ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po prevrate život na Slovensku rozprúdil sa ako riava. Pribúdalo v ňom na stá nových možností pre prácu a šírenie dobrého ducha a medzi nové kultúrne podniky patril i náš rozhlas. Prvý vysielač — bratislavský — svoje pravidelné účinkovanie začínal koncom novembra 1926, druhý — košický — nasledoval hneď a pracuje nepretržite od 27. apríla 1927. Na otvorenie vysielača T. G. Masaryka v Banskej Bystrici, ktorý plní svoju misiu najmä na strednom a južnom Slovensku, pamätáme sa ešte všetci. A v týchto dňoch prebehla novinami zvesť, že príslušné úrady intenzívne pracujú na ďalšom dobudovaní slovenského a podkarpatoruského rozhlasu.

Spomíname rozhlas. Dáva nám pre to príležitosť jubilujúca košická rozhlasová stanica. Jej položenie na najvýchodnejšom kraji republiky určuje jej mimoriadne dôležité poslanie. Politické i kultúrne. Kultúrne predovšetkým.

Hodnoty, ktoré košický rozhlas stvoril, nutkajú nás pri vhodnej príležitosti trochu uvažovať. Začiatky boli dosť romantické. Keď sa košická odbočka Rádiojournalu začala stavať, rozhlas v Československu mal už svoju tradíciu, vybudovanú v Prahe, v Brne a čiastočne i v Bratislave. I poslucháčov pribúdalo z roka na rok, lebo rozhlasový prijímač prestal byť luxusnou ozdobou prepychových bytov, lacnejšie prijímače začínali sa udomácňovať i v rodinách stredných vrstiev, a to bol veľmi dôležitý krok pri popularizácii rozhlasu.

Umelecké výkony jednotlivých interpretov v rozhlase zo začiatku, rozumie sa, neboli a ani nemohli byť uspokojivé. Všetky rozhlasové stanice — najmä pred 10 — 15 rokmi — museli stavať na vlastnej iniciatíve. A tak neraz sa osvedčilo naše staré porekadlo, ktoré hovorí: „Na chybách sa človek najviac učí.“ Učili sa i košickí rozhlasoví pracovníci. Pravda, náročnosť poslucháčov v začiatkoch nebola taká veľká ako neskoršie. Vtedy nikto, ani rozhlasoví pracovníci sami, nevedeli zmerať pracovné možnosti a rozmery rozhlasovej tvorby. V Európe, najmä nám bližšie, rozhlas vyvíjal sa skoro súčasne; vlastné pozorovania a poznatky každý si strážil ako tajnosť, takže v tomto ohľade každý sa musel dopracovať úspešných výsledkov podľa rozsahu vlastnej iniciatívy, pracovitosti, húževnatosti a svedomitosti. Z tohto hľadiska treba hodnotiť aspoň v prvých rokoch účinkovania i pracovné výsledky Košíc.

Kultúrny ruch v Košiciach nikdy nebol pričulý. Mesto na počet obyvateľov bolo síce veľké, ale jeho početnosť klamala. Veľkému politickému a hospodárskemu stredisku chýbali masy uvedomelého obyvateľstva, ktoré by boli túžili po rušnom slovenskom duchovnom živote. Videli sme tu množstvo sľubných kultúrnych rozbehov, ale, bohužiaľ, často sme boli svedkami ich zániku hneď po spľasnutí nadšenia, elánu a entuziazmu.

Akosi šťastnou zhodou okolností podarilo sa stvoriť na východnom Slovensku ústav nad všetky ostatné dôležitejší, ktorý vari preto, že sa stvoril vo vhodnom čase a že mohol počítať s primeranou podporou povolaných činiteľov v ústredných úradoch, hneď od vzniku vykazoval a dosiaľ vykazuje líniu vzostupnú. Je to odbočka československého rozhlasu v Košiciach. Ústav, o ktorom sa myslelo, že bude mať len nepatrnú úlohu miestnu, rozrástol sa za desať rokov na jeden z najvýznamnejších kultúrnych činiteľov Slovenska. Tobôž dnes, keď sa vybudovala príkladná spolupráca Bratislavy s Košicami a keď možno hovoriť o jednotnom rozhlase slovenskom s dvoma štúdiami, umiestnenými na dvoch póloch Slovenska.

Pri svojich začiatkoch košický rozhlas obmedzoval sa v hovorenom slove len na činnosť spravodajskú a prednáškovú. Toto boli najprijateľnejšie formy rozhlasového pracovníka. Technické možnosti dovoľovali postaviť pred mikrofón prednášateľa, recitátora, speváka, huslistu, klaviristu atď. a dať mu na vôľu, aby svoje schopnosti uplatnil pred neviditeľnými poslucháčmi. Ale rozhlas poznal, že s týmto druhom práce nevystačí, siahal za novými formami, skúšal nové metódy, a tak začal dávať svojim programom pevnejšiu líniu. Na základe nadobudnutých skúseností začal sa usmerňovať obsah a forma rozhlasových prednášok, recitácií, spevu i všetkých druhov hudby. Zrodilo sa slovo „rozhlasovosť“ a na jeho princípoch začala sa tvoriť nová rozhlasová literatúra. Takto sa zrodila forma montáží, pásem, reportáží, rozhlasových hier, dramatizácií, diskusií, folklóru, štylizovaného folklóru atď.

Pri desiatom výročí košického štúdia slovenského rozhlasu s uspokojením môžeme konštatovať, že nebolo kultúrnej udalosti, že niet slovenského dejateľa, spisovateľa, buditeľa, ktorého by rozhlas pri vhodnej príležitosti nebol verejnosti pripomenul. Nevyšla na knižnom trhu kniha, ktorú by rozhlas nebol spomenul. Starších spisovateľov sprístupňoval rozhlas tak, že najvýraznejšie ich diela predvádzal poslucháčom vo vhodnej úprave alebo dramatizácii. Z významných podujatí, osláv, manifestácií rozhlas vždy vysielal priame reportáže.

Pri nedostatku materiálu (skonzumuje sa ho veľmi mnoho!) rozhlas musel si vycvičiť i schopných libretistov. Košiciam podarilo sa zainteresovať pre tvorivú činnosť mnohých pracovníkov, ktorí dnes píšu kvalitne, hoci predtým nikdy ani nepísali.

Naša verejnosť utvorila si k rozhlasu kladný pomer. V budúcnosti, keďže sa práca slovenského rozhlasu bude prehlbovať, možno počítať s tým, že verejnosť ešte väčšmi sa zainteresuje o tohto činiteľa a pri jeho snažení bude mu na pomoci. Po obsažnom prvom desaťročí ideme do druhého desaťročia s veľkými nádejami.