde.)
Beta, Janko, Ondrej, Marka, Katka, neskôr Dorka, Zuzka.
VŠETCI (spievajú a cifrujú do tanca, tak i Dorka a Zuzka, ktoré, kým sa spieva, vystúpia; tamtá nesie pekáč s kašou, táto koláče; mládenci to obzerajú. Dievčatá nesú vence zo zbožia a kvety. Janko, zazrúc pokrytý stôl, zavýskne; schytí so stola sklenicu, zdvihne do výšky, spieva a zvŕta Marku.)
Pila by som pálené,
keby bolo varené,
na mú kušu.
Ale ma tak šialili,
že ho včera varili,
na mú kušu.
DORKA (žartovne tisne im to pred oči): Kaša mať naša!
ZUZKA (tiež tak): Čo oko vidí, srdce uverí. (Janko, Ondrej vezmú kus koláča, dievčence im ho berú.)
BETA: Ale už dosť, dosť toho bolo, dohotovte vence!
MARKA: Pravdu máte, tetka! (Zapichuje kvety do venca.)
KATKA: Nedávno sme sa ešte nenazdávali, že budeme dva vence viť.
ONDREJ, JANKO (obzerajú sklenice na stole, robia si chuť).
ZUZKA: No, čo vy tam, čo?
DORKA: Ukáž im palec, chvatnú ti celú ruku!
MARKA: Posiaľ nosievala veniec pri obžinkách len Veronka, a dnes už má i kamarátku.
BETA: Teraz sú dve dcéry v dome, jedna vlastná, druhá prijatá, dva vence sú treba; kto by sa to bol nazdal! (Obzre sa na mládencov.) Nuž, čože vy tam kutíte? A akí sú tichí, ani myši na vreci!
ONDREJ: Ach, je vám to vôňa, že by človek zabažel!
JANKO: Ja som sa už vône napil; tam je kilo škorice, a čo ešte hrebíčkov!
Adam, predošlí.
ADAM (pribehnúc, prestrašený, kričí): Jojojój! (Skrýva sa za Betu a prestrašene sa obzerá.)
VŠETCI (naľakane): Čo je, čo sa stalo?
ADAMA (ukazuje do záhrady za dom): Tam, tam…
BETA: Čo je tam? Hovor!
ADAM: Tam — tam — ma-ma-má-ta!
VŠETCI (kričia a skrývajú sa jeden za druhého. Ondrej vlezie pod stôl).
BETA (sopne ruky): Máta? A čo si, pre Boha, videl?
ADAM (ticho): Ja — ja sa bojím povedať.
BETA: Len už povedz!
MARKA (drží sa Janka): Len povedzte!
KATKA: Nestrašte nás, strýčko; viete dobre, že sa bojíme.
JANKO: Nebojte sa! (Sám skrýva sa za Betu.)
ZUZKA: Čo to len bolo?
DORKA (ustrašená): Veď hovorte!
ADAM (tajnostne): Stará Hana a za ňou čosi bielo.
VŠETCI: Bielo?
ADAM (prisviedča): Bielo.
MARKA: Vysoké?
ADAM: Vysoké, dlhé a nízke.
KATKA: A hrubé?
ADAM: Hrubé i tenké!
BETA (zalomí rukami): Pane Bože, čo to mohlo byť?
DORKA: Sám Pán Boh vie, čo to bolo!
KATKA: Čo bolo, to bolo, už len čosi bolo!
ZUZKA: Dobrého nič.
BETA: Veď ja vždy hovorím, že to nič dobrého nevynesie — tá veľká rodina s tou starou Hanou.
JANKO: Ja by som sa priatelil radšej s tou mladou.
ONDREJ (vylieza zpod stola): Tej by som sa ani ja nebál.
KATKA: Hahaha! A náš vojak pod stolom!
ZUZKA: Nehanbíš sa?
MARKA: Chce byť kaprálom, a vlezie od strachu pred starou Hanou pod stôl!
DORKA: To je veru posmech, hahaha! Janko. Hahaha! Ale si sa zadržal, braček! Všetci (smejú sa).
Kalina, predošlí.
KALINA: Akýže je to krik, ani čo by — nech Boh chráni! — horelo?
BETA: Nehnevajte sa, prosím vás, ten môj starý nás tak naľakal, že ledva na nohách stojíme. Pribehol ani bez duše, že máta, že videl starú Hanu ísť cez záhradu a za ňou čosi bieleho.
ADAM: Tata — tam — (Ukazuje.)
VŠETCI (dívajú sa, kam ukazuje).
BETA: Ja hovorím, že to nič dobrého neznamená! Kde ide za starou Hanou biely oblak, vtedy je na blízku smrť, keď čierny, to značí nešťastie, a keď červený, bude iste oheň.
KALINA: Netárajte a neobrážajte Pána Boha takými pletkami a úbohej starene nerobte krivdu. Kedy už raz prestanete veriť na strigy a mátohy? To sú všetko daromné veci, čo sa rozpráva o starej Hane a o Pustovke!
BETA: Ej, ja už len to poviem, pán rychtár, že ani lístok nepohne sa bez vetra.
KALINA: Ľudia moji, stríg a bosoriek na svete niet, tie sú len v rozprávkach, a mátoha nie je iné, ako zlé svedomie. Stará Hana nie je nijaká striga, ale statočná, pobožná žena, a Anička je samá ctnosť a dobrota; na tej veru hany niet! Dnes skončia sa reči o čarodejníctve starej Hany, a ľudia, čo ju tupili a hanobili, klaňať sa jej budú ako prvej osobe v Breznianskeho gazdovstve, ktoré bude dediť jej vnučka — strídža zpod Hája, lebo je ona vlastná dcéra Breznianskeho.
VŠETCI (zadivení).
BETA: Teda je to predsa pravda, čo si svet povráva?
KALINA: Pravda, svätá pravda. Dnešné obžinky budú pamätné na Brezinách, lebo budú sviatkom smierenia. Vezmite vence a kvety a poďte so mnou do záhrady, tam si staneme do radu, a držteže sa poriadne, aby sa slávnosť pekne vydarila! (Odchádza. Ostatní idú za ním, spievajúc):
Čo sme sa nažali, ej, snopov naviazali
na Breznianskej roli, ej, že nás hlávka bolí.
Už sme my dožali, ej, krížov naskladali,
sivými volkami, ej, domov posvážali.
Bože nás požehnaj, ej, i tie naše volky,
čo nám navozily, ej, žitka do stodôlky.
Stodolienka plná, ej, žitka červeného,
daj nám, Bože, zažiť požehnania tvojeho.
Matúš, Eva.
EVA: Poď, brat môj, poď! Aké by to boly obžinky bez gazdu? Len sa už premáhaj a teš sa s nami, že nám Pán Boh doprial všetko v zdraví požať.
MATÚŠ (vystúpi za ňou, zronený): Ďakovať Bohu! Počúvnem ťa, len neviem, či tu dlho vydržím, lebo veselosť nie mi je dnes milá. My máme sa veseliť a hodovať, a moja úbohá Anička je azda hladná a plače.
EVA: Prečo by plakala, prečo?
MATÚŠ: Dosiaľ bola možno šťastná na Pustovke, ale teraz, keď vie, že má otca a že nesmie sa k nemu verejne hlásiť, má trpký život, ako i ja bez nej.
EVA: Všetko to na dobré sa obráti. Starká sa obmäkčí, odpustí.
MATÚŠ (krúti hlavou): Ťažko, nemyslím!
EVA: Ach, ba! Veď i Pán Boh odpúšťa, prečo by stará Hana neodpustila?
MATÚŠ: Sestra moja, som veľký hriešnik — v jej očiach to cítim.
EVA: Čím väčší hriešnik, tým väčšia jeho cena, keď sa polepší! A preto nezúfaj!
MATÚŠ: Jediné potešenie, ktoré malo úbohé dieťa moje, bol Martin, a o toto som ju sám pripravil! Ja nešťastník! Keby som vedel, kde je, sám by som za ním išiel a doviedol by som ho. On, Martin, priviedol by mi ju do domu, a s nimi radosť a požehnanie božie rozhostily by sa na Brezinách!
EVA: No, no, i toho sa dožiješ.
MATÚŠ: Ak Martin nevráti sa viac, nemám nádeje na smierenie, dieťa moje utrápi sa bez neho a ostane na Pustovke „strídža zpod Hája“.
EVA: Nesužuj sa márne, Boh ti prinavrátil dcéru, on postará sa iste, aby si ju mohol doviesť na Breziny a s ňou sa radovať.
MATÚŠ: Bože daj!
EVA: Uvidíš, len dúfaj a buď veselý aspoň dnes pri obžinkách. Je to predsa výročitá slávnosť na Brezinách.
MATÚŠ: Bola by, keby sme tu boli všetci, celá rodina: Anička, Martin a stará mať!
EVA: Nuž a či si ich nevolal?
MATÚŠ: Ba volal, prosil, aby aspoň Anička prišla, ale všetko darmo!
EVA: Možno, že prídu.
MATÚŠ (trpko sa usmeje): Viem, že príde, oj, príde, aspoň vtedy, keď Matúš Brezniansky bude sa lúčiť so svetom. Príde zatlačiť oči svojmu nešťastnému otcovi.
EVA (hladí mu líce): Nieže tak, nie, brat môj drahý! Nezúfaj! Uvidíš, že príde prv, ako sa nazdáš, a šťastie zavíta k nám zasa!
Martin, Paľko, Anička, Veronka, Kalina, Adam, Beta, Janko, Ondrej, Marka, Katka, Zuzka, Dorka, predošlí. Súsedi, ženci, ku koncu Hana.
ŽENCI (spievajú za scénou):
Už nám Pán Boh pomohol, hrajhora, hrajhora,
iným ľuďom nemohol, hrajhora, hrajhora!
MATÚŠ: Už sú tu! (Utre si ručníkom pot s čela.)
EVA: Už nám Pán Boh pomohol, pomôže i ďalej.
(Všetci ostatní vystúpia v rade, Anička a Veronka majú na hlavách vence zo zbožia a kvetov; tamtá kráča s Martinom, táto s Paľkom; za nimi ostatní, podperení klasmi a kvetmi, v rukách kosáky; spievajú):
Pane náš, pane náš, ej, dajte nám oldomáš;
dajte nám ho z lásky, ej, sbierali sme klásky.
ADAM, EVA (predstúpia): Pán Boh vám daj dobrý večer!
MATÚŠ (ani sa neobzre): Pán Boh daj!
EVA: Vítajte!
ADAM:
Doniesli sme veniec, už je našej žatve koniec;
ako vám Pán Boh pomohol porozsýpať,
tak i nám Pán Boh pomohol zas posbierať,
aby ste chudobných vždy obživovali
a na Pána Boha nikdy nezabývali!
MATÚŠ (ako prv): Pán Boh uslyš!
EVA: Pán Boh uslyš!
ANIČKA s VERONKOU (predstúpia, snímu vence s hláv).
ANIČKA (podáva veniec Matúšovi): Čo ste vy porozsýpali, to sme my šťastne posbierali.
VERONKA (dá veniec Eve): Daj Pán Boh všetko v zdraví užiť!
MATÚŠ (trhne sebou, zbadajúc Aničku a Martina, radostne): Anička! Martin! Vy tu, deti moje? (Objíma ich vrele.) Vítajte!
ANIČKA: Otecko drahý! (Objíma ho.)
MARTIN: Dobrý strýčko! Zlatá tetuška! (Bozkáva obom ruky.)
MATÚŠ (držiac v objatí Aničku, nadšene): Veľká je milosť božia!
EVA (sopne ruky): Budiž meno jeho pochváleno!
KALINA (predstúpi): Ctení priatelia! Dnešný deň je dňom božím pre vás, lebo dnes sám Boh sostúpil s milosťou svojou do milého príbytku vášho. Láska, blaženosť, šťastie zavítaly odrazu na Breziny, Boh daj, by tu večne zotrvávaly! (K Matúšovi.) Drahý priateľu, ži šťastne a spokojne v kruhu svojich detí, ktoré Boh takým podivným spôsobom spojil, a čo Boh spojil, to nech nikto viac nerozlučuje! A preto nech žijú naše dva zaľúbené páriky! Sláva im!
VŠETCI: Sláva! Sláva!
MATÚŠ: Ďakujúc predne Pánu Bohu za túto chvíľu, ďakujem i vám, drahí priatelia, že ste sa usilovali spríjemniť mi ju. Radosť, ktorú teraz cítim, nemal som ešte nikdy dosiaľ. Boh vás požehnaj, deti moje! (Stane si medzi oba páry a objíme ich.) Žite šťastne a svorne medzi sebou a s nami! Bože, pomáhaj nám všetkým vospolok!
ŽENCI (spievajú):
Bože nám pomáhaj, všetko nám dobré daj:
Tvoje božie meno nech je velebeno.
MATÚŠ (smutne): Ešte jedno nám chybuje, aby naše šťastie bolo úplné, a to je stará mať tvoja, Anička, tá dobrá duša. Keby mi tá odpustila! Ale darmo je! Keď neprišla stará mať, zaiste tvoja drahá matka díva sa na nás z neba, a aby sa zasvätila v tejto radostnej chvíli i jej pamiatka, zaspievaj nám, dieťa moje, tú jej starodávnu pieseň, ktorú ona tak rada spievavala. (Prosebne.) Zaspievaj, dieťa moje!
ANIČKA (túli sa k otcovi a spieva, ako v druhom dejstve: „Škoda ťa, šuhajko“ atď. Neskôr spieva celý sbor. Matúš počas spevu klesne na stolicu a zastre si tvár. S jednej strany stane si k nemu Anička, s druhej Veronka a položia ruky na jeho hlavu. V tom vystúpi Hana, všetci jej ustupujú, ona stane si za Matúša a drží nad ním ruky, ako by ho žehnala.)
HANA: Boh je milostivý: on dopustí, ale neopustí!
KALINA: Sláva šľachetným!
VŠETCI: Sláva! Sláva!
(Opona spadne.)
— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam