ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Východoslovenské národné divadlo v Košiciach po prevrate bolo hotovým zázrakom. Veľké, päťdesiattisíc duší počítajúce mesto v celku nevedelo o slovenskej kultúre, o literárnej pokročilosti, a tu nečakane slovenská reč ozvala sa z javišťa krásnej divadelnej budovy.

Vtedy dosť mocne sme upozornili košickú verejnosť na náš príchod a zaujatím východoslovenskej scény dosiahli sme značných morálnych úspechov. Hmotných ziskov nemali sme a nemáme po dnes. Avšak v začiatkoch museli sme s týmto rátať. Je to kríza nášho divadla a pominie len po značnom zbohatnutí slovenského živlu v Košiciach. Dokiaľ naša verejnosť bude sa tu grupovať z ľudí, žijúcich z mesačných neveľkých platov, dotiaľ nebudeme môcť držať krok s ľuďmi bohatých miest. Predbežne nech nás teda uspokojí obapolná dobrá snaha a tuha po vyššom, krajšom a vznešenejšom, čo nám poskytne naše divadlo.

Určitá časť ľudí v národe je vždy indiferentná oproti verejným, kultúrnym, hospodárskym a iným podnikom, nás je málo, tento zjav javí sa teda vypuklejšie než inde, bolo by však chybou dať sa ním odstrašiť.

Východoslovenské národné divadlo od svojich počiatkov prežilo niekoľko fáz a možno povedať, jeho vývoj je na dobrej ceste. A v budúcnosti vyvíjať sa bude v takom tempe, ako sa budeme my vzmáhať a ako budeme pribúdať v Košiciach. Možností máme dosť. Pomaly kde-tu ujme sa i slovenský kupec, reštauratér, remeselník a súkromný podnikateľ, a toto všetko veští lepšiu budúcnosť.

Význam košického slovenského divadla je nesmierny. Toto dnes, keď o výkone divadelnej spoločnosti v celku možno sa vyjadriť celkom priaznivo, hovorím s istým uspokojením. Divadlo zo stránky umeleckej vyhovuje; ak sú nedostatky, vieme si ich odôvodniť a neodsudzujeme ich zrakom veľachtivého človeka. Jednako však naše divadlo svojou úrovňou i v dnešnom zložení dáva obecenstvu dosť pôžitku, dosť umeleckých hodnôt a na primeranej výške stojacou hrou, prinášaním dobrých hier, s potešením prijatých na svetových javištiach, tak že možno ho pripočítať k veľkým divadlám. Z tejto stránky nebolo by námietok a košická verejnosť, navštíviac svoje divadlo, môže mať práve toľko uspokojenia, ako ho má Viedenčan, Varšavan, Parížan pri návšteve svojho priemerného divadla. Rozdiel je iba v tom, že u nás divadlo nestalo sa ešte ustanovizňou, z duševnej potreby žiadúcou, ktorú podporovať každý po umení túžiaci človek považoval by za nezbytnú potrebu.

Potrebovali by sme len viac plánovitosti, viac prísnosti pri výbere kusov a nadovšetko viac obetavosti pri hre slovenských autorov, poťažne poslovenčených hier. Pripúšťame, slovenský inteligent nemá potreby, aby mu divadlo hralo české hry poslovenčené, no isté je, hra hraná výlučne pre umenie, nepriláka u nás do divadla tých, pre ktorých by ono malo najväčší význam. Košické stredné vrstvy, remeselníci, robotníci atď. majú zmysel pre divadlo. Dôkazom toho je časté vystupovanie ochotníkov. Títo, pravda, volia primeranejšie hry a vedia spôsoby na získanie obecenstva.

My dosiaľ nepreborili sme ľad a obecenstva z periférií máme málo, skoro nič. Na vine je vari to, že hráva sa spravidla česky a slovenským hrám nerobíme dobrú reklamu. Bolestne pôsobí na človeka, že na slovenských predstaveniach býva obyčajne menej obecenstva ako na hrách českých. Spomínam si na ochotníkov Matice slovenskej, ktorí r. 1923 prvý raz a r. 1927 druhý raz snažili dostať sa do stykov s domorodým košickým obyvateľstvom a podniky ich korunované boli zdarom. Malo byť úlohou divadla budovať na položených základoch.

A jednako, v tomto vidím jeden z najvážnejších bodov programu a poslania Východoslovenského národného divadla. Ono musí dať iniciatívu, musí ukázať dobrú vôľu a zvrtne sa na verejných činiteľoch mesta, či sa dielo podarí, alebo stroskotá.

Treba mať len vyhraničený program, systém pri práci a vedieť sa chytať šikovnej taktiky.

Ľud, nezvyklý na slovenskú hru, nenaučený chodiť do slovenskej, československej spoločnosti, ťažko sa odhodlá do budovy divadelnej na naše predstavenia, ak mu predom nedáme garanciu, že sa medzi nami bude dobre cítiť, aspoň tak, ako sa cíti na maďarských operetách.

Nebolo by teda od veci, keby už či družstvo SND, alebo kultúrne spolky pod svojou egidou, robili tomuto divadlu na krajoch mesta akési „filiálky“. Na perifériách ochotníci (košická mládež) hrali by po slovensky, na týchto večierkoch slovenské obecenstvo privykalo by si sluch na slovenskú hru a v krátkom čase vychovali by niekoľké malé javiská istý počet návštevníkov Východoslovenskému národnému divadlu.

Akcia — i keby sme ju začali hneď praktikovať — prišla by oneskorene, no vo zvrchovanom čase. Inej možnosti na získanie miestneho poslucháčstva do slovenského divadla nevidím. Potom, prirodzene, bude treba dbať na dve závažné veci:

1. hrať podľa možnosti čo najviac po slovensky a

2. urobiť divadlo programovo prístupným ľudu, ktorý od divadla očakáva viac pobavenia než umenia.

Dnes, chybou je, nemáme nadostač kvalitných slovenských hier. U nás pred prevratom pre mesto divadlo sa nerobilo, písalo sa zväčša len pre publikum dedinské. Keď i s pochvalou a s veľkým pochopením posúdime toto slovenské dramatické dielo, musíme uznať, že požiadavky dneška sú iné, že dnešný človek už v princípe chce voľačo iného, než dostával pred 20 — 30 rokmi. Jednoducho, tieto hry nie sú presnou reprodukciou dnešného spôsobu života, a preto nestačia konkurovať s úrodou novšieho času. No, bolo by možné zostaviť slušný repertoár i z hier slovenských a poslovenčených. Treba len chuť a vôľu.

Dôležitou úlohou Východoslovenského národného divadla je podnikať zájazdy do vidieckych miest, hlavne do Prešova, Spišskej Novej Vsi, Michaloviec a Užhorodu. Niekoľko predstavení v týchto mestečkách má byť povzbudením k práci v ochotníckych krúžkoch a školou pre aktívnych divadelníkov. Herci z povolania, teda ľudia školovaní dramaturgicky, môžu ovplyvňovať vidiek niekoľkými hrami, vzornými ukážkami hry majú byť školou, učiteľmi tým, ktorí o pohybovaní na javisku znajú iba teóriu.

Keby vo väčších dedinách boli vhodné miestnosti, nebolo by od veci i ta zájsť na pohostinné vystúpenie. So ziskom pri tomto podnikaní nemožno rátať. Morálny úspech všetko má vyvážiť, i prípadný deficit.

Dôležité by bolo porokovať o tom, na čo má klásť Východoslovenské národné divadlo väčší dôraz: na urovnávanie svojich financií a či na poslanie vyššie označované. Túhou divadiel na Slovensku má byť: vyhľadávať slovenských nadaných ľudí a od mladi ich nasiakať hereckou krvou, povahou, aby sa kedysi dožili toho, že i Bratislava aj Košice budú mať raz na výber slovenské sily. Potom nebude tak ťažko hrať slovenské hry, na ktoré sa nadejeme, že ich napíšu slovenskí dramatikovia.

Je pre nás neoceniteľnou pomocou, že českí herci obsadili na Slovensku dve divadlá. Žiadali by sme od nich veľa, keby sme forsírovali stále slovenskú hru, no nie je lichotivé vedieť, že v Bratislave práve tak ako v Košiciach herci pri slovenských hrách hovoria nechtiac českoslovenčinou, ktorou kazia celkový dojem svojej práce a budia tak oproti sebe nedôveru. Tieto nedostatky, ťažkosti, považujem za časové a verím, že príde náprava.

Súdiac podľa pomerov pred 3 — 5 rokmi, konštatovať treba u Východoslovenského národného divadla značný pokrok. Tento pokrok, vývin je tiež zábezpekou, že počiatočné práce počas utvárania sa tohto inštitútu v Košiciach vykonané boli dobre a v ich intenciách bude treba dielo dokončiť. Nerátajme na rýchle tempo, je však na našej dobrej vôli, usilovnej práci a vytrvalosti, či vyviazneme (a kedy?) z dnešnej povážlivej situácie.

Verejnosť má možnosť pôsobiť na divadlo, nie jeho obchádzaním a ignorovaním a nariekať na slabosti jeho, ale práve naopak, častou a vytrvalou účasťou na predstaveniach manifestovať za dosiahnutie žiadaných náprav.

Kritika je dobrým hodnotením výkonov hercov a reklamou divadlu. Košická scéna tejto kritiky dosť postráda. Práca niekedy nie je hodnotená nestranne zo stránky umeleckej, ale na stĺpcoch časopisov ukazujú sa vzťahy redakcie k divadlu, čo mu je prirodzene nie na osoh.