ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poluša, Marienka

POLUŠA (jednoducho, tmavo oblečená, má obviazanú hlavu, sedí na lavičke, na stole má modlitebnú knihu, z ktorej sa modlí).

MARIENKA (v nedeľnom kroji sedí tiež pri stole a tiež sa modlí z knižky).

POLUŠA (číta nahlas): Keď ťa kríž, nešťastie stíha, keď ti bôle slzy množia, nezúfaj, buď trpezlivá, veď to dáva ruka božia. (Položí knižku, na ňu hlavu a plače.)

MARIENKA: Neplačte už zasa, mamička! Prečo plačete? To sú predsa slová milej útechy, boh dopustí, ale neopustí. On sa o každého stará, postará sa aj o nás. Ešte je nádej.

POLUŠA: Ale slabá, dievka moja, slabá… Pán farár s fiškálom to tak ujednali, že nám rok pozhovie, keď úroky zaplatíme. Rok sa blíži ku koncu, a my sme tam, kde sme boli. (Plače.)

MARIENKA: Neplačte, mamička, ešte väčšmi vás bude tá hlava bolieť.

POLUŠA: Ach, veď aj bolí, bolí tak, že väčšmi už nemôže.

MARIENKA (vstane): Dám vám nový obklad.

POLUŠA: Ach, to nepomôže.

MARIENKA: No predsa uľaví, osvieži. (Odviaže jej obklad, prihladkáva vlasy.)

POLUŠA (prižmúri oči, sladko): Takú máš jemnú, ľahkú ruku, tak mi to dobre robí, keď mi pohladíš tú moju ubolenú hlavu. Ale ja si to ani nezaslúžim. (Utrie si oči.)

MARIENKA: Prečo? Spoločné nešťastie spája ľudí. Ja vaše starosti znášam s vami. Tak ich cítim, ako vy, ale predsa vás všetkých utešujem, lebo dôvera v istú pomoc ma dosiaľ neopustila. Akýsi vnútorný hlas mi hovorí, že ešte nie je všetko stratené.

POLUŠA: Ty si dobrá duša. Ako sa ti len odmením?

MARlENKA: Povinnosť nežiada odmenu. Paľko je váš syn a ja som jeho žena, som vašou dcérou, mojou povinnosťou je vás potešiť a opatrovať. (Bozká Polušu na hlavu a ide s obkladom do domu.)

POLUŠA: Aký to anjel a ja som jej tak ubližovala. (Utrie si oči.)

Katuša, predošlá

KATUŠA (ide z kostola): No, suseda, akože sa máš?

POLUŠA: Ďakujem. Hlava ma stále bolí.

KATUŠA: Nie div, že bolí v toľkých starostiach.

POLUŠA: A ty, z kostola?

KATUŠA: Z kostola.

POLUŠA: Našich si tam nevidela?

KATUŠA: Ba videla, išli na faru.

POLUŠA: A dcéru si kde nechala?

KATUŠA: Ponáhľala sa medzi chasu, že budú Morenu topiť.

POLUŠA: Aj naša čeľaď je tam. No, nech sa potešia! Ťažko sa dočkali tej Smrtnej nedele. Ako ten čas beží! Už je Smrtná nedeľa.

KATUŠA: A tak teplučko ako v máji, až sa mi v kostole driemalo. Idem si trocha hlavu položiť, kým tá chasa príde. (Vojde do domu.)

Marienka, predošlá

MARIENKA (nesie obklad, dá ho Poluši na hlavu): Mamička drahá, choďte radšej do izby. Tu vonku je ešte také falošné teplo, slniečko síce svieti, ale vzduch je ostrý, aj studený vetrík začína podúvať, aby vám nebolo horšie.

POLUŠA: Veď som teplo poobliekaná.

MARIENKA: To sa vám zdá. I posteľ som vám rozhodila, môžete si chvíľku zdriemnuť, veď ste už toľké noci nespali.

POLUŠA: Nedá sa, dievka moja. Sny odháňajú starosti. Ach, a mne od tých starostí div rohy nevyrastú.

MARIENKA: Musíte si to už raz vyhodiť z hlavy.

POLUŠA: Ťaží ma to na duši ako mlynský kameň, že mojou vinou sme prišli o všetko. Z toľkého bohatstva sme prišli na žobrotu. (Plače.)

MARIENKA: Darmo je, čo sa stalo, už sa neodstane. Neplačte!

POLUŠA: Kto by sa bol nazdal, že ten Várnai je taký klamár, podvodník. Ja som myslela, že mu len tri zmenky podpisujem, jedny a tie isté, keď ich bolo treba obnoviť, a on mi dával vždy nové a nové podpisovať. Pritom sa mu slová sypali ako otruby z vreca, že ma rečou celú ohúril. (Plače.)

MARIENKA: Človek nikdy nevie, kde sa potkne. Netrápte sa už nad tým. Pánboh i vezme, i dá. Mamička, dajte si povedať a choďte do izby, chladno je tu pre vás zachorenú.

POLUŠA: Urobím ti po vôli (vstane), keď máš takú starosť o mňa. Taká si dobrá a láskavá voči mne, že si to ani nezasluhujem. (Opierajúc sa o palicu ide do domu.)

MARIENKA (vedie Polušu): Len smelo kráčajte, mamička, veď vás držím.

POLUŠA (na prahu domu pohladká Marienku): Ty máš zlaté srdce! (Vojde do domu. Marienka vojde za ňou.)

Martin, Marienka

MARTIN: (v elegantnom panskom obleku vystúpi z úzadia na cestu, pozerá na domy): Tu je richtárska tabuľa. Tu v tomto dome býva tá falošnica. Do domu nejdem, ktovie, ako by ma tam privítali, ale tu si na ňu počkám. (Prejde hore-dolu cestou, keď Marienka vystúpi, prejde do dvora.)

MARIENKA (vystúpi z domu, ide ku stolu, zbadá Martina, zľakne sa, akoby pre seba zvolá): Ach! Martin! (Hľadí do zeme.)

MARTIN: Poznáš ma ešte? Ale akosi chladno ma vítaš, akoby sa bolo svedomie ozvalo v tebe trpkými výčitkami, že si sa nehanebne voči mne zachovala, že si našu lásku zradila a pošliapala. Ty falošnica!

MARIENKA: Martin, krivdíš mi!

MARTIN: Nekrivdím. Ulakomila si sa na peniaze, na majetok, na bohatstvo, mňa si zavrhla a išla si za richtárovho syna, ale ver, že kto svoje srdce k peniazom prikladá, ten tratí cit pre všetko, čo je krásne, vznešené a milé. A ty si ho stratila pre našu lásku a zneuctila si ho.

MARIENKA: Len ten môže karhať iných, kto nemá na sebe viny. Ja som bola na Horniakoch u strýka Podolského a ty si k nám došiel ako chudobný suplikant. Môj strýko bol dobrý človek, mal rád mládež, aj teba uhostil, zadržal na noc, štedro obdaroval a pozval ťa, aby si prišiel zas.

MARTIN: Ja som pozvanie vďačne prijal a ochotne som prišiel druhý i tretí raz i viac ráz, lež nie kvôli pohosteniu alebo kvôli peniazom, ale kvôli tebe, lebo hneď pri prvom stretnutí som si ťa obľúbil.

MARIENKA: Ani ty si mi nebol ľahostajný. S radosťou som ťa vždy vítala a so žiaľom som sa s tebou lúčila. Naša láska…

MARTIN: Hriechom bolo ju zradiť, zničiť, a to si zavinila ty.

MARIENKA: Ja nie, lež ty. Uváž len, že si za celé štyri roky nedal o sebe vedieť. Ja som nevedela, či si živý a či ťa mám oplakávať!

MARTIN: Bol som na štúdiách. Len čo som dostal diplom, ponáhľal som sa k tebe, aby som sa ti mohol pochváliť, ale teba tam už nebolo. V Podolského dome býva akýsi hrmotný človek, ktorý ma skoro vyhodil, keď som sa na teba dopytoval. A nikde som sa nemohol dozvedieť, kde si a čo je s tebou, až teraz som ťa našiel (smutno), vydatú za iného.

MARIENKA: Keď strýko Podolský zomreli, rodina všetko zaujala a mňa vysotili na ulicu. V tomto smutnom stave som sa pobrala k tetke Gaboňke, ktorá je vlastná sestra mojej starej matky. Tá, hoci je celkom chudobná, lámkou ožobráčená, ma s láskou prijala k sebe.

MARTIN: No a potom?

MARIENKA: Pri všetkej našej chudobe sme žili spokojne. Zrazu prišiel sem do dediny drotár Miško z Horniakov a že som mu zaspievala drotársku pieseň, ktorú si ma ty naučil, tak som sa mu zapáčila, že sa zaprisahal, že musím byť mladou richtárkou v Podoline. On ma vlastne nahovoril môjmu mužovi do Magurov, bo s tatkom Magurom sú starí kamaráti.

MARTIN: Ako sa volal ten drotár Miško? Nech sa s nim porátam.

MARIENKA: Červený.

MARTIN (prekvapený): Ako? Miško Červený? Preboha, veď je to môj otec a ten pracoval proti mne?

MARIENKA: Ako to? Ty sa predsa voláš Vörösi.

MARTIN: Pôvodne sa volám Červený, lenže v maďarských školách som mal hrozné postavenie, priam muky pre toto priezvisko.

MARIENKA: Prečo pre toto priezvisko? Vari si sa zaň hanbil?

MARTIN: Všetci žiaci pokrikovali na mňa a spievali tú potupnú pieseň, ktorou Maďari Slovákov hanobia a vysmievajú:

a sami profesori mi radili, aby som si to meno zmenil a bude pokoj.

MARIENKA: To si nemal robiť. Mohol si byť pyšný, že máš slovenské priezvisko.

MARTIN: Nechajme to, to sú vedľajšie veci. Teraz (obzerá sa), keď sme sami, chcem ti dačo vážne povedať, chcem ťa o niečo poprosiť.

MARIENKA: Čo také?

MARTIN (lapí ju za ruku a rozpráva rýchlo): Marienka, som o všetkom dôkladne informovaný, viem, že si nešťastná, že tu žiješ ako v pekle. Stará na teba oheň sype, žiarli na teba a žiarlivosť robí z nej diabla. Z bohatstva vyšli na žobrotu, a to sa všetko na tebe zvezie, ešte tu budeš hladovať a konečne ťa vyženú na ulicu.

MARIENKA (vytrhne mu ruku, chytí sa za hlavu): Bože, čo to hovoríš, Martin!

MARTIN: Pravdu hovorím. Prosím ťa, pre našu lásku ťa prosím, zanechaj toto hadie hniezdo a poď so mnou! Mám už miesto a naša láska premení i najskromnejšiu domácnosť na raj. Poď, Marienka moja, poď so mnou! (Objíme ju.)

MARIENKA (vyslobodí sa z jeho objatia): To neurobím a neurobí to ani jedna poriadna a statočná žena, aby opustila muža a žila s druhým, iba dajaká lafrna. Nuž a ty by si mohol byť šťastný s krivoprísažnicou, so ženou cudzoložnicou? Neverím.

MARTIN: Ide tu len o teba, Marienka, rozumej ma, chrániť ťa chcem pred trápnou biedou.

MARIENKA: Nuž a keď môj muž a jeho rodičia sú v nešťastí, v trápení a stoja pred biedou, mala by som ich opustiť? Nie, to by som nevedela urobiť. Práve teraz ich chcem utešovať, chcem im pomôcť, ratovať ich.

MARTIN: Ako? Čím?

MARIENKA: Tvoj otec bol s nebohým strýkom Podolským veľmi zadobre, bo chodili spolu do školy a boli spolu v Amerike a on sa rozpamätal, že strýko mu ukazoval testament, v ktorom na mňa pamätal veľmi pekným podielom. Toho testamentu teraz niet a tvoj otec ho išiel vyhľadávať. Ak ho nájde, dám svoj celý podiel mužovi, aby zachránil svoj rodičovský majetok, svoju dedovizeň.

MARTIN: Ty si šľachetná duša! A ja som takúto ženu musel stratiť.

MARIENKA: Nermúť sa, Martin! Pomysli si, že naša mladá láska bol iba jarný sen, z ktorého sme sa už vyspali. Ty si mladý, máš svoje postavenie, ľahko si ženu nájdeš.

MARTIN: Ale akú? Dajakú mestskú fiflenu nechcem a oženiť sa musím.

MARIENKA: Takú si vziať nemusíš. Netreba ti ani ďaleko hľadať. Hneď tu u susedov je pekné, dobré, robotné a bohaté dievča, Anička. Matka je síce chvíľami čudná osoba, ale veď s ňou by ste nežili. Ale Anička sa nemôže stadiaľto pohnúť, lebo majú veľké gazdovstvo.

MARTIN: Nuž keď mi to dievča ty odporúčaš, chcel by som ho poznať. Kde by som ju mohol vidieť? (Počuť spev a smiech.)

MARIENKA: Práve teraz budeš mať dobrú príležitosť ju vidieť. Naša mládež podľa starého zvyku ide topiť Morenu. Zastaví sa aj tu, nuž dávaj pozor, ktorému dievčaťu prvému podám ruku, to je Anička, tú si poobzeraj. (Počuť blízky smiech.) Už prichádzajú. Zbohom! (Sadne si k stolu.)

MARTIN: Do videnia! (Zájde na cestu.)

Juro, Števo, Anička, Zuzka, Elenka, dievčence, mládenci, ľud, predošlí, Katuša

VŠETCI (spievajú za kulisou):

DIEVČENCE:

MLÁDENCI:

DIEVČENCE:

MLÁDENCI:

MLÁDENCI, DIEVČENCE:

KATUŠA (otvorí oblok a pozerá cezeň na chasu).

VŠETCI (vystúpia v sprievode. Najprv ide Anička, za ňou Zuzka, Elenka ako družice s venčekmi na hlavách. Anička nesie v ruke veniec a tie dve len kytice. Za nimi ide Juro ako družba a nesie na žŕdke vytýčenú babu zo slamy a zo starých šiat zhotovenú a farbistými papierovými stuhami vyzdobenú. Za ním idú ostatní mládenci a panny i ľud. Spievajúc obídu javisko):

MARIENKA (vstane, Aničke podá ruku. Ostatných pozdraví kývnutím hlavy).

JURO (vystúpi z radu s Morenou, prejde do popredia a recituje):

MLÁDENCI a DIEVČENCE (pochytajú sa za ruky, spravia kruh okolo Moreny a veselo sa točia, spievajúc. Juro podľa nôty natriasa a zvŕta Morenu, akoby tancovala):

JURO (recituje):

MLÁDENCI (spievajú):

DIEVČENCE (spievajú):

(Dievčence plačú.)

MLÁDENCI (spievajú):

JURO:

MLÁDENCI a DIEVČENCE (veselo a živo spievajú):

JURO (zavýskne, otočí žŕdku s Morenou vpred, akoby ju chcel hodiť, a utečie cestou preč).

VŠETCI (okrem Marienky a Katuše bežia so smiechom a krikom sa ním).

MARTIN: (počas celého výstupu sa prechádzal a zastal na ceste, pozorujúc skúmavo Aničku).

KATUŠA: (pozerajúc cez otvorený oblok): Mladosť — radosť i pochabosť. (Zavrie oblok.)

Marienka, Magura, Paľko

MARIENKA (sadne si za stôl, otvorí knižku, začne čítať, ale ju odloží a zamyslí sa).

MAGURA a PAĽKO (prichádzajú cestou).

MAGURA: No, to sa musí povedať, že ten náš pán farár sú chlap na mieste.

PAĽKO: To veru hej. Človek dobrého srdca. Z tej duše radi by nám pomôcť.

MAGURA (zbadá Marienku): Pozri len na ňu, či sa modlí a či premýšľa.

PAĽKO: Trpí ako trpiteľka. Naše ťažké starosti aj ju trápia.

MARIENKA (precitne z myšlienok, zbadá Maguru a Paľka): Už ste prišli? Vitajte! Tak túžobne vás čakám.

MAGURA: Zabavili sme sa dosť dlho.

PAĽKO: A ešte nás nechceli pustiť.

MARIENKA: A čo strýko Miško? Ešte nepísali?

PAĽKO: Ba, písali.

MARIENKA: A čo písali?

PAĽKO: Že onedlho prídu.

MARIENKA: A nič viac?

MAGURA: No, pozdravy všetkým. Písal iba kartu, na ktorej nechcel uviesť výsledok svojej cesty.

PAĽKO: Hneď by toho bola plná dedina. On to len tak pod pokrievkou robí.

MAGURA: No, môj starý Mišo nemá sečku v hlave. Dobre on vie, čo má robiť.

PAĽKO: Pán farár povedali, že ho už dnes alebo zajtra môžeme očakávať.

MARIENKA: Dal by pán boh, aby čím skôr došli, neviem sa ich dočkať.

MAGURA: Dievka, moja, hájnik mi povedal, že bol u nás akýsi pán.

MARIENKA: Pán?

MAGURA: Že vraj sa s tebou zhováral.

MARIENKA: Aha, už viem. To bol syn Miška drotára, Martin.

PAĽKO: Doniesol azda nejaký odkaz?

MARIENKA: Nie, nedoniesol. Neboli spolu. Martin je učiteľom na inom mieste.

MAGURA: Ja som sa už naľakal, že to bol zasa dajaký fiškál, exekútor, alebo podobný čert. A kde je mať?

MARIENKA: V izbe. Akosi nedobre sa cítili, hlava ich náramne bolela, prikladala som im studené obklady a uložila som ich do postele, aby si trocha zdriemli, veď už tri noci nespali.

Poluša, predošlí

POLUŠA (zjaví sa vo dverách domu): Ale teraz som sa už vyspala a je mi, chvalabohu, lepšie. Už ma ani hlava tak nebolí.

MARIENKA: Dobre ste spali, ani chasu ste nepočuli spievať, keď Morenu topila.

POLUŠA: Nepočula veru.

PAĽKO: To vás tuhý sen ovládol, veď ich bolo až na faru počuť.

POLUŠA: Čo nového na fare?

MAGURA: Všetko pri starom.

MARIENKA: Mamička, nechoďte von, v tuhom spánku ste sa iste zapotili, vzduch je už studený, keď sa slniečko ukrylo, prechladli by ste, bolo by vám horšie. Radšej my pôjdeme za vami do izby. (Vedie ju do izby.)

POLUŠA: Máš ty o mňa strach. Si taká dobrá a starostlivá.

PAĽKO: Marienka má pravdu, mamička, ostrý vetrík podúva. Lepšie pre vás v izbe. Poďte, tatko! (Všetci vojdú do izby.)

Anička, Martin

MARTIN, ANIČKA (idú pomaly cestou).

MARTIN: Anička, uverte, že manželstvá priateľstvom, odporúčaním uzavreté bývajú často šťastnejšie ako manželstvá, do ktorých uvádza ľudí dlhoročná známosť a láska.

ANIČKA: Môžete mať pravdu.

MARTIN: Vy ste sa mi hneď na prvý pohľad zapáčili. Tie vaše jasné oči, biela tvár, líčka ako dve červené ružičky a ústa ako malina, to všetko mi vraví, že by som vás vedel milovať celým srdcom, že by som s vami musel byť šťastný.

ANIČKA (pri jeho reči rozpačite žmolí koniec stuhy, ktorou je opásaná, a s úsmevom povie): Ani ja vás nemôžem haniť. No jednako nesmieme zabudnúť, že mnoho ráz aj na pohľad pekné, červené jabĺčko býva vnútri nakazené, ba i hnilé.

MARTIN: Toho sa u vás nemusím obávať, lebo je mi zárukou osoba, ktorá vás odporúčala, ktorú dobre poznám a celkom jej dôverujem.

ANIČKA: Môžem vedieť meno tej osoby?

MARTIN: Prečo nie? Je to vaša suseda, Marienka, manželka richtárovho syna.

ANIČKA: Marienka? Ach, keď vás ona ku mne poslala, to vám smelo môžem ruku podať. Nech sa vám páči k nám, uvidíme, čo mamička povedia. (Ukáže na rodičovský dom.) Nech sa páči.

MARTIN: Ďakujem. Som tu neznámy, choďte popredku, Anička!

ANIČKA (vojde do domu).

MARTIN (vojde za ňou).

Mišo, Marienka

MIŠO (spieva za kulisou a za spevu vystúpi):

(Obzerá sa.) Zdá sa, že nie sú doma. (Volá, obrátený k Magurovcom.) Drôtovať, dajte hrnce, misky, randlice, drôtovať!

MARIENKA (vyzrie z domu, zbadá Miša, radostne skríkne): Ach, strýčko Miško, vitajteže! Vitajte! (Beží k nemu a podá mu ruku.)

MIŠO (žartovne, chce jej ruku bozkať): Ruky bozkávam, pani veľkomožná.

MARIENKA (vytrhne mu ruku): Jaj, strýčenko, tak vás očakávame ako spásu.

MlŠO: No, veď aj máte prečo.

MARIENKA (zvedavo): A čo nového? Ako sa vám vodilo? Čo ste vykonali?

MIŠO (smeje sa): Zvedavá si, ani čo by si sukne nosila.

MARIENKA: Nuž, veď ich nosím, strýčenko, a preto by som čím skôr rada zvedieť, čo ste vykonali.

MIŠO: Veľa, veľmi veľa som vykonal, bo (lapí Marienku za ruku, vedie ju do popredia a hovorí významne, dôverne): nesiem ti dekrét, že predsa len budeš tou novou pani richtárkou z Podoliny. Ha-ha-ha!

MARIENKA: Ale, strýčko, vy len stále žartujete a ja od zvedavosti div nepuknem.

MIŠO: Pamätaj si, dievka moja, že zvedavosť mrcha cnosť. A či sú vaši doma?

MARIENKA: Doma sú. (Beží do domu a volá.) Otecko, mamička, Paľko, strýčko Mišo sú tu. (Vyjde hneď na javisko.)

Magura, Paľko, Poluša a predošlí

MAGURA, PAĽKO (Miškovi): Vitaj, kamarát! Vitajte, strýčko! (Podajú mu ruku.)

MIŠO: Pozdrav boh!

POLUŠA (ide o palici a podá Miškovi ruku): Boh vás pozdravuj! Vitajte u nás!

MIŠO: Ale, ale, pani richtárka, čo je s vami? Odkedy som bol preč, vypŕchlo vám vaše parádne perie. Ste ani sneťou pripadnutá.

POLUŠA: Celý ten čas, čo ste u nás neboli, chorľaviem. Ťažké starosti, trápenia a výčitky svedomia, že sama som na príčine nášho úpadku, zožierajú mi srdce a umárajú dušu. Hyniem…

MIŠO: Duševné trápenia sú bolestnejšie než telesné rany. No netrápte sa! Ešte nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť zasa lepšie.

MAGURA: Tak ako sa ti vodilo, Miško?

MIŠO: Spočiatku to išlo dosť mizerne. Už som myslel, že nič nevykonám. Vedel som, kde čert dušu drží, na koho treba udrieť, ale to vieš, čo raz vlk schváti, to nerád vráti.

VŠETCI: To je pravda.

MIŠO: Tak to bolo aj u Podolských. Vedel som, že len mladší brat nebohého, ktorý bol pri ňom, keď zomrel, musel mať testament nebohého, no dokázať to nebolo možné. On tvrdil, že testamentu nebolo a držal sa toho ako záplata starých nohavíc.

VŠETCI: A ďalej?

MIŠO: Keď som mu však povedal, že ja určite viem, že testament bol a musí byť, keď som mu ukázal Marienkou podpísané plnomocenstvo, ktorým idem jej dedičstvo vyhľadávať, vytreštil oči ako jazvec a krútil sa ako kôň v mangli, až sa konečne v reči zaplietol ako mucha do pavučiny, že sa nevedel vymotať, a chcel ma podplatiť, aby som o testamente nič nehovoril, že však mlčať nie je hriech.

PAĽKO: To je dobré!

MAGURA: A ty čo?

MIŠO: Dal som sa podplatiť, prijal som tisícku a tým som ho dostal a držal ako vrabca v hrsti. Rovno od neho som išiel k fiškálovi, odovzdal mu plnomocenstvo i tisícku a bol z toho súd.

MAGURA: A ty si ho vyhral?

MIŠO: Čerta vyhral. Málo chýbalo a boli by ma ako zbojníka odsúdili a do basy vopchali.

VŠETCI: Ako to? Prečo?

MIŠO: Podolský pohol rozumom, tajil, že by mal vedomosť o dajakom testamente a mňa vyhlásil za vydierača, že som ho v jeho byte prepadol ako vrah a vynútil od neho tisícku.

VŠETCI: A potom?

MIŠO: Čo celý svet oklameš, boha neprekonáš. On všetko vie a súdi. On má mnoho prostriedkov, ktorými vie zarytých hriešnikov k pokániu priviesť. On zoslal na Podolského ťažkú nemoc, v ktorej cez tri týždne v smrteľných mukách zomieral a nemohol zomrieť, až zavolal k sebe kňaza i predstavenstvo obce, pred nimi vykonal verejnú spoveď a odovzdal im zatajený testament svojho nebohého brata. Nato o hodinu tíško skonal.

PAĽKO: Zaujímavé.

POLUŠA: Podivné sú cesty božie!

MARIENKA: Mňa mrazí, keď to počúvam.

Katuša, predošlí

KATUŠA (vystúpi z domu, vo dverách sa obráti a volá do domu): Anička moja, ponúkajže mladého pána!

MAGURA: Sám čert ju práve teraz sem vlečie.

PAĽKO: Tá musí byť všade, aj tam, kde ju nevolajú.

KATUŠA: Dobrý podvečer! (Miškovi.) Vitajte, Miško!

MARIENKA, POLUŠA: Pánboh daj!

MIŠO: Pekne vítam, gazdinká, vy ste z roka na rok mladšia, bystrá a čerstvá ako ryba, červená ako ruža a sladká ako med. (Zvŕta sa okolo nej a spieva.)

KATUŠA: Škoda, že nie ste vdovcom, hneď by som si vás nahovorila.

MIŠO: Naozaj? (Postaví sa komicky k jej boku.) Ej, bisťubohu, bola by to dvojica!

KATUŠA: No, a dobre by nám bolo. Vy ste vždy dobrej vôle.

MIŠO: Viete, gazdinká, to je tak: kto má dobré svedomie, ten má aj dobrú vôľu.

POLUŠA: Čo dobrého si nám doniesla, Katuša?

KATUŠA: Prišla som Marienke pekne poďakovať.

MARIENKA: Mne, tetka? Za čo?

KATUŠA: Za to, že si nám takého driečneho pytača poslala.

MARIENKA: Teda sa vám pozdáva? Aj Aničke sa páči?

KATUŠA: Hm — komu by sa nepáčil, šuhaj ako jedľa, a múdry. Ten veru vie voľačo viac, ako chlieb ujedať. Už sme sa aj dohodli. Po Veľkej noci bude veselie a ty, Marienka, musíš byť za širokú.

MARIENKA: Ej, ale to chytro išlo.

KATUŠA: Chytro a hladko, ako slová v Otčenáši.

MIŠO: A čo, Marienka, aj ty sa mi pletieš do remesla, aj ty nahováraš?

MARIENKA: Nikomu inému, len vášmu synovi, strýčko.

MIŠO (prekvapený): Čože, môjmu synovi?

MARIENKA: Áno, vášmu Martinovi.

MIŠO: Ako to?

MARIENKA: S vaším Martinom sme sa od detstva mali radi, keď som z Horniakov sem došla, štyri roky som o ňom nepočula a dnes dobehol celý zúfalý, hrešil mi do falošníc, že som zradila našu lásku a robil mi výčitky. Čo som mohla robiť? Len ho utíšiť? Vy ste ma nahovorili Paľkovi, ja som mu poradila susedovie Aničku, a ako počúvate, zhodli sa.

MIŠO: Ej, tisíc zdrôtovaných, ale mu bolo náhlo s tou ženbou, ani sa len otca neporadil. (Katuši.) Gazdinká, pošlite mi toho lagana!

KATUŠA: Dobre, pošlem vám hoci aj oboch v páre. (Odíde do domu.)

MIŠO: A veru ťa vymydlím, ak si ešte nie dosť pekný!

MARIENKA (Miškovi): Strýčenko, nehnevajte sa na Martina, veď Anička je dobré a pracovité dievča.

Katuša, Anička, Martin

KATUŠA (vystúpi so šťastným úsmevom): Štebocú si ani lastovičky. Škoda ich mýliť.

MIŠO: Verím, takí zaľúbenci sa nazdávajú, že sú už v nebeskej sláve a oni neraz pod pecou…

MARTIN (vystúpi z domu): Otec, čo vy tu?! (Beží k Mišovi, objíma ho.)

ANIČKA: (vystúpi z domu): Vitajte u nás. (Podá mu ruku.)

MIŠO (prísno): Ja tu… A ty? (Meria ho pohľadom.)

MARTIN: Ja tiež tu.

MIŠO (pre seba): Figliar naničhodný. (Prísno Martinovi.) A čo robíš?

MARTIN: Učím sa vášmu vedľajšiemu remeslu. Vy ste moju prvú lásku nahovorili mladému Magurovi a ja som si za ňu nahovoril toť Aničku.

MIŠO: Ej, stotisíc zadrôtovaných, nuž a či tak ťa to učili v tých školách, poza otcovým chrbtom mariáš hrať? He? (Hrozí mu.) Máš šťastie, že si si vybral dievča podľa mojej chuti, lebo ináč by som ťa, pán učiteľ, ja učil gramatiku! No, takto nech vás oboch pánboh požehná! (Objíme Martina a Aničku.)

Juro, Števo, Zuzka, Elenka, mládenci, dievčence, ľud, predošlí

(Juro, Števo, Zuzka, Elenka, mládenci, dievčence, ľud vracajú sa od topenenia Moreny, zastavia sa v úzadí a pozerajú, čo sa deje, a šepkajú si medzi sebou.)

KATUŠA (Miškovi): Ale sme vás prekabátili, čo? Toho ste sa nenazdali, že prídete synovi na pytačky?

MIŠO: Prekapili ste ma, to netajím, ale myslím, že ja vás ešte väčšmi prekvapím. (Vytiahne z vrecka listinu a drží ju vozvýš.)

VŠETCI: Čím? Čo je to?

MIŠO: Veľmi vážna listina, „testament“.

VŠETCI: Testament? Čí? Pre koho?

MIŠO: Testament nebohého veľkostatkára Matúša Podolského, u ktorého bola Marienka Magurová vychovaná.

MAGURA: A ty ho máš?

MIŠO: Len hodnoverný odpis, originál ostal u tamojšieho úradu. Počúvajte! Matúš Podolský vo svojom testamente sa osvedčil, že Marienka Mudrončíková je jeho vlastná dcéra. Pred svetom bol jej strýkom, ale v skutočnosti je jej vlastným otcom.

VŠETCI (sa čudujú).

MARIENKA (skloní hlavu na Paľkove prsia a plače).

PAĽKO (pritúli Marienku k sebe, nežne povie): Neplač!

MIŠO (pokračuje): Ako svojmu jedinému dieťaťu jej poručil celý svoj majetok v Podoline, a to kaštieľ a k nemu patriace poľnosti a les, ako aj vkladnú knižku na sedemdesiattisíc korún.

VŠETCI (sa čudujú): Jaj, toľký majetok! A toľké peniaze!

MIŠO (podá Marienke listinu): Tu máš, dievka moja, opatruj si to, kým sa vec úradne nevybaví.

MARIENKA (vezme listinu): Ďakujem vám, strýčko, kým sa vám náležite neodplatím (Podáva mu ruku.)

MIŠO: Nemáš za čo ďakovať, veď kto iným radosť neurobí, sám radosti nemá.

MARIENKA: Keby ste, strýčenko, chceli prijať doživotný byt tu v Podolskom kaštieli, ku ktorému ste mi vy pomohli, veľmi by som sa tešila.

MIŠO: Čože? Ja? (Smeje sa.) Ha-ha-ha, ale ja, ha-ha-ha, ja, drotár, by som mal ísť do kaštieľa bývať? To nie, dievka moja, tam by som sa necítil dobre. Drotárov byt je celý svet. Hoj, a svet — to veľkolepé božie dielo, krásne — je sto ráz krajšie ako najkrajší kaštieľ! Ďakujem ti!

PAĽKO: Čítal som raz, kto je naším pravým priateľom. Ten, kto má v srdci lásku, v ústach pravdu a v rukách dobrodenie. To ste vy nám, strýčko Miško. Nech vás pánboh živí!

VŠETCI: Sláva strýčkovi Miškovi!

KATUŠA (Marienke): Teraz si len boháčka, že sa ti nik nevyrovná. Pôjdeš do kaštieľa bývať a nás si ani nevšimneš.

MARIENKA: Mýlite sa, tetka. Nemala by som srdca, keby som našu dobrú mamičku (pohladká Polušu) v ich chorobe opustila, a nemala by som svedomia, aby som muža a jeho rodičov zanechala v nešťastí bez pomoci. Nie, to neurobím. Tu ostanem. Budem si svojich milých s láskou a svedomite ošetrovať, budem tak pracovať, ako som dosiaľ pracovala, bo veď nie majetok a peniaze, ale statočná práca zabezpečuje rodinné šťastie.

POLUŠA (vstane, objíma, hladká Marienku): Ty si taká dobrá, a ja som ti neraz tak krivdila a ubližovala, ako je mi ľúto — (Plače.)

MARIENKA: Neplačte, mamička drahá. To, čo bolo, je dávno zabudnuté, teraz budeme žiť novým, spokojným životom, plným porozumenia a lásky. (Podá listinu Paľkovi.) Tu máš, Paľko. Až bude vec úradne vybavená, povyplácaj dlhy, zachráň rodičovský majetok, aby rodičom odpadli starosti z hlavy, a s ostatným nakladaj, ako uznáš za dobré.

MAGURA: Ty si anjel, Marienka. Boh ti odplať! (Dôrazne.) Láska detí osladzuje rodičom starobu. (Utrie si oči.)

POLUŠA: A boh ju odpláca deťom požehnaním!

MARIENKA: Drahí rodičia, naša detinská láska musí zohrievať a blažiť dni vášho života a neprestaneme vám vo vašej starobe prejavovať vďačnosť.

VŠETCI: Tak sa patrí! Tak má byť!

MIŠKO: To je to pravé, zlaté slovenské srdce, bez hnevu, nenávisti a pomsty. Len vo vznešenom srdci sa prebúdzajú vznešené city, len v šľachetnej duši sa rodia šľachetné skutky. Nech žije naša nová pani richtárka!

VŠETCI: Nech žije!

Opona