ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Dávno, pred rokmi, zamiloval som si dielo Jonáša Záborského, naučil som sa pozerať na svet očami veľkého pesimistu, skeptika a mizantropa. Neodvažujem sa hovoriť o človeku ako o korune tvorstva. Svedomie ľudí zarastené je burinou, pre blížnych nemáme porozumenie a „večnosť“ je nám príliš abstraktná. Kainovo znamenie leží na nás ako balvan. Modlíme sa. Nezabiješ… Ale zabíjame od stvorenia sveta. Hovoríme o láske, ale žije v nás nenávisť. Ľutujem seba i všetkých ľudí. Chcem vykynožiť zo svojho vnútra zápory, lebo bez kladov a bez výhľadov na príchod krajšieho sveta nemalo by zmysel žiť.

Sme voči sebe samým príliš neúprimní. Nemáme radi pravdu. Nechceme, aby nás dakto pitval. Naša literatúra tiež sa len tak hemží dielami, ktoré podávajú skreslené predstavy o mravných hodnotách nášho ľudu. Björnson sa nebál povedať pravdu o nórskych barbaroch. Búšil do nich a vychoval z nich národ.

Chcel by som napísať román, v ktorom by sa povedalo bez okolkov všetko, čo o sebe nechceme vedieť, čo si zakrývame ako vriedky pri krvných chorobách. Nemožno liečiť vriedky, treba čistiť krv!

2

Pochádzam z roľníckeho rodu. Otec pochádza zo Stankovian, matka z Gombáša. Stankovany sú chudobné, nevedia uživiť svoje deti. Stankovanci sa preto túlajú svetom. Vo svete ich pokladajú za dobrých „drevárov“. Môj otec zakotvil pri železnici. Bol strážnikom trate v Kežmarku, v Chrasti nad Hornádom, v Spišskej Novej Vsi, v Prešove a v Orkucanoch. Tieto miesta sú i rodiskami nás, dvanástich Prídavkovcov. Ja som sa narodil v Kežmarku. Svoje rodisko poznal som až ako dospelý človek. Putovali sme stále viac na východ. Do ľudovej školy začal som chodiť v Chrasti, do gymnázia v Spišskej Novej Vsi, do učiteľského ústavu v Prešove. V Chrasti priatelili sme sa s Hanulovcami. Aj u Hanulov bolo detí ako otčenášov v ruženci. Často nás tu navštevoval i Ladislav Moyš. Táto spoločnosť mala veľký vplyv na naše národné uvedomenie.

Už ako chlapec, hoci žiak maďarských škôl, čítaval som často slovenské knihy. A v Prešove začal som sa učiť i po rusky. Z privátnej horlivosti. Keď prišiel prevrat, vyznal som sa dosť slušne v Czamblovej Rukoväti. Ba proboval som už i písať. Verše. Prvý verš som napísal na otcove narodeniny, aby som mu pekne zavinšoval. S Petrom sme boli medzi prvými prispievateľmi Vatry. Ja ako preparandista ponúkol som sa redakcii Nového rodu redigovať príspevky stredoškolákov. Boli to veľmi pekné chvíle. Pomáhal som i pri zakladaní Slovenského sveta, ktorý roku 1921 začal vychádzať v Prešove. V študentských rokoch pred matúrou, zaplavoval som besednicami a básňami celé strany košického Slovenského východu. Po príklade Petrovom a mojom lapali sa postupne pera i Marián, i Jožo, i Marienka, i Janko. Marienka prejavovala sklony pre práce divadelné. V Orkucanoch „vybudovala si“ divadelnú družinu a napísala pre ňu hru. Bola veľmi schopná, prispievala do stredoškolských časopisov a starostlivo vedela hľadať diela, z ktorých sa mohla nasýtiť krásou. Umrela tesne pred matúrou. Strašne želiem jej smrti. Odišla na večnosť vtedy, keď sme čakali na syna.

Peter a Jožo sa veľmi ľahko učili rečiam. Obidvaja veľa prekladali. Zo slovenských, germánskych i románskych literatúr. Ich zmysel pre rečovú čistotu bol dobre vystupňovaný. Kempenského Nasledovanie Krista alebo Merežkovského Apostata Julián sú knihy, ktoré človek s pôžitkom berie do ruky. Jožov Slovník cudzích slov je práca neobyčajne namáhavá. Peter vytrvalosť svoju skúšal i na prekladaní Písma svätého. Zostavil množstvo učebníc, v začiatkoch slovenského školstva boli cenným prínosom pre uplatňovanie našej kultúrnosti. Zo slovenských učebníc najcennejšie sú vari Mariánove cvičebnice Slovenčina moja. Marián osvedčil sa i ako redaktor, redigoval vlastivedný zborník Bratislava.

V rodine pred nami literárnych ambícií nemal nikto. Otec chodil do školy krátko, dve či tri zimy, ako to za jeho mladých liet bolo zvykom. Ale privátnou horlivosťou dohonil, čo mu neposkytla škola. Jeho písmo je priam kaligrafické a je i znamenitým štylistom. Má skvelý vyprávačský talent. Jeho sloh je vecný, pútavý. Keby písal novely, boli by pozoruhodné. Ruka mamina je ťažšia. Ona nám deťom, čo mala na srdci, vždy radšej povedala osobne.

Moja žena uverejnila v novinách niekoľko jemných lyrických veršov. Predtým nebola literárne činná. Rada prekladá. Spolu sme prebásnili Schillerovu Nevestu messinskú, ktorú nedávno inscenovalo i Národné divadlo. A syn môj? Chodí do druhej triedy gymnázia, so záľubou sa venuje technike, hrá sa s elektrinou, zostavuje si samostatné rozličné prístroje, spravil už i rozhlasový prijímač a so mnou, keď som na cestách, korešponduje vo veršoch. Štýl má strunný, pri každej vete i polhodiny špekuluje, aké slovo z nej môže ešte bez porušenia zmyslu vynechať, má vtip a vie vymýšľať dobré rýmy.

Bolo nás dvanásť detí. Desiati sme vyrástli, deväť nás ostalo na žive. Príjmov bolo málo. Nikto nepochopí húževnatosť, obetavosť, obratnosť a lásku, ktorú vynakladali rodičia, aby nás všetkých dávali školiť. Ráno sme vždy odchádzali z domu ako dáky internát. A každý niesol vo vrecku korunky na knihy, na zošity a iné školské potreby. Kde to len bral otec? Keď teraz dakedy kalkulujem, nijako nemôžem vyrátať, ako to mohlo na všetko vystačiť. Bolo to jedinečné umenie takto sa prebíjať životom. Ja pre túto sociálnu stránku nášho života mal som od detstva porozumenie, rád som pomáhal doma. Koľko ráz som sa učil na škarpe pri trati; kým sa ostatní kamaráti hrali, ja som pásaval kravy, drevo rúbal, kosil, seno zvážal atď. a ráno, keď som šiel do školy, s knihami nosieval som ešte kanvu s mliekom…

3

Už ako chlapec mal som veľa literárnych ambícií. V škole som sa učil Aranyovho Toldiho a doma so zvýšenou záľubou Sládkovičovho Detvana. V Orkucanoch, chodil som vtedy druhý rok do preparandie, hľadal som si hrdinu pre podobnú veľkú báseň. Našiel som ho, ale nevnikol som na jeho podstatu, nespravil som si premyslenú osnovu, a tak som pri písaní musel stroskotať. Možno stroskotal som i pre neznalosť. Techniky. A chýbala mi plánovitosť v práci. Mladý rojko bol som až nebezpečne plodný a nebolo nikoho, kto by ma bol vedel usmerniť. Odkázaný na seba — lebo východ bol vždy veľmi od ruky — brúsil som si verše, ktoré sa dostávali na papier ako improvizácie, napísané pod prvým dojmom vzrušenia.

Dnes veľmi zazlievam redakcii Slovenského východu, že tak nekriticky uverejňovala moje prvotiny. Robila to iste z nedostatku kvalitnejšieho materiálu. Keď som sa roku 1926 rozhodol vydať zbierku básní, ťažko bolo vybrať 30 — 40 kvalitnejších vecí. Ale prebil som sa. Po vyjdení zbierky Vrásky času najvrúcnejšie ma povzbudil Martin Rázus. Od neho som dostal vlastne prvú poriadnu lekciu do života. Pravda, bol som už príliš roztekaný a nemal som ustáleného predsavzatia: ísť jedným smerom. Nepomýšľal som byť len miláčkom múz, lyrizovanie nezdalo sa mi dosť vážnym prostriedkom literárneho pracovníka, skúšal som i prózu…

Košické pomery, v ktorých som žil, nedostatok osvetových a spolkových slovenských pracovníkov, ambície publicistické atď. ma nútili, aby som sa rozdával na všetky strany. Spolkáriť začal som už ako chlapec v Národnej rade v Prešove počas prevratu. Potom na učiteľskom ústave s kamarátmi založil som samovzdelávací krúžok M. M. Hodžu, ktorého som bol predsedom. V Košiciach bol som činný v Matici slovenskej, kde sme založili i Literárny odbor a vydali almanach (1928). V Košiciach chceli sme vybudovať regionálne literárne stredisko, preto sme sa pokúsili roku 1927 vydávať časopis. Nazvali sme ho Strom. Vyšlo však iba niekoľko čísel. Od študentských rokov mám živý pomer k práci novinárskej. Ako preparandista prázdniny trávieval som v redakcii Slovenského východu. Neskoršie chodieval som „na dovolenku“ do Národných novín, kde som vždy zastupoval Jána Smreka a Štefana Letza, kým si oni odpočinuli po trampotách zažívaných pri redakčnom stole. Moje pracovné tempo bolo vždy také prudké, že som mohol iba improvizovať. Okolnosti nedovoľovali pokojne sa venovať myšlienke, kým dozrie, a potom ju umelecky stvárniť. Zúrivý pohon lorda Rothermerea roku 1927 ma inšpiroval napísať tendenčný román Rozbité ministerstvo, ktorý sa otvorene vysporiadal s iredentou, panujúcou na košickej radnici. Krátko na to, na oslavu desiateho výročia slovenskej slobody tiež so zámerom tendenčným, chytil som pero do ruky, aby som na základe mne známych detailov z prešovského prevratu napísal viac dokumentárne ako beletristické dielo. Bol to román Svitanie na východe.

Roku 1927 stal som sa župným tajomníkom Slovenskej ligy v Košiciach. Tu bolo toľko starostí a potrieb práce na pohraničí, v národnostne zmiešaných obciach, že som sa literárnej činnosti mohol venovať veľmi málo. Preto som sa tešil výzve Rádiojournalu, ktorý mi ponúkol miesto tajomníka literárneho oddelenia v Košiciach. V tejto funkcii mienil som sa pripútať väčšmi k literatúre. Ale i tu som sa mýlil. Pri nedostatku kvalitného materiálu pre hladný, neukojiteľný mikrofón vyčerpával som sa prerábaním, upravovaním, prekladaním atď. cudzích prác. Musel som sa vzdať i redigovania Slovenskej reči, ktorú sme založili v Košiciach zásluhou Dr. Jána Petrikovicha. Po dlhšej pauze roku 1938 vydal som svoj tretí román Lámané drieky, v ktorom som poukázal na pálčivý problém slovenského východu, na emigráciu a na ťažké jej následky. Cením si túto knihu dosť vysoko, na škodu však vyšla v nevhodnom čase, keď sa nad Európou začali valiť čierne chmáry, a tak moja kniha zapadla, lebo čo znamenala nepatrná kniha s tým, čo sa od leta 1938 dialo vo svete?

4

Po Viedenskej arbitráži trpel som veľa. Ja v Košiciach zapustil som také hlboké korene, že vytrhať ich bola priam katastrofa. Zo živého záujmu o osud priateľov, čo ostali na obsadenom, na stratenom území, zo sužovania sa z viery v spravodlivý koniec tejto smutnej hry, vyvrela moja zbierka básni Do videnia. Pre mňa toto do videnia je neotrasiteľnou vôľou a túžbou vrátiť sa do Košíc.

5

Raz v živote mal som i ja prázdniny. Blúdil som po liptovských horách. Sediac na Čarovnom kameni nad Ľubochňou, započúval som sa do ozvien dávnych čias, ktoré boli priam nabité zbojníckou romantikou. Tu som akosi za chvíľu hodil na papier prvú báseň zo zbierky, ktorá potom vyšla pod názvom Valaška a dukáty. Nemal som ambícií oživovať alebo zdokumentárňovať zbojnícku tradíciu, chcel som sa raz hrať pochuti so slovíčkami a zapisovať si šelest vetra, ozyv diaľok a dávnych čias. Nikdy nič som nenapísal tak ľahko ako túto knihu.

6

Napísal som tri romány. Všetky tendenčné. V Rozbitom ministerstve bojoval som proti iredente. Vo Svitaní na východe dokazoval som, že i východ sa zaslúžil o svoju slobodu a že sa na ňu pripravoval, a v Lámaných driekoch načrtol som život východoslovenskej dediny, ktorá niesla na sebe pečať požehnania i kliatby Ameriky. Z tendencie týchto troch kníh je zrejmé, že úlohu románopisca predstavujem si tak, aby bola v súlade s potrebami času. Je osobným šťastím umelca, ak spletie časové hodnoty s hodnotami večnými, ale nie je dôležité, aby kniha žila celé storočia. Každá doba má svojich spisovateľov. Každá kniha však má mať hodnotu dokumentárnu a aspoň takú cenu, aby dobre poslúžila súčasníkom.

7

Mňa slovenské veci zaujímajú od prvopočiatkov slovenského národného života. V prešovskom rušnom prostredí, kde mi pripadla naozaj ťažká úloha, za nežičlivých okolností vybudovať rozhlasovú stanicu, vo voľnom čase často som sa zamyslel nad tým, ako málo si naši ľudia všímajú minulosť a ako sa nám od minulosti treba učiť. Ako by na výstrahu nevšímavej generácii chcel som povedať niekoľko pravdivých a aktuálnych slov zo slávnych slovenských dejín. Pribinu síce oživili nitrianske slávnosti, ale jeho význam náš človek hlbšie nepochopil. A zdalo sa mi, že práve veci, ktoré určovali životnú púť Pribinu, sú nadmieru časové, nuž napísal som drámu o kniežati slovenskom. Osnovu upravil som si tak, aby som zachytil celú epochu, ktorá určila našu cestu na tisícročia. Pribina umrel za záhadných okolností, ale i dnes sa mi zdá, že musel umrieť, aby sa zachoval národ čistý a živý!

O Pribinovi vieme pomerne málo. Ale vieme bezpečne, že je skutočnou historickou postavou. Musel byť človekom nadmieru inteligentným, bol azda jedným z najvynikajúcejších panovníkov svojej doby.

8

Slovenský hlas, ktorého som bol agilným spolupracovníkom, uverejnil raz moju karikatúru. Zasmial som sa vtedy, ale Štefan Bednár povedal v nej veľa pravdy. Nakreslil ma tak, že jednou rukou písal som báseň, druhou román, jednou nohou článok do novín, druhou akúsi rozhlasovú hru a pritom som ešte hovoril do mikrofónu. Toto a ešte jedna karikatúra v Slovenskom rozhlase „Ako sa uberá Prídavok na dovolenku s batohom kníh na chrbte“ naznačuje výstižne, ako ja vybíjam prebytky svojej energie. Snaha po obohacovaní slovesného programu v rozhlase a znalosť pôsobivých potrieb rozhlasovej techniky ma vedú k tomu, že pomerne hodne dramatizujem. Pri dramatizáciách treba vychádzať z iných predpokladov ako pri hrách divadelných alebo pri prácach beletristických. Kedysi dramatizoval som Janka Jesenského Demokratov. Potom som poslal autorovi rozhlasovú úpravu jeho románu na schválenie. A Janko Jesenský mi napísal veľmi vtipne: Teraz už viem, ako treba dramatizovať. Tak, že si človek vlastnú prácu nepozná… No nieje to celkom tak. Dramatizátorove zásahy nemôžu byť natoľko drastické, že naštrbia podstatu diela. Spisovateľovu individualitu treba bezpodmienečne rešpektovať. No stavba rozhlasovej hry spočíva na vlastných základoch. Ak hra v rozhlase neupúta v prvých dvoch-troch scénach, poslucháč vypína prijímač. Preto je nevyhnutne potrebné dakedy prehadzovať poradie scén, udalostí a vychádzať vlastne od pointy. Vo všetkých reláciách — či už som ich autorom sám, alebo ktorýkoľvek z našich spolupracovníkov v Prešove — vychádzam z toho, aby sme vždy boli ľudoví a slovenskí. Umelecká Bratislava má tisíc raz viac prostriedkov a možností ako Prešov. My sme tu donedávna nemali ani divadlo. Museli sme pracovať s ochotníkmi. A museli sme konkurovať s umelcami profesionálnymi, ináč by na našu prácu nikto nereflektoval. Bolo v nás veľa životaschopnosti, veľa vytrvalosti a elánu, preto vybudovali sme si súbor ochotníkov, ktorý dnes má dobre meno v umeleckom snažení slovenskom. Najmä hry realistické — to je svet našej dramatickej družiny. A ja poznajúc nosnosť svojich spolupracovníkov, podľa toho zariaďujem i program.

Poslanie slovenského rozhlasu v Prešove je v určitom ohľade odlišné od poslania rozhlasu bratislavského. On je povolaný reprezentovať Slovensko a byť seizmografom dneška, musí živo a pohotove reagovať na vonkajšie i vnútorné udalosti, kdežto my — žijúc akoby na samej periférii duchovného života — čerpáme z jediného prameňa, ktorý nám tu stojí k dispozícii: z ľudu. Preto sme takí ľudoví. Ľudia nás vraj počúvajú radi. Snažíme sa všetko naše účinkovanie podkladať tlkotom srdca ľudu. A ľud možno tento tlkot — tlkot svojho srdca počuje.

9

Na slovenskom východe žijem od svojho detstva. Iba niekoľko mesiacov som bol učiteľom v Nových Zámkoch, kde som rád vodieval svojich žiakov k hrobu Antona Bernoláka. Pokladám sa teda za írečitého východniara; táto oblasť Slovenska je mojou užšou domovinou. Jej odľahlosť a ťažká nepriazeň osudu zapríčinili, že sa duchovný život v poslednom čase začal sústreďovať viac na strednom a západnom Slovensku. Východ nemal dosť vodcovských postáv. Tak sa stalo, že túto oblasť našej vlasti neinformovaná verejnosť podceňovala a bagatelizovala. Mrzelo ma to i bolelo. So záujmom zbieral som doklady o účasti východu na budovaní slovenskej duchovnej jednoty a slovenskej duchovnosti vôbec a prišiel som k prekvapujúcim výsledkom. Miesto toho, aby som sám dačo tvrdil, odvolávam sa na svedectvo A. A. Baníka, ktorý pri otváraní matičnej výstavy v Prešove 5. mája 1940 povedal okrem iného i toto: „Čím viac sa skúma neobyčajná príťažlivá minulosť Spiša, Šariša, Zemplína, Abova a priľahlých krajov, tým zreteľnejším sa stáva poznanie, podľa ktorého tieto východné strany majú v duchovnom vývoji slovenskej národnej pospolitosti takú vysokú účasť, že bez nich vôbec nie je možné si vysvetliť etnický vzrast a ideologické mohutnenie Slovákov v celej dejinnej šírke ich vekovitého života. Prvý literárny slovenský rukopis pochádza z rozhrania spišsko-šarišského, prvú slovenskú knihu tlačili na východe, prvý preklad Biblie vznikol na Červenom Kláštore na Spiši, prvé slovenské divadlo na Slovensku hralo sa v Spišskej Kapitule, prvý spevník evanjelikov Cythara sanctorum vyšiel v Levoči, Cantus catholici Benedikt Rybnický zostavil v Spišskom Podhradí, prvý pokus o vytvorenie literárnej slovenčiny sa stal na východe vari najpevnejšie a v devätnástom storočí Levoča prichýlila bratislavských študentov. Po Levoči ožil i Prešov, v rokoch šesťdesiatych nahradzoval národu literárnu Bratislavu! Nazbieral som dosiaľ toľko a takého cenného materiálu, že som si trúfal napísať štúdiu Literárny slovenský východ. Ak táto práca vyjde knižne, v mnohom ohľade milo prekvapí celé Slovensko.“

10

Po prevrate chceli sme vybudovať na východe literárne stredisko. Náš pokus okolo Stromu zlyhal, ostal však dokumentárny almanach z roku 1928. Pre výchovu talentov, pre usmernenie na seba ponechaných mladých, nádejných literátov veľmi mnoho vykonal redaktor Slovenského ľudu a Vesny v Košiciach Vincent Navara. Prišiel do Košíc hneď po prevrate. Najprv bol redaktorom Slovenského východu, v ktorom oživili Rehora Urama Podtatranského. Potom založil Slovenský ľud, krásny ľudovýchovný týždenník a jeho obrázkovú prílohu Vesnu čoskoro povýšili na kvalitný obrázkový a literárny mesačník. V týchto dvoch časopisoch Navara odchoval vlastne celú generáciu dnes účinkujúcich literátov. Vydavateľ však Navarovi znemožnil pokračovať vo vydávaní Vesny. Viac pokusov o vytvorenie literárnych stredísk tu nebolo, okrem Spišskej Kapituly, ktorá žila vždy svojím bohatým duchovným životom a aj dnes má svoju veľkú váhu v slovenskom duchovnom živote. V jednom čase spišský seminár bol viac školou básnikov ako kňazov; jeden po druhom ozývali sa odtiaľ: Janko Silan, Peter Galan a i.

11

Nakladateľská činnosť na východe sa akosi nevedela nikdy riadne rozprúdiť. Slovenský východ vydával veľa kníh, ale táto edícia nemala súceho redaktora. Hoci bolo dosť možností, v knižnici Slovenského východu vyšlo málo dobrých a ešte menej od východoslovenských autorov pochádzajúcich kníh! Zato tým viac bezcenného braku. Nedávno podujal sa vlastnú edíciu poézie založiť prešovský kníhkupec Jozef Stanovský, ktorý už predtým vydal dva zborníky prešovských študentov. Veľmi ochotne som sa podujal redigovať edíciu Lúč. Vydali sme v nej dosiaľ dve knihy — moje Podobizne a básnickú pozostalosť Jozefa Dumína-Tomášika Otvorte okná. Pripravujeme Slavkovianovu, Zborovjanovu, Kostolného. Prinesieme i niekoľko nových vecí, autori sa hlásia horlivo, máme z čoho vyberať.

V edícii Lúč, i keď chceme v nej umiestňovať predovšetkým práce východoslovenských autorov, chceme uplatniť i básnikov pôsobiacich na iných stranách Slovenska. Nechceme byť regionálnym, úzkym nakladateľstvom. Slovensko je jedno! Ale okolnosti nás prinútili, aby sme sa ozvali a aby sme i tu tvorili tradíciu, lepšie rečeno, aby sme na slávnu tradíciu nadviazali!

12

Ťažko by bolo vyrátať všetkých autorov, ktorí pochádzajú z východu a ktorí dnes v literatúre už veľa znamenajú. Uvediem aspoň niekoľkých: Ivan Barč pochádza z Krompách, Janko Borodáč je prešovský rodák, Jolana Cirbusová sa narodila v Krivanoch, Jozef Tomášik pochádza z Medzian, Pavol Horov je z Bánoviec nad Ondavou a jediným naším kalvínskeho vyznania spisovateľom Štefan Hoza je rodák zo Smižian, Slavkovian (Dr. Ján Švec), znamenitý prekladateľ a básnik narodil sa v Nižnom Slavkove, Julo Zborovjan narodil sa v Michaľanoch pri Sabinove atď. Starších ani nespomínam. Pokladal som za potrebné oživiť z nich aspoň niektorých. Preto sme nedávno spomínali v rozhlase Petruškina, ktorý účinkoval a umrel v Bardejove a Bohuša Nosáka-Nezabudova, ktorý zabudnutý umrel v Sabinove. Jonáš Záborský dotrpel svoj boľavý život v Župčanoch pri Prešove.

13

Keby bolo viac času, veľmi by som chcel pokračovať v profiloch, ktoré som zhrnul v Podobizniach. Takáto forma popularizovania veľkých ľudí sa mi zdá veľmi pôsobivou. Pravda, najväčšmi by som chcel vyniesť na svetlo neznáme veci zo života tých ľudí, ktorí účinkovali u nás na východe. Od rokov zberám materiál o Jonášovi Záborskom. Záborský mne stal sa akosi osudom. Neopúšťa ma. A vždy myslím, že raz spracujem jeho životopis; ak by som napísal román o Záborskom, myslím, vyplnil by som značný bod svojho životného programu.

14

Treba ľutovať, že našich východniarov akosi všade pokladajú za menej schopných, menej súcich. Ich nárečové zvláštnosti sú neraz predmetom verejného posmechu. A jednako — toto nárečie je nesmierne bohatým prameňom pre slovenskú, ale i pre slovanskú filológiu! V časoch poddanstva panujúci živel vari najúpornejšie sedel na našich ľuďoch, značne vplýval na ich povahu, urobil z nich pokorných služobníkov, úbožiakov. Proti tejto črte povahy nášho človeka treba bojovať. Máme dosť príčin byť sebavedomejšími. Svojou štúdiou o literárnom slovenskom východe chcem v tomto boji pomáhať. Dávam ľuďom zbraň do ruky.

15

Zbraň má význam iba pre človeka, ktorý chce bojovať. Dnešok uteká pred bojovnosťou. Uteká od tradícií. Ani nevieme, kade viedli chodníky, po ktorých sa kráčalo za tmy k svetlu, z otroctva k slobode. Málo si všímame odkaz mŕtvych! Koľko na Slovensku opustených hrobov veľkých dejateľov! A ako málo siahame po cennej tvorbe tých, ktorí nám pripravovali krásnu, slnečnú pohodu… Chcem uviesť aspoň jedného človeka. Samouka, horlivého buditeľa Jána Straku. Bez škôl, z vlastnej horlivosti, sám od seba sa národne uvedomil a naučil sa písať. V jednom čase pred vojnou bol vari jediným dopisovateľom slovenských novín z východu! Jeho historické úvahy v kalendároch svätovojtešských sú cenné doklady o horlivosti veľkého rodoľuba. Čo on spravil, to inde robia celé gardy školovaných pracovníkov.

Mali by sme veru viac počúvať na volanie mŕtvych! Bolo by nám to všetkým na osoh.

16

Sme často pochybovační a mizantropi. To je už akosi v nás. Ale myslím si, náš život cvála takým šialeným tempom, život stavia nás nepripravených pred toľko závažných a osudných problémov, že len tak habkáme. Nie sme dosť programovití. Ale obdivujem, že to tak stačíme. Mohutnieme veľmi. Rozrastáme sa do šírky i do hĺbky. Napredujeme. Verím, že po tejto vojne, keď budeme môcť pokojnejšie a premyslenejšie pracovať, keď nebude vo všetkom toľko náhlenia a toľko prekvapení, že si skonsolidujeme i svoje nervy a že zo svojej povahy povytierame pochybovačnosť a že sa naučíme najmä byť lepšími, statočnejšími, ako sme teraz!