ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Magura, Mišo

MAGURA a MIŠO (sedia pri stole a ponúkajú sa vínom).

MAGURA: No, nech nás pán boh živí vospolok i s našou rodinou, keď sme sa takto po toľkých rokoch zišli. (Priťuknú si.)

MIŠO: Pánboh uslyš! Veru by som sa bol skôr smrti nazdal, ako že sa s tebou, Ondrejko, zídem. Od vojenčiny sme sa nevideli.

MAGURA: Veru nie. (Veselo.) Ja, čože, vtedy boli iné časy!

MIŠO: Časy sa menia a my s nimi. Vtedy sme boli obidvaja mladí, teraz nám už k starobe málo chýba. Vtedy som ja mal šaržu, bol som pánom kaprálom, a teraz ju máš ty, lebo si richtárom; vtedy som ja mal väčšiu hojnosť vo všetkom ako ty, a teraz je to naopak, ty si boháčom, a ja chudobným drotárom.

MAGURA: No, no, poznáme vás i tú vašu chudobu. Vy, drotári, ste naučení stále nariekať, patrí to hádam k vášmu remeslu: robiť sa chudobným. A každý znáša domov peniaze zo všetkých strán sveta, ako sysel do diery.

MIŠO: Išlo to voľakedy, išlo, keď si človek nabral tovaru a zašiel hen do Ruska alebo do Nemiec, nuž doniesol pekný peniaz, ale teraz, keď už v každej ulici väčšieho i menšieho mesta má žid obchod, plný nášho tovaru, to nejde. Malé zárobky, doma hŕba detí, dane veľké, úroda mizerná na tých našich vrchoch, nuž nedá sa ušetriť, veru, nedá. (škriabe sa za uchom.)

MAGURA: Len sa nepretvaruj. Čo máš, je tvoje, a nik ti to neveme. Veď k nám chodievajú drotári od vás, tých som sa zavše vyzvedal, ako sa máš, a tu som sa vždy radostnejších a radostnejších vecí nadozvedal, že vraj nosíš do banky tie korunky ako včela med do úľa.

MIŠO: No, ďakovať pánu bohu, tých pár stovčíčiek som si zarobil v Amerike, veď len čo je pravda, keď som zdravý, nuž ešte aj teraz sa tá stovčíčka, tu i tu odloží. Ale ani ty sa nemáš čo žalovať, lebo som počul, že si najväčším boháčom na celom okolí. Ako by si aj nebol v takomto kraji, rovina ani čo by si dlaň vystrel.

MAGURA: Hm, ako sa kto činí, tak sa má i tu, na rovine. Mnohý aj dedil, aj so ženou trikrát toľko dostal, čo ja, a predsa nemá. Ako došlo, tak aj pošlo.

MIŠO: Aj u nás je to tak. Nejeden naberie tovaru na úver, ide do sveta, a keď sa vráti, nedonesie ani toľko, čo by aspoň úroky od dlhu zaplatil. Koľko utŕži, toľko minie.

MAGURA: Hrdlo je úzka diera, ale veľa sa cez ňu pretisne. Mňa veru, ani môjho syna nik nevidí v krčme sedieť alebo sa tackať podnapitého. Statočne pracujeme a šetríme. Ale v poslednom čase zaľahla na nás veľká starosť.

MIŠO: A to už aká?

MAGURA: Treba nám syna oženiť —

MIŠO (sa rozosmeje): Ha-ha-ha, nech som dobrý, to sú mi starosti! Keby o všetko bolo tak ľahko, ako o ženu, dobre by bolo na svete!

MAGURA: Oj, to nie je taká ľahká vec!

MIŠO: No, ja som starý pes, ale keby som dnes, nedajbože, ovdovel, zajtra, nech som boží, aj tri dostanem za jednu.

MAGURA: Možno, ale Paľkovi je to ťažšie.

MIŠO: Čože, Paľkovi ťažko ženu nájsť? Tomu nerozumiem. Chlap ani čo by ho maliar namaľoval, urastený ani jedľa. Dajže pokoj s takými starosťami! (Priťuknú si a pijú.)

MAGURA: Ty ma, kamarát, nerozumieš. Paľko by žien dostal aj za celú fúru, ale jemu netreba len žena, lež aj dobrá gazdiná, ktorá by neprišla len tak ako kukučka k hotovému, ale aby aj niečo priniesla do gazdovstva.

MIŠO: Ja ták! Veľká kopa pýta viac. Ty, pravda, nemáš dosť, chudáčik, neboráčik, nuž si upriamený na bohatú nevestu. Ondro, Ondro, nerúhaj sa pánu bohu a neprepínaj jeho dobrotu, lebo prepiata struna praskne.

MAGURA: Vieš, Mišo, ja by nemal nič proti tomu, keby si Paľko aj chudobnú vzal, ale moja nechce ani počuť o chudobnej neveste.

MIŠO: Iste má vo výhľade dajakú bohatú preňho.

MAGURA: Mali sme hen susedovie Aničku popýtať (ukáže na Hrivoňov dom), ale nedávno sa panie susedky pohádali pre kury, že im zanášajú, nuž zišlo i z pytačiek.

MIŠO: Hm — z malých príčin veľké následky. Počuj, Ondro, ja som prešiel kus sveta a videl som nejednu ženu, ale takej peknej dievčiny som ešte azda nevidel, ako dnes tu pod Bralom chovanicu starej Gaboňky. Ja mať už na ženbu súceho syna, tá by musela byť mojou nevestou, keby čo bolo na svete.

MAGURA: Počul som o nej, ale ešte som ju nevidel, lebo len nedávno prišla. Nuž tak sa zdá, že ona Paľkovi pomútila hlavu, lebo odkedy ju pozná, na susedovie Aničku ani nepozrie.

MIŠO: Nuž teda, máš jedného syna, nekaz mu život a dovoľ mu, nech si sám vyberie ženu, aká sa mu páči.

MAGURA: Ja by som mu dovolil, ale moja stará — (Škriabe sa za uchom.)

MIŠO: Na, tu máš, zasa len stará. Čože u teba v dome žena nosí nohavice? Ona rozkazuje? Ty si otec, ty si gazda, ty máš prvé slovo v dome.

MAGURA: Veď áno, ale keď nechcem mať mrzutosť —

MIŠO: Tak radšej povolíš a si ženiným koníkom. Ako počúvam, aj s tým tvojím richtárstvom je to tak. Ľudia vravia, že nie ty si richtárom, ale tvoja žena je pani richtárkou. Ona vraj súdi, rozkazuje, a ty len na všetko hlavou prikývneš. Ej, škoda, Ondrej, že si bol vojakom.

Števko, predošlí

ŠTEVKO (vystúpi spoza Magurovho domu): Prosím, pán richtár, pán učiteľ vám odkazujú, aby sa vám páčilo trochu k nim. (Odíde.)

MAGURA (rezko vstane, chytí sa za hlavu): Och, ja som zabudol, že tam má obecné zasadnutie malú poradu. Odpusť, Miško môj, povinnosť je povinnosť, musím ísť.

MIŠO: Len sa nedaj zdržovať. (Vstane.)

MAGURA (naleje do pohárika a podá Mišovi): No, na dobré zdravie, Miško! Len si tu poseď a nalej si pokiaľ stačí, veď sa hádam nebudem dlho baviť. (Vypije a podá ruku Mišovi.) Zbohom!

MIŠO: Zbohom, Ondrejko, a ďakujem ti za nocľah a za počastovanie.

MAGURA: No, no, rado sa stalo. (Odíde vpravo.)

Mišo sám

MIŠO (obzerá si Magurov dom): Pekný dom, to je prevda, pri ňom všetky gazdovské staviská, pekná záhrada, za ňou lúky, pole, to všetko by sa mi páčilo, len to ženské komando sa mi ani trochu nepáči. Chlap je chlap, ten má vládnuť v dome, a nie žena, lebo sa hovorí: nešťastný ten dom, v ktorom kohút mlčí a sliepka kikiríka.

Marienka, predošlý

MARIENKA (spieva za kulisou, spočiatku slabo, potom silnejšie, akoby sa spev približoval).

MIŠO (počúva, pozerá vľavo): Stavil by som sa, že je to tá Gaboňkina krasuľa.

MARIENKA (pokračuje):

(Spievajúc, vystúpi zľava z pozadia.)

MIŠO: No, nehovoril som, že to ona?

MARIENKA (zazrúc Miša): Chvalabohu, že som vás našla, strýčko, už som vás po celej dedine hľadala.

MIŠO: Ale mňa, makovička pekná? A čo dobrého mi nesieš hneď zaránky?

MARIENKA: Babka vás dali prosiť, že ak pôjdete naspäť okolo nás, aby ste sa zastavili, majú ešte pre vás akúsi robotu.

MIŠO: Ja tou cestou okolo vás nepôjdem, ale ak máte niečo na opravu, dones mi to sem, holubienka moja. Keby dnes nebola nedeľa, spravil by som vám to hneď, ale aj tak vám to zajtra ráno svedomito vyhotovím.

MARIENKA: Dobre, teda vám to donesiem sem. Ale či sa Magureje a Hrivoneje nebudú hnevať, že im črepy znášame?

MIŠO: Čo by sa hnevali, veď je Magura mojím dobrým priateľom. Ale povedz mi, moja pekná, ako ti meno.

MARIENKA: Mariena.

MIŠO: Marienka, skade si ty, bo tu ešte vraj dlho nebývaš?

MARIENKA: Ani štvrť roka. Prišla som z cudziny, ktorá mi bola domovom, a prišla som do domova, ktorý mi je cudzinou.

MIŠO: Nerozumiem ti, Marienka.

MARIENKA: Som sirota, nemám nikoho, len pána boha nad sebou. Rodičia, boh ich osláv, ktorí boli stadiaľto, mňa ešte malú odumreli.

MIŠO: A ktože ťa vychoval?

MARIENKA: Jeden bohatý strýčko na Horniakoch, ale aj ten nedávno zomrel. Po jeho smrti sa zišla rodina a pobrali všetko, čo kde bolo, len (smutno) mňa nechali. Čo som mala sama robiť v cudzom svete? Vrátila som sa do svojho rodiska, kde som teraz cudzia medzi svojimi.

MIŠO: A stará Gaboňka ti je rodina?

MARIENKA: Áno. Oni sú mojej starej mamky vlastná sestra.

MIŠO: No, že ešte aspoň tú máš. A kto ťa tak pekne naučil spievať?

MARIENKA Kto by ma bol učil? Slávik v kroví spieva krajšie a kto ho učil, strýčko?

MIŠO: Máš pravdu, všetko je od boha. Ale keď si bola na Horniakoch, zaiste vieš aj niektorú z tých našich —

MARIENKA: Viem, strýčko, akú chcete, aj tú vašu drotársku.

MIŠO (radostne): Ale ozaj? Marienočka, nože ju zatiahnime. (Začne spievať.) Ja som dobrý remeselník…

MARIENKA (vpadne mu so smiechom do spevu): Ha-ha-ha! Nie tú, nie tú. Tá nie je pekná, tú už každý vrabec na streche čviriká, ja viem krajšiu. Tú: „Keď sa drotár preč do sveta uberal, na Machnáči pri Trenčíne zavolal…“

MIŠO (natešene, prekvapený): A ty ju poznáš, Marienka? No, tú mi musíš zaspievať.

MARIENKA: Neviem ju celú, len zopár veršov.

MIŠO: To nič nerobí, aspoň len kúsok mi zaspievaj, Marienka, pomysli si, že si na Horniakoch, aj ja si tak pomyslím.

MARIENKA: No, už vám to len urobím po vôli. (Spieva.)

MIŠO (utiera si oči): Pánboh ti zaplať, dievka moja. (Chytí ju za ruku.) Ej, keby som nebol taký starý, za tú pieseň by som ťa celú vybozkával.

MARIENKA (sa mu vytrhne): Ha-ha-ha, keby som sa vám len dala!

MIŠO: A kto ťa naučil tú peknú pesničku?

MARIENKA (tajomne): Ktosi.

MIŠO: Ktosi, ale kto?

MARIENKA: Strýčko, človek nemusí všetko vedieť, lebo by skoro ostarel.

MIŠO: No dobre, keď to nechceš vyzradiť, nemusíš.

MARIENKA: No, keď som vám už toľko povedala, poviem vám aj ďalej. (Obzerá sa dookola, beží po prstoch k Mišovi a zvolá mu do ucha.) Martin.

MIŠO (strhne sa): Kýho čerta, veď i ja mám syna Martina.

MARIENKA: No, to je váš Martin, ale mňa to učil môj Martin, tam na Horniakoch.

MlŠO: Ahá, už rozumiem.

MARIENKA: Ach, strýčko, ani neveríte, ako pekne spieval tento verš. (Spieva s citom.)

MIŠO (nadšene): Nech ti boh dá zdravia, Marienka moja, za tú peknú pieseň i s tým tvojím a mojím Martinom. (Naleje a podá jej.)

MARIENKA: Pánboh uslyš!

MIŠO: Ja sa ti nemám ako odslúžiť za tvoj utešený spev, ale čo môžem, to urobím pre teba. (Dôrazne.) Ty musíš byť mladou richtárkou v Podoline. Hneď aj idem za starým Magurom a celkom isto na tvoju stranu prehovorím, aj starú, i Paľka. Zbohom! (Odíde vpravo.)

Paľko, predošlá

MARIENKA (prekvapená): Čo ten tára? Ja že musím byť richtárkou v Podoline? (Rozosmeje sa.) Ha-ha-ha, to by mi bolo treba. (Beží za Mišom, volajúc.) Strýčko, hej, strýčko!

PAĽKO (zastane jej cestu): Mýto!

MARIENKA: Od čoho?

PAĽKO: Od teba.

MARIENKA: Ja som chudobná, nemám čím platiť, preto musím naspäť a ísť inou cestou, alebo počkám, až pán mýtnik zaspí.

PAĽKO: To sa nestane. Ten pri žiare tvojich krásnych očí, ktoré mu svietia ako zornička, nezaspí.

MARIENKA: A už teraz rozprávaš ani zo sna.

PAĽKO: Čoby zo sna. Rozprávam tak, ako cítim. Počula si od strýčka drotára, že musíš byť mladou richtárkou v Podoline, a to znamená, že musíš byť mojou ženou.

MARIENKA: Mus je veľký pán, ale mňa neovláda.

PAĽKO: Prečo, Marienočka moja, prečo sa zdráhaš?

MARIENKA: Preto, že som chudobná sirota, mne by medzi vami bohatými nepristalo.

PAĽKO: Čo je to za reč? Tebe by aj v kaštieli pristalo bývať, nieto u nás.

MARIENKA: Ja by som sa bála tých vašich pyšných múrov, lebo sa hovorí, že pýcha peklom dýcha.

PAĽKO: Aká pýcha, Marienka?

MARIENKA: Svet rozpráva, že ste pyšní ľudia.

PAĽKO: Z ľudských rečí planá polievka. — Mnohí nás pokladajú za pyšných preto, že sa s nimi ani tatko, ani ja po krčmách nevláčime, závidia nám to, že niečo máme, a ohovárajú nás.

MARIENKA: O tebe a o tvojom tatkovi ešte najmenej počuť, ale mamička tvoja sú široko ďaleko známa (dôrazne) ako pyšná pani richtárka z Podoliny. Tá by veru chudobnú nevestu od Gaboňky spod Brala neprijali do domu, kam aj páni z mesta chodievajú.

PAĽKO: Ľudská zlosť aj sneh čiernym zrobí. To netajím, že moja mamička sú trochu panovačná, ale keď majú syna radi, budú mať i jeho ženu.

MARIENKA: Daj boh, aby tak bolo. Žičím ti to, Paľko. Rodinný pokoj je nadovšetko, bez neho je šťastie pleva, ktorú vietor svetom roznáša.

PAĽKO: To šťastie, ktoré mi žičíš, pocítim len vtedy, keď budeš moja. (Objíme ju.)

MARIENKA (bráni sa objatiu): Paľko, nerob hlúposti. Ja tvoja nemôžem byť. (Žmolí roh zástery.)

PAĽKO: Prečo, Marienočka moja, prečo?

MARIENKA: Preto, že —

PAĽKO (opakuje): Že —

MARIENKA: Že ma už k inému sľub viaže.

PAĽKO (zarazený): K inému? Nie, to neverím. To je len výhovorka, ktorou ma chceš trápiť. A čo by si bola nie jednému, ale stom sľúbila, ja od teba neodstúpim. Ja len teba chcem, ty si moje šťastie. (Chce ju objať.)

MARIENKA (vyšmykne sa z objatia): Nad šťastím boh vládne, znechaj sa na neho, Paľko, a najlepšie obstojíš. Dobre sa maj, pán mýtnik. (Odbehne úzadím vpravo.)

Katuša, Anička, predošlý

KATUŠA, ANIČKA (sviatočne vyobliekané, vystúpia zľava v tom okamihu, keď Marienka odbehne a zostanú v úzadí stáť).

PAĽKO (hľadí za Marienkou, Katušu a Aničku nezbadá): Čo duša telu, čo slnko svetu, to ona mne. Bez nej mi život bremenom. (Prejde do popredia a oprie sa o roh domu, zamyslí sa.)

ANIČKA (zvedavo matke): Mamička, komu sa to vyhráža remeňom?

KATUŠA: Neviem, zaiste ho ona na niekoho naštvala, tá jašterica. (Uštipačne.) No čo, pán sused, hádam ste mali vohľača, keď zaránky od vás uteká.

ANIČKA (sa smeje): He-he-he, veru, pekná paráda!

KATUŠA: Jaj svet sa krúti naopak. Teraz už budú dievky za mládencami chodiť. Posmech — hanba!

PAĽKO: Bez príčiny inému ublížiť je hanebná podlosť. Ona neprišla za mnou, práve tak, ako neprišla za vami.

ANIČKA, KATUŠA: A čo tu robila na predodni Kvetnej nedele, či prišla čarovať? Však mája nemala.

PAĽKO: Z toho, čo tu robila, nie je vám povinný nik účty skladať.

KATUŠA: No, hádam neviem, čo tu robila. (Zlostne.) Kameň ste duli, ako hady pred Jánom, tajno ste sa radili, kedy pôjdete na sobáš. (Posmešne sa smeje.) Ha-ha-ha! Paľko, zle si si vybral ženu spod Brala, pod skalou ryba alebo žaba, oboje studené. (Smeje sa.) To veru lahodná nevesta do richtárskeho domu, na posmech.

ANIČKA: Nechajte ho, mamička, nech si ju len vezme, však on doskáče. Krutá hlava boľavá býva.

PAĽKO (významne): Každý sebe šťastie kuje.

KATUŠA: Ha-ha-ha, pekné šťastie, júj! (Ukazuje mu figy prstami.) Chytro, aby som ti neuriekla to veľké šťastie, čo ti chovanica žobráčky Gaboňky spod Brala donesie, ha-ha-ha!

ANIČKA (smeje sa posmešne): To je šťastie! Hi-hi-hi!

KATUŠA: Tú si ľahko dovezieš s truhlou, so skriňou i s perinami, ani sa ti kone nezapotia.

PAĽKO: Ja nehľadám majetok, toho mám — chvalabohu — dosť, ale hľadám statočnú, poriadnu ženu.

KATUŠA: No — je mi to za žena ako za groš mača. Ha-ha-ha! Roboty to žiadnej nevie, len tou ihlou štúrať a fintiť sa — taká mazna rozmaznaná.

PAĽKO (ostro): Viete vy čo, pani suseda, vy si sama vo vašom dome zametajte, o nás sa nestarajte, my si svoju kašu sami odúchame.

KATUŠA (nahnevaná): Vidíš, aký to horenos. Nadarmo sa nehovorí: „Ako chodí starý rak, i mladý sa učí tak.“ Pyšné je to všetko ako pávie plemeno, ale si pamätaj, že pýcha predchádza pád. K nám si sa vláčil toľké časy, dievča sa mi už dávno mohlo vydať, keby nie teba, a teraz ti je milšia žobráčka spod Brala? (Hrozí mu.) Hej, ale vedz, že každý hriech má svoju pokutu! (Odíde do svojho domu.)

ANIČKA (utiera si ručníkom oči a ide za Katušou).

Magura, predošlý

MAGURA (vystúpi sprava).

PAĽKO (hľadí za odchádzajúcimi): Krkavce hlcú mŕtvoly, ale zlé jazyky sa pasú po živých. (Chce odísť.)

MAGURA (volá Paľka): Paľko!

PAĽKO (obzrie sa): Tu ste už, tatko?

MAGURA: Tu a som rád, že ťa tu nachodím, mám sa s tebou dačo vážneho rozprávať.

PAĽKO: Čo dobrého, tatko?

MAGURA: Paľko môj, ty dobre vieš, že nerád do vetra rozprávam a (sadne si) na ľudské reči tiež veľa nedám, lebo ľudskými žľabmi mútna voda tečie, ale čo je pravda, predsa ma to len mrzí, čo o tebe počujem.

PAĽKO: O mne?! A čo počujete, vari len nič zlého?

MAGURA: Komu zlé a komu dobré. Celá dedina o tom krákorí, že sa ženíš a že si berieš Gaboňkinu chovanicu, a ja, tvoj otec, o tom dosiaľ nič neviem.

PAĽKO: To sú klebety, veď keby som sa ženil, museli by ste o tom vedieť.

MAGURA: Nuž, veď by to nebolo nič zlého, roky máš, aj na čom gazdovať máš, nuž prečože by si sa nemal ženiť? Aj my chceme, aby si sa oženil, ale keď sa máš oženiť, tak s rozumom.

PAĽKO: Ale, otec…

MAGURA (vpadne mu do reči): No, nemysli si, že je to ľahká vec. Dievčeniec je síce dosť na svete, takže ich už teraz dvadsať pôjde do tucta. Máš výber hojný, ale aby si nepreberal. Nepozeraj len na peknú tvár, ale hľadaj dobré srdce. Pekné ženy kradnú srdce i rozum, ale dobré ho zošľachtia.

PAĽKO: Nuž, veď ja —

MAGURA (pokračuje): Neber si ani veľmi mladú, ani veľmi starú, lebo ani jedna, ani druhá nerobí dobrotu. Hľadaj si ženu, ktorá je poctivá, dobrosrdečná, rozumná, statočná, pracovitá, úprimná a verná.

PAĽKO (radostne): To všetko, ani čo by ste z nej vyčítali.

MAGURA: Z koho? — Koho mieniš?

PAĽKO: Marienku —

MAGURA: Ktorú Marienku?

PAĽKO: No tú, čo ste spomínali. Gaboňkinu chovanicu.

MAGURA (skočí z lavice): Kýho čerta ohnivého, vari sa blázniš, chlapče? Alebo ti sám diabol pomiatol rozum a rozdúchal srdce? Nuž ale žobráčku nám chceš do domu doviesť? Do domu, na ktorom už vyše dvadsať rokov richtárska tabuľa visí? No, pekná česť nám i nášmu domu. (Odvráti sa.)

PAĽKO: Ale, tatko, inej chyby nemá, iba že je chudobná, a chudoba cti netratí.

MAGURA (nahnevano): Čuš! Ani slova o tom viac. Je rodina starej Gaboňky, žobráčky, čo chodí z domu do domu, žobre a ľudí dopaľuje. A ty, jediný syn bohatého richtára Maguru z Podoliny, chceš si vziať za ženu žobráčku? Hanbím sa, že som v jedinom synovi vychoval posmech a hanbu. A čo ešte mať povie? No počkaj, však tá ti (hrozí mu) okorení polievku.

PAĽKO: Poručeno bohu, znesiem všetko a pretrpím hocičo, ale od Marienky neodstúpim.

MAGURA (ostro) A ja ti hovorím, že mi ju do domu nedovedieš a doviesť nesmieš! — Rozmumieš?!

PAĽKO (mierne): Rozmumiem, tatko môj, lenže tým aj mňa z domu vyženiete, lebo kde je žena, tam musí byť aj muž.

Poluša, predošlí

POLUŠA (vystúpi z domu, hovorí pánovite, ruky v bok opreté): No, čože zas máte medzi sebou?

MAGURA (nápadne mierne): Ale nič, Poluška, nič.

POLUŠA (Paľkovi): A ty čo stojíš zagánený a hľadíš, ani čo by si bol dedinu podpálil?

MAGURA (sotí lakťom Paľka, polohlasne): Nehovor, lebo bude zle, vyhrmíš!

PAĽKO (Poluši): Nuž len tak, nie som dnes akejsi dobrej vôle.

POLUŠA: Ahá, teda dobrá vôľa ti chýba, a preto stojíš ani zmoknuté kurča, a ty (obráti sa k Magurovi), čo si ostal ako obarený, keď som prišla? Nazdávate sa, že mám oči vo vrecku, že nevidím vaše tajné pikle? (Rozosmeje sa.) Ha-ha-ha, čo si vy vaše tajnosti aj pod zem skryjete, ja sa ich prv dozviem, ako sa nazdáte.

MAGURA (rozpačite): Nijaké tajnosti, Poluška, len sme sa tak, vieš, s Paľkom rozprávali o — o — o — (Paľkovi.) O čom sme sa to vlastne rozprávali, Paľko? (Drgne ho potajme.) Nepovedz!

PAĽKO: No, čo sme si hovorili? O tej mojej ženbe.

MAGURA : Ahá, už viem, spomínali sme tú Paľkovu ženbu — s tou susedovie Hankou, ako sa to chytro premlelo.

POLUŠA: Chytro sa zomlelo a ešte chytrejšie premlelo. A dobre tak, aspoň mi nebude pani susedka na oči vyhadzovať, že s jej vajcami chcem synovi veselie odbavovať. Nech si ona s mojimi vajcami, čo mi pobrala, svojej dcére veselie odbaví.

MAGURA: Hm, každý radšej vezme ako dá.

POLUŠA: Nech si vezme a nech má, preto my ešte vždy prv nevestu nájdeme, ako ona zaťa.

MAGURA: Nuž, veru neviem, či nám to tak ľahko pôjde.

POLUŠA: Rada by som vedela, prečo by nešlo? Čože je len susedovie Anča na svete? Hoj, sú ešte poriadnejšie dievky v dedine, hociktorá rada pôjde za Paľka.

MAGURA: To je všetko pravda, ale Paľko — ten, vieš —

PAĽKO (potiahne Maguru od chrbta, polohlasne, tajno): Veďže nepovedzte, lebo bude zle.

POLUŠA (netrpezlivo): No, čo, „ten, vieš“?

MAGURA (rozpačite): No — no — ten — vieš — ten — vieš — (Chytro.) No, však vieš!

POLUŠA: No, čo viem? Nič neviem, celá tvoja reč stojí za deravý groš. Náš Paľko si vezme ženu, akú mu ja vyberiem a basta!

PAĽKO (bokom, pre seba): To by som doskákal! (Matke.) Hej, mamička moja, (škriabe sa za uchom) keď sa ja budem chcieť ženiť, tak si ja —

MAGURA (potiahne ho silno od chrbta): Čuš, lebo vyhrmíš!

POLUŠA (netrpezlivo Paľkovi): No čo „tak si ja“?…

MAGURA (predbehne rečou Paľka, dôverne Poluši): Nuž, on si, vieš — (Smeje sa.) Ha-ha-ha, že on si, vieš…

POLUŠA (dupnúc nohou, vpadne mu do reči): „Vieš — vieš…“ Čo viem? Nič neviem, ale vedieť to chcem i musím. (Paľkovi.) Rozumieš?

PAĽK0: No, ja vám to vďačne poviem.

POLUŠA: Na to som zvedavá. Čujme teda!

PAĽKO: Nuž, mamička moja, keď sa ja budem ženiť, tak si ja sám vyhľadám ženu. (Odíde.)

Predošlí bez Paľka

MAGURA (obecenstvu): Bum! Teraz už zahrmí, alebo hneď aj udrie!

POLUŠA (za Paľkom): Čože? (Oprie ruky v bok.) On že si nájde ženu sám? (Rozosmeje sa.) No, to by u nás pekne vyzeralo! (Chodí hore-dolu po javisku.) Či to nie je na zlosť, už chce byť kurča múdrejšie od sliepky! (Zlostne.) No, dobre, vyber si, ale sa nenazdaj, že ja prijmem hocakú lafrnu za nevestu do domu.

MAGURA (pre seba): Tá sa, veru, každá zle modlí, ktorá sa pod tvoju moc dostane!

POLUŠA: To by bola pekná vec, aby sa do Magurovho domu (pyšno), na ktorom už vyše dvadsať rokov visí richtárska tabuľa a do ktorého chodia všetci mestskí páni, dostala napríklad žena z domu (ukáže na susedov), v ktorom vajcia kradnú.

MAGURA: No, len ticho, veď na Anču nemôžeš povedať nič také.

POLUŠA: Daj mi pokoj, aká matka, taká Katka, a čím raz hrniec navrie, tým večne zapácha.

MAGURA: No, len tichšie, lebo ťa počuje.

POLUŠA: No a čo, nechže si počuje. Však keď chce, aj sto ráz jej do očú poviem, že mi vajcia pokradla, čo mi sliepky do jej stodoly zanášali. Veru s ňou nebudem cifrovať, ale poviem pravdu, lebo najlepšie je, keď sa čertovi svieca rovno pod nos zapáli.

Mišo, predošlí

MIŠO (vystúpi sprava, zostane v úzadí stáť): Zdá sa mi, že tu majú búrku v kalendári.

MAGURA (Poluši): Však si jej už povedala, čo si jej povedať mala, tak maj s ňou už pokoj.

POLUŠA: Čože? Nenazdaj sa, že som taká hlúpa, aby som jej toľké vajcia odpustila. Draho ich ona zaplatí. Veď mi príde do hrsti, nebude dlho trvať a hájnik chytí jej husi v našej ozimine, už som mu popredku dala na pol litra, aby dobre striehol, ale potom budem ja súdiť, nie ty, rozumieš? (Smeje sa škodoradostne.)

MIŠO (obecenstvu): To tu musí byť pekný poriadok v obci, kde richtárka súdi a richtár musí čušať.

POLUŠA (pánovito Magurovi): Ale to ti hovorím, aby si sa mi potom neopovážil do toho miešať, lebo bude zle — ja sama ju odsúdim a basta!

MAGURA: Ale dobre, dobre, kto by sa medzi vás miešal!

MIŠO (pre seba): Beda tomu dvorovi, kde rozkazuje krava volovi! (Predstupuje, nahlas.) Pánboh s vami a zlé preč!

MAGURA, POLUŠA: Pánboh uslyš!

MAGURA: No, čo ty, skade?

POLUŠA: Tak som sa vás naľakala!

MIŠO (Poluši, potajme): Dobrí sa zlého neboja. (Magurovi.) Už som poobzeral celé tvoje imanie a veru páči sa mi to, pekné je to.

POLUŠA: Pekné, pekné, ale čo sme sa natrápili, kým sme to tak do poriadku uviedli — a po nás, pánboh vie, čo bude s tým všetkým?

MIŠO: Čože by malo byť? Však máte syna statočného, poriadneho šuhaja, radosť rodičom.

POLUŠA: Je, je, pravda. Božechráň, proti nemu nemám nič, len aby si dal s tou ženbou povedať a nedoviedol nám do domu niekoho, čo by k nám nepristal.

MAGURA: To, to, ale v tomto má náš Paľko svoju hlavu.

MIŠO: Hm, aj tu je pomoc. Aby vám on nedoviedol do domu takú nevestu, čo by sa vám neľúbila, nuž ho musíte predísť a doviesť mu takú, čo sa vám ľúbi, ale najlepšie takú, ktorá by sa i jemu, i vám ľúbila.

MAGURA (Mišovi): Dobré je dobré a lepšie je lepšie, ale kde takú nájsť?

POLUŠA (Mišovi): Dobré slovo lepšie od peňazí, ale o takej nevieme.

MIŠO: Keď vedieť nechcete, a máte ju dosť blízko.

POLUŠA (prekvapeno): Ale koho?

MIŠO: Gaboňkinu chovanicu!

MAGURA (potiahne ho od chrbta a ukazuje, aby mlčal).

POLUŠA (s nevôľou): Gaboňkinu chovanicu?!

MIŠO: No a čo, veď krajšej, statočnejšej a poriadnejšej nevesty nenájdete, čo by ste priam tri stolice prehľadali. Inej niet, čo by tak pristala do vášho domu ako táto a čo by sa i vám, i Paľkovi mohla ľúbiť. Nepoznáte ju?

POLUŠA: Len raz som ju videla a nemôžem povedať, že by sa mi neľúbila.

MIŠO: To verím, dievča pekné ani ruža a bystré ani iskra.

POLUŠA: Ani hlúpa nie je, vie, čo sa patrí, lebo mi aj ruku bozkala, čo by žiadna z našich dievčeniec nevedela urobiť.

MIŠO: No ľa, vidíte, a taká je vo všetkom, veď dostala panskú výchovu.

POLUŠA: Je — je — lenže… (Zamyslí sa.)

MIŠO: Čo lenže?

MAGURA: Však som ti už povedal. (Šepká mu do ucha.)

MIŠO: Preto ju nechcete, že je chudobná?

MAGURA (drgne Miša).

POLUŠA: No, viete, chudobnú nevestu nechceme. Taká bieda, keď príde do majetku, nevie gazdovať. Ľahko k nemu príde, ľahko ho minie. To je nič.

MIŠO (obecenstvu): Počkaj, však mi ty sadneš na lep! (Hlasite.) Nuž a ktovie, či je taká chudobná ako si vy myslíte? Strýko, u ktorého bola chovanicou, bol prvý boháč na okolí. Veď aj tu v Podoline má celé panstvá, ten starý kaštieľ s poľami, lúkami, hájom a horou je jeho majetkom. — Keď si ju vzal za svoju, zaiste sa o ňu aj postaral ako o svoju. On aj predo mnou neraz spomenul, že Marienka bude mať najkrajšiu pamiatku po ňom. Testament sa ešte nečítal.

POLUŠA (pre seba): Môže mať pravdu.

MIŠO: Detí nemal, nuž zaiste so všetkým na ňu pamätal. A nazdávate sa že Gaboňka nemá peniaze? Rád by som ich mal. Ona nežobre z potreby, ale len z obyčaje. Počul som, že predtým chýrne vyšívala.

MAGURA: Veď ona len odvtedy chodí po žobraní, odkedy jej lámka ruky pokrivila, predtým vyšívala a dobre jej platili, lebo jej výšivky boli vzácne, posielali ich až za hranice, do cudzích krajín.

MIŠO: Nuž teda, za to mohla pekné peniaze nazháňať. U nás sú také výšivkárky samé boháčky a tak isto i Gaboňka má voľakde hodný mešec a komu to zanechá — len svojej chovanici.

POLUŠA: To môže byť všetko pravda, len…

MIŠO (padne jej do reči): Len sa dlho neokúňajte, nerozmýšľajte, lebo vám ju predchytí druhý spod nosa a budete banovať — také dievča sa hneď nenájde, ani čo by ste ho so zlatým lampášom hľadali.

MAGURA (pološeptom Mišovi): To máš veru pravdu.

P0LUŠA (rozmarne, hrdo): No, no, však až budem mať príležitosť, lepšie si ju obzriem a s Paľkom sa pozhováram.

MAGURA: Toho ľahko presvedčíš, stane sa mu k vôli. (Za kulisou v úzadí veselý smiech.)

MIŠO (počúva): Čo to?

POLUŠA. Zaiste idú dievky s májami. U nás je to na Kvetnú nedeľu zvykom.

MIŠO: Aj u nás na Horniakoch, ba mysl9m, že všade, kde žijú Slováci.

Marienka, dievčence, ľud, predošlí

MARIENKA (sviatočne oblečená, vystúpi sprava, nesie vŕbový májik, ovešaný stužkami, kraslicami, medovníkmi atď.).

DIEVČENCE (pekne poobliekané, idú za Marienkou, prvé dve tiež nesú májiky, ale menej ozdobné, ostatné len zelené ratolesti, spievajú s Marienkou):

ĽUD (idúci zľava do kostola, zastane v úzadí a počúva).

MARIENKA (vystúpi do popredia a za ňou tie dve dievčence s májikmi a všetky spievajú):

MlŠO (tajne Poluši): No, my o vlku a vlk tu. Len si ju prezrite, či nie je ako stvorená pre vášho Paľka?

POLUŠA: Chutná je, ledačo. (Šeptom sa rozpráva s Mišom.)

DIEVČENCE (všetky spievajú):

Števo, Juro, Elenka, Zuzka, predošlí

ŠTEVO, JURO, ELENKA, ZUZKA (vybehnú od Magurov, žartujú a rozprávajú sa s dievčencami šeptom).

POLUŠA (dievčencom s májikmi): Vitajte, devuľky, vitajte! Už len azda pánboh dá dobrého, požehnaného roku, keď sa vás razom toľko zobralo a také bohaté májiky ste nám doniesli.

DIEVČENCE: Pánboh uslyš!

MARIENKA: Prajem vám všetkým vospolok zdravia, šťastia a božieho požehnania!

POLUŠA: Pánboh daj, dievčence, aj vám, čo si samy od pána boha žiadate. (Žartovne a predsa významne.) Tak poriadneho, driečneho muža, čo, dievčence?

MIŠO: No, od vydaja by žiadna nebola.

MARIENKA (zahanbeno): No veru, a či je ten vydaj už to najlepšie na svete?

DIEVČENCE: Veru, priam!

MIŠO: Komu dobré, komu zlé, ale dievčence lipnú za tým vydajom ako muchy za medom.

ŠTEVO (Mišovi): Tak je, strýčko — pravdu máte!

JURO: Ani čo by ste im z planéty čítali.

ZUZKA (Jurkovi): Ty môj milý planetár, rád by si sa ženil, len keby ťa daktorá chcela!

ELENKA (Števovi): Tá sa veru lahodno modlí, ktorá sa za niektorého z vás dvoch dostane.

ZUZKA: Jeden za groš, druhý za dva nové.

POLUŠA (mládeži): No čo, už zasa voľáke zvady, verejné zlosti a tajné ľúbosti, ani čo by sme vás nepoznali. (Marienke a jej kamarátkam.) Počkajte, dievčence, musím pohľadať pár vajíčok. (Odíde do domu.)

Predošlí bez Poluše

MLÁDEŽ (tíško žartuje v úzadí).

MIŠO (potiahne Marienku do popredia a hovorí jej potajme): Marienka moja, čo som vládal, to som urobil v tvoj prospech. Mladý sa div nezblázni za tebou a starých som už tiež obrobil, aj tí pristávajú.

MARIENKA: Na čo?

MIŠO: Nuž na teba ako na nevestu. Budeš mladou richtárkou v Podoline.

MARIENKA (prekvapeno): Čože? Nikdy, strýčko!

MIŠO: Marienka, nerob komédie a trhaj ruže, zakiaľ kvitnú. Kto si raz šťastie prepasie, viac ho nezachytí.

MARIENKA: Ešte si to, strýčko, rozmyslím. (Odchádza k ostatným.)

MIŠO: Ale si dobre rosmysli, aby si nebanovala. (Zhovára sa šeptom s Magurom.)

Katuša, Anička, Poluša, predošlí

KATUŠA (vystúpi z domu, nesie v zástere dary pre speváčky): Vitajte, dievčence!

DIEVČENCE: Daj boh zdravia!

ANIČKA (ide medzi mládež, rozpráva šeptom s dievčencami a pohrdlivým pohľadom meria Marienku).

KATUŠA: A ako ste sa zišli naraz do trojice. To by malo šťastie znamenať.

POLUŠA (vyjde z domu, nesie v zástere vajcia, jablká, orechy a keď zazrie Katušu, odvráti sa s hnevom): Čert ju sem doniesol! Už ma predbehla!

KATUŠA (rozdáva darčeky, vajcia a syr, speváčkam): No, tu máte, dievčence, v mene božom a pre božie požehnanie. (Každá, ktorá dostala, povie: „Pánboh zaplať!“)

ANIČKA (šepká dačo Katuši, hľadiac bokom na Marienku).

POLUŠA (obecenstvu): Aha, už jedy varia tie dve spolu, ale si len začni, obanuješ!

KATUŠA (príduc s darmi pred Marienku, hovorí posmešne a vyzývavo): Ach, aj ty, Gaboňkina princezná spod Brala, si sa k nám s májom uráčila? Hm, hm, to je čosi nového. A aká vycifrovaná prišla, ani na sobáš. (Smeje sa.) Hi-hi-hi, moja milá (pichľavo), koľko týždňov žobrala stará Gaboňka na tú tvoju parádu?

ANIČKA (smeje sa nasilu): Paráda na ulici a prázdno v truhlici.

(Medzi ľudom smiech.)

MARIENKA (odstúpi od Katuše, odmerano na ňu hľadiac): To nech vás netrápi, tetička, vy ste na tú moju parádu ani halier almužny nedali, lebo to sú šaty po mojej nebohej mamičke, pánboh ich tam osláv! Dosiaľ som ich nenosila, lebo mi boli veľké. Ostatne, ja som vám ešte ničím v živote neublížila, nemusíte ani vy mne blížiť a potupovať ma. (S plačom.) Ale to je pravda, chudobná sirota ako na ceste kameň — každý o ňu zavadí. (Zakryje si oči.)

POLUŠA (Marienke, láskavo): Neplač, dievka moja, aký človek, taká reč. Však kto do neba pľuje, tomu slina na tvár padá. Ja ti len toľko poviem, že lepšie je verejne si vypýtať ako potajme (významne) ukradnúť.

KATUŠA (oprie ruky v bok, hrdo): A komuže som ja čo ukradla, čo? (Hrozí.) Ej, počuj, merkuj si na tie tvoje reči, lebo hoci si ty (posmešne) veľkomožná pani richtárka z Podoliny, ale aj s tebou sa spraví poriadok.

POLUŠA (hrdo): Pchí, z malej panej — malý strach!

KATUŠA: Taká som ja sebe pani ako aj ty! (Významne.) Páni ste vy, richtárovci, páni, kým s vami páni v karty hrajú, ale keď raz prehráte ich panskú milosť, bude po richtárstve i po vašom panstve bohatstve, vyjdete na psí tridsiatok, ako všetci vaši predchodcovia.

POLUŠA: No, však si potom prídem k tebe pýtať, aby si ma nadelila z toho čo si mi pokradla.

KATUŠA (dupne nohou): A čo som ti pokradla, ešte raz to povedz a obanuješ, mám tu svedkov, koľko len chcem.

POLUŠA: Raz? Ja ti to, ak chceš, aj sto ráz poviem, že si z roka na rok vajcia kradla, čo moje sliepky za humno zanášali. Hanba! Posmech!

KATUŠA (Magurovi): Pán richtár, nenazdajte sa, že to tak nechám, čo ma vaša nadutá žena uráža. Svedkov tu mám, koľko chcem. Odovzdám to fiškálovi. Ale (výhražne) potom pri súde sa všeličo spomenie, čo nespravodlivo spadlo za váš richtársky stôl a schovalo sa do vašej richtárskej komory.

MAGURA (nahnevano): Čože? To si vyprosím!

KATUŠA: Vás sa to, richtárko, netýka, vy o tom neviete, to súdila veľkomožná pani richtárka.

POLUŠA (zlostne): Aby ťa porantalo, ty ošemetnica naničhodná! Už ťa čerti berú od zlosti, keď môj syn nechce tvoju dievku pojať za ženu, pravda? A just si ju nevezme, a to len pre teba, lebo sova len sovu vysedí.

KATUŠA: Moja milosť, kaša pán, už iné nevieš? Ja som sa ti s mojou dcérou nikdy nenúkala, a preto maj s ňou pokoj, ona sa vydá i bez tvojho syna, vieš!

POLUŠA (vpadne jej do reči): A on sa bez tvojej dcéry ožení, a basta!

KATUŠA (posmešne): Ja, čože by sa neoženil, keď za ním mladucha sama chodí? (Podáva Marienke pár vajíčok z fertušky.) Tu máš, ty ledačo, a ber sa v čerty, lebo len pre teba je celé pohoršenie!

MARIENKA (odvráti sa, hrdo): Ďakujem! Ja som k vám s májom neprišla a váš dar nepotrebujem.

KATUŠA (pichľavo): Aha, ty si prišla k mladému zaťovi spievať, no nech ťa teda on obdarí. (Zlostne sa smeje.)

POLUŠA (Marienke): Tak, tak, dievka moja, takto sa mi páčiš. Tu máš za vinše. (Dáva jej dary do zásterky.) Pozdravuj tetku Gaboňku a povedz jej, aby nás po obede čakala, že prídeme na pytačky. Ale nech nič nechystá, však si my donesieme, čo treba.

Paľko, predošlí

PAĽKO (vybehne z domu a radostne objíme Polušu): Mamička drahá, požehnaj vás pánboh za tieto slová! (Oblapí Marienku.) Marienka moja, predsa budeš moja na veky!

KATUŠA (odchádza): No, ľudia boží, už sa svet ku koncu chýli, keď sa pyšná pani richtárka z Podoliny so žobráčkou Gaboňkou rodinkuje. (Smeje sa.) Ha-ha-ha, to je paráda! (Odíde do domu.)

ANIČKA: No, už vám odtrúbili! (Smeje sa.) Chi-chi-chi! (Ide za matkou.)

Predošlí bez Katuše a Aničky

POLUŠA (smeje sa víťazne): Ha-ha-ha, ale som im podkúrila, že zhoria od zlosti. (Dievčencom.) Zaspievajte ešte do nôty, dievčence! (Rozkazuje šeptom dievčencom, ktorú majú spievať.)

DIEVČENCE (obrátia sa k domu Hrivoňovej a posmešne spievajú):

(Všeobecný smiech.)

Opona