ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stolice Orava, Tekov, Hont. Štiavnica, Liptov, Nitra, Prešporok, Prešporok mesto, Trenčín, Turiec, Zvolen, Spiš a Šariš podľa úradného sčítania ľudu v roku 1900 vykazovali 69,0 % Slovákov, Maďarov len 18,8 %. Abauj-Torna, Košice-mesto, Užhorod a Zemplín podľa tej istej štatistiky obývalo 26,6 % Slovákov. Vcelku v Uhorsku roku 1900 bývalo 2,019.941 Slovákov, čo v percentách činí 10,5 %.

Podľa starších štatistík na území dnešného Slovenska možno uviesť tento prehľad:

Z tisíc obyvateľov prihlásilo materinskú reč:

Židov maďarská vláda obyčajne rátala medzi Maďarov, mohli by sme uviesť zopár dát o ich rozmnožovaní sa v niektorých mestách:

Berúc do ohľadu stav obyvateľstva v obvode XX. župy podľa sčítania ľudu z roku 1921, dostaneme túto tabuľku:

Po načrtaní vyššie uvedených prehľadov môžeme pohovoriť podrobnejšie o živote na východnom Slovensku. Budeme si všímať hlavne údajov od roku 1867, to jest od uhorského dualizmu, keď sa začala maďarizácia šíriť ako nebezpečná choroba. Je pravda, rok na to vydal peštiansky parlament na podnet znamenitého maďarského štátnika Františka Deáka národnostný zákon, ktorý v neurčitých rysoch zabezpečoval Nemaďarom dosť veľkú slobodu. No nedodržiaval ho nikto, hlavne po ráznej politike Tiszu, Apponyiho a iných, nebral sa naň vôbec ohľad a v Uhorsku udomácnila sa mienka, že Uhorsko postavené je pred dve alternatívy: alebo pomaďarčí všetky národnosti, a tak sa udrží, alebo im dá slobodu a zahubia ho. Poslednú možnosť pripúšťame, lebo všetky v Uhorsku bývajúce národy vo všetkých časoch boli plodnejšie ako rasa čisto maďarská.

Profesor R. W. Seton-Watson porovnal stav predprevratového Slovenska s poprevratovým a po návšteve r. 1923 v knihe The new Slovakia, vyšlej i v slovenskom preklade Fedora Ruppeldta, napísal: „Slovensko dnešného dňa vo všetkých základných veciach už sa tak líši od Slovenska z roku 1910, ako hoci od Slovenska stredovekého.“ Nepovažujeme to za lichotenie, bo vskutku päť úrodných rokov národa značne prispelo k položeniu základov nového života. Prevrat dal Slovákom možnosť uplatniť sa.

V desiatom roku vyspelosť naša je väčšia a možno nám pokojnejšie, nepredpojate spraviť bilanciu a tak — sine ira et studio — hodnotiť i národnostnú otázku. Budeme sa venovať len východnému Slovensku, lepšie povedané, bývalej župe Košickej, tento kraj bezprostrednejšie prežíval všetky fáze boja o bytie či nebytie národnosti — vtedy, pred prevratom — slovenskej, rusínskej, židovskej a nemeckej.

Za úspechy maďarizácie viniť treba v prvom rade samotných Nemaďarov. Uhorská šľachta hájila svoje výsady zabezpečené jej Zlatou bulou Ondreja II. z roku 1222 a hoci z väčšej čiastky bola pôvodu nemaďarského, začiatkom devätnásteho storočia dala sa ovplyvniť maďarskou menšinou, snažiacou sa uviesť do verejného života namiesto latiny jazyk maďarský. Maďari dnes radi sa odvolávajú na poľsko-maďarské styky, boli to styky slovenskej šľachty s Poliakmi, figurujúcimi vtedy pod menom Vengrov. Tak vzniklo i príslovie: Poľak Venger dva bratranki. Samotní slovenského pôvodu Maďari podávali Pešti návrhy plánovitej maďarizácie. Istý Pavel Kubica do smrti si nevedel odpustiť, že jeho materinská reč nebola maďarská a žiadal, aby sa kráľovské kniežatá v maďarskej reči vychovávali a aby občan Uhorska bol prinútený rečove i ideove sa pomaďarčiť.

Dr. Alexander Bonkáló v knihe „A szlávok“ na str. 117 takto dáva tomu výraz radosti: „Počet našich Slovákov v pomere k Maďarom stále sa zmenšuje.“ Na strane 124 pokračuje: „Slováci, ak rečove aj nie, ale citom Maďarmi boli v minulosti, Maďarmi sú teraz a Maďarmi ostanú… Ľud nikdy sa nestaval proti maďarstvu.“

Aby sme vyvrátili Dra. Bonkálóva, uvedieme, všeobecne, že ľud slovenský, pokiaľ jeho slabé sily stačili, všemožne sa bránil proti hegemónii a supremácii Maďarov. Dôkazom toho v novších časoch je hurbanovské povstanie, Štúrova akcia, utvorenie Matice slovenskej, memorandum biskupa Moysesa, odboj proti maďarizácii a hlavne táto skromná štatistika:

Od roku 1898 do augusta 1909 slovenské politické procesy hovoria o týchto faktoch:

Z toho v Košiciach a v Prešove:

Maďarizácia tiež nešla len tak ľahko a jednako v Košiciach úradná štatistika uvádza tento stav. Z tisíc obyvateľov bolo:

Šľachta za maďarizačné služby bola odmeňovaná novšími privilégiami, v neskorších rokoch, ak sa chovala oproti snahám vlády ľahostajne, bolo jej hrozené odňatím práv. Okrem šľachty maďarizovali:

Maďarizácia viedla sa plánovite a pridržiavala sa tohto premysleného postupu:

Zvláštnou kapitolou je úmyselné hospodárske zanedbávanie slovenského kraja v ohľade zemedelskom, umelé podporovanie priemyslu na Slovensku, ako svedčí o tom, že pätina fabrických robotníkov celého Uhorska pripadala na závody na Slovensku sa nachodiace. Na 617 obyvateľov pripadal na Slovensku jeden podnik s vyše 20 robotníkmi.

Fabriky na Slovensku maďarizovali. Zvláštnu pozornosť nebudeme im venovať, lebo na východnom Slovensku maďarská vláda pracovala inou metódou. Na území Šariša bolo len 11 veľkopodnikov s 594 robotníkmi. (Dr. Stodola: Štatistika Slovenska.)

Tvoritelia jednotného uhorského štátu zvláštnym a šikovným spôsobom vedeli nanútiť občanom presvedčenie, že každý na území Uhorska bývajúci občan — inteligent je Maďarom. Takto slúžili maďarstvu grófi, baróni, vedátori, spisovatelia, básnici, politikovia, hudobníci, maliari, herci, kňazi atď.

Košický biskup Bubics nútil kňazov, aby maďarsky kázali a modlili sa, slovenčinu vylučoval z kostola a zo škôl a vo svojej rezidencii zbil a dal súdiť stolára Jána Straku, že sa odvážil žiadať do košického dómu slovenské bohoslužby pre slovenských veriacich. Spišský biskup Pavel Szmrecsányi pokarhal učiteľa, že ho pri birmovke v čisto slovenskej obci slovenské dieťa pozdravilo slovensky. Po ňom Párvy Sándor maďarčil ešte tuhšie, suspendoval farára Hlinku (1906) a prenasledoval Slovákov. Zapríčinil černovské prelievanie krvi. Gemersko-rožňavský biskup Ivánkovics apeloval na kňazov, aby ľud maďarizovali, lebo len Maďar môže žiť v Uhorsku.

Evanjelická cirkev, majúc autonómne zriadenie, ľahšie mohla vzdorovať maďarizácii, za to i tu zasiahlo sa a zaťalo do živého. Kráľ František Jozef r. 1894 potvrdil syndikálny zákon, ktorý dištrikty zmenil tak, že opanované boli maďarstvom. Prof. Masznyik na bratislavskej teológii sľúbil stvoriť „maďarskú národnú teológiu“. V r. 1914 rankovskí obyvatelia — piati — hnaní boli pred súd a súdení, že nechceli prijať maďarčinu za bohoslužebnú reč.

Akousi poloúradnou cirkvou maď. bola cirkev reformátska. Vláda prispôsobila si ju snahám maďarizačným a podporovala jej rozširovanie.

Kňazi, učitelia a notári dostávali peňažité „podpory“ — odmeny za maďarizovanie. Pešť znemravňovala cirkev, znemravňovala kňazov!

V Uhorsku maďarizoval okrem niekoľko tisíc vzdorovitých blúznivcov každý a pod rúškom maďarizácie páchali sa tie najsmutnejšie veci. Otázka národnosti v Uhorsku, teda i otázka Slovákov bola už otázkou ľudskosti.

Aby cudzí pôvod nevynikal tak okate, ministerstvo kultu podporovalo pomaďarčovanie priezvísk, a tak sa skrylo meno Lieb za Munkásciho, Závodský za Sécsyho, Rosenthal za Rózsavolgyiho, Viskidenský za Vizváryho, Petrovič za Petöfiho atď. Nariaďované bolo i drobnému úradníctvu, aby svoje mená maďarizovalo.

Otupovanie národného povedomia dialo sa plánovite. Za tým účelom podporovaný bol alkoholizmus, krčmári, prevažne Židia, postavili sa do služieb vlády a nielen že ohlupovali ľud, ale ho i ochudobňovali, skupujúc za lacný groš, obyčajne na licitáciách, jeho majetky. Školstvu vláda nevenovala dosť pozornosti, školy stavala viacej len kvôli úspešnej maďarizácii. Maďarská škola postavila sa všade, kde sa maďarsky chcela vyučovať aspoň pätina žiakov (práve stačilo: deti obecných zriadencov, horára, notára, učiteľa, krčmára atď.) a začiatkom dvadsiateho storočia ani na to sa nebral zreteľ, môžeme konštatovať, že na území východného Slovenska nebolo pred prevratom ani jednej školy s naukoslednou rečou slovenskou. V školských knižniciach nebolo ani slychu po slovenských knihách. Slovenskému roľníctvu nedala sa možnosť zdokonaľovať sa hospodársky a do roľníckych škôl prijímaní boli žiaci národnosti neslovenskej.

Pri voľbách v Giraltovciach, ktoré mali súdnu dohru, ukázalo sa, ako pracuje vláda. Slovenský kandidát Pivko v okrese, kde mu 2 027 voličov prevažne slovenských zaručovalo víťazstvo nad maďarským Dessewfim, bol jednoducho zatknutý a držaný v žalári až do skončenia volieb. Po voľbách ho prepustili s tým, že za 10 rokov sa nesmie pohybovať na území Šariša. Podobného zákazu sa dostalo i Scotus-Viatorovi, ktorému prešovský župan ako nebezpečnému buričovi chcel zabrániť preštudovanie podstaty giraltovských volieb. „Veszedelmes ideghen lázitó“ — bol vtedy R. W. Seton-Watson a podobne lázitó — bol každý, kto sa odvážil povedať otvorenejšie slovo.

Sčiastky neudržateľné politické utlačovanie, zlý hospodársky život (najlepšia pôda východného Slovenska bola v rukách zemanov, hlavne v Šariši a v Zemplíne) nútil slovenského sedliaka opustiť vlasť a vandrovať do cudziny za chlebom. Po príklade poľskom, východoslovenskí vysťahovalci pohýnali sa do Ameriky. Niet presnej štatistiky, no fakt, prevažná časť amerických slovenských emigrantov pochádza z východného Slovenska.

Ideové pomaďarčenie východoslovenského ľudu zverené bolo Dvortsákovi a jeho spolupracovníkom v Prešove. Vláda vydržiavala šarišským dialektom písané noviny Našu zastavu, ktorá mala vybudovať medzi bratov čínsky múr. Tento časopis vychodil približne v 35 tisíc exemplároch až do prevratu a hanobil všetko slovenské, československé. Svoju činnosť rozprestrel i na Ameriku, kde sa blahodárne viedla akcia za oslobodenie národa pod egidou národných slovenských spolkov. Za svetovej vojny utvorila sa v Amerike Hvizda a jej členovia „hvizdoši“ čelili nášmu zahraničnému odboju, no s neúspechom.

II

Ťažko skúšaný východ, maďarizáciou najtuhšie prenasledovaný náš kraj pri prevrate spamätal sa nad neočakávanie skoro. Len sa povedalo o slobode a neprajníci Slovákov ani za cenu najhúževnatejšej propagácie a vábenia do Uhorska nemohli dostať nás nazad do svojich osídiel. Národne príliš neuvedomelí dedinčania chodili vítať československé vojsko, ba usporiadali viac manifestačných zhromaždení (napr. v Obišovciach, v Soľnohrade, v Ňaršanoch, v Širokom a inde) a privolávali na slávu republike Československej.

Tento politicky nevyspelý ľud potreboval vzorné vedenie a nedostalo sa mu ho. Miesto serióznej, užitočnej práce zavádzali ho agitátori, sľubovali mu hory-doly a tak vädli nádeje, vytvárané pri rodení sa novej vlasti. Život ukázal, že mladý štát nestačí uskutočniť šmahom všetky reformy, že nemožno vyliečiť razom všetky bolesti a nebolo človeka, ktorý by bol vzal na seba ódium takejto povinnosti. Kazili sa i pomery. Mnohé jalové heslá spôsobili veľa škody. Možno len preto, že privčas boli hodené medzi ľud.

V úradoch robota rástla. Nebolo dosť a dosť spoľahlivých úradníkov. Za takýchto okolností vznikla myšlienka u niekoľkých horlivých národovcov: stvoriť spolok nepolitický, všenárodný, pozitívny, ktorý by urovnal nedorozumenie a spory, a ktorý by budil i národné povedomie v krajoch najviac maďarizovaných. Pričinením sa nebohého Ignáca Gessayho a Pavla Blahu, bývalého župana Dr. M. M. Bellu a iných pánov založila sa v októbri 1920 v Bratislave Slovenská liga na Slovensku, ktorá si vyznačila za cieľ: dokončiť, dobudovať dielo Slovenskej ligy v Amerike. Známo je, že táto organizácia ako hmotne, tak morálne znamenite bola na pomoci československému zahraničnému odboju.

Keďže sídlom organizácie bola Bratislava a najlepší naši pracovníci pôsobili na západnom Slovensku, Slovenská liga šírila sa ponajviac na západnom a južnom Slovensku. Na východnom Slovensku prvý zbor utvoril sa v Heretníku, po ňom 28. marca 1923 v Sobranciach. Po týchto nasledovali zbory v Úbreži, Krompachoch, Spišských Vlachoch, Levoči, Strede nad Bodrogom, Kráľ. Chlumci, Čope, Buzinke, Salančíku, Stropkove, vo Veľkom Šariši a v Bardejove.

Tento postup uvádzame, aby bolo zrejmé, ako roztratene sa šírila myšlienka Slovenskej ligy na východnom Slovensku. 5. júna 1926 založený bol zbor Slovenskej ligy v Košiciach. Od toho dňa začína myšlienka organizácie prenikať i do najodľahlejších kútov zanedbávaného východu. 6. novembra 1926 konal sa v Košiciach pracovný zjazd Ligy, na ktorom porokovalo sa hlavne o potrebách nášho kraja a z tohto zjazdu vyšla tiež myšlienka, že bude účelné uvažovať o zriadení filiálnej ústrednej správy v Košiciach. Košický 100. zbor túto kompetenciu preberal na seba z prípadu na prípad a hlavne vo veciach organizačných podarilo sa mu dopracovať hodne trvalých úspechov. Úspechy tieto vyplývajú sčiastky z toho, že Košice so svojím okolím môžu držať lepší kontakt, než držala Bratislava, tiež, že Východ ku Košiciam ochotnejšie gravitoval. 100. zbor Slovenskej ligy dal si tiež záležať na tom, aby svoje myšlienky, idey propagoval a aby verejnosť oboznámil so všetkým počínaním ligovým.

Môžeme sa pochváliť, podarilo sa nám získať všade dobrú reputáciu, lebo nespreneverili sme sa ideám Slovenskej ligy. Plnili sme a plníme na mnohých miestach úlohy, ktoré v Čechách zastáva Matica školská a okrem tejto starosti o školy, o menšinové školy vždy nepoliticky, nezištne postavili sme sa na stráž tam, kde neprajníci slovenskej slobody chceli siahať na náš život, na náš mladý štát.

Veľkú činnosť vyvinuli sme hlavne pri tuhých nápadoch lorda Rothermerea. V každej väčšej obci usporiadané bolo manifestačné zhromaždenie. Z nášho popudu zakladali sa tzv. Obranné výbory, ktoré zlomili protištátne počínanie iredenty, čím sa docielilo jednak viac pokoja a jednak posilnenia slovenčiny. Slovenská liga kompetentná je vyhlásiť, že Rothermereova akcia bola nám na veľký osoh, lebo presvedčila hašteriaci sa spolitizovaný ľud, že to dielo, ktoré v zahraničnom odboji v svornosti bolo budované, v svornosti a s porozumením sa musí doma dokončievať. Ani najlákavejšie heslá by neboli rozburácali, spamätali náš ľud tak, ako táto zahraničná akcia.

Získali sme si dôveru vidieka. V krátkom čase rodili sa nám novšie zbory na východnom Slovensku. Dostávali sme pozvania na všetky strany. Volali nás do Michaloviec, Humenného, Kapušian, Slovenského Nového Mesta, Sečoviec, Vranova, Bidoviec, Prešova, Sabinova atď. a všade sme počuli oduševnené slová, sľuby, že v založených zboroch získavame dobrých spolupracovníkov. Neklamali sme sa. Bohaté mesačné správy dokazujú horlivú činnosť našich pionierov a iste, dobrá zapracovanosť je zábezpekou, garanciou ďalších úspechov.

Matica školská Slovenskej ligy, ktorá sa stará o menšinové školy, má dnes do sto škôl, na ďalších pracuje. Na východnom Slovensku sú Slovenskou ligou vydržiavané školy hlavne v tých obciach, kde maďarizácia zanechala len slovenské zvyšky, nepatrné zlomky. Tiež staviame takéto školy, kde to miestne pomery vyžadujú — napr. Čop, Slovenské Nové Mesto atď., aby slovenskí a českí úradníci, účinkujúci na najexponovanejších miestach, nemuseli posielať svoje deti do takých škôl, kde by sa im v slobodnom štáte odnárodňovali, odcudzovali kultúrou iného národa.

Po stránke národnej Slovenská liga na východnom Slovensku snažila sa využitkovať všetky vhodné momenty a príležitosti a usporiadala časté oslavy Dňa slobody, narodenín prezidenta republiky, osláv 10. výročia Pittsburskej dohody a teraz v dohode s Ústredným jubilárnym výborom pripravuje dôstojné uctenie desiateho výročia republiky tým, že organizuje akciu, aby v každej obci Slovenska bola prednáška na tému: Slováci pred prevratom a dnes. K posilneniu národnej hrdosti slúžia i jubilejné odznaky rozpredávané po území celého Slovenska. Tieto odznaky nesú erb Slovenska. Vyjadrujú obraz oslobodenia a tešiaceho sa Slovenska. Manifestujú, že Slováci sami z vlastnej iniciatívy oslavujú — i okrem štátnych osláv význačné naše jubileum a takto stávajú sa najpádnejšou odpoveďou na výroky z druhých brehov, že sme v republike „len na nátlak vyšších kruhov“.

Keď teda jubilujeme, keď oslavujeme desiate výročie našej republiky, s radosťou uzaviera svoje účty i Slovenská liga, lebo vidí bohatú úrodu vlastnej práce. Je to priaznivá, potešiteľná bilancia. My vieme, za nás ozvú sa dnes-zajtra z nami vydržiavaných menšinových škôl naši žiaci a budú rozosievať užitočné semeno nazbierané medzi múrmi tej školy, ktorú stavať prinútila nás politika minulého vladárenia na Slovensku. Zastavili sme odtekanie slovenskej krvi na Dolniaky. Zastavili sme valiaci sa prúd ubíjania národného ducha a postavili možnosti jeho zveľaďovania.

Naše podujatie uplatniť heslo: „Svoj k svojmu“ je eminentným dokladom toho, že snažíme sa nabádať Slovákov k bohatnutiu, aby v hospodárskom ohľade prím hrali v slovenskom živote.

Slovenská liga má dnes 195 zborov, z toho v obvode bývalej Košickej župy je 41 zborov, čiže 26 % všetkých zborov Slovenskej ligy na Slovensku.

Činnosť Slovenskej ligy na východnom Slovensku vyvrchoľuje položením základného kameňa Pomníka slobody na Hradovej pri Košiciach. Pomník tento vybudovaný bude v 3 — 4 rokoch a hlásať bude zbratrenie všetkých Slovákov a Čechov na východnom Slovensku, ako svedčí o tom i pamätná listina, vložená do základného kameňa:

„My, 100. zbor Slovenskej ligy na Slovensku v Košiciach, v desiatom roku trvania našej Republiky Československej kladieme tento základný kameň Pomníka slobody, aby vyrástol z neho nehynúci symbol súčasnej generácie na pamiatku oslobodenia národa slovenského spod cudzieho područia.

Prisaháme na rovy za slobodu padlých našich hrdinov, že myšlienku túto i v prívale ťažkých budúcich dôb uhájime a osvojíme si idey tých, ktorí za ňu krvácali.

Slávnostne sľubujeme v znamení jednoty národa slovenského, ktorého nedeliteľnou čiastkou sme i my, východoslovenský ľud: Pomník tento vo všetkých časoch, v chvíľach radostných i smutných hlásať bude zbratrenie všetkých Slovákov a Čechov a podľa Kollára: ,Ne z mutného oka, z ruky plné náděje kynou‘ budeme pracovať na zveľadení a povznesení nášho národa.

Tento pamätný odkaz kladieme v pamäť budúcim dobám na dôkaz úprimnej lásky k našej otčine a opis jeho schovávame v archíve Slovenskej ligy.“

Pre budúcnosť chystá Slovenská liga celý rad väčších podnikov, ktoré vyrastajú na základoch postavených za osem rokov trvajúcej usilovnej práce členov organizácie.