ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Téma, o ktorej sa mienime rozhovoriť, je na prvý pohľad jasná: stačilo by nám postaviť sa na jedno či na druhé stanovisko a proste konštatovať: Košice sú vzhľadom na tunajšie predprevratové pomery dosť slovenské alebo bičovať dnešný stav, hájiť stanovisko odmietavé, získané hodnoty vyhlásiť za nepostačujúce a riecť: Nie, Košice nie sú také slovenské, ako by mali byť.

Keďže môžeme pozrieť otázke na samý koreň, a po mojej výzve k debate vo vecnom rozhovore bude možné spraviť logické závery, rozpitváme si naše mesto zo všetkých hľadísk a azda, keď ustálime diagnózu, nájdeme i formu na účinnejšie liečenie choroby.

O slovenskosti Košíc od prevratu vedú sa reči, pracuje sa na ich reslovakizácii, pribúda nám mladá generácia, a jednako všetko to akosi nestačí. Voskovec a Werich, keď boli v Košiciach, zavtipkovali si po prechádzke na jednej z hlavných ulíc: Tých 18 percent Maďarov sme počuli všade, chceli by sme počuť i ostatných… Narážka naozaj vtipná. Myslel som si už, že vinní sme i sami, do štatistík ženieme ľudí neprerobených ešte, chceme aby boli Slovákmi, ale keď sa ako Slováci hlásia o výhody z toho plynúce, odbýjame ich. Oni potom zatrpknú nám navždy, nehovoria svojou materčinou. Iní maďarsky hovoria len zo zlozvyku.

Nechcem zabiehať do príliš ďalekej minulosti. Vychodíme kriticky z toho, že Košice boli kedysi mestom slovenským so značným počtom nemeckého obyvateľstva a že Maďari prichádzali sem len postupne a v poslednom storočí už ako vyložení exponenti peštianskej vlády konali tu plánovitú maďarizáciu. Treba ešte podotknúť, že Židov Maďari celkom trovili a spravili si z nich poddajných služobníkov, lokajov. Znie to trochu paradoxne, ale fakt je, že v Uhorsku maďarská menšina, lebo Maďari cez dlhé storočia žili tu v menšine, vedela ovládať kultúrne hádam vyspelejších spoluobyvateľov a zvrtlo sa na mále, že Uhorsko naozaj nestalo sa egységes magyarnemzeti államom.

V porovnaním s tým, ako rýchle sa maďarizovali obyvatelia Uhorska, naša práca dnes je príliš slimačia. Maďarom na pomaďarčenie Košíc stačilo pol storočia. My neposlovenčíme ich ani za celé. A treba uvážiť, že Maďari miesili na svoju furmu cudzích, my berieme si len to, čo je naše a čo nám bolo odcudzené! Vidím v tom nerozhodnosť slovenskej povahy a v značnej miere i našu hlúpu slabosť. Príliš bolo v nás zakorenené otroctvo, jeho črty i dnes javia sa v našej povahe. Naučení sme boli mať nad sebou korbáč, naučení sme boli poslúchať, a dnes sme ako do prepychových frakov vyobliekaní neogabaní — sedliaci! Mnohým našim rodákom imponuje robiť zo seba opice, napodobňovať sa a obdivovať kult cudzí. Slovenských obrázkových časopisov v našich rodinách nenájdete, ale Szinházi élet je tam dôležitejší ako kus chleba. A čo hodnotného je v tom časopise? Prečo ho ľudia čítajú? Lebo je na ňom Made in Budapest, peštiansky flanc, jalová paráda, veľkomestská nadutosť a prázdnota. A to potrebujú mnohí naši ľudia. Prečo? Na Čechov vieme byť prísni, vyhadzujeme im na oči i najmenšiu chybičku, ale vlažnosť oproti Pešti nepoburuje nikoho. Často si tak myslím, že sme prílišní zbabelci, že nemáme programu, lebo nie je možné, aby sa pri plánovitej robote na poli reslovakizácie Košíc nebolo mohlo dosiahnuť viacej, ako sa dosiahlo.

No nie je mojou úlohou bičovať. Ja proste konštatujem: peštiansky flanc dosiaľ drží nad našou pospolitosťou silný vplyv a my proti tomuto vplyvu sme bezmocní.

Neuvedomovali sme si azda dosť dôrazne funkciu jednotlivca a kolektívu pri tvorení slobody. Z nás každý, ako rozprášené stádo, šiel svojou stranou a čím väčšmi sme boli ideove rozkúskovaní, rozčesnutí, tým lepšie sme sa cítili vždy. Neboli sme na spravovanie štátu dosť vyspelí. Do roboty pustili sme sa diletantsky a podnes dopúšťame sa chýb, z ktorých rastie len zlo a škoda. Nedostatok schopných úradníkov diktoval po prevrate na exponované miesta stavať laikov. Ale pri návale roboty a pri toľkej praxi každý takýto exponent mohol sa sebavzdelávaním zdokonaľovať tak, aby bol súci i na zastávanie ešte zodpovednejšieho postavenia. Ale u nás muselo byť inakšie. U nás mnohí — toto netýka sa len Košíc! — predprevratoví národovci z príslušnosti k národu spravili si remeslo a bohatli z neho. Pojedni, pravda, pre ľahkomyseľnosť prišli na psí tridsiatok, iní zas počínali si tak neobratne, že temer zdiskreditovali pochopy o predprevratových Slovákoch. A tí, čo postavili národ nad všetko ostatné, zavalení sú robotou, trhaní sú na všetky strany takže pri rozrastaní sa rozmanitých časových otázok už nestačia. Je to prinajmenšom vykorisťovanie jednotlivcov, lebo pri náležitej deľbe práce bolo by možné zamestnať každého približne rovnako podľa jeho schopností a pracovnej energie.

Maďari počas prevratu s veľkou záľubou odnášali zo Slovenska cenné historické pamiatky. I Košice plačú za bohatými zbierkami odvlečenými z múzea. Hoci nám trianonská mierová zmluva jasne dáva možnosť domáhať sa vrátenia týchto vecí, my nepodnikli sme tak ráznu akciu, aby sme dostali naspäť to, čo nám patrí. Hľa, i tu slabosť a nerozhodnosť. Škoda tých pamiatok. Kiežby si boli Maďari odvliekli so sebou všetkých tých, ktorí im až dosiaľ imponujú tak, že ich až zbožňujú. Sú nám obtiažnym balastom, inventárom, ktorý zaťažuje našu normálnu evolúciu. K debate dávam otázku, či môže mať národ z takýchto ľudí osoh a či výhľady na ich zapojenie do našich služieb.

Košice sú mesto bohaté. Ale toto bohatstvo nebolo obrábané účelne, v častých prípadoch dalo by sa hovoriť o sabotáži, o úmyselnom poškodzovaní verejného majetku našimi neprajníkmi, ktorých sme ponechali v službe, avšak na ochudobňovaní mesta majú vinu i naši ľudia. Pozrime sa len na takú radnicu. Pomocou mestského úradu pracovalo sa v Košiciach po prevrate na veľmi plánovitom udržovaní maďarčiny na celej sociálne slabej periférii. K referentom chodilo sa s oslovovaním nagysagos úr a na dobrý deň sa ti tam temer nedostalo odpovedi. A my? Poznáme prípady, že našli sa vplyvní jednotlivci, ktorí už u najzodpovednejších činiteľov správy štátu pôsobili na ponechaní takýchto škodcov na čelných miestach mestskej správy. A tak sa nám naša veľkodušnosť pomstila tým, že košickej periférii i dnes lepšie imponuje maďarčina ako reč slovenská. Raz v Slovenskom východe rozhovoril som sa o vzdychaní dvoch babičiek z Huštaku. Hovorili: „Ta nás lem preto prenasledujú, bo sme Maďare.“ A tie babky po maďarsky ani nevedeli! Zaváhal som v mienke, že títo ľudia držia sa starej mentality. Tie dve babky boli zamestnané v tabakovej továrni, za svoju prácu tam veľmi dobre sú honorované.

Naša košická radnica za dlhé roky po prevrate bola centrálnym sekretariátom maďarských a pseudomaďarských politických strán. My sme mali slobodu a samostatnosť, francúzskych a anglických priateľov, honosili sme sa vedomím, že nám nadobudnutý štít nikto na svete nemôže vziať a nestarali sme sa o podkopnú prácu, ktorou podrývané boli neraz i samé základy štátu. Národ v mnohých prípadoch nemal súcitu so zaslúžilými penzionovanými cirkevnými učiteľmi, ktorí vykonali služby neoceniteľné, týmto vyplácala sa žobrácka penzia, ale vždy bolo dosť peňazí na honorovanie práce ľudí — vyložených nepriateľov republiky. Im podzemnú prácu niekedy úrady bezpečnostné i odhalili, veci, ktoré zostali utajené, dali by nám plne za pravdu, keď tvrdíme, že chovali sme hada na prsiach. A naši na radnici? Počuli sme x-krát oprávnené ponosy, že československí členovia zastupiteľstva sú liknaví, že nenavštevujú zasadnutia, že neplnia dostatočne svoju povinnosť. A pred voľbami zakaždým akože to býva u nás? Takzvané slovenské a československé strany naveky si boli vo vlasoch, i zhromaždenia si vzájomne rušili, dochádzalo i k takým trápnym incidentom, že pred históriou sa budeme za ne hanbiť, ale Maďarom ponechávala sa úplne voľná ruka, keď chodili z dom na dom a tam neraz i kupovali voličov!! A nie maďarských, našich neuvedomelých Slovákov!!

Miesto toho, že by sa boli Česi a Slováci zomkli do jednej či dvoch strán, rozmnožovali sme odnože všelijakých partají, že boli sme až smiešni. Ak sme Čechom povďační za mnohé cenné služby, ktoré v prospech náš vykonali, rozhodne im neďakujeme za import politickej rozdrobenosti. Skoro každý Čech doniesol si na Slovensko vlastnú partaj. V malých pomeroch, napr. v Košiciach vyvinuli sa potom veci tak, že československé delegácie na radnici pozostávali z elementov veľmi rôznorodých, každá skupina vysielala na radnicu po jednom, po dvoch zástupcoch, kdežto opačný smer je aspoň navonok stmelený, jednotný. Pri dôležitejších otázkach komunálnych musí sa často handlovať, vzniká z toho nemorálnosť, ktorá nás znehodnocuje v očiach nepriateľa. Ako ťažko sa za daných pomerov pracuje vysvitá z toho, že nie je možné odstrániť mená ulíc pomenovaných po katoch národa, že nemožno pokročiť so stavbou učňovskej školy, školy na Komenského ulici, gymnázia a pod. To nie sú maličkosti!

A ešte jedna vec! Košický volebný okres má svojich zástupcov i v parlamente. Ale akých zástupcov! Poväčšine ľudí pochádzajúcich zo západného Slovenska alebo z Čiech, teda ľudí, ktorí nie sú tunajší lokálpatrioti, ktorí nemajú potrebného zápalu pre naše miestne pomery! Nuž, môžeme mať osoh z takých parlamentných zástupcov? Mnohí z nich na východnom Slovensku ukážu sa iba pred voľbami; boli tu už i takí poslanci, ktorí od svojho zvolenia východné Slovensko vôbec nevideli! Najmä v minulých volebných obdobiach.

Za veľkú chybu považujem i našu rozkydanosť. Dnes sme už tak rozdrobení, že spolčovať sa s ľuďmi opačných názorov považujeme za derogujúce. Česi a Slováci nehľadali a ak hľadali, nenašli dosť spoľahlivú postať, na ktorej by vedeli úspešne spolupracovať. Mnohí Česi považovali za nevyhnutelné zlo, že pridelení boli službou na Slovensko a podnes sa neaklimatizovali. Žijú tu ako vo vyhnanstve, o slovenskú kultúru sa nestarajú, slovenských kníh nečítajú a izolujú sa, hoci je evidentné, že Česi na Slovensku musia mať tie isté záujmy, ako máme my Slováci. V tom sa pozná národná jednota! Mali sme tu i ľudí vyložene zlých. Pamätáme sa napr. na takého Janíka a na jeho Echo východu, ktoré existovalo prevažne zo škandalizovania slovenských vecí, kryjúc sa pod kepienok politických záujmov. Janík v Košiciach bol možný len za podpory a pomoci českých ľudí. Z tohto prípadu nemožno, a ani nechcem generalizovať, no poukazujem na to z potreby, aby sa poukázalo i na takúto prekážku, čo hatila konsolidovanie a poslovenčovanie Košíc.

Mali by sme sa zmieniť o funkcii slovenskej školy v Košiciach. Z roka na rok viac slovenských študentov opúšťa strednú školu; bolo by teda prirodzené domnievať sa, že táto mládež s mladistvým elánom vrhne sa s nadšením do života a vykoná svoju povinnosť. Naša mládež nie je dosť pružná. Dnešná mládež vôbec akosi vymyká sa z ovzdušia, ktoré jej bolo vždycky v minulosti obľúbenou doménou. Mládež bývala výbojná, temperamentná, revolučná, živá a iniciatívna. Naša mládež, zdá sa, má záujem iba o šport a turistiku a ešte trochu o tanec. V Košiciach skoro ani nepozorujeme, že tu žijú i mladí ľudia. Nemožno inak, a aspoň neviem sa zbaviť dojmu, že tomu na vine je i škola sama. Zle pripravuje ľudí do života. V našich spolkoch je strašne málo mladých pracovníkov. Vo výboroch korporácií zasadajú starí páni, strýcovia, ktorí často zídu sa len preto, aby si pobesedovali, povzdychali a aby sa pokochali nádejou, že časom sa veci samy od seba na lepšie obrátia. Kladiem otázku, v čom je chyba, že naše spolky nežijú, ale len živoria. Nepracujú, ale len slamu mlátia. Vedel by som vypočítať celú kopu schôdzí v košických kultúrnych spolkoch, kde sa úžasne vážne rokovalo o práci na našej periférii, medzi drobným ľudom. Pri týchto debatách padlo hodne zdravých námetov, i uznesení bolo dosť, ale na perifériách i naďalej máme ľudí, ktorí hutoria: „Ta nas lem preto prenasledujú, bo sme Maďare…“. Nedostatok drobných pracovníkov v Košiciach je hrozne citeľný. Máme tu učiteľov a profesorov, ktorí okrem toho, čo im predpisuje učebná osnova, krížom slamy nepreložia. A nemajú ani nejakej privátnej záľuby, takzvaného koníčka — súkromné štúdium, literatúru, vedeckú prácu, osvetu a pod. Ale títo ľudia nekontrolujú ani svojich žiakov, nesnažia sa vniesť trochu svojej autority do žiakovej rodiny. Výnimky, čo sú, váhu môjho tvrdenia neoslabujú! V čom je zlo? V tom, že povojnový materializmus príliš nakazil ľudí. Niet dosť idealizmu. A bez idealizmu napredovať nemožno. Naši intelektuáli, alebo takzvaní intelektuáli odbavia si svoje úradné povinnosti, ale čo je nad tieto povinnosti, k tomu stavajú sa úplne pasívne. Dakto by namietal, že táto otázka tesne súvisí s ťažkými pomermi materiálnymi, že platy sú nízke, že život je drahý, že doba je neistá a znechucuje a pod. Možno. Ale len čiastočne. Ak možno hovoriť o hospodárskej kríze, rozhodne nemožno o nej s veľkým pesimizmom hovoriť u našich štátnych a verejných zamestnancov. Človek, ktorý každý mesiac dostane svoju gážu, má oporu v určitej sume, má istotu. Horšie je na tom mládež. Ale uvážme, že v iných štátoch sú pomery ešte ťažšie, a tam pracuje a žije sa oveľa intenzívnejšie. Tam je radosť zo života! No my naučili sme sa žiť nad pomery. Naši ľudia ľahkomyseľne zadlžovali sa, trovili zbytočne peniaze a často predávali i to, čo nemali. Prirodzene, dospelo to ku katastrofe a z nej je iba jedno východisko: skromnejší a serióznejší život. Myslím, že je veľmi dôležité, aby tento obrat nastal čím skorej, lebo v Košiciach je naliehavá potreba každého schopného pracovníka. Dávam k debate ďalšiu otázku a formulujem ju takto: Či je pravda, že naši úradníci, učitelia a profesori majú veľkú vinu na tom, že Košice dosiaľ nie sú náležite prevychované?

V súvislosti s otázkou školskou môžeme sa zmieniť ešte i o funkcii maďarských škôl v Košiciach, najmä o maďarskom gymnáziu. Ako je možné, že počet žiactva na tomto ústave ustavične vzrastá? Prečo chodia naň i žiaci, ktorí vlastne patria do strednej školy slovenskej? Ja počul som i takú výčitku, že sa tam vraj klasifikuje benevolentnejšie. Pred niekoľkými rokmi v Košiciach vypukla akási aféra. Dáka politika. Žiakom na slovenských školách nedovolili maturovať, žiaci maďarského gymnázia, obvinení z tých istých deliktov zmaturovali! Ináč gro žiactva maďarského gymnázia tvoria židovskí chlapci. Židia, ktorí boli zmaďarizovaní a ktorí nasiakli maďarskou kultúrou, i dnes ešte stoja v službách Maďarov a temer v ničom nerešpektujú vôľu národa, z ktorého žijú! Sotva sa mýlim, keď odhadujem počet Židov v Košiciach žijúcich v duchu slovenskom na 5 — 10 osôb. Lebo čo je to za slovenského Žida, ktorý kde len môže, maďarčí a pritom navonok robí sa Slovákom, aby mal z toho materiálny alebo morálny osoh. Tvrdím celkom kategoricky, že je zo strany našich Židov obyčajný humbug, keď nás ustavične ubezpečujú o svojej lojalite oproti republike. Nech skúsi byť dakto nelojálny! Lojalita naprosto nestačí. Lojalita je samozrejmá povinnosť. A reči nestačia. Židia, čo z nás žijú, mali by prijímať našu kultúru a túto kultúru i podporovať. V Košiciach ešte i dnes je ujatým zlozvykom, že pri príchode do obchodu pozdravia vás maďarsky a nemecky. A mnohí naši veľkodušní slaboši — azda preglgnú sliny a začínajú si objednávať tovar za svoje peniaze — Slováci po maďarsky a Česi po nemecky. Hádam v predpoklade, že ich takto pánskejšie obslúžia. Hospodársky oslabovaní sme tým, že časť nášho obyvateľstva nakupuje v Pešti, časť v Prahe. Tým znemožňuje sa i rozvoj domáceho obchodu a priemyslu.

V Poľsku v Poznani pred štátnym prevratom bolo 60 percent obyvateľstva nemeckého. Po jedenástich rokoch bolo tam už sotva tri a pol percenta Nemcov. A nemčinu na poznanských uliciach temer nepočuť. Toto nie je rozprávka. Rapídne popolštenie znemčeného mesta umožnilo národné povedomie všetkých Poliakov, ktorí neuspokojili sa iba s prázdnymi rečami, ale keď dostali do svojich rúk moc, ovládli mesto i politicky, i hospodársky a spoločensky. Ako sme sa snažili ovládnuť mesto hospodársky my? Máme boháčov, ale tí svoje peniaze skrývajú v punčochách alebo v stružliakoch, ak ich nevyvážajú potajomky do „bezpečnej“ cudziny alebo ak ich nepremrhali po veľkomestských baroch.

Košice dosiaľ nemajú jednej jedinej po prevrate postavenej reprezentačnej budovy prednáškovej, koncertnej, nemajú ani spolkového domu! Po prevrate bolo možné kúpiť napr. i budovu Národného klubu za bagateľ. Po prevrate bolo tu na predaj dosť objektov v centre mesta. A čo máme? Pár rodinných domkov na okraji mesta a ulice po slovenských velikášoch pomenované za Hornádom, v cigánskom tábore a na iných odľahlých miestach. Zdá sa, že minulo sa účinku i prižeňovanie sa slovenských a českých ľudí do zámožných pomaďarčených košických rodín. My tu máme prípady, že Slováci v takýchto rodinách, hoci predtým boli sebavedomí, podľahli prostrediu a dnes sú pasívni oproti národnému ruchu a poznáme i českých ľudí, ktorí sa kvôli manželkám naučili po maďarsky a vedú maďarskú alebo nemeckú domácnosť.

Mesto Košice má celkom slovenské okolie. Jedným z najslovenskejších okresov na východnom Slovensku je práve okres košický, Košice-vidiek. V bezprostrednej blízkosti Košíc niet ani jednej maďarskej dediny. Myslava, Košická Nová Ves, Ťahanovce, Kavečany — to všetko sú obce celkom slovenské. Od Košíc na sever a na východ vôbec už niet Maďarov, a predsa vplyv vidieka na mesto je chatrne malý. Náš sedliak, hoci sa prebúdza, ešte i dnes rád sa klania Maďarovi a akosi ho hreje okolo srdca, alebo cíti väčší rešpekt, keď ho oslovia alebo okríknu po maďarsky. Počujeme často sťažnosti, že naši roľníci nenavštevujú slovenských, ale maďarských a židovských advokátov a lekárov. Prečo je to tak? Hľadáme vinu len v ľude. Odvolávame sa na jeho konzervatívnosť. Ale — kladie novú otázku: Nie sú tu na vine i naši páni fiškáli a lekári. Radno by bolo počuť odpoveď na otázku, prečo si chodí mnoho Košičanov po zdravie na peštiansku kliniku, hoci naše ústavy v Prahe majú veľmi dobrú povesť.

No ostaňme pri okolí mesta. Je ono slovenské, ale nie je dosť uvedomelé. A prečo? Tak sa vidí, i tam zaostáva robota. I tam je príliš mnoho politiky. A, dovoľte to povedať takto, tá politika medzi diletantmi a laikmi, medzi pospolitým ľudom — čo je horšie, i medzi „pánmi“, ako hovorí ľud, je často holá nemravnosť a korupcia. Zneužívanie straníckeho vplyvu je strašne zlým výchovným prostriedkom. Koľko ľudí máme v Košiciach, ktorí nosia vo vrecku dve-tri stranícke legitimácie? A koľko takých verných príslušníkov dvoch-troch politických strán je i medzi pospolitým ľudom? Veď takto sa netríbia, nebrúsia charaktery! Kde-tu možno spoľahnúť na človeka, ktorý nemá hanbu pred vlastným svedomím? Prejsť z jednej strany do druhej po istom vnútornom preorientovaní sa, je zjav prirodzený a správny; avšak byť súčasne príslušníkom krajnej pravice a nosiť vo vrecku legitimáciu politickej strany socialistickej, je prinajmenšom korupcia, prostitúcia. Z takýchto ľudí nemajú osohu ani politické strany, ani národ, ani štát. Kto nemá morálky pre seba, nemôže jej mať ani pre iných.

Niekto nadhodí ešte otázku jazykovú v úradoch. Tú ponechal som na zakončenie svojej výzvy k debate. Spojím ju s otázkou miestnej tlače. Teda — úrady. Predovšetkým treba uviesť, že slovenčina v našich úradoch dosiaľ nie je v takej úcte, v akej by mala byť. Žiadame od každého, aby v úradnom styku užíval reč slovenskú. A požadujeme čistú slovenčinu! Od každého, od Slováka, od Čecha, od Maďara — bez rozdielu. Človek, ktorý sa snaží po slovensky hovoriť iba vtedy, keď musí, nevnikne do ducha reči nikdy. Úradník, ktorý nečíta slovenskú knihu, nechodí do slovenskej spoločnosti, nenaučí sa po slovensky nikdy. Profesor, ktorý sám nevie po slovensky — mnohí sú, čo nevedia!! — nemá mravnej legitimácie vyučovať po slovensky. Najmenej slovenčiny je pri vojsku. Vojenské úrady akosi považujú za samozrejmé, že majú úradovať po česky. Veď armáda nie je česká, ale československá a slovenčina v armáde má tie samé práva ako čeština. Koľko dôstojníkov Čechov sa naučilo po slovensky? V dnešných pomeroch — ak nám má byť niečo sväté, nedotknuteľné, je to v prvom rade armáda! K armáde musíme mať všetci i naprostú úctu, i plnú dôveru. A, prosím, čo by to znamenalo, keby naši dôstojníci v košickej spoločnosti získavali váhu a úctu čistou slovenčinou? Nebolo by to také ťažké. A šmahom mohli by sme odzbrojiť všetkých, ktorí dnešný stav využívajú a zneužívajú proti nám! Úradná reč iných úradov snaží sa byť slovenská. Ale nech sa páči podívať sa na rozličné náveštia ČSD na stanici: niet tam temer jednej jedinej vyhlášky, v ktorej by nebolo hŕba chýb. Je na neuverenie, ale sú prípady — a nie tak zriedkavé, že absolvent slovenského gymnázia nevie poriadne po slovensky štylizovať! Prečo?

A teraz ešte zopár slov o tlači. V Košiciach konkurujú si hlavne Slovenský východ a Kassai Ujság. Spôsob písania Slov. východu býval taký, že tento časopis vôbec nebolo možno nazvať slovenským časopisom. Politickej línie nemal, prinášal staré správy, bez ladu a skladu vedľa seba nadžgané bulletiny tlačových agentúr a vo všeobecnosti nebol ani slaný, ani mastný. Naproti tomu Kassai Ujság redigovaný na spôsob bulvárneho časopisu podivuhodnými riportmi, senzáciami vtisol sa do našich rodín a dodnes tam trčí. Nedivte sa, že Košičania radšej siahnu po Lidových novinách alebo po A zete než po Slov. východe, keď tieto časopisy sú životaschopnejšie, čerstvejšie, sviežejšie. Slovenský východ na poli národného preporodenia Košíc mohol by vykonať mnoho, ale nesmel by chodiť s bubnami na zajace. Nech má tendenciu, ktorú reprezentuje, ale len ju nepodáva čitateľovi deň po dni tak okato. My všetci sme demokrati. Niečím iným by sme ani nevedeli byť. Ale akiste by sme si neželali, aby nám ktokoľvek držal o demokracii každý deň od rána do večera jalové kázne. Dúfajme, že za nového vedenia sa pomery v Slov. východe napravia a konečne dostaneme do nášho mesta časopis taký, aký chceme všetci mať, asi taký, akým sa snažil byť Slov. východ pred 10 — 12 rokmi.

Uvažoval som o nadhodených námetoch veľmi dôkladne. Možno nedopovedal som všetko dosť podrobne, ale tuším postačia i náznaky. Ja dospel som k záveru, že Košice nie sú dosť slovenské predovšetkým našou vinou. Pre našu ľahkomyseľnosť, pre nedostatok plánovitosti v práci, pre ľahostajnosť k otázkam, ktoré sú nám všetkým spoločné a pre nedostatok idealizmu. V Košiciach je málo života. V Košiciach je málo nacionalizmu. Kto sa domnieva, že ešte i dnes stačí vzdychať a nariekať a oduševňovať sa, chodiť na slávnosti alebo triediť sa na skupiny a viesť takzvanú pivnú politiku pri pive alebo pri víne, zaspal celé storočie. Doba ho prerástla, nepatrí do našich časov. Nech sa utiahne do ústrania, nech uvoľní miesto živlu životaschopnejšiemu, takému, ktorému i nacionalizmus, i život je večný boj, napredovanie a túžba po dobývaní hodnôt trvalej ceny. Nemyslím tu brojiť proti starým. Problém starých a mladých bolo by riešiť z iného hľadiska. Áno, bolo by dobre, keby tí, čo už nepatria na bojište, vyhli sa pružnejšej generácii a aby nenakazili svojou impotentnosťou mládež, lebo my mládež musíme pritiahnuť k robote a primäť ju, aby vykonala svoju povinnosť! Život patrí tým, ktorí vedia a chcú žiť. Akže sa v Košiciach mnohé zmeškalo, zavinila to nedbalosť vlastných ľudí, ktorí nepochopili zodpovednosť vládnutia, a keďže niet výhľadu, že by sme s týmito ľuďmi mohli v budúcnosti niečo dosiahnuť, nezbýva nič iného, než domáhať sa sebavedomejšieho kurzu, viac rozhodnosti, viac plánovitosti a systému v práci a nadovšetko účelnej deľby práce, lebo je nemysliteľné, aby jedni ľudia tu roztrhali sa v robote a druhí, aby boli iba trúdmi, obyčajnými parazitmi.

V líčení, vlastne v nadhadzovaní podobných problémov mohli by sme pokračovať donekonečna. Dospeli by sme k výsledkom zdrcujúcim. Niektoré zjavy načrtol som drastickejšie, to preto, aby ste do vypuklých problémov lepšie mohli pri debate zasiahnuť.

Končím otázkou: Zamyslime sa nad dnešným stavom Košíc a pýtajme sa všetci samých seba: Chceme, aby boli Košice slovenské? Ak hej, hľadajme cesty, ktorými k tej slovenskosti dospejú. A toto hľadanie, ako i putovanie po objavenej ceste je v našej moci!