ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U nás na Slovensku ochotnícke divadlo má veľmi peknú tradíciu. V minulosti, keď sme nemali profesionálnej scény, boli sme šťastní, že aspoň o martinskom javisku v Národnom dome sme mohli povedať, že je naše. Ochotníci martinskí, združení v Spevokole museli nahradzovať stále divadlo. Keďže mali potrebné predpoklady, vyšvihli sa vysoko a boli hodnotným umeleckým telesom stojacim v službe slovenskej divadelnej kultúry. Ochotníci po iných mestách a najmä po dedinách horlivou činnosťou udržovali v ľude národné povedomie a pokiaľ to bolo možné, nacvičené hry hrali nielen na domácich javiskách, ale podnikali i zájazdy do najbližšieho okolia a takto rozsievali dobré myšlienky po úrodnej pôde. Aký význam má divadlo, vidíme dnes napr. keď sledujeme spôsob nemeckej propagandy: V krajoch, ktorými prechádzali zbrane, tanky a železo vôbec, ešte prv ako by utíchla ozvena rachotu diel, zjavia sa putovné divadlá a konajú tu svoju osvetovú misiu.

Pred polrokom založili sme v Prešove divadelný krúžok, ktorý sme pomenovali po Jonášovi Záborskom. Po Záborskom preto, lebo tento podivuhodný človek účinkoval blízko Prešova v Župčanoch a značnú časť svojho diela zasvätil umeniu divadelnému. Založiť tento krúžok sme sa rozhodli, keď sme poznali, že v Prešove je dosť a kvalitných ochotníkov a keď sme si uvedomili, že obecenstvu treba dať príležitosť, aby nestratilo kontakt s divadelným životom. Naše SND nemá prostriedkov na zájazdy, bolo by teda nespravodlivé nechať vidiecke mestá bez divadelných predstavení. Svojpomocnou akciou mienili sme Prešovu nahradiť profesionálne divadlo. V akej miere sa nám to podarilo, vysvitá z toho, že od konca novembra podnes usporiadali sme 44 predstavení, z toho bolo 10 premiér a 9 predstavení na zájazdoch. Podotknúť treba, že našimi predstaveniami umožnili sme návštevu divadla i žiakom, študentom a vojsku. Ale nejde o tieto predstavenia prešovské. V názve prednášky je reč o zájazdoch „Záborského“, nuž budeme hovoriť o zájazdoch. Na takých ochotníckych cestách sa herci mnohému naučia. Najlepšou ochotníckou školou sú, pravda, martinské preteky, kde defilujú ochotníci z celého Slovenska a snažia sa predstaviť verejnosti svoj výkvet. O ostatných pretekoch tlač referovala neobyčajne pochvalne, úroveň ochotníckeho divadla stavala na roveň divadiel profesionálnych. Kto pomery pozná bližšie, s čistotou a so spokojným svedomím prizná, že nejeden krúžok je na lepšej výške, ako sú niektoré divadlá profesionálne.

Náš Záborský má snaživých pracovníkov. Nejeden z našich členov popri svojej úradnej povinnosti, ktorú prirodzene nezanedbával, všetok čas strávil v divadle alebo učením sa úloh. Za niekoľko mesiacov vystúpiť 44-krát, to nie je maličkosť — a boli herci, ktorí hrali na všetkých predstaveniach.

Naše zájazdy po Slovensku mali predovšetkým ten cieľ, aby zbližovali východ so západom, aby budovali národnú duchovnú jednotu. A že sa nám to podarilo, o tom sme presvedčení. Mesiac marec bol pre nás náročnou skúškou. Neviem, kde hľadať podobnú horlivosť: za jediný mesiac usporiadali sme 14 predstavení — z toho 7 na cudzích javiskách. O vystúpení Záborského referovala všetka tlač pochvalne. Ale to je vedľajšie. Pripomenúť treba, že v niektorých článkoch podchytávala sa práve iniciatíva spolku a že sa takto dával podnet k intenzívnejšiemu organizovaniu zájazdov divadelných krúžkov. Lebo o čo ide? O toto: Nacvičenie jednej hry trvá obyčajne mesiac. Keď sa toľký čas venuje namáhavej robote, treba ju dáko morálne zhodnotiť a jej ovocie rozdať všade, kde sa to len dá. „Záborský“ dosiaľ vymenil zájazd s Mestským div. združ. v B. B. — na oboch stranách (v Prešove i v Bystrici). Videli sme, že podobné akcie môžu sa stať udalosťami veľkého kultúrneho významu. Ak sa nájde spôsob na sústavné pohostinné vystupovanie krúžkov v rôznych mestách, nahradíme si aspoň 1 — 2 profesionálne divadlá, jednotlivé krúžky budú cvičiť menej hier a svojim mestám jednako budú môcť zaistiť viac predstavení. A keď sa z veci vybuduje systém, rozprúdime divadelníctvo na Slovensku v rozmeroch nebývalých na osoh celého národa.

Záborský navštívil tieto mestá: Turč. Sv. Martin, Bardejov, Bratislavu, Nitru a Ban. Bystricu. Putovali sme s dvomi hrami: s Konským priezviskom a s Pribinom. Prvá hra je veselohra, druhá historická. I jedna, i druhá vyžadovala maximálne vypätie síl. Pre krátkosť času i cestovanie sme museli upraviť tak, aby sme nikde nestratili ani hodinu. Na ilustráciu toho uvediem náš repertoár od 13. do 16. marca 1941. 13. marca premiéra v Prešove, 14. marca po celodennom cestovaní večerné predstavenie v Nitre, 15. marca dve predstavenia v Bratislave, 16. marca po poldňovom cestovaní večerné predstavenie v T. Sv. M. a 17. ráno všetci sme pracovali vo svojich úradoch. Potom po dňovom odpočinku hrali sme ešte tri dni po sebe v Prešove. Zaťažkávacia skúška táto bola teda poriadna. A že jednako temer nikto necítil pri nej únavy, možno pripísať len tomu, že všetci členovia krúžku sú oddaní milovníci divadla a že sa divadlu venovali s láskou a nadšením. Je to tak, že človek sám podobnú štrapáciu by nevydržal, ale keď vidí nadšený, neúnavný kolektív a keď ho hladkajú i úspechy a vedomie dobre vykonanej práce, stáva sa nezmarom a nepozná únavy. Nie je to maličkosť hrať. Dobre hrať je vysiľujúca robota. A ak by sa to malo brať remeselnícky, hneď by sa dostavila depresia, vyčerpanosť, bolo by po ochote — bolo by i po radostnej robote.

Jedna vec — o tej sa zmienim osobitne, je závažná. Každé mesto má iný vzťah k divadlu. Niekde je dávna divadelná tradícia — tam každý hľadí pomôcť — priložiť ruku k dielu. V 5 týchto mestách je radosť pracovať. Veru neraz sa nám prišlo i zahanbiť, keď sme porovnávali pomery inde a u nás, v Prešove, kde za ochotníkov považujú sa iba tí, ktorí fakticky divadlo hrajú.

V Nitre a najmä v Banskej Bystrici poznali, čo je to budovať spoločnými silami kultúrne hodnoty. O Martine ani hovoriť netreba — veď pri memorandových oslavách práve Martin myslíme, ako nás on učil tieto spoločné hodnoty budovať. Kedysi v minulosti slovenský východ bol zaznávaný. Ešte pred svet. vojnou slovenskí pracovníci málo sa o jeho potreby starali — odnárodňovanie dialo sa tu najtuhším prúdom; ba i vedomosti o východe boli na strednom a západnom Slovensku chatrné. Za bývalej ČSR sa pomery trochu zlepšili, ba všetko sa dávalo do služieb tejto myšlienky. Dosiaľ z východu na iné kraje chodili len futbalisti. Naša prešovská Slávia sa zaslúžila o popularizovanie východu. Ale šport nestačí. Kultúra je viac. Koľko je ľudí v Nitre, v Bystrici atď., ktorí o východe dosiaľ vedia málo! A čo pre nich znamenalo, keď mohli navštíviť div. predstavenie, v ktorom účinkovali samí Prešovčania? Ak mali skreslené, nejasné predstavy o slovenskosti, vyspelosti, o rečovej kultúre Prešova, tu razom sa všetky pochybnosti rozplynuli a so „Záborským“ získal si sympatie i celý Prešov. Ukázalo sa, že toto mesto má všetky predpoklady, aby sa nazývalo metropolou východnej časti štátu a aby bolo kultúrnym strediskom tohto kraja, ba aby mohlo závodiť s ostatnými mestami slovenskými. Keď sme videli, ako mesto B. B. podporuje svoje MDS, a keď sme sa presvedčili, že Nitra rieši problém divadelnej budovy až príliš horlivo, nezameškali sme informovať miestnych zodpovedných činiteľov, aby tiež prikročili k dielu, aby divadelnú budovu, ktorá ináč tohto roku slávi svoje 60-iny, dali zrenovovať. Na zájazdoch poznali sme mnohé technické novoty, zariadenia, pomôcky, o ktorých v Prešove niet ani chýru. Len čo sme sa zo zájazdov vrátili, už sme rokovali o všetkom vo výbore a doplňujeme svoj inventár, aby sme sa mohli odvážiť i na technicky náročné hry, lebo ich treba hrať, ak chceme držať krok s divadelnou kultúrou. Ak azda nebadať okamžitý úspech po našich zájazdoch, rozhodne sa prejaví v krátkom čase a v budúcom zimnom období budeme môcť splniť všetko, čo sme sľúbili splniť v prípade, že mesto a župa dajú do poriadku mestskú divadelnú budovu. Mienime uzavrieť akúsi nepísanú dohodu s ochotníckymi priateľmi na všetkých stranách Slovenska. Ak by spomedzi 7 — 8 krúžkov prišlo k nám len 5, a keby sme my nacvičili 10 hier, znamenalo by to, že Prešov by mal do roka 15 premiér, t. j. premiéru každý tretí týždeň. V Prešove — ak rátame do toho i predstavenia študentské a vojenské, mohli by sme rátať so 4 — 5 reprízami — takže hralo by sa nepretržite. Prešovský „Záborský“ pri tom stačil by navštíviť i niektoré mestá a upevniť zväzky, ktoré tohto roku nadviazal a ktoré i s inými krúžkami nadväzuje.

Naše zájazdy mali však i smutnú stránku. Po prvom vystúpení v Martine viacerí členovia krúžku boli vyzvaní stať sa profesionálmi a keď sme vystupovali v Bratislave, nášho režiséra si SND — ako sa hovorí — uvarilo a nám ho od novej sezóny berie. Čo je nám i žiaľ, radujeme sa tejto pozornosti. Veď úlohou ochotníckeho divadla je aj to, aby hľadalo talenty, aby im dalo možnosť a príležitosť vypracovať sa, a ak sú životaschopné, upraviť im cestu na scénu SND, aby sa tam mohli rozvinúť v plnej miere.

Osobitnú kapitolu tvoria hodnoty z nadobudnutých úprimných priateľstiev, ktoré sa na divadelných zájazdoch uzavierajú a prispievajú k vytvoreniu srdečného ovzdušia v celej rodine divadelných ochotníkov. Tu prejaví sa potom i srdečnosť zákulisia, ktorá vie pútať ozaj len človeka vediaceho zasvätiť divadlu celé srdce a celú dušu. Z komediantov divadelných mnohí sa potom naučia hrať i život — stalo sa nám i to, že člen krúžku deň po svadbe nastúpil na večerné predstavenie. Po tejto stránke bilancia Záborského je vysoko aktívna a tiež stojí v službe národnej jednoty.