ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A tak teda sedeli sme už tu s tým presvedčením — a pred naším odchodom, pri lúčení tak často opakovaným uistením — že sa po krátkom čase navrátime do nášho Brezna. Ja že sa dám do penzie a potom ako súkromný lekár vtiahnem zase do nášho domu. Tak sme to opakovali našim priateľom, a tak sme to skutočne mysleli. Ale časy sa menia a my sa meníme v nich.

Pomaly sme sa uhniezdili. Ako rečeno, mali sme na hospode dve izby na námestie, tretia — moja ordinačná izba — mala oblok ponad strechu prosto do komína. Môj vis-a-vis bol starý vrabec v tmavom habite, učadený dymom. Prebýval v komínovom otvore, kde prijímal i vizity početných vrabcov. Nuž toto bol predmet môjho záujmu v prázdnych chvíľach. Cez moju izbu bol vchod na pôjd, kde sa vešiavala bielizeň. No, to ako to: ešte s tým by sa človek bol akosi spriatelil, ale sľúbenú stajňu mi krčmár de nomine et omine Grobl, rectius Grobian,^[206] nijako nechcel prepustiť, lebo on tú, i keď veľkú, potrebuje pre svojich prespoľných hostí. Nepomohlo nič, ani prosenie ani „gröblovanie“,^[207] a ja som sa musel uspokojiť, a ešte som sa tešil, že tak vypadlo, lebo stajní tu s hospodami málo jesto k dispozícii. Musel som statok usalašiť celkom na druhom konci rínku, na juhovýchod, za (bývalým) kostolom, nad strmým mestským múrom v susedstve žalárnej veže — tak kravy ako kone. Bola to v tom ohľade bieda, statok tak od ruky mať. Naše šťastie, že sme mali z Brezna spoľahlivého kočiša a slúžku.

Moja žena, od mala navyknutá na hospodárstvo, a ja milovník záhrad, vzali sme do prenájmu záhradu vyše kráľovskej nemocnice v ústí dolinky Neugrund^[208] za štyridsaťosem zlatých, kam sme častejšie s deťmi vychádzali, ba niekedy tam i obed varili. Rok bol veľmi úrodný, zvlášť na ovocie — urodilo sa nám jabĺk tak okolo päťdesiat kíl, a pretože v druhých krajoch bola ovocná úroda planá, prišli s vozmi tam od Prievidze a predali sme toho moc, a ešte i nám zvýšilo na domácu potrebu dosť, tak sa nám prenájom hojne vyplatil. Okrem toho sme mali zemiaky, ktoré už boli vysadené, a tiež zeleniny a vlašských orechov.

Toto, čo sa týka našich privátnych, domácich záležitostí. Svoje služobné veci som si tiež zariadil. V banskom úrade dočasným predstaveným bol Jozef Lenger markšajder,^[209] nám voľačo príbuzný — dobrý, statočný pánko, ku mne veľmi prívetivý. Taký bol aj Karol Taiber, môj predchodca, s ktorým bez príčiny tak zachodili ako so mnou. Niekoľko ráz ma povolal na obed. Oddal mi službu a do všetkého ma láskavo uviedol, upozorniac ma na všetky okolnosti, ktoré mi boli nové. Predstavil som sa všade pri úradoch a kde toho bola potreba. A tak vo meno boha pustil som sa touto novou koľajou.

Inteligencia, najmä úradníctvo, zazerali na mňa nedôverčivým okom, akoby som ich mal uhryznúť; ale sa to — pomaly síce, ale potom úplne — stratilo. Keď videli, že som nikoho neprehltol, nedôvera zmizla a nasledovala prívetivosť a priateľstvo, a sami tí Nemci, čo sa im v slovenčine jazyk zapletal, radi sa mi akoby z prítulnosti po slovensky prihovárali.

Čo sa môjho materiálu liečenia, ľudu, a najmä čo sa robotníctva týka, to v porovnaní s breznianskym okolitým obyvateľstvom telesne a veru i duševne bolo pod rovňou. Toto je národ vycivený, bledý, slabý. Tak sa zdá, sčiastky podľa rodu, od stá a stá rokov skrpateného plemena, a sčiastky — a tá sa zdá prvou a hlavnou príčinou — následkom zamestnávania podzemnou, vždy mokrou prácou, odlúčenou od slnečného svetla a čerstvého vzduchu. K tomu treba pripočítať nedostatočnú chovu, takmer celý týždeň kapustná polievka, a keď tej niet, vrelá octová polievka, naliata na varené zemiaky. V sobotu večer varená kapusta s haluškami a čo hrdší, v nedeľu na obed solené mäso s krúpami. Najväčšia čiastka baníkov býva po okolitých vrškovatých obciach. Ráno o druhej hodine ich budia, vtedy si zaje kus chleba, a ak má za čo, vypije k tomu trochu pálenky. O tretej, keď sa zhromaždili po príhodných hŕbach, tiahnu pri lúčoch vrchom do Kremnice: mladší vopred, starší vzadu, tamtí kliesnia v zime v snehových víchroch zafúkaný chodník, a tak chrčiac a zdýmajúc kráčajú, aby nezameškali na bani štvrtú hodinu a neboli pokutovaní. Tam ich potom hutman značí a vyvoláva po mene, pričom sa každý musí obrátiť okolo stĺpa čnejúceho v izbe; zatým nasleduje pekný, jednoduchý, prenikavý nábožný spev, a tak každý s kahancom v ruke spúšťajú sa rebríkmi — zriedkavejšie visiac na povraze — do priepasti. A bohužiaľ, nejeden z nich viac slnka dňa neuzrie, alebo keď ho uzrie, vynesený pomocou druhých, ožobráčený, dolámaný, dodrúzganý bol odovzdaný mojim rukám. Tamdnu v rozličnej hĺbke, v rozličných podzemných doloch vŕtali, strieľali, kopali, hrabali, skálie na vozíkoch odvážali atď. — zriedka v suchom, obyčajne v mokrom, zamazaní až na nepoznanie. Na niektorých miestach, kde sa chemickým spôsobom kopaniny, kovy rozpadúvali — napríklad železné kýzy^[210] — týmto činom sa vyvinuje toľká teplota, že tam takmer len nahí a s častým polhodinovým-hodinovým premieňaním môžu pracovať.

Po jedenástej predpoludním vylezú von, v gápli sa preoblečú,^[211] umyjú a tak už ustatí zase hodinu cesty jachajú domov. Dôjduc do bytu, strovia horespomenutý obed, a pretože sa títo dedinčania takmer napospol zaoberajú hospodárstvom, po obede hneď sa berú sedliačiť a pracujú, najmä v lete, kýmkoľvek vidia. Pri toľkom zamestnaní a nedostatočnej chove práca mu tvrdo, lenivo ide od ruky. On málo spraví, a tak i málo zarobí, a oba tieto účinky zle pôsobia: on je biedny robotník a biedne býva obyčajne i jeho potomstvo, a to hlavne mužské, lebo ženské sa predsa viac pohybujú na božom bielom dni.

A predsa títo otroci sú radi, že koľký-toľký istý groš dostanú do ruky, aby mohli zaokryť svoje mimoriadne potreby. Ak sa stane chorobou alebo vekom práceneschopným, dostane províziu^[212] — keď umrie, dostane i jeho žena; ba i jeho deti do istého veku dostanú províziu — a to láka, a právom tých chudákov. Vek majú neobyčajne krátky. Stupári meštiaci majú síce zväčša menej ťažkú prácu, a majú ju nablízku, ale paprú sa vždy a vždy v blate, vo vlhkom zdusenom povetrí, a títo sú ešte viac skrpatení, suchotári, škrofulózni ako rýdzi baníci. Neobyčajne veľa gogoľatých jesto.^[213]

Krem týchto baníckych robotníkov rozličného druhu a k nim patriacich kováčov, tesárov, kočišov atď. mal som ešte opatrovať hutníkov zo striebornej huty (tej už dávno niet), potom lesných robotníkov, rubárov a uhliarov kremnického okolia, a konečne elitu robotníkov, asi šesťdesiatich minciarov.^[214] Ku koncu som ich mal s privátnymi vyše sto dvadsať; mnohí z týchto minciarov, robotníkov všakovej kategórie — topiarov^[215] a minciarov kupujúcich peniaze, boli vážni mešťania, domoví páni, a boli kráľovskou mincou obstojne platení.

Nuž keď už aj chova breznianskeho kráľovského rubára neveľmi sa líšila od chovy kremnického banského robotníka — len natoľko, že ten predsa viac si hovel haluškami, mliekom a guľašou — jeho práca v slobodnej prírode, kde bol azda započatý a porodený, dopustila vývin jeho tela, jeho kostí a svalov, a handelčan bol vcelku Apolónom oproti týmto trasavým trpaslíkom s vypučenými kolenami. Dlho som musel privykať na pohľad na tieto ľudské mátohy. A bolo to rozoznať i v predpísaní liekov: u baníkov pôsobila tretina toho kvanta drastického lieku, čo som handelčanovi predpísal naraz (a mi pritom ešte nespokojný hundral, že to pre neho maštrancia preslabá); polovica toho kvanta bola už tomuto baníkovi priveľká.

Ako sa všetko na svete mení, tak za času môjho dlhého úradovania stali sa i tu premeny. Tak zanikla časom strieborná huta, keď v Štiavnici vystavali veľkú centrálnu hutu; osobníctvo prešlo sčiastky do penzie, sčiastky prešlo do inších prác. Po vyrovnaní mesta s lesným erárom rubári a uhliari sa tiež potratili. To isté bolo badať behom času pri baníckom personáli, ale počet robotníkov pri sviežom kovaní peňazí pre cudzozemsko (Berlín, potom Bulharsko) a pre uhorské krajiny sa rozmnožil, a keď znovu podujali hlavnú dolňu cisára Ferdinanda, nabrali veľa, pravda, najviac súkromných robotníkov, a títo tiež požívali výhody liečenia a peňažitej pomoci v chorobe, len penzie nie, a preto prispievali len polovicu, to jest tri percentá do pokladnice nemocných. V počte robotníkov panoval teda podľa okolností prielevok medzi osemsto — tisíc chlapmi, vcelku teda menej ako v Brezne, ale ľud toto oveľa maznavejší od tamtoho. Chorých bolo od šesťsto do tisíc ročne; a tu vedieť načim, že niektorí jednotlivci pochoreli i viac ráz do roka. Všeobecne, kremnické osobníctvo preukazovalo oveľa väčšie nároky na lekársku pomoc ako drevotárski otužení robotníci.

Moja ochodza^[216] siahala z Tekovskej stolice do Turčianskej a Zvolenskej. Mená obcí a jednotlivých taní^[217] sú: Kremnica, Veterník, Piargy, Blaufus, Dolný Turček, Horný Turček, Sklené, Horná Štubňa, Dolná Štubňa, Kráľovské Mosty, Bartoška, Kunešov, Lúčky, Kopernica, Horná Ves, Ihráč, Šváb, Bartošova Lehôtka, Jama č. l a č. 2, Kremnička, Podhradie, Jalná, Železná Breznica — spolu 25; z tých jedno mesto, štyri samotné bydliská a dvadsať obcí. Z nich poniektoré boli obývané jednotlivými robotníkmi a časom i z tých niektorí vymreli alebo sa rozišli, ako v Kopernici, na č. 1 a 2, v Podhradí. Najhlavnejšie, to jest robotníkmi najobývanejšie obce (čo sa totiž počtu mne zverených robotníkov týče) okrem Kremnice boli: Kunešov, Piargy, Lúčky, Blaufus, Horný a Dolný Turček. Farností, pri najrozsiahlejšej robote, bolo v mojom okrese pätnásť. S menením robotníctva menili sa i ony, ale viacej ich nebolo, lež menej áno. Moje najďalšie vychádzky boli do Turca na ceste z Dolnej Štubne proti Banskej Bystrici na Bartošku — dvadsaťšesť km a na Železnú Breznicu vo Zvolene od Hronskej Breznice (teraz železničný uzol^[218] do Štiavnice a na Levice) hore dolinou — tiež dvadsaťšesť kilometrov.

Na tieto dva body, obývané polesnými, šiel som obyčajne na noc — a druhý deň vrátil som sa nazad. Často sa to i tak netriafalo, ale dosť i toho bolo, keď mal polesný početnú rodinu. Hoci som v Brezne robil vcelku dlhšie vychádzky, ľahko mi každý uverí, že mi veru ani tu neprichodilo leňošiť, ale že som dobre musel zaberať, a pritom s vekom pomaly ubúdalo i prepotrebnej pružnosti, a na viac miest pre neschodné cesty, napríklad na Blaufus, Kopernicu a Lúčky, som musel pechúriť, čo mi v zime, v planých chvíľach, fujakoch a dažďoch zle slúžilo. Telesné štrapácie aj tu veru boli ťažké.

Keď som týmto objasnil obzor novej stanice, vrátim sa zase k svojej domácnosti. Naša hospoda sa nám čím ďalej tým menej zdala. Pretože sme boli navyknutí pohodlne bývať vo svojom vlastnom a sami osebe, ťažko nám to padlo žiť s druhými dvoma stránkami. Nad nami býval lesný majster Kastner, človek poriadny, ale pod nami bola krčma — tresku, kriku, huku dosť, statok oddialený na druhom uhle rínku. Síce výhľad z okien na námestie sme mali veselý, ale nie taký veselý výhľad mali sme vnútri izieb. Hoci sme prejali hospodu vyprázdnenú, predsa sme v nej našli spoluobyvateľov, nežiadaných, neočakávaných a nanajvýš nepohodlných. Klincové diery v stenách a dverné obruby boli okrášlené červenými čačkami, akoby paprikou posiate, a táto nešťastná božia kára spúšťala sa v noci na našu nešťastnú kožu, vydržiavajúc hody. No ale pre nás to nebola zábava. A stalo sa teda naším heslom, že my už raz, a čo by čo bolo, s takou dotieravou partajou spolu nažívať nemôžeme a jedna z nás musí vytiahnuť; a pretože ona to nijak nezamýšľala, vypovedali sme my, a potom v októbri sme vytiahli, a tých červených honvédov nechali sme tam táboriť, kde sme ich našli my a potom oni nás.

Naše deti vžili sa skoro do nových pomerov. Chodili usilovne do záhrady a tam v príhodný čas pásli kravy a ich potom doháňali domov. Najmä Mariška (teraz Teschlerka, už stará mať) stala sa známou u bližších, ďalších susedov svojím smiešnym správaním, keď s batohom plným trávou na chrbte — malý smiešny škvirk — s dlhým prútom a dlhou vážnou tvárou hnala pred sebou ťažké, pomaly vykračujúce kravy. Bola to vôbec bystrá žubrienka, kdežto Bertika, ňou často a samopašne dráždená, vyznačovala sa tichou dobrotou. Letora tejto bola spozdilejšia.

Výhoda, ktorú som v Brezne nemal — a pri všetkej námahe a hoci bola taká prepotrebná, predsa som ju nemohol vydobyť — v Kremnici bola tá, že som mal pomocníka, čiže správne rečeno dozerača chorých, ako to v Štiavnici menujú, špehúna. Tento človek, poslaný, kde bolo treba, pokonal i menšie chirurgické práce, a nemusel som sa unúvať, donášal mi správu o stave choroby. Okrem toho bola v meste nemocnica, kde sa štyria, v prípade potreby šiesti chorí mohli ošetrovať, čo ako mne tak aj robotníkom bolo veľmi výhodné. Najmä v baniach pokaličených sem donášali.

Ešte pred revolúciou započatá hlavná dolňa, ústiaca pri Hrone v susedstve Sv. Kríža pod menom Hlavná dolňa cisára Ferdinanda, bola pod ministrom Thinnfeldom,^[219] ktorý i po našich banských mestách konal vedecké cesty, jeho rozkazom zastavená, ale potom zase po niekoľkých rokoch pod uhorskou vládou^[220] pokračovalo sa v kopaní ďalej, a už teraz (r. 1900) je hotová, prevŕtaná až po samú Kremnicu v dĺžke 7491 siah a podzemné vody stekajú ňou do Hrona. Ja z mojej stránky pochybujem, že by sa týmto vŕtaním dier, pohlcujúcim milióny, pomohlo na nohy kremnickému baníctvu, padlému do zeme, ako to zrejme vysvitá z môjho tridsaťštyriročného pozorovania.

A to isté platí o Štiavnici, kde tiež vyše sto rokov podbíjali od Hrona pri Rudnom až pod štiavnicko-vindšachtské bane takúže nákladnú a tiež míle dlhú Hlavnú dolňu cisára Jozefa. A aký toho výsledok tam? Čím ďalej, tým viac klesajú a z úžitku vychodia jednotlivé bane, umenšuje sa úradníctvo i robotníctvo, a na to miesto nastupuje neodškriepiteľný úpadok. Hja! Keď i pomocou vyvinutej, zdokonalenej techniky práca ide veselšie a pokrok v dorábaní náramne napreduje, predsa z druhej strany ľudská práca sa stáva drahšou, zlato, striebro je menšej hodnoty a ich dobývanie všemožnými strojmi a na to potrebný materiál sú drahé. Dobývané kovy nerastú, ani sa pomerne toľko nevyťaží, žeby ich bolo nazvyš a tak teda nasleduje čo rok zrejmejší úpadok. Podľa prechovávaných nádejí by výsledok dokonalej hlavnej dolne mal byť skvelý, keďže vodami hatený prístup do hlbín, preplnených bohatstvom, sa stal teraz voľným. Ale skutočnosť nezodpovedá očakávaniu; pravda, zlato sa vydobýva vo väčšom množstve ako predtým, keď sa spôsob jeho dorábania na každom poli zľahčil, ale čo z toho, keď útrovy jeho dobývania ešte vždy jeho hodnotu prevyšujú, a čím hlbšie budú robiť, náklady budú tým väčšie. Tu by pomohla len mimoriadna hojnosť zlata, čo sa podľa doterajšej skúsenosti ťažko dá očakávať.

Podľa tu uvedeného, v živote ľudskom sa veľa prihodí — správne rečeno — mnoho sa zmení. Čo sa toho v mojom živote (posiaľ za sedemdesiatosem rokov) a v mojom tridsaťštyriročnom tunajšom prebývaní zmenilo! — Niektoré veci predtým všeobecné, známe, časom nielen že sa do zniku stratili, ale ich mená potomkom z pamäti vypadli a z ľudských úst vymizli.

Z tých mnohých len niektoré: Turneri na vežiach vo dne ex offo^[221] vytrubovali štvrťhodinu, a pritom si obľubovali vo všakových vykrútených nôtach; teraz dávajú znamenia svojho bdenia píšťalkou. Hlásnici výkrikmi oznamovali nocou hodiny, putujúcim hodinám podobne, pričom nechybovali pobožné veršíky, vyspevované silným gágorom: „Chváľ každý duch Hospodina, i Ježiše jeho syna, už bila dvanásta hodina! Zachovajte svetlo, oheň, aby nebyl lidu škoden!“ V Banskej Bystrici slovenskí hlásnici, ale už len tí starí, hlásili po nemecky, a to asi takto: „Meine Herrn lässt Euch sagen, die zwölfte Stunde hat’s geschlagen, thuts behüten Feuer und Licht, damit kein Schaden g’schieht.“^[222] Veľmi starý hlásnik, od koreňa Slovák a celkom bezzubý, posledný verš na rínku tak pokrútene a nemotorne vykrikoval, tak šušľal jazykom, že to „damit kein Schaden g’schieht“ zvučalo celkom, akoby bol chudák starý zahundral: „keď ši štarý, šadni ši.“ S veľkým gaudium sme načúvali toto dôverné dokončenie, a môj úbohý, dobrý Samko Bodorovský pri načúvaní vypukol do hlasitého rehotu. Teraz týmto všetkým originálnym speváckym bravúram všade urobila koniec medzinárodná píšťalka.

Veľké a zvláštne zmeny stali sa aj na poli remesiel. Cez stá a stá rokov zastávali remeslá veľkú úlohu v meštianskom zriadení prostredníctvom svojich cechov a boli útočišťom vied a umení. Pri obranách svojich miest tvorili i dobre ustrojenú vojenskú silu. Stroje, fabriky roztrepali cechy, ručný priemysel stal sa nevýznamným a trpí na zádych, ktorému — tak myslím — nieto pomoci. Že je tomu tak a že mnohé remeslá zmizli z povrchu zeme a po nich už ledva pamäti, ba ani mena niet, to môžem ja zo svojej skúsenosti dosvedčiť.

Z toho veľa, len niektoré. Ako chlapec poznal som v Banskej Bystrici pásnikov, ihlárov (títo robili aj železné pracky a spinky), jeden taký býval v Novej ulici (teraz sotva nejakí jestvujú). Pilnikári, hrebenári — tým už dávno hrebene spľasli, keď ich fabriky vyčesali. Klinčiari: kupec Puschman a kráľovský erár v Hronci ich zaneprázdňovali celé kŕdle. Teraz toto remeslo pošlo a udržalo sa len ako prirodzený pud u Cigánov. — Cigán môže byť len obrábateľom železa, husieľ, alebo je kmínom. Z toho jedným Cigán musí byť; geniálny Cigán sprace sa i do všetkých tých troch umení.

Keď som sa ako filozof viezol do Pešti, dokázal mi istý radvanský klinčiar, so mnou cestujúci a dopravujúci tovar, nemožnosť ďalej konkurovať s fabrikátom, a to bolo počiatkom štyridsiatych rokov predošlého storočia. Bystrický hušták bol obsadený súkenníkmi: Hajník, Mensatoris, Gábor, Šandory, Bystrický atď. Boli medzi nimi i postriháči, napríklad Hanuska oproti hámru, kde bodľavými kefami drhlil na rámoch vystreté modré súkna. Súkenníkov už málo, alebo nič — namiesto toho vznikla súkenná fabrika. Ostatných postriháčov postrihala už smrť.

Mnoho by sa dalo ešte o tomto predmete rozprávať. V Brezne boli najviac zastúpení garbiari, asi vyše šesťdesiati. Či sa ten počet teraz zmenšil, neznám, väčšia časť z nich zapodievala sa baranicami. Týmto remeslám slúžili obyčajne v zime, kdežto v lete zaoberali sa roľníctvom, hospodárstvom. Tu i tu bolo ešte vidieť kroj obecných mešťanov: nebomodré nohavice, ale ináč panovalo tmavé súkno. Nohavice na remeň, tesné, do čižiem, náprsník s veľkými, obyčajne striebornými gombami, krátky kabát, nad rukou s kus vykasanými rukávmi, čo bolo nevkusné. Napredku na prsiach pri slávnostiach holengal sa na dlaň široký, štrngajúci filigránsky zdobený mainc,^[223] na krku čierna hodvábna šatka, na hlave široký plstený klobúk. Taký bol za mojich čias sebavedomý, do sviatku vystrojený mešťan — Brezňan. Jeho spoločnica, vystrojená v tmavých šatách, vyznačovala sa kápkou na hlave: tiež tmavou, čipkami okolo tvári obrúbenou, navlas podobnou veľkému atramentáru. Z pliec visel jej po driek krátky nazberkaný kepienok, okolo krku a prednými goliermi dolu obrúbený líščím grznom. Teraz, ako som videl a ako počujem, toto nosivo čo deň to viac ustupuje novomódnemu, všetko nivelujúcemu odevu. Brezňan je dnes štucer,^[224] ona štucerka.

Mužský banícky ľud kremnického okolia nosí sa vcelku viac-menej podobne obkľučujúcemu ho národu slovenskému a líši ho v tomto ohľade len reč a čosi v poschodovom stavaní domov a nadlho roztiahnutých dedín vo dvoch radoch. Ako zvláštnosť, odchýlku od širíc, halien a kabaníc nosia banskí Nemci vrchnú šatu, plášť, takže z bielej hune, na spôsob haleny, ale kratší a na zadku na krku opatrený malou kuklou, alebo bez nej, opatrený jednoduchým stojacím obojkom s počiatočnými písmenami nositeľovho mena. Túto hábu oni menujú Kappenmantel^[225] a podľa zachovaných obrazov zdá sa to byť veľmi starého pôvodu. Starodávni baníci pri mokrých banských prácach čukle svojho odevu prehadzujú si cez zelenú čiapku.^[226] Slováci od Kremnice dolu dolinou po Bartošovu Lehôtku nosia na kabaničnom obojku čiernym motúzom proti chrbtu od väzňov dolu poznačenú podobu čukle. Istotne to bude len znak kedysi nosenej čukle, slúžiaci už len za ozdobu.

Banský ľud sú prevažnou väčšinou Nemci. Slováci sú len niektorí tu a v okolí bývajúci, alebo sem dočasne poslaní zo Starých Hôr a Španej Doliny. Títo sa vyznačujú ako inteligenciou tak aj usilovnosťou. Reč Nemcov, nadovšetko obývajúcich kremnické okolie, je vo svojom spôsobe prepodivné nárečie, zvláštne a starozachované, žiaľbohu málo uznané, málo skúmané, a to by veru úplne a zvlášť od svojich súkmeňovcov zaslúžilo. Slováci ich posmešne volajú „Handrbulcami“. Čo to má znamenať, či je to pretvorené slovo, to neznám. Ja dokonale viem po nemecky, ale spočiatku tvrdo mi ich bolo rozumieť; reč ťahajú a v tom hneď zase zaseknú; v prvom prípade ťahanie sa podobá hlasu — vrave drevorubárov breznianskeho okolia, ktorí slovenčinu tiež ťahajú ako títo nemčinu; nie div, však predkovia tých rubárov doputovali z väčšej čiastky z nemeckých krajov. Pritom zvláštne je i to, že okolití Slováci, napríklad Nevoľné, Horná Ves, Šváb, Bartošova Lehôtka — pokiaľ totiž siahal vplyv Nemcov, to jest vplyv baníctva — rozťahujú slovenskú reč ako Nemci svoju, neobyčajne mrzkým, neslovenským spôsobom, s nesprávne položeným akcentom, napríklad kd^eže si b^ou, ach veď ťa vid^ím. Ale táto handrbulská nemčina má pre skúmateľa drahný poklad krásnych starých, už takmer do zabudnutia upadlých (saských) slov. Tu len niekoľko z nich: strupfen (springen), harren (warten), flugs (gleich), Harnisch (Zorn), ergelten (verstauchen), Gebrest (Krankkheit), Ruthe (Joch), a glir (so ist — auch gleich), Geschäft (Hoden), merkal (ein wenig), Stümperl (ein Stückchen).^[227] „Áno“, „nie“ vyslovuje dôkladne čisto: „ja“, „nein“, ako okrem Sasov máloktorý nemecký kmeň vyslovuje. Druhé nemecké spisovné slovo vyslovuje obyčajne na nepoznanie, a preto znateľ nemeckej reči, s nimi v styku stojaci môže sa len po dlhšom čase s nimi dorozumieť. Ako zvláštnosť ešte chcem pripomenúť, že oni takmer všade vyslovujú b ako w a toto ako b. Aubi, aubi, bo borst den?^[228] (Auweh [ach] wo warst den?), bindisch-windisch — po slovensky (to jest Wende, ako Sasi nazývali Slovákov). Keď hovoria po slovensky, pred r radi predkladajú h, napríklad hrajnica — rajnica, ryba — povedia hryba, a zase pred h kladú r, napríklad Hronec — Rhonitz. (Či tu nie ten istý spôsob v slovách: Rhone, Rhein a naša rieka Hron?) No a veľa tomu podobného a zaujímavého by sa tu ešte našlo.

Zaujímavá je aj procedúra, vyvinuvšia sa zo susedstva dvoch národov, slovenského a nemeckého, z ktorých predný sa ako fyzickou mohutnosťou, tak i duševnými prednosťami vo svoj prospech od nemeckého líši. Dlhým spolubývaním, teda dlhým a širokým stykom prejali jeden od druhého výrazy, a svoje írečité utratili. Tak napríklad Hornoturčan, došlý do Kremnice, nepovedal by za svet, že „prišiel schválne“ — to nie, ale povie: „prišiel som flaisom“. A Nemec nepovie to isté: „Ich bin mit Fleiss gekümmen“^[229] — nie, tak sa nevysloví, ale vysloví sa pevne: „Ich bin náročky gekümmen“. Keď si sa zjednal so Slovákom na nádennícku prácu, on k tomu ešte pýta: „Ausňu“ (Jause), za svet nepovie olovrant. Keď si s Nemcom na tej istej otázke, pýta od leba: „Olivrant“. Jause on nezná. Potratili svoje, a zodvihli cudzie. Tak asi ako Maďari potratili na dlhej dráhe doterajšej vlasti slovo pre význam sena a slamy. Správne sa dá predpokladať, že oni ako kočovný národ, majúci a opatrujúci: tehén, juh, ökör, ló, kecske atď., znali a potrebovali tento krm a preň museli mať i svojské slovo; no stratili ich a na to miesto prejali: széna, szalma. Predtým kradli celé registre slov, a teraz — kradnú, nie kradnú, ale silou-mocou privlastňujú si celú reč, a hlušia toho, kto si ju bráni. — Ako sa to zrovnáva s humanizmom? Nijako!

Počiatkom môjho príchodu do Kremnice, po odbavení úradných a poloúradných návštev robil som súkromné návštevy; a tak, rozumie sa, navštívil som i banského kráľovského úradníka Makuca, rodeného Slovinca, vychovaného v Chorvátskej a v tento čas meškajúceho sťa šichtenmajster^[230] na Ludovike. Bol to rozumný, energický chlap a srdečný Slovák. Pozdejšie bol tu dočasným riaditeľom kráľovských baní, ale toto všetko bolo tomuto podujímavému mužovi pritesné a pošiel nezadlho potom ako riaditeľ velikánskych olovených a zinkových baní do Bleibergu v Korutansku,^[231] a predlani, už ako penzionovaný súkromník žijúci v Hradci, bol povolaný do Južnej Ameriky, kde za honorár šesťdesiattisíc zlatých mal podľa ním vyhotoveného plánu zaviesť bane. Koncom predošlého roku vrátil sa zase do Hradca, svojho bydliska. Ako riaditeľa bleiberských olovených závodov navštívili sme ho v lete r. 1877 so ženou a dcérou, vracajúc sa z talianskej cesty.

V Kremnici navštívil som hneď v prvé dni Pavla Križku^[232] (pochovaného práve predvčerom 27. marca 1902) v jeho vlastnom dome, teraz treťom v mojom susedstve ležiacom, pri samom potoku pod č. 101. On vtedy bol učiteľom a organistom evanjelickej cirkvi, ženatý a otcom, tuším, už dvoch detí. Ako počiatočníkovi on mi tu bol dobrou radou poruke. On už vtedy, keď som bol v Brezne, skúmal rúnové nápisy na Velestúre,^[233] hraničnom zvolenskom vrchu, a tie rúny v matičných spisoch opísal a vyobrazil,^[234] a vynasnažoval sa tie nápisy preložiť do slovenčiny. No mne sa zdá, že v tom veselo pracovala jeho fantázia, a keď to azda ľahkým spôsobom ísť nechcelo, no ísť muselo. Traja sa potili nad prekladaním tých nápisov, Slovák (Križko), potom Čech a Maďar (Botka)^[235] a každého preklad a výklad líšil sa od druhého, každý si ho pripravil, posolil a polial svojou omáčkou. Škoda, že tieto nápisy, už teraz svetu obnažené, všetečnosti a samopaši darebákov sotva nadlho budú odolávať. Paľko Križko ma teda vyzval k ohliadnutiu týchto rúnových nápisov; a pretože okrem mojej zvedavosti poťahom tých nápisov zaujímal ma i chýrny výhľad z toho vyše tritisícstopového Verešďúra^[236] (Velestúra), vybrali sme sa 24. mája po planej, miestami strmej ceste, opatrenej na viac miestach v príhodných skalách poznačenými, to jest do skál vydlabanými znakmi — číslami z 18., 17., ba hen 16. storočia a banským erbom (dve kladivá krížom preložené). Prišli sme na stoličnú hranicu Tri Kríže. Toto meno pochádza od skutočných tam jestvovavších troch krížov, popri ktorých sa spúšťal chodník z Kremnice do Bystrice dolu — už či na Malachovo, či Dobrú Jamu a pri Morskom oku, zapadnutej prastarej a teraz vodou zaplnenej jame, kde kedysi pred vynájdením Ameriky dolovali ortuť (živé striebro). Odtiaľ pochodí i meno blízkej drobnej obce Ortuty, založenej istotne baníkmi. Vozík sme nechali stáť pri hostinčeku v blízkosti Troch Krížov, a my sme vystupovali asi pol hodiny na chlm, čnejúci nad hostincom. Tamhore pod zápolistou trachytovou kopou^[237] vyškieral sa ešte hrubozrnný sneh. Vyhriati sadli sme si pre ochladenie na chvíľu naň, hľadiac prosto dolu na Banskú Bystricu, rozloženú pred nami a pod nami, a čo pri tom bolo podivné, netrpezlivá bučina nás tônila bledozeleným lístím.

Potom sme si obzreli nápisy: najväčší bol vykresaný na samom brale, z južnej strany, druhý bol od tohto asi štvrť hodiny v húštine — v balvane asi do polovice zahrabanom v zemi, takže sa nápis, aby sa mohol obzerať a skúmať, musel vyhrabať sčiastky zo zeme. Pozdejšie sa už stal veľmi neprístupným; teraz by ho, ja aspoň a málokto druhý, stvrda našiel. Tretí, ručný kus, našiel bol Križko pod bralom, takrečeným Jungfraustein;^[238] bol to odlomok. Obšírny opis je obsažený v matičných správach, svojím časom vydávaných. Na tento zaujímavý výjazd povolal Pavol Križko i niekoľkých Bystričanov; prišiel profesor Jozef Klemens^[239] s dcérami, niekoľkí profesori, medzi nimi Emil Černý,^[240] teraz účinkujúci na gymnáziu v Moskve, a ešte niekoľkí mladí obojeho pohlavia. Profesor Klemens zbieral rúnové nápisy pre Maticu slovenskú do sadry ako podarené odtlačky. Pri tej príležitosti ktosi poznačil tento deň pre budúcnosť červenastou olejovou farbou na príhodnom mieste tej zápole a opatril menami prítomných.

Kým sa toto pri veselej nálade robilo a konalo, zbierali sa husté mračná tam okolo Prašivej hole a nezadlho zatým začalo tam strašne dunieť a blýskať sa, a hoci tá diaľka od nás činila pár míľ, predsa sme tú katastrofu mohli vidieť a počuť. Najväčšmi zúrila nad Slovenskou Ľupčou, ktorej pekný hrad, pokiaľ nebol zahalený v tmu-mračicu, sme čisto, jasne videli. Pre mestečko Slovenskú Ľupču a hlavne Ulicu ten príval bol ozaj katastrofou, lebo narobil mnoho škody, ba ako sme pozdejšie počuli a čítali, katastrofa si vyžiadala štyri ľudské životy.

Velestúr nie je vysoký, ale stojí — čo sa týka výhľadu, obzoru — na veľmi výhodnom mieste. Povedá sa, že z neho vídať jednotlivé body trinástich stolíc, a to do Tekova, Turca, Hontu (Sitno), Gemera, Novohradu, Zvolena (Španiu Dolinu, Ľupčiansky zámok, okolie Brezna, Ponickú Hutu, Vígľaš, Banskú Bystricu ako na obrázku), Spiša (Tatry), Liptova, Oravy, Trenčína, Nitry, Peštianskej, Prešporskej (?).

Zahrúžení v obdivovaní utešeného obrazu a velebného a strašného zúrenia rozhnevanej prírody, videli sme, že sa tá surma blíži. Ja som vyslovil mienku, aby sme sa zavčasu pratali pod strechu hostinca, ale odhováral nás nablízku ovce pasúci všetečný valach, k tomu vyslúžený vojak a vyskúsený hvezdár, že keď tamhore duje odporný vietor, tá búrka k nám nedosiahne. Toto autoritatívne tvrdenie účinkovalo na veriace mysle mojich druhov. Ale keď sa spanilá Bystrica začala ukrúcať do akéhosi popolavého plášťa a nám z očú zmizla, keď nad ňou bubnovalo a nad tými mnohými plechovými krovmi krúpy tak hlasno rachotili, že hukot, akoby v bruchu velikánskej basy, bolo počuť až hore po tú našu katedru a začalo nám rozhadzovať ponad hlavy nebeské zápalky — tu veru vo falbovské (chýrny chvíľový prorok) proroctvá^[241] nášho pastiera som viac nemohol dôverovať a hľadel som svoju upotenú kožu zavčasu odniesť do suchého, čo sa mi pri vrtkom manévrovaní v najlepšom poriadku podarilo. Ale moji spoločníci už veru v neporiadku, nestačiac si ani kabáty zotchnúť, zadychčaní s vyplazenými jazykmi, pokropení vrútili sa do priestrannej, ináč veľmi jednoduchej krčmovej izby, a za nimi hnal, čo len jeho ovečky stačili, nepovolaný prorok.

Jemu za pätami privalila sa búrka, akej, chvalabohu, často nebýva. Veruže sa tá veľmi podobala súdnemu dňu. Ešte som ho síce nevidel, ale si ho tak predstavujem. Všetky strašné elementy, čo bývajú v oblakoch, boli rozpustené. Pri zázračnom tresku-plesku napadlo krúp na dobrú stopu, popred dvere tiekol potok vody, a vo vyše tristostopovej výške mi skoro voda vzala môj vozík, stojaci pred stajňou a krčmárka zalamujúc rukami plakala v strachu, že jej potopa stajeň s teľaťom odnesie dolu do doliny. Ja som sa načiahol von dverami a nabral za klobúk krúp, hrubých ako behúnky, a potešujúc ju, začal som ju nimi žehnať a kropiť, a keď som v pitvore zočil proroka-pastiera, učupeného tam so zapekačkou v zuboch, chytil som ho za krk a vyšmaril som ho pred dvere do takmer po kolená siahajúcej krúpovej polievky: „Choď, reku, prorok! Tebe neprší, nemáš tu čo hľadať.“

Pretože búrka bola taká mimoriadne tuhá, netrvalo dlho a poberala sa ďalej na návštevu — a nastalo utíšenie. Ale následky? Pekné, májové, šalátovozelené listy do zniku stĺklo. Tamdole, ako sme sa neskoršie dozvedeli, na Blaufuse zobralo ľuďom všakové domáce náradie a v sohlergrundskom potoku^[242] pri samej Kremnici utopil sa obstarný chlap. Keď sa už rozhorčenosť nebies úplne pominula, poberali sme sa už proti večeru každý svojou cestou domov. A tuhľa, keď môj kočiš priahal, prv ako sme mali s Križkom vysadnúť, kočiš musel krúpy z vozíka lopatou vyhŕňať. Keď som pred desiatou večer zosadúval pred domom na rínku, ešte som videl za sedliakom asi dve hrste nestopených krúp.

Vychádzku na Velestúr konal som kvôli kratochvíli v spoločnosti pánov a paní za môjho tunajšieho tridsaťštyriročného bývania ešte potom — pravda, v mladšom veku — viac ráz. O rúnových nálezoch, ich pravdivosti, mnohí pochybovali — s tým, že ich sám Križko vymyslel^[243] a tam ich vyhotovil. No pri jednej takej vychádzke, keď som sa unavený vystupovaním, fajku v ústach držiac (v ten čas som ešte fajčil), vyvaľoval pri ohni, kde sa obed chystal, donášal mi mestský kapitán Burkart, žarty stvárajúc, všakové popukané, prehĺbeno poškrabané skaly, až mi toho búrenia z pokoja bolo primnoho a vyhrážal som sa mu, že mu takéto prinášané rúny do chrbta hodím. Doniesol mi ešte predsa jeden ručný kus, vyše dobrej dlane, a hľa! Na ňom celkom zreteľné rúnové nápisy, zreteľné a čistotne vyvedené!

Vonkajšia povrchná kôra ako nápisu tak celej plochy bola rovnako asi na dva milimetre zvetraná. Okrem druhých teda najvážnejším dôkazom bola tá okolnosť, že na všetkých tých divných, nám nezrozumiteľných nápisoch povrch písem, vydlabaných do skaly, bol čo do farby a formy práve tak hlboko zvetraný, ako bol zvetraný povrch celého nepopísaného kameňa. Tým neodškriepne bola dokázaná pôvodná starobylosť nálezu. Tento kus náhodou nájdený Burkartom v rumoch rozsypaných skál ma veľmi tešil a bol dôkladným a vážnym predmetom pravdivosti týchto rún. Daroval som ho zosnulej v pánu — našej Matici slovenskej.

Od tých čias som viac nepočul, že by kto bol či v celku a či v odlomku našiel nejaké stopy ďalších rúnových nápisov. Pri týchto pár ďalších svojich návštevách videl som, bohužiaľ, ako rúhavé, hlúpe ruky toto posvätné miesto kynožia, keď škrabúc a zatínajúc valaškami a nožíkmi za ťahmi starovážnych písem, rušia ich podobu a pokoj a samopašne nivočia pomník prastarej kultúry!

Janko Čipka sa vybral s Adelou, manželkou mešťanostu Sama Lopušného, s Karolínou, manželkou Jána Kozelníckeho a so svojou dcérou Oľgou, teraz vydatou za dr. E. Kolczonaym v Bystrici, na slávnosť založenia Národného divadla v Prahe. Stadiaľ po veľkolepých slávnostiach v prítomnosti asi dvestotisíc ľudí pobrali sa do Viedne a nazad do Pešti. Všetko bolo pekné, krásne, len to jedno sa Adelke nepáčilo, že jej pri veľkom návale a stisku vytiahli z vrecka prsteňov a šperkov v cene šesťdesiat zlatých. Okrem Oľgy tí druhí cestovatelia už odcestovali do večnosti. Pri tej príležitosti mi Janko 5. júna 1868 píše, že je Mikuláš Ferienčík na tento čas spokojný, keďže mu odberajú okolo tritisíc exemplárov Hlásnika.

Pod uhorskou vládou snažil sa náš dr. Fr. Schillinger, banský fyzikus, rodák Štajerčan (ak sa nemýlim Hradčan), všemožne učením sa reči s maďarstvom asimilovať, a pritom úfal v reorganizáciu lekárstva, a úfal sa i svojej vyššej platnosti a vplyvu pri banskej správe. Keď cestujúc v úradnej povinnosti, pojal ma tento ináč poctivý, dobrosrdečný, ale ambiciózny a čo sa jeho zovňajšku týče, Donovi Quijotovi navlas podobný — teraz novopečený Maďar, ale korenistý Nemčúr — so sebou do Tisovca, Revúcej a tam na Železník, mal som príležitosť obdivovať jeho pokroky v prisvojovaní si maďarčiny. Lingvista bol už i tak značný, pamäť mal výbornú, ale vyslovovanie maďarčiny bolo doprosta štajersky krudélne.^[244] Keby sa, idúc cez maďarský cmiter, po maďarsky bol zhováral, iste by sa boli rýdzi Maďari razom prebúdzali. Včasráno vstával, lebo na ogabanie, mastenie, česanie svojho chudého, dlhého tela potreboval čo len dve hodiny, a pod tým časom cvičil sa v čítaní maďarských románov. Kým sa vylízal, ja som ležal v posteli a mal som gaudium pri vyslovovaní ozaj tatárskych slov; tak napríklad čítal vždy miesto: kakas — kakáš, miesto: járandós^[245] — ja randoš. A tak to šlo in infinitum.

Tento tu opísaný, ambiciózny dobrák zamýšľal pod novou vládou (dušou a telom jej oddaný) uskutočniť nové ním vyhotovené plány, kde by on, pravda, ako zdravotný šéf mal zaujať miesto radcu pri direkcii. Táto jeho snaha sa zmarila a ostalo, ako mi to dr. Toelg 3. júla 1868 zvestoval, pri starom, čo jeho (totižto Schillingerova) márnotratnosť ťažko niesla.

Brat Adolf, vindšachtský abiturient, ma upovedomuje, že sa 6. júla k nám ustanoví a 7. júla hodlá prejať službu šichtenmajstra na Piargoch, kam ho preložili. A tak sa stalo, a on chudák, akoby z raja vydurený, s ťažkou mysľou a osamote tamhore pri zasypanej jame Mathiasa pískal smutnú nôtu. Nuž tak sme sa zišli tu — my dvaja exulanti. Jeho žena Bety s deťmi Oľgou, Ľudmilou a Vladimírom, pretože tie prvé dve boli vyučované doma, nechtiac pretrhnúť učenie, mali sa prisťahovať s náradím len na jeseň, čo sa i stalo. A tak my dvaja s bratom veľmi často sme sa schádzali.

Sestra Petronela sa taktiež 8. júla 1868 ohlásila a medzi inším spomína, že medvede držali pod hoľami medzi rožným statkom grand cercle.^[246] Čo pokaličené ostalo ešte nažive, a čo medvede beafstekovať^[247] nestačili, Brezňania vyrúbali a že toho mäsa bola hojnosť, svedčí jeho nízka cena dvanásť-štrnásť grajciarov za funt.

Dr. Fr. Schillinger vyvoláva nás, kráľovských banských lekárov, aby sme utvorili lekársky spolok so sídlom v Banskej Štiavnici, tam aby sme sa schádzali na poradu, pravda, cesta sa nám nevynahradí, útrovy máme my sami znášať. Okrem toho budeme držať viac lekárskych novín, ktoré majú rad-radom krúžiť po vidieku, po staniciach. Na to sme síce pristúpili, i skrsol spolok, ale na zasadnutia do Štiavnice putovať, a ešte na svoje útraty, tomu rozumieť nikto nechcel. Spolok sa potom združil a prijal do svojho lona i baníckych úradníkov. A tak smer a zamýšľaný cieľ sa neuskutočnil a mravný účinok pre dr. Schillingera z toho plynul slabý. Jeho žiadosť, aby lekári nie baníckym predstaveným, ale predstaveným odborným, správne rečeno, jemu boli podriadení, aby sa on stal riaditeľom baníckeho lekárskeho úradu — tá sa nesplnila.

Ján Chalupka, superintendent, píše mi 10. augusta 1868 veľmi veselý list, aký ozaj len on, ten znamenitý humorista, mohol písať; ba už hen 4. júna mi nadmier vtipný list písal. To znak toho, že trápny pomer, aký sa bol vyvinul následkom dcérinho odbočenia odo mňa, časom sa vyrovnal a my dvaja sme sa zase veľmi dobre znášali a sme si v žartoch veselo narážali.

Haml baví sa, chorý, s trojmesačným povolením na Sliači. Veľmi sa čuduje, že by ma, ako som mu to písal, opätne hodlali ešte i z Kremnice preložiť; to že by už predsa len bol najväčší nezmysel, ale tomu on doprosta neverí; to že môže byť len hlúpy, prázdny chýr. No a pravdu mal, tak tomu bolo.

Dňa 19. augusta oznamuje mi dr. Július Gabriel, mestský lekár v Belej v Spiši, že je tesť Grozer opuchnutý. Že bol i v Ružbachoch. Ináč že je čerstvejší, on mu predpísal liek.

Dňa 26. augusta ma z Pešti vyzýva Hložanský,^[248] aby som dopisoval do jeho humoristického časopisu Buben a do Sborníka historicko-politického. Toto podujatie netešilo sa dlhému životu.

Navracajúc sa zo Štubnianskych Teplíc, prišiel k nám na návštevu Samko Lopušný, brezniansky mešťanosta, i so ženou Adelkou.

Ako už spomenuto, hospoda, ktorú sme v Kremnici na rínku obývali, sa nám vonkoncom nehodila. Nehodila sa nám pre nemiestnosť, ale tým viac pre nečistotu — krátko rečeno — ploštice, ktoré nás nesvedomite využitkovali; najhlavnejšie pre tú nepríjemnú, ba doprosta škodlivú okolnosť, že sme boli prinútení usalašiť kone a kravy ďaleko od hospody. Obzerajúc sa po hospodách, naďabili sme na nám vítanú hospodu v tom dome, ktorý je teraz naším majetkom. Vlastník toho domu (č. 99) bol mestský farár opát Hartman. Jeho v lete pošinulo, a tak dom pripadol jeho sestre — vdove, vlastne jej deťom — dcéram, vydatým za Jablonským a Hančokom. Spravili sme teda zmluvu, pričom bol prostredníkom pán Hančok, prísediaci vyššieho súdu v Banskej Bystrici. Uzniesli sme sa na tristo zlatých nájomného, a za to máme užívať vrchné poschodie celé, v prízemí dve izby pre moje úradné záležitosti. Druhé miestnosti má obývať pani Hartmanka s Grosmankou v prízemí. Dvor so staviskami máme užívať my, taktiež celú záhradu, s výnimkou dvoch väčších ostredkov pri veľkých záhradných vrátach. S 1. októbrom sme mali vtiahnuť na túto hospodu.

Dňa 19. augusta mi dr. Ján Salava, môj nástupca v Brezne, poslal desať zlatých ako vynáhradu za košarovanie a zlepšenie lúky na Braväcom. — Na Bacúch si vyviezol na nocľahy svoje vlastné periny, ale keď mu diéty ta prištedro narátané stiahli, zobral si zase brloh domov a obmedzil tie vychádzky len na veľmi potrebné zriedkavé prípady. Za mojich čias sme tam mali pre intervenientov skromne, ale predsa dostatočne zariadenú izbu v horárovom byte.

Dr. Toelga, hrončianskeho fyzikusa (teraz už, a podnes, úprimného priateľa, ale spočiatku, po smrti dr. Feju môjho sekantného predstaveného), zažalovali dve jazyčné ženy, že zapríčinil smrť ich mužom. Jeden z nich mal srdcovú chorobu, a proti lekárskemu odrádzaniu upotreboval teplice;^[249] druhý bol veľký korheľ, a obidvaja zahynuli na porážku. Hoci sa z toho podozrenia bolo ľahko vykrútiť, predsa tá vec, oddaná vrchnostiam, zapríčinila mu nepríjemností nazbyt. Bol síce skoro a úplne ospravedlnený, ale aspoň skúsil, ako to nepríjemne padne, keď človeka znezrady a bez príčiny napádajú.

Július Plošic mi 25. septembra píše z Viesky, kam sa ešte počiatkom roku 1868 zo Seliec ex officio^[250] presťahoval, že má byť 29. septembra Chrástkova inštalácia za svätokrížskeho farára. Ďalej mi dáva na známosť, že Pešťbudínske vedomosti majú do tisíc osemsto zlatých deficitu a tam že treba pomáhať. Na inštaláciu ma Michal Chrástek tiež povolal. Bolo tam veľa hostí, dopadla skvelo. Bol prítomný i Franko V. Sasinek.

Ignác Sásik, biskupský ceremoniarius, mi 28. septembra z Banskej Bystrice pripomína, že Emil Černý odchádza 1. októbrom pod veľmi prajnými výmienkami do Moskvy, kde bude prednášať na vyššom gymnáziu klasické reči. Tam je ešte posiaľ (1902). — I to mi píše, že som sa podľa stanov stal zakladajúcim členom kláštorského gymnázia.

Kmotor Anton Hlavatý, ako kráľovský nadlesný takže v r. 1867 z Brezna vypudený, stal sa skutočným tajomníkom v lesných záležitostiach kráľovstva českého pri námestnej rade v Prahe, s ročitými tisíc štyristo zlatých. On teda nemal príčinu banovať za svojou bývalou breznianskou službou, skadiaľ potom tak vysoko postúpil a bol so svojím osudom úplne spokojný.

Na uhorskom sneme prišla otázka o železnici, či má byť vedená na Banskú Bystricu a či na Kremnicu, aby v ďalšom svojom smere spájala Berlín s Pešťou rovnou, čo možno najkratšou cestou, a okrem toho hrala aj vážnu strategickú úlohu. Vláda a jej orgány vyslovili sa za čiaru zo Zvolena na Kremnicu a Vrútky ako najprimeranejšiu a poťažne za lacnejšiu, vzdor prirodzeným prekážkam vrchov, zákrut a početných jaskov tej čiary. Merníci, pravda, už čo z hrubšieho svoje plány a mienky boli vyslovili. V tejto záležitosti i náš Viliam Pauliny-Tóth ako kulpinský vyslanec slovo pozdvihol a obšírne sa o tom rozhovoril.^[251] Bystrica pracovala celou parou, ale nič nepomohlo, snem sa rozhodol za smer na Kremnicu a robili všemožné prípravy na to veľké dielo. Následkom toho teší sa i Dionýz Štúr v liste z 3. decembra, že sa nám dostane železnica.

V liste z 2. novembra mi pripomína, že sa pred ním mal vysloviť dr. Ján Mallý, vtedy prefekt Pázmánea vo Viedni^[252] (teraz ostrihomský kanonik), že ak stránka Slovenských novín^[253] má byť všade, ba i v Matici slovenskej majorizovaná, ona bude nútená druhú Maticu slovenskú založiť. — No, to by ešte treba bolo bývalo! O takých výčinoch za kulisami som ja a so mnou mnohí iní ani poňatia nemali — čo to za stránky, a v čom sa jedna od druhej stráni. Bohužiaľ, pod nátlakom sa znášajú, ale ako čo len kus voľnejšie dýchajú, už sú hotoví sa hrýzť.

Dňa 6. novembra 1868 ma valné zhromaždenie nádejného samostatného katolíckeho gymnázia znievského vyvolilo za výborníka, čo mi predseda a farár Sartoris a správca gymnázia Martin Čulen dávajú na vedomie prípisom.

Dňa 14. novembra mi Čulen z Kláštora, kam sa presídlil, píše, že on, Pavol Mudroň a Ján Jesenský^[254] — tento posledný v Mošovciach — kandidujú na snem. Jeho a Mudroňove veci že veľmi dobre stoja, takže sa úfajú istého víťazstva. Nie tak dobre stoja veci Jesenského… Na Čulenov jednohlasne prijatý návrh sa matičné zbierky uložia v Martine, a na ten cieľ bude sa tam stavať primeraná budova. A plán k tomu načmáral Bobula!^[255]

Dňa 16. novembra píše Michal Chrástek, že budúcim rokom majú Pešťbudínske vedomosti^[256] a Slovenské noviny prestať, má nasledovať fúzia a napozatým budú vychodiť Národnie noviny pod redakciou Mallého (?) v Turčianskom Sv. Martine. Národnie noviny od počiatku roku 1870 trvajú nepretržite podnes (1902).

Martin Čulen mi píše z Kláštora, že má plné ruky roboty. Píše dekréty výborníkom samostatného katolíckeho gymnázia znievského a je zaneprázdnený s usporadúvaním. Preklína Levoču, kde ako správca vyššieho gymnázia bol vystavený všemožnému prenasledovaniu. Bodaj by ju nikdy nebol videl. Je v disponibilitu postavený a ako taký ťahá od vlády päťsto zlatých penzie.

Dňa 22. novembra zvestuje mi Dionýz Štúr, že sa oženil. Bola to dobrá, príjemná osoba; podľa počutia pochádzala z nižšieho rodu, tuším, zo štajerských hôr, kde sa s ňou spoznal pri svojich geologických výskumoch. Po jeho smrti zdržiavala sa u Štúrovej matky, staručkej učiteľovej vdovy v Nitrianskej stolici, a tam umrela, a umrela i starká pani.

Samko Bodorovský mi 30. novembra 1868 oznamuje, že náš Andrej Braxatoris (Sládkovič) v Radvani je chorý, leží na smrteľnej posteli.

Jozef Liegerhoffer, valaštiansky farár a môj bývalý spolužiak na bystrickom gymnáziu, mi v decembri píše, že náš Jožko Kúdelka — pošinutý — zle sa má a budúci rok sotva už prežije. — V ten čas ešte jestvovali desaťgrajciarové banknóty.

Daniel Goldperger, evanjelický učiteľ, mi z Brezna zasiela tú nepríjemnú novinu, že tam 6. decembra zúril neobyčajný víchor a vyvrátiac po lesoch milióny stromov, narobil mnoho škody. V samom meste zaprel sa do nás, vlastne do našej strechy, vydvihol ju a asi štvrtú čiastku krútil v povetrí a až k samému kostolu o zem hodil. Čo sa tak víchor na nás vŕšil, čo si taký nejapný žart spravil, neznám. Túto istú veternú novinu dostal som 15. decembra 1868 od dr. Viliama Toelga, s tým dodatkom, že hustý, pekný les od Tlstého Javora po samú Sihlu, ten zázračný vietor skosil na posmech.

Samuel Bodorovský sa hnevá a somárstvom to nazýva, že železnicu povedú na Kremnicu a nie na Banskú Bystricu. Bystrickí mešťania sa vraj početne predplácajú na Pešťbudínske vedomosti. Azda preto, že podľa reči Viliama Paulinyho, povedanej na sneme, Vedomosti železničnú čiaru na Banskú Bystricu schvaľovali.

V novembri vtiahli sme po polroku na našu novú hospodu, ktorá sa po pätnástich rokoch stala naším vlastníctvom, v ňom ako domový teraz toto píšem. Podľa toho bývame tu ako vlastníci dvadsať rokov. O tom sa pozdejšie zmienim zovrubnejšie.

Rok 1868 bol pre mňa ozaj osudný. Trpel som v ňom mnoho, a veru keď sa poctivý človek z predsudkov a úzkoprsých náhľadov vyzlečie a nestranne súdi, uznať musí, že bez viny. Lebo čo som ja komu zlého urobil? Ja som hľadel a usiloval sa vo všeobecnosti slúžiť človečenstvu podľa svojich skromných síl, keď aj nie tou šablónou, nadišputovanou módou a mocou. Ja som iste, a vždy horlil za rozumnú, opravdivú slobodu — pohybovať sa slobodne, voľne, bez druhého — blížneho ujmy. Ja viac nemôžem, a ak je to hriech, tak si ozaj môžeme spievať: Bože môj, otče môj, jak je ten svet zmotaný!

Už v r. 1869 konali sa práce vymeriavania, to jest trasírovania navrhnutej železnice na Kremnicu, a pretože ten smer bol spojený s mnohými miestnymi prekážkami: jaskami, násypmi, priekopami, zákrutami a vystupovaním, tak tým boli i práce hamované a sťažené, kým sa konečne už na ustálenom pláne uzniesli. Trvalo to dlho do jesene, ba ani v zime práce úplne nezastali. Cudzinci — robotníci — sa neprestajne hrnuli, s nimi hromada inžinierov. Zaplavili mesto a okolie, narobiac nešerednú drahotu na bytoch a živnosti, slovom, na všetkých ľudu potrebných, ba i nepotrebných veciach. Ale nejdeme behu času a v ňom vyskytnuvším sa dejom predchytávať.

*

Rok 1869. Samuel Bodorovský, na ten čas advokát, potom na oslovenie Antona Radvánszkeho, ale hlavne na vyzvanie meštianstva, hlavný notár mesta Banskej Bystrice, mi 4. januára píše, že sa tam v zmýšľaní meštianstva stal akýsi prevrat. Tak čítajú od jedného času Pešťbudínske vedomosti dosť ochotne, a nielen tí mierni, ale čítajú ich s pozornosťou i najväčší doterajší odporcovia, napríklad Svoren, Urbány, Wagner atď. — mne dobre známe osobnosti, krikľúni, ktorým však už smrť dávno ústa zapchala.

Pri vtedajších voľbách Slováci namáhali sa na celej čiare vyvoliť svojich národných kandidátov, čo sa im nepodarilo sčiastky pre ich neskúsenosť, nezriadenosť, nemiestnu dôverčivosť, naivnosť, ale nadovšetko pre hrozný vládny, žiadnych prostriedkov nešetriaci nátlak, ktorý vrcholil v tých slovách: „Minden áron buktatni“. V týchto volebných naháňačkách diali sa nespočetné výčiny na všetky strany, zavdajúc Slovákom nespočetné príčiny k nikým nepovšimnutým, nevyslyšaným ponosám a žalobám. Jediný Slovák bol vyvolený: Viliam Pauliny-Tóth — ale nie na Slovensku, lež v Kulpíne, od Srbov a Slovákov.

5. februára mi Samuel Bodorovský z Banskej Bystrice píše, že Anton Radvánszky (ešte v ten čas nie barón) stratil ako župan Zvolenskej stolice u meštianstva popularitu. On kandidoval za vyslanca banskobystrického okresu Fischera (potom sa prekrstil na Halasiho), syna tučného korenistého Nemca, pernikára a rínkového mešťana. Mešťania kandidujú Sumráka. Et hinc illae lacrimae,^[257] tu sa teda ich zámery križujú. Reimlinger & comp., predtým najväčší antagonisti Slovákov, teraz ich ochotne navštevujú a odpytujú. Krotká duša Bodorovského nevidela v tomto farizejstve, že to len agitačné pretvarovania sa. Mešťania vraj ľutujú, že sa dali posiaľ za nosom vodiť. Ba ozaj, chudáci; a teraz dali sa na to naivných Slovákov za nosom vodiť. Po bystrických krčmách vystatujú sa vraj za Sumráka, po okrese za Ľudovíta Turzu, ktorý vystupuje na Sliači. Národovcov — Geromettu, farára na Starých Horách, a Klucha na Španej Doline vychvaľujú ako ľudí osvietených, demokratov, priateľov meštianstva a ľutujú, že pri voľbách r. 1865 proti nim pracovali. Čo sa voľby Ľudovíta Turzu týka, v jeho okrese sa nadovšetko Slovenská Ľupča charakternou dokazuje. Pevne drží s Turzom. Ale i v Podkoniciach zhodili zástavu Karola Radvánszkeho, Turzovho soka. V Kostiviarskej, Jakube a Ulmanke Karolovi Radvánszkemu zástavy a sudy s pálenkou nazad poslali. V Mičinej jeho zástavu do chlieva vtrepali, z Čerien jeho kortešov vyhnali atď. A toto — dokladá Samko — všetko moja práca (bol totižto tam predtým za istý čas hlavným slúžnym) a práca Hlásnika, ktorého len v Banskej Bystrici do sto výtlačkov čítajú.

Dňa 3. februára bola v Banskej Bystrici stoličná kongregácia. Oto Petényi znosil pravotára Kollára a Višnyeia, týchto dvoch plebejských aristokratov, a urobil návrh, aby sa v stoličných zhromaždeniach rokovalo po slovensky, po slovensky protokol viedol, a na ten cieľ, aby sa ustanovil a vyvolil slovenský notár. Proti urobeným námietkam, že si to ľud nežiada, tam prítomný ľud sa ihneď a vrelo toho návrhu zaujal. A tak ustanoví sa druhé zhromaždenie ad hoc^[258] na mesiac marec, kde by bolo potrebné, aby sa ľud húfne ustanovil i so svojimi vrchnákmi.

V Brezne bol vyvolený Gido Lehotský ako večný, patentovaný brezniansky vyslanec. V samú ostatnú chvíľu — pravda, bez prospechu — farár Kamassy kandidoval kanonika Lopušného. Aj v Kremnici kandidoval — ostrihomský kanonik Szuppan, Kremničan, a mal mnohých voličov, ale predsa prepadol proti mešťanostovi Mátyásovi, ktorý po revolúcii bol vystavený politickému prenasledovaniu zo strany nemeckej vlády.

Fero Gombossy, prepiatec, vyhlásil dr. Toelga za pansláva, lebo vraj číta podozrivé noviny (?), a pravdepodobne si s nimi i dopisuje. No a to veru naďabil Gombossy ozaj prstom do glezga.^[259] Dr. Toelg je čistej próby príkladný Deutschböhm, držiaci sa pevne panujúceho hesla. Národné presvedčenie žiadne nedával najavo. Áno, on sa stal bez námahy členom Matice slovenskej, ale keď to politické položenie požadovalo, oddal sa na maďarčinu a písal a píše ju dosť správne, len už jeho maďarská vrava: Gospodi, pomiluj ny! bola a je taká, ako jeho magyar barátoma^[260] a šéfa dr. Fr. Schillingerova. Ale Toelg preštekanému Gombossymu neostal dlžen: v prítomnosti viac svedkov v hostinci mu odvetil, že on — totižto Gombossy — podľa tých rečí patrí do blázinca. Časom sa stal dr. Toelg, ako dobrý pečovič,^[261] kráľovským radcom a žije na penzii v Banskej Štiavnici — a sme dobrí priatelia.

Podľa Plošicovho listu zo dňa 26. februára vystupuje ako snemový kandidát i Franko Sasinek^[262] v okolí Nového Mesta a Starej Turej.

Švagor Karol v liste 28. februára sa mrzí, že ma pre diéty tak škaredo vymydlili. Zastavili mi diéty na Blaufus, Lúčky a Dolný Turček; že je to blízko, takže vychádzky ta v dlhšie letné dni môžem pohodlne odbaviť za pol dňa, a len v zimný čas si ich smiem zarátať. Ja som sa bránil, že čas je rovný či v zime a či v lete, pridajúc sarkasticky, že možno vychodili z tej fyzickej reguly, že zima sťahuje, teplota zas rozťahuje čas. Na to mi štiavnické účtovníctvo nadurdené odvetilo, že to tak má ostať, ako oni urídili, a aby správa dozerala, či zapísané vychádzky i skutočne statočne konám. Toto bolo impertinentné účtovnícke poznamenanie a urazilo ma. Ako by sa to komu zdalo, keby — čo hneď vrchnosť — opovážila sa povedať o úradníkovi, o ktorom nemá presvedčenia, že kradol, aby naň pozor dali, či nekradne. Takéto urážajúce výrazy dovoľujú si škrabáci oproti úradníkom, a to potom máš do vrecka strčiť? Či by si si taký čas neprial byť Jánošíkom a takého splesnetého atramentového mamľasa obuchom poštekliť! — Švagor sa sľubuje z času na čas, že nás príde navštíviť, ale ostáva pri sľuboch a hromží na prekážky, ktoré sa mu stavajú v cestu.

Jozef Liegerhoffer, valaštiansky farár, mi píše, že dr. Viliam Toelg nebezpečne obľahol na horúčku a že ho lieči dr. Schillinger zo Štiavnice. No, často ho istotne pri najlepšej vôli nemohol navštevovať. Ale Jozef Kúdelka ešte žije a — pije. Edig Lehotský mal predsa protikandidáta, istého Markoviča, pekára zo Slovenskej Ľupče. Ako chýr niesol, program mu vyhotovil Ľudovít Turzo a peniaze na tlač že dal Janko Čipka. Ale tento chlap sa voličom ani neukázal, a tak ten meteor, ako sa nakrátko na obzore zjavil, tak chytro a bez najmenšieho výsledku zmizol.

Ľudovítova Turzova strana posiaľ, to jest do 9. marca, ako mi Samko Bodorovský na vedomie dáva, je vo väčšine. Slovenská Ľupča, Poniky, Hrochoť, Mičiná, Ulmanka, Jakub, Kostiviarska, Selce, Tŕne, Lieskovec chlap za chlapa z presvedčenosti stoja za Turzom. Ak Petényi odstúpi, nuž je Turzo zvolený. Ale ak sa bude druhý deň, a to v Rybároch, na slobodnom poli voliť — čo je veru nerozum, a to s fígľami spojený — nuž Turzovi veľmi poškodí; lebo oni na to majú peňazí nazbyt, kdežto Turzova strana ledva horko-ťažko nazbierala na ten cieľ päťsto zlatých. Tým ani len najpotrebnejšie nezaokryli. Karol Radvánszky dá piecť päť volov a víno, pálenka potečie nehatene. A toto je veru esencia voľby. Za Slovákov najlepšie agitujú banskobystrickí mešťania, za čo sa im Slováci odsluhujú tým, že pracujú za ich kandidáta Sumráka.

Ale všetko bolo márne: prepadol Turzo i Sumrák!

Martin Čulen mal dvesto hlasov, jeho protikandidát sedemsto. Bol to akýsi gróf: ani neviem udať, kde vlastne Čulen vystúpil. Voľba medzi Pavlom Mudroňom a Justhom odbavovala sa v Štubnianskych Tepliciach. Justhovcov zatvorili do „Kamenice“,^[263] a tí volili od rána do večera. Veličovci pridali sa k mudroňovcom a spolu museli stáť v planej, chladnej chvíli na slobodnom, a len potom boli pripustení za tamtými k voľbe. Justhovcov bolo deväťsto päťdesiat, veličovcov s mudroňovcami tisíc tristo. Ako justhovci videli, že tamtí sú v prevahe, začali z Kamenice do tých kamením hádzať. Z toho strhla sa pračka, mudroňovci hádzali naspäť, nuž zakročilo vojsko, a to vlastne chceli. Popichali asi dvadsiatich, zväčša mudroňovcov, dajedných i ťažko. Volebná komisia sa rozutekala a bolo po voľbe. Týmto činom z Mudroňových prívržencov nehlasoval ani jeden. Velič držal sa slušne, kňazstvo zle — na zapľutie; jediný farár Gaburiak vydržal stále pri svojom ľude.

V tomto všestrannom volebnom prúde mal činnú účasť i švagor Arpád Herczogh. Vystúpil v okrese spišskobelianskom, jeho protikandidátom bol známy maďarský historik Hunfalvy^[264] (olim Hundsdorfer). Proti nemu i pri námahách svojho otca a nášho tesťa Arpád prepadol, a prepadlo s ním vynaložených šesťtisíc zlatých.

Český spisovateľ Špatný, ktorý čítal niektoré mnou písané poľovnícke články a na mňa bol upozornený skrz Němcovú, ma v liste zo dňa 6. apríla 1869 vyzýva, aby mu pre jeho poľovnícky nemecko-český slovník udal správne slovenské výrazy a názvy. Okrem toho ma prosí o pôvodné slovenské slová na remeselnícke, hospodárske a lesnícke predmety. Nakoľko som mohol, jeho žiadosti som vyhovel. V svojej odpovedi podotkol i to, že slovo krpy (Schneereif) nachodí sa aj v Čechách, v píseckom okrese.

Pripomenul som už, že Bystričania nemohli zniesť rozhodnutie, že by železničná trať mala viesť zo Zvolena cez Kremnicu, a nie cez Banskú Bystricu, a všemožne pracovali na tom, aby sa zamýšľaný smer nemohol vyviesť. A kvôli tomu žiadal Samuel Bodorovský 2. mája dáta, aby som sa nasledujúce témy u železničných inžinierov vyzvedal a mu ich potom potajmo oznámil. 1. Od zvolenskej stanice po Turček (alebo kam?) koľko míľ tá trať má vynášať? A či má stáť stanica v Turčeku, a či kde? 2. Kde bude stanica, nad a či pod Kremnicou? 3. Ktoré a aké sú prekážky polohy medzi Zvolenom a Turčekom? Koľké tadiaľ priekopy a jasky načim rúbať, a kde aké zápole lámať a strieľať bude treba? 4. A aké by boli v porovnaní teritoriálne prekážky v smere od Banskej Bystrice do Turčeka? Koľké zvýšky a spády medzi Kremnicou a Turčekom z jednej a medzi Banskou Bystricou a Turčekom z druhej strany? (Povolený pomer je 1 — 70.) 5. Priemerné útrovy na míľu ťahu od Salgótarjánu až po Vrútky. 6. Na koľko je vyrátaná práca jednej míle pri Kremnici. Aké priekopy, jasky — slovom, premoženie ťažkostí proti Buči, a ich trovy na jednu míľu ako sú vyrátané? 7. A ako vysoko by tie útrovy vyniesli traťou od Banskej Bystrice do Turčeka?

Toto vyzvedúvanie, tak myslím, že stálo v spojitosti s namáhaním V. Pauliny-Tótha dokázať na sneme dlhou rečou stavanie železničnej trate na Banskú Bystricu, a nie na Kremnicu. Vymeriavali ju i cez Harmanec na Bartošku-Obrázok. Ale to všetko nepomohlo — železnica bola stavaná na Kremnicu, a aby tuho vrčiacim Bystričanom ústa zapchali a u nich nestratili populárnosť, nariadil snem železničné črevo do Bystrice, kde sa za viac rokov voslep končilo, kým ho časom zase nepretiahli do Podbrezovej a do Hronca, a konečne snovali železnicu ďalej na Brezno do Tisovca.

Hložanský, ktorého som osobne nepoznal, mi v máji písal listy, ktoré hádžu svetlo, lepšie povedané tôňu, na vtedajšie slovenské novinárske pomery. On na ten čas rozoznáva dva slovenské tábory. Jeden je radikálny, čulý a iskrenný. A strana tohto tábora umienila si vydávať nový slovenský časopis, pod menom „Hlas národa“,^[265] a to na účastiny. Účastín by malo byť dvesto sedemdesiat po dvadsaťpäť zlatých. Administrácia má byť od redakcie oddelená, aby volený redaktor bol v každom ohľade súcim, a najmä aby bol pracovitý. Druhý tábor je pri Slovenských novinách, ktorých redaktorom je Ján Bobula. Tieto noviny vraj prelamujú cestu a pripravujú k ďalšiemu postupu a vyvinovaniu. Ale veru tento človek, totižto Ján Bobula, do slovenského Panteónu nepríde. Čím sa stal, to mal zaďakovať štedrote nebohého biskupa Moysesa; chodil do škôl, stal sa staviteľom, a vzal si kováčovu Pozdechovu dcéru. Pozdech bol vo všetkých slovenských novinách reklamovaný ako chýrny zlepovateľ vyštrbených, puknutých, a tým zachrípnutých zvonov. Tento kováč, ktorý si vyzvonil svojím remeslom pekný peniaz, svojmu zaťovi zalepil štrbiny hotovým grošom.

Ja som Bobulu videl raz za svojho života, a to v Nitre v hostinci, včasráno, keď som bol s Ľudovítom Turzom práve na ceste do Carihradu. Predložil nám plán staviska Matice slovenskej. Ja by som podľa toho plánu múzeum stavať nechcel a tomu Bobulovi by som ani dnes, ak ešte tehly na hŕbu kladie, stavanie pyramíd nezveril. On stal sa potom peštianskym staviteľom, ba stal sa i snemovým vyslancom a štréberom najhrubšieho zrna, akoby nikdy Slovákom nebol býval. A tento čeľadník, ktorý Slovenstvu cestu prelamoval, spreneveril sa hanebne zásadám ním hlásaným. Neznať, či ešte fúka, či nie, ale z verejnosti zmizol, akoby ho ani nebolo bývalo. Slováci mu vyzvonili umieráčikom. Ako vyslanec zastupoval Podolín.^[266] Ďalej Hložanský v svojom liste hovorí, že sa Pešťbudínske vedomosti už prežili, čomu je vraj na príčine len sám Ferienčík, ktorý vraj len z osobných pohnútok a pre predplatky viedol polemiu so Slovenskými novinami. Bobula vraj platil ôsmim juristom po desať zlatých ako pomocníkom, a Ferienčík len jednému, Zachejovi, platil dvadsaťpäť zlatých, kdežto on pod Franciscim ako pomocník dostával mesačných päťdesiat zlatých. Ferienčík že nemá vôbec schopnosti na to, hoci ako súkromná osoba je ctihodný človek.

A v tom veru bolo moc pravdivého: bez otázky — on bol človek, ktorý veľmi lipol za grošom, hoci z druhej strany tých groší veľa nemal; odjakživa rád prijímal dary. V svojich prácach bol mechanický, bez zápalu, bez temperamentu, naozaj úradnícky. Ale zase v porovnaní s Bobulom bol charakterný, statočný, svojmu presvedčeniu stály. — Hložanský ma konečne vyzýva, aby som jeho Hlas národa mravne a hmotne podporoval, a jeho Biele Uhorsko^[267] odoberal a odporúčal. Možno, že tento Hložanský pri najlepšom úmysle bol, alebo chcel byť takým malým svetoborcom, reformátorom. Jeho myseľ však omoc ďalej zasahovala, ako by to dopúšťala možnosť a rozumná rozvaha.

Švagriná Poly a jej priateľka pani Kežmarská, lekárova žena, majú úmysel na Sliač do kúpeľov. Na vyzvanie švagra Arpáda Herczogha zaopatril som tým dvom paniam tam hospodu, hoci skromnú — jednu izbu pre obe za jeden zl. päťdesiat denne. A predsa sa im tá cena zdala byť pridrahá. Úfajú sa, že sa im z tej ceny ešte niečo odpustí, keďže si dovezú so sebou svoje vlastné periny; mali by, podľa Arpádovho listu, ta dôjsť 30. mája.

Dňa 29. mája mi dr. Toelg z Hronca píše, že pri posviacke novej pece sklenej huty na Sihle bol 26. mája so ženou, matkou, deťmi a guvernantkou barón Medniansky, štiavnický hlavný banský gróf. Túto slávnosť usporiadal Štefan Kuchinka, Ďulov Kuchinkov strýc, milovník parád a špekulant. Ďula bol jeho úradníkom na Sihle a stal sa krátko zatým mojím švagrom, to jest švagrininým Neliným mužom. Na tej nádhernej slávnosti sa jedlo, pilo a tancovalo nepretržito za štyridsaťosem hodín a potom sa za hodnú chvíľu na vyrovnanie neprestajne spalo. Takéto zábavy mala pani barónka rada. A potom už ako v sklenej hute tak v parnej píle omoc ľahšie išlo — ako po masle. Však tá Sihla bývala vždy dojnou kravou najlepšieho plemena, dávala veľmi mastné mlieko, z čoho však na samého gazdu (a tým bol erár) veľmi málo pripadlo. — Rád by som sa bol díval na tú slávnosť, aby to tak bol mohol porovnať s niekdajšou návštevou Russeggera na Sihle. Vôbec, aký to kontrast v odborných baníckych známostiach medzi Russeggerom a barónom Mednianskym. Tamten prakticky a teoreticky dôkladný baník, tento salónny diletant. Už veru, keď sa tento mohol stať hlavným banským grófom, náčelníkom toľkých odborných závodov a úradov — prečo by som sa ja nemohol stať hlavným lesným radcom alebo kapitulským prepoštom? — Veru, veru: Salus rei publicae prima lex esto!^[268] A v takých rukách ležia osudy ľudí a dobro štátnych majetkov. — Ale „nechme to být“ a poďme ďalej.

Dňa 9. júna sa Mikuláš Ferienčík pýta, prečo som mu odpísal, či Hlásnik rapľuje? Nepamätám sa už, prečo som ja tú poznámku urobil, ale bez príčiny istotne nie. A redaktorom Hlásnika bol v ten čas Ferienčík. Ponosuje sa, že jeho Relka kašle, vôbec že by boli radi, keby sa z Budína mohli vzdialiť, lebo sa im tam zle vodí. A chuderka Relka potom po rokoch, už ako vdova, skutočne v Banskej Štiavnici, kde sa so sestrou zdržiavala, umrela na suchoty.

Dňa 5. júla mi Anton Knopp, biskupský tajomník, potom lutilský farár, náhlym poslom odoslal heslo zo Sv. Kríža, že deň predtým o pol ôsmej hodine večer biskup Moyses porazený, druhý deň, to jest 5. júla, o desiatej ráno skonal. V svojom závete žiada, aby pri zachovaní slušnosti bol pitvaný, čo sa má stať druhý deň zatým, to jest 6. júla o tretej popoludní. Dr. Alojz Trlík, jeho telesný lekár, žiada k tomu mňa za spoločníka, na čo som ja privolil. — Otvárali sme ho v bočnej izbe pri dvornej kaplnke. Nakoľko sa pamätám, mal tento krásny, vysoký, udatný, ba majestátneho vzrastu človek lebku na prst tlstú, a dala mi prácu, kým som ju prepílil. Mozgová koža bola silne o ňu prirastená, čo na časté kongestie do hlavy, a snáď i na hlavy bolenie, ak nie i závrat zatvárať dovoľovalo. Ako hlavná príčina smrti bolo ozaj silné, veľké, ale hojne masťou prerastené srdce. To srdce, čo tak vrelo za svoj národ bilo. Ako zvláštnosť uvádzam, na nohách, to jest na podošvách, mal niekoľko tých známych otlakových koliesok. Pod pitvaním, konaným so všetkou od neho žiadanou šetrnosťou, vrútil sa dnu s nemiestnym šramotom a hulákaním istý Lendler, sklenár tam kdesi z okolia, s niekoľkými svojimi kamarátmi — ale som týchto neriadnych panákov jednoducho vykázal dvermi, a bol pokoj.

Druhý deň po pitvaní bol predpoludním pohreb, k čomu sa množstvo kňazstva, tekovská stoličná vrchnosť, zvolenský župan Radvánszky s komonstvom a mnohí iní hodnostári ustanovili. Pošiel im nebezpečný sok, umom a srdcom vynikajúci človek, opravdivý priateľ a pastier ľudu; a keď jeho odporníci ho i neľúbili, ale jeho vynikajúce vlastnosti predsa rešpektovať boli prinútení. Tento verný syn svojho národa, opravdivý biskup, pochovaný bol v svätokrížskej kostolnej krypte. Pokoj a česť prachu jeho!

Antonovi Hlavatému v Prahe umrela žena, a jeho tesťovci, pre dve pozostalé dievčatká — moje krstné — bývajú u neho. Paľo Kuzmány si berie za ženu bohatého kupcovu dcéru, a jedným jeho švagrom bude advokát knieža Thurn-Taxis, druhým dr. Lumbe, slávny obstetrikátor.^[269]

Podľa Plošicovho listu Ján Bobula zamýšľa zbierať podpisy (?), aby sa Ján Mallý stal banskobystrickým biskupom. Slabý to a bezvýhľadný agitátor. Kňazstvo o tom nechce nič počuť, ono prialo by si za biskupa istého Vagyona.

5. augusta bolo valné zhromaždenie samostatného katolíckeho gymnázia v Znieve, a ono bolo vyhlásené za konštituované. Toho roku započnú sa už prednášky v prvých dvoch triedach. Čulen vyzýva, aby sa šuhajci hojne ta posielali; ale pretože títo mladíci väčším dielom budú chudobní, vyzýva všetkých dobrosrdečných priateľov slovenskej chudobnej mládeže, aby podpory v peniazoch a prírodninách čím najochotnejšie zbierali pre založené alumneum. Sľubuje sa skoro prísť do Kremnice. Alumnistov sa po vyzvaní zišlo štyridsaťšesť a z tých len desiati platia po tri zlaté (!), ostatní po dva zlaté mesačne! — A tak za ten plat by nebolo ani čo jesť, ani na čom jesť, ale starý pán Červen, kanonik, banskobystrický kapitulský prepošt, poslal päťsto zl. a kráľovský chirurg v Žarnovici Ignác Hurta nazbieral na ten cieľ dvadsať zl. šesťdesiat gr. Ale, ako povedané, niet riadu, na čom jedenie tým pánom alumnistom prezentovať. Čulen ma pýta, aby som mu v kremnickej riadovej fabrike zaopatril päť tuctov výberkového lacného riadu, taniere a misy. Volá ma, aby som potom prišiel obzrieť, ako tí šuhajci budú z toho riadu strebať a chrúmať.

A to som urobil a s veľkým uspokojením a zaujatosťou som sa prizeral, ako títo i talentom dokonalého trovenia opatrení synovia múz i mís svojmu prirodzenému povolaniu — udržať sa pri živote — prísne zodpovedali. Bola pri istom dome zhotovená priestranná drevená búda s pohodlnou dvoranou. Tam sa tí šarvanci zišli. Pri našom vkročení pozdravili nás vstaním z miest. Pred obedom doniesli starší zurvalci najprv polievku, tuším bôbovú, potom bryndzové halušky. Päťkrát do týždňa dostalo sa im aj po kuse mäsa na zobák. Bolo to všetko jednoduché, ba chudobné, ale všade poriadok a dobrá vôľa, a skutočne pri puritánskom obetavom vedení správcu Čulena s dobrým svedomím a s uspokojením povedať môžem, že tu chlapcov nielen učili, ako to teraz bohužiaľ jednostranne robia, ale ich pri takých chatrných prostriedkoch dobre vychovávali.

Juraj Bánik, hlavný notár mesta Zvolena, mi odporúča svojho syna, ktorý hodlá do kremnickej reálky, kde na jeseň otvoria už šiestu triedu. Ľudovít Kyseľ vyárendoval vo Zvolene štyri krčmy. Iste to následkom návalu železničiarov; s tými potom doputoval hen na Horný Turček, kde tiež vystaval krčmársky barak.

Dr. Toelg mi 10. októbra dáva na známosť, že Jozef Markus, kráľovský nadlesný vo Zvolene, je už na vyhasnutie. V Belej, kde bol prv z Krámu prehodený, mu dom zhorel a mal škodu, stadiaľ ho preložili do Zvolena. Jeho osud majú jeho nepriatelia na svedomí. Následky prenasledovania sme bez otázky medzi všetkými my dvaja, to jest ja a Jozef Markus, najtrpkejšie museli preniesť. Tí, čo nás ruka pomsty rozprášením z Brezna zastihla, sme boli: ja, Jozef Markus, Samuel Schärffl, Anton Hlavatý, Daniel Mandelík. Týmto to ľahko padlo, keďže preložením ešte akoby boli bývali odmenení. Len my dvaja — aspoň sprvopočiatku — sme mali škodu. Najmä ja, čo som musel opustiť vlastný dom a malé gazdovstvo. Dr. Toelg ma teší, aby som neklesol na mysli, ešte dva roky v službe vytrval, potom vstúpiac do odpočinku, aby som sa do svojeti — do Brezna navrátil. On že má tiež neprestajné mrzutosti, teraz práve pre deputát, ktorý riadne nedostáva. Hľa, predtým on, teraz jeho vexujú.

Július Plošic, 5. novembra mi oznamuje, že Hurbana odsúdili do žalára.

Ako už spomenuté, po uznesení, že sa železničná trať má ťahať od Zvolena na Kremnicu do Vrútok, zhŕkla sa do Kremnice a obcí ležiacich na tej trati hrúza robotného ľudu zo všetkých strán. Inžinieri sa sypali ani zhnité hrušky, obsadiac kde len aké hospody. Tomuto návalu byty nestačili, kde len aký strechou pokrytý a stenami opatrený priestor bol, to zaujali na byty, skladiská, kaviarne, krčmy atď. Len kde to nestačilo, nastavali nesčíselné väčšie-menšie povšedné, ba i vkusné baraky — po kopcoch, údoliach, dolinách: pre tých od Zvolena po Vrútky zamestnaných asi desaťtisíc robotníkov a tých, čo s nimi súviseli.

Inžiniersky hlavný stan označenej trate bol Kremnica. Rozumie sa samo sebou, že títo ozaj peniazmi obsypaní páni (povedajú, že zvolensko-vrútocká trať stála šestnásť miliónov zlatých) za bytné ohromne veľa platili. Domoví, kupci, krčmári, mäsiari, remeselníci, nádenníci mali žatvu; ale úradníci, platení hotovým nezmeneným grošom, boli pod vozom, keď všetko či od seba, či na seba, či okolo seba museli platiť omoc drahšie. Cudzí, príchodzí sa nepýtal, za čo to, on sa staral len o to, či žiadané mohol dostať, cena zaň ho netrápila. Pre robotníkov stala sa Kremnica Kaliforniou; i pre obyvateľov, okrem úradníkov a všetkých tých, čo boli platení stálou mzdou.

Ako som tušil, tak sa stalo i so mnou. Môj hospodný kontrakt znel na krátko, a tu prišiel istý Schnitzel, inžinier — Viedenčan, a nás vytisol z pohodlného, pekného bytu ponúknutím oveľa väčšej árendy, ako sme my mohli platiť, a po uplynutí jedného roku museli sme sa starať v najkritickejšom čase o novú hospodu. A bolo veru načase, lebo ak sa o pár hodín opozdíme, predchytí nám ju Demeter Jankovský, profesor reálky. Táto hospoda bola u Križku na prvom poschodí so štyrmi izbami, kuchyňou, komorou, pivnicou, stajňou, šopou, povalou, všetko spolu za sedemdesiatpäť zl. r. č. ročne. V ten čas, ako sme predošlého roku prišli do Hartmannovského domu pod č. 99 pri evanjelickom kostole, to jest v októbri, presťahovali sme sa r. 1869 v októbri do domu Pavla Križku, na ten čas evanjelického učiteľa a organistu.

A práve ako sme sa presťahovali, prišiel Jozef Markus mladší, ľubietovský farár (umrel na porážku v lete 1902) a vyzval ma v otcovom mene, aby som ho prišiel navštíviť a jemu poradiť a pomôcť. Pravda, pod samým tým presťahovaním mi to ťažko padlo, ale čo robiť, keď ma úprimný priateľ tak vrúcne žiadal. Pošli sme. Jožko chudák trčal v náramne zlej koži. Prehliadol som ho, a skoro som sa presvedčil o nezhojiteľnej srdcovej nemoci. Zádych ho prenáramne mučil. Na nocľah mi vykázali susednú izbu tej, v ktorej on bedákal. O spaní z mojej strany nebolo reči. Zádychom trápený, v náramných úzkostiach postavený chmátal v povetrí, volajúc o pomoc, že ho už-už má zadusiť, pýtal sa neprestajne z postele na pohovku, stade na zem, zo zeme na pohovku, a to sa tak s bedákaním a stonaním neprestajne opakovalo. S ťažkým srdcom som sa ráno lúčil, lebo som sa lúčiť musel. Po hrozných trapiech tento chlebový chlap 27. októbra 1869 sklonil hlavu — tento silný vývrat, zoťatý nemilosrdnou smrťou. Jemu na pamiatku napísal som v Tábore, národnom almanachu z r. 1869 Poľovačku na medveďov.

Kvôli Hlavatému sme boli v Brezne; stadiaľ sme cestovali, ale ešte v auguste, cez Jarabú a Boce na Hrádok a odtiaľ po železnici do Spiša. Túto cestu pod záhlavím Priechod cez Čertovicu podal som v Orle r. 1875. — Hlavatý banuje za svojím starým priateľom Markusom. On, Hlavatý, neznášajúc sa veľmi so svojimi starými — uňho bývajúcimi tesťovci, nie správne zachodivšími s jeho deťmi — sa oženil. Vzal si apatekárovu dcéru z Moravy a splodil s ňou ešte chlapca, ktorý je teraz, ako toto píšem, doktorom práv v Prahe.

Andrej Trúchly moju obľúbenú prácu Poľovačka na medveďov očakáva s dychtivosťou, ako píše 2. decembra a 19. decembra ju už dostal a ďakuje mi. Táto práca, v Tábore vytlačená r. 1870, bola asi v r. 1900 skrze Jána Prauna, cisársko-kráľovského penzionovaného majora v Kremnici, rodeného Poliaka, preložená do poľského; a tiež do nemčiny, a vyšla v poľovníckych novinách, tuším v Lipsku. Roku 1875 vydali ju v českých novinách.

Po smrti biskupa Moysesa zasadla komisia popísať pozostalosť, a muselo sa jej dobre vodiť, lebo sa v Sv. Kríži bavila vyše dvoch týždňov. Ako mi o tom Július Plošic zvestuje, podľa počítania komisie chybuje do masy šesťtisíc zlatých, to jest jestvujú dlžoby. A tak z domnelého dedičstva čo pripadne Matici slovenskej? — Nič! — Canonicus a latere^[270] — teraz ešte (1902) žijúci Hýroš, dôvodil, že nebohý tridsaťpäťtisíc zl. vydal na meliorácie;^[271] tak napríklad do znamenitého stavu doniesol takrečenú Kupču, velikánsky majer atď., a požaduje, aby dvadsaťtisíc zl. odrátali. Okrem toho boli ešte značné sumy, čo biskupský dvor ostal dlžen kupcom, keďže — ako bolo známe — biskupské služobníctvo pre seba dobre, ale pre biskupa zle hospodárilo. Moyses bol veľmi pohostinný a nadmier prajný človek, ako sa sám predo mnou raz vyslovil, že on nekopí groš na groš. On dal, a vďačne, i tam, kde dať nemal, a keď nemal pri ruke, požičal si aj desať zlatých. Rád hostil, a sám, ako bol chlap silný, mnoho jedol — ako jemu bližšie stojaci tvrdili, bol vstave zjesť na raňajky malú šunku. Mal pravý detviansky bičak a tým si ju veľmi chutne odkrajoval.

Keď sme sa s Ľudovítom Turzom, poberajúc sa do Carihradu, stavili na ceste uňho, a bolo to práve cez veľkonočné sviatky, povolal nás na obed; my sme zaďakovali, lebo sme si obed už boli rozkázali v hostinci. Tak on, že nebude pri table s druhými obedovať, ale aby s nami mohol nehatene dôverne beseďovať, kázal svojmu husárovi, menom Nezabudlému (teraz je tu murárom), aby mu doniesol obed do salónu, kde sme práve sedeli (v dolnej rožnej veži). Pri živom rozhovore jedol rezko; ale keď husár doniesol slíže s makom, nabral si chlap takú kopu toho čierneho materiálu na tanier, že nám na chvíľu jeho pekná čerstvá tvár zmizla z obzoru. Ale sa chytro vyhrabal. Prekopal sa, a skoro nám z prelomeného závozu zasvietila jeho vyhriata tvár. Koľko ráz mi tento dej zišiel na pamäť, keď som pozdejšie o pár rokov vídaval prekopávanie kremnickej železnice cez tie rozličné, pravda, nie makovo-slížové kopce.

Keď sa raz náš malý, ale energický chlapík Plošic opovážil otvoreným čelom upozorniť veľkého chlapa biskupa Moysesa na plané hospodárenie jeho úradníctva, majestátny človek sa ešte viac povýšil a s preloženými na kríž rukami pozrúc na Julka zvysoka, hromovým hlasom sa ho opýtal: „A kto teba o to oslovil? Čo sa ty máš do mojich vecí starať, há?!“ Julko síce ešte hneď javište neopustil — čosi ďalej vysvetľoval; ale vidiac, že to márne, plecom mrdnúc, urobiac hlbokú poklonu pobral sa domov. Biskup ho predsa rád mal, ale jeho rady netrpel, hoci Plošic, dobrý gazda, v tom mal úplnú pravdu.

Fr. Blaho mi písal 14. decembra, že robia zbierky na útraty odsúdeného a zažalárovaného Jozefa M. Hurbana. Hurban vtedy sedel, tuším, vo vacovskom väzení.^[272]

Lesný radca Schvanda má odstúpiť a na jeho miesto príde Szajbelyi. Takhľa bezcharakterné vystatovanie tomu pánovi neosožilo, a jeho strčili ta, kam on druhých strkal.

Okolo Ďura budúceho roku Mikuláš Ferienčík sa hodlá presídliť do Turčianskeho Sv. Martina, kam sa presídlil i jeho tesť.

Odkedy bývam v Kremnici, spozoroval som, že v Turci, najmä v okolí Hornej Štubne, tam v „Gerstner’s Graben“ jestvuje kamenné uhlie. Následkom toho združili sme sa niekoľkí, že budeme naň kopať, otobôž keď sa k nám pridal fabrikant papierne Schoeller — ako istý, stály odberateľ kamenného uhlia. V ten čas bol označený za správcu toho podujatia predstavený kráľovských baní Jozef Lenger. On mal ten závod viesť a zaopatril stroje na vŕtanie, vystaval búdu na ten cieľ na určenom mieste v „Ebener Walde“, a vŕtanie sa započalo.

Ja som vzal na seba úlohu múku, to jest próby vŕtanej diery zasielať na dôkladný výskum Dionýzovi Štúrovi do Viedne. A výsledok toho bol ten, že nám Štúr zase, ako to už i na jar bol urobil, ďalšie kopanie neradil. Tento tuf, v ktorom vŕtam, je novší ako tamten v Handlovej; v Handlovej je usadenina congeriová.^[273] V Turci sa kopanie kamenného uhlia vôbec nevyplatí. Ten list, čo som Štúrovi príležitostne z Handlovej poslal na určenie, kde bol pod Donnersbergom nájdený, je Salvinia cordata Ett., lišajník rastúci v bahne, a z toho náleziska jemu posiaľ neznámy. Ja som mu písal, a to som pre náš kamenouholný závod poznačil ako za veľmi priaznivú okolnosť, že nám teraz stavaná železnica pôjde cez chrbát; ale on opak toho tvrdil, že práve tá železnica bude nám skorej na škodu, ako na osoh, preto, že ona tadiaľ, teda naším chrbtom, za tú istú povoznú cenu, čo by sme platili za naše plané uhlie, bude voziť znamenité uhlie sliezskych baní, a naše by ostalo ležať. On že zná chorvátske rodiny, ktoré prišli o celý svoj majetok, hľadajúc, kopajúc kamenné uhlie. Našli ony, našli — a našli mohutné ložiská, ale aký osoh; nezodpovedalo akosťou požiadavkám a nechceli ho kupovať.

Na toto zreteľné Štúrovo odrádzanie, ktoré som predložil spolku podujímateľov s tým odôvodnením, že je múdrejšie z pol cesty sa vrátiť, sme od ďalšieho vŕtania odstúpili a spolok sa rozišiel. Ešte raz sme Makuc, môj brat Adolf a ja vyšli do Mošoviec, kde sa síce v treťohornom vápenci pri jestvujúcich odtlačkoch Glyptostrobus europaeus^[274] dobré, blýskavo čierne kamenné uhlie nachodí, ale ho je málo: práca a výdavky pri kopaní by sa neoplatili.

22. januára 1870 nám Petronela oznamuje, že 25. je Nelin sobáš, a 27. ich čakajú v Brezne. A tak konečne z tých rozličných „tento a nik iný!“ ostal víťazom Július Kuchinka. Na svadbu medzi inými šli: Jozef Baíttrok so ženou Bertou a dcérou Gizelou, Ludvik a Pišta Kuchinka, Július Kožuch — a každý osobitne na štvorke. Petronela bola tiež volaná, ale nemala s kým ísť, hoci štvorpražných príležitostí bolo dosť. — 28. marca píše, že i tam, v Brezne, merníci železničnú trať vymeriavajú, ale kedy sa bude stavať, to tvrdo uhádnuť. A veru to dlho trvalo, kým k tomu prikročili: o tom Brezňania dlho rozhutovali. 16. mája mi zase oznamuje chýr, aký tam o mne koluje, že ma chcú penzionovať. Ale správnejší chýr to by bol býval, že ja penziu pýtať zamýšľam. V júni že nás majú navštíviť Sihlania.

V Brezne hrali divadlo po slovensky a po nemecky; najmä tamto vypadlo znamenite, a nadovšetko sa v hre vyznačil učiteľ Matzenauer,^[275] ktorý časom ako organista a učiteľ vydal v Trnave slovenskú Antológiu nemeckých básnikov.

Janko Čipka mi 1. februára registruje, že Nelina svadba bola odbavená a doložil, že mladoženíchov vyprevádzal na Sihlu Imrich. — Francisci v Revúcej vydával dcéru Marínu za Kolomana Tótha;^[276] planý svet vraj hovorí, že to vydaj nie najlepší. — Oľga, Čipkova dcéra, bola chorá; jeho pani matka, statočná, osemdesiatjedenročná starenka, ešte vždy a nebezpečne leží; Samko Lopušný ďalej tučnie, ale jeho pekné kučery už veru šedivejú. 16. augusta v tom roku usnula po mnohých trapiech usilovná, všeobecne vážená pani Čipková. Matej Slabey, ako z parte vysvitá, ešte bol nažive, ale nezadlho potom umrel i on, na hrdelného raka.

Dňa 11. februára mi Martin Čulen opisuje rozličné stupne rozmanitého svojho zamestnania. — Je vraj gymnaziálnym direktorom v odpočinku (lucus a non lucendo) a prednáša dvadsaťdva hodín týždenne. Pritom je kurátorom, pecúchom a kvartírmajstrom pre žiakov; doktorom gymnaziálnej alumnie, predsedníkom kasína a Vzájomnej Pomocnice, martinským búriteľom, ktorého sa matičná a kníhtlačiarska chasa viac bojí ako čerta. — Okrem toho je ešte aj exhortátorom,^[277] i krčmárom a hostinským pre všetkých Slovákov, čo prichodia do Kláštora; lenže všetko, rozumie sa, zadarmo. Je i babou: včera v horúčke bedákajúceho žiaka klystíroval. — Taniere a misy z kremnickej dielne mu poslané sa škaredo lámu, tri misy už hneď prišli dochrámané ako rakúska monarchia s odpadkom Lombardska, Venécie. 3. júna ma volá na valné zhromaždenie gymnaziálneho patronátu, na ktoré som sa 21. júna i ustanovil. 16. júla ho Bobula napadol, že je Čulen „vedomostiar“ a — demoralizátor. A takto písal Bobula! No toho si veru Marci ani len nevšimol. 13. augusta mi oznámil, že na druhý deň bude porada o predsedníctve Matice slovenskej a myslí, že sa tam uznesú na J. Gotčárovi.

Dňa 18. januára povoláva nás Július Plošic na divadlo do Sv. Kríža, azda už ostatné toho druhu. Šiel som, a prišiel ta i kunešovský farár, veselý chlap Ignác Kleinhanns, a kremnický kráľovský hutný správca Július Backhmann. Zabavili sme sa dobre, hrali môj kus: Oklamaný klamár.

Švagrovi Karolovi chýba ešte osem mesiacov do penzie, netrpezlivo očakáva deň vyslobodenia, nešeredne hromží na svojich predstavených, celý ten systém, ale nadovšetko na Kaldroviča. Pripomína, že Milka cestovala s Adolfom na Sihlu a tento potom stadiaľ pobral sa na Cinobaňu, kde ho očakával Franc Kuchinka, aby mu železné bane vedecky preskúmal a usporiadal. Kuchinka urobil Adolfovi návrh, aby vstúpil k nemu za závodného správcu. V prvom návale entuziazmu brat prisľúbil, ale potom povážiac vec bližšie (pričom by bol pri eráre vyslúžené roky a tým nároky na penziu stratil), odstúpil od úmyslu, uspokojac sa so sto zlatými, ktoré mu Franc Kuchinka udelil za ustávanie.

Mikuláš Ferienčík 25. februára píše — ako to už vlani predpovedal — že príde 5. marca do Kremnice so ženou, tesťom a švagrinou; zabaviac sa tu za pol hodiny, zaraz odcestujú do Štubnianskych Teplíc a tak ďalej do Turčianskeho Sv. Martina.

Keď sa už svätokrížska divadelná spoločnosť rozpadla, odniesol Július Plošic divadelnú výbavu domov, uložiac ju na podvrch. Za to ho nárokujúci odporníci — Krížania — chceli zažalovať, ale to jeho nemýlilo a výbavu nevydal. Keď potom povolali kremnickú dalárdu,^[278] aby mala kde vystúpiť, dali sa na prosenie, čím sa konečne Julko dal udobriť a kulisne im povolil. Hrozili procesom, a skončili prosbou. Toto sa dialo v mesiaci marci, ale 30. mája 1870 nás povoláva — mňa, Makuca a Križku — na majáles na Močiari (pri Kríži, vyše židovského cintorína nad Kremničkou); majáles bude vydržiavať rozchádzajúca sa slovenská divadelná spoločnosť. Boli sme a bol s nami i brat Adolf; zabavili sme sa dosť dobre.

Ján Chalupka, osemdesiatročný starý a na nohu chorý pán, ponosuje sa na svoje hojné domáce galiby rozličného druhu (7. apríla 1870). S celým svetom rozpadnutá, nanajvýš hysterická jeho žena je oddaná morfinizmu. Ba pozdejšie, ako vdove, nepostačilo jej ani to a oddala sa i do pitia vína, zvlášť večer, aby mohla spať. Ako som ju poznal, táto maznavá osoba už oddávna rada čítavala romány hlboko do noci. Planá to obyčaj. — On teda, chorý na nohu, musí prepustiť faru druhému, ale v jej rozpoložení to na ňu veľmi planý dojem urobí a on bude sa mať čo napočúvať jej kvílenia, stukania a preklínania. Aby teda ponímala vec z druhého stanoviska, prosí ma, aby som napísal — akoby svoj lekársky náhľad — a mu radil, žeby hľadel tú faru čím skorej opustiť, ináč — pretože, ako mi známo, ona, vlhká, pre chorého je naskrze nesúca — on v nej doprosta vyzdravieť nemôže. Ja som mu urobil po vôli a priložil som k tomu — po chuti jej egoizmu — že to stavisko i jej útlej sústave je nadmier škodlivé a polepšenie jej stavu môžu len tak s prospechom očakávať, keď sa presťahujú na druhú, primeranejšiu hospodu. Zahral som teda jemu kvôli túto malú komédiu. Aký účinok mal môj list u pani Chalupkovej, nemôžem povedať.

V mesiaci máji oslovil ma priateľ Eduard Makuc, kráľovský predstavený jamy Ludovika, aby som mu požičal svoju príležitosť do Vyhieň, kde si chce navštíviť testinú. To som aj vďačne urobil. Ale mal som na ten čas za kočiša Turčana Tomáša. A tento Tomáš bol čudnou, neobyčajnou chlapinou; ten šuhaj by azda bol mohol deväť desatín svojho života prespať, a tú poslednú jednu desatinu prezívať. On musel byť vo veľmi blízkom rodinnom zväzku, a keď to nie, aspoň v kmotrovstve — s Morfeom.^[279] Stojac na jednej nohe, prehodený cez stolec ako uterák, ba azda čo bys’ ho bol na motúz obesil, bol by býval vstave chrápať. Bola to akási zaspaná choroba. Keď v kuchyni nože čistil, zadriemal; keď mi čižmy leštil, zaspal. No a v stajni som ho vždy musel štekliť ohreblom. Poháňajúc kone, jednostajne kľuckal; a keď si chcel, aby kone pobehli, musels’ najprv Tomáša medzi rebrá búšiť.

Nie div teda, že sa pripätilo nasledujúce nešťastie. Keď sa Makuc, vracajúc sa domov, viezol Kremničkou, Tomáš obligátne spal, kone obligátne dupkali a on, Makuc, zahrúžený v myšlienkach, nič nepozorujúc, ticho sedel vo vozíku. Razom čosi zvreští — kone zastali, ale už bolo pozde. Silný, asi dvoj-trojročný chlapček ležal zadlávený na ceste! Neboža, sediac vprostred cesty, hralo sa v piesku, a následkom kočišovho darebáctva, chúďa, prišlo o život. Pochopiteľne, mňa to veľmi dojalo. Ale flegmu Tomášovu to akosi nemútilo. Plný planého dojmu, musel som sa hneď druhý deň vyviezť ku chorým do Turčekov, a môj brat Adolf, baviac sa v úradných povinnostiach v Kremnici, viezol sa so mnou domov na Piargy. Cestou sme tú nehodu pretriasali a trúbiac kočišovi do duše, jeho chybu lenivosti vyčítali. On pokojne, bez odporu načúval, a ako pod vŕšok Anna-šachty doťahujeme, už sa mu gigaňa na všetky strany sveta holengala ako osika vetrom tlačená. Pohoršený in flagranti som mu vlepil do chrbta tvrdou päsťou knedľu, a on sa veril, že mu spanie ani len na mysli nebolo.

Kočiš bol otcom dieťaťa zažalovaný u slúžneho v Tekovskom Sv. Kríži, a bol citovaný až v jeseň, keď už u mňa neslúžil, a tá okolnosť, že sú i rodičia vinní, keďže svoje deti nechávajú bez opatery po hradskej ceste, oslobodila ho od väzenia, ale na pohrebné útraty a poškodeným rodičom musel zložiť štyridsať zlatých. Či tento človek už ozaj spánok bez prebudenia nespí, neznám; ale jemu smrť nemôže byť strašnou, a to je veľká výhra.

Dňa 5. júla mi švagor Karol Roeszner píše, že on má ešte štyri mesiace slúžiť. Od vrchnosti už dostal vyzvanie, aby ako doplní štyridsiaty rok služby, pýtal penziu. Čo on rád vykoná, lebo pri terajších okolnostiach slúžiť je voľačo hrozné. Má prísť nový štatus,^[280] ale aký? — Ministerstvo vyzvalo mesto Banskú Štiavnicu, aby usporiadalo v prospech Matice slovenskej zbierku. Aj on s dobroprianím podpísal jeden zlatý. — Banuje tiež, že moje kone zadlávili chlapčeka. Rozniesol sa chýr, že ma chcú preložiť do Sedmohradska, čomu on neverí, ale ak by tomu tak malo byť, aby som v júli, keď som pri erári vyslúžil dvadsať rokov, pýtal penziu, to jest polovicu. S týmto chýrom — akoby v súvise — spomína ním nenávideného Kaldroviča, ktorého vtip pospolitého štiavnického banského ľudu prezval hronskou rybou, azda preto, že pochodí od Hrona, z Voznice. — V júni začali stavať železnicu z Hronskej Breznice do Banskej Štiavnice, najmä v záujme baníctva, dovážania kamenného uhlia atď. Stavali ju, predsa, len s úzkymi koľajami, čo bolo s malými vozňami ozaj „hercig“.^[281] Okrem toho stavia monopolový erár velikánsku dohánovú dielňu. A to všetko má vyplácať kráľovská banská kasa, pri ktorej je on úradne zamestnaný. To mu ohromne rozmnožilo povinnosti, a preto si tak vrúcne žiada, aby bol už raz stadiaľ vyslobodený.

Dňa 6. júla mi Ľudovít Turzo z Banskej Bystrice píše, že Viliam Pauliny-Tóth, prechodiac cez Banskú Bystricu, navštívil priemyselno-obchodný spolok a držal tam prednášku. K tomu cieľu zišlo sa mnoho meštianstva, chcejúceho poznať V. Pauliny-Tótha. Jeho prednáška urobila dobrý dojem. — Janko Francisci má prísť ako správca Kníhtlačiarskeho spolku do Turčianskeho Sv. Martina. — Turzovi sa páčia moje besednice v Národných novinách, že sa hladko čítajú. Ale mi (a to ešte hen 27. apríla 1870) vyčíta, že som sa v liste o Milošovi (malo stáť Michal) historicky náležite potkol.^[282] Mne ako nehistorikovi sa pre ten lapsus ešte nečuduje, ale sa čuduje Sasinkovi, tomu historickému „puritánovi“, on má vždy bedliť na historické momenty, zjavivšie sa v Národných novinách.

Švagor Imro Grozer — ešte sa podľa svojho pôvodu tak písali, ale pozdejšie, keď tesťovcov zašla neukojiteľná túžba dostať zemianstvo a vôbec čert márnomyseľnosti im do hlavy vstúpil, pomenovali sa: Keresztfalvy — teda švagor Imro Grozer 16. júna sa zmieňuje, že keď sa tohto mesiaca otec s Polou (bol u nás na návšteve) viezol okolo Kremničky (pri Radvani), pri ceste veľmi sa mu zapáčilo panstvo Berciho Rakovského; aby som sa dozvedel o jeho odpredaji.

Keď som sa práve veľmi od spoločnosti, pre klebety a nepríjemné rozbroje, neodťahoval, isté je, že som odporné, mne nesympatické spolky a spoločnosti ani nevyhľadával. A tu mi dr. Toelg 18. júna tú radu dáva, aby som sa tak veľmi neuťahoval, lebo že ma upodozrievajú. Nuž také to premilené časy boli už i vtedy. Však vidíme v prírode, že sa mnoho hmyzu z mŕtvol živí. 5. júla zatým mi píše, že začnú zrieť čerešne, sená pre nestálu chvíľu ťažko zrábäjú. Chladno býva, ako vraj pred Jánom, tak i po Jáne; v Hronci ešte kúria. Dr. Toelg mnou požiadaný poslal mi ránhojičské stroje, robotu to francúzsku, na operovanie očú. Pošťastilo sa mi dobre; operoval som istého Schwartza z Veterníka. Bol už blízo sedemdesiatročný, proviziant, trpiaci na očný povlak (cataracta). Býval vodený o palici do kostola, a operácia, vykonaná v nemocnici, podarila sa mi tak šťastlivo, že on sám osebe mohol chodiť. Pozdejšie pošiel k synovi lekárnikovi do Košíc a tam i skonal. — Dr. Toelg nemá veľkej úfnosti v stálosť terajšieho politického položenia uhorskej krajiny a satirizuje nad tým, že ohrádzajú sa čínskym múrom. — Na Podbrezovej nastal pri vyplácaní robotnícky štrajk, ale miernym vysvetlením úradníctva sa nedorozumenia skoro vyrovnali.

Kalinčiak pýta odo mňa humoresku Šťubrika.^[283] Odoslal som mu ho a on ho 3. júla vďačne prijal.

Dňa 24. júla Július Plošic žiada, aby som sa spýtal bývalého správcu divadelnej spoločnosti, teraz bývajúceho v Kremnici, za čo by vystrojili divadelné kostýmy. Tisovčania zamýšľajú zariadiť stále divadlo. Oni by mu zapravili cestovné útraty, odmenili by mu prácu a cez ten čas jeho pracovania by ho opatrili chovou a bytom. Tisovčania sa vyrovnali s Drevesom tak, že okrem horespomenutých trov dostane za prácu v hotovosti asi štyridsať zlatých. — Poberajúc sa na novú kaplánku do Žarnovice, navštívil ho Ján Kluch. Tento Ján Kluch bol za čas kaplánom v Brezne, keď som i ja tam býval, a tamojší prepošt-farár Anton Majovský mal ho rád. Kluch bol v r. 1849 slovenským dobrovoľníkom. Z Brezna prišiel — ak sa nemýlim — za kaplána na Staré Hory, potom do Žarnovice, a tak za farára na Španiu Dolinu, kde ako taký posiaľ úraduje. Pod tou návštevou u Júliusa Plošica medziiným teda rozprával, že sa Čulen v Kláštore tak správa oproti druhým ako nejaký dynasta. Na valnom zhromaždení samostatného znievského gymnázia vraj vystúpil veľmi, až veľmi príkro proti turčianskemu kňazstvu, ktoré Ján Országh si držal za povinnosť brániť. Čulenovo vystúpenie veľmi pobúrilo turčiansky katolícky klérus (4. augusta 1870). Je pravda, že Čulen bol človek zaťatý, ba až bezohľadný, ale mal pritom také krásne vlastnosti, že zakryli a vyhovorili jeho prísnosť. — V tom liste Plošic podotýka, že vojna medzi Pruskom a Francúzskom je predo dvermi. Rakúsko-Uhorsko, že ostane nestranné. A tak bolo. — 8. augusta on prechorel na úsad ako prejav zlatej žily.

Dr. Toelg 6. augusta píše, že Daniel Mandelík ledva došiel ako nadlesný do Lugoša, už ho Divald poslal na tri roky na panstvá ministra Lónyayho do Sedmohradska, aby ich usporiadal — čo sa totižto lesníctva týka. Dostane ročných tisíc päťsto zlatých, slobodnú hospodu, kone a diéty a po troch rokoch má zabezpečený návrat k eráru ako kráľovský lesný majster. (Už i ten spočíva, i jeho žena). Toelg sa ponosuje, že časté pŕšky prekážajú im zrábanie sena a žatvu. Aj on spomína vojnu medzi Nemeckom a Francúzskom.

Sestra Petronela je u švagra Karola Roesznera v Štiavnici a dáva mi na známosť, že príde k nám so striebornou fúrou,^[284] keďže príhodnejšej príležitosti nemá. — 4. septembra Janko Čipka sa zle cíti; namyslel si, že má žalúdkového raka a Samko Lopušný už chcel po mňa poslať. — Pišta Kuchinka zamýšľa prepustiť Sihlu Janovi Kaldrovičovi a dvom židom. Od toho predsa odstúpil, ale len kvôli Nele, ktorú si veľmi vážil. Pozdejšie potom oddal sihliansku árendu celkom bratancovi Júliusovi.

Adam Kardoš strojí poslať svojho štrnásťročného syna Adama do kremnickej reálky a pýta ma o vysvetlenie. Podotýka, že kremnickú železnicu stavajú s veľkou chuťou, potom i to, že vo vojne medzi Francúzskom a Nemeckom naša monarchia ostáva neutrálnou.

Karolína Kozelnická 3. septembra odpovedá, že chceli ísť na matičné zhromaždenie, ale pre dažde a poľné práce, pri ktorých im veľa pohnilo, to vykonať nemohli. Oni ani nevedeli, kedy Petronela odcestovala do Kremnice. Posielajú Štefanovi Pinkovi na zaviazanie rán za geletku bryndze.^[285] Janko Čipka veľmi smúti nad namysleným žalúdkovým rakom; že tak ochorel ako jeho už nebohá pani matka.

V Štiavnici vydržiavali slávnosť storočného jestvovania banskej akadémie, založenej za Márie Terézie, ale slávnosť že vypadla veľmi licho. Kaldrovič že je akejsi žlto-brunastej farby a nesľubuje dlhý vek. Ako známo, pošiel na prsného raka. Ja som mu, hoci mi zapríčinil dosť trpkostí, posledné dni života písal potešujúci list.

Dňa 27. septembra mi píše Bodorovský, že Milka bola na radvanskom jarmoku a volala ho so sebou do Kremnice; to vtedy nemohol urobiť, ale že má prísť do Kremnice Kardoš so synom, potom že s ním k nám príde. Keď sme boli na Velestúre a sme mu telegrafovali, aby sa našinci Bystričania tiež ta ustanovili, dostal Bodorovský náš telegram vtedy, keď sme už boli na návrate z Velestúra.

28. septembra ma pýta Ondrej Černiansky, aby som pre jeho Raráška, ktorý bude vychodiť, doposielal správy z bojišťa, značené Štefanom Pinkom.

Dňa 1. augusta ma na valnom zhromaždení patronátu samostatného znievskeho katolíckeho gymnázia vyvolili za agenta tohože gymnázia v mojom okrese.

Július Plošic 28. októbra bol u mňa v Kremnici a dal si v kúpeli banky postaviť, pričom sa mu smiešne povodilo. Túto príhodu som žartovne opísal pod titulom Banky s menom Laskomerský — v 135. a 136. čísle Národných novín, r. 1872. — Nemci naháňajú Francúzov z jednej pevnosti do druhej. Následkom stavania kremnickej železnice i v okolí Viesky všetko zdraželo, seno, slama a vozkári. — 29. decembra Plošic ležal chorý. Keď sme sa práve domov vrátili zo silvestrovskej pobožnosti, ešte vtedy odbavovanej v kostole na rínku, a sme sa vzájomne s Burkartovci pred domom pozdravovali a volali na pohár čaju, ale bez výsledku — príduc domov, našiel som tam súrneho posla s listom, aby som hneď stúpal dolu, že je Július Plošic nebezpečne chorý na zapálenie pľúc. Podpísaný bol dr. Trlík. Hneď som sa vybral na sánkach. Tam som zastihol ešte dr. Trlíka. Urobili sme, čo sme vedeli. A práve bola polnoc, keď sme konštatovali polepšenie, ba krízu. A prejdúc do bočnej izby, s poľahčeným srdcom sme s chuťou pili po pohári vína na šťastlivý nový rok a prinavrátenie zdravia, ba života nášho milého priateľa Julka.

Ja som bol navrhol dotyčne matičných zbierok, aby predsedníctvo Matice slovenskej oslovilo istého pána Burmajstra, odchovanca Jána Gotčárovho, ktorý ako prírodoskúmateľ koná po Amerike rozsiahlu cestu, žeby on, pamätajúc aj na Maticu slovenskú, do jej múzea nazbieral nerastov a ich odoslal. Podľa môjho zdania by to mohlo stáť asi tristo zlatých. Na to mi v mene matičnej správy pod č. 176 Viliam Pauliny-Tóth odpísal, že tá myšlienka je uznania hodná, ale pretože správa je splnomocnená vydávať len po päťdesiat zlatých, a toto by stálo asi tristo zlatých, ona by bola povinná predložiť vec valnému zhromaždeniu.

24. novembra mi dr. Toelg oznamuje, že podľa nového statusu lekári sú — o jeden stupeň degradovaní (!!), lebo nemali nikoho, kto by ich bol hore zastával. Považovali ich len ako taký-onakvý prílepok. V čas nebezpečenstva nákazlivých chorôb, to ich využili, ale potom kamarátstvo prestalo. Lekár, ktorý sa najdlhšie musel boriť, kým dosiahol diplom, stál v spoločenskom živote v radoch erárneho úradníctva druhý od zadku. Predtým bol v X. triede, teraz v XI.; za ním už nasledovala len XII. trieda kancelistov a praktikantov. Či to nebol posmech, ba doprosta zaucho lekárskemu stavu? A tento univerzitný, diplomovaný popolváľ mal slabý, veľmi slabý výhľad môcť sa vyškriabať z tej XI. triedy na X. Osial sedieť skamenený, zakliaty; kdežto jeho pozadník mal otvorené pole stúpať rebríkom do výše. A daná bola lekárovi i možnosť vidieť, ako ten, ktorému on kedysi pomáhal z materinského života na biely boží deň — pod ním začnúc, okolo neho kráčajúc, omoc mladší od lekára — stane sa jeho predstaveným v úrade, ba stúpajúc ďalej, vystúpil na neobyčajnú výšku. Ozaj ako dojka. Dojčí decko, a to sa časom stane človekom, povýšeným nad tisícmi.

V Banskej Štiavnici má byť ustanovená stanica operatéra s tisíc zlatými; Toelg v Hronci dostane osemsto zlatých, vindšachtský sedemsto, druhí lekári po šesťsto zlatých (tak i ja), žarnovický päťsto zlatých a dve kvinkvenálie po sto zlatých. Manipulační úradníci prešli lepšie. Hrončiansky banský radca Mošic tisíc osemsto zlatých (okrem toho osobný dodatok tristo zlatých), dvaja hrončianski správcovia po tisíc štyristo zlatých a — VIII. triedu. Ešte musím podotknúť, že lekári, ktorí už slúžia a sú v X. triede, ad personam sú v nej ponechaní, len ich nástupcovia prídu do XI.; ale diéty sa už i tamtým starým budú rátať podľa XI. triedy, to jest posiaľ pri krátkych vychádzkach rátali si jeden zl. štyridsať gr., odteraz smú rátať len jeden zl. dvadsať gr. A to je ten polepšok! Bránili sme sa proti tomu poníženiu, ale nadarmo.

Samuel Bodorovský bol s Adamom Kardošom u nás, ale sa skoro pobrali domov. — Béla Havaš — terajší tunajší kolegiátny sudca — vtedy bol ešte advokátom a zastupoval Samuela Bodorovského.

Július Toelg, podľa listu otca dr. Toelga (16. dec.), je v Zabare, v Hevešskej stolici na maďarčine. Spomína, že je vypísaná služba banského kremnického správcu. Jozef Lenger, ktorý ten úrad dočasne zastupoval, vtedy už bol šiel do penzie.

Samuel Ormis sa 20. decembra rozpisuje o spolku na vydávanie kníh.^[286] Účastina je desaťzlatová a posiaľ sa nazbieralo päťsto zlatých; ale len jeho Výchovoveda bude stáť okolo tisíc zlatých. To veru bol nepraktický začiatok, hneď tak vysoko rúbať. Odo mňa pýta Lipoviansku mašu a všetky moje sem-tam rozpísané spisy, aby sa to všetko vydalo vedno. Nuž, hľa, rozložil sa naširoko, a nebolo čím dýchať.

Rok 1871 bol významný, a pre mňa osudný. Následkom už vlani započatej stavby železničnej čiary cez Kremnicu nastal náramný príval robotníckeho ľudu, opravdivá „migratio gentium“.^[287] Nastal veľmi živý ruch, ktorý viac-menej ináč tiché, ba apatické obyvateľstvo tohto kraja strhol so sebou do vrelého pohybu. Kde aká sila ukrytá sedela, bola pojatá do účinku. Kto vládal a chcel robiť, mohol robiť a zarobiť — či umom, či rukami, či záprahom. Ja ako lekár mal som práce od rána do večera, ba veru i v noci. Zarobil som ako taký toho roku do tritisíc zlatých. A okrem toho, keď kone stačili, a ja som pritom bližšie vychádzky konal pešo, zarobili moje kone päť zlatých denne, to vozili z mesta na Piargy podlahy (švelery — slippery)^[288] alebo vozili kresané skaly na vodný prielaz v Sohlergrunde, pod dolným otvorom jasku. Na ten cieľ kúpil som silný voz a zarobil som sto zlatých. Ten voz som predal podujímateľovi a zarobil som pri tom zase desať zlatých. A tak to išlo: peniaze mi tiekli potôčkom, ale pritom znoj mi tiekol potokom z čela. Nelíhal som v posteli, ale na slamenáku na zemi, a pretože prácou preprúžený veľmi som bol rozčúlený, nemohúc spať, bral som tu i tu morfium, ba i chloratum hydrati.^[289] Raz pri malom účinkovaní lieku a značnom rozčúlení vzal som v náhlosti oboje, ale hneď oľutujúc ten prenáhlený hlúpy čin, dráždil som si prstami hrtan a väčšiu čiastku prášku vydal som von; a zato som ani nespal. Tu v mieste obyčajný robotník jednoduchú návštevu odplácal zlatovkou, výbeh na vonok, návšteva von z mesta sa platila po päť zlatých. V tom ohľade najštedrejší, najuznanlivejší boli zdvorilí Taliani, oni viedli predok tým druhým strakatým národom. Kde sa zbehlo toľko robotníctva, merníkov, podujímateľov, nechýbali dostavníci (liferanti), krčmári, hostinskí, kaviarnici, hudobníci — ešte s rozličnými prílepky. Celou železničnou traťou po vŕškoch, dolinách boli nastavané viac-menej úhľadné, väčšie-menšie baraky (koliby, chalupy) — to z dreva, to z tehál, to z obojeho. A to rástlo ako z vody, šmahom; na všetky strany železničnou čiarou vyrástli ľudnaté obce — živé, veselé, s mimoriadne pohyblivým, neposedným obyvateľstvom.

A hľa, po vyhotovení železnice zase sa stratili, tak ako vznikli, a teraz ani stopy po nich. Nikto by neuhádol, kde a koľkí sa tam ľudia v svojom čase mrvili, lebo i tie miesta, kde azda ostala hŕba skál, vakovky alebo rozmrvených tehál, teraz už stromy, tŕnie alebo bodľač pokrýva. A celou tou čiarou neprestajne hrmeli obrovské dynamitové výbuchy a váľali sa rozkálané zápole dolu strminami. Bočnými cestami odvážali a dovážali materiál. Kto čítal to tak dlho trvavšie obliehanie sevastopoľského Malachova, podľa tohto tunajšieho hrmenia mohol si ho predstaviť. Pri jedenástich jaskoch a tých prepočetných priekopách dá sa myslieť, koľko dynamitu zatriaslo zemou. Však len, ako mi bolo hodnoverne povedané, v mohutnej, tvrdej priekope oproti mojim oblokom na blaufuskom štóse ráno, na poludnie a večer až do konca vyhotovenia dvanásťtisíc výstrelov vypálili. Zem sa triasla, obloky sa hegali a kusy skál, i viaccentové, vyhodené váľali sa dolu strminou s dažďom skalných afanitových mrviek, a zo svojho pokojného miesta vyrušené kusy trachytu leteli naplašené dolu strminou na skromné domkárske krovy, narobiac okien tam, kde toho nebolo treba. Ba niektoré väčšie skydlavšie kusy, váľajúce sa dolu, porobili neočakávané návštevy nemilo prekvapeným obyvateľom, vraziac cez stenu do kuchyne alebo do komory. Iné zas bučky, pníčky preskakujúc vbehli do záhrad, uložiac sa tam pekne-rúče medzi zemiaky, cibuľu, cesnak, alebo poetickejšie, vovaliac sa medzi fialky.

Pri toľkom robotníckom prívale, pri takej intenzívnej práci bolo veľa ranených a chorých, ba postupne vyvinula sa ťažká, nebezpečná epidémia škvrnavej horúčky (typhus petechialis, Fleckentyphus), na čo kremnická, na ten cieľ už vopred pristrojená nemocnica nevystačovala. Následkom toho vznikla jedna nemocnica na Piargoch a jedna priestranná baraková niže Kremničky, vystavaná blízo mosta a blízo cesty, vpravo vbok v ornici. Obe mali svojich lekárov. Kremničianska, vedená istým Würtenberčanom Herlitzom, bola opatrená príručnou lekárňou a kuchyňou. On býval — to jest rodina — v Kremnici a chodieval ta dolu na ordináciu. Títo lekári dostávali od hlavného podujímateľstva istý paušál podľa počtu chorých.

Keď tento Herlitz ochorel a nezadlho zatým — porazený (rád píjaval) — umrel, začas som zastupoval i službu tohto. Potom keď mestský fyzikus dr. Langfelder obľahol na týfus, i tohto službu som opatril. Ľahko mi každý uverí, že nepreháňam, keď poviem, že som bol zapriahnutý nad svoje sily. Mesto mi dalo za suplentúru mestského lekára dvadsaťpäť zlatých mesačne.

Pri mojich v rozličných dobách času podujatých vychádzkach obedoval som, ako prišlo a kde sa tomu po rozličných barakoch príležitosť zavdala. Najpríjemnejšie mi padlo zastaviť sa a občerstviť v Kremničke, kde početní inžinieri mali klub. Boli to napospol všestranne vzdelaní a veselí ľudia, a v ich kruhu krátil sa čas ozajže príjemne.

Pri týchto okolnostiach doma som bol zriedkavým hosťom. V menších odľahlých barakoch, kde sa Taliani takmer výlučne hostili svojím národným jedlom „polentou“, musel som sa uspokojiť kusom salámy alebo krojer-syra s chlebom. Zárobky robotníkov, hoci tvrdo nadobudnuté — kde ich podujímatelia neoklamali — boli dobré; kamenári, murári vyrobili denne až po päť zlatých. Raz, zostupujúc z Blaufusa lieštinou a lesíkom, takmer na vrcholci blaufuského štósu zišiel som sa s kresajúcim kamenárom Istriancom. Sadnem si na machom porastený balvan, pustiac sa s ním do zhovoru — po chorvátsky. Boli by ste videli ten dojem, keď tu na handrbulskom Blaufuse od kremnického obyvateľa, lekára, počul svoje milé materinské zvuky. Bol to Prímorec silnej, veľkej, krásnej postavy. Nuž a tento syn teplých krajov, sused morských talasov^[290] tu na vysokých chladných skalách blaufuských! A oproti nemu melie s ním, akoby z buka, či z neba spadol, syn týchto krajov v milej jeho chorvátčine! Jaderské more a blaufuský vrch sa nezídu, ale zišli sme sa my — severná rodina s južnou, na tomto ukrytom vrchu pánubohu za chrbtom!

Ako mi vtedajší kaplán a spisovateľ Andrej Truchlý 7. januára 1871 z Prievidze píše, založili tam — on s advokátom Smieškom — Vzájomnú pokladnicu, vlastne úrokovňu, napriek všetkým prekážkam, kladeným od slepých, tupých odporcov. A z toho sa vyvinul teraz na všetky strany vážený a so skvelým prospechom pracujúci peňažný ústav. Oni, trupi, museli sa zapierať, lebo… lebo jeho zakladatelia boli Slováci. — Ale i kremnická úrokovňa bola pod správou Jozefa Eltzenbauma babravá, že to ona zameškala urobiť.

Podľa správy Jána Gotčára zo dňa 7. januára stane sa námestníkom Moysesovho biskupstva Lopušný, brezniansky rodák a veľkovaradínsky kapitulník. Ale to sa nesplnilo, lebo ním sa stal Ipolyi-Stummer.

Záležitosť o lekárskom štatuse, nanajvýš zamotaná, bola odoslaná po dlhom radení štiavnického hlavného banského grófstva na ministerstvo. Podľa tohto štatusu mali teda byť všetci banskí kráľovskí lekári o jeden stupeň degradovaní. To bolo také čosi, také počínanie, akému posiaľ v úradníckom, administratívnom svete nebolo ešte páru. Toľkí, asi dvanásti lekárski úradníci boli bez príčiny pokutovaní. A to len preto, aby pri úradných vychádzkach, to jest na diétach jeden zl. štyridsať gr., mohli im dvadsať gr. strhnúť. Takú ohavnosť vyviesť bolo ponechané samostatnému uhorskému ministerstvu. Naša prosba a či protest proti nášmu nezavinenému poníženiu — po nás všetkých najprv zaslaná circulando^[291] na podpísanie, bola upravená 11. júla 1871 na ministerstvo. No to síce povolilo, že my starí, už v tom rangu žijúci ho máme podržať, ale naši následníci budú už zhodení o stupeň nižšie. A čo sa diét týka, len už podľa nižšieho cenzu — ja teda napríklad musím účtovať o dvadsať gr. menej. No a o to vlastne tým pánom išlo, aby ubiedenú krajinu postavili na nohy.

Ja som s tým nebol spokojný, a keď sa mi z kolegov nikto nechcel pridružiť, dal som sám osobitnú prosbu, dôvodiac, že hajdúch, ktorý podľa toho rebríka rangu nestojí na ďalekej stupke od kráľovského banského diplomovaného lekára, dostáva takmer väčšie diéty, keď býva vyslaný navonok s listom alebo heslom. Hovoril som v tom zmysle a dôrazne, ale veru nadarmo. A tak o jednu, ale zase trpkú skúsenosť stal som sa bohatším. A práve zato, keď mi prišlo podpísať nejakú listinu s našimi tunajšími banskými spoluúradníkmi, podpísal som sa, aby to bolo zrejmé, ešte i za kancelistami, ako pastorok úradníctva — samý posledný. Tento demonštratívny čin zbadal predstata banského úradu a vykázal mi olovkom miesto za sebou, pred odo mňa omoc mladšími takrečenými šichtenmajstry. Podal som potom i článok o biedach a ponosách banských lekárov pod novým štatusom do Wiener allgemeine medizinische Zeitung-u. Vôbec, pod náčelníctvom baróna Mednianskeho stali sa hrozné nezmysly a mnohí úradníci museli na základe nových doručených dekrétov z povýšeného im platu už pár mesiacov nazad vracať. Nuž hľa, také to bolo hospodárenie.

Pri zbieraní príspevkov na dom Matice slovenskej výbor zasedavší na ten cieľ oslovil a ustanovil (pravda, s jeho privolením) Jána Francisciho, teraz už osadeného v Turčianskom Sv. Martine, aby prejal agentúru tých na široko-ďaleko rozprestrených zbierok, čo on aj urobil. Za túto únavnú prácu prisúdili mu odmenu päťsto zlatých. Ja a mnohí iní s tým sme nesúhlasili a ja som oznámil o tom svoju, ale pokojnú mienku Martinovi Čulenovi, ktorý bol predsedom toho výboru, dôvodiac na postavenie Francisciho a na vznešený, všetkej obete hodný cieľ narazených zbierok. Od Marciho Čulena som potom dostal odpoveď, ale nie perom, ale drúkom písanú — 17. januára 1871 — že či jeden človek má v obetiach zgebnúť, či Slovákovi národne účinkujúcemu hladom umrieť načim, a tak to šlo ďalej v slohu — jemu, keď bol nahnevaný, obyčajnom. Dal som sa kapacitovať, ale by sa mu to bolo podarilo tak isto i vtedy, keby v svojej odpovedi bol vystúpil trochu jemnejšie. No ale poznal som pravdymilovnosť, statočnosť a prostotu Čulenovu, a uznal som, že tak bolo v poriadku.

Keď následkom chvatného zaujatia miestností skrz cudzincov stali sa hospody veľmi vzácne a drahé a pri mojom domovom pánovi sa badala v tom smere akási chúlostivosť, chladnosť a či akási zmena — i ja som sa zavčasu obzeral, kde by som nerušene mohol zaujať stálu hospodu. A tu sa mi zazdala k tomu príležitosť. Sklenárska firma Jána Kožucha v Cinobani — tetka môjho švagra Júliusa Kuchinku — zakúpila po Ujlakym tunajšiu dielňu na riad a hodlala ustanoviť správu tej dielne. Oproboval som a pýtal som slobodnú hospodu v dielni, že za tú cenu budem hotový viesť tam dozorstvo. Na to mi Kožuškin zať Jozua Eleőd odpovedal, že sa v tej istej veci rozhodli; a poslali ta Benjamína Zörnlaiba.

Dňa 30. januára oznamuje mi Franko V. Sasinek, tajomník Matice slovenskej, že sa môj článok O premene látok v ľudskom tele už tlačí. Článok o káve a zemiakoch vyjde pozdejšie. Sasinek mal redigovať slovensko-maďarsko-nemecký slovník, ale pretože taký už vydal banskobystrický gymnaziálny profesor Loos,^[292] odstúpilo sa od toho. Matica slovenská hodlá vydať veľký slovensko-maďarsko-nemecký slovník, lebo Loosov slovník je len vreckový; ale na to nevystačí na ten cieľ vystavených dvesto dukátov, lebo je to práca ohromná a zdĺhavá. Tí, čo mali vypracovať čiastku slovensko-maďarsko-nemeckého slovníka, sa už utiahli. A tak teraz tá vec stojí.

Janko Čipka, tento obor, od umretia svojej matky (v júni r. 1870) cíti sa chorým; to mu je ľahšie, to mu je horšie. Nemôže troviť; ba i v tých prípadoch, keď mu jedlá chutia, pri trovení zdá sa mať prekážky. Tento nepríjemný stav sa dosť dlho preťahoval a priviedol ho na domnienku, že on, ako vraj i jeho mati, musí zahynúť na žalúdkového raka. Táto myšlienka sa v ňom — a veru nesprávne — tak zakorenila, že toho chlapiska hnala do zúfalstva a z normálneho úsudku ho vyniesla. Považoval sa za strateného a oddal sa na vyhotovenie testamentu. Píše mi k tomu i tú smutnú novinu, že jeho tesť, superintendent Ján Chalupka, ťažko chorý leží, má podozrivú ranu na nohe. Starček veľmi klesá a malá nádej na jeho pozdvihnutie.

Vyzvaný som bol mestom na suplentúru mestskej lekárskej služby; ale nielen preto, že mestský fyzikus dr. Adolf Langfelder bol nakazený týfusom, ale i preto, že ešte r. 1870 umrel bol mestský fyzikus dr. Ficek. Jeho miesto zaujal na to vyvolený dr. Langfelder, a tohto miesto, to jest druhého mestského lekára, bolo uprázdnené. Kým teda na toto miesto nebol vyvolený druhý lekár — dr. Izák Peťko — bol som vyzvaný ja ako suplent. Keď Langfelder ochorel, ja som už bol suplentom, a tak potom som zastupoval obidvoch. Pravdaže, to som nesmel urobiť bez povolenia svojej vrchnosti, hlavného banského grófstva. Keď som v svojom poťažnom prosbopise odôvodnil, že sa mi pri tých rozličných poraneniach robotníctva zavdá príležitosť zdokonaliť sa v operáciách, ono mi povolenie dalo. To iste pravda bola, lebo tých nešťastných pádov — kalík — bolo veru až mnoho.

Tu mi prichodí na um čudná okolnosť. Keď som bol presadený z Brezna do Kremnice, nemohol som sa za dlhší čas striasť hnačky, a musel som za istý čas siahať i po liekoch. Bol som tej mienky, že to následok hojne užívaných čerešieň. Po niekoľkých týždňoch sa to stratilo. Ale keď sa potom v r. 1870 hore dolinou ako kobylky hnali zástupy železničiarov, prichodili ku mne chorí inžinieri a robotníci s akousi chorobou, ktorú oni nazvali „kremničkou“. To bola pre mňa, aspoň podľa mena, úplne nová choroba. Pri bližšom rozjímaní vyšlo najavo, že to hnačka, „laxa“, nimi menovaná kremničkou. Každý merník, ktorý prišiel do Kremničky ponajprv a pracoval na trati hore dolinou, pobaviac sa tam na čas, nadobudol si hnačku; pokrstili ju teda tým ozaj čudným lokálnym, čiže endemickým^[293] menom kremnička. Z Hesenska pochádzajúci nemecký inžinier tak ňou bol nešeredne trápený, že sa zbiednený musel navrátiť domov. Iní takmer bez výnimky sa po niekoľkých týždňoch úplne vystrábili. Tuto som čerešne obviňovať nemohol, bo ich nebolo. — Vyšlo najavo, že naša pitná voda, kým k nej neprivykne, zapríčiňuje prišlým pútnikom v prvých časoch hnačku — kremničku.

Dňa 6. januára Július Plošic sa ponosuje, že má akési nedorozumenie s Gotčárom. Svätokrížske divadelné prístroje, ako tam viacej nepotrebné, posiela do Znieva Čulenovi. — 20. marca biskupa že ešte nemajú.

Habent sua fata quoque libelli.^[294] Toto úplne platí i o mojej Lipovianskej maši. Samuel Ormis mi totižto 15. februára 1871 z Revúcej písal, že sa Lipovianska maša bude tlačiť v tisíc exemplároch nákladom ich vydavateľského spolku v turčianskosvätomartinskej kníhtlačiarni a podľa môjho úmyslu že sa čistý osoh potom rovnako podelí medzi alumneá gymnázií znievskeho, turčianskosvätomartinského a revúckeho. A 24. mája mi oznamuje podivný chýr, že môj rukopis ešte 31. decembra 1870 poslal do martinskej tlačiarne, ale že skapal na pošte; za skapaný list dostanem dvadsať zlatých, lebo na toľko bol v hodnote udaný. S tou sumou že potom môžem naložiť podľa vôle. Lipoviansku mašu aby som zase spísal, alebo dal spísať, že sa ona predsa bude tlačiť. — V Revúcej vystavali školskú budovu, vraj nádhernú, kde sa umiesti i juridická a teologická fakulta. Peňazí síce nemajú, ale zato vraj nič — peniaze budú. A na príklad uviedol Detvana. Detviansky junák, hoci už dospelý zurvalec, od svojho krstu ešte nebol v kostole. Tu sa raz skotúľal z lazu do kostola; postaviac sa naširoko, zočil hore na chóre svojich vrstovníkov, kamarátov; neznajúc východu na chór, zaťal valaškou do trámu a tak za poriskom valašky vyšvihol sa hore ku kamarátom. No, takto zamýšľal kamarát Ormis pokračovať pri budovaní škôl a tlačení kníh… Za skapaný list došla po dlhšom namáhaní vynáhrada dvadsať zlatých, z toho na dopisovanie päťdesiat gr. dolu, ostalo devätnásť zl. päťdesiat gr., tak teda každé z troch alumneí dostalo 6 zl. päťdesiat gr. — Jeho objemná Výchovoveda nemá, ani nemala na valnom matičnom zhromaždení väčšieho odbytu. Tam sa mu vraj neminul ani jeden exemplár. Výtlačok stál dva zlaté a tuším toho dal natlačiť tisíc exemplárov. No, ale nič to, vyškriabe sa on hore po porisku.

Sestra Petronela ma (18. februára) súri, aby som čím skôr prišiel navštíviť chorého Janka Čipku, lebo je dešperátny a jeho rodina s ním; k tomu aj Chalupka zle a Elsner nie dobre… 25. februára ma opätovne durí, aby som nemeškal prísť, že ma všetci čakajú v najväčšom napnutí. Verím, ale mne tvrdo prichodilo odcestovať, keďže i tu bolo cez hlavu veľa zaneprázdnenia.

Janko Čipka bol s dr. Mikszáthom v Banskej Bystrici, kde sa v prítomnosti dr. Mályusza a dr. Dillnbergera držala porada; mal som tam byť prítomný aj ja, a bol som telegraficky Jankom povolaný, ale telegram bol ním naponáhlo a mylne vystavený, a tak moja prítomnosť bez mojej viny vystala. Všetci traja zhodli sa v tom, že Jankova choroba je chronický žalúdkový a črevný katár. Janko sa potom kus utíšil, ale nie nadlho. Upadol do predošlého zúfanlivého stavu, a nebolo ho možno prehovoriť na lepšie. 11. apríla píše, že bola voľba — a veľmi tuhá — evanjelického cirkevného inšpektora v Brezne, medzi Bankom a Samom Lopušným; tamten mal sedemdesiat, tento päťdesiat hlasov. Boli tuhé výstupy, Janko sa ohnivo postavil za Lopušného, a málo chýbalo, že sa s Bankom nepochytili. Toto by bol znak, že Janko bol rozdráždený; ale znak i toho, že sa už musel — aspoň na ten čas — silnejším cítiť.

Lesná správa bude oddelená od správy banskej a presťahuje sa do Banskej Bystrice. Prvým jej správcom má byť Rudolf Scholtz, bývalý hrončiansky lesný. Kaldrovič mal sa ešte pred smrťou († 3. marca 1871) stať predsedníkom akejsi jemu kvôli utvorenej banskej spoločnosti všetkých v krajine jestvujúcich banských závodov so sídlom v Budapešti.

V prvej tretine marca 1871 som konečne mohol a vyplnil žiadosť svojho kmotra Janka Čipku a vybral som sa do Brezna. Počujúc to ujček Beni Zörnlaib zvaný „Allerweltsonkel“,^[295] prihlásil sa tiež, že pôjde so mnou navštíviť testinú, starú pani Majovskú a per tangentem^[296] švagrinú Fany Kuchinkovú. No dobre. Ale keď službu — a ešte pri tých sťažujúcich okolnostiach, keď sa už začal rozmnožovať petechiálny týfus (spočiatku, pravda, len medzi cudzím robotníctvom) — ťažko bolo opúšťať, požiadal som dr. Langfeldera, aby ma na krátky čas môjho odcestovania zastupoval. Ale ma návšteva u neho nepriam potešila. I on bol nedúžny a bral práve prášok na dávenie. Nuž ale ani ja ani on sme nemysleli na zlé následky, a mysliac, že nastalá indigescia^[297] chytro zase prejde, uisťoval ma zo svojej strany o vďačnom suplovaní.

Vybrali sme sa teda na mojej príležitosti po Banskú Bystricu, stadiaľ poštou sme sa poberali do Brezna. Moja príležitosť čakala ma v Banskej Bystrici. Cesta bola nad pomyslenie zlá, blatnatá, chvíľa nepríjemná. Janka som prísne, bedlivo prehliadol a nenašiel som nič hrozivého, len to, čo našli i moji kolegovia, a pritom jeho veľká rozčúlenosť a hypochondrická námyselnosť. A to v tomto ozrutnom chlapovi. Ja z mojej strany bol som uspokojený a hľadel som svoje presvedčenie i jemu vbiť do hlavy. A rozveselil sa, popustil škrupulóznosť a bol zase čeľadníkom ako načim — ale krátko zatým, ako som sa chrbtom obrátil, zase spustil hlavu, a to sa opakovalo na jeho škodu a na muky jeho okolitých ešte potom viac ráz.

Breznianska poštárska príležitosť nebola síce herská, ale tá zo Sv. Ondreja do Banskej Bystrice už bola veru mučidlom. Sedlisko pre nás dvoch bolo úplne valcovité, a tak pri potriasaní na hrboľovitej ceste nás na tom valci krútilo; zavše ujček bol hore nohami a hlavou na poštárskej láde, zavše ja, a zavše sme obidvaja naraz kopytá otŕčali do blankytu nebies — ale na ten čas zatiahnutého škaredou vlhkou hmlou. Keď sme po vrúcich modlitbách o vyslobodenie došli potlčení do Banskej Bystrice, po kúsku sme sa zhľadúvali, či z nás neostali medzi balíkmi roztratené črepy. A za toto utešené hundanie sa ešte platiť muselo!

Zotaviac sa tu, presadli sme na náš, respektíve — môj tragač. Rovinou medzi Bystricou a Zvolenom fučal zimný vietor a môj súdruh, trpiac často na migrény, opatril si hlavu hrubým bielym vlneným šálom. Malá hlavička, tesná tvárička s malými, svinským podobnými očkami sa v tej hustej teplej krútňave celkom stratili a zázračný, sekere podobný, troška na babylonskú vežu upomínajúci nos, ten sa smelo, sebapovedome tisol vopred. Ja som meravo hľadel pred seba, lebo som sa bál, keď v rozhovore náhodou pozriem na svojho suseda v tomto vystrojení, že musím vypuknúť do hlasitého smiechu.

Bez ďalšej prekážky prišli sme na Hronskú — krčmu pri Kozelnickom moste, kde nás hostinská, pani „Polievočka“ vďačne prijala, a ako vždy, štedro uhostila. Tu som bol prítomnými Kremničanmi upovedomený, aby som sa ponáhľal, že už pre mňa telegrafovali, lebo dr. Langfelder už leží chorý na horúčku, a toho, čo mňa mal zastupovať, teraz ja mám zastupovať. Utrúc si ústa, poberali sme sa domov. Cesta bola zázračne planá, rozmiesená tými veľa premávkami vozov, rozvážajúcich železničný materiál a dovážajúcich stravu. Ani pri veľkom rozšírenom vojenskom ležení to ináč nemôže byť.

No ale teraz už nasleduje najpodivnejšie z celej tej cesty. Tam pred Jalnou už sa začalo mrkať a museli sme sa vystupovať sem-tam opusteným, v blate zaviaznutým vozom a kde-tu nám viseli nad hlavami dolu sklonené telegrafné stĺpy. My, pohrúžení v myšlienkach, sedeli sme ticho jeden pri druhom, ako glezgy na pánte. V to môj súdruh, zdvihnúc sa veľmi hybko zo sedliska, rukami veselo vesluje v povetrí a skríknuc, hlavou ako strela chytro nabok mykne. — „Čo je?“ pýtam sa ja zadivený. „Akýsi nočný motýľ brnká mi pod nosom.“ — Ale aký nočný motýľ počiatkom marca? Ach — v tom i mňa zaškrabne čosi poza ucho. Chmatnem rukou — a tu drôt z nachýleného telegrafického stĺpu. Rypák môjho suseda, vynikajúci z tej bielej Deborah-šatky, zachytil sa na spustenom, v mraku nepozorovanom drôte a zodvihol Benka za najsilnejšiu, najvýznamnejšiu čiastku tela dohora — a to mal byť ten nočný motýľ, čo brnkal Benkovi popod nos. Či si môže väčší posmech a satiru myslieť, kto nášho ináč dobrého chlapíka poznal?! Ja som sa nazdal, že naskutku musím dostať choleru od smiechu. Ďalšiu hnusnú, únavnú cestu mi tento veselý incidens značne skrátil. — Ale potom nasledovala próza, lebo dr. Langfelder obľahol ťažko a nadlho, a len potom, keď som i ja podľahol, zdvihol sa pomaly i on.

Pre mňa teda nasledovala kuca-paca, doba tvrdej práce. Nešťastné prípady pokaličených robotníkov sa množili — kosti polámané, nohy, ruky, odtrhnuté prsty, kusy údov, dynamitom vystrieľané oči, popáleniny, údery atď., a k tomu sa povážlivo množili prípady horúčky. Dosť priestranná nemocnica tak bola preplnená, že chorí už museli byť umiestení i na priestrannom pitvore. Najväčší počet chorých dosiahol číslo sedemdesiatdva.

Tu chcem ešte podať niektoré krikľavejšie náčrtky zúrivšieho škvrnavého týfusu. Táto tak strašne nákazlivá a ľudí hrdúsiaca horúčka bola veru i na pohľad a na svoje symptómy hrozná. Veľký počet ňou zachvátených bol modrý — celá koža osinelá ani dobre zrelá bystrická sliva. Táto farba pochodila od nakopenej, pod kožou usadnutej krvi. Keď takýto chorý v blúznení, zúrení sa okaličil a odrel si kožu, z toho bezkožného miesta netiekla krv a bolo to ako tmavočervené mäso. A niektorí chorí v paroxyzme ako šialení strašne zúrili.

Jedného blúzniaceho Taliana nemohli premôcť a utíšiť. Dal som teda chytro vniesť do oddielu vaňu, silou-mocou sme ho vtisli do nej a ja som mu vlastnoručne vylial na hlavu a chrbát dve kupy vody. Skrotol; poutieraného vložili sme do postele, a prikradol sa mu dobrý spasiteľný sen. Jeden taký, len košeľou odetý, skočil nám z prvého poschodia do dvora a pobral sa cestou dolu. Bežiac čo mu nohy stačili v tomto pohodlnom odeve, stretol sa s práve sa navracajúcou procesiou sv. Marka. Nikto si netrúfal chytiť tohto podivného turistu; a tak poskakujúc pribehol do svojho baraku pri Kremničke, skade ho druhý deň zase dopeľali nazad. Druhý, asi pätnásťročný kučeravý taliansky šuhaj ako ťažko chorý, zunujúc nemocnicu, zutekal mi nočnou hodinou — ale už ako rekonvalescent — do svojho baraku. Natešení nad jeho príchodom, kamaráti ho slušne uctili ovalom krojerského syra a rumom. Na tretí deň ho bezvedomého doviezli do nemocnice. Dal som ho zniesť do spodnej, poslednej izby, obývanej takými dešperátnymi chorými, ktorí už len pár krokov mali do bočnej, pre mŕtvoly určenej izby. Ani liek ani polievku preglgnúť nemohol, ležal s polozavretými očami polomŕtvy medzi seberovnými kandidátmi smrti. Brať nemohol nič, tak som mu ani nič nepredpísal. A trvalo to tak prvý, druhý deň, ale keď som na tretí deň videl, že v ňom posledná iskra ešte nevyhasla, kázal som doniesť teplej silnej hovädzej polievky a dobrého vína a snažil som sa mu koľko-toľko privteliť čo i násilím. Veľa toho vyvrátil, ale niečo predsa zišlo dovnútra, a potom som ho kázal zmyť letným octom. O deň som už pri skúmaní tepny zbadal, že obeh krvi je niečo veselší. Ale vtom som pozoroval i divný priebeh, že chudákovi v polootvorených očiach a pri nosových dierkach si dráhu stavali drobné čierne mravce. Zhroziac sa nad tým, kázal som opatrovkyni, aby ožívajúceho chudáka odniesla hore na poschodie na prvé číslo. Maznavá Viedenčanka, zmraštiac tvár, zdráhala sa to urobiť. Moja náhla odpoveď na to bolo dokonalé zaucho. Potom, aby som preukázal, ako opatrovníkom načim zaobchodiť s chorými, vzal som chlapca na ramená a vyniesol som ho sám. A chlapča napodiv prichodilo k sebe. Kŕmil som ho pečienkou a vínom sťaby pavúka. Konečne dostal ešte na hlave a tvári veľké, hnojavé vredy, takže mu i lebkovú kosť nadžrali, až sa potom i to zahojilo a môj kučeravec sa mohol bezpečne vzdialiť. Bol veľký šibal, veselý a svojimi zemkami návidený impostor^[298] — a nedivil by sa, keby sa z neho bol stal chýrny taliansky anarchista a svetoborec.

Jeden chlapec, Talian, ležal pri dospelejšom, tam v sieni nad kaplnkou slovenského kostola. Starší chlapca rád mal, a keď mohol a kým mohol, uhostil ho svojím jedlom, ba podával mu i peniaze, aby si mohol kúpiť lahôdky. Ale čo? Ten chudák starší podľahol krutému týfusu a ten škvirk, zvečnelým tak maznaný, bol prvý, čo ešte teplého svojho dobrodincu — obkradol. Nad tým som sa veľmi pohoršil. Boli práve vianočné sviatky a ja som prikázal opatrovníkom, aby jemu, už požehnanému dobrým apetítom, za pokutu poslúžili prísnym pôstom, to jest zapraženou polievkou a malou bochničkou. Každý chorý, nakoľko jeho chorobné okolnosti povoľovali, bol niečím uhostený. Ale keď som prišiel domov a vydýchnutý som sedel v kruhu milej rodinky, pri pohľade na stromček a natešené tváričky detí nedalo mi pokoja. Pobral som sa do nemocnice a zrušil som prísny rozkaz. Nechcel som, aby deň pokoja bol kvárený. Boh nech mu odpustí alebo ho kára, ale ja na tento pekný, slávny deň nechcel som byť pomstiteľom viny nevďačného mladého darebáka — ja, ako tiež hriešny, slabý človek. A potom som sa už s tým ľahším svedomím bavil pri opekancoch v rodinnom krúžku.

Ako už bolo podotknuté, okrem chorých na horúčku bolo veľa ťažko, ba i hrozne dokaličených; a pílenia a rezania bolo veľa. Ani celkom pobitých nechýbalo. Všetko to vyratovať nemožno — jedno, že to všetko nemám poznačené, a po druhé, že by ma to viedlo priďaleko. Kým dr. Langfelder neobľahol a kým som ja nepodľahol, operovali sme spolu. Keď sme v tom boli prekazení, pomáhalo sa, ako sa mohlo.

Pod chorobou dr. Langfeldera vstával som, ako obyčajne počas mojej služby, pred šiestou, a som si zaraňajkoval mlieka cukrom sladeného s chlebom. O šiestej nasledovala ordinácia kráľovského personálu a privátnych do ôsmej, potom som šiel do nemocnice, kde som sa zabavil jednu-dve hodiny. Pod časom, keď som písal recepty a ustanovoval chorým stravu, vypil som — nie vždy — za kalištek slivovice a zjedol slaný rožok. Zatým nasledovali návštevy chorých v meste, už alebo pešo alebo na voze, a v tomto poslednom prípade vyviezol som sa ku chorým kráľovským robotníkom alebo i chorým železničným kopáčom. Domov som prišiel popoludní, niekedy večer a práca podľa možnosti sa zase opakovala a končila sa večer. Nuž a veru pri tých obstojateľstvách ani noc som nemal zabezpečenú.

Skoro bez výnimky všetci tí, čo boli zaneprázdnení pri nemocnici, boli nakazení tou besnou horúčkou, a z nich niektorí zaplatili životom. My obidvaja lekári, dr. Langfelder a ja, sme ochoreli. Kuchárka a slúžka obidve zahynuli. Ďalej prechorel slovenský kaplán, teraz kunešovský farár Alojz Hrabovec; všetci opatrovníci a opatrovnice — z nich dvaja umreli. Slovom všetci, čo boli zamestnaní v nemocnici, sa nakazili, okrem kráľovského dozerača chorých Jána Máca, ktorého som si tu i tu povolal na pomoc k podradnejším výkonom. Medzi všetkými som ja najdlhšie odolal a bol som najpozdejšie napadnutý.

Prešiel som už viac nákazlivých epidémií — tri cholery: prvú ako chlapec na Ponikách, druhú a tretiu v Brezne a štvrtú r. 1873 v Kremnici. Jednu epidémiu, červienku, ako lekár v Banskej Bystrici a v Brezne. Horúčku ako lekár v breznianskom okolí, ale veru v svojom spôsobe bola najkrutejšia táto kremnická, petechiálna. Možno, že preto tak súdim, lebo ona i mňa tak akurátne prikvačila. Isté je, že dosť sirôt a vdov, ako i skormútených rodičov nemilosrdne urobila po ďalekých krajoch sveta. Čo sa mojej nákazy týka, o tom bude spomienka nižšie. Tuto len toľko ešte mienim povedať, že pre mňa tieto časy predstavovali ozajstné „psie dni“.

Dňa 18. marca 1871 sa ma dopytuje dr. Heinrich, špaňodolinský kolega, či som ja napísal ten článok „Wehruf der Kameralärzte“^[299] do Allgemeine Wiener medizinische Zeitungu. On že tiež ohľadom tej infámnej degradácie, akej sa nám dostalo v novom štatuse, poslal článok do Wiener medizinische Presse.

11. apríla mi píše švagor Imro (olim^[300] Grozer) a v tom liste po prvý raz — a iste s veľmi blaženým povedomím — je podpísaný: Keresztfalvy. Tak šťastlivo, bez veľkých zemských otrasov vykonaný priekrst dial sa teda v mesiaci apríli, čo by malo byť významné. Otec že zase bol štyri týždne chorý, teraz sa už zase cíti zdravším (možno, že mu nové meno jeho stav uľavilo).

Švagor Karol 13. apríla píše, že Taliani ešte v masách mašírujú na železničné práce cez Štiavnicu do Kremnice a spievajú v chóre harmonicky svoje pekné talianske melódie. Teší sa zvesti, že sa Oľga vydáva. — Pripomína i novinu, že Španiu Dolinu, čo sa baníctva týka, hodlajú opustiť.

Jozef Ľ. Holuby,^[301] určujúc mi niektoré byliny, 15. apríla ma upozorňujúc na rozličné ešte neznáme druhy rubusov, hieracií^[302] a lišajníkov a vyzýva ma pilne zbierať a doposielať jemu, aby ich určil. Pod kumulatívnym menom Rubus fruticosus ukrývajú sa rozličné druhy ešte neurčených rubusov.

25. apríla mi Július Plošic z Viesky so smiechom píše, že správa banskobystrického alumnea chytrácky od neho žiada ostatok podpísanej podlžnosti, päťdesiatdva zlatých r. č. Toto urobiť on z krátkej ruky odoprel z tej jednoduchej príčiny, že alumneum už nepatrí slovenskému katolíckemu gymnáziu, a on len takému sa zaviazal dávať podporu. 9. júla sa veľmi teší, že som vyzdravel. Dr. Izák Peťko že kandiduje na kremnickú mestskú lekársku stanicu. 27. novembra v Tekovskom Sv. Kríži zakladajú úrokoveň,^[303] on podpísal desať účastín a pýta sa ma, na koľké účastiny sa ja chcem predplatiť. Netrúfa si veľa o nej; on viac dôveruje v krupinskú sudodielňu^[304] a vzal i tam desať účastín po päťdesiat zlatých, vedno teda päťsto zlatých. A to veru naopak vypadlo: sudodielňa prepadla, a svätokrížska sporiteľňa — pravda, tiež po mnohých galibách — predsa sa vynorila, a teraz už od jedného času pracuje s osohom. Vo viešťanskom okolí pred ôsmimi rokmi dolovali kamenné uhlie; našli ho, ale bolo nesúce.

Janko Čipka, ktorého ešte vždy straší vymyslený žalúdkový rak, píše mi 1. mája, že či predsa, ako som mu ja to radil, má ísť do tých Karlových Varov. On pri všetkom dobrom apetíte a dobrom spaní necíti sa v poriadku, že je len vždy zašliamený. Gratuluje Milke, že sa stala veľkou paňou, keďže jej šťastlivý otec premenil si svoje zdedené poctivé meno Grozer na Keresztfalvy. Sürgöny,^[305] z ktorého on túto novinu vyníma, však udáva, že to meno je len pre mužských potomkov. Ale tomu in praxi tak nebolo, lebo si ho s dychtivosťou osvojili i dcéry. Nuž, hľa, slabosti úzkoprsých, slávybažných malých ľudí, keď cítia peniaz vo vačku. Grozer teda odputoval a na jeho miesto priputoval Keresztfalvy a svietila betlehemská hviezda nad Krížovou Vsou? A od tých čias nastali mrzutosti, pliagy, choroby, nesnádky — a konečne pomätenosť mysle! Ut figura docebit.^[306]

Dňa 25. mája mi Petronela píše, že v máji budúceho roku Rudolf Elsner, bujakovský správca železného závodu, pôjde na odpočinok. Jeho miesto má zaujať akýsi Keppler, vraj človek zvadlivý. Ernest Kolczonay, budúci zať Janka Čipku, už rigorozoval vo Viedni a v auguste má už prísť ako novopečený doktor medicíny do Brezna k sestre Berte, respektíve k svojmu švagrovi Jozefovi Baittrokovi. Pretože Milka mienila s Gustíkom na Bacúch, uisťuje ju, že v tom prípade pôjde s ňou i Berta Baittročka, naša kmotra.

Janko Čipka mi 31. mája dáva na vedomie, že na ceste cez Štubnianske Teplice do Karlových Varov bolo by mu veľmi milé, keby sme sa mohli tam zísť. Ľutuje, že nebude v ten čas doma, keď Milka s Gustíkom hodlá prísť na Bacúch. — Nezišli sme sa ani v Štubnianskych Tepliciach, ani Milka s Gustíkom na Bacúch necestovala.

Pripomenul som už, že petechiálnu horúčku doniesli železničiari, a ona sprvôtky len medzi nimi škrtila, ale potom pomaly, hoci nie v tej miere, rozprestierala sa i na naše tunajšie mestské obyvateľstvo, a tak tiahla pozdĺž železničnej čiary po okolitých obciach, požadujúc obete. No ja hlušil som ďalej, až kým som i ja dobehol; zasiahol konečne i mňa tento hrozný, potajmý, mnohoramenný polyp a povalil ma na zem, nemilosrdný ukrutník. Dr. Langfelder, popustiac mu chlpy vlasov, vymotal sa už síce z jeho neľúbezného objatia, ale tak bol vycivený, bezvládny, že o konaní služobných povinností ešte nemohlo byť reči. Tu teda — bolo to práve na deň Božieho Tela, konajúc ako obyčajne svoje každodenné práce, prezrúc, opatriac rany v nemocnici rozložených bedárov, vybral som sa po povinnosti do Kunešova, kde ma medzi inším čakalo tiež niekoľko chorých na horúčku. Dôjdúc do obce, poslal som svoju príležitosť na faru, pobral som sa od kríža chodníkom na horný koniec, tam som vstúpil do domu, kde okrem otca baníka boli všetci nakazení týfusom, a bola to dosť početná, zo samých dievčeniec záležajúca rodina. Všetci okrem matky a dcéry, a to najmladšej, boli na procesii, a práve došli domov a doniesli z oltárikov zvýšené kvety, najmä nepochybné pivónie a Trollius europaeus,^[307] tu ináč hojne rastúci. Tieto zvyšky oni sušia a nimi okiadzajú pochorený statok. Chorá, ešte slabá matka a dcéra ako rekonvalescentky ležali, tešiac sa priaznivému obratu, na lavici za stolom.

Na všetky tieto maličkosti sa dobre pamätám. Uspokojený výsledkom, po niekoľkých krátkych návštevách bral som sa na faru. Tam som ešte s dobrým apetítom obedoval. Po obede mi akosi začalo byť chladno. Môj dobrý priateľ farár Ignác Kleinhanns mal po obede naraz odbaviť tri pohreby a vyzval ma, aby sa nevzdialil, kým sa nenavráti z pohrebu. Potom sme sa zahrali tartl, ale zima ma väčšmi začala napadúvať, takže som sa, hoci bol horúci deň, ukrúcal do kepeňa, a začal ma prenasledovať smäd. Pili sme víno s kyslou vodou, ale to nič nepomohlo. Planej vôle, pobral som sa na voz, a hlava mi akosi oťažela. Na nešťastie na rovine pri takrečenej Grellnetovskej veľkej lúke zlomilo sa nám koleso, kočiš musel vtiahnuť drúk a tak smykom a na troch kolesách kázal som mu pomaly jachať domov. Ja som pešo zbehol chodníkom k bratovi na Piargy, ktorý tam býval pri bývalej Mathiasschachte. Ta som prišiel unavený, a švagriná Bety uvarila mi za pohár znamenitého čaju. Ale hneď som sa pobral Revoltou dolu domov. Dôjduc do izby, ustatý a v planom tušení ľahol som si na pohovku, a nešiel som nikam. Noc potom bola planá, nespokojná. Keď som kúsok na chvíľku usnul, zobudili ma strašné, ťažké sny. Ráno slabý síce, ale vstal som a robil som pravidelné návštevy. Ale večer bol som ešte slabší a noc nasledovala ešte nespokojnejšia od predchádzajúcej. Ráno celá moja bytnosť bola pobúrená a rozčúlená; spoznal som význam toho, čo bude nasledovať. Dal som teda hneď prosiť svojich kolegov: svojho predchodcu v službe, starého pána Karola Taibera a chudáka dr. Langfeldera, slabého, ešte ubiedeného rekonvalescenta. Najprv som im oddal do lekárskej opatery sám seba a potom som im podľa svojho dobrozdania a ich možnosti oddal svoj lekársky okres do tých čias, kým moja choroba bude oznámená môjmu predstavenstvu a ono porobí potrebné kroky pre moju suplentúru. Nezadlho zatým poslalo štiavnické banské grófstvo Nigriniho, kráľovského banského chirurga z Vyhieň, ktorý za čas mojej choroby a môjho pozdejšieho dovolenia ma zastupoval pri kráľovských robotníkoch.

Ja som už teraz sám so sebou mal dosť roboty. Nemoc sa svojím spôsobom vyvinovala ďalej. Moji kolegovia navštevovali ma pilne. Noci boli planšie ako dni, tu som sa ešte vyznal ako-tak vo veciach, ktoré ma obkľučovali, videl som, ako páni lekári konferovali s mojou smutnou a zronenou ženou. Hneď od prvopočiatku odniesli ma do zadnej, najväčšej izby. Zvieralo mi srdce, keď tak umučený ležiac, videl som na krátky čas odo mňa vzdialené svoje dietky — Bertiku, Marišku a Gustíka, ako sa na mňa kukali cez zatvorené sklené dvere. Ku mne, pravda, nesmeli. Hrozne bolestne účinkovalo mi na dušu, keď na akomsi malom darovanom sklenom organčeku vyludzovali žalostné hlasy; tieto hlasy tak prenikli moje rozdráždené nervy, že mi na pohľad milovaných detí a na smutný vylúdený hlas slzy cícerkom dolu lícom tiekli.

Asi štvrtý deň mojej choroby, a v chvíľke duchaprítomnosti, sadnúc na posteľ, badal som škvrny po rukách, a k tomu aj mnou vyzvaná Milka pobadala modré škvrny — petéčne — po chrbte. Od tých čias potom stratil som i za dňa povedomie a len málokedy, na moment, som si bol prítomný. Moja ustarostená Milka bdela deň i noc nado mnou, ukrčená v stolci, vyhovujúc svedomite všetkým mojim požiadavkám a potrebám. Kým som nestratil povedomie, bolela ma hlava neopísateľne, veľmi. Potom som už necítil nič, len ako vo sne som badal, že som na štvoro podelený, a v tom ma v nohách strašne pichalo. Moja celá bytnosť sa rozišla raz na krúžky, spočiatku veľké, potom vždy menšie — do nekonečna; alebo sa také isté dialo so mnou, ale pod podobou kríža. V tomto stave by mi krok do večnosti bol býval ľahký, bez všetkých úzkostí.

Pamätám sa na dve fantastické predstavy: Bol som talianskym grófom Lordim a vymeriaval som zem pri Hornej Štubni, ale som nikdy nemohol dôjsť konca-kraja, vždy som sa vrátil ta, skadiaľ som vyšiel, do zunovania. Potom som sa zase v Talianskej zatáral do vysokých Álp, brodiac blúdil som vo vysokom snehu a nemohol som sa vymotať. Túžil som za naším konzulom, a od žiaľu mi srdce pukalo, že sa nemôžem dostať k svojim domov. Tieto predstavy ma veľmi umorili. No ale pominuli sa i tie a nastala v mozgoch tupá tma. Pomaly sa prebila iskra života, a ja som zase začal duševne i telesne vidieť a cítiť predmety okolo seba, samé prvé svoju utrápenú ženu. Ja, i tak žilovatý chudes, vyschol som na kostru. Kdeže, nejedol som nič, len polievku a vodu som pil; a vodu som mal jednostajne na hlave.

Keď som po štyroch týždňoch nazrel do zrkadla, mrklo mi v očiach a len-len, že som neomdlel. Taký mizerný bol môj vzhľad. Moji kolegovia mali už veselšie tváre.

Ďalej už potom nasledovala doba hladu. V tejto dobe môj urputný žalúdok dával najavo také žiadosti trovenia, že by som bol mohol bez oddychu žuvať. Musel som sa podľa výslovného zákazu kolegov prísne zdržiavať. V ten čas navykol som i na kávu, lebo do tej doby som ju nepíjaval. Zosilnel som už natoľko, že som otvoreným oblokom v najlepšej mysli fajčil, a pretože nastala kosba, trúfal som si do Hanzligerovskej záhrady na prvú prechádzku. Ale ledva som vystúpil pred dvere na ulicu, nával čerstvého povetria ma zrútil skoro na zem a pred očami sa mi zatmelo. Príduc poľahky do záhradky, potkýnal som sa ani podnapitý po pokosoch. Medzitým pýtal som od vrchnosti dvojmesačné dovolenie, aby som odcestoval a mohol sa úplne zotaviť; k tomu štiavnické kráľovské náčelníctvo ochotne privolilo.

Najsamprv som sa vybral s deťmi, Mariškou a Gustíkom, do Sklených Teplíc, pobaviac sa ta idúc za dva dni u Júliusa Plošica vo Vieske. V Sklených Tepliciach trafila sa mi pohodlná príležitosť a tú použijúc vybehol som s deťmi do Štiavnice ku švagrovi Karolovi; rozumie sa, že nás švagor vďačne privítal. Po krátkom bavení sa ešte potom v Sklených Tepliciach vrátili sme sa domov.

A keď sme si tu naše veci usporiadali, vybrali sme sa všetci cez Banskú Bystricu najprv do Hronca, kde nás Toelgovci prívetivo prijali. Na tretí deň tiahli sme na Sihlu, a to Kamenistým. V tie časy nebola cesta Kamenistým na Sihlu v tom spôsobe ako teraz — ani chýru. Vtedy ju práve začali stavať a stavali ten krásny, veličizný tajch. Teraz tú cestu z Podbrezovej na dobrých koňoch prekonáš za tri — tri a pol hodiny, hladko, príjemne, v ten čas potrebovali sme na to sedem hodín, a museli sme v tej pustatine na pol ceste pri stavanom tajchu kŕmiť. Stál tam i biedny barak čiže krčmička pre zamestnaných robotníkov, kde sme i my odbavili náš skromný obed pod zápoľou na machu pod trocha chmúrnym nebom.

Veľa vody prehrkotalo Kamenistým potokom od tých čias, ako som sa ja tadiaľto premával. Voda sa neumenšila, šumoce, skáče, šteboce, hoci tak, ako i vtedy, ale tie lesy, ohromné čierne lesy tam okolo Hrončeka, ba takmer na všetky strany, kam oko vrchmi sem-tam sa prehybujúcimi stačí — tie lesy, sklátené nemilosrdnou sekerou, sklonili sa, padli. Len kde-tu vidíš mohutného bútleho kláta, obrasteného machom, na dosky nesúceho, ako tu hnijúc, svojmu novému pokoleniu živnosť poskytuje. Miesto bývalých dumných lesov, uháňajúc jedna nad druhú, prýštia do výšky mladé sihlice, a tam na čerstvo vyrúbaných grúňoch červenie sa v miliardách exemplárov Epilobium angustifolium — kypra úzkolistá, znak toho, že príroda nikdy nezastáva, ale vždy, vždy — keď i v druhej podobe — neprestajne účinkuje.

Už to je svätá pravda, že ak kde, tak v tomto velebnom odľahlom kúte otvára sa človeku hojná príležitosť dumať a rozjímať o kráse a mohutnosti účinkujúcej prírody. Nuž a to som robil i ja, a keď sme dochádzali ku Klimentke, vyšnému, už mne známemu tajchu, kde býval môj starý známy horár Endres, začalo už mrkať. Vošiel som teda do jeho bytu, aby nám daroval na cestu fakľu, čo on vďačne urobil. Ale keď ma zazrel, bol nadmieru natešený, ofúkal mi i miesto, kde som si mal sadnúť, a počujúc o mojej prekonanej chorobe, hostil nás mliekom a strčil mi do kabáta kuroptvu — na posilnenie. Ale noc pred nosom, nemohli sme sa baviť pri tomto dobrákovi, pripálil som fakľu a svietiac pred koňmi, tiahli sme, pravda len krokom. Po dlhom vyzeraní kmitla sa nám pred očami už ledva vyčkaná Sihla, a vtom — dohorela a vyhasla fakľa a tma nás obľahla dva razy tolká, ako bola v skutočnosti. Rozdrapujúc oči, habkal som pred koňmi; badal som, že sme už medzi domami, lebo sa svietilo z okien, ale kde sme? V tom sa drgnem do dreva. Hó! Zastaneme, habkám sem, habkám tam, až som nahabkal, že sme vliezli medzi sklad dreva. Nechajúc môj koráb i s obsahom tu stáť, škriabal som sa do osvietenej sklenej huty. Stadiaľ nám prišla pomoc a tá potom nás vyviedla na pravú cestu a šťastlivo do dvora.

Tu nás konečne ešte očakávalo malé, ale smiešne dobrodružstvo. Dom bol ešte osvietený, ale už zamknutý. Stali sme si teda pred osvietené obloky a spievali sme: „V čas radosti, veselosti betlehemská chasa“ atď. Keď sa nám dvere predsa neotvárali, začal som potom po detviansky tristobohovať a na dvere päsťami bubnovať. Vtedy sme badali živý pohyb vnútri, sem-tam behanie, až predsa raz akási naplašená komorná trasavou rukou odoprela dvere a skokom ani srna vbehla do izby. No ale tu potom na pitvore sme videli obraz hrúzy. Vo dverách obednej izby stál v gätkách a košeli švagor Július s vytiahnutou šabľou nad hlavou, za ním stál mladý šuhajček vo vojenskom mundúre mladých delostrelcov, za ním ako ariergarda ženská poblednutá posádka.

Nuž títo prestrašení junáci pokladali nás za detvianskych hôrnych chlapcov, mieniacich vyrabovať sklenohutniansku pokladnicu. Pravdaže, švagor spustiac s poľahčeným srdcom krutý meč, nás pri všeobecnom smiechu voviedol do izby. Bolo práve desať hodín. O tretej popoludní sme sa pohli z Hronca. No ale im odľahlo zo srdca. Ale mňa biedneho, vyciveného bedára uznávať za Detvana, to vyznačenie som veru neočakával.

Pobudli sme tam niekoľko dní a pri zdravom povetrí, znamenitej chove, pohodlí a nečinnosti prichodil som k stratenej vláde, a tak spustili sme sa Čiernym Hroncom do Brezna.

Natešený, že zase môžem vidieť tieto známe kraje, s príjemným citom obzeral som sa na všetky strany. I tu mnohý lesný velikán, zunujúc svoje staré stanovisko, pobral sa dolu Hronom, aby prerobený na dosky, to mŕtvolám, stolom, to svadobným posteliam, kolískam, šibeniciam atď. slúžil látkou; ale bolo už vidieť na ich mieste knísať sa vo vetre veselých mladých následníkov. A keď i týmto spôsobom povrchné črty obrazu sa zmenili, podstata kraja, kopce, vrchy, doliny, riečky, potoky ostali tie isté, mne známe tváre. Ale tí, s ktorými som voľakedy búčky, pníčky týmito stráňami preskakoval, tí teraz alebo tam stúpali po ďalekých odľahlých krajoch, alebo už, ako náš Jožko Markus, pánubohu sviecu vyniesli. Bolo mi teda tak, ako keď z rozplašeného kŕdľa osamotená, od svojich odbitá srna prebehne do cudzieho revíru… Však nás veru tiež tak rozplašili.

V Brezne nás vítali srdečne. A medzi starými kamarátmi som úplne ožil. Pobaviac sa a veseliac sa i tu na čas, pobrali sme sa konečne domov. Na ceste z Brezna do Ondreja zastihla nás nehoda. Pohli sme sa odtiaľ hneď po obede. Vezúc sa bez prekážky domov, ako sme sa spúšťali z hladkého kopca medzi Lopejom oproti Predajnej, zazrel som na kraj cesty do priekopy prekotený voz, volmi zapriahnutý a náklad — liatina, husi rečený — vykydnutý. Za priekopou ležal chlap, gazda tých volov, a noha mu bola privrznutá železnou ťarchou. On chudák na smrť bledý, ticho, ako prikutý horeznak ležiac len potichu bedákal. Naskutku sme zastali a chytili sme sa s kočišom tie husi jednu za druhou, a aby sme ho neurazili, čím najpozornejšie odstraňovať. Pravda, to šlo ťažko, no ale sme ho rúče vyslobodili. Pri obzeraní nohy zistil som, že je píšteľ od kolena asi v prostriedku rozmrvená a rana otvorená. Moji ľudia museli z koča dolu a namáhavo vniesli sme nešťastníka do koča; ja, kráčajúc popri koči, držal som chromú nohu v rukách, aby sa mu neotriasala. Moja rodinka drobčila za kočom, a tak krok za krokom dôjduc šťastne do Predajnej, zložili sme ho v krčme na slamu. Krčmár, mrzký žid, sa zdráhal ho tam uložiť, ale ja som energicky vystúpil, urobiac ho v tom prípade zodpovedným za následky. Poslal som hneď po svojho bývalého priateľa Ernesta Kreuza, kráľovského lesného, ktorý naskutku prišiel a krčmára ukrotil, že chorý tam len tak dlho chudák ostane ležať, kým vrchnosť alebo jeho príbuzní (tuším bol z Hornej Lehoty) s ním nezrobia poriadok. Ja som napochytro napísal ešte list dr. Toelgovi, odporúčajúc mu chorého, a odpísal som druhý na stoličného ránhojiča, akéhosi mne neznámeho Ružičku, do Sv. Ondreja.

Divná príhoda! Pred šiestimi rokmi, keď sme sa s Petronelou vybrali na pohreb sestre Fánke do Banskej Štiavnice, naďabili sme na paholčeka s rozdrúzganou lebkou pri Lopeji, a teraz pri Predajnej našli sme tohto poľutovaniahodného neboráka. Ja som amputáciu nohy bol držal za nevyhnutnú, ale ako mi potom dr. Toelg o ňom podával správu, pomaly, to jest methodo expectativa,^[308] sa mu rana i kosti bez operácie, bez amputovania zahojili, čo ma veru veľmi tešilo, hoci som chlapa ani predtým, ani zatým nikdy nevidel.

Kým som sa povaľoval na dovolenke, po slobode — ak sa nemýlim práve u Plošica — mala sobáš najstaršia bratancova dcéra, Aschnerova Anička so štiavnickým lekárnikom Jánom Margóčim. Náš dom tam zastupovala moja žena Milka.

Dňa 16. júna píše Samuel Schärffl, kráľovský lesný radca z Marmarošskej Sihote, že má obehať veľký služobný priestor: spravuje do šesťstotisíc jutár lesa. Z Csaszkóczyho podriadeného okresu sa ročite splaví dolu Tisou dvestotisíc kusov pltného dreva.

Janko Čipka mi 14. júna píše z Karlových Varov ozaj zúfanlivý list; nemôže tam vydržať, chce zutekať — a tak veru krátko zatým urobil. Ta idúc navštívil Hlavatého a Pavla Kuzmányho v Prahe. Nazad idúc nestavil sa nikde. — Tieto listy som čítal ešte ako chorý, v posteli.

Dňa 16. júna 1871 barónom Mednianskym podpísaný dekrét vo veci nového štatusu znie, že pláca kremnického kráľovského banského lekára má byť šesťsto zlatých a postupne dva razy, v desaťročných prestávkach po sto zlatých, teda po dvadsať neúhonných rokoch osemsto zlatých rátaných do penzie, pätnásť percent hospodného a dvanásť siah tvrdého dreva. Číslo dekrétu je 2646.

Dňa 7. júla švagor Karol píše zo Štiavnice, že sa počiatkom toho mesiaca lesná správa, vylúčiac sa navždy zo správy hlavného banského grófstva, presťahovala do Banskej Bystrice; k tejto správe budú pridané všetky erárne pozemky. V Žarnovici ustanovili úrad lesného majstra. Týmto spôsobom erár úfa získať ročitých osemstotisíc zlatých čistého osohu. Možno, že tomu tak bude, ale z druhej strany baníctvo bude mať z toho náramnú škodu; ono však — popravde rečeno — ozaj veľa hrešilo na účet erárnych lesov.

Ján Gotčár, podľa listu zo 6. júla, ide sám, osobne k ministrovi výučby do Pešti vykonať právo verejnosti samostatnému slovenskému gymnáziu. Stadiaľ pôjde k primasovi do Ostrihomu.

Dňa 10. júla Debnár mi píše z Brezna, že vláda na obnovenie kremnickej mincovne, ktorú už chceli preniesť do Pešti, obetovala stošesťdesiattisíc zlatých. Že mincovňa tu ostala, to je dielo ministerského radcu, rodeného Kremničana, Jána Nep. Belházyho,^[309] referenta krajinských baníckych záležitostí a brata nášho mestského farára — prepošta Imricha Belházyho. Keď sa o niečo pozdejšie Kremnica začala následkom podkopania prepadúvať, takže i kostol na rínku museli rozobrať, povolila vláda na upevnenie podzemia mincovnej polohy desaťtisíc zlatých; túto prácu potom vykonal z rozkazu banskej vrchnosti môj brat Adolf vyplnením dolnín v tom priestore.

15. júla 1871 umrel v Brezne Ján Chalupka, osemdesiatročný.

Viliam Pauliny-Tóth 4. augusta 1871 bol poverený konzorciom^[310] pod predsedníctvom veľkovaradínskeho kanonika Jozefa Kozáčka redaktorstvom Národných novín, a vyzýva k hojnému dopisovaniu; ale vedno ma tiež upozorňuje, aby som sa v kaligrafii^[311] tiež hľadel polepšiť, lebo že moje písmo sadzači nemôžu stroviť. Aby to, čo zasielam do novín, alebo niekomu diktoval, alebo aby to dal odpísať.

Lajkovi Turzovi 22. augusta (1871) sa narodil syn; krstený bol Ivanom. Porúča ho mojej láske. Dňa 29. augusta bolo veselie u Slabeyov; vydávali dcéru.

Podľa švagrovho Karolovho listu motal sa i tam — v Štiavnici — minister financií Kerkápoly,^[312] chlapík vyznačivší sa nie tak finančnou sporivosťou ako viacej štedrotou grobianstva. Chudák Samuel Schärffl, keď sa dostal k nemu ako referent lesných záležitostí Chorvátska a Slavónie s titulom hlavného lesného radcu, raz sa mi osobne ponosoval, porovnávajúc sa so svojím vtedajším postavením — že bol v Brezne ako kráľovský lesný majster malým kráľom, kdežto v Budíne cíti sa otrokom. Hrdlovať a hrdlovať bez uznania a nezriedka, keď unavený prišiel domov z úradu, zasadol ku stolu a zmočil lyžicu do polievky, pribehol ministrov sluha, aby sa naskutku bral do úradu — musel, odhodiac lyžicu, v tú chvíľu poslúchnuť, rozkazy krikľúňa vyslúchať a hneď k práci sadnúť a do večera drhnúť, pričom pri samej práci kus rožka, syra alebo salámy vypĺňali hladové žalúdkové rubriky. A pán minister, dobrej vôle, nehanbil sa tohto poctivého a pilného úradníka a hlavného lesného radcu i — somárom nazvať!

Tento tituloprajný pán poctil pri svojich cestách svojou návštevou i kráľovské hlavné banské a slobodné mesto Kremnicu. Mne nedostalo sa cti vidieť ho, len to som počul o ňom, že keď pred neho predstúpila deputácia kráľovských banských úradníkov, nevrlo ich okríkol, že on ako bývalý profesor juris^[313] — na akejsi kalvínskej juridickej fakulte — tiež len za šesťsto zlatých slúžil, a musel byť spokojný. — Keď sa, odprevádzaný, previezol Dolnou ulicou, pristavil ho majiteľ príležitosti — terajší hajdúsky strážmajster Wagner — že kto mu bude platiť za najatú príležitosť. Toto intermezzo pobúrilo sprievod, a bolo mu krátko vysvetlené, že účty vyrovná mesto; no ale — ale spurný pán minister prišiel na chlapa, to jest narazila kosa na skalu. — Toto teda o financministrovi Kerkápolym.

Jozef Lenger je v Krakove u dcéry, Štenglovej. Na jar sa zase vráti do Kremnice. Vyhotovil mi obraz k Poľovačke na medvede; je to práve ten výjav, keď Janko v zápase s medveďom strčil medveďovi ruku do hrtana.

S Kardošovci sme sa dohovorili, že naše deti dáme na čaru, oni syna Adama sem, my dcéru Bertiku k nim do kostu; do školy bude Bertika chodiť ku mníškam. Takto sme sa rozhodli o tejto našej dobrej, tichej duši — našej Bertike. A práve počiatkom školského roku bavila sa u nás sestra Petronela, a tak s jej odchodom určený bol aj odchod Bertikin. Bolo nám smutno okolo srdca, keď sme sa museli s ňou lúčiť; ale mysleli sme, že to bude slúžiť k jej dobru, keď pozná i druhý svet; a ubezpečení v tom, že príde do poctivého domu a starostlivých rúk, do Kardošov, ktorých syn zasa bude mať prítulok u nás. I teraz, keď na to myslím, tak sa cítim, akoby mi ktosi srdce do chladnej ruky chytil. Deň odchodu vyprevadil som ich po Hronskú,^[314] kde s ňou Petronela presadla na Kardošovu príležitosť. Nechcel som ukázať na sebe žiaľ, aký ma prechodil, a lúčil som sa s tichým úsmevom; ale odchodiac a obzerajúc sa jeden na druhého, premohol ma žiaľ a zachodili ma slzy, pravdaže i ju — tú citlivú dobrú dušu. Rozžialený prišiel som k rovnako rozžialenej svojej žene.

Samuel Bodorovský, dobrák prvej próby, ktorému som ju tiež priviazal k srdcu, mi 2. októbra oznámil, že Bertiku odporúčal správcovi Halúzkovi; správca prisľúbil, že ju zase bude odporúčať mníškam, ktoré vraj s dievčatkami im zverenými materinsky zachádzajú. Samko myslí, že by sme mohli i Marišku poslať do Cervov na čary; tí že tiež majú syna, čo má chodiť do reálky, to že by sme potom mali dvoch živých šuhajov v dome. — V priemyselnom spolku v Bystrici rokujú o stanovách Vzájomnej pomocnice — a toto je počiatok teraz kvitnúcej Úverkovej spoločnosti.

Švagor Karol v Štiavnici 4. októbra dostal smutný list po umretom bratancovi Eduardovi Roesznerovi, ktorý 30. septembra umrel v blázinci vo Viedni v Doeblingu a tam bol pochovaný.

Dr. Jordán^[315] podľa listu z 10. októbra 1871 po prežitej katastrofe, ako zažalovaný a dvojmesačným ostrým žalárom trestaný redaktor Zukunftu vo Viedni, apeluje na podporovanie svojich novín, aby nemuseli zaniknúť.

Pretože Národnie noviny mali posiaľ deficit tisícsto zlatých, bol vydaný ohlas, že ich vlastníctvo prejde na konzorcium pod vedením Martina Čulena, Ambra Pivku a Samuela Šípku. Redaktorova odmena bola šesťsto zlatých a spolupracovníci dostali tiež toľko.

Ako Adam Kardoš 17. októbra píše, Bertika je zdravá, dobrá, poslušná. Bude sa učiť klavír spočiatku tri, potom štyri hodiny týždenne, a platiť sa bude tri, potom štyri zlaté. Bertika a Oľga^[316] — Kardošova dcéra — ktoré ako dve sestry sympatizujú, majú rovnaké šaty. Pýta sa ma, či sa Adam, jeho syn — náš kostoš — teraz lepšie učí ako vlani. Bertikiným učiteľkám, mníškam v kláštore v Dolnej ulici pri bráne a v susedstve kostola sv. Elizabety, ako sa o tom vyjadril sám správca Halúzka, dary v peniazoch sa nedávajú, ale v potravinách prijmú, napríklad cukor, kávu, hrach, šošovicu atď. Toto ony berú pod menom almužnej; a to sa im dalo, cukor a káva. Kardoš sľubuje, že sa máme zísť na Hronskej. Ja mu mám ta syna a stadiaľ moju dobrú Bertiku sem doviezť; ona si prosila so sebou na Vianoce i svoju priateľku Oľgu a sviatkovala u nás. Má ta s Kardošom prísť i Turzo a Bodorovský. Bertiku že chvália jej učiteľky mníšky ako tichú a poslušnú.

Huľuk^[317] vychvaľuje sudodielňu, ktorú v Krupine zakladajú na účastiny. Účastina stála päťdesiat zlatých; ja som vzal jednu, Július Plošic až desať kusov. Celý systém zakladal sa na číro-čistej matematike (!), a keď nás akurátne poobíjali, obručami posťahovali, zadebnili, vyšiel istý matematický výsledok najavo: že sme zo zaplatených groší ani babky nazad nedostali a celý kapitál vytiekol na posmech špuntom von. Vec stála mňa päťdesiat zlatých, vyhodených na matematický problém; chudáka Plošica až päťsto zlatých. A tak obišli všetci účastinári.

Kremnický magistrát mi 7. novembra pod č. 425 s uznaním ďakuje za suplentúru v mestskej nemocnici a tá služba sa oddá došlému vyvolenému druhému mestskému lekárovi dr. Izákovi Peťkovi, rodákovi zo Šálkovej.

Samuel Schärffl, lesný radca v Marmarošskej Sihoti, sa čuduje, že Rudolf Scholtz pri obsadení miesta lesného majstra v Banskej Bystrici obišiel Michala Csaszkóczyho a ani do Brezna ho nevymenoval. Vôbec sa ponosuje, že ministerstvo tak nespravodlivo pokračuje, poctivosť a súcosť úradníkov nevyznačuje. No pravdaže nie, keď protekcia všetko zaplavila. Schärffl, znechutený, tiež by si žiadal ísť bývať do Banskej Bystrice, keby tam mohol zastávať svojmu odboru zodpovedajúcu privátnu službu. Tak sa pýta, či by sa to v Kremnici, v jeho ženinom rodisku, nemohlo stať.

Eugen Krčméry, kníhkupec v Banskej Bystrici, mi píše, že on jemu ponúknutú Lipoviansku mašu nemôže vydať, lebo nemá na to peňazí. I Veniec sa mu zle míňa.^[318] Nuž hľa, len vraj vydávať spisy, nuž a pre koho, a ako? Koľko som sa naponúkal tej Lipovianskej maše, kým predsa vyšla v prospech alumnea samostatného katolíckeho znievského gymnázia. A — minula sa, ba dožila, vlastne dožil som sa už jej druhého vydania.

22. novembra stal som sa účastinárom zvolenskej sporiteľne. Jej správcom bol dr. Samuel Medvecký,^[319] pravotár.

Anton Péch,^[320] pozdejší následník baróna Mednianského, pilne prezerá rad-radom všetky banské závody. Mednianský, diletant baníctva, už svoju úlohu, jemu neprimeranú, dohrával. Eduard Záhrboch, lesný na Štiavničkách, bol zvolený za stoličného výborníka v Banskej Bystrici od čiernohronských obcí Valaskej, Osrblia, pravda, za cenu zaprenia svojho moravského pôvodu a českej národnosti. A všetko toto jeho plazenie a pretvarovanie ho predsa ta nepovýšilo, ako to on túžil — ostal len čím bol, lesným.

Dňa 27. novembra mi Janko Francisci oznamuje, že mesto Kremnica nazbieralo osemdesiatpäť zlatých r. č. príspevkov na Maticu slovenskú.

Tesťovci roku 1871 dali si vystavať kryptu s kaplnkou. Miesto na úhľadnom kopci, oproti impozantným Tatrám, bolo znamenite volené, utešene krásne — ale stavanie, sloh, celé vyvedenie kaplnky bolo nevkusné. Koľko nám s Arpádom Herczoghom bolo možné, hľadeli sme napraviť, ale vcelku to ukazuje málo pochvalného. Nuž ale tým, čo si ho dali vystavať, dostačovalo; tak neprichodí o ňom viac hovoriť. Zato tým velebnejšie skvie sa príroda, ktorá ho obtáča.

*

Nasleduje rok 1872, rok osudný, ktorý nám priniesol omoc viacej žiaľu než radosti. Dňa 7. januára píšem Bertike, dobre zachovanej u Kardošov, a dávam jej naučenie, aby bola dobrá, poslušná, usilovná, aby ostala Slovenkou, a v tom smere aby mníškam v mojom mene odkázala, žeby ju cvičili i v slovenčine: ja že si, pravda, žiadam, aby sa i v druhých jazykoch vzdelávala, ale najsamprv a nadovšetko v svojom materinskom jazyku.

Chcel som v Kremnici medzi erárnymi úradníkmi sklepať potravný spolok, lebo najmä následkom železničného nakopeného ľudu tvrdo bolo jestvovať. Švagor Karol mi na ten cieľ podal stanovy a návod už jestvujúceho spolku „Consum“ v Štiavnici. Zdalo sa, že sa myšlienka ujme; a keď vec vzal do ruky banský radca a správca mincovne, rozišlo sa to všetko ako voda v piesku. Najväčšou prekážkou bola okolnosť, že kupci všetkým svojim dlžníkom — úradníkom — vypovedali úver, a títo márni ľudia, preľaknutí, aby neboli exekvovaní, od potravného spolku odstúpili. Pozdejšie potom zase podnikli spolok, ale ten vyšiel na posmech, účastníci tovar brali, ale neplatili, a tak spolok škaredo buchol. V tomto spolku som ja viacej účastníkom nebol.

Sestra Petronela na chýr, že sesternica Lorka Abtová umrela, myslí, že už teraz na ňu prichodí rad. Nuž ale ona ešte teraz, po tridsiatich rokoch, keď toto píšem — 9. augusta 1902 — pred troma dňami práve slávila svoje osemdesiate deviate narodeniny a je na svoj vek dosť čerstvá a živým, vtipným duchom opatrená; chodieva zo svojho bytu pri samej Dolnej bráne takmer denne, keď len možno, predpoludním k nám na obed a večer o ôsmej pomocou svojej slúžky tiahne domov. Chuť do jedenia má výbornú, rada je veľmi mastné; pretože jej ostali len dva zuby, jedlá nehryzie, ale ich v kusoch prehltáva, a bez prekážky znamenite jej troví. Ináč celý čas kráti si klebetami, novinkami, bedákaním a ponosami na rozličné svoje choroby. Na moje meniny dal sa doviesť chudák môj slepý brat Adolf, a tak sme sa raz zase zišli pospolu: Petronela osemdesiatdeväť-, Adolf osemdesiatpäť- a ja sedemdesiatosemročný šuhaj: to je spolu dvesto päťdesiatdva rokov. Ja som práve vstal z influenzy, ktorá ma morila za štyri týždne, a som veľmi upadol. Najmä moje pľúca boli značne poškodené.

V liste 2. februára 1872 švagor Karol pripomína hlavnú dolňu cisára Jozefa, ktorú narazili r. 1780 pri Rudnom na brehu Hrona. Dĺžka tej dolne má činiť 400 siah, teda asi dve míle; ale jask pod Mont Cenis má činiť 6000 siah. V dolni cisára Jozefa vyrobili ročite 40 siah, v jasku Mont Cenis, ktorý dohotovili za trinásť rokov, vyrobili — hoci tento i šírkou i výškou tamtú omoc prevyšoval — za rok 461,5 siah nebožiecmi, hnanými tlačeným povetrím. Následkom toho banský radca Faller predložil ministerstvu návrh, aby sa v cisárovej Jozefovej dolni dlabalo tým istým spôsobom. To sa i stalo a prácu veľmi zrýchlilo.

Švagor Karol 25. februára opisuje utešenú severnú žiaru na nebeskej oblohe, ktorá toho mesiaca vzbudila všeobecné podivenie. Pre mňa tento velebný nebeský zjav stal sa pamätným ešte okrem toho zvláštnou príhodou. Viezol som sa podvečer do Viesky k Plošicovi. Predo mnou bez môjho vedomia viezol sa dr. Langfelder do Sv. Kríža. Za ním, teda predo mnou, ale natoľko, že som ho nevidel, viezol sa z Bartošovej Lehôtky slúžny Sümeghy. Vzdialenosť medzi nami bola, ako rečeno, toľká, že sme sa ani nevideli ani nepočuli, a to vzájomne všetci traja. Slovom — slúžny Sümeghy bol akoby eskortovaný nami lekármi: avantgardou bol dr. Langfelder, ariergardou^[321] bol som ja. Slúžny Sümeghy mal najatú príležitosť, a bol vybehol, že vraj v úradnej povinnosti, do Bartošovej Lehôtky k okresnému notárovi, skadiaľ sa, ako rečeno, vracal do Sv. Kríža. Ako som sa rovinkou poberal niže Kremničky proti Hronu, zajasalo nebo nevídanou červenou farbou, a čím ďalej, tým viac sa jagalo. To osvietenie bolo mimoriadne čudné, velebné, krásne, aké na našich stranách málokedy vidieť; zriedkavá to velikánska severná žiara. Nebo krvavočervené. Ním vysoko, vysoko a ticho valili sa a motali priezračné červené závoje, v ktorých ináč také veselé hviezdy bledli. Na zemi predmety, snehové plášte a okolo Hrona po rovine prchkým prítokom vody vystrčené hrubé, vysotené ľadové kruhy ligotali sa temným zelenkavým leskom.

No, impozantné to bolo vidieť. Môj kočiš, vtiahnuc hlavu medzi plecia, smrkajúc vyzeral a žmurkal očami do nebies ako kohút z pántu. Bol v úzkostiach, čomu som sa ani nečudoval, keď i mne samému tento mimoriadny výjav bol novým a prekvapujúcim. Začal som ho teda tíšiť a úkaz mu vysvetľovať prirodzeným spôsobom, primerane k jeho predstavám o veci. V tomto našom rozhovore a obdivovaní prešli sme popri brehu Hrona, popred ústie hlavnej dolne cisára Ferdinanda, blížiac sa ku kaplnke na známom čadičovom kopci. A čo tu vidíme? Hŕbu ľudí s lúčami, žrďami, hákmi, bedákajúc, vykrikujúc motať sa hore-dolu pri brehu Hrona.

Ja zadivený a v domnienke, že týchto dobrých ľudí vyplašila severná žiara a oni už očakávajú koniec sveta, zastal som a začal som ich tíšiť poučovaním, tak ako môjho naľakaného Jana. Hja, ale tu inšie vykvitlo. Ľudia mi odvetili, že ich nevylúdila sem severná žiara, ale oni dulujú pána slúžneho, ktorý sa tu pred chvíľou z tamtoho brehu mrštil do krútiacej sa vody. Dovezúc sa sem, kázal paholkovi zastať. Paholok, netušiac zlé, ba mysliac, že jeho pán má potrebu, zastal. Slúžny zostúpiac pošiel na hrubý široký kruh ľadu, akoby si ho bol schválne vybral, a v tom ozaj zvláštnom, báječnom osvetlení skočil do tej tajomnej krútňavy a hneď pod nižšie stojacim pevným ľadom zmizol; jedine čiapku videl paholček, ako sa na vode krútila.

Keď to chlapec zočil, vykríkol, ťal do koní a vletiac do Sv. Kríža pobúril ľudí, otca i mať slúžneho, ale všetko nadarmo. Mŕtvolu našli až v máji, teda po dvoch mesiacoch, vyše mosta pri vartičke. Telo bolo ošklbané, vylúžené, zo šiat len randy. Povedalo sa, že v ruke držal strapy nečitateľného listu. Príčina samovraždy mala byť žiarlivosť. Jeho žena mala byť zapletená s akýmsi inžinierom Polívkom. On už prv bol urobil pokus s revolverom, ale si len ruku pokaličil, a bol vždy zádumčivý, smutný, stratený. Tak mi to aspoň rozprával Michal Chrástek, ktorý s ním bol zadobre.

Vidiac teda, čo sa to prihodilo, pobral som sa ďalej do Viesky. Plošic nebol doma, ale bol u susedy pani Gašparcovej, kde mali tanečnú zábavu. Na radu pani Medzibrodskej (ešte teraz žijúcej deväťdesiatdvaročnej) jeho gazdinej, išiel som i ja ta a našiel som tam hŕbu dám, ktoré ma vrelo privítali. Ale keď som vybúšil, čo som na ceste sem skúsil, nastal krik, vresk, kvílenie, ba čo hysterickejšie ženy z Kríža chceli i omdlieť, a akoby bol dlaňou plesol, pani Gašparcovej dom sa vyprázdnil, ženy sa rozutekali a my s Julkou pošli sme na faru. Zhovárali sme sa dlhšie o strašnom predmete, a ja v posteli ležiac ešte dlho som nemohol usnúť. Rozmýšľal som o čudnej náhode dejov, aké sa dnes večer premleli. Sotvakto druhý sa pod dojmom takej velikánskej krásnej severnej žiary zavraždil.

Jána Gotčára pre agitovanie v čas volieb trenčiansky župan (Kubica?) zažaloval u ministra a minister ho, aby nezavadzal, poslal na čas do exilium,^[322] do Pruska. Gotčár mal totižto od štátu dvetisíc zlatých ročnej penzie. — Biskup Ipolyi sa učí od nášho Šupalu^[323] po slovensky, čo od neho ešte dosť pekne: jeho nástupcovia Bende^[324] a Rimélyi^[325] tiež ad maiorem Dei gloriam^[326] nevedeli po slovensky, ale podľa môjho vedomia nepokladali za potrebné učiť sa reči sebe zvereného ľudu. No a to sú apoštolovia ľudu! Hrozné, ako sa pochopy o jednej a tej istej veci, samy osebe tak jednoduché, časom menia a mútia natoľko, že ti až rozum zastane. Všetko, všetko len samý materializmus, idealizmus vypáchol do fundamentu.

Pri vyslaneckej voľbe v Kremnici vládny kandidát barón Splényi, ministerský radca — ako sa rozumie — kráľovským úradníctvom a baníctvom bol zvolený. Ja som sa, hoci do mňa veľmi dotierali, ba ma za to denuncovali, hlasovania úplne zdržal a od celého pohybu utiahol. A to celý čas svojho tunajšieho bývania. Keď ma prenasledovali, že som v Brezne volil podľa svojho dobrozdania, tak som si tu v Kremnici zachoval aspoň pasívnu vôľu — nevoliť. V Brezne vystúpil už dva razy volený Egid Lehotský a bol bez protikandidáta zase a zase zvolený, a tak stal sa tento ináč simplex frater večným snemovým breznianskym vyslancom; z tejto hodnosti ho jedine neúprosná smrť zhodila.

Ambro Pietor mi poisťuje akúsi rozprávku,^[327] ktorú odo mňa prijal do Almanachu Živeny 19. marca 1872.

Sestra Petronela bola i s Bertikou na veľkonočné sviatky u nás. Pani Kardošová mojej žene 15. mája písala, že Bertika v Bystrici mala za birmovnú matku pani Grünwaldku, matku zlopovestného Bélu Grünwalda.

Jozefa Sablaková zo Znieva píše, že sa Martin Čulen baví v okolí Sv. Jána ako snemový kandidát. Ľud ho vraj všade víta s radosťou.

Samuel Schärffl mi z Marmarošskej Sihote 22. mája píše: Tam bol veľký oheň, aj jeho bývanie pritom zhorelo. Pri všetkej opatere a usilovnosti utrpel i on značnú škodu na náradí atď. Medzitým dostala sa mu náhrada z druhej strany. Lesníctvo bolo totižto pri ministerstve úplne znovuusporiadané. Na čele lesníctva ako referent ministra stojí ministerský radca, tomu k boku sú postavení dvaja odborní radcovia, čiže hlavní lesní radcovia, jeden pre Uhorsko, druhý pre Chorvátsko a Slavónsko: tamto miesto pre Uhorsko zastupoval Karol Wagner, na miesto pre Chorvátsko-Slavónsko bol vymenovaný on, Samuel Schärffl. Ďalej menovaní boli dvaja tajomníci (hlavní lesní majstri), dvaja osnovatelia (nadlesní)^[328] a štyria praktikanti. Schärffl ako odborný radca (hlavný lesný radca) s plácou dvetisíc päťsto zlatých a päťsto zlatých hospodného, ale toto mu nedostačuje a musí zo svojho doplácať dvesto zlatých r. č. On teda pomerne k marmarošskosihotským príjmom hmotne tu utratil, ale pretože plat je tu väčší, v prípade penzie lepšie takto pochodí a väčšiu penziu vyzíska. No a veru Samko dlho pod hrubianskym pánom ministrom Kerkápolym nevydržal a šiel na zaslúžený odpočinok. A teraz už od pár rokov ako vyše osemdesiatročný starec odpočíva u pána boha. V penzii bol nás na dlhší čas navštíviť. Jeho žena Pepka ho predišla. Z dcér sa vydala jedna za Zachara, pozdejšie sudcu pri kúrii.

Bolo to v lete, 12. júna. Išiel som cez vrch Volle Henne pešo do Kunešova. Odbaviac tam povinnosti, vrátil som sa popoludní domov. Asi pred druhou hodinou popoludní stretol sa so mnou v najtuhšom behu proti mne sa poberajúci mladší Adam Kardoš. Keď ma pred fajkovou dielňou Šťastného okríkol slovami: „Báči, Gustík je zle!“, pár skokmi som bol doma. Gustík mal zrádnik; okolo neho pani susedky a dr. Langfelder. Triasol som sa na tele ako osika, nechápal som nič a nevedel som, čo počať. Keď potom, vďakabohu, chlapček prichodil k sebe a ja som zobral zmysly, vyprávali mi priebeh tej nešťastnej choroby. Pred obedom sa chlapček zabával tam okolo domu s kamarátmi-vrstovníkmi Bohušom od Križkov a Náckom od Burkartov a oriešky, lieskovce si vraj drvil. Moja žena netušila tamhore nič. Len tu zrazu domoví doniesli chudáčika na rukách hore, napadnutého zrádnikom. Nasledoval krik a kvílenie, zbehli sa susedia a lekár, volaný na pomoc, a nezadlho dobehol som i ja. Strach a veľký žiaľ nás obkľúčil, že tohto milého, ale slabého synka stratíme.

No ale s pomocou božou neboža pacholiatko o pár dní prišlo k sebe, choroba bez stopy zmizla, a do našich sŕdc vtiahli pokoj a úfnosť, oddali sme sa bezhraničnej radosti. Pre utuženie chlapca, ktorému za istý čas vytekal z ucha smradľavý hnis a dlhotrvajúca behačka ho zoslabila, hoci tieto obe neresti sa stratili, umienili sme vykonať na posilnenie a zotavenie cestu do Spiša. To sme pozdejšie skutočne vykonali. Chlapček ožil a značne priberal, v každom ohľade bol sviežejší — ale, bohužiaľ, ako budúcnosť dokázala, v jeho útrobách hlboko ukryto spočíval neduh, ktorý predsa časom vybúšil tým zúrivejšie.

V Nemeckej Ľupči utvorila sa spoločnosť na založenie kúpeľov kyslej vody v Železnom so šesťsto účastinami po dvadsať zlatých. Vždy tam čosi šturgajú a babrú, ale sa im to akosi nedarí. Prešlo už od tých čias tridsať rokov, ale tie účastiny nedali ešte ani len babky osohu. Ja som sa na tom podniku zúčastnil len s jedným podielom.

Martin Čulen v júli ma povoláva na valné zhromaždenie kláštorského gymnázia. On zase prepadol pri voľbe snemového vyslanca.

Samuel Chalupka z Hornej Lehoty mi 30. júla lamento píše. Horná Lehota strašne vyhorela, pritom evanjelický kostol a fara. Pohoreli mu mnohé veci, včely atď., mal škody na tisíc dvesto zlatých. A keby statní Dolnolehoťania a Lopejci nie, bolo by mu ešte viac pohorelo. Ale mu najmä oni zachovali mnohé vzácne starobylé knihy.

Štefan Daxner sa žaluje na impertinentné sekatúry, akým je vystavený v Debrecíne. On počítal na to, že ho pri organizovaní súdov celkom pominú (keďže sa tam už quasi exulant^[329] z domova ponevieral za sedem rokov) a úfal, že ho dajú do penzie. Ale to sa mu nepodarilo. Pýtal sa teda do Gemera za predsedníka, nevzali rekurz do ohľadu; pýtal teda penziu; následkom toho vymenovali ho k debrecínskemu súdu za predsedníka. Službu neprijal, lebo následkom prechladnutia ohluchol (a to mu vo zväčšenej miere ostalo až do smrti). Dal sa teda lekársky preskúmať a priložil dotyčné lekárske svedectvo, ako na službu nesúci, a pýtal nanovo penziu. Dali ho teda ex offo nanovo úradne preskúmať, a hoci sa i týmto jeho chyba dosvedčila, predsa nielen že mu penziu, ale ani len dovolenku nechceli dať, a prepustiť ho z Debrecína odopreli, a akže sa opováži opustiť Debrecín, budú ho disciplinárne stíhať. To ho konečne tak dopálilo, že rezignoval na penziu a na službu, a len žiadal tie peniaze nazad, čo na penziu platil. Tak potom šiel slobodný, pokojný, hoci chudobný, oplienený ad lares paternos do svojho Tisovca obrábať otcovskú zem. — Nuž hľa, také to boli časy, štichali, pichali človeka až do krvi, a to preto, že ostal tým, čím ho boh stvoril — sebe verným, a nechcel páchať hriech proti samej prírode.

Vyzvaní Mikulášom Ferienčíkom, aby sme pri návšteve valného matičného zhromaždenia u nich zosadli, pobrali sme sa 7. augusta i s deťmi a usalašili sme sa u nich. Zhromaždenie bolo veselé, živé a ozaj valne navštívené. Po odbavených týchto slávnostiach dali sme sa zase ďalej na cestu, do Spiša. Tu sme si vydýchli pri príjemnom pohodlnom darebáčení a sem-tam sa potulovaní. Bolo nám dobre. Deti mali hody a žili voľne, slobodne, nenútene, a boli svieže, zdravé. Gustík, ten chatrný chlapík, sa očividome zotavil, zbujnel a líca, predtým bledé, sa mu zarumenili. Prichodil značne k sile. Rád sa pasoval s deťmi, pričom keď sa pružil a napínal, naučil sa tento cvrčok na nemalú našu veselosť vyvolať: „No však som ja silný chlap!“ — Dovolenka sa však chýlila ku koncu a my museli sme pomýšľať 21. augusta na domov.

Ale ostatné dni Milka na našu veľkú galibu prechorela: tratila chuť do jedenia, oslabla, telo ju celé lámalo a hlava ju bolela. Úfajúc, že to prejde, a pretože termín už vypršal, vybrali sme sa domov.

Práve to ráno, keď sme sa poberali na spiatočnú cestu, padol veľký, hoci krátko trvajúci príval s veľkým hromobitím. Cestou na koči z Krížovej Vsi do Popradu — železnice ešte v tú dobu tam nebolo — videli sme spustu a stopy víchrice a búrky. Príduc do Popradu, ako hodlám vymeniť pri pokladnici karty, povie mi pokladník, že následkom veľkých búrok a porúchania železničnej trate Liptovskou stolicou premávka je možná len po Kraľovany. Odtiaľ že sa nám do Vrútok trafí pravdepodobne konská príležitosť.

Na túto zvesť stáli sme ako omráčení. Čo teda robiť? Chorľavá žena, deti a povinnosť ma nútili ísť domov. Rozhodli sme a vystúpili na železnicu. Vlak išiel pomaly, miestami až veľmi opatrne, ale sme i videli, najmä Liptovom, spustu: telegrafné stĺpy ležali vyvalené v priekopách a na železničných koľajách, čo som ešte nikdy nevidel, vymyté zemiaky, ľan, konope, hlien, piesok atď. Žena vo vozni skľúčená ticho postenávala, len nevedomé detváky vo vozni veselo čvirikali.

Ledva som už vyčkal Kraľovany. Hja, ale tam, kde sa Orava spája s Váhom, násypy vymyté a koľajnice trčali sťaby vidlice nad vodou do prázdneho vzduchu. Tam zastali a museli sme zliezť a hodný kus cesty prejsť pešo do Kraľovian. Moja prvá starosť bola hľadať príležitosť.

Chodil som, behal som, až som naďabil na židáčika s vozíkom a pol druha koníkom — jeden chudý vysoký, druhý chudý malý. Primerane ku koňom celá tá ekvipáž bola náramne biedna, sedliska vnútri nebolo, ale jeho miesto zastupovala zhnitá, špinavá, mokrá maštaľná slama. Druhej príležitosti nebolo, nuž neostávalo inšie, ak tu nemienime ostať, ako sa pojednať a jachať. Okrem nás pridružil sa ešte jeden cestujúci pán, a tak nás bolo sedem pasažierov i s batožinou na malom vozíku a tých biednych zamyslených koňoch. A za tú fúru platili sme mu, tuším, šesť zlatých r. č. So starostlivými tvárami upchali sme sa akosi po biede do tej hnusnej špinavej slamy a — čihí! Volanie, kričanie, bič, hrešenie nepomohlo; tie devly zo svojej flegmy nevypadli. Krok za krokom mrviť nohami, tomu sa už dávno odučili, ani na ovady nereflektovali, ani by ich azda zapálené práchno v ušiach, horiaca lunta nebola priviedla do skoku. Kde sa nám blížil nejaký kopec, zastali a odfukovali si. Medzitým zo stlačenej slamy prechodil nám šaty zelenkastý mok a prenikal nám až na samú kožu.

A my — ako my, ale chudera moja chorá žena! Netrpezliví, v takýchto trapiech konečne sme predsa došli do Vrútok.

Čudný to pocit, keď sa tak nepohodlne vláčiš popri železnici — nateraz, pravda, z práce vylúčenej — na takom biednom, naničhodnom vozidle, kade si predtým frčal šialene chytro a nadovšetko pohodlne. — Najbližší vlak mal jachať z Vrútok do Kremnice okolo polnoci. Oddýchnuc si a usušiac slamou zašpinené šaty, pohli sme sa okolo polnoci vlakom domov a asi o tretej ráno vystúpili sme na kremnickom nádraží a poberali sme sa nevyspaní po starej hrobľavej a strmej ceste Rennwiesom dolu. Po prežitých nerestiach doťapkali sme na našu hospodu u Križkov.

Milkin chorobný stav sa nezlepšil, musela ostať v posteli, a vyvinul sa z toho týfus. Ale nebolo dosť na tom, neresť si už raz k nám chodník vyšliapala a kráčala nehatene napred. Kalich ešte zďaleka nebol doplnený.

Bolo to 25. augusta, Milka ležala v posteli a ja s deťmi som sedel pri obede okolo stola; Gustík bol dobrej vôle a jedol s chuťou a nebolo nič mimoriadneho pozorovať. Po obede uložil som ho na svoju posteľ, aby si — ako zvyčajne — pospal. Asi po polhodine, keď sa prebudil, mal tvár zapálenú a oči mu dupkom a krížom stáli. So zhrozením som videl, že chlapec upadol zase do zrádnika. Dal som naskutku zavolať kolegov, dr. Langfeldera a dr. Izáka Peťku. Robili, čo mohli a vedeli, ale neboli takí šťastliví ako pri prvom nápade dňa 12. júna, keď sa podarilo ukrutnú chorobu zastaviť; teraz s veľkým návalom choroba postupovala ďalej.

Žena v jednej posteli na týfus, v druhej posteli leží chlapček na zrádnik, k tomu druhé dve deti nedospelé, a moje služobné povinnosti! Veľa ma naraz tlačilo. Moja celá ubitá bytnosť vážila sa medzi úfaním a zúfaním. Dňa 27. augusta mu bolo ľahšie. Slnce prerazilo chmáry, ale bohužiaľ len nakrátko! Tým väčšmi ho pritislo 28. augusta; už ho zrádnik takmer ani nepopustil, a tak to šlo do 1. septembra. Tu od desiatej večer do 2. septembra desiatej rannej chúďa agonizovalo.

Ale ako! Tie neprestajné kŕče boli také silné, že mu za každým strmým výdychom z nosa hlien na meter ďaleko vystrekoval a pravú ruku a nohu mu v pravidelnom tempe tak silne o stenu trepalo, že sme ju museli obložiť matracmi, aby neborákovi kožu neodrelo a údy neskrvavilo. Pritom mu tvár blčala a oči vypučené bez vedomia škúlili. Bol to strašný pohľad, a ja som bol úplne zronený.

Keď sa táto agónia nijako nemenila a mne pohľad na nevinného, tak hrozne trpiaceho môjho jedináčka už nebol na znesenie, vyšiel som ráno o štvrtej do domového záhrady a so založenými rukami prosil som boha, aby ho už k sebe vzal. Áno, ja otec prosil som boha, aby mi syna k sebe vzal! Hľa, do akého položenia môžeš, nešťastný človeče, prísť, že vlastnému milému dieťaťu smrť musíš priať. Boh sa teda zmiloval o desiatej predpoludním dňa 2. septembra 1872 a prejal dušičku trápeného — narodeného 9. júla 1867 o piatej hodine rannej, teda majúceho päť rokov a päťdesiatpäť dní, všetkým nám milého nezabudnuteľného jedináčka — do svojich tajných vzdušných krajín. A my do kosti skormútení ostali sme dumať a kvíliť. Keď som sa bol ráno o štvrtej modliť o jeho vyslobodenie z hrozných múk, odtrhol som tam z hriadky krásne veľké sirôtky a tieto symbolické kvietky vložil som mu do stisnutej päste a s nimi v ruke usnul na veky. Tieto kvietky som mu vyňal a uložil som ich na pamiatku do svojho herbára, kde sa i podnes nachodia. Ale slušné pripomenúť, že ako pod chorobou, tak i pred pohrebom moja rodina, priatelia a známi nám preukazovali veľké služby a nám boli na pomoci. Medzi nimi vynikal môj bratanec, prvší sused a mestský kapitán Ďorď Burkart a jeho žena Matilda. Ich nekonečnú ochotnosť nikdy nezabudnem.

Nuž tam už bol ten náš „silný chlap“, ako sa v Spiši sám pomenoval — tam veru, skadiaľ sa viac nenavráti. Dňa 4. septembra sme ho pri hojnom účastenstve a sprievode mnohých nám prajných ľudí pochovali o šiestej večer. Bratanec Burkart vyznačil na Gustíkov hrobček pekné miesto v prostriedku cintorína. Pred pohrebom odohral sa ozaj srdcelomný, kremobyčajný výjav. Môj predchodca pán Karol Taiber, baviac sa práve u mňa, pomohol mi v smutnej veci, to jest pomáhal mi zaniesť truhličku s Gustíkovou mŕtvolou k posteli chorej, nadmier trúchliacej matky, kde sa ona, poľutovaniahodná neborka, na večnosť lúčila so svojím bledým, nemým, chladným synčekom. Môže si každý predstaviť tento hlboký, žiaľny dojem. Popoludní pri vyprevadení mŕtvoly do cintorína bola moja dobrá dcéra Bertika najväčšmi dojatá, a nemohli sme ju uspokojiť. Bolo to až divné, že sa táto tichá povaha, ktorú jej kamarátky prezvali „mokrou handričkou“, bôľom natoľko dala zachvátiť, akoby bola tušila, že do roka bude nasledovať svojho milovaného bračeka. Veru nás smutný, ťažký osud čakal.

Tento smutný prípad vzbudil u našej rodiny, bližších a ďalších priateľov živý súcit a ozvenu zo všetkých strán. Gustíka už nebolo.

Telesne a duševne trýznená Milka ešte ležala a potrebovala ešte dlhší čas, kým sa koľko-toľko zotavila. Až 20. septembra vstala po prvé z postele a mohla viesť domácnosť. Nastali povšedné dni, ale štrbiny v srdci nezaplnili.

Profesorský zbor kláštorského samostatného katolíckeho gymnázia vyslovil 7. septembra sústrasť nad smrťou nášho synka, na čo sme potom odpovedali poďakovaním; oboje bolo obsažené v inzerátoch Národných novín.

Dňa 1. septembra zaplatil som Andrejovi Trúchlemu^[330] päťdesiat zlatých na účastinu prievidzskej úrokovne, ktorá teraz tak prekvitá. Pohnútku k tomu dal Andrej Trúchly, jeho to zásluha.

6. septembra 1872 sa zblaznel brezniansky senátor Libeck, ktorý pred desiatimi rokmi predsedal ako zástupca neprítomného mešťanostu pri prvom hlasovaní mestského zastupiteľstva, aby Matica slovenská mala svoje sídlo v Brezne.

Breuer zamýšľa syna Ďurka, ktorý predošlý školský rok bol u nás v opatere zajedno s Adamom Kardošom, poslať na tento školský rok do Těšína. (Teraz tento šuhaj, už ženatý — otec — slúži pri veľkých banátskych železodielňach a vodí sa mu dobre. Často cestúva. Tohto roku — 1902 — cestoval po Švédsku a Nórsku.)

Písal som článok o Sásovhrade, tuším, do matičného Letopisu. V liste 9. septembra Franko V. Sasinek mi dáva návod a poučenie, čo treba pri takých opisoch pozorovať. Medzi inším treba mať na zreteli, akej podoby sú okná, či sú rovno štvoruhlasté, či podlhovasté, či gotickokončité, či navrchu okrúhle; to isté načim brať do ohľadu na dverách a vrátach; potom, či a kde jestvuje kaplica, či aspoň jej zadná časť je zaokrúhlená a na východ stavaná. A to všetko načim vymerať a nakresliť. Toto posledné som dosť pilne vykonal, ale sa mi stratilo. Podľa mojej mienky a popolničných hlinených nálezov a grafitických zlomkov na tom mieste, kde stoja rumy Sásovhradu, bol za pohanských dôb žiar, čiže cintorín okolitého ľudu. (Pozri môj opis: Letopis Matice slovenskej, roč. X., zv. II., str. 32.)

Mesto Banská Bystrica vyvolilo pri reštaurácii za prvého notára Samuela Bodorovského, hoci ho podžupan Plachý — iste vyšším návodom — neprijal ani do kandidácie. Ale meštianstvo šlo zaňho in corpore demonštrovať a zaňho ručiť. Z toho vidieť, koľkú dôveru požíval tento svedomitý a usilovný úradník i u samého nepriateľa. Za mešťanostu vyvolili Ránera a Chovanca za kapitána.

Karol Tóth, bývalý inšpektor zo strany vlády pri stavaní zvolensko-vrútockej železnice, u ktorého som vtedy bol domovým lekárom, keď som sa ho spýtal v záležitosti obsadenia tunajšej lekárskej železničnej stanice, 7. októbra mi odpovedal, že tá stanica, ktorú som i ja pýtal, je už obsadená a vymenovaný je dr. Langfelder, mestský kremnický fyzikus, ktorý zastupuje tú stanicu podnes (15. augusta r. 1902). Z Tóthovho listu dalo sa vyrozumieť, že i v tomto prípade pokračovalo sa tak z politických ohľadov.

Odporúčanie biskupa Ipolyiho na zbieranie podpôr v cudzozemsku na slovenské gymnázium v Znieve vypadlo vraj veľmi biedne, a tak by teda v tomto ohľade, čo sa biskupovho zmýšľania týka, klinec z vreca vychodil.

Sestra Petronela píše 12. decembra 1872, že cholera v Brezne nemilosrdne zúri. Včera pochovali na ňu päť umretých ľudí, dnes hen šesť.

V mesiaci novembri stal sa hrozný prípad. Pretože sa týkal môjho známeho, kráľovského úradníka michalovskej maše Emanuela Stubenfolla, mienim ho zaznačiť. Tento pán rád sa zabával historickou vedou a okrem toho mineralógiou. Vláda naložila, aby sa zbierali a chystali predmety na budúcoročnú viedenskú všeobecnú či svetovú výstavku. Každý aby účinkoval v svojom odbore. Náš Stubenfoll oddal sa na geológiu, zbieral kusy, a aby boli čím úhľadnejšie, dal sa ich brúsiť. Na ten cieľ pripravil si pod mašou v kolesni veľký brús a ohromné šesťsiahové vodné koleso. V tom odľahlom, ukrytom vlhkom priestore v prázdnych hodinách pracoval, trpezlivo brúsiac mäkšie-tvrdšie ručné kusy. Po obede istého dňa tiež šiel do tej kutice brúsiť a brúsil. Tu zrazu zastane koleso, mašiari, netušiac toho príčinu, zabehli do kolesne (Radstube), a čo tam s hrúzou našli! Našli svojho pána na zemi zakrvaveného; ruku mal od pleca vytrhnutú a zavrznutú pri čape medzi kolesom a šrôtom. Na nej, to jest na ruke, sa ohromné koleso zastavilo.

Stalo sa to tak: Ako pilne brúsil, odpadla mu z hlavy čiapka. Keď sa uhol po ňu, zachytilo mu koleso dlhý, široký šál, obkrútený okolo hrdla, vtiahlo mu ruku a — od pleca vytrhlo. Aby zavrznutú ruku mohli vyslobodiť, museli koleso namáhavo krútiť nazad a tak potom, ako sám očitý svedok vyprával, niesli ruku vopred a za ňou jej ťažko raneného vlastníka. On, biedny, poľutovaniahodný, neriekol slova, ani stonu nevydal, a tak prenesúc ho priekom cesty asi päťdesiat krokov, uložili ho doma do postele, kde ešte asi tri hodiny dýchal, a kým lekár dobehol, už bol mŕtvy.

Dostal som z učiteľskej porady kláštorského gymnázia zo dňa 15. decembra pod č. 18 poďakovací prípis za mineralogickú a botanickú zbierku, poslanú ústavu. Podpísaní boli: riaditeľ Martin Čulen, dr. Korauš,^[331] Henrich Náhlik, S. J. Zachej,^[332] Karol Zenner, G. Zaymus.^[333]

Vkročíme teda do roku 1873, pre nás tiež trúchleho a osudného.

Cholera, zjavivšia sa v krajine už koncom predošlého roku, vzmáha sa po našich horných krajoch, vystupujúc zavše viac, zavše menej po jednotlivých vidiekoch. Podľa listu dr. Toelga, písaného v Hronci 3. januára, v okolí samého Hronca už pomaly ustáva, ale po tom vidieku ešte dostatočne máce. Štiavnický kráľovský banský operatér dr. Izlay službu zložiac zaďakoval a odcestoval do Pešti, kde — ako pozdejšie bolo počuť — koná výnosnú prax zubného lekára.

Môjho brata Adolfa vymenovali do Hronca za šichtenmajstra, to jest banského inžiniera. Stanica to dosť výnosná, ale veľmi ťažká, namáhavá, a pretože on je už obstarný a zoslabnutý, ani ju neprijal a zostal sedieť na Piargoch, čomu sa mnohí, neznajúci služobné pomery, začudovali. Ja z mojej stránky som mohol len schvaľovať, že sa tak stalo. — Okolo Banskej Bystrice, ako mi ten istý čas Samko Bodorovský zvestoval, cholera tiež zúrila najmä na Starých Horách. Banská Bystrica už vydala dvesto zlatých na karbolovú dezinfekciu, ktorej on vraj nedôveruje. Ale je pravda, že pri tej dezinfekcii, akú si vtedy obľúbili, dobre pôsobí tá okolnosť, že sa pri nej obracia prísnejší ohľad na čistotu.

Andrej Trúchly, prievidzský kaplán a redaktor Orla, odporúča mi čo najvrelšie svoj časopis a prosí ma zdvorilo a veľmi pochlebujúcim spôsobom o čím hojnejšie príspevky do neho, najmä humoresky a cestopisy, lebo v tom smere vôbec málo prác na Slovensku. Aj on má úmysel cestovať cez Terst na Dubrovník a odtiaľ na Čiernu Horu, a ak mu peniaze vystačia, zašiel by i do Itálie. Aby to mohol vykonať šťastlivo a s prospechom pre svoje literárne vzdelanie, prosí ma o doposlanie môjho cestopisu do Carihradu v Pešťbudínskych vedomostiach, aby mu slúžil za návod. Tento cestopis si bol na ten istý čas vypožičal tunajší profesor na vyššej reálke, banskobystrický rodák Fr. Psotka pred svojou cestou, konanou do Ríma. Ba Trúchly by si prial ísť i do Korfu a Baru. Medzitým svoje plány menil, lebo pozdejšie chcel navštíviť Neapol, a konečne šiel do Viedne, stadiaľ na Simmering a do Prahy, kde sa zabavil pri júnových slávnostiach.

V Hronci a okolí 11. — 12. januára zase počala cholera mátať. Železničnú trať z Hronca do Tisovca už začali kopať. Proti dr. Heinrichovi, kráľovskému banskému lekárovi, pozdvihol istý Oszwald, banský úradník, žalobu, že je pansláv, a k tomu nesvorný a nesvedomitý človek, lebo že na sviňu spitého baníka, ležiaceho pri ceste, nezodvihol k sebe na sánky, a ten — tuším — tam zahynul. Vyšetrovanie trvalo dlho, ale okrem citlivých sekatúr nemalo pre dr. Heinricha, ináč veľkého neposedníka, ďalších následkov. Za času môjho úradovania rozpomínam sa i ja na dva také prípady. Jedného napitého uhliarskeho učňa som zdvihol podvečer na pustej ceste pri Bartoške-Obrázku v Turci, a druhého, baníka, som vo dne pri strašnej zime vyhrabal zo snehu na svahu z Piargov na Dolný Turček. Káže to síce mravný cit a milosrdenstvo, ale že by bolo práve lekárovou povinnosťou dešperátnych ožranov po ceste zbierať, preberať, kojiť, čičíkať a čankať, o tom pochybujem. Koľkých by ex analógia^[334] mali pokutovať, ktorí lačným, chudobným žobrákom neudelia grajciara, ktorí potom hladom a biedou zahynú. Každý, čo mu zameškal dať podporu, stal sa spoluvinným žobrákovej smrti?

Dňa 19. januára mi posiela Viliam Pauliny-Tóth tlačené stanovy, čiže príhlas konzorcia Národných novín, tlačený 1. januára 1873. Podľa toho je údov konzorcia dvesto tri, mnohí z nich už pomreli a niektorí z nich zmenili svoje zmýšľanie a prešli do odporného tábora. Medzi členmi nachodí sa i pán Zoltán Zmeškal.^[335] Redaktorom Národných novín je Viliam Pauliny-Tóth a jeho pomocníkom Ambro Pietor.

Eduard Fink, radobojský farár v Chorvátsku mi vypráva o svojej nemoci a nazýva ju melancholia dolorosa.^[336] Z jeho listu — tak sa mi zdá — už možno vyčítať, že sa jeho myseľ začína kaliť. Žiada sa do samostanu^[337] do Radegundu medzi kartuziánov. Píše o politickom prenasledovaní, že ho pri oltári pod omšou jeho odporníci chcú strieľať. A pozdejšie bolo ešte horšie, kým to úplne nevypuklo. Aký to bol veselý a v spoločnosti zábavný človek! (Ešte podľa posledných správ vlani — 1901 — žil ako pomätenec v Radegunde.)

Pod redaktorstvom Mikuláša Ferienčíka Národnie noviny ozaj len živorili, nákladky sa plátali tak, že sa budúcim príjmom zakrývali nedostatky predošlých príjmov. Slovom, deficit síce pomaly, ale rástol. Toto živorenie a deficit konečne narástol na tisíc sedemsto šesťdesiatštyri zl. 53 gr. — závislé podlžnosti za tlač skadiaľ zaopatriť? Ako vyrátal po preskúmaní účtov redakcie na to vyslaný odbor, redaktorovi Mikulášovi Ferienčíkovi pripadlo za jeho namáhavú prácu mesačne tridsaťštyri zl., 21 gr., alebo ročite štyristojedenásť zl. 72 gr. Penziu nemal, lebo sa jej kvôli voľnému pohybovaniu zriekol a dal sa vyplatiť trojročnou gážou. Ako má teda on, ženatý človek, vyžiť a k tomu by ešte azda mal zaostalý dlh v tlačiarni na svoje väzy prejať? Takto píše Janko Francisci a vyzýva národovcov príhlasom, aby zbierali peniaze na zaokrytie nastalých novinárskych potrieb, aby sa Národnie noviny mohli zabezpečiť. Úfajú, že sa s dohnanými nedoplatkami od predplatiteľov snáď zoženie asi štvrtá čiastka deficitu. Na príhlase boli podpísaní: Ján Francisci, Viliam Pauliny-Tóth, Pavol Mudroň,^[338] Ambro Pietor,^[339] Jozef Országh, Samuel Šípka,^[340] Žigo Melfelber.

Viliam Pauliny-Tóth písal v besednici Národných novín dlhší cyklus humoristicko-satirickej Španielskej komédie,^[341] napádajúcej Bélu Grünwalda, senzačnej a chvatom čítanej najmä v Banskej Bystrici. Grünwald bol vo Zvolenskej stolici vplyvným podžupanom, potom snemovým vyslancom, osobným priateľom grófa Apponyiho.^[342] A keď Slovákov znevážil, kde len možno im uškodil, keď mnohých svojich príbuzných hmotne poškodil a svoju dobrú matku o všetko pripravil, tento ináč nadaný dobrodruh sa v Paríži zastrelil. Vtedy keď Viliam Pauliny-Tóth písal paprikovanú Španielsku komédiu, upozornil som ho, aby sa miernil a tohto človeka, ktorý môže veľmi škodiť, už natoľko nedráždil, lebo on to tak ľahko neprenesie. Na to mi Pauliny odvetil, že on bez príčiny nikoho nenapadúva; ale človeka, čo inšie nerobí, ako nám neprestajne ubližuje, toho šetriť by bolo zbabelosťou. Béla Grünwald vydal hanobný spis o Slovákoch,^[343] tak to malo byť odvetou.

Bratovi Eduardovi v Banáte, bývalému úradníkovi dielní francúzskej spoločnosti na dorábanie tehál, škridly, retort a tomu podobného tovaru, ako človeku odborne skúsenému poslal som hlinu kremnického okolia pri Bartošovej Lehôtke cieľom vyskúmania súcosti. Výsledok skúšky bol negatívny, lebo materiál, zaslaný na ten cieľ, bol dosť lahodný. Mňa k tomu kroku pohla okolnosť, že pri kopaní železničnej trate povstalo tu okolo Kremnice mnoho stavísk, a teda spotreboval sa veľký počet tehál a myslel som, že keď železnica bude už odovzdaná obchodu, stavebný materiál, ak je dobrý a lacný, sa môže i ďalej odosielať, najmä do väčších miest. Poslal som mu i vápno na výskum, ale i to sa nehodilo na pálenie. Vypálené vápno ostalo žltkasté, prijalo dve čiastky vody a úplne sa roztopilo. Nie je súce do vodných stavísk, ba ani na obyčajné murovanie. Touto príležitosťou som sa dozvedel, že na tisíc kusov tehál vyžaduje sa štvrť siahy dreva.

Franko V. Sasinek sa pozastavuje nad tým, akoby Pavol Križko bol písal o úradníkoch Matice slovenskej, ktorej Sasinek je tajomníkom, že sú zlostní a nespravodliví. Boh je vraj svedkom, že ich skrivodlivo súdi, keď myslí, že by ho oni v čom mienili ukrivdiť. On nech uzná, že chudobnú a náramne obťaženú Maticu slovenskú oni takže nesmú ukrivdiť. Sasinek vraj sám a na svoje útraty po Turci behal a listiny zbieral. Aby teda udal pán Križko, čo ešte žiada, aby mu pridali, však už len azda nebude žiadať, aby mu napríklad priloženú listinu brali za polhárka. Ja sa v tom nevyznám a nemám už teraz bližšieho vedomia o tejto nepríjemnej rozopre. — Za svoj článok Sasovhrad v matičných spisoch som bol honorovaný osem zl. sedemdesiatpäť gr.

Janko Francisci posiela mi 22. februára účastinu turčianskosvätomartinskej sporiteľne. Pri tlačení Lipovianskej maše stal sa malý omyl. A že by bolo žiadúce, aby som ešte k tomu zozbieral a pridal všetky mne známe poľovnícke príhody; to že by bolo žiadúce pre zachovanie takýchto zábavných dejov, keďže sa časom pozabúdajú. Aby sa už horevyššie spomenutý dlh Národných novín zahladil, podnik zachoval a ak len možno, mohol byť i redaktor odškodnený, zaviedli sa — ako už známo — po Slovensku zbierky, na čo som i ja prispel päť zlatých, a toto Janko tiež pripomína a ďakuje mi. 25. februára mi ďakuje za príspevok Upečený kocúr^[344] do ním vydávaného kalendára Kníhtlačiarskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine. Posiela mi účastiny Kníhtlačiarskeho spolku a touto príležitosťou pripomína, že som sa stal údom dozorného výboru úrokovne tekovsko svätokrížskej.

Ľudovít Turzo sa 1. marca ponosuje na závrat, že mu na mozog zalíha akoby hmla. Že to ozaj už vtedy malo byť memento na jeho nastalé náhle porazenie až po dvadsiatich rokoch?

V Nemeckej Ľupči, ako mi Š. D. Beniač na známosť dáva, utvorili Vzájomnú pomocnicu, potom premenenú na úrokovňu s tisíc účastinami po dvadsaťpäť zlatých. Ja som s jednou pristúpil.

Na 15. apríla ma Martin Čulen povoláva na poradu do Znieva v záležitosti gymnázia, ktorá sa má odbavovať 31. mája 1873. Rajec totižto bol by náklonný prijať gymnázium do svojho lona a sľubuje na ten cieľ značné výhody. To by bolo všetko v poriadku, keby len nebol Rajec tak veľmi pánubohu za chrbtom, od obchodnej cesty odlúčený. Aj Gotčár má prísť a baví sa teraz v Pešťbudíne a obcuje často s ministry Trefortom^[345] a Szlávym. On nám istotne prednesie mnohé zaujímavé noviny. — Lipovianska maša podistým vyjde tlačou v prospech kláštorského gymnázia.

Janko Čipka 25. mája oznamuje, že kupec na náš dom v Brezne sľúbil sa k nám prísť po Turícach. Kupec domu je dr. Mikszáth. Janko nám radí, aby sme dom niže sedemtisíc zlatých nepustili, a to preto, že cena domov teraz v Brezne značne poskočila — i najbiednejšie chalupy vystúpili na dupľovanú, ba až trojnásobnú cenu. Ale čo sa týka premeny nášho stavu, to jest, že sa zamýšľam utiahnuť do odpočinku, a nás tesťovci volajú presťahovať sa do Spiša: tú vec by sme dokonale povážili. On myslí a tej mienky je, aby sme ohľadom podnebia, ktoré je tam v Spiši surovšie, ako i ohľadom číro rodinných pomerov alebo v Kremnici alebo v Brezne ostali bývať — tam totižto, kde by som pri pohodlnejšom živote mohol mať i výnosnejšiu prax. Aby sme teda radšej do Brezna prišli a dom nepredávali. Ostatne, ponecháva to nášmu vlastnému dobre premyslenému úsudku.

Martin Čulen nás volá s Milkou na vychádzku na Znievsky starý hrad. A 5. júla 1873 klásť sa bude základný kameň na budovu gymnázia, k čomu nás tiež povoláva.

Sestra Petronela v Brezne sa bojí, že sa cholera blíži. Ale zato sa chystá na viedenskú svetovú výstavku; na ten cieľ si vypožičala sto zlatých od Fany Kuchinkovej, môjho švagrovej — Júliusovej matky. V Brezne a na okolí vraj zúri cholera. Možno, že Zörnlaib kus preháňa, keď tvrdí, že v Braväcom dve tretiny obyvateľstva na ňu vyhynulo, taktiež vraj u Filipov. Na Polhore, kam bol im tri dni vyslaný mestský chirurg Fr. Čipek, každý deň už dvanásti umreli! Aj mestský fyzikus dr. J. Mikszáth chcel ísť na viedenskú výstavku, ale pre choleru mu to nepovolili. Kráľovský lekár, môj nástupca, urobil sa vraj chorým — tak mi to písal i dr. Toelg — uťahujúc sa, nejde k chorým, z čoho už povstali ponosy a žaloby.

Mesiac august roku 1873 bol pre nás nesmierne osudným, žalostným. Časté neuralgie, mňa nadchodivšie, pohli ma k tomu, aby som pýtal dovolenie, a dostanúc ho, šiel som do Štubnianskych Teplíc. Árendátorom Teplíc bol dr. Koralevský, bývalý kremnický mestský lekár, Poliak, chlap dobrý, ale všetkému inému lepšie zodpovedal ako prenajímateľstvu kúpeľov. Špekuloval s drevom, viedol obchod so všetkým inším, ale o prenájom sa málo staral. Rád sa s hosťmi v karty hrával, jeho čeľaď pri tom robila, čo a ako chcela, poriadok a čistotu neveľmi pestovala. Tieto kúpele dlhé roky hliveli v nepravých rukách. Árendátori sa síce premieňali, ale zriedka a málo k lepšiemu. Čím väčšie árendy nastali, tým menšia bola spokojnosť obecenstva a príjmy tohto prameňa zinteresovali sa mestu Kremnici veľmi slabo.

Obýval som izbu nad sklepom, peknú, veľkú, ale mala tú planú vlastnosť, že dlážkou jej bol stratený štukatór,^[346] a tak som musel byť ušným svedkom každého kúpeného a jednaného syra, ihly, nitky, náprstka, octu atď., a kupec okrem tovaru mal hodnú zásobu čvirikajúcich a naťahujúcich sa detí, a keď nevystačili vo dne, ešte i v noci vrešťaním doplňovali.

Nuž ale bolo ako bolo, jednako cítil som sa ešte dosť obstojne. Ale množili sa chýry to tajné, to verejné, že sa cholera povážlivo rozmnožuje a blíži, ba že už i v najbližších dedinách, napríklad vo Vieske, požaduje obete.

Za času môjho bavenia sa v kúpeľoch nadišla ma niekedy i dlhá chvíľa, a tu sa mi zachcelo vybehnúť do Turčianskeho Sv. Martina a tam navštíviť svojich priateľov, najmä Janka Francisciho a Mikuláša Ferienčíka. Úmysel som uskutočnil a vybral som sa. Po krátkom tam pobudnutí vrátil som sa nočnou hodinou, a tu mi bolo divné, že sa po obciach v mnohých domkoch okná svietili, a tak to bolo i vo Vieske pri Tepliciach. Nuž ako som sa ráno presvedčil, v domkoch nocou osvietených ležali na choleru pochorení alebo na ňu umretí ľudia. V takomto susedstve neveľmi veselo padne kúpať sa.

Druhý deň zatým, ako zavčas rána vystúpim na dvor, vidím okolo voza pred dvermi bytu dr. Koralevského — pred takrečenou Kamenicou, vystavanou v 16. storočí — viac ľudí šemotiť a jednu ženskú, pravdepodobne slúžku, vo veľmi opustenom, slabom stave, s bledou, až do modrého tvárou vykladať a hneď zatým takmer cvalom uháňať von.

Ako som sa predsa dozvedel i pri náhlivosti a tajnosti činu, bola to kuchynská slúžka dr. Koralevského, ochorená na choleru. Aby prípad nenarobil hluku a hostí nenaplašil a nerozprášil, odstránili chorú preč.

A tak teda epidémia vodrala sa už i do samých Teplíc, a tak moje strábenie sa tu pri takých okolnostiach nemalo zmyslu, a písal som domov, že z tých príčin umienil som si vrátiť sa domov, lebo že sa hostia i tak už zástupom poberajú domov. Milka mi písala, že ma prídu ohlásiť, ona s Matildou Burkartkou a s deťmi Mariškou a Bertikou.

7. augusta dostal som list od Fr. Nemčeka, dlhopoľského farára, v ktorom mi ďakuje, že som mu poslal môj v Národných novinách vyšlý veselý článok Tri hrmavice v jeden deň a Dva dni v Chujave.^[347] Tento pán je teraz nitrianskym kanonikom.

Janko Čipka nám zaopatrí vo Vzájomnej pomocnici žiadaných dvesto zlatých na osem percent, len aby sme poslali neštemplovaný obligátor,^[348] on že ho podpíše. 17. augusta sa cholera zjavila už i v Brezne. Na Grlici v Gemeri už podľahla asi tretina celého obyvateľstva.

Obec cernírujú^[349] pandúri a chovou zaopatruje obyvateľstvo stolica.

Podľa sľubu prišla do Teplíc Milka s Matildou a mojimi deťmi; obedovali sme pri veselej nálade a ja rád, že sa už môžem vrátiť domov, pobral som sa skoro. Oni prišli vozmo na našej príležitosti. Aby sme sa pohodlnejšie mohli viezť, Milka a Matilda išli železnicou, ja s deťmi našou príležitosťou. Keď sme sa viezli cez Hornú Štubňu, podľa kúru súdiac, približoval sa vlak práve k Tepliciam. Tu mi prišiel na um žart, kázal som kočišovi poduriť kone, že tak skorej dobehneme na Piargy ako ony a k nim prekvapeným vstúpime tam do vozňa. No, ako som si žiadal, dobehli sme na piargskú stanicu, vymenili karty a sadli sme k nim, nanajvýš prekvapeným, do vozňa, a tak veselo žartujúc viezli sme sa spolu do Kremnice. Ktože by bol vtedy tušil, aký strašný úder nás o krátky čas očakáva!

Chýry o blížení sa cholery sa vzmáhali, ale ktože by bol tušil, že práve naša rodina bude prvou žertvou, že ona započne rad chorých a umierajúcich na choleru. Bohužiaľ, tak sa stalo. Tou nešťastnou návštevou, ktorou ma moja už i tak vlaňajším odumretím nášho jedináčka sklesnutá rodina pri mojom odchode z Teplíc obradovala, nasiakla sa Bertika — ináč sa myslieť nedá — nákazlivou chorobou. Na nešťastie práve na ten čas dostala Bertika menštruáciu — ženský kvet — a isté je, že v ten čas sú ženské zvlášť vystavené nákazám. Ona sa skoro zatým cítila prechorenou, bez vôle, ale to v takej podriadenej miere, že na tom málo čo bolo pozorovať. Všetky druhé funkcie boli v poriadku. Neskoršie ukázala sa niečo ľahšia stolica, bez najmenšieho významu.

V pondelok dňa 19. augusta dostal som pozvanie na Hronskú Breznicu k polesnému. Milka tam ešte nebola, a pretože podplukovník Jozef Zeller bavil sa u syna, staničného šéfa na Hronskej Bystrici, vybrala sa so mnou, že ho povoláme k nám na krátku návštevu. Keď sme prišli do Hronskej Breznice — už sa nepamätám, či vozmo, či železnicou — bolo ešte dosť zavčas rána, lebo sa šéf Zeller, z postele vstanúc, umýval. Milka ma vyprevadila až po prvý mlyn v dedine, neďaleko hradskej, a pretože sa jej ďalej planou cestou nechcelo pechúriť, čakala ma tam, kým som sa vrátil. Z toho súdim, ako i zo skorého návratu domov, že sme vychádzku konali železnicou. Pre neduživý stav Bertikin hľadeli sme sa čím skôr odbaviť. Pojali sme so sebou i starého Zellera, ktorý u nás obedoval. Bertika ležala v posteli v tej izbe, kde sme obedovali s naším kordiálnym Zellerom. Bertika sedela na posteli, jedla a na veselých Zellerových rozprávkach sa bavila. Večer náš hosť odišiel. Druhý deň sa stav Bertikin zhoršil a naskutku som povolal svojich kolegov. Nastal zimničný stav, a hoci veľa nelaksovala, ale mnoho sa ponosovala na horúčosť a potila sa — pomenovali chorobu cholera typhus, a nám nastali strašné hodiny. Boli sme na nevypovedanie zronení.

Šlo to už potom hrozne rýchlo a nezastaviteľne. V stredu sa symptómy zhoršili, nepokoj a smäd rástli. Následkom hojného lipkavého znoja museli sme ju často preobliekať, čo bolo spojené s ťažkosťami. Pre ukojenie smädu a na posilnenie stratených síl kázali jej lekári ponúkať v primeraných dávkach šampanské víno. Na to nezvyknutú, ako som pobadal, kus to pomútilo. Kolegovia a všetci boli sme neúnavní okolo nej, ale choroba rástla, Bertikino povedomie sa každým okamihom viac a viac kalilo. Profesor Hell, môjho bratov zať — dobrá, statočná duša — bol v takých prípadoch opravdivým samaritánom. Vo dne, keď len stačil, bol pri chorej a nočnou hodinou bdel nad ňou tiež. Na jeho a Milkino doliehanie, že i tak Bertika sa voľačo utíšila, aby som si šiel na chvíľku odpočinúť, vzdialil som sa o polnoci na chvíľku do zadnej izby. Hoci na tele a viac na duši unavený, hneď som neusnul, ale keď som predsa omámený stratil povedomie, prišli ma volať, že — Bertika už dokonala!

Strašné, neopísateľne strašné heslo otcovi, utrativšiemu anjela pokoja, milotu, dobrotu, akej málo páru. Hrozný pohľad na tú milú, bledú, peknú tvár anjelskej panenky. Ležala nepohnuto, očká, ústa zatvorené. A aby tento trúchlivý, nás zarážajúci dej bol ešte plačlivejším, vyprávali mi, že vo fantázii pred samým prechodom do večnosti spievalo labutiu, kdesi v škole naučenú pieseň „Schön ist die Jugend!“^[350] — No, už bolo po všetkom, hrozná skutočnosť ležala pred nami a zúfalstvo burcovalo nám v srdciach. Bôľ, bôľ to náramný. A pri tom vŕtajúcom bôli a žiali nastali nám starosti, ktoré sme ešte tiež museli prekonať.

Ešte v noci dali sme ju preniesť do prednej izby na dosku a tam úbožiatko vystrieť…

Druhý deň, to jest 23. augusta, podvečer vykonával sa pohreb.

Na poslaný telegram prišla Petronela na pohreb svojho miláčka. Došla práve na poludnie, a pod smutným dojmom vyzváňania sa zo železnice Rennwiesom viezla domov. Úbohá Bertika bola vyložená v komôrke, určenej na bielizeň, vo dvore, a taká krásna bola táto milá usnutá panenka, akoby len spala. Krátka choroba nenechala stopy na plnom zaokrúhlenom tele. Popoludní preniesli sme jej pozostatky určené na večný odpočinok, ozdobené kvetmi dolu do pitvora, na to isté miesto, kde nie celkom pred rokom — 4. septembra 1872 — stála rakva jej bračeka Gustíka. Hľa, pomerne v takom krátkom čase nás zastihli dva strašné údery!

O 6. večer bol sprievod, k čomu sa ustanovili početní priatelia a známi. Ktokoľvek mal príležitosť poznať Bertiku, banoval za ňou. Táto naša úprimná, dobrá duša pričinením mestského kapitána Burkarta, môjho bratanca, bola pohrobená asi vprostred cmitera k boku bračeka Gustíka. Dali sme im postaviť železnými mrežami ohradený dvojitý kríž s jednoduchým nápisom mena, priemena, s časom narodenia a smrti. Nad krížom rástol bujný smutný brest. Teraz, po tridsiatich rokoch, keď už je druhý cmiter preplnený a tento starý opätne bol privedený do úžitku a ozdobné stromy, stromky a kry povytínali, ba i pomníky už sčiastky začínajú odstraňovať pre nové hroby, padol v obeť i ten krásny brest tým, keď i potrebným, ale predsa srdce urážajúcim poriadkom. Pomaly i tí mŕtvi musia von, preto sa hodláme postarať, aby na dlhší čas boli na pokojné miesto prenesení a uložení. Nuž ako sa to zrovnáva s tou vždy a vždy opakovanou prosbou: „Requiescant in pace“? Kdeže je tu ten pax?

Po pohrebe bolo v našom dome pusto, ach, veľmi pusto a v našej duši ešte pustejšie. Pred niekoľkými dňami čerstvá, zdravá — teraz už pod zemou! Mladý kvet, narodený 26. februára 1859 — umretý 22. augusta 1873, teda štrnásťročný a dvestoštyridsaťdňový, bol nám silou hroznej epidémie zlomený, zničený. A pritom bolo ešte zvláštnosťou, že sa ona v našom meste prvá stala obeťou cholery. Istá Őlovská, dcéra robotníka-minciara, mladé dievča, bavilo sa tiež v ten čas v Štubnianskych Tepliciach, a skoro potom za nami nakazená cholerou vrátila sa domov. Tú som liečil ja, a hoci už i kŕčmi hodne napadnutá, predsa sa celkom vystrábila. Našu Bertiku, nakoľko mi známo, v zozname nenaznačili ako umretú na choleru. Akú chorobu udali, neznám; nechcejúc obecenstvo plašiť, to zašemotili.

No tajiť choleru predsa len nebolo možno, bola už tu, a hlavu dvíhajúc, dôrazne vychodila najavo. Už druhý deň po Bertikinom pohrebe stretol som v našej ulici kočišku Lavrincku, ako viedla pod pazuchy svoju asi pätnásťročnú dcéru; dcéra ovisnutá dávila na dlažbe. A potom to už šlo; veľa síce napadnutých nebolo, ale z nich máloktorý vyšiel, a čo tiež zvláštne, že najviac napadúvala ľudí inteligentnej vrstvy.

Nebudem sa baviť pri jednotlivých opisoch, ale obrátim sa na našu domácnosť. Okrem našej hlavnej straty mali sme ešte dosť druhého smútku, starosti a biedy. Kde si raz nešťastie chodník do domu vytlačilo, tam sa už potom rady neresti rozličného druhu prechodia. V zadnej izbe u Križkov bývala istá stará vdova, pani Krauska, ktorú tiež pochytila cholera. Pre lepšiu opateru preniesli ju do nemocnice, kde krátko zatým dokonala. Hodná, svalovitá slúžka u Križkov takže do nej upadla, náš kočiš tiež, oba sa doma kľudili a liečili a sa vyliečili. Naša slúžka Zuzka, silná, plecnatá, územčistá, čo po Bertike háby prala a dlážku šuchala, tak náhle a silne bola napadnutá cholerou, že sa božekajúc a v kŕčoch štvornožky vláčiac na milosť boha domov do Švábu pýtala. Dali sme ju odviezť a krátko zatým zložila tam kosti. V tom malom dome ochorelo pätoro a umrelo z nich troje. Náš dom bol teda rozchýrený ako nakazený a ľudia sa okúňali k nemu čo len priblížiť a všemožne sa nás stránili. Nuž a nebolo sa tomu čo diviť, keď každému šlo o vlastnú kožu.

Skľúčený, aký som bol, nemal som pokoja ani vo dne ani v noci, hoci v svojej biede v myšlienkach zahrúžený nad stratou, predsa som musel konať svoje lekárske povinnosti, následkom čoho som značne oslabol. A tu zase horevyššie spomenutý srdečný Oľgin muž Hell nás nahovoril, aby sme na jednu noc hospodu u Križkov opustili a presťahovali sa k nemu na odpočinok. To sme vykonali a sme si tam predsa koľko-toľko pohoveli a odpočinuli.

Jednako sme boli naďalej zronení a nemohli sme okriať. Keď naša malomyseľnosť začala podkopávať i naše zdravie, dobroprajníci nám radili, aby sme hľadeli svoju myseľ na inšie predmety upútať, a preto že by bolo najprimeranejšie odcestovať do Viedne a navštíviť tamojšiu chýrnu svetovú výstavku. Táto rada mala praktický zmysel. Pretože cholera zo svojej prvotnej zlosti upustila a len jednotlivé, ľahšie prípady sa pozorovali, prosil som od štiavnickej banskej direkcie dvojtýždňové povolenie s tým dodatkom, že ma za ten čas bude zastupovať tu prebývajúci, na penzii žijúci vojenský chirurg podlekár. Povolenie prišlo.

Na výstavku sa hrnulo divákov zo všetkých strán. I Kremnica ich vyslala značný počet. My spolu a naraz vybrali sme sa siedmi, ja a šesť ženských, všetko viacej-menej príbuzných, medzi nimi moja žena, moja už jediná dcéra Mariška a sestra Petronela. Vo Viedni pridružila sa nám ešte jedna breznianska známa, Fany Lepényová. Bolo ich teda sedem ženských a ja sám jediný mizerný chlap, vodiac ich po výstavke ako slivovicou opitý kapún kurčatá. V mojom dešperátnom položení som túto úlohu plnil s nechuťou a ozaj mechanicky. Na jednej hospode, pozostávajúcej z pol druha neveľkej izby, sme piati bývali, lebo hospody boli v ten čas vzácne a drahé. Pravdaže, boli sme zriedka doma, ale pohodlia poskytovala nám hospoda veľmi málo, nadovšetko v noci, keď sme sa biedne upratali. Ja som líhal na slamenej úzkej posteli, akoby v koryte, spal som málo a mohol som si predstaviť pohodlie kartuziánskych mníchov, čo líhajú v umrlčích rakvách.

Žiaľom umorený, nevyspatý, chodením po výstavke unavený a k tomu jesť nemohúci som veľmi oslabol, takže som sa raz pod obedom vykradol na ulicu a napadnutý silným srdcaklopaním, vošiel som do najbližšej lekárne po kvapky, ktoré som užíval miesto obeda. Už som myslel, že tam vo Viedni obľahnem.

Keď som sa doma máličko vystrel a vydýchol, s navrátivšími súdružkami predsa som sa zase vyvliekol do výstavky. Tam, ako som bol nanajvýš zoslabnutý, vypil som krčiažok znamenitého plzenského piva, a ono, hľa, akoby mi bolo kľúčikom otvorilo zaprený žalúdok: začala sa mi chuť do jedenia navracať a tým pribúdalo mi na sile, a tak som bez ďalšej nehody vydržal a využil som lehotu svojho povolenia na viedenskej výstavke.

Do opisu samej výstavky nemám úmyslu sa tu púšťať, je to pridlhé a potom som to urobil v Orle, v ročníku 1874.

Janko Čipka, tešiac nás nad stratou, posiela nám žiadaných tristo zlatých a podotýka, že v Brezne už tiež traja na choleru umreli 25. augusta 1873. Tie peniaze vyzdvihol vo Vzájomnej pomocnici.

Ten istý čas písal mi profesor Klemens list, ktorého zaujímavý obsah som už len pozdejšie čítal a chápal. V prvom návale bôľu som sa oň nestaral. List mal cenu v geologickom odbore a bol odpoveďou na niektoré mu predložené otázky. Podľa jeho skúseností nachádzajú sa chalcedóny^[351] v okolí Pršian pri Banskej Bystrici, tak akokoľvek i v okolí Kopernice pri Kremnici. V okolí Sliača nachodí sa medená žabica. Na Urpíne belemnity,^[352] ammonity^[353] a koraly, o tom som mal už dávno vedomosť. Enkrinitový vápenec^[354] je rozšírený pod liasovými vrstvami.^[355] Zriedka pridajú sa Plagiostoma,^[356] Pentacrinus^[357] a Terebratula.^[358] Klemens prvý naďabil na diatomovú zem v Dúbravici, tam kartačkou nazvanú — lebo sa lúpa. On ju poslal Štúrovi do Viedne, Štúr ju určil a diatomacey^[359] v nej dal bližšie určiť odborníkovi; a tak, pretože sme tú zeminu, ako na Jastrabej dobre známu, poznali, ale ona sa tu nachádza v malých nevýnosných vrstvách, a my sme ju vo väčšom množstve hľadali na technicko-obchodné ciele, upovedomil nás o tom náleze pozdejšie i sám Štúr, upraviac nás na jej zúžitkovanie. Pravdaže, toto sa oveľa pozdejšie vykonalo, z čoho môj zať, profesor Teschler, i teraz zrábajúc ju tu v dielni, ťaží aký-taký osoh. Niektoré druhy známych diatomeí z Dúbravice, nakoľko sú mi známe, udám: Epithema cistula, Eunotia Ehrenbergi, Eunotia incisa, Peronia antiqua, Staurosira venter, Synedra familiaris, Staurosira Harrisoni, Staurosira amphitetra, Surrinella Clementis, Hantzschia Dubravicensis, Cymbella Austriaca, Cymbella gastroides, Cymbella Austriaca prisca, Cymbella gastroides Dubravicensis, Cymbella abnormis, Cymbella leptoceras, Cymbella leptoceras angusta, Cymbella leptoceras Šturii, Navicula parvula.

Dr. Zoller, banský lekár v Radoboji, umrel. Do Štiavnice prišiel ministerský radca Péch namiesto baróna Mednianskeho.

Martin Čulen, oplakávajúc smrť našej dobrej Bertiky, 6. septembra 1873 dáva nám na známosť, že aj dr. M. Korauš 28. augusta svoju milú dcéru stratil. Korauš mieni, že choleru zapríčiňuje druh hlíst, a túto svoju — pravda mýlnu — mienku vydal i tlačou.^[360] Tušil, tušil čosi: nie síce hlísty, ale mikróby — cholerové bacily — ktorých jestvovanie bolo pozdejšie vynájdené a dokázané dr. Kochom.

Samuel Bodorovský, ľutujúc stratu Bertikinu, ktorú nazýva anjelom dobroty, 7. septembra píše, že cholera zúri vo Zvolenskej stolici, najmä v Detve, Očovej a teraz v Brezne mnohí na ňu zhynuli.

Ďurko Breuer, náš kostoš, dobrý šuhaj, mal ísť na ďalšie štúdium na těšínsku reálku, ale jeho otec namyslel si ináč a vráti sa zase do Kremnice. V Slatine, skadiaľ pochádza, cholera veľmi zúri, za päť týždňov jej škrtenia umrelo na ňu sto tridsať ľudí, teraz už popúšťa a mrú na ňu ešte denne dvaja-traja. Dňa 27. septembra, pretože Milka pýta kostové už nie ako vlani, dvadsať zlatých, ale dvadsaťpäť zlatých, a to Breuerovu možnosť platiť prevyšuje, žiada ma, aby som niekde v Kremnici vynašiel opateru za mesačných dvadsať zlatých. Pretože Ďurko bol taký skromný a dobrý šuhaj, vzala ho zase moja žena za tých dvadsať zlatých.

Brat Eduard z Hittyáša pri Buziáši 20. septembra 1873: Toto má byť strašné rumunské hniezdo. Z tej anglickej ponuky v Eibenthale nebolo nič; je to vraj česká kolónia, ale v akomsi strašnom kraji. Tak isto on opisuje i terajší svoj byt Hittyáš. On teda je teraz pri spoločnosti regulovania kanálu Bégy. Ono mu síce táto práca kus tvrdo padne, lebo sa v nej už dobre nevyzná, ale pri cviku a dobrej vôli to pôjde. Má vymeriavať kraj od Temešváru po Lugoš, a pretože nemá na to potrebné nástroje, dala mu ich sama spoločnosť. Jeho odmena je sto dvadsať zlatých mesačne, príležitosť slobodná, a troch pomocníkov; pri týchto troch okrem toho niečo zarobí. Ale jeho família je inde — tuším v Saske — náradie vo Vršci a on v Hittyáši.

Martin Čulen spomína suplikanta Antona Müllera. Tohto nadaného a pilného, ale veľmi chudobného šuhaja, potom poslucháča reálky v Kremnici, ktorého otec, zlumpovaný žobrák, bol nájdený na strelnici mŕtvy, poslal som so svojím prípisom po svojich známych a priateľoch suplikovať pre seba a on si týmto spôsobom vychodil po Slovensku voľačo vyše sedemdesiat zlatých; potom som ho odporúčal profesorovi Krejčímu^[361] do Prahy ad mensam academicam^[362] do Radhošťa, a k tomu som mu posielal podľa možnosti malú podporu. Hodný šuhaj sa tam potom preboril na polytechnike so skvelým prospechom a stal sa pritom i polyglotom.^[363] Po odbavení štúdií chudobný šuhaj lapil sa čoho sa mohol, a tak sa stal začas úradníkom poisťovacej spoločnosti „Slávie“ v Pešťbudíne. Potom prešiel do Bulharska a stal sa okresným — ako u nás stoličným — merníkom, bol v Sofii, potom vo Varne i kniežacím dvorným inžinierom, ozdobený dvoma rady, bol niekoľkokrát i pri kniežacej tabuli. Oženil sa, vzal si Bulharku, má dcéru. Nateraz (v septembri 1902) býva v Slivne. Podporuje si matku, ktorá tu býva a dopisuje si často so mnou a jeho listy, najmä z etnografického zrenia, sú mi veľmi vítané.

Ďalej mi Čulen píše, že sa u neho baví Gotčár a očakáva ma s Plošicom, aby sme prišli. Spomína, že mnou poslaní robotníci na lámanie skál na gymnaziálnu budovu už započali prácu. Ján Gotčár, ktorý zase odcestoval, navrátil sa zase 4. decembra 1873, ale že je veru chorľavý, pravdepodobne na tuberkulózu, ktorá ho potom pripravila o život. Aj Adolf Dobriansky ho na ceste navštívil. Súri nás, aby sme čím skôr k nemu dobehli aspoň na pár hodín. 26. októbra zhorelo v Znieve dvadsať domov, deviaty dom od neho bol posledný. Vyhorela i Blatnica.

Dionýz Štúr 8. októbra 1873 sa mrzí, že sme sa počas výstavky vo Viedni chybili, nebol doma, len náhodou 18. septembra na jeden deň prišiel domov. Keby on bol myslel, že prídem, bol by si veci ináč zariadil; nuž ale sa nenazdal, že ja ako lekár v čas epidémie cholery prídem na výstavku. Potom rozjíma o geologickej mape, pridanej k spisu železničnej trate kremnického okolia, ktorý som zaslal do tlače Matice slovenskej. Tá mapa mu bola poslaná na napravenie. Farbisté znaky jednotlivých kamenných odrôd železničnej trate nech vystanú, lebo by tým robota veľmi zdražela — a to nie je nevyhnutne potrebné na vysvetlenie veci. Žiada ma, aby sa mu poslal originál, lebo kópia nie je dôkladná. Ja že som jediný, ktorý by ju mohol posúdiť, lebo že som jej autorom. Takto Štúr; nuž áno, áno, ale ja som sebe slabý sudca, ktorý takú mapu ešte nikdy nehotovil, ani nikdy toho druhu spis nevydal; a urobil som to ako diletant preto, že sa pri najlepšej danej príležitosti nepribral k tomu iný, čo by bol v tom povolanejším.

Prejdúc ešte nazad k účinkom nešťastnej cholery, beliansky farár Samuely mi 6. septembra oznamuje, že farár Stíl zo Slovenskej Vsi 6. septembra večer ešte bol v Belej v lekárni po lieky a vrátiac sa domov, o dvanástej prechorel a o desiatej na druhý deň bol mŕtvy.

Vilhelm Scholtz v Diós-Györi, bývalý honvéd a vrelý prívrženec novej vlády, teraz hromží plnými pľúcami na jej nesprávnosti.

Dr. Toelg pripomína 1. decembra moju aféru s banským správcom, ktorého poznal zo Štiavnice a opisuje ho ako človeka prázdnej hlavy, ale pritom nadutého. Bol to Ferdinand Hellvig. On si tak počínal so mnou ako s podriadeným, tak asi ako tovariš s učňom. Hocikedy, keď ma videl kráčať ulicou, dal ma pre akú márnu vec, alebo doprosta pre nič citovať na úrad. Sprvu, kým som chlapa spoznal, som ho poslúchol, ale keď sa to častejšie opakovalo, dal som mu na vedomie, že som ja nie jeho sluhom, ale spoluúradníkom. Z toho nasledovalo malé nedorozumenie, keď som sa však pritom celkom pokojne správal a oproti nemu preukazoval tú istú zdvorilosť ako i predtým, ale bez najmenšieho podlizačstva, stali sme sa dobrými priateľmi — až po jeho smrť. Bol to taký istý postup ako kedysi s dr. Toelgom. Tak ma títo páni poznali, že som ja rád úslužným, ochotným, keď sa so mnou slušne zaobchodí, ale kto myslí, že vo mne našiel poníženého otroka, ten sa mýli. Dám každému, čo mu patrí, ale žiadam potom svoje v tej istej miere.

Jan Krejčí, profesor mineralógie na pražskej polytechnike, dostal odo mňa na výmenu kovy a sľubuje mi duplikáty, keď na to bude mať zbytočného času. On v tisíc osemsto šesťdesiatych rokoch cestoval po Slovensku kvôli štúdiu našich trachytických hornín. Mal okrem početnej zbierky nerastov aj značný počet detí. Dvoje z nich mu umrelo — najstarší Ján a najmladšia Libuša. Nažive ich má sedmoro: Prokop — dvadsaťjeden-, Ľudmila — sedemnásť-, Ivan — šestnásť-, Doubravka — štrnásť-, Radim — dvanásť-, Mládka — desať-, Zdislava — päťročná. Ako vidno, usiloval sa dostatočne znázorňovať českú históriu vo svojich deťoch. Bol teda pilným formatizátorom nielen kovov, ale i potomkov. Píše mi ďalej, že na českej technike študuje niekoľko Slovákov. Spočiatku im síce dosť ťažko padá, lebo neboli primerane pripravení v matematike. Ináč im pomáha, ako môže, najmä pri udeľovaní obedov, pripravených Radhošťom. Chváli ich ako hodných, súcich šuhajov.

Peter Tomkuliak,^[364] bývalý kremnický kaplán a teraz profesor na banskobystrickom semenisku, pýta hájsku faru, aby som mu pri kremnickom magistráte cestu kliesnil. Nedostal ju, ale bol vyvolený blaufuský farár Sova, predtým františkán kremnického kláštora.

Keď nám už odumretím Gustíka boli Vianoce, zvlášť na Štedrý večer roku 1872, veľmi smutné, boli nám otobôž pusté Vianoce 1873 po odumretí našej Bertiky. Keď sa druhé deti a šťastní rodičia pri stromkoch tešili, my sme smútili, keďže naše dietky tam snehom pokryté odpočívali vo večnom spánku. Len naša jediná Mariška sa ako-tak tešila pristrojenému stromčeku.

Banícke závody, patriace pod štiavnickú správu, mali toho roku pol milióna zlatých straty. V Banskej Bystrici erár predáva zastavenú pradávnu striebornú hutu i so staviskami a z radvanského jarmoku všeobecne známymi troskami. I v Kremnici pochovali starobylú striebornú hutu, ponechajúc jej na pamiatku len trosky. Na to miesto stavajú v Štiavnici centrálnu striebornú, a tá zožrala starohorskú, tajovskú, bystrickú a kremnickú hutu. A jarcov vždy menej.

Rok 1874. Pozemky lesných robotníkov, takrečeno parcely, ktoré dávali na obrábanie robotníkom akoby čiastku pláce, teraz kráľovský lesný erár dal vo väčších komplexoch do árendy väčším prenájomníkom. Tým vraj to chceli docieliť, aby ľud, upustiac od obrábania pozemkov, bol nútený obrátiť svoje sily k svojmu povolaniu, totiž k práci rubárskej. Ale to erár sotva docielil, lebo väčší árendáši rozdali zase menšie parcely tým istým robotníkom, pravdaže, za zvýšenú cenu. A tak rubár — oplený — platil viac, a predsa zase sa vracal k milej obvyklej poľnej práci. Môj švagor Július Kuchinka v okolí Sihly vyárendoval veľké pozemky, ktoré so značným rebachom zase podelil medzi malých prenájomníkov.

Ministerský radca Anton Péch roztrepal celú diósgyőrsku direkciu. Glanzer a Gustáv Schärffl prídu nazad do Podbrezovej. Obidvaja prišli pozdejšie do Pešti; tamten stal sa hlavným, tento banským radcom. Keď potom prišli do penzie, bývali začas tu v Kremnici. Maxo Glanzer mal i rad Franc-Jozefa a umrel tu na žalúdkového raka. Gusto Schärffl prešiel potom do Spišskej Novej Vsi; tam ho skoro zatým porazilo.

Sestra Petronela moju ďalšiu podporu nepotrebuje. Už desať rokov som ju hmotne podporoval, štvrťročne dvadsiatimi piatimi zlatými; teraz horko-ťažko usporila si už toľko, že trúfa si stáť na svojich nohách. Píše, aby som jej viac peňazí neposielal. Ale ak by nepredvídane prišla do ťažkého položenia, že ma sama bude žiadať o pomoc.

Dionýz Štúr sa ponosuje na nedbanlivosť správy Matice slovenskej v doposielaní ňou vydaných spisov, že ich už šesť-sedem rokov nedostal. Že, ako sa zdá, on u správy dobre zapísaný nie je; pýta ma, aby som to u nej ja vyjednal a nakoľko prichodí, uviedol do poriadku. Ja som sa obrátil na správcu Matice slovenskej a on mi vec takto vysvetlil: Spisy pre usporenie času a nákladov, ako to všade zvyčajné, neposielajú sa osobitne na každého jednotlivca-člena, ale spolu na dotyčných krajových matičných jednateľov; pre pána Štúra teda ide s druhými jeden balík na jednateľa vo Viedni, superintendenta Szeberényiho.^[365] On teda, to jest Štúr, aby si jednoducho svoje tlačivá žiadal od viedenského matičného agenta Szeberényiho. A poznamenáva, že on a vôbec s ním celá správa Matice slovenskej za to nemôžu, že sa Štúr so Szeberényim neráčia.

Janko Čipka 4. februára píše, že Vzájomná pomocnica v Brezne zdarne pokračuje a teraz zase k tomu zakladajú úrokovňu s rozličnými predpovedaniami. Ale tu vysvitá, že Vzájomná pomocnica je staršia od Sporiteľne.

Jankova dcéra Oľga, vydatá za doktorom Kolczonaym, dňa 9. februára mi píše, že bol v Brezne strašný oheň. Zhorelo sto desať domov so všetkými k tomu patriacimi budovami, Burgundia a Venécia — predmestia a Ulica až po kláštor čiže faru, z jednej strany, a po Baittrokov dom, kde pohoreli len stromy v záhradke. Ďalší postup ohňa zachránili priečne múry týchto pomenovaných domov a ich strechy, kryté ohňovzdorným materiálom. Oheň vypukol o jedenástej hodine predpoludním, ale pri strašnom víchre. Výsledok bol hrozný, a čo by bolo ešte bývalo v noci?

O tomto ohni mi písala aj sestra Petronela, že pritom utratila i ona tristo-štyristo zlatých, hoci jej veci nepohoreli, ale tým, že tie peniaze bola vypožičala tým, čo teraz ohňom prišli na žobrácku palicu. V tom obrovskom požiari zahynuli i štyria ľudia. Istá stará ženička ležala chorá v posteli, keď sa strhol strašný krik, že horí. V trme-vrme priložili jej malé decko, akoby do varovania, a rodičia odbehli čo možno pomáhať a chrániť. Ale už nestačili dobehnúť, zachrániť starenku s nemluvniatkom — zhoreli obe. Decko, povedá, zhorelo takmer celé, až po žalúdok. Pochovali obe spolu v jednej rakve, a táto rakva bola len na meter dlhá: taká malá hŕbočka z nich ostala. — Zadusila sa aj matka s dcérou, ktorá sa skryla v nebezpečenstve do pivnice. Po ohni ich vytiahli na svetlo; matku lekári vzkriesili k životu, pri dcére sa im to nepodarilo. Potom ešte zhorelo decko ševca Schwandtnera. Eremovcom zhorelo do sedemdesiat oviec. Druhý dobrý gazda, chcejúc si zabezpečiť svoje pekné izbové náradie, vpratal ho do bezpečnej, sklepenej, železnými oblokmi opatrenej izby, a zhorelo mu na popol. Mal totiž v komore pod strechou viac pôltov slaniny, tá sa topila a horiaca tiekla kozubom dolu do izby, kde tam potom všetko spustošila. Ktože by bol myslel v tom návale na takýto spôsob nivočenia?

Janko Francisci čítal list, to jest prípis ministra biskupovi Ipolyimu^[366] zo 17. februára 1874. V tomto prípade najlepšie by bolo, aby patronát kláštorského gymnázia pretiahol riešenie veci čím najďalej možno, napríklad keby na vyjednávanie s biskupom vyslal užšie povereníctvo a o výsledku aby rozhodol na teraz rok. Dovtedy sa všeličo môže v prospech veci zmeniť, a prehrešiť tým sa nemôže.

Ja som sa, kým len moje sily boli pružné, rád premával po svete; cestovanie, zbieranie skúseností bolo mi najmilšou zábavou. Ale hospody premieňať bolo mi až podnes najodpornejšie, a len v najväčšej núdzi som to robil. Tak i teraz boli sme prinútení meniť bývanie. Po mnohých starostiach dostali sme sa do pani Kožuškinej riadovej dielne, na poschodie. Mali sme päť izieb, dve pivnice, veľkú stajňu, šop a tri záhrady. Pravdaže, boli sme nadmier uspokojení a dali sme sa na čistenie a maľovanie izieb, ako to chvíľa a čas dopustili.

Máj bol mimoriadne čudný; keď už všetko kvitlo a sa zelenalo, padal deň po deň sneh, že sa takmer haluze lámali, a ako sa stopil, pripadol nový, vody a blata bolo moc. Až 19. mája zmizol posledný sneh z Revolty. Ale rok bol pritom úrodný. Raz som v takú chvíľu prišiel na tú novú hospodu obzrieť, čo sa tam robí, a chvíľa bola taká mokrá, že som, hromžiac na ňu, zhodil premoknuté čižmy a nohy strčil do kúrenej plechovej piecky, aby sa mi tam hriali a sušili. Prvého júna pri dokonanom presťahovaní bola pekná chvíľa — veselá, jarná a všetko holo v poriadku. A boli sme zo srdca radi, že sme mohli opustiť dom toľkého nášho smútku, toľkých strát.

Vo fašiangu koncom februára stala sa v našom rodinnom kruhu nehoda. Brat Adolf so ženou a s deťmi i so zaťom Hellom často k nám chodievali a dobre sa u nás zabavili. Jedno popoludnie, bolo to v nedeľu, keď sa tiež tak všetci u nás zišli, vybrala sa švagriná Bety domov na Piargy, kde bývali v objemnom šichtenmajstrovskom dome, pri bývalej, už dávno zasypanej Mathiasjame, lebo že si musí statok, hyd, ošípané a vôbec domácnosť opatriť. Ostatní ostali pri veselej mysli u nás. V haraši, ako sme boli, pozerali sme oknom nad bránou za odchádzajúcou švagrinou, ako sa práve poberala pred evanjelickým kostolom. Vtom sa pokĺzne a sadne. My sme sa všetci zasmiali nad tým nečakaným padnutím, keď sme ju i tak pustiť nechceli. Ale ona sa akosi na tej zemi hniezdila a vstať nemohla. Zbehli sme dolu, ja a Hell, a sme ju zdvihli. Ale ona, bedákajúc, na jednu nohu vstať nemohla. Nič dobrého netušiac, chytili sme ju pod pazuchy, a vlastne niesli — nie viedli — sme ju nazad do izby, a tam po vyzutí zistil som nohu nad samým členkom — in colle chirurgico^[368] — zlomenú. Ako totižto padla, noha jej prišla pod zadok a pod váhou tela a nápraskom sa kosť prelomila. Galiba bola hotová. Musela vliezť do postele a jej dobrý zať, profesor Hell, robil cez noc podľa môjho návodu zimné vodné obkladky. Ostatní sa rozišli domov. Ráno nechcela ďalej u nás ostať, že ona musí ísť domov. Keď sa vonkoncom nechcela dať nakloniť u nás ostať, zaviezol som ju na sánkach domov. Nohu som pravidelne poviazal a vyznačil som jej miesto na sánkach tak, aby sa najmenej drgala a potriasala, a tak sa potom bez najmenších zlých následkov asi po šiestich týždňoch vyliečila.

Sprvopočiatku na okolí, i v Brezne a Hronci, rozniesol sa chýr, že si to Milka — moja žena — nohu zlomila. Ako vidieť, nešťastie k nám chodilo jedno za druhým.

Samuel Bodorovský v liste, písanom 19. marca v Banskej Bystrici, hrozí sa a smúti nad spáchanou krádežou v múzeu Matice slovenskej, a bojí sa, že sa obecenstvo bude okúňať oferovať drahocenné veci, keďže ich stadiaľ tak ľahko možno kradnúť. Voľačo sme si i sami na príčine, keď to nevieme lepšie opatriť pred kmíny.

Ide chýr, že sa ktorýsi jask kremnickej železnice má pováľať, a z tej príčiny že trať tej železnice majú inam preložiť. No, to veru už ozaj bol klamný chýr. Bystričania že s ochotou čítajú môj opis viedenskej svetovej výstavky a Lipoviansku mašu.

Dňa 23. marca mi poslal merník Peithner, úradujúci pri zvolenskej plechovej dielni, krásne vyhotovený nákres vŕtania kamenného uhlia pri Senici neďaleko Zvolena.

Viliam Pauliny-Tóth posiela mi list dr. Zocha,^[369] v ktorom Zoch, ako litograf v Revúcej, vo veci mojej geognostickej mapy kremnickej železničnej trate upravuje a kritizuje správu Matice slovenskej, ako by sa mala tá mapa čím najlacnejšie a predsa bez uškodenia jej vedy a zrejmosti zariadiť, o čom sa už i Štúr zmienil. Hľa, ten spis, v ktorom táto mapa i s textom svetlo uzrela, bol ostatný Maticou vydaný a bol s druhými zhabaný. Náhodou a prostredníctvom martinských priateľov som jeden exemplár predsa akosi dostal.

Martin Čulen 28. apríla ďakuje mi za zbierku nerastov, poslanú múzeu kláštorského gymnázia. Profesora Zennera ako nespôsobného odpravili. Múry novej gymnaziálnej budovy sú päťdesiat siah dlhé,^[370] so základom dva a pol siahy vysoké a sú už dokončené. Ale Kláštorčania reklamujú skaly, čo si pre svoju potrebu nalámali a ktoré že im Kapusta & spol., mnou v Kremnici zaopatrení robotníci, ako svoju prácu odňali, sebe privlastnili a gymnáziu predali, a to že bude osemdesiat až sto kubických siah. Aby teda prišiel Kapusta i s jedným svojím spoločníkom sa ospravedlniť, a to aby prišiel v nedeľu dopoludnia. Cestu sem i ta im zaplatí ústav, ale ak Kapusta nepríde, dokáže tým samým, že je klamár a vec oddajú súdu. — Trúchly že bude mať bezpochyby pravotu,^[371] k čomu nemálo prispeli: Pauliny, Kohút, Šípka, Švehla, lebo odišli zo stoličného zasadnutia, keď sa tam malo pojednávať, či sa Trúchly má pohnať pred porotný súd. Ale prečo, to mi Čulen nepíše; možno myslel, že mne to už známo.

V apríli bolo zasadnutie banskobystrickej vyvolenej obce.^[372] Boj bol veľmi tuhý. Stoličný návrh ohľadom slovenských gymnázií (či to pre ich zrušenie?) bol sedemnástimi hlasmi proti pätnástim zavrhnutý. Rozjatrenosť bola veľká a ešte potom dlhší čas potrvala.

V Spiši panuje od 15. do 23. mája neslýchaná zima a sneh. Snehu sme mali i my tu dosť.

Martin Čulen veľmi sa hnevá na tých kremnických robotníkov, čo lámali kameň, lebo nehanebne na všetky strany klamali. Ba čo viac, i banský železný riad, čo im môj brat dobrosrdečne požičal a za jeho ostrenie ústav platil u kováča štyridsaťdva zlatých, v planom stave mu navrátili, ba chýbalo z neho na váhe do sedem funtov.

Ján Gotčár mešká v Pešti, navštívil v záležitosti gymnázia ministrov Treforta, Bittóa^[373] a Szapáryho;^[374] prví dvaja boli dosť vľúdni, ale Szapáry zastával Grünwalda, tvrdiac o ňom, že on vydáva na svoje trovy noviny Svornosť a od vlády na ten cieľ subvenciu nedostáva.

Július Plošic 11. júna mi píše, že Tanárky^[375] a Mészároš prišli k biskupovi Stummer-Ipolyimu do Tekovského Sv. Kríža a druhý deň majú ísť — možno, že v sprievode biskupa — do Znieva na inkvizíciu. Plošicov list, písaný 15. júna, doslovne znie: „Inkvizícia vypadla pre gymnázium veľmi dobre. Biskup obedoval v alumneu, koštoval vraj polievku, čo na nich urobilo veľký dojem, že im skoro slzy v očiach stáli. Biskup mal povedať, že by bol hriech proti človečenstvu toľkým chudobným šuhajom prekaziť možnosť ďalšej vzdelanosti. A štátny sekretár sa vraj vyslovil, že by bolo žiadúce, keby na štátnych gymnáziách mali také učebné sily. Gotčár sa vraj začal s biskupom hneď vadiť a potom mu povedali, aby ku skúmaniu neprišiel, čo sa i stalo. Hýroš (canonicus a latere) sa vyslovil, že by Gotčár bol všetko pokazil. Čo v tom pravdivého, neznám. I v Pešti ho vraj zle prijali a ministri nechceli sa s ním ani zhovárať; potom mal sa brániť, že on stojí pred nimi ako stránka a chce ich informovať, na čo mu odsekli, že si oni informácie zaopatria z inej strany a jeho informácie nepotrebujú. Ipsissima Hýrošii verba.^[376] A to vraj štátny sekretár rozprával. Uvidíme, čo bude ďalej. Teda i Orava i Žilina podporuje apriliádu?“

Ako už spomenuté, doredikali sme sa počiatkom júna 1874 do fabriky; usalašiac sa, boli sme spokojní. Ida Kuchinková, bývajúc na spodku, bola u nás v opatere.

Sestra Petronela mi 16. júla oznamuje, že v Brezne tohto dňa slávila stará pani Majovská deväťdesiaty druhý rok svojho narodenia. Rok zatým deväťdesiattriročná umrela. Pod cholerou roku 1873 mi veľmi úzkostlivo písala, že v Brezne prepočetní na ňu mrú, aby som im nariadil, ako sa načim držať, aby ju nedostali, a čo robiť v tom prípade, ak by do nej upadli, aby sa mohli vyliečiť. Táto pani porodila trinásť detí s tým opakovaním zakaždým, že to už posledné. (Z tých trinástich nežije už ani jedno; posledný, Vilhelm, kuriálny sudca na penzii, umrel tohto — 1902 — roku.)^[377]

Josef Daněk, sládok z Chlumca v Čechách, kedysi sládok v Banskej Bystrici, priateľ Júliusa Plošica a potom tesť Žigu Melfelbera, bol tohto roku na návšteve u dcéry, vydatej za Melfelberom v Turčianskom Sv. Martine; urobil vychádzku i k nám a od nás k Júliusovi Plošicovi do Viesky, kde sa nás zišiel hodný počet. Bolo to práve na sv. Marka, keď sme ta — ja s Daňkom — došli. Julko bol na procesii. Šli sme za ním do poľa — proti Opatovciam pri hradskej pod lipami — a pripojili sme sa k procesii. Potom podochádzali hostia, nechýbal medzi nimi ani náš ohnivý Ján Gerometta, farár lovčiansky. Znajúc jeho náruživosť v dišpute, ako i dôkladnú znalosť viac jazykov, umienili sme si vohnať ho ešte pred obedom do ohňa dišputy. Ktosi teda započal o dalmatínskych dejoch, o povstaní v Krivošiji^[378] — že čo, že Krivošijania veru na slabých nohách stoja a legálnej presile za krátky čas musia podľahnúť atď. — v tomto zmysle a s úmyslom dráždenia. A neminulo sa účinku: Gerometta prišiel do ohňa, tvrdiac, že niekoľko tých Krivošijanov dostačí vyprať skalami z Krivošije celý armádny zbor. Podľa dohovoru išla škriepka v rozličných bežných jazykoch: zo slovenského do nemeckého, latinského, maďarského, talianskeho, ba i francúzskeho (v tomto sa najmä Daněk dobre vyznal), a Janko v ohni postavený, netušiac, že my len kvôli žartu zavrhujeme Krivošijanov, v týchže babylonských rečiach klasicky bránil svojich miláčkov a jemu vlastným ohromným hlasom, až mu sliny z úst fŕkali, a my sme sa nestačili dosť nasmiať.

Pod obedom zaujatý zasa živou škriepkou s kýmsi v národnostnej otázke, držiac misu s hovädzinou, takmer ju celú s obrubou a paradajkovou omáčkou na svoj tanier kopil, že keby to tak bolo malo ostať, prísediaci stola, nasledujúci za Geromettom, neboli by sa dostali k plným egyptským — tu viešťanským hrncom. Ale to už i domovému pánovi Julkovi bolo primnoho, a namrzený zavolá na svojho priateľa: „Ale čože robíš, Jano, však aj druhí jesť chcú.“ Tu zase, spamätajúc sa, Janko celú tú miešaninu — nám na veľkú veselosť — vrhol na misu nazad.

Zabavili sme sa všetci dobre a zabavil sa i veľmi vítaný hosť Daněk — ako bolo pozorovať — tiež dobre, a zatým potom, vrátiac sa domov do Chlumca, kde mal krásny, výnosný majetok, povolal ma 1. augusta 1874 na slávnosť odhalenia pomníka českého básnika Klicperu.^[379] Zajedno povolal i Geromettu a Plošica, a to ako svojich hostí v Chlumci. Hatený svojimi úradnými povinnosťami, jeho žiadosti, ako i svojej, som zadosť učiniť nemohol.

Dňa 18. augusta píše mi švagor Arpád Herczogh z Helgolandu a stručne, ale príjemne opisuje tento zvláštny ostrov. Je to malý, takmer bezstromý trojuhlastý ostrov. Jedna väčšia, skalnato-piesočnatá čiastka je vyvýšenina s bydliskami na strmých, kolmých skalách; druhá, spodná čiastka je piesočnatá rovina na brehu mora, zaplavovaná vlnami. Oni bývajú tamhore naľavo, druhý dom od kraja. Nevidia len nebo a more. Kúpele, ku ktorým zostupujú z výšiny schodmi, sú na plytčine, vzdialené malú polhodinu. Odvážajú sa ta každé ráno či v daždi či vo vetre na malom plachtovom člnku a kúpu sa. V búrnej chvíli už kým prídu na určené miesto, sú od morských vĺn už na samom člnku premoknutí a dokonale vyzvŕtaní. Spočiatku mali mrzkú chvíľu, ba zakúsili i silný víchor.

Z Hamburgu poslali nám súdoček slancov, haringov, takrečených anšovičiek. List to veľmi zaujímavý.

V auguste 1874 bavil sa na moju náradu Dionýz Štúr v Štubnianskych kúpeľoch. Ponosoval sa na lámku. Dňa 1. septembra sme ho s mojou ženou boli navštíviť. Prechádzajúc sa popod stromoradia parku, náš rozhovor prešiel i na geologickú podstať týchto teplíc, pričom predniesol svoje hlboké poučlivé náhľady o pôvode teplých vôd. Behom svojej zaujímavej prednášky ma medziinším i o tom uisťoval, že keby som chcel asi desaťtisíc zlatých vynaložiť, on by artézskym vŕtaním tú istú teplicu vyviedol na svetlo tamhľa, na Hornej Štubni, kde sú tie škvrny. Vtom ukázal na belejúce sa bývalé vápenice oproti nám.

Potom už vo Viedni mi Štúr sprostredkoval odpredaj môjho meteorolitu, vyčarovaného od Konšineva, z Kňagine — z Ruska; správca Čermák ho prijal pre cisársko-kráľovské dvorské mineralogické múzeum vo Viedni za tridsať zlatých. A podnes mi je ľúto za ním, že som to urobil. Bol to kus asi šesťdesiat mm dlhý a dvadsaťpäť mm hrubý. Teraz už mám len jeden asi dvojcentimetrový kus aerolitu z púšte Atamaca v Bolívii.

Eduard Lackner, banskobystrický zemko a Turzovej ženin strýko, bol prvým fabrikantom na čínske striebro vo Viedni a dobre mu išlo. Vystaval si v Jozefovskom predmestí dom s pekným veľkým dvorom, podobným parku, a so židovskou synagogou. Volal ma, aby som ho prišiel navštíviť, kedykoľvek zavítam do Viedne; to som i urobil. Vzal si za ženu Chorvátku zemianskeho rodu, menom Keresztúry. Jej dom mi bol známy. Raz bola jej mati vo Viedni s krásnou dcérou a kupovali u Eduarda Lacknera čínsky riad. Keď nakúpili, pýtala pani, aby im nakúpený tovar poslal do istého hostinca. Lackner, očarený dcériným pôvabom, zaniesol balík sám, a krátko zatým stal sa jej snúbencom a manželom; ona jemu kvôli prestúpila na evanjelickú vieru. On mal veľkú pasiu vystrojiť svoj krásny byt nie obyčajným moderným náradím, ale robil to so starým, vyberano hotoveným úborom. Preto písal a duloval na všetky strany, na Ľudovíta Turzu, Bodorovského a mňa, aby sme mu hľadali také vzácne staré haraburdy v našich krajoch. Ale tie, čo som mu ponúkal a tu vyňuchal, totiž dve úzke, asi štyri stopy vysoké skrinky z ružového dreva, zhotovené cisárom Francom od pani Graggerky a veľká, asi tristoročná kasňa od pani Hallerky — sa mu nezdali: tamtá že je primoderná, a táto že je z mäkkého dreva. Turzo s Bodorovským mu kúpili akúsi objemnú truhlicu. Tej sa posmieval, že mu kupujú za štyri zlaté drevo a posielajú do Viedne. Také drevo že on dostane vo Viedni lacnejšie. Edo Lackner bol veľmi ochotný chlap, najmä oproti svojim banskobystrickým zemkom. V cudzine sa otcovsky staral o nich, a kde bolo treba vystrojiť mladoženíchov úborom, mohli sa smelo obrátiť na neho; on to vybavil veľmi poriadne a vkusne, čo sme my tiež skúsili pri vydaji našej dcéry.

Kláštorské samostatné slovenské katolícke gymnázium je už zatvorené. Sto osemnásť alumnistov bolo doň prijatých, a teraz musí Čulen písať sto pätnásť listov, aby sa neustávali. Direktor Čulen posiela mi formulár môjho tri razy opakovaného darúnku nerastov pre gymnázium; podľa jeho znenia mi nerasty majú byť prinavrátené, akže by gymnázium malo už akýmkoľvek spôsobom zastaviť svoje účinkovanie.

Dr. Schillinger — ako mi 24. decembra dr. Toelg písal — sa už vrátil z okružnej cesty. V Antole prechorela dcérka arcikniežaťa Jozefa,^[380] baviaceho sa u Koburga^[381] a stala sa Schillingerovi česť, že bol k nej povolaný ako lekár; on ju teda liečil a vyliečil. Celý ten čas, keď chodil, to jest, keď sa vozil zo Štiavnice do Antola, musel byť v gále — vo fraku, bielom náprsníku a nákrčníku atď. Po odbavenej kúre vložil mu sám arciknieža stozlatovú bankovku do ruky, a pozdejšie dostal rad Franc-Jozefa a hodnosť kráľovského radcu. A to jemu dobre padlo, lebo tento znamenitý a veľmi poctivý človek mal veľmi vyvinutý zmysel ctižiadosti. — Na svojej ceste do Spiša v mesiaci auguste boli sme i v Hronci i v Brezne.

Pod časom môjho pobytu v Spiši (r. 1874) vybehol som so svojím najmladším švagrom — tu často spomenutým planým študentom Tonym — do Tatier. Akýsi Kapusta, istotne s knedľami jediaci prorok, zvestoval na deň 13. augusta koniec tohto, už i tak preveľmi hriešneho sveta. Aby sme si teda mohli dôkladnejšie obzerať tú hroznú surmu, umienili sme si vyškriabať sa ta pod Lomnický sochor, k Zelenému plesu. Chytré a skromné bolo naše vystrojenie. Ja som si vzal palicu do päste a cez plece botanickú plechovicu, môj švagor si prevesil dupľovku; košík s chlebom, vínom, salámou a syrom vznášal sa striedavo v mojich a švagrových rukách. Nocovali sme v Slovenskej Vsi. Včasráno prekročili sme v čarokrásnom okolí most nad šumiacou, panensky čistou, priezračnou Belou, a tak tiahli sme podnožím husto porastených tatranských predhôr hodnú chvíľu rovnou cestou na západ. Takmer prekrižujúc beliansky chotár, priblížili sme sa k hranici chotára obce Rakúsy (Rox), a tu viedol nás náš v Slovenskej Vsi najatý vodič veľmi strmým svahom na široký, hodným kusom stromov zbavený grúň. Hustá, tmavá tráva, bohato prerastená liskavým vysokým lopúchom, dokazovala mastnú zem a jej pôvod a príčinu — zvyšky bývalého salaša. Odtiaľ zakerovali sme naľavo bokom, vždy ešte smerom na západ. Takmer vodorovne idúc, prišli sme do hlbokej, zázračnými vrchmi obrúbenej úzkej Rakúskej doliny. Zľava vystupovala do titanskej výšky žula, rula, opuka — mohutne, pyšno, akoby nebesá vyzývať chcela; sprava doliny, akoby utekajúc od menovaných vrstiev, vypína sa červený starý pieskovec, očividne odstrčený mladším granitom, valiacim sa na povrch zeme do boja s Olympom, ako ten istý výjav pozorovať i v okolí Ďumbiera. Aké to boli sily, čo to urobili?

Ďalej dolinou na sever sprava vyskytoval sa biely, teplejší, jemnejší vápenec, hoci tiež mohutný, vo formách a masách ozrutný. Ako dolina, vždy hor a hor vystupujúca, točila sa z boka na bok, v rozličných to ostrejších, to hladších — väčších-menších uhloch, tak i ten pás nebies nad našimi temenami, dopriaty nám ozrutnými vršiskami, končiarmi, predstavoval sa nám tou istou podobou, len niečo širší.

Penavá, rozbrýzganá voda skákala dolu, krútila sa, zadnou naháňaná, tisícimi prekážkami hatená, spievajúc, zvoniac, šomrajúc, dudrajúc, ako sa jej práve zachcelo. Bolo tu čo obzerať a sa kochať.

A tie byliny — takmer celkom druhý, nový svet. Moja plechovica sa rýchlo plnila. Druhy rastlín nejdem spomínať, bolo by toho mnoho, a toho sa i tak hocikde ľahko dočítať. Pekné, krásne to všetko, a ani minúta nám neušla bez príjemného pôžitku obdivovania. A tomu všetkému mal byť dnes koniec? No ale darmo je, človek je len človek, a tu ešte pred týmito strašnými šuhajmi — velikánmi cíti, aký je on drobizg a slabúch, fuj! Nuž ja som už veru začal badať, že nohy mám v botách, a tie akosi ťaželi; a bod tela, ktorý sa i tak neprestajne mrví — od zrodu až po smrť — veľmi trepoce. A povedomie tohto citu prerazilo sa práve v ten čas, keď zanechajúc hrkotajúcu bystricu naľavo, prišli sme pod strmý červenasto-žltý chodník. Tento chodník živej farby vídal som pri sparnom počasí každodenne z oblokov domu v Krížovej Vsi a vždy vzbudzoval moju pozornosť. Zďaleka bol taký ako perník. No teraz stál som in persona pod ním: „Hic Rhodus, hic salta!“^[382] Kukám po ňom hore, meriam ho pohľadom, potom meriam a vážim v myšlienkach seba. A výsledok toho skúmania bol — chabý: nejsť ďalej! Ponúkol som o polovicu mladšieho švagra, aby on išiel ďalej, ale ja si netrúfam, že pre vyhnutie planším následkom ja jeho tu pod touto strminou vyčkám, kým sa nevráti. Ale on, nechcejúc sám tam pod Lomnickou zahynúť, pobádal ma a — posmieval, ako pôvodcu tej vychádzky, a teraz že pekným poriadkom chcem reterírovať. No, to prerazilo, zahanbil som sa, a položiac ruku na klepotajúce srdce, preobujúc čižmy, posmeliac sa, stúpal som ticho hore.

A čujte, týmto chodníkom i stáda volov a kone v lete vyháňajú na hole. Hore to ako-tak ide, ale dolu… tam najmä s koňmi majú veľkú partačku — tie sa na zadných nohách šmýkajú. Kráčajúc hore, každý šiel zamyslene, mlčky svojou cestou, klobúk v ruke, dučali sme, a para z nás vystupovala ako tamto hmla na Kupferšachtoch, vlasy mokré, a nosom riavky a vodopády čelom zbiehajúceho znoja.

Po krátkom čase zmizli mi z očú švagor a vodič. Ponáhľal som sa, mysliac, že sú už na planine, na predných Kupferšachtoch. Ale vyjdúc hore, tam nebolo živej duše. Volám — nič. Až po chvíli počujem ohlas podo mnou. Či tak — nuž ja tu prvý? Kým sa švagor vykýval, obzeral som blízke okolie, a tu videl som podľa všetkých príznakov, že som už na holi. Smreky už v malom počte — skrpatené, a strapaté koruny, tlačené severným vetrom a snehmi — začesané stáli proti juhu. Okolo nich i za nimi číra kosodrevina, a tam ďalej už naše lesné stromy, nenájduc životnej podmienky, prestali. Stadiaľ potom naším ďalším púťom kraľovala hustá, prepletená kosodrevina. Dobre som si vydýchol v tomto riedkom povetrí, kým sa môj unavený švagor z nohy na nohu hore prikýval. Vidíš, reku, výsledok: ja som sa podcenil, ty si sa precenil. Ja som tu už chvíľu, ja, päťdesiatročný, a ty dvadsaťpäťročný fučíš a skučíš sťaby gajdy. A na dôkaz svojej sviežosti a pružnosti som frišný drobčil na mieste, že mi plechovica na chrbte len tak hrkotala.

Obrátili sme sa potom tým istým severným smerom, širokou rovnou výšinou proti Zadným Kupferšachtom. Sprava čneli biele vápenné zápole, takrečené Jatky. Na tých Jatkách pásol sa rožný statok, a v tej výške zdal sa byť ozaj malým, akoby kŕdeľ oviec, a pastieri akoby bábiky; naproti tomu hovor z jednej zápole na druhú tu dole znel na počudovanie hlasno — nie na pochopenie, že vychodí z úst prmprlíkov tam na tých bralách. Každé slovo bolo zreteľne počuť. Meno Jatôk pochodí vraj z toho, že sa každoročne z tých brál — a to zvlášť v čase hustej hmly — kusy statku pohlušia. Rovina, predný a zadný Kupferšacht, odvádza svoje meno od bývalých medených baní, ktoré, pravda, len za istý čas v lete — a to istotne veľmi prácne — mohli byť obrábané. Pochybujem, že by boli bývali výnosné, boli to pravdepodobne len pokusy zlatobažných kopáčov za pokladmi.

Oproti nám vľavo vypínali sa končiare kráľovských velikánov Tatier, Lomnická & comp. šedej červenkastej farby, drzé, hrboľaté, poštiepané skaly a skaly, moc, ohavy, hrúza, a dole, pri Zelenom plese objemná výhlbina, pozorovaná z tohto stanoviska mala podobu gigantickej levovej tlamy, otvoreného zázračného hrtana. Tak sa to aspoň mne zazdalo. A to do toho hrtana sme my mali vliezť, a tak obracali sme sa naľavo, ale čím ďalej sme stúpali, tým bola kosodrevina hustejšia, a tu veru nám zase nastávala namáhavá práca. Nadišli sme Čierne pleso, ale vlastne je to nepatrná, blatom farbená mláka. Vošli sme už potom ozaj do opravdivého, na hodiny sa rozprestierajúceho, asi pod pazuchy siahajúceho kosodrevinového mora; vrchná časť tela slobodná, výzor voľný na všetky strany, ale nohy zaputnané. Nemá človek — kto to sám neskúsil — pochopu, aká to desná chlpenina týchto nízkych stromkov. Niet na nich rovných halúzok ani na desať centimetrov dĺže. Videli sme cieľ nášho pochodu, ale napred ani krok. A tu nám vodič riekol, že veru, keď tu zájde človeka planá chvíľa, mrak alebo hustá hmla, i pár dní môže sedieť v tejto nekonečnej motanine, a neostáva mu inšie, ako pátričky sa modliť. Nuž, teda už čo, či sa máme s posmechom vrátiť? Nie, povedá vodič, kade ovca prejde, prejdeme i my — lenže sa musíme uponížiť. Skutočne, v tomto hustom kosodrevinovom kožuchu boli chodby. A tak museli sme sa spustiť na brucho a kde nebolo ináč možné, plaziť sa po zemi, inzultovaní, pravda, pichadlami. Kde to okolnosti dopustili, vystreli sme sa a tak chvíľu šlo to striedavo, a v pokroku podobali sme sa viac húseniciam ako ľuďom.

Nad Zeleným plesom sme sa týmto spôsobom šúchali dolu hlavou a v ten čas — ako sa samo sebou rozumie — nemali sme spôsobu ani času obdivovať majestátne okolité krásy.

Každá kázeň má svoj amen. Konečne, prášiac sa a vyberajúc skaly z vačkov a odlomky halúz spoza krku, stáli sme pri Zelenom stave, ale pohľad naň ma neprekvapil. Je síce čistý, priezračný, utešene zelenkastý, ale veľkosti obyčajného rybníka. Bol omoc väčší, hlbší, ako to dokazuje jeho predný val, ale v tom vale je vymytá dosť široká a hlboká štrbina, ktorú si vylízala návalistá voda. V samom jazierku sú ohromné balvany žuly, čo Lomnická suseda nalámala a nahádzala.

Tým velebnejšie je okolie: ba môžem povedať, strašné. Jedna ohava preteká druhú, ako vo výške, tak v drzej, chmúrivej, hroziacej podobe. Veža za vežou, kde-tu po pásikoch tráva, či mach, ba čo viac — nad sebou som videl opovržlivo sa dvíhať biedny skoruch. Aby sa sýta šedočervená farba zápolí predstavila tým živšie oku, ležali nám za chrbtom snehové plachty. Sadli sme si pod strmé bralo Karfunkelsteinu^[383] do — snehu, a tiež víno sme vložili na ochladnutie doň. Za nami a okolo nás hrmeli a prášili sa z vežovej výšky rútiace sa vodopády. Slnce pripekalo, sneh sa topil, a tak strminami leteli a ponáhľali sa nadurené riečky. Bol to šum a hukot na všetky strany neslýchaný. Keď sme obišli celé jazierko a až do únavy sa naškriabali po skaliskách veľkosti domu, obrastených krásnym sviežim machom a na všetky strany sa s podivením nakúkali, pustili sme sa do jedla. Námaha a čisté riedke povetrie narobili nám poriadny hlad. Neodniesli sme ani omrvinky nazad, ba ani košík, hoci sme boli presvedčení, že tento materiálny priestupok matka naľahko nevezme. Nuž ale, kto by chodil s prázdnym košom po Tatrách?

Nasýtenému zahrala mi divná náhoda. Vyšlo totižto najavo, že brat nášho ľahkonohého vodiča slúžil u mňa v Brezne za kočiša. Ako sa tento fakt rozlúštil, môj milý Štefan len toľko, že mi od radosti okolo krku nepadol a ma nevybozkával. Ešte sme si kus posedeli, a ja ticho som obzeral tie masy nebotyčných skál a striedavo moje ošúchané nohy — čiže čižmy. Tamtie stoja k miestu prikuté, a tieto moje biedne malicherné behačky koľké kraje, koľké hrbiny našej matky-zeme pobehali po bližších i ďalších krajoch!

Teda prišli sme a videli sme. Nebo, i to ešte vždy len vysoké, bolo čisté. Len niekoľko divým husiam podobných obláčkov tam od Lomnickej ticho, ale náhlivo ponáhľali sa na východ. Kam? — Ktože ich tam vie! Nestarali sme sa o ne ďalej, tak ako ony o nás. Ale svet sa neváľal kvôli prorokom, a Lomnická pokojne, hrdo hľadela — nevšimnúc si prorokov — na ďalšie milióny rokov, do šíreho sveta.

Dolu sme stúpali rovno okolo vody, prýštiacej sa z plesa a často postretli sme zádumčivé, strapaté limby. Škoda, že tak veľmi číhajú za týmito interesantnými deťmi hôľ; najmä pastieri lovia za semenom, ktoré podobné oriešku, mastné, užívajú proti suchotám. Pritom suchoty ostávajú suchotami, a limbové rastliny tiež dostávajú suchoty, lebo kapú. Pochodom nazbieral som zase niekoľko utešených bôľnych bylín, pričom som spozoroval tú okolnosť, že čo sa stanu, stebla, lodyhy tých bylín týka, ony sú vôbec nízke, silné.

Sprvu sme zostupovali strmo dolu, ale hneď zatým viedol nás strmým svahom hore na salaš. Toto však nebolo podľa mojej vôle, lebo salašný život mi už i tak bol známy, zvlášť z breznianskeho okolia, kde salašov dosť. Keď sme sa už predsa ta priredikali a vodič sa nazdal, že nám salaš bude čosi nevídaného, napili sme sa žinčice a známou nám už Rakúskou dolinou vracali sme sa rezko domov.

Keď sme dojachali ku Belianke, nohy mi ozaj boli sťaby z dreva a pri každom kroku mi v nich špelo. Keby v ten čas — nanajvýš unavený — bol sadol k odpočinku, stvrda by sa bol na ďalšiu cestu zdvihol. Tu pri moste sa náš vodič od nás lúčil, lebo on — a bolo už dobre podvečer — musí ísť nazad do hôľ, zbierať horec (Gentiana cruciata) pre lekárnika do Kežmarku. Teda povážte! Ja som nohami ledva hýbal, a ten sa ta, ta na tie dešperátne výšiny zberá, kde ešte nocovať hodlá!

Jedli sme v Slovenskej Vsi, akoby nám boli žalúdky padli do päty, vyničili sme dokonale hniezdo pražených kureniec a možno zjedli sme i kvočku k tomu. V noci potom spal som zle, azda som bol priustatý, nohy ma pálili a lomili.

Zörnlaib 10. októbra kúpil zaťovi Fajkišovi v Temešvári lekáreň za tridsaťšesťtisíc zlatých a išiel potom ta k deťom tiež bývať.

Ernest Kreuz, kráľovský lesný v Predajnej, mi píše, že farár Kúdelka ešte žije a býva v Krámlišti u rodiny, pošinutý; vozia ho z miesta na miesto v sedadle ako dieťa, ale žartovnú vôľu ešte nestratil, ba vtipkuje tak, ako vtipkoval vtedy, keď bol najzdravším.

Eduarda Lacknera, keď sa vrátil i so ženou z Terstu, 27. októbra navštívil vo Viedni Paľko Kuzmány, ponáhľajúci sa ďalej domov do Prahy. Bol u brata Karola, cisársko-kráľovského inšpektora vojenského loďstva, a to pri krste lode „Donau“, ktorú Karol Kuzmány vyhotovil podľa svojho plánu a ju do mora slávnostne spúšťali. Vzor lode mám i ja, daroval mi ho sám Karol.

Barón Medniansky bol návštevou v Štiavnici; akademická mládež ho vyznačila i fakľovým pochodom. Po troch týždňoch navrátil sa aj ministerský radca A. Péch s veľkými nádejami zo Španej Doliny, kde sa presvedčoval o ďalšom osude tamojšieho baníctva. Baníctvo že tam zase môže vzkvitnúť; to sa však, bohužiaľ, potom nesplnilo. Péch vôbec žil vo vysokých baníckych nádejach, ale zriedka sa mu plnili. Dolňu cisára Jozefa vŕtajú a strieľajú dynamitom a postupujú denne napred deviatimi stopami. Úfa tým pre Štiavnicu skvelú budúcnosť, a je toho presvedčenia, že i pre kremnické baníctvo nastanú priaznivejšie časy. Centrálna huta, vystavaná v Štiavnici, aká jej podobná sa skvelo dokázala v Příbrame, tu očakávaniam nezodpovedá. A kvôli tejto prestala pracovať i kremnická huta, tá, čo kúriac cez stáročia na dolnom konci mesta, obživovala kraj a mnohým ľuďom poskytovala výživu. Teraz tam, kde stáli toľké jej závodné staviská, ich bytnosť označujú len velikánske hŕby smutných čiernych trosiek. A z tých, čo tam obsluhovali, podľa môjho vedomia, sotva viacerí žijú ako piati.

Móric Kellner dostal pozvanie do Čiech, neďaleko Prahy, za náčelníka železného závodu a šiel sa sám osobne presvedčiť. Na spiatočnej ceste zastavil sa u svojej vrchnosti, oznámiac tam svoj úmysel vystúpiť zo služby. Tam ho doprosta odhovorili, že on i tu, v domovine, pokročí. Nešiel. A potom v decembri dostal dekrét za správcu železného závodu v Podoruji, ale aby „azonnal“^[384] odcestoval. Nuž ale akože sa pustiť v treskúcej zime s deťmi na cestu dlhú asi sto míľ? Pýtal teda odročenie do jari, ale mu to ešte posiaľ neprišlo. Medzitým dostal ponúknutie od Em. grófa Andrássyho za správcu železných závodov v Drnave s platom tisíc šesťsto zlatých. Ale si nechce pokaziť pri erári vyslúžené roky pre penziu, a tak predsa len pôjde do Podoruja, a chce tam založiť kolóniu svojich ľudí, ktorí by s ním chceli ta ísť.

Naši chcú vydať brožúru o zatvorení kláštorského gymnázia,^[385] a brožúru aby napísal Ján Gerometta, čo schvaľuje i sám veľkovaradínsky kanonik Jozef Kozáček. Čulen hodlá ku mne, a aby som povolal Júliusa Plošica a Jána Geromettu.

Alojz Bukvić sa mi ozval 4. decembra. Tohto Chorváta som poznal a spriatelil som sa s ním za času môjho bavenia sa vo Viedni na známych slovanských besedách; obaja sme boli ten čas slobodní, do sveta súci šuhajci. Náhodou potom sa jeho rezká dcéra — hraničiarka z Petrinje — vydala za môjho bratanca v treťom stupni — Júliusa Burkarta, bývalého lekárnika, a on potom ako ženáč prišiel bývať sem do Kremnice do otcovského domu a tu hospodáril. Ale nebezpečne ochorel na tuberkule; ako zvláštnosť, žalúdkové symptómy boli podobné rakovým príznakom. Po veľkých trapiech ten dobrý človek umrel. Písal mi teda Bukvić, aby som chudáka Julka podľa možnosti ošetroval a jeho žene bol na pomoci dobrou radou; a ak by ho pánboh k sebe povolal, aby som mu to hneď telegraficky oznámil.

Čermák, direktor cisársko-kráľovského dvorného mineralogického kabinetu, pýta duplikáty našich kremnických hornín. A na moju otázku odpovedá, že skala, na ktorej stojí chýrny admontský kláštor, je čierna masa pinolit, a bielej šošovici podobné zrná v nej sú magnezit.^[386]

V Chorvátsku sa zmárnili dvaja na mysli pomätení farári. Jeden z nich mi bol známy, menom Tumpić. Poznal som ho ako kaplána. Po smrti farára-opáta Krizmanića v Maria-Bistrici stal sa jeho následníkom, čo ho malo stáť do desaťtisíc zlatých. Za dvadsaťpäť rokov nazbieral tu veľký kapitál — nie tak ako nadmier pohostinný starček Krizmanić, čo nič nenechal, len dobrú povesť. Medzitým upadol bohatý Tumpić do malomyseľnosti; poručil peniaze na samé dobročinné ciele — tak stotisíc zlatých na opravenie pútnického maria-bistrického kostola. Švagor Karol Roeszner vo svojom liste prechodí z Tumpića na osud zblázneného Eduarda Finka — takého znamenitého, vzdelaného človeka, priateľa a radobojského farára, ktorý — mimochodom rečeno — ako študent bol vychovaný v Záhrebe u biskupa Štefana Moysesa, v ten čas záhrebského kanonika. — Švagor sa ma pýta, či poznám údajný nápis na skale, vyrytý v čas prechodu Júlia Caesara cez Alpy, po ňom nazvané Julské: „Tete roro mama nunu dada tete lala tete.“ To by bolo: „Te tero Roma manu nuda, date tela latete.“^[387]

Dr. Fr. Schillinger píše mi 21. októbra o zväzku, povstalom medzi štiavnickými lekármi. Podmienky a zaviazanosti jeho sú: 1. Lekár nesmie bez kolegovho vedomia liečiť jeho chorého; 2. Nesmie na svojho kolegu zlorečiť; 3. Nesmie prejsť chorého, ktorý sa neslušne správal oproti svojmu lekárovi, alebo mu za ustávanie nevyplatil mzdu, kýmkoľvek svoju chybu oproti lekárovi nenapravil; 4. In dubiis casibus^[388] povolať jedného, podľa potreby dvoch lekárov na poradu — pro consilio. Chirurg menom Teller to podpísať nechcel, lebo že on na tie pravidlá z r. 1814 už raz prisahal. Oni, lekári, podpísavší záväzok, mu odpovedali, že týmto svojím zdráhaním nechce sa počestne správať oproti svojim kolegom.

Dr. Toelg z Hronca 24. decembra mi zovrubne opisuje príhody medvedích poľovačiek toho okolia. V breznianskych lesoch padlo viac medveďov. Tri kusy padli rukou bývalého mestského lesného pisára Zvaríka. Jedného zastrelil známy podhorský pytliak Geszner. Jedného zastrelili Jarabci. Pri pohone na tohto, prenasledujúc ho už postrieľaného, v huštiaku ho učupeného prekročil baník Macko; bol mackom do ľavého ramena, ale nie nebezpečne, uhryznutý. Medveďa potom dostrieľali. V jasenských horách za šesť dní zastrelili troch. Prvý z nich — hrozitánsky kus — dostal guľku do pľúc a cez pľúcové žily a zahynul na extravasatum^[389] do vaku pľúcnej blany. Ale prv ako sa to stalo, ešte sa vliekol asi na štyridsať krokov, a na tejto smrtnej ceste stretol sa s jasenským krčmárom Štellerom. Pravdepodobne bol údom spolku miernosti, lebo napadol krčmára a skotúľal sa s ním do jarku. Štellerovi sa síce nestalo nič, ale sa sväto-sväte zaprisahal, že on viac na medveďaciu poľovačku nepôjde. I u Gusta Kellnera bol na audiencii postrieľaný medveď. Strelený do dlaby, namrzený šuchol sa dolu rizňou. Kellner asi na dvadsať krokov strelil naň, a chybil. Medveď, vyskočiac z rizne, ako slepý hodil sa na Kellnera, a Kellner ho zase asi na päť krokov chybil, a zabudol i to, že má ešte i revolver u seba. Ináč mu dosť zdvorilý medveď neurobil nič, len čo ho pri reterírovaní kus nohou kopol. Toto bolo potom obšírne opísané v Pester Lloyde a Kellner predstavený obecenstvu ako héros.

Július Plošic 28. decembra 1874 píše, že mala sa stať fúzia Národných novín so Slovenskými novinami, redigovanými Bobulom. Prostredkoval to Mallý a Čulen, i Gerometta podpísal príhlas. Mladočesi^[390] hodlali vydávať v Pešti české noviny namiesto Slovenských novín pod redakciou Bobulovou a mali mu dať na ten cieľ subvenciu desaťtisíc zlatých. Tu, pravda, tak ako tak Bobulovi nezáležalo mnoho na Slovenských novinách a ľahko by bol pristal na zamýšľanú fúziu. Ale mladočesi, dozvediac sa o Bobulovom charaktere, odstúpili, a Slovenské noviny ostali Bobulovi i naďalej, a z fúzie nebolo nič.

*

Rok 1875. — Dňa 5. januára nám Poly z Krížovej Vsi píše, že sa na svojej ceste — tuším v Prahe — pri akejsi slávnosti zišla na balkóne s istým jej známym oficierom, kedysi kamarátom kapitána Glanza. A prišlo do reči, že ten kapitán Glanz — ako sa dôstojník vyslovil — priam z nadužívania vodnej liečby sa zblaznel a opatrený v ktoromsi ústave choromyseľných, tam i zahynul. To by bol azda prvý prípad — ak pravdivý — žeby sa kto z nemierneho vodoliečenia bol zblaznel. Tento kapitán dvoril — pravda, ešte pred mojím príchodom — mojej Milke, a rodičia sprvopočiatku tomu vonkoncom neprekážali, ale keď sa zmienil, že ku sňatku sa vyhľadáva kaucia, rodičovská mienka stala sa opačnou a on sa stal takmer nenávideným.

Zima bola mimoriadne tuhá a dlhá. Ešte i teraz nemôžu vonku v poli pracovať pre tuhé mrazy. Krmu nieto, statok hynie hladom. V Haliči v Nowom Targu stojí jeden cent slamy dva zl. päťdesiat gr. Zo striech už všetku slamu skŕmili.

Už ma častejšie nadišla myšlienka, že unavený službou, i zo zdravotného ohľadu, vstúpim do penzie a niekde sa utiahnem na pokoj, a následkom toho volali ma banskobystrickí priatelia, aby sme ta prišli bývať a starali sa o lacnú kúpu primeraného domu. A tu mi Samko Bodorovský 14. januára narádza, že v Lazovnej ulici, rohom oproti rohu stoličného domu, takrečený Ondrejkovičovský dom, kde moji rodičia po otcovom penzionovaní bývali, je na predaj za deväťtisíc zlatých, taktiež Honecyovský dom v Kakatke, čo ešte vlani zaň pýtali trinásťtisíc zlatých, teraz pre dlžoby by bolo dostať za sedemtisíc zlatých. Povrávalo sa, že dovtedajší podžupan Béla Grünwald bude hlavným županom, a ono veru ostal ním pán Anton Radvánszky. 4. decembra umrela Bodorovskému po dlhej trápnej nemoci na nosového raka matka. Bola to poctivá, dobrá a veľmi pracovitá osoba. Ostal chudák Samko, dobrá duša — sám.

Július Kožuch, syn pani Kožušky, majiteľky dielne na hlinený riad v Kremnici, mojej domovej panej, podujal cestu do Egypta a 15. januára opisuje mi skúsenosti, nadobudnuté na tej ceste. Cesta pretiahla sa Nílom hore až po katarakty^[391] a po Asuán. Cestopis to zaujímavý, no on ho nepísal, ale akýsi s ním spolucestovavší redaktor. S jeho privolením zaslal som ten opis do nášho Orla, kde vďačne bol vytlačený. Niektoré kúsky numulitov^[392] eocénového treťohorného veku,^[393] pochádzajúce zo stavebného materiálu pyramíd, ktoré mi poslal, sú umiestnené v mojej geologickej zbierke.

Podľa Martina Čulena, správcu slovenského kláštorského gymnázia, povereníctvo kláštorského gymnázia má sa zísť 17. januára na poradu; Čulen i mňa na ňu pozýva — aby som prišiel, ak mi len bude možno. Z listu vysvitá i to, že aj Anton Müller, teraz vplyvný bulharský štátny úradník, bol chovancom tohto gymnázia.

11. februára dáva turčiansky podžupan mne a všetkým, ktorých sa vec rovno týka, na tlačenom formulári na vedomie, aby som mu do 16. marca oznámil, čo a ako chcem naložiť s peniazmi mnou zloženými na založenie kláštorského gymnázia. 29. februára mi taký istý prípis došiel od tej istej politickej vrchnosti o turčianskosvätomartinskom gymnáziu.

Radvánszkeho, hlavného župana, prijali Brezňania veľmi ostentatívne. A on také parády rád mal. Po takom skvelom prijatí, hľadajúc populárnosť, robil rozličné návštevy, a medzi mnohými inými navštívil i hlavného mestského notára Jána Kozelnického.

Július Plošic ma 19. februára volal, aby som prišiel na valné zhromaždenie svätokrížskej úrokovne, aby sme tam ostro vystúpili proti správe, azda konečne s tým návrhom, aby sa likvidovalo. Tri roky ležali naše peniaze bez osohu.

11. marca priletel zo Štiavnice telegram, že švagor Karol sa toho dňa ráno odobral na večnosť, pohreb že sa bude odbavovať dňa 13. marca popoludní. So sestrou Petronelou, došlou medzitým z Brezna, a s mojou ženou vybrali sme sa na pohreb.

Pohreb bol v pomere k jeho baníckemu postaveniu pristrojený s baníckym vkusom, a následkom toho zvlášť dojímavý. Niesli ho baníci v svojom malebnom kroji; vozov na ten cieľ v ten čas ešte neupotrebúvali. Len to mi pri tých baníkoch bolo divné, že na nohách mali kapčeky, štrimfle a črievice podľa starej nemeckej obyčaje. Rakva, ozdobená dvoma banskými, na kríž preloženými kladivami, bola odprevádzaná baníckou hudbou; všetky klopačky okolitých jám bili mu odmeraným taktom poslednú šichtu. Najprenikavejšia chvíľa nastala, keď pochod prešiel ponad vežové stavisko hlavnej klopačky; hudba razom prestala a len hlavný klepot tejto prastarej klopačky, rozliehajúc sa po kopcoch a dolinách, hlásal poslednú kročaj baníka — do chladnej, mokrej jamy. V tom okamihu každého, a zvlášť tomu nezvyknutého, mráz a žiaľ prenikne. Tam potom, ako sa ide na Vindšachtu, pri mariánskom kostole, blízo pri jeho žene — mojej sestre Fánke — ho spustili do jamy; muža to statočného, umného, baníctvu telom i dušou oddaného a úprimného môjho pestúna.

Môj priateľ Eduard Fink, radobojský farár v Chorvátsku, ako odpoveď na môj list, v ktorom som sa zmienil o zunovaní namáhavej služby a o túžbe za pokojom, mi 27. marca r. 1875 píše, že keď mi v našom chladnom kraji, z ohľadu môjho naštrbeného zdravia, služba tvrdo padne, aby som sa s prosbou obrátil na hlavného župana Varaždínskej župy, pána Utješenovića,^[394] chorvátskeho vrelého národovca a známeho literáta, básnika, keď sa práve teraz majú vymenovať a osadzovať okresní lekári pre kraljevinu^[395] chorvátsko-slavónsku. On i s Kiepachom, vážnym a značným majetným chorvátskym vlastencom, všetko možné podujmú, aby moja prosba bola vyslyšaná a ja aby som sa stal okresným krajinským lekárom so sídlom v sutinských kúpeľoch. O prajnom výsledku on nepochybuje. Aby to tým ľahšie a skorej išlo, napísal mi i formulár, ktorý načim len spísať a hneď odoslať na horeuvedenú adresu. Ďalej dokladá, ak by som ako lekár viacej slúžiť nemienil, tak tu môžem pokojne žiť ako súkromník a kúpiť si majetok po smrti pána Zaplatićovej — mne dobre známy pod menom Golubove, ležiaci na ceste z Krapiny blízo Radoboja naľavo, medzi znamenitými vinicami, ktorý sa teraz predáva za lacnú cenu. Nuž pekné, vábivé to bolo ponúknutie a mňa veru i šteklilo prejsť do toho lacného, milého Zagoria, ale toľko už vyslúžené, a veru horko vyslúžené roky pri eráre bez penzie zahodiť sa mi predsa len nechcelo.

Ján Francisci, Martin Čulen a Viliam Pauliny-Tóth vydali príhlas k slovenskému obecenstvu, to jest k jeho za dobré zaujatým inteligentom, aby sa — keď nám už teraz odňali Maticu a školy: totižto vzdelávateľné spôsoby — zaujali za náš jediný slovenský orgán, Národnie noviny, aby sa ony, vyslobodené z tiarch na ne zvalených, mohli voľne pohybovať, aby počet ich predplatiteľov a dopisovateľov vzrástol a ony tak bez hmotných bremien a prekážok a ťažkostí mohli slobodne účinkovať. Tento príhlas daný je dňa 5. apríla 1875.

A Ján Francisci píše mi osobne dňa 14. apríla 1875: Včera a dnes popisovala komisia, záležajúca z podžupana Jozefa Justha, stoličného fiškála Fera Csepcsányiho a stoličného aktuára Rudolfa Kossutha, a odoberali majetok Matice slovenskej. Jozef Justh je komisárom, Fero Csepcsányi „sequestri curatorom“.^[396] Pretože z múzea a bibliotéky našej Matice dosiaľ niet katalógu, vykonalo sa, žeby matičný fiškál Pivko mal z matičnej budovy, respektíve jej zbierok, jeden kľúč, a ak sa bude niečo prezerať alebo odtiaľ brať, aby sa to dialo v jeho prítomnosti.

A s Národnými novinami je to takáto história — píše Janko ďalej: Keď Pauliny prijal od Ferienčíka redakciu, bolo u Ferienčíka dlžoby, ako si v tom tlačenom príhlase videl, ktorý bol roku 1872 rozposlaný, tisíc päťsto zlatých.

Facit je:^[397] že po Ferienčíkovej redakcii v kníhtlačiarni po zrazení a vyplatení toho, čo sa zozbieralo následkom cirkuláru r. 1872 ako zaostalý dlh predplatiteľov sto sedem zl. päťdesiatpäť gr. a ako príspevok sto deväťdesiat zl. päťdesiat gr., — spolu dvesto deväťdesiatosem zl. päť gr. ostalo ešte dlžoby tisíc päťsto tridsaťdeväť zl. 18 gr.

Krem toho po zaniknutí Slovenských novín prejali Čajdu za spolupracovníka so šesťsto zlatými. Už týchto šesťsto zlatých nestačia znášať predplatky. Ale tamtá dlžoba je čestná dlžoba v spolkovej kníhtlačiarni, ktorá aktívna dlžoba fungíruje v spolkových výkazoch ako jej majetok.

Ak sa na tú dlžobu dostatočne nenazbiera, bolo by nespravodlivé žiadať zaplatenie od Ferienčíka, lebo už samo osebe prijatie a držanie redakcie, kým nebolo na to človeka, bolo obeťou — ba ani by nemal skade zaplatiť, muselo by sa teda pri tlačiarni vytrieť z majetku ako vymôcť sa nemôžuca dlžoba a preniesť na konto straty.

16. augusta 1875 ma Francisci vyzýva, aby som pozbieral všetky svoje sem-tam rozsypané smiechoty, aby sa v smutných, trudných terajších časoch mohli vydať.

Andrej Červenák z Turčianskeho Sv. Martina 14. apríla posiela mi tridsaťdva zl. sedemdesiatpäť gr. za článok, tlačený v matičnom Letopise, a prosí ma o poistenie, aby to v počtoch Matice mohol ešte vyložiť. Bol to pravdepodobne môj geognostický^[398] článok kremnického okolia.

Počiatkom roku 1875 stal sa Anton Radvánszky kremnickým županom namiesto Goldbrunnera, bývalého štiavnického mešťanostu a potom župana banských miest. Keď Radvánszky prikvitol do Kremnice ako hlavný župan, pojal so sebou i Bélu Grünwalda.

Anton Radvánszky je vymenovaný okrem zvolenského i za turčianskeho hlavného župana.

Dr. Viliam Toelg z Hronca 1. júna: Mali majáles na strelnici pri strašnom blýskaní a hrmení, kde sa zabávali až do jednej po polnoci. Nie dosť toho, zábavu pretiahli do šiestej rána v príbytku kráľovského lesného Fleischera. No nielen hrončianska spoločnosť, ale i hrom a blesk túžili za zábavou a vykonali ju svojím hromovým spôsobom. Tú istú noc totiž udrel blesk najprv do topoľov pred úradnou kanceláriou, po tejto veselej intráde^[399] podelil sa hrom vo troje. Prvé rameno telegrafovalo sa po drôte nadol a poznačilo na znak svojej návštevy tri telegrafné stĺpy. Druhé rameno zasiahlo do telegrafickej izby a tam sa už solídnejšie pobavilo, potrhalo drôty a roztrepalo aparát (od troch rokov je to už druhý raz). Tretie rameno zavítalo do úradnej pisárne, zabávalo sa na hodinách, stene a oblokoch. Keď už tu podľa vôle nasamopašilo, vrhlo sa do pivnice, a nenájduc tam nič súceho pre seba, roztrepalo, bezbožník, dvere a uklonilo sa do dielne. Pobehajúc tam šialene sem-tam, konečne huplo strmhlav nad kolesom do vodnej kasne, kde i skonalo, ale prv nablízku pracujúcich robotníkov — akoby na posmech — obstriekalo vodou. Pri tejto burse bolo to čudné, že na hodinách v obloku v úradnej kancelárii bola poznačená práve len obruba emailovanej číselnej platne a že ony, silne pripevnené, z okna boli mrštené až doprostred izby, a jednako nezastali, ale riadne išli ďalej, a to azda preto, že práve naľakaným, o zem hodeným srdce klopať neprestalo.

Dr. Mat. Korauš, bývalý profesor gymnázia v Kláštore a bývalý plukovný lekár, vystupuje tam v Tepliciach ako snemový kandidát a prosí ma, aby som zaň agitoval na Turčekoch,^[400] a keby inšie nie, aspoň natoľko, aby sa tí Nemci zdržali hlasovania. Dŕžavie je celé zaňho,^[401] ba i niektoré slovenské obce, ale Nemci nie.

Mikuláš Ferienčík 2. júla mi píše, že dr. Korauš v Tepliciach a Jesenský v Sučanoch, ako sa dalo predvídať, prepadli. Ale Justhovci predsa mali veľký strach.

Boli sme koncom júla a počiatkom augusta v Spiši. Keď som vysadol tu v Kremnici na železnicu, zišiel som sa s pánom hlavným županom barónom Antonom Radvánszkym. Práve išiel ako nový župan i stolice Turčianskej do Martina predstaviť sa turčianskym stavom v sprievode svojho tajomníka, Brezňana Karola Csipkayho (Janko Čipka mu bol strýcom). Radvánszky, napádaný takrečenými slabými strunami, pretože vtedy ešte vagóny neboli zaopatrené záchodmi, bol prinútený na každej stanici zostupovať, čo bolo spojené i s ťažkosťami. Tajomník Karol, pravda, dobre nám známy, prišiel k nám do vozňa II. triedy, a jeho pán sedel v I. triede. Susedili sme a tak, oknami vykukujúc, pýtal sa ma, ako sa mi vodí, že sme sa už dávno nevideli. Nuž ako, reku, keď človek prešiel päťdesiaty prvý rok, nuž to veru pichá, tlačí a omína na všetky strany. On sa usmial, že čo by ja mal ešte o takom rozprávať, keď som ja vekom len chlapec oproti nemu. Ďalej som sa vyslovil, že by podľa výpovede Gusta Kellnera, tohto veselého človeka, bolo azda najlepšie, keby človek do svojho sedemdesiateho roku vždy bol mladý a veselý. „Nuž a potom?“ — pýta sa on. — „Potom ako taký umrel by naraz.“ — „No, však som ja už sedemdesiatdvaročný, čo by potom bolo so mnou?“ — „Čo?“ odpoviem ja, „boli by ste už dva roky pochovaný.“ Vtom zacengali, vlak pri Martine zastal a skvelá stoličná deputácia očakávala svojho sedemdesiatdvaročného župana — so slabými zdržiakmi. A to bolo posledný raz, čo som ho po mnohých rokoch videl a s ním sa zhováral.

Július Plošic 21. augusta 1875: Michal Chrástek mu oznámil, že bola uňho pani Metretička, vdova po nebohom dvormajstrovi biskupa Moysesa, ktorá suchá, vysoká, ale majiteľka domu v samom susedstve biskupskej rezidencie, vydala sa za mladšieho od nej muža, a ten jej úprimne čím skôr doprial život večný. Nuž táto doprávala sa u Chrástka a ponosovala sa na Plošica a na mňa, že sme to my uplietli r. 1875 v besednici v Národných novinách č. 77 pod nadpisom Psychológia, článok, ktorý sa týka jej osoby, hoci tam vraj jej meno pripomenuté nebolo. — 19. októbra Plošic píše, že matičné aktá, ktoré ministerským rozkazom Jekelfalussy zobral, zdá sa, že oddal biskupovi Ipolyimu a biskup na cenzurovanie Grünwaldovi.

Ján Francisci 5. septembra udáva návrh na vydávanie tlačou mojich sem-tam rozptýlených a mnou zobraných „Humoresiek“. Tlačili by sa v tisíc exemplároch na dohovor. Hárok tlačiva stál by so všetkým — tlačou, papierom a obálkou — dvadsaťdva zlatých; desať percent dostanú predavači. Osoh by bol asi osemnásť zlatých, z toho by som dostal — rozumie sa, podľa pomeru, koľko sa predalo, lebo sa knihy pomaly predávajú a komput^[402] sa raz ročne koná — dvanásť zlatých, a šesť zlatých by pripadlo ako zisk Kníhtlačiarskemu spolku. Dňa 30. novembra Francisci dodáva, že tri písané hárky budú asi jeden tlačový hárok. Autor nech bude teda Laskomerský, to si vraj on zaslúži a dielo pokrstené bude Žarty a rozmary.^[403] — Černokňažník už zase vyjde, 25. januára, a pre populárnosť mena — pod redakciou Štefana Pinku.

Daniel Lichard mi odporúča 23. septembra svojho syna Dušana^[404] za mestského advokáta do Kremnice. To sa nemohlo stať z tej príčiny, že Kremnica má svojho fiškála. Zato sa dostal do Brezna, kde ešte posiaľ úraduje.

Martin Čulen 3. novembra sľubuje, že s Melfelberom a Gotčárom 11. novembra príde na dva dni do Kremnice, aby som ta povolal i Jána Geromettu a Júliusa Plošica, aby sme sa pozhovárali vo veci brožúry o zatvorení kláštorského gymnázia, ktorú má redigovať Ján Gerometta. Ale táto schôdzka, ako druhé schôdzky na ten cieľ už navrhnuté, sa uskutočniť nemohla, lebo farári Plošic a Gerometta pre mnohé sobáše na ten čas do Kremnice prísť nemohli. Tu potom 6. decembra mi Čulen píše, že druhý deň, to jest 7. decembra, nanáhle odcestuje do Čaky v Tekovskej stolici, šesť míľ od Zlatých Moraviec — za farára do číročistej slovenskej obce. Primas, ktorého bol navštívil, Čulena veľmi vľúdne prijal a dal mu, ozaj s otcovskou mysľou, bez podania prosby, túto dobrú, výnosnú faru. Má deväťdesiatšesť jutár dobrého poľa, dve vinice a okrem toho bočné dôchodky. Osobne sa neodoberá pre planú, nepríhodnú chvíľu a pozdnú dobu roka s krátkymi dňami. Čo mal robiť, nuž šiel, keď v Kláštore pole jeho účinkovania prestalo — statočný, stály a čulý učiteľ, tento náš Čulen.

Môj brat Eduard písal z Banátu Móricovi Kellnerovi, aby mu opísal ľubietovskú baňu na kobalt a nikel, že by ju mal vôľu pod prajnými výmienkami kúpiť. Janko Čipka mu teda o nej jedno-druhé mojou cestou odkazuje, že cez rok dorobili v tej bani tristo centov rudy, a cent čistej rudy platili im Angličania po osemdesiatpäť zlatých. — Kúpa sa neuskutočnila.

Môj článok o nakazení krvi pichnutím muchy bol sa popáčil dr. Katholickému. Na objasnenie veci chcem sa o tom zmieniť i tu. Žena pána Černáka, bývalého breznianskeho mešťanostu, asi štyridsaťročná, bezdetná, oberala (nepamätám sa, v ktorý rok) v prídomovej záhradke zelený hrach. Táto záhradka bola navonok ohradená zvyškami mestského múra. Za múrom v bašte sídlili Cigáni a tam na povetrí sušili povešanú mrcinu. Pri oberaní strúčkov paniu pichla na vrch palca ľavej ruky akási bezočivá mucha, ktorú potom, pľasknúc rukou, zadlávila a vec si ďalej nepovšimla. To bolo v pondelok predpoludním, v teplý letný deň. Večer, vyprevádzajúc návštevu, cítila už v palci — hoci neveľký — bôľ. V stredu podvečer navrátivšieho sa z úradnej cesty z Polhory postretol ma behúň — paholok, aby som sa ponáhľal, že mu je pani zle a veľmi zle. A veru zle! Dobehnúc k nej, našiel som na vrchnej časti palca čierny plezgúr a rameno hore až po samú pazuchu zapuchnuté, celým ťahom lymfangioitis.^[405] Vyrezal som pľuzgier a to vo tri vrhy, a majúc pri ruke acidum nitricum, učinenú ranu som do koreňa vypálil. Ale jed už bol rozídený po tele a chorá blúznila. Pri takých smutných výhľadoch povolal som na poradu i mestského fyzikusa dr. Dvořáka, ale pálenie rany, vnútorné a zovnútorné lieky neosožili. Z chvíle na chvíľu upadávala viac a viac, ostanúc celkom bez povedomia, v jednostajnej triaške. V noci zo štvrtka na piatok dokonala. A hneď po smrti vyšli najavo na prsníku oproti otrávenému ramenu rozvetvenému stromku podobné lymfatické nádoby tmavohnedej farby, odrážajúc sa ostro od bielej kožnej plochy. Vražedník mucha! Bezpochyby hodujúca za múrom na zavesenej mrcine, preletela do záhrady, vštepila pichnutím hnisavý jed a zapríčinila — ozaj darebáckym samopašným spôsobom — tej vážnej panej predčasnú smrť.

*

Rok 1876. Sasinek mi 19. januára píše a posiela pod rukou dva výtlačky posledných Maticou vydaných zhabaných spisov. Mňa tento spis preto zaujímal, lebo obsahoval môj geologický opis okolia kremnickej železnice s mapou. Jeden výtlačok som z naloženia oddal Pavlovi Križkovi. Sasinek odchádza z Martina do Skalice, kde má ako správca prejať do opatery Škarniclovu kníhtlačiareň. Hodlá tam vydávať Letopis^[406] pre históriu, archeológiu, topografiu a slovenskú etnografiu.

Dr. Heinrich, špaňodolinský kráľovský banský lekár — rozmrzený — pýta penziu a hľadá už hospodu v Banskej Bystrici, kam sa hodlá presťahovať. Na čas, kým sa pozbiera, vyžiadal si dovolenie, ktoré mu dali, a v službe ho zastupuje Bystričan dr. Hadviger, práve vymenovaný za vyhniansko-žarnovického okresného lekára. Na Heinrichovo uprázdnené miesto sa hlási i Hadviger, taktiež dr. Hlaváč z Nemeckej Ľupče, dr. Klimo z Banskej Bystrice. Tento posledný baví sa ešte vo Viedni. O tú špaňodolinskú stanicu hlási sa i zať Janka Čipku dr. Ernest Kolczonay, potom z Ameriky bývalý honvédsky kapitán, dvaja asistenti z Viedne, dvaja z Brna a akýsi lekár i z Pešti. V tomto tuhom zápase zvíťazil mimo očakávania dr. Kolczonay, a to mohutnou protekciou svojej rodinky Grünwalda a breznianskeho vyslanca Gida Lehockého. Pretože banský závod na Španej Doline hodlal erár nabudúce vypustiť, bola mu sľúbená i tá výhoda, že v tom prípade bude jeho sídlo preložené do Banskej Bystrice, čo sa po niekoľkých rokoch skutočne stalo.

Ostalo mi ešte v pere, že na špaňodolinskú lekársku stanicu pýtali sa i rezervní nadlekári, mestskí fyzici a hen jeden operatér z Paríža. Nuž pekná, hodná to bola kytka. Ten amerikánsky vysťahovalec — lekár, bývalý aktívny honvédsky kapitán, býva vo Filadelfii. Hľa! A teraz sláva špaňodolinskej lekárskej stanice v tôni skrytá leží. Tak sa všetko mení, tak tento svet beží! Baníctvo tam už nekope, ale je — zakopané. Volali ta na Baňu — signum pro re significata^[407] — a teraz tam už bane niet.

Dr. Fr. Schillinger opisuje mi 2. februára, ako Štiavnica smúti za Deákom. — 1. Všetky zábavy až po pohreb sú zakázané; 2. V deň pohrebu zvonenie na všetkých zvonoch; 3. Slávnostné requiem; 4. Čierne zástavy po domoch; 5. Mestská deputácia na pohreb a k nej pridružia sa deputácie nekonečných úradov a spolkov, takže veľká čiastka vrchnej vrstvy obyvateľstva nie v Štiavnici, ale v Pešťbudíne bude prítomná slávnosti pohrebu, ale že ak tomu podobne vypustia toľké roje všetky mestá a dikastérie, bude v Pešti náramný stisk.

Jozef Miloslav Hurban vydáva almanach Nitru,^[408] do ktorej som i ja prispel novelou, tuším, Prehltnutý zapcháč, a následkom toho stál som s ním v čerstvom dopisovaní. On už pred tridsiatimi štyrmi rokmi — teda r. 1842 — bol vydal prvú Nitru a pri rozjímaní a pohľade na vtedajších a terajších predplatiteľov má zvláštnu, príjemnú zábavu. Sú tam osobnosti, čo ako predplatitelia prvého almanachu boli chudobní študenti, alumnisti, a sú teraz dozretí mužovia, kanonici, lekári, úradníci atď. Pri tejto príležitosti spomína i grupu fotografovanú či vlastne daguerrotypiu z r. 1849, ako historický predmet. Toho roku (1849), keď bolo početné slovenské vyslanstvo pred jeho Veličenstvom Franc-Jozefom, z tejto veľkej deputácie vyvolili výbor a tento dal sa oddaguerrotypovať. Jeho exemplár — u neho zachovaný — má byť najpodarenejší. Jednotlivci tejto skupiny sú nasledovne zostavení: zľava vpravo: Adam Kardoš, Samuel Chalupka, Daniel Lichard, Michal Hodža, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Bórik. Pred nimi sedia štyria: Michal Rárus, Juraj Holček, Andrej Radlinský, Karol Kuzmány. On túto skupinu chce dať obnoviť a opísať jednotlivo každú osobnosť. Mňa žiada, či by som mu nemohol poslať Rárusov životopis. 5. marca Hurban mi zase píše, že ho citujú do Nitry pre ostrú hádku, vedenú v Cirkevných Listoch s Czékusom — pred súd…^[409] Ja som Hurbana, v najčestnejšom slova zmysle demokrata, obdivoval a rád pozoroval, keď rečnil; on celý pri tom horel, jeho slová blčali, oči sa mu iskrili a zuby, blýskavé sťa žabice, sekali. Ústa k tomu mal primerane väčšie. Hlas hromovitý. Postava chudorľavá, kostnatá. Raz, keď práve Hurban tak vrelo rečnil v Turčianskom Sv. Martine, a slová sťaby Vezuv ohnivé bomby vyhadzoval na povrch, s úžasom som sa obrátil k priateľovi Čipkovi týmito slovami: „Pozri, či neseká?“ 18. apríla mi oznamuje, že na druhý deň ide do Senice, kde ako redaktor Cirkevných Listov má odsedieť pokutu, a teší sa, že si aspoň to vymohol, že bude blízo svojej rodiny.

Dňa 20. februára poslal som novielku Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi do almanachu a žičím mu návrat ako „Winterfrischlerovi“^[410] z vacovského štátneho prinúteného kvartiera. To jest navrátil sa domov z vacovského väzenia, ale chudák — ako hore podotknuté — tento drozd dostal sa zase do druhej klietky, kde ako „Sommerfrischler“^[411] nevoľne trávil svoj čas v Senici.

Dňa 27. februára Štefan Daxner bol v Turčianskom Sv. Martine referovať ako poverený advokát majetku kláštorského gymnázia. Pravota, hoci on svoju povinnosť verne vykonal, je stratená. Daxnerovým uspokojujúcim heslom je, že keď si človek prísne vykoná svoju povinnosť, o výsledok nech sa nestará.

Na Hurbanovo vyzvanie, chcejúc niečím prispieť k Rárusovmu životopisu, oslovil som Adama Kardoša, aby mi on k veci niečo zaslal, ale mi odpísal, že je on veru kvas na to nesúci, aby som sa obrátil na Bodorovského, Slabeya alebo Ľudovíta Turzu; najmä Bodorovský že sa na to bude najlepšie hodiť. Kardoš nám odporúčal majetkovú kúpu v Zolnej, čo Čepy kúpil od Graggera — štyristo jutár za dvadsaťtisíc zlatých. I Podzámok predáva komora, asi tristo jutár, a to vyjde asi na dvadsať-dvadsaťpäťtisíc — a je dobrej akosti. Tam pred tristo rokmi písal Verbőczy svoje Jus tripartitum. A ja že tam potom môžem písať kvartet vo veršoch. Jeho syn Adam je teraz vojakom pri pluku Mamula v Lučenci.

Ako mi Toelg z Hronca píše, umrel môj gymnaziálny spolužiak, valaštiansky farár Jozef Liegerhoffer, na porážku mozgu (embolia cerebri). Potom mi opisuje gule Uchatziovských diel,^[412] aké teraz lejú a pristrojujú v Hronci. Táto čudná, hrozná vražedná sprava je podlhovastej formy. Lejú ich vo viacej oddieloch. Potom dostanú oblohu, čiže kepeň, a tá sa musí dôkladne vytočiť. Vnútro, priestor tejto gule — či vlastne podľa podoby kužeľa — bude vyplnené pušným prachom a početnými menšími guľami. Pri výstrele má tento nábitok dostať smer, kam sa má niesť a kde sa má rozprasknúť. Ale možno i to, že sa im tak povodí, ako sa pri bombách stáva, že sa nedočkavo roztrepú ešte pred určeným cieľom. Tieto utešené nivočiace nástroje sa veľmi ťažko zhotovujú a sú náramne drahé, ich účinok však môže byť hrozitánsky.

Červen, prepošt, už od dlhšieho času duševne kleslý, umrel.

Následkom rozsobáša lesného eráru od banského (predtým spojených) drevo povážlivo zdraželo, a následkom toho museli zastaviť viac menších železných závodov vo Zvolenskej stolici, napríklad ponickú hutu, moštenický, jasenský, vajskovský hámor a pozdejšie polhorskú mašu, atď. A týmto spôsobom mnohí ľudia prišli o statočnú výživu.

Ešte niečo o spomenutých Uchatziovských guliach. Jeden kus stojí dva zl. šesťdesiat gr., a banský erár pri tom tratí, ale tratí najviac sám robotník. Taká guľa prejde do tridsiatich rúk, kým je hotová, a keď je najmenšia chyba, prácu mu odvrhnú — ba keď pri tisíc kusoch čo len jedno percento nezodpovedá, nechajú im všetkých tisíc na dispozíciu, ako staré železo vo Viedni, kam ich odosielajú.

Fr. Špatný v Prahe vydáva poľovnícky slovník česko-nemecký a prosí ma o rýdze slovenské výrazy v tomto odbore.

Vo veci Hurbanovej žiadosti, aby som mu podal dáta k životopisu Rárusa, obrátil som sa na našich Bystričanov. Ľudovít Turzo, A. Kardoš, Matej Slabey a Samko Bodorovský odkazovali sa jeden na druhého. Turzo, šľachetná duša, ale nadmier pohodlie milujúci, píše mi 23. marca 1876 medziiným toto: „Keby z nás teraz ešte žijúcich len desiati verne napísali svoj životopis a pritom zanechali po sebe chronologicky usporiadané súkromné listy, nakoľko sa jeden-druhý punkt v nich vzťahuje na verejný život, napíšuc na každý kratučký komentár, že by obsah listu bol zrozumiteľný tým, ktorí v týchto okolnostiach nežili — koľkú cenu by to malo len o päťdesiat rokov. Bola by v tom verne zachovaná polstoročná história Slovákov! Nuž ale nedajbože. Ty si jedna táto včela, pomáhaj Ti boh!“

1. mája čakal ma na pohreb kapitulského prepošta Tomáša Červena.

Hauer, predseda viedenského cisársko-kráľovského geologického ríšskeho ústavu a dvorný radca, mi 25. marca 1876 pod č. 116 ďakuje za tomu múzeu poslané debny trachytov a pritom podáva mi niektoré vysvetlenia a návody.

Jankov Čipkov kompanista na Grlici a v Topoľčanoch urobil bankrot na dvadsaťšesťtisíc zlatých. Janko, zrazený následkom toho nešťastia, odcestoval ta do Gemera, a pretože Oľga Kolczonayová musí odísť za mužom do Španej Doliny, sestra Petronela zastupuje jej miesto v Čipkovskej domácnosti. Pretože opätovne ideme prezerať do Trenčianskej stolice predajné majetky, Petronela nás všetkým možným spôsobom a dôrazom od toho odrádza. 25. októbra opisuje duševný stav Janka Čipku, ktorý Latinákovým krachom pri železodielni mnoho utratil, a skrz neho utratili druhí, nám k účastenstvu nahovorení, napríklad Samo Lopušný. Janko Čipka, keď sa vrátil z Gemera, bol stálym rátaním a dulovaním tak rozčúlený, až sa bolo obávať, že si život vezme. Vraj sa často prehŕňal v stolovinách, kde boli schované nože a museli nad ním, pravda, nepozorovane, nocou i dňom strážiť.

Brožúra, redigovaná Jánom Geromettom, týkajúca sa kláštorského gymnázia, tlačí sa už u Urbánka, kníhkupca v Prahe. Ale tento pán to veľmi lenivo a pomaly konal, takže sa jej hotovenie príliš preťahovalo. No aj ináč sa Urbánek nepreukázal šetrným a ochotným.

Janko Čipka 6. apríla sa už z Latinákovho pádu zotavil a dáva mi na známosť, že dr. Salava 1. apríla zanechal našu hospodu, a hneď ju zaujal jeho švagor Bittera, kráľovský notár.

Dr. Schillinger, kráľovský banský lekár v Banskej Štiavnici, vydáva z naloženia vyššej vrchnosti ľudový spis na poučenie Prvej pomoci pri nešťastných pádoch pre kráľovských banských robotníkov. Pýta ma, aby som to z nemčiny — jeho pôvodiny — preložil do slovenčiny,^[413] a vedno tiež aby som sa dopýtal, čo by stálo tlačenie spisu, a to tisíc výtlačkov maďarských, päťsto slovenských a tristo nemeckých v martinskej kníhtlačiarni, aby tieto ceny mohol porovnať s cenami — podľa jeho mienky prehnanými — aké požaduje kníhtlačiar Joerges v Štiavnici. Ja som jeho žiadostiam v oboch smeroch vyhovel, za čo sa mi stal veľmi povďačným.

Dňa 22. apríla som Schillingerovi zovrubne opísal svoje chorobné neresti. On mi dáva radu a prirovnajúc seba so mnou — vlastne svoje choroby s mojimi — použil ten zvláštny výraz, že som pri opise svojich nerestí jeho akoby odfotografoval. Všetky jeho chorobné príznaky: žalúdkový katar, bolenie a slabnutie očú, pľúcny katar, tuhé klopanie srdca a iné odvodzoval a uvaľoval na zlatú žilu. No však tá v staršom lekárstve musela veľké hriechy znášať, kdežto nová medicína usiluje sa ju očistiť zo všetkých škvŕn. On tvrdí, že i mne ona škodí, hoci v ten čas u mňa už hrala veľmi podradnú úlohu.

Radí mi liečenie vodou, k čomu som sa — nútený prílišnou rozčúlenosťou nervov — skutočne a s prospechom pribral. Už koncom predošlého roku mi tá rozčúlenosť veľmi bola na škodu. Moja súkromná prax sa v tie časy značne rozmnožovala. Môj sangvinický temperament a moja azda kus excentrická pilnosť a svedomitosť moje čuvy toľme natiahli, že som, únavnou prácou v nervoch rozbabraný, veru i tam, kde bol len hodný komár, slona zočil, čo ma vo dne v noci — a veru obyčajne bez príčiny — znepokojovalo. Bývalo i tak, že som v noci v domnení, že som toho-onoho pacienta mal ináč liečiť, alebo že sa o jeho stave a účinku predpísaného lieku mám presvedčiť, v nepotrebných pochybnostiach vstal a chorého išiel obzrieť; a ja bezsenný našiel som chorého — chrápať.

Keď som nahliadol, že to bez mojej vlastnej škody na tele i duši takto ďalej ísť nemôže, šiel som do Štiavnice a pozhovárajúc sa s dr. Schillingerom a ním preskúmaný, po návrate domov som pýtal dovolenie na štvrť roka, to jest od 1. januára do 1. apríla, a sám pacient, oddal som sa podľa Schillingerovho návodu do liečenia seba. Samé prvé bolo, že som zanechal prax. Išlo to tvrdo: z mojich verných pacientov každý žiadal, že len aspoň jeho aby liečil, a keď i nie k nim chodiť, aby im aspoň radou slúžil atď. Len pevnou vôľou, ale s ťažkým srdcom som sa ich striasol a nezaoberal som sa s nijakým chorým, len sám so sebou.

Moja kúra bola táto: Veľká miernosť vo všetkom, čo by ma rozčuľovalo. O deviatej večer ísť spať. Ráno o štvrtej ma budili. Na posteľ mi prestreli hrubý koberec, ja donaha vyzlečený ľahol som si naň, ale prv rozprestreli na koberec plachtu, zamočenú vonku — v januári — do zimnej vody, a len z hrubšieho vyžmýkanú. Do tejto hrozne chladnej plachty zaobalili ma ako nejaký pletenec. Ruky pri boku zavrznuté, nemotorného zakryli ma potom takže hrubým kobercom. Nemohol som sa hnúť, len čeľusťou mohol som voľne sekať, čo mi drkotajúca ma zima dopustila. Štyriadvadsať palíc — neskúsil som ich na sebe, okrem šesť lieskovíc ako gymnazista — ale by, azda aspoň prvý raz, radšej tých bol zniesol, ako toto zaobalenie. To lomcovanie trvalo dlho, asi dve hodiny, kým sa mi telo rozohrialo a triaška prestala. Hja, ale do potu som nesmel prísť. Ledvaže sa znoj blížil, musel som sa zdvihnúť, sadnúť do vaničky chladnej odstátej vody, a dolu chrbticou mi liali potopu. Poutieraný, vydýchnutý dostal som raňajky, zatým som sa šiel na polhodinu — hodinu prejsť atď. Po štvrť roku som zase riadne konal službu. A tak čo z horšieho — lebo celkom nie — stratil som veľkú rozdráždenosť nervov, ale som stratil i na praxi, čo som, pravda, vzhľadom na svoje zdravie, neobanoval.

Ján Francisci mi 19. apríla písal, že sa moje Žarty a rozmary už tlačia.

Na môj dotaz mi Matúš Dula^[414] o chorobe svojho tesťa Viliama Paulinyho 23. apríla 1876 píše: Nohy a pravá ruka ho tak bolia, že ani spať, ani jesť nemôže. Bola to tabes dorsalis.^[415]

Táto choroba, hoci v miernom spôsobe, zjavovala sa už od dlhšieho času, ale si jej on málo všímal. Tak keď sa už ako chorý bavil v Štubnianskych Tepliciach, tam vysedel i celé noci pri kartách.

Doležal, redaktor Hája, vydal moju humoresku Slúček.^[416]

Dňa 14. februára dostal som pod č. 59 od kráľovského direktora kremnickej vyššej reálky prípis, podľa ktorého ma zbor profesorov toho ústavu v zmysle ministerskej úpravy vyzýva, či by som (okrem mňa boli oslovení ešte dvaja: banský radca Czimeg a mincovný vardein Karol Giller) pri maturitných skúškach neprijal miesto komisára pod predsedníctvom hlavného škôldozorcu. Ja som toto ponúknutie, čiže vyznačenie, neprijal, a to sčiastky preto, že mne mnohé, zvlášť nové vedecké maďarské výrazy nie sú známe, z druhej strany z tej príčiny, lebo tam pri skúškach najavo prídu vedy rozličného druhu a heterogénne,^[417] ktoré súkromný človek ovládať, a tak ani posudzovať nedostačí. Jedine tak, ak by sa na tento cieľ súcejší človek nevyskytol, odhodlal by som sa prijať toto veľmi ctené povolanie. Ako sa pamätám, títo komisári volení z obecenstva vôbec do života nevstúpili. Dlhší čas posielalo ministerstvo komisárov zhora, a teraz — tuším — ani tých.

Ako sa dozvedám od švagra Antona, otec sa necíti dobre a ide 15. júna do Karlových Varov. Matka nám posiela za bočku zelenkastej, tuhej spišskej borovičky. Pália ju z borievok, svätojánskeho chleba, sladkého dreva, škorice a onajzu. Tam u nich bol pred pár dňami mráz, ale nenarobil väčšiu škodu, len popálil listy stromov. Aj u nás v Kremnici sa natoľko ozimelo, že začal i sneh poletúvať. Čo sa týka kúpy Lieskového pri Pružine v Trenčianskej stolici, otec nepovedal nič určitého, odvolávajúc sa len na matku, a ona odvetila, že ak sa nám ono zdá, aby sme si ho kúpili, čo sa však potrebného vádia^[418] týče, to že nám poslať nemôže, ale že nám ona bude na pomoci. To je to maďarské príslovie: „Nesze semmit, fogd meg jól“.^[419] Na našu prosbu, aby nám na kúpu lieskovského majetku poslali napred päťtisíc zlatých, matka sa vyhovorila tým (a našej žiadosti vyhla), že hotových peňazí nateraz, pre nízke ceny špiritusu (keď následkom kleslých cien leží na sklade) — niet, ale na Milkinu knižočku že tých päťtisíc zlatých zdvihnúť môžeme, a to v januári. Istý, nám neznámy kanonik Szuppan^[420] nás vraj od tej kúpy všemožne odrádza. On že ten kraj dobre zná, že je neúrodný a ľud demoralizovaný. I rodičom známy lesný sa chcel tam zakúpiť, ale z tých istých príčin, že od kúpy odstúpil. (V to leto boli sme v tej záležitosti po dva razy v Trenčianskej stolici v okolí Pružiny, Podskalia, Lieskového a Jasenovej atď. Pozri opis čiže cestopis Zo Štubnianskych Teplíc do Trenčína — Orol, ročník 1877).

Plošic mi 10. mája píše, že bol na Červenovom pohrebe v Banskej Bystrici.

Mikuláš Ferienčík 17. augusta narádza, aby Anton Müller, bývalý chovanec kláštorského gymnázia a teraz vyššej kremnickej reálky, opatrený školskými svedectvami a s mojím odporúčaním v rukách, suplikoval po našincoch, a potom aby sa bral podľa návodu do Prahy, a to s Čajkom z Mošoviec, ktorý tam už ako technik dva roky pobudol, s tamojšími pomermi je teda oboznámený. Že bude prospešné, keď mu dám so sebou list pre vplyvného profesora techniky J. Krejčího.

Pauliny sa už presťahoval do svojho domu, ale mu zle ide hodina. I Franciscička sa zle má a jej dcéra Marína, moja krstná, už od mesiacov chorie na hnačku a vyschla na triesku. Nezadlho zatým umreli mať i dcéra. V jednom roku, tak sa mi zdá, umrela Jankovi Franciscimu matka, žena a dcéra (22. októbra 1876). Pauliny, spočiatku choroby stratiac ducha, volal na cyankáli; teraz, keď jeho stav ozaj dospel k zúfaniu, robí plány do budúcnosti. Franciscička ešte vždy chradne na suchoty, a on, Janko, bol práve v Košiciach, kde jeho dcéra leží na tuberkule pľúc a žalúdka, aby sa rozlúčil a mohol od nej na veky odobrať.

Dionýz Štúr vydal veľké trudné dielo Die Culmflora^[421] s obrázkami. Celé veľké dielo stojí štyridsať zlatých a on ma poctil jedným exemplárom. Teší sa, že ma i v Londýne pripomenuli, a to v The Quarterly Journal of the Geological Society^[422] (1. augusta 1876). V tomto spise geológ kráľovského anglického geologického ústavu v Londýne — Judd rozoberá naše trachyty, kvôli ktorým tu za istý čas skúmal okolité kraje v mojom sprievode a na mojej príležitosti. Dohovoriť sme sa akosi dohovorili, ale ťažko; po nemecky veľmi namáhavo a dosť nezrozumiteľne tláchal, a tak som sa s ním po biede predsa akosi pomocou nemčiny a — latinčiny dohovoril. Zaviedol som ho do Jastrabej, tohto trachyto-rhyolitického múzea, kde po čerstvom sem-tam behaní a klopaní, ľahnúc si na brucho, odkreslil profil toho celého zaujímavého kraja. Niže Dolného Turčeka, v blízkosti doliny Sv. Antona našiel úplne bridličnaté útvary hustého trachytu a prirovnal ich s útvarmi Liparských ostrovov. Oproti tomuto zjavu tam, kde železnica vybehúva na turčiansku širinu, objavila sa nám pozdejšie profesorom Szabóom tak obdivovaná, tam — v starom jazere — stuhnutá láva. I železnica i cesta, obe sú ňou prebité. Zachcelo sa mu ísť na rozhranie vápenných, žulových a trachytových vrstiev, to jest do okolia Skleného. Vyšli sme už hodne ponad Strach. Zľava vo vápenci videli sme malý Karst s jeho „dolinami“, badali sme rozhranie medzi žulou a vápnom, ale pred pár mesiacmi padol tam príval, zobral so sebou domy, stromy a pár ľudí, a pretože sa nebo zasa tmavo kabonilo a už značne dunelo a hučalo, pobrali sme sa s mojím bratom — tiež spoločníkom výskumov — dolu, rýchlym krokom na faru. Judd (Džedd), ktorý nemal chuti zutekať, konečne sa s nami utúlil. Kým sme boli na fare, prešiel síce dosť strmý dážď, ale neškodný, a my pri peknej chvíli prišli sme večer bez úrazu domov. Judd poslal mi potom ním vydanú brožúru o tunajších trachytoch a v nej s povďačnosťou spomína i moju maličkosť. Najčudnejšie mi v jeho spise prichodí od všetkých autorov odchylná, istotne kus extravagantná mienka, že tak štiavnické ako kremnické trachyty tvorili jednu sopku. Ale koľko ich na tom priestore — pravdaže, nie naraz, ale v rozličných dobách — pracovalo!

Tesťov stav sa ani najmenej nezlepšil; časom zúri. Keď sa utíši a príde k sebe, žiada si, aby ho odniesli do ústavu choromyseľných, o čom však testiná ani počuť nechce. Nevyhnutnosti musela pozdejšie predsa popustiť.

Ale nebolo dosť tejto jednej, a veru dosť veľkej galiby. Kým som sa bavil u tesťa, dostal som heslo, že môjho bratov zať, profesor Alexander Hell, v Kremnici ťažko ochorel. Zaliala ho krv. Zlá choroba, tuberculosis, tak rýchlo a zúrivo účinkovala, že tento srdečný, dobrý človek, od novembra sa trápiac, 15. februára vypustil dušu.

U tesťa po dlhšom úkryte choroba vybúšila na povrch ako pomätenosť mysle. A to bol pre rodinu ťažký úder, ktorý ju len mohol zasiahnuť. Táto choroba zapríčinila zmenu v spravovaní domácnosti a celého rozsiahleho hospodárstva — krížovoveského majetku. Toto bol ten bod, na ktorom sa celý základ rodinných hmotných záležitostí zvrtol, ktorý časom zavdal príčinu nespočetným nepokojom, hádkam, šemotinám, nedorozumeniam, prenasledovaniam, zvadám a pravotám.

Keď sa stav tesťovej choroby zhoršoval, chodili sme k nemu striedavo, čo si on tak veľmi žiadal. Tlačila ho myšlienka, čo by sa robilo s majetkom, keby on umrel. Ako? Čo? Kto by Krížovú Ves mal prejať? Dávno sa to tak opakovalo a omáľalo, že sa s majetkom musí urobiť poriadok, ale aký? To bola hádka. Ostalo to iba pri slovách. Vravelo sa až mnoho, často nás nazháňali k poriadkom, ale previesť niečo do života, nadovšetko z matkinej strany, to nedajbože. Ona opraty z rúk vypustiť nechcela.

Keď sa tesťovo položenie nezlepšilo, ba chorobné príznaky sa zhoršili a mňa opätovne povolali k nemu — bol som tam v novembri — vybral som sa 6. decembra 1876 znovu do Spiša. Brat Adolf ma vyprevádzal až po Vrútky a tú cestu sme príjemne vykonali v rozhovore. Hneď za Dolným Turčekom nám konduktor oznámil novinu, že tým istým vlakom cestujú domov „husári generála Čerňajeva^[423]“. Tak označili ruských dobrovoľníkov, bojovavších pod vodcovstvom generála Čerňajeva v Srbsku proti Turkom. Videli sme ich potom na Vrútkach; boli to mladí a starší, i niekoľko srbských sluhov. Bolo ich asi tridsať. Jeden z nich sa ma opýtal, kde sa tu môže „nočevať“.^[424] Pretože hostinca nebolo, ukázal som im na lavice v čakárni, že tam možno nocovať. Títo veselí chlapíci boli pri grošoch, lebo sa čerstvili šampanským vínom. Do Krížovej Vsi som došiel o tretej popoludní a našiel som pri tesťovi dr. Kleina a chirurga Weisza.

Ešte sa sluší pripomenúť, že môj starý otec, zvonársky majster v Banskej Bystrici, Franc Zechenter, umrel práve takto sto rokov, r. 1776.

*

Rok 1877. Janko Čipka stratil na Grlici (v Gemeri) a v Topoľčanoch do štyridsaťtisíc zlatých, vložených do závodu, a okrem toho i čiastku, čo zdedil.

Z listov dr. Toelga vysvitá, že železné závody hrončianskeho okolia rad-radom vymierajú. Poníky, Vajsková — už pochované; Polhora — už od rokov zastavená — konečne tiež dušu vypustila. Ľubietová stojí od roka chladná, Brezno v procese oproti eráru pre lesy už v tretej inštancii prehralo, a dostane od eráru regres^[425] za pasienky a druhé úžitky v okolí Polhory, asi šesťtisíc jutár lesa; za regálie dostane odmenu v peniazoch.^[426] Hrončiansky železný závodný komplex utratil minulého roku 1876 stoosemdesiatšesťtisíc zlatých, Špania Dolina — osemdesiattisíc zlatých, Štiavnica — stošesťdesiattisíc zlatých, a keď k tomu pridáme Kremnicu a druhé nemenované závody, vynesie to okolo pol milióna zlatých. Za to má byť v Štiavnici všeobecný ambulantný operatér, nemocnica na Vindšachte má zaniknúť, na to miesto bude pod správou kráľovského banského fyzikusa a operatéra a pod správou spolumestského fyzikusa zariadená všeobecná nemocnica. Ako klesli zárobky podbrezovsko-hrončianskych železných závodov, vysvitá z toho, že krčmár Linceny, čo teraz zbankrotoval, platil za hrončiansku krčmu päťtisíc šesťsto zlatých ročitej árendy, a teraz pri licitácii ledva na tisíc päťsto zlatých vytiahli.

Bohuš Nosák,^[427] slovenský spisovateľ a bývalý cisársko-kráľovský úradník, bez penzie žijúci z milosti u brata, farára v Sabinove, píše mi 26. februára, že sa mu zle vodí, biedi, píše pre advokátov prosbopisy a má za to denne štyridsať grajciarov. Treba mu kabát, a niet peňazí, a brat tiež chudobný. Prekladá z pôvodiny Shakespearove diela do slovenčiny, a nechce ani to nikto odkúpiť. Ale by to prijali, keby to daroval. Pýta teda odo mňa tridsať zlatých, ktoré mi sľubuje skoro prinavrátiť a sľubuje pre istotu, ak by sa to nestalo, poslať mi to dielo do zálohu. Nepamätám sa už, či a nakoľko som jeho žiadosti vyhovel. Ale predpokladám, že chudák už na viac miestach so svojím Shakespearom pochodil, kým sa ku mne dostal.

Ľudovítovi Turzovi, rojčiacemu za svojím milým rodiskom, páči sa môj opis Trenčianskej stolice v Orle. Nahovára ma v liste z 3. marca, aby som už šiel do penzie a osadil sa medzi nimi v Banskej Bystrici, lebo veru život krátky. Posiela mi príhlas k zbierke pre Jozefa M. Hurbana, na jeho mena, 19. marca; je to v jednom tiež pamiatka jeho štyridsaťročnej spisovateľskej dráhy, šesťdesiatročné narodeniny a tridsaťsedem rokov posvätenia za kňaza. Má dostať striebornú misku, obrúbenú vencom lipovým, vavrínovým a tŕňovým. Ona by stála asi sto zlatých, zvyšok by sa upotrebil na zaokrytie tlačových dlžôb, ktoré činia blízo deväťsto zlatých. V Banskej Bystrici nazbieralo sa na ten cieľ do sto zlatých.

Štefan Závodník pýta stanicu vo Višňovom, chatrnej a veľmi opustenej farnosti, ale práve z tej príčiny sa ta pýta, aby tam medzi zaostalým ľudom mohol účinkovať. No, pravý to bezzištný apoštol.

Ružencová kaplnka, cenená asi na šesťtisíc zlatých, do ktorej i naša Mariška vystrojila pekný oltárny vankúš, sa už dohotovuje. Podskalský majetok, ktorý sme boli pozrieť, kúpil akýsi Slezák za trinásťtisíc osemsto zlatých.

Ján Francisci sa 15. marca pýta, ako sa majú nazvať mnou spomínané a turčianskosvätomartinskou kníhtlačiarňou vydané žarty, lebo ich už sádzajú. Ja som ich nazval Žarty a rozmary.

Od 30. marca bol som so švagrom Tonym vo Viedni u tesťa. Poly už vtedy bola tam. Zosadli sme v hoteli u Schloessla. Dňa 31. marca sme išli všetci traja k otcovi do ústavu; on bol o našom príchode už vopred upovedomený. Príduc ta, našli sme ho ležiaceho na diváne v peknej izbe, s oknom do utešeného parku. Ako nás zočil, začal usedavo plakať. Pole a Tonymu zlostiac sa hrozil, že ho oni sem dopravili. Ja som ho len tak mohol utíšiť, že ak sa neuspokojí, dr. Schlager ho domov nevypustí. Pobavili sme sa u neho za pol hodiny. U správcu ústavu, dr. Gausztera, ktorý nás prijal ozaj láskavo, som si vyprosil na zajtrajší deň na 9. hodinu prístup do celého ústavu. Ako zvláštnosť i to chcem pripomenúť, že správcova manželka tiež bola upadla do choromyseľnosti, ale teraz je už vystrábená.

Ráno som sa na deviatu ustanovil do ústavu. Za mojich čias bol blázinec vo Všeobecnej nemocnici, v podobe okrúhlej bašty, ako som to bol opísal v novele Zamrznutý, známy pod menom „Kaiser Jozef’s Kugelhupf“,^[428] hrozivo sa vypínajúci nad umrlčou komorou. Nové stavisko — teraz veľké, vkusné, stojí za mestom na Schmeltzi v utešenom parku, vystrojené podľa všetkých potrieb a vedeckých požiadaviek. Keď sme kráčali čistými chodníkmi pomedzi kríkmi, už máličko sa zelenajúcimi, hore do svahu, okolo nás skákali celkom krotko drozdy, utešene spievajúc a ďubkajúc žltými zobákmi. V spoločnosti primára dr. Schlagera som navštívil všetkých jemu podriadených mužských chorých. Všetkých bláznov, teda i so ženskými, bolo voľačo vyše štyristo sedemdesiat. Mužskí blázni prevažovali počtom ženské.

Toľkých bláznov nemôžem opísať, ale sa dá myslieť, koľká rozmanitosť pochybeného ducha bola tu zastúpená. Aký dojem to urobí na nezvyknutého človeka! Z tých veľa dojmov za trojhodinového bavenia sa medzi blázny — len niektoré krátke úryvky. Násilné zachádzanie hoci s búrlivými blázny už takmer úplne prestalo; videl som jediný prípad, a tam inšej pomoci nebolo. Bol to dedinský, silný, divý farár. Zúril a jedol svoje vlastné výkaly; aby to prekazili, dali mu kabátik s dlhými rukávmi, obviazanými okolo pása, takrečeno „Zwangsjacke“.^[429] Aby mi ukázal, koľkú duševnú silu má lekárska autorita, alebo povedzme, sugescia, fascinácia i na choromyseľných, vložil profesor dr. Schlager hromžiacemu chorému prst medzi zuby. Chorý nepotreboval nič iného, len ich stisnúť, a pán profesor a doktor by bol v náležitom klepci. No ale nestalo sa. Ale ja by som nebol ten experiment opakoval. Bol som svedkom výjavu, keď skupina rozličných bláznov žalovala sa primárovi, že istý sluha, činne napadnutý istým pomätencom, v pomykove mu vylepil zaucho. Po svedkami dokázanom delikte priestupník bol razom lekárom degradovaný. Zaujímavé bolo krikľavé chovanie sa chorých. Videl som istého účtovného radcu cisársko-kráľovských banských závodov, Russeggera — brata bývalého štiavnického ministerského radcu — ktorému perom, umom premleté počty pomútili mozog. V konverzačnom sále boli zastúpené odtienky pomätenosti všetkého druhu: od rozčúlených po blbých, pravda takých, čo jeden druhému neboli škodliví. Tu sa svokor s jedným-druhým hrával v tarok, ale sa mi s omrzením ponosoval, že to tvrdá úloha s nimi sa hrávať, keďže mu pagátom skýža zabíjali. Sedeli tam i takí, čo na jednom mieste nepohnute vysediac, nevyrušene fixírovali cez hodiny nejakú bodku na stene. Obzrel som i kuchyňu, kde pre všetkých týchto papáčov varili. Boli tam novodobé prístroje všetkého druhu, ktoré úlohu variť pre toľkých ľudí a variť dobre a chytro, uľahčili. Navštívil som i kúpele a začudoval som sa, že chladná duš oproti druhým skvelým zariadeniam stojí taká zanedbaná. Na moju poznámku mi odpovedali, že ta posielajú výlučne len tých choromyseľných, ktorí si to žiadajú; rozčúlených chorých posielajú do letných vaní, kde sa pobúrené nervy ľahšie utišujú ako v zimnej vode.

Popoludní bol som u nášho Dionýza Štúra a v cisársko-kráľovskom ríšskom geologickom ústave, kde mi Štúr ukazoval a vysvetľoval zaujímavé veci.

2. apríla som bol zase v ústave — predložiť reverz, že všetku zodpovednosť berieme na seba, čo sa týka transportu a ďalšieho opatrovania chorého, a zaplatili sme ešte ostatné dlžoby, pošlé z otcovej opatery. Na druhý deň zobrali sme otca na železnicu. Bol dosť pokojný.

31. marca mi Francisci oznamoval, že pre Jozefa M. Hurbana nazbieralo sa do osemsto zlatých, čo sám neočakával, a k tomu pekný kalich. Aj Daniel Lichard bol vyznačený darom, na čo sa tiež zaviedla zbierka. Černokňažník stojí zle, keď vraj redaktor zasa nič nerobí^[430] a ho diskredituje. Pýta odo mňa veselú prácu do kalendára na r. 1878. Práca: Verenice, dajte si pozor na prsteň, je slabá, len pri konci čítania sa zasmeješ, no a pri veselých kusoch sa čitateľ i prv chce rozveseliť a zasmiať. 31. júla Francisci ďakuje za humoresku Poklad; mal sa vraj popukať od smiechu, keď ju pripravoval do tlače. Zbierka pre Jozefa M. Hurbana vypadla dobre. V tlačiarni mal dlh tisíc štyristo zlatých. Poslali mu vyplatený dlžobný úpis a okrem toho pekný kalich. Daniel Lichard dostal pekné náčinie na písanie a vyplatený úpis matičnej dlžoby dvesto osemdesiat zlatých. Anton Müller dostal v Prahe obedy a šesťdesiat zlatých v hotovosti; na tento čas už viac nedostane, lebo niet skadiaľ, ale sa mu to zabezpečí i nabudúce.

Prvý zošit Žartov a rozmarov bol hotový v septembri a posiela mi za šesť a pol hárka podľa zmluvy po desať zlatých, to jest šesťdesiatpäť zlatých a desať gratis výtlačkov. Nitra sa už tlačila; opozdila sa preto, že predošlá — po česky písaná — bola plná pravopisných chýb; aby sa tomu teraz vyhlo, posielajú každý týždeň hárok na korektúru do Prahy.

V Brezne bola voľba cirkevného inšpektora, a bola — ako obyčajne v Brezne^[431] — ozaj živá. Farár Švehla,^[432] bojac sa, že jeho protektor Banko ako inšpektor prepadne, ponáhľal sa ho vyhlásiť za inšpektora, akoby vyvoleného väčšinou. Strhol sa hurhaj a protestovanie. A pretože mladí šuhajci z jeho stránky vyzdvihli Banku na plecia, nahnevaný Janko Čipka trhal ho dolu, pričom mu skoro nohavice vyzliekol. Protestujúc, napadli voľbu ako nezákonitú a úfajú, že bude nariadená nová voľba. Ale výsledok sa im neukázal byť priaznivým. Banko ostal inšpektorom.

Ambro Pietor, redaktor Národných novín, telegrafuje 6. mája 1877, že v ten deň umrel Viliam Pauliny-Tóth, a v utorok o piatej hodine popoludní bude pohreb. Pohreb 13. mája, podľa listu Janka Čipku, bol impozantný. Čipka tiež poznamenáva, že rusko-turecká vojna je predo dvermi.

Dňa 30. apríla Dionýz Štúr ďakuje za bryndzu a vyslovuje sa, že takmer pri všetkých mojich mineralogických zásielkach, akoby ich magma, je bryndza. Ja že veľmi šťastlivo kutám kovy. Pri každom mojom vykutanom kove azda nájdem — bryndzu. So mnou že veru radi budú geológovia chodiť po výskumoch a môžu miesto obyčajných kladiviek brať so sebou od pekára rožky.

Dr. Klein z Kežmarku 4. júla píše o tesťovi. Tesť, keď mu prišiel syn Tony s nevestou Ilonou, správal sa celkom dobre, ba dôstojne ich vítal, najmä nevestu ľúbezne, a udelil požehnanie. Pred samým príchodom hostí bol ešte nespokojný, ale potom sa utíšil, vyšiel z postele, dal sa povrchne obliecť, čo iste veľa znamenalo, keďže sa nikdy nedal obliecť — z bázne, že by ho hneď pojali do ústavu. Celé roky nevliezol do nohavíc, len fez na hlavu, župan zahodil na plecia a pantofle stokol na nohy. A za celý ten čas neopustil dom — najviac keď z jednej chyže prešiel do druhej, keď ho potreba nútila na záchod, pristavený ku chyži na prvom poschodí. Keď sa začal búriť, bolo mu len Viedeň pripomenúť, alebo pozdravenie od dr. Schlagera, a hneď skrotol.

Alexander Pavlík^[433] 10. decembra v mene spolku „Tatran“^[434] vo Viedni ďakuje mi za knihy, poslané spolku darom. On bol v ten čas predsedom tohto spolku a Karol Langhoffer^[435] tajomníkom.

Dňa 29. augusta telegrafoval mi Edmund Makuc z Bleibergu do Veldenu v Korutansku, že nás s radosťou u seba očakáva. Vybrali sme sa totiž ja, moja žena a dcéra Mariška 13. augusta do Itálie, Korutanska a Tirolska a vrátili sme sa vstred septembra. Pretože som túto cestu obšírne opísal v Orle — v ročníku 1878 — nebudem tento predmet tu ďalej rozoberať. Bolo by toho priveľa.

Správca gymnázia v Přerove Jakub Škoda mi ďakuje za tridsať kusov minerálií, obdržaných darom pre gymnázium.

Profesor mineralógie na bonnskej univerzite Gustav von Rath^[436] 30. septembra v liste ľutuje, že ma nenašiel za času svojej návštevy doma. Bol som vtedy na cestách v Talianskej. Moje miesto teda zastúpil môj brat Adolf a on mu vysvetľoval tunajšie geologické polohy a pomery a poslúžil mu i geologickými kusmi. Spomína moju geologickú prácu, vyhotovenú podľa železničnej trate (vyšla v poslednom Letopise Matice slovenskej), ktorú anglický geológ Judd pripomenul v svojom diele On the ancient volcano of Schemnitz^[437] a cituje z nej patričnú časť. Profesor Rath i sám s pochvalou hovorí o mojej práci.

Niektorí z našich známych — lesných zahraničného pôvodu, čo tu ostali — skladali skúšku z maďarčiny, ktorá je nevyhnutnou podmienkou ďalšej štátnej služby v Uhrách. Čech Kálich prepadol, Moravan Kreuz sa neustanovil a pôjde radšej, pretože má malý súkromný majetok, so štyristo zlatými do penzie. Bol to chlap v svojom odbore veľmi dobre podšitý, súci; a tak sa stalo, že mesto Banská Bystrica, poznajúc jeho schopnosti, vyvolila si ho za svojho lesného správcu. A mala z toho múdreho rozhodnutia osoh. Dňa 4. decembra sa dozvedám, že železnica z Podbrezovej do Hronca sa už dohotúva a celá trať z Podbrezovej do Banskej Bystrice je už vymeraná.

Dňa 5. januára 1878 syn brata Adolfa, Vladimír, poslucháč reálky, umrel na difteritis.

Jozef Ľ. Holuby, farár Zemianskeho Podhradia, slávny botanik, určil mi poslanú mu bylinku Lepidium perfoliatum,^[438] nájdenú tu na stanici pri železničnom jarku. Táto bylina pochodí z Dolnej zeme a jej semä bolo sem dovlečené vlakmi a bezpochyby bez karty tu zosadlo a sa uhospodárilo, kým som ho ja nešetrne nevytiahol von za vlasy. Druhý taký doputovaný kus našiel som v Sohlergrunde v blízkosti mohutného jasku, a to je Malva moschata.^[439] To zavdalo podnet k môjmu článku o putovaní bylín Ako byliny putujú v Národných novinách, ročník 1879, č. 138, 139 a 140. Holuby mi napísal zaujímavý list o starších pilných spisovateľoch vzhľadom na trenčiansku flóru, taktiež o skamenelinách, zvlášť conchyliách.^[440] O staršej botanickej bibliografii toho kraja — Kitaibel,^[441] Rochel,^[442] Nielreich atď. Jozef Ľ. Holuby je v každom ohľade celý chlap.

18. marca Štefan Závodník mi poslal vrúbliky istej ovocnej sorty, stred držiacej medzi čerešňou a višňou. Je to zvláštna ovocina a má svoj dejepis. — Henrich III.,^[443] potom francúzsky kráľ, bol pričinením svojej matky Kataríny r. 1573 vyvolený za poľského kráľa a 15. februára 1574 korunovaný v Krakove, ale už 18. júna potajmo zutekal, lebo jeho brat, francúzsky kráľ Karol IX., umrel a on v panovaní nasledoval po ňom. V komonstve Henricha III. do Poľskej doniesli a udomácnili túto „čerechu“. Kráľ Henrich zutekal, ale čerecha na pamiatku ostala, a pre svoju výbornú chuť v Galícii sa rozmnožovala. Tak najmä v okolí Ľvova ju pestujú a toto ovocie rozvážajú na široko-ďaleko. Vrúbliky tejto čerechy dostal Závodník, baviaci sa príležitostne v Krakove, od svojich známych. Ja, bývajúc vo fabrike, som ju tam zaštepil, a jeden vrúblik daroval som druhému pomológovi. Obidvom sa nám darili, môj štepík už utešene kvitol, ale pritiahli sa k nemu susedovie deti a zrezali mi ho na podperenie čákova. Vypomohol mi môj známy pomológ a štepil som znovu a s prospechom. Vrúbliky som pozdejšie preniesol a štepil som v našej záhrade, potom kúpenej s domom.

Históriu tejto ovociny dozvedel som sa príležitostne od istého Poliaka Štengla, cisársko-kráľovského banského kapitána z Krakova, príbuzného pánu Jozefovi Lengerovi, tunajšiemu kráľovskému banskému správcovi na odpočinku, a od cisársko-kráľovského majora, žijúceho tu na odpočinku — J. Prauna. Praun pochodí z Ľvova a má dva razy od Sadovej postrieľanú, kratšiu nohu. Obidvaja čerechu hneď poznali a priateľ Praun ma uistil, že čerechu v okolí Ľvova pestujú a hospodárom donáša z tamojších trhov značný osoh.

Bývalý profesor kreslenia na banskobystrickom gymnáziu, Jozef Klemens, vstúpil so štyristo zlatými do penzie. Platu mal osemsto zlatých; odporúča svoje služby ako kostolný maliar. Profesor Klemens, Lipták, Amerlingov^[444] chovanec v Prahe, bol chemikom a maliarom, pôvodne — tuším — knihárom.^[445] Mal závod na Štiavničkách pri Banskej Bystrici na kyslej vode a, tuším, i vo Sv. Jáne na výparoch uhlíkovej kyseliny — na bielu kremžskú farbu. Okrem toho bol i pilným geológom, dosť dôkladne prekutajúc jemu blízo ležiace okolie. Vynašiel v Dúbravici pri Ponikách zeminu diatomeí, schválenú Štúrom. Túto zeminu sme po čase s mojím zaťkom Teschlerom obchodne využitkovali, a to ako látku vzdorujúcu teplote. Tak, hľa, nám Klemens, človek mnohostranne nadaný, pilný, tichý, cestu prekliesnil. On vyhotovil aj sadrové odtlačky pamätných starobylých vpisov na kremnických bralách Velestúra, svojím časom vysvetlených v matičných spisoch.

Profesor Gustav von Rath z Bonnu na Rýne 23. februára 1878 mi posiela nazad s poďakovaním môj geologický opis kremnického okolia, preložený do nemeckého, i s mapou. Moju prácu s mapou predložil zasadnutiu geologicko-mineralogického spolku v Bonne a bola prijatá s uznanlivosťou. Vrelo sa zaujíma aj o etnografiu tohto okolia. Keby nebolo tak ďaleko, poznamenáva, ako by rád preskúmať tento kraj teraz už mnou poučený, upozornený, v mojej spoločnosti. S poľutovaním dopúšťa, že tunajší nemecký živel kultúrne značne račkuje. Z rusko-tureckej vojny očakáva blahé následky pre tamojších slovanských kresťanov, počítajúcich šesť-osem miliónov, stonavších posiaľ v tureckom jarme. Úfa tiež, že sa národy Uhorskej krajiny vymeria, a tak svorne ruka v ruke bez rozdielu kmeňov budú kráčať vopred a mravne i hmotne sa veľadiť. 3. marca mi posiela zaujímavé dielo svojho priateľa a bývalého učeníka dr. Th. Wolfa, ktorý z vlastnej skúsenosti a videnia opísal najvyšší vulkán tohto sveta — Cotopaxi, v okolí mesta Quito. Hodrušský syenit, ktorý som 25. mája poslal Rathovi na preskúmanie, je podľa jeho mienky žabicový diorit^[446] (Quarz-Diorit).

Ján Apáti-Abt, muž mojej sesternicin Lorkin, bol banským radcom v odpočinku a kráľovským komisárom vo veciach, ustúpených na deväťdesiat rokov rakúskej železničnej spoločnosti v Banáte; keď môj brat i pri mojich listoch úplne nevysvetliteľným spôsobom zamĺkol a ja, dozvedajúc sa, nemohol som vypátrať ani jeho bydlisko, obrátil som sa na Abta, meškajúceho v Oravici, aby mi dal vývod o bratovi. Ešte treba podotknúť, že Abt bol vtedy sedemdesiatdeväťročný a stál šesťdesiatjeden rokov v erárnej službe a sprostredkoval styk medzi prenájomníkmi rakúskej železnice, totižto kráľovských erárnych majetkov v Banáte a medzi erárom.

Abt mi v otázke bratovho postavenia odpísal nasledovne: Eduard stál v službe cisársko-kráľovskej štátnej železničnej spoločnosti a išlo mu dobre, ale zunujúc dobrotu, šiel na ľad tancovať. Spoločnosť ho penzionovala s deväťsto zlatými. Potom pracoval u akejsi anglickej spoločnosti na kamenné uhlie na Dunaji. Ale keď sa toto nevyplácalo, odstúpil a utiahol sa do Moldavy, kde žije odlúčeno od priateľov a príbuzných. Sám nemajúc deti, adoptoval svojho švagrovu dcérku Etelku ešte ako drobné decko a starostlivo ju vychoval. Keď vstúpil do penzie, bol drahne zásobený domácim náradím, striebrom a cennými mineráliami. Peniaze v hotovosti a cenné papiere by bol mohol mať ale — sotva bude mať. Abta spravili zemanom, Abt-Apáti Jánošom. Lorka, jeho žena, umrela roku 1873.

Podľa listu Júliusa Plošica 19. marca 1878 na Sládkovičov^[447] (Braxatorisov) pomník zišlo sa do tisíc štyristo zlatých, ktoré sú uložené v turčianskosvätomartinskej úrokovni na sedem a pol percenta a tak ročne vynesú sto päť zlatých interesu. Ale pretože jeho rodina, pozostalá žena a syn, sú v núdzi, vydalo sa heslo, aby sa im z tých peňazí poskytla pomoc, čomu však Ľudovít Turzo odporoval. 11. mája Plošic píše, že nesmierne množstvo húseníc zapríčinilo mu mnoho práce a starostí. Obáva sa, že už i jeho ako nejaký kaleráb objedia.

Plošic má ešte vždy nepríjemné hádky s biskupom. Chystá sa na „solenú“ a solennú odvetu pánu biskupovi,^[448] lebo on vraj v takýchto pádoch nerád ostáva dlžníkom.

3. decembra 1878 gratuluje Mariške, že sa vydáva. Odvetou jeho pobúrený biskup rúče mydlí Julka a vo svojej filipike^[449] vyčíta mu v službe „irreverentiam et inobedientiam“.^[450]

Karol Kuzmány v Terste máva často chorých. Paľo Kuzmány je veselý a jeho trojcentová manželka ho často mydlí, čo si on nepripúšťa veľmi k srdcu. Peter sa k tomu ešte zasa oženil a trpí na nedostatok peňazí; fabrika na cukríky sa mu skyslela. V Brezne kedysi vyrábal ocot, a vo Ľvove sa oddal na cukríky!

Keď som písal Jankovi Čipkovi, pýtal som sa ho, či sa moji starí kamaráti schádzavajú a veselia, tak ako za mojich čias. Na to mi 11. apríla odpovedá, že áno, že sa síce schodia, ale len poriedku, ale ďaleko už nie takí veselí, ako za mojich čias, lebo veru starnú a s vekom starosti rastú. Lopušného žena Adela často postenáva. Kozelnický tiež akosi vážnie. A on, Janko, má s Topoľčany a Grlicou, ako predseda gverského^[451] spolku, mnoho oštary. Robia tam s deficitom, a účastinári platiť nechcú; tak teda čo?

Slovenský spolok v Prahe^[452] — podľa listu Antona Müllera — sa schádza. On, Müller, sa trudí a s biedou zápasí, ako to už u slovenských chudobných študentov býva. Má istého Hričovca — kamaráta, ktorého zvláštny osud, a veru zaujímavý, opísal. Hričovec bol synom chudobných drotárskych rodičov z Kolárovíc. Keď mu chudera mati odumrela, bol ešte malým chlapcom. Otec, neveľmi poetického zmýšľania, pojal chlapca so sebou do sveta. Celý jeho cestovný kapitál pozostával z troch zlatých v hotovosti a ôsmich bochníkov. Kým dotiahli do Brna, otec už tie tri zlatky prelial dolu gágorom; štyri bochníky zjedli a štyri im premokli, a keď zasa uschli, tvrdé boli ako čadičová dlážka. Tu sa rozišli a drotárik bol nútený sám sa prebíjať trampotami žitia. Ba prihodilo sa tomuto ešte nepraktickému umelčekovi žobrať, a pri samom prvom pokuse sa mu zle povodilo. Keď vkročil s klobúkom v ruke do dvora, ovalil sa naň dvorný, ale nezdvorilý pes, a bol by drotárika nešeredne požuval, keby ho pribehnuvší dvorskí ľudia neboli zastali. S troma-štyrmi pascami na kapse dotiahol konečne do Prahy, kde ho náhodou spozoroval jeden dobrosrdečný študent. Obľúbiac si ho, vzal ho k sebe do hospody, opatroval a učil ho poznávať litery. Ľudomilný študent odporúčal ho kováčovi na remeslo za učňa, ale na to neschopnému, slabému chlapcovi to neslúžilo, a ochorel. Keď vyzdravel, chopil sa zasa drotárstva. Tu istému mlynárovi sa šumný, vnímavý šuhajík tak zapáčil, že si ho podržal. Dal ho vychovať, a teraz — ako mi písal A. Müller, ktorý ho dobre pozná — chodí ako pilný študent do štvrtého ročníka techniky. — V Prahe študuje dvanásť Slovákov. Šiesti na technike, traja sú filológovia, jeden medik a dvaja na obchodnej akadémii. Utvorili si súkromný spolok a úfajú, že sa čoskoro stane verejným.

Biskup Ipolyi prinútil Trúchleho odstúpiť od redakcie Orla. Len čo sa navráti Janko Francisci z Viedne, kde navštívil svojho syna, musí sa porobiť poriadok aspoň pre dočasnú redakciu toho časopisu. Ferienčík sa ponosuje, že mu para vychodí, má záduch, a žena mu tiež chorá. — 3. júna Martinčania zháňajú rukopisy o mojej ceste do Talianskej. Redaktorom Orla stal sa Mikuláš Ferienčík a Samuel Zachej. Ferienčík nás vyzýva, aby sme ho idúcky do Spiša navštívili.

V tej istej veci zo svojho stanoviska píše mi Andrej Trúchly 9. mája. Musí odstúpiť od redakcie Orla. Barón Anton Radvánszky, zvolenský župan, odvolajúc sa na ministerský rozkaz, obrátil sa na biskupa Ipolyiho, a biskup naložil Trúchlemu, že ak hneď od redakcie Orla neodstúpi, oddá ho konzistóriu. Orla budú redigovať Mikuláš Ferienčík a Ambro Pietor.

Z Banskej Bystrice rozpisuje sa 18. mája Ľudovít Turzo o tom, že mu došli z mnohých strán prejavy, aby sa z peňazí, nazbieraných na Sládkovičov náhrobník — to jest z ich úrokov — vynaložilo na podporu vdovy a sirôt. Ale Lajko, ako predseda pomníkového výboru, zdráha sa to urobiť a má tiež k tomu slušné príčiny, lebo v tom výbore bolo uzavreté a verejne vyhlásené, že zozbierané peniaze majú sa vynaložiť na pomník, pravda, i s úrokami. Peniaze sa zbierali a dávali pod týmto heslom, a od toho sa odstúpiť nemôže. Tak napríklad dal župan barón Anton Radvánszky na ten cieľ dvadsať zlatých, Paľo Kuzmány dvadsaťpäť zlatých atď. A hoci by podľa nového návrhu vdovu a siroty podopierať bol i čin taký šľachetný, predsa to voči nepriateľom našej tlače urobiť neradno i z toho ohľadu, že by podnik podriadili ostrej kritike, že nezadržiac slova, obecenstvo sme zavádzali. Pri takýchto okolnostiach by Lajko z horeudaných príčin musel z výborového predsedníctva odstúpiť. 10. augusta bol i so synom Ivanom u mňa a cítili sa dobre. Potom mi v otcovom liste malý Ivanko otcovým návodom svojou detskou rukou osobitne písal. Pozdravuje v ňom i nášho kočiša Ondriša (Spišiaka), s ktorým sa bol skamarátil, a blahosklonne mu naložil, aby kone dobre opatroval. Teraz (roku 1903) Ivan Turzo je už ako advokát a otcov následník v Banskej Bystrici a je otcom viac detí.

Páter Antonín Stojan,^[453] kaplán v Příbore na Morave, 23. mája mi zvestuje, že k tisícročnej pamiatke odumretia svätého Cyrila má sa na Vyšehrade ozdobiť chrám. Pýta hmotnú podporu, zvlášť predmety, súce na loterijné vyhrávanie.

Po smrti Alexandra Hella, zaťa môjho brata, profesora prírodných vied na tunajšej reálke, dočasne zaujal jeho miesto dr. Annay, ale nadlho sa tu nezdržal. Tento človek, ktorý sa spreneveril svojmu lekárskemu povolaniu, bol hotovým podivínom. Skostnatený starý mládenec nesprával sa s veľkou láskou k vedám, ktoré prednášal. Na čo sa najlepšie hodil, bola venelógia,^[454] nie že by bol býval pijanom, ale z pasie — ako vygazdovaný majiteľ viníc. V tomto odbore sa on u nás, pravda, vyznačiť nemohol. Ako s kolegom a profesorom prírodných vied som sa s ním skoro oboznámil, a tak som mal možnosť presvedčiť sa o jeho plytkosti v týchto veciach. Tento nemotorný, vysoký, chudý skúmateľ chodil po vidieku s veľkým vrecom, prehodeným cez plece, zbierajúc doň skaly, na akých sa práve cestou potkol. Ako rečeno, tento meteorický vedomec nezadlho opustil tunajší reálny ústav a pobral sa ta kamsi, kde révy rastú.

Na jeho miesto prišiel za profesora Jur Teschler, rodák z Vernára v Gemeri pod Kráľovou hoľou, syn bývalého koburgovského lesného. I tento, v svojom odbore a chémii dobre podbitý šuhaj, sa so mnou, ako priateľom a diletantom nerastov a rastlín, skoro oboznámil — a potom stal sa mojím zaťom. Chodieval často k nám a ja často som ho brával na svoje úradné vychádzky do okolia, kde sme sa živo rozprávali o prírodných vedách. Prvý list som dostal od neho 17. júna 1878. Pri maturitných skúškach ministerským povereníkom bol tu dr. Krenner,^[455] profesor mineralógie v Budapešti. Pretože Teschler, hatený skúškami, nemohol s ním prísť, pre krátkosť času mi ho odporúča listovne, aby som mu ukázal svoju poriadnu mineralogickú zbierku, čo sa i stalo. Druhý list písal z Budapešti, kde nám mal vyhľadať už síce upotrebovaný, ale dobrý a pekný koč. Tomu on vyhovel. Stadiaľ išiel na Čal k sestre, vydatej za koburgovským lesným majstrom Findlom. Takto sa započala známosť s naším budúcim zaťom.

Pri výkazoch diét mi robili všemožné prekážky a ma nepríjemne štípali. Tak napríklad mi výbeh na Blaufus, Lúčky, Dolný Turček a Piargy preto neodmeňovali, že z tých obcí, pokonajúc tam služobnú povinnosť, sa ešte vždy do poludnia môžem vrátiť. Ale treba znať, že len tie vychádzky bolo slobodno počítať si po jednom zl. dvadsať gr., keď človek bol nútený tam stráviť čas cez obed, to jest, že som musel tam obedovať a tak mimo domu v hostinci troviť. Nuž ale toto nariadenie bolo hlúpe a skrivodlivé. Hostincov tam i tak niet, kde by bol mohol obedovať; to by som teda alebo pri voze, alebo kde toho nebolo, na pni alebo na skale bol musel odbaviť z vlastnej kapsy, alebo vrátiac sa domov, zameškaný obed dovŕšiť popoludní. A konečne ako na Blaufus tak aj na Lúčky je prístup najmä v lete pre náramne planú cestu na koňoch a ľahkom vozíku takmer nemožný, a keď to podnikne, stavia svoje rebrá a rebrá koní i vozové rebriny na kocku, nuž najsprávnejšie je vykonať tú cestu pešo. A tak obyčajne bývalo: ja pán jachal som s vyplazeným jazykom (ku cti tým, čo vynášajú také hlúpe nariadenia), a moje kone i s kočišom fajčili si cigary na stajni.

Ja som dosť proti tejto zrejmej krivde demonštroval, ale dlho, dlho nadarmo, až kým sa to ústne nevybavilo s banským radcom v Štiavnici. V tomto roku (1878) bol raz tu v Kremnici prechorel finančný radca Július Divald a ja, povolaný k nemu, som ho liečil. Bol to ten istý, čo ho dr. W. Toelg pomenoval „Umstädlichkeitsrathom“.^[456] Tento nový titul mu ktosi ochotne oznámil a jeho to nemálo rozhnevalo; zažaloval Toelga pri direkcii, a bolo treba mnoho času a trpezlivosti zo strany dr. Toelga, kým sa tá záležitosť, a veru malichernosť, rozbehla v piesku. Na tohto pána skrutátora,^[457] cez ktorého prsty a nechty naše diéty prechodili a obyčajne bývali česané a šklbané, som sa obrátil vo veci zadržaných diét a dostal som od neho takú poradu, aby som na štiavnickú banskú správu alebo touto cestou na ministerstvo podal nekolkovanú prosbu, a tam aby som dokázal nevyhnutnosť baviť sa cez poludnie von z domu, otobôž, keď i sama direkcia uznáva štyri hodiny cestovania sem i ta. Do desiatej rána musím navštevovať chorých tu v meste — skorej odísť nemožno; ráno včas je ordinácia pre ambulantných. Popoludní navštevovať chorých — okrem náhle prechorených — je neľahké a neobyčajné.

V júni sme boli v Krížovej Vsi. Vtedy som kúpil kobylu so žriebäťom za sto osemdesiat zlatých. Bol to krásny, ale chybný zver, menom Koketa. Hoci ma od kúpy sám tesť odrádzal, predsa som ju od matky kúpil a dal som si ju doviesť do Kremnice. Tam sa potom dokázalo, že má tú chybu, že hocikedy v ceste dostala do zadnej nohy kŕč, tú nohu potom stiahla pod seba a skackajúc na troch nohách, začala sa náramne potiť; ale vtedy sme nesmeli zastať, lebo by sa tvrdo bola mohla pohnúť z miesta. Museli sme chuderu ďalej hnať, kým sa zas rozknísala a zasa mohla kráčať ďalej na štyroch.

Krásne žriebä sa volalo Indián a pochodilo z cisársko-kráľovských koniarní. Tento Indián bol taký krotký, že hocikedy prišiel k nám zo stajne sám na vizitu, a keď panie sedeli pri olovrante okolo stola, vybral si celkom pokojne kúsky cukru. Keď sa Koketina chyba nechcela vonkoncom napraviť, pošiel som s ňou, so žriebäťom a koňom — dlhým ruským fakom — do Zvolena na trh, kde ma židia dokonale ofarbili a vyplatili mi za ňu i s Indiánom päťdesiat zlatých. Ostal mi fako; pýtal som zaň sto osemdesiat zlatých, ale to mi nedali. Po obede, keď som sa vracal s ním domov, vybehol za mnou z krčmy Strehlinger, že mi dá zaň sto päťdesiat zlatých, že ho upotrebí na krútenie mlátidla; že sa môžem na ňom domov zaviezť a o týždeň príde si poň. Ja, namrzený pre Koketu, nechcel som popustiť, a on nechcel pridať, a rozišli sme sa. Medzitým som kúpil a dostal zo Spiša dva druhé kone, a ešte aj faka som musel navyše chovať. O dva týždne prišiel Peťko, kompán árendátora Troch Dubov pri Hájnikoch, a ponúkol mi — sedemdesiatpäť zlatých. Čo robiť? Dal som koňa za pol ceny ta. Pokutoval som sám seba. Indiána vychoval zvolenský Finka na znamenitého krásneho koňa. Nuž a ja som mal — figu.

V dobe od r. 1850 — 1854 som sa raz bol vybral s profesorom Karolom Kuzmánym cez vrchy z Banskej Bystrice do Kremnice a ubytovali sme sa u vtedajšieho kráľovského banského šafára Andreja Jurenáka, pozdejšie špaňodolinského správcu, bývalého modranského evanjelického gymnaziálneho profesora, učeného muža, ktorý nás zaviezol i do hlavnej cisársko-kráľovskej Ferdinandovej dolne. Andrej Jurenák mi píše 15. júla 1878 z Rijeky, kde je už na odpočinku. On — starý, sedemdesiatdvaročný človek — sa naveky potuluje, to tu, to tam býva: raz v Ostrihome, zasa v Linci, inokedy v Rijeke atď. Na svojich cestách zastavil sa vo Viedni u Dionýza Štúra a s ním sa mnoho rozprával o veciach, týkajúcich sa cisársko-kráľovskej Ferdinandovej dolne, vedúcej od Tekovského Sv. Kríža hore pod samú Kremnicu, a o nálezoch v nej. Spomína, že pod jeho správou počiatkom päťdesiatych rokov predošlého storočia vyniesli vyše Kremničky niekoľko korýtok bituminózneho dreva,^[458] ktoré bolo uložené na ďalšie skúmanie v úradnej pisárni. — Či sa to vari ešte tam nachodí? — Pod Kremničkou sú odtlačky javorových listov, nazvaných podľa neho Acer Jurenaki. Banský radca Richter mu vraj písal, že tá dolňa bude prebitá asi v ôsmich-deviatich rokoch, no aby som potom pri tej slávnosti pamätal i na neho, pôvodne spoluúčinkovavšieho, a pretože on sa to už netrúfa dožiť, aby som pohár vína s heslom „živili!“ vypil i za mŕtvych.

Ján Francisci mi 2. augusta 1878 píše, že Žarty a rozmary sa míňajú veľmi pomaly. Ani Hurbanovi a jeho almanachom sa lepšie nevodí. On svoje vydanie i sám odsudzuje, lebo myslel, že keď Nitru vydá po česky, Česi ju rozchytajú chvatom. Ale to sa veru nestalo. Černokňažník, ktorý mal pri prejatí administrácie kroz Francisciho sedemsto päťdesiat odberateľov, mal zatým len štyristo päťdesiat, a teraz ich má len tristo päťdesiatosem. Príčinou toho je redaktor Černiansky.^[459] On má k humoristickému časopisu mimoriadne krásne vlohy a vlastnosti, ale svojou lenivosťou, hoci ho Francisci protežoval ako posiaľ nikoho, tak ďaleko to doviedol, že obecenstvo oproti Černokňažníkovi úplne stratilo dôveru, lebo raz vychodil, raz zase nie — načas sa však zriedka dostal do verejnosti.

Móric Kellner v Podoruji sa ohlásil 3. novembra. Má pätoro detí a veľmi hysterickú ženu Emelinu.

Edmund Makuc, správca olovených baní v Bleibergu a kedysi banský úradník v Kremnici (u neho sme sa r. 1878 asi tri dni zabavili na talianskej ceste), mi píše a ďakuje mi za poslané knižky. Poslal som mu P. Križkovho Krivoprísažníka^[460] a moju Lipoviansku mašu.^[461] Krivoprísažník sa mu nepáčil. Teší sa i tomu chýru, že sa Mariška, moja dcéra, vydáva za profesora G. Teschlera.

Tohto leta boli u mňa na návšteve dvaja mladí Angličania, geológovia. Pri obzeraní mojej mineralogickej zbierky pozdal sa im jeden krásny brúsený kus kovu. Bol to spek morských žabičných okruhlíc rozličnej veľkosti. Spojivo týchto guliek, magma, bola láva, ktorá vyhodená sopkou na brehu mora, tento pobrežný štrk spiekla dovedna. Obzerajúc tento zaujímavý kus, jeden z nich sa ma pýta o pôvode toho kameňa. „To vy — reku — lepšie máte znať ako ja, lebo vám to tam blízo, kde sa ten kameň nachodí; je to na istom ostrove Škótska.“ — „No,“ odvetí mi on celkom pokojne, „práve zato ho nepoznáme, že nám je priblízko.“ — Starší z nich, W. B. Lowe, mi 7. novembra ďakuje za poslané kovy, ktoré dá na tenko vybrúsiť a potom ich bude skúmať. Ale prv musí preložiť do anglického nemecký opis Dobšinskej ľadovej jaskyne. Meno jeho mladšieho druha je: Benyow Winsett. Adresa, keď na nich chcem písať, má znieť: Cambridge, St. John’s College.^[462]

Ján Méhes, syn Rudolfa Méhesa a Lujzky Chalupkovie, baví sa u svojho ujca Čipku. Je vyučený apatekár. Bol ako učeň u Frica Göllnera v Banskej Bystrici. Teraz, sediac u Janka, hľadal a čakal stanicu, ale márne. Zunujúc už všetko, hodlá sa oddať k vojsku, a síce maríne. Janko ma pýta o adresu Karola Kuzmányho, slúžiaceho pri cisárskej maríne a znajúceho všetky jej pomery, aby mu poradil cestu a spôsob, ako by najlepšie mohol vyviesť to svoje predsavzatie.

Dionýzovi Štúrovi poslal som bližšie preskúmať a určiť skameneného slimáka, nájdeného na Volle Henne a kartáčku — takto nazývajú okolo Dúbravice istý druh morskej usadliny v okolí Jastrabej pre jej podobu a lúpanie. Veľmi sa čudoval, že by sa na kremnickom zelenokameni — trachyte — nachodil slimák Ancillaria glandiformis. To že by bolo pre naše okolie čosi nové. Nuž ale vec sa tak dá vysvetliť, že toho slimáka náhodou tam stratil nejaký študent alebo ho tam náhodou zasial cestujúci z ďalekých južných ciest. Ten druhý predmet, pochádzajúci z Jastrabej — kartáč, je tak nazvaný klebschiefer.^[463] Ak prevažuje v ňom žabičina, prilepí sa naň jazyk, ak je tvrdší, má meno polierschiefer^[464] a dá sa tiež upotrebiť na brúsenie. Ak položíš ten kaolínový klebschiefer do vody a voda sa zmlieči, v tej kaline plávajú utešené mikroskopické drobulinké bylinné tvory, najviac diatomey člnkovitej formy. Prejdúc na môj cestopis do Talianskej, on, ktorý ako geológ precestoval mnoho sveta, spomína i dolinu Zilje za Bleibergom (Gailthal) v Korutansku. Ziljská voda, tečúc pod Dobračom — hoľou, spája sa niže Villachu s Drávou. Tam okolo Hermagoru žije ešte dosť Slovanov — a líšia sa od druhých svojím zvláštnym oblekom, najmä ženské, ktoré v celom kraji považujú za najkrajšie. Topánky, až vyše kolien siahajúce pančuchy, farbené a vyšívané, krátke, práve len po kolená siahajúce sukne, široko naobliekané. Chod bystrý. U nás vídať tak krátko naobliekané ženské už len okolo Púchova, v Liptove, v Lúžnej a v Revúcach. Trenčianky majú plátenné šaty, Hermagorčianky farbené súkenné alebo vlnené. Turisti ta dochádzajú na obdiv v čas hodov, keď oni tancujú pri gajdách pod holým nebom. Ziljská tirolská časť — tá horná — je už obývaná len Nemcami. Títo bývalí Slovania okrem reči stratili už i svoj národný kroj. To isté platí i o ľude windisch-matreiskom, kedysi tiež slavianskom. Tu už len meno Windiš ostalo. Toto je podľa typu belohlavý Slovan; kroj a reč sú alpsko-nemecké.

Banský radca Richter, na odpočinku v Banskej Štiavnici, píše svojmu priateľovi Júliusovi Backhmannovi, bývalému predstavenému kremnickej striebornej huty, aby u mňa sprostredkoval a ja aby poslal na ukážku Andrejovi Jurenákovi, ktorý býva teraz v Ostrihome, môj opis kremnického železničného okolia a môj opis cesty do Talianskej. A či je pravda, že som ku geologickému opisu vydal i kartu. Jurenák vraj počul, že vydanie geologického spisu zahatili, a ak je tomu tak, prečo sa to stalo — či z politiky, a či v záujme samej vedy. Ak ten opis uzrel svetlo, aby som mu ho požičal na prečítanie. Dňa 16. decembra som mu odoslal žiadané veci; on to schvaľuje a veľmi by ľutoval, keby zaslúženú prácu mali zahlušiť len preto, že je písaná po slovensky. A veru stalo sa, že matičný spis, obsahujúci práve túto geologickú prácu, zhabali. Sic fata tulere.^[465] Orla prosí, keď vyjde cestopis celý; prosí ho poslať rovno na pána Jurenáka.

Mali sme i my ísť tohto roku (1878) na parížsku výstavku, ale pretože sa Mariška zasnúbila s Ďorďom Teschlerom, profesorom tunajšej reálky, nebolo z toho nič a ostali sme doma. Zasnúbenie stalo sa po Petronelinom návrate z parížskej výstavky, keď sa u nás bavila podjeseň. S Ďorďom Teschlerom, ktorý nás častejšie navštevoval, som tu i tu pri svojom úradnom povolaní urobil vychádzku do okolitých obcí. Tu raz, vezúc sa cestou z Piargov domov, vyše Kremnice nečakane a bezprostredne oslovil ma pri mne sediaci Teschler, aby som mu dcérku Marišku dal za ženu. Neočakávaná otázka — ako sa dá myslieť — ma náramne prekvapila. Prekvapený, ba zarazený, neprichystaný a pomútený nevedel som v prvom okamihu nič inšie odpovedať, ako to, že by ja proti tomu nemal námietky, ale že sa to nedá tak jednostranne odpovedať, keďže hlavným činiteľom okrem rodičov je ona sama, moja dcéra, a o jej zmýšľaní v tomto smere ja nie som poučený. Keď Ďuri potom predstúpil so svojou žiadosťou pred rodinu a v našej prítomnosti požiadal Marišku o ruku, ona, zbaláchaná, neodpovedala ani sem, ani tam a nás priviedla do nemalého zmätku. Ale na moju opätnú a dôraznú otázku, aby sa určite vyslovila, ona na ponúknutie pristala, bol mu daný sľub a napnutému položeniu bol urobený koniec. Potom zo všetkých strán nasledovali gratulácie, hoci vtedy ešte nebolo v obyčaji rozposielať karty zasnúbenia, zato vcelku menej ako teraz bolo v obyčaji rozsobášenie.

V ten istý rok, totižto 1878, slávili v Banskej Štiavnici storočnú pamiatku založenia banskej akadémie kráľovnou Máriou Teréziou. Návšteva bola valná, k tejto veľkej slávnosti sa ustanovil i chorľavý Vilhelm Scholtz.

Štefana Daxnera, ako mi 18. decembra píše, zastihlo veľké nešťastie. Jeho šestnásťročná dcéra Milina, krásne dievča anglického typu, prívetivé, veselé, vtipné, umrelo mu na morbus Brightii.^[466] Moje humoresky vraj veľmi rada čítavala, kochala sa v nich a často ich parodovala. On, Štefan, po rokoch tiež umrel na vodnatieľku.

Dokončiac takto rok 1878 a obzrúc sa teraz na svojich vtedy žijúcich vrstovníkov, pozorujem so smútkom, že preberajúc sa teraz — v marci 1903 — ja sedemdesiatdeväťročný starec, v listoch toho času, zhováram sa v duchu vo veľkej väčšine s mŕtvymi. Väčšia čiastka z nich odpočíva už večným spánkom. Tak sa veci menia, tak tento svet beží. Z tých, čo som s nimi stál v r. 1878 v živšom dopisovaní a bližšom-ďalšom potyku, z tých štyridsiatich ôsmich žijú posiaľ asi šestnásti, a tridsiati dvaja umreli. Umreli: Johann Apáti-Abt, Samuel Bodorovský, Ján Čipka, Andrej Čižmárovič, Martin Čulen, Štefan Daxner, Július Divald, Mikuláš Ferienčík, Ján Gerometta, Alexander Hell, Anton Hlavatý, Andrej Jurenák, Adam senior & junior Kardoš, Móric Kellner, Anton senior & junior Keresztfalvy, Karol & Pavol Kuzmány, Daniel Lichard, Daniel Mandelík, Július Markus, Július Plošic, Gustáv von Rath, Georg Richter, dr. Franc Schillinger, Vilhelm Scholtz, Šándor Selymessy, Dionýz Štúr, Ľudovít Turzo, Štefan Závodník, Benjamín Zörnlaib. Nažive sú: Michal Csaszkóczy, Andrej Černiansky, At. Fodor, Ján Francisci, Jozef Ľ. Holuby, L. W. Lowe, Edmund Makuc, dr. Marišić, Anton Müller, Ľudovít V. Rizner,^[467] Pater Antonín Stojan, Georg Teschler, dr. Viliam Toelg, Andrej Trúchly, Petronela Zechenterová. Ako teda vidieť z tohto zoznamu, zabával som sa hlavne a väčšinou s milými mŕtvymi priateľmi a príbuznými. — Ba pokiaľ ja s týmto opisovaním prídem?

*

Rok 1879. Záležitosť zasnúbenia mojej dcéry Marišky tiahla sa z predošlého roku do tohto nastúpivšieho a končila sa sobášom v mesiaci máji.

Andrej Jurenák mi 6. januára zo Štajerského Hradca ďakuje za geologický opis kremnického okolia, poslaný na prečítanie, chváli jeho populárnu osnovu a úfa, že si to nájde cestu, hoci i v terajšom čase, k srdciam a hlavám autochtónneho ľudu: Orla — totiž opis mojej cesty do Talianskej — bude očakávať. A že sa už vtedy sotva bude zdržiavať v Štajerskom Hradci, oslovuje ma, aby som mu ho poslal do Modry na meno Terézie Braxatorisovej. Dňa 4. marca ďakuje za cestopis, ktorý už dostal.

Július Plošic mi 9. januára gratuluje k zasnúbeniu Marišky s Ďurom Teschlerom. Aby som vraj nielen vnúčatá, ale i pravnúčatá dožil. Nuž hľa! Toto blahoželanie sa mu vyplnilo: dožil som nielen dve vnučky, ale 6. apríla 1903, keď toto píšem, i jedno trojročné pravnúča, Karolínku. Bohužiaľ, práve teraz rozhodla kúria — už ako tretie juridické fórum — rozsobáš jej matky Márie s mužom dr. Balážom, mojím druhým nástupcom v úrade. No ale lepšie tak, ako by boli mali ostať pospolu. Nechcem však predchytiť historickému deju. Príde i na to rad.

17. marca Plošic spomína vodnú katastrofu, aká zachvátila Segedín a Miškovec. Segedín budú stavať takmer od základov a hlinené chatrče zamieňať múrmi, a všetko na útrovy krajiny.

Boli sme raz s Teschlerom — ale už s istotou neviem, kedy sa to stalo — na Sásovhrade, skadiaľ sme odniesli domov i kamennú i bylinnú korisť. Okrem toho zaujímavý bol i starožitný nález. Pod hradským kopcom, pri samom Hrone, kde vteká do Hrona úzkym priesmykom podhradský potôčik, našli sme dosť veľkého objemu hlinené črepy popolníc, to čierne, to červené — jemnejšie i hrubšieho zrna, ba našli sme i grafitové zlomky; medzi iným našiel som zo sivej hliny veľmi surovo, neladne hotovený kahanček. Moja mienka ta ide, že stráň od Hrona až po hrad bola pred veky pohanským žiarom a tieto predmety boli potom dažďom zmyté dolu. Druhým časom, baviac sa s Pavlom Križkom na kopci nad hradom Bašta, videli sme naokolo spústu drobných hlinených mrvín, pravdepodobne pozdejšieho kuchynského riadu, a vykopali sme tlsté, neokrôchané tehly, ale z veľmi jemnej, premývanej hliny, červené a veľmi pevné. Od hradného kopca hore Hronom čnie strmo nad riekou kužeľovitá trachytová skala, opodiaľ nej, nad brehom, pri kopaní lesných medznín vyhrabali ramenný, slimákovito krútený drôt, zlomenú náramnicu a zlomky fibuly — ihly a spolu kabaničného šperku.

Z tohto všetkého s istotou sa dá uzatvárať na predhistorickú dobu tohto kraja, a že terajšie už vážne, staré rumy Sásovhradu boli stavané ešte na starobylejších predhistorických rumoch, ľudských sielcach. Veru i tu to platí, že i skaly vedia vravieť. A tak i hlina.

Plošic volá ma i s Bellom do Viesky na návštevu. — Pri tejto príležitosti chcem povedať niečo o Jankovi Levoslavovi Bellovi. Tohto Janka poznal som ako banskobystrického klerika na ktoromsi matičnom zhromaždení. Bol to šuhaj neveľký, ale poriadnej tváričky. Bol mimoriadne a náruživo oddaný muzike, mal k tomu hlboký cit a nevšedné schopnosti. Bol skutočne umeleckým hudobníkom a komponistom. Preňho bola hudba i vedou i — všetkým.

Bella^[468] už ako kňaz s biskupovým povolením pre zdokonalenie v hudbe bol vyvolený za regensa chori^[469] do Kremnice. Tu, zoblečúc kňazské rúcho, oddal sa celou dušou výlučne muzike a žil emancipovane, viac trovil, ako prijímal, rád sa zabával, a ako vážený a ctený muzikant dovoľoval si byť príležitostne i hrubianom. Tak napríklad keď pri muzikálnych predstaveniach obecenstvo kus klebetilo, on ako kapelník sa obrátil a zahriakol panie nelichotnými slovami: „Čo tam gagocete ako husi!“ No ale výtečnému hudobníkovi sa to prepieklo. Bol vyslaný vládou do cudzozemska na hudobné štúdiá. Ako Slovák písal i do slovenských časopisov vedecké články o hudbe, prirovnávajúc slovanské rytmy ku gréckym. Raz, idúc s ním ulicou, stretli sme dumne pískajúceho zberateľa ránd; tu ma pochytí Bella v nadšení za kabát, mykne ma, až som sa zľakol, a kým som si kabátové gombíky vykrúcal z jeho zatvorenej päste, začne mi pekne a prenikavo vyprávať o totožnosti gréckych stupníc s týmito slovenskými píšťalkovými hlasmi. Ináč bol on muzikus-kozmopolita. Žil tu so sestrou a mladším bratom. Brat umrel na suchoty pod mojou opaterou. Ja som bol Bellovým osobným lekárom, mal som vtedy príležitosť poznať hudobného podivína. On učil klavír i moje dve dcéry, ale nie dlho, lebo takými vecami sa neskrotný geniálny človek nerád zaoberal. Keď sa mu nechcelo vyučovať — a to sa veru veľmi často stávalo — vyhnal, alebo, ešte kratšie, vyhodil žiačky von. Ale zato plácu si vypýtal i na dva mesiace vopred. Keď sa takto moje deti tejto múzy nasýtili, prešli potom k druhému, menej geniálnemu, ale trpezlivejšiemu majstrovi. Zbavený tesnej reverendy, Janko Bella zapúšťal si i bradu. No na túto kňazskú etiketnú urážku dostal od biskupa (Ipolyi-Stummera) napomenutie. Ale tomu sa jeho slobodný hudobný duch nechcel podrobiť a výsledok všetkého bol len ten, že namrzený Bella pár falošne nôtiacim študentom husle po hlave a chrbte štimujúc — roztrepal. Ale nebolo dosť na tom, že sa zbavil reverendy a pripustil si plnú bradu, ale navštíviac ma raz, zdôveril sa mi, že prestúpil na evanjelické augsburské vierovyznanie. To ma síce pri výstrednom chlapíkovi veľmi neprekvapilo, ale keď som sa ho, plecom mrdnúc a usmejúc sa, spýtal, že sa on pre bradu a tomu podobné maličkosti nedá nikým mýliť, ani prenasledovať, a týmto činom vyhne biskupským sekatúram. Pravda, to robilo značný dojem, že on, ktorý bol povolaný reformovať katolícku cirkevnú hudbu, reformoval i svoje vierovyznanie. Ani dlho zatým neostal v Kremnici, ale ďakujúc za kapelníctvo, ktoré by i tak nemohol zastávať v katolíckych chrámoch, bol pod dobrými podmienkami vyvolený do sibírskej evanjelickej cirkvi. Odišiel, zanechajúc po sebe dobrý chýr hudobného znalca a nemenší počet nevyplatených, Kremničanmi žírovaných zmeniek. Potom sme počuli, že sa oženil.

Plošic v liste spomína i môjho u mňa sedem rokov slúživšieho kočiša, rodom zo Spiša a menom Ondrej Cimbalista. Bol to šuhaj — ako sa povedá — hustý, územčistý. Zvláštny pri ňom bol, a práve neveľmi sa odporúčajúci, rímsky krivý nos; ale nekrivil sa nadol, no kus pridotieravo nahor, takže ľahšie doňho ako z neho mohlo kvapkať. Ale súci, zručný bol na všetko, osvojil si a napodobnil hocičo a ľahko, ženské, ako i mužské roboty. Vtip, rozum mal na mieste. Či to bolo s bielizňou, či s hladidlom, vyznal sa on ľahko; na mojich úradných cestách bol mojím pomocníkom. On šibal všade očami, a keď zazrel okolo cesty neobyčajnú bylinu alebo kameň, naskutku ma upozornil, a ozaj tým jeho bedlivým očiam mám za jedno-druhé v svojich zbierkach ďakovať. Ba tento učený kočiš, ako ho moji známi volali, vedel už znamenite prikresávať ručné kusy kovov a nerastov, mohol som sa naň úplne spustiť. Zachcelo sa mu ženiť, ale že som ja ex principio^[470] nechcel ženatého kočiša, pošiel k pani Kožuške do Cinobane, stadiaľ k mojej testinej a konečne prúdom zachvátený pobral sa do Ameriky; a tak sa tento môj geológ stal baníkom kamenného uhlia vo Filadelfii. Ženu s deťmi zanechal v Kežmarku, kde sa ona podnes živí praním. Jeho, chudáka, zavalila v jame celá stena kamenného uhlia a ho rozmliaždila. Poručenstvo, čo po ňom vdova dostala, tvorilo sedemdesiat dolárov. Sic fata tullere.^[471]

Chcel som jedného koňa predať, a ponúkal som ho na všetky strany, ale nechceli do toho — zahryznúť. V tej veci mi 9. januára píše A. Kardoš — sám, ako banskobystrický poštár a poľný hospodár, majiteľ koní — že ja tam pýtanú cenu stosedemdesiatpäť zlatých nedosiahnem. Bystrickí fiakristi a čo znamenitejší roľníci zásobujú sa koňmi od osemdesiat do sto zlatých. Na ostatnom pondelkovom trhu, ako mu hovoril mestský kapitán, predalo sa do sedemdesiat koní týchto svetochýrnych plemien, a to do a zo Šalkovej, Slovenskej Ľupče a Seliec. Z týchto sedemdesiatich kusov väčšia čiastka nestačila dôjsť do kupcovho domova a musela byť na ceste pozbavená kože; ich mäso, pre hojnosť takého materiálu a náramnú chudosť, nenašlo u Cigánov odbyt. Koštiale belejú sa po poliach, čakajúc na pilného anatóma-zberateľa. Ale ho už niet, a škoda. Bol to vraj kedysi selčiansky farár Július Plošic, ktorý ich kládol do vreciek reverendy a mleté na múku potom rozsýpal po svojich roliach. Toho teraz niet, a koštiale sa množia. — Syn Adam, muž už zdravý, hodný, navrátil sa z bosenského ťaženia domov^[472] a zas pôjde na hospodársky kurz do ústavu do děčínskej Libverdy. Bol účastný na troch bitkách — pri Bielolovci, Sarajeve a Livne.

Ako mi Anton Müller píše z Prahy, Štedrý večer strávili pražskí slovenskí študenti pri čaji a bryndzových haluškách, a to Ď. Medvecký, J. Bánik, Kramár, Holub a Pastorček. Študujúcich Slovákov v ten čas bolo v Prahe trinásť, ale medzitým sa jeden z nich pominul, a to bol Jakub Holub z Terchovej, bývalý chovanec gymnázia kláštorského a potom banskobystrického. Ostalo ich dvanásť. Holub býval na jednej hospode s Müllerom, už ako banskobystrický študent prechorel na tuhé krvopľutie, ale bol dr. Heinrichom zasa postavený na nohy. V Prahe, v meste nepriaznivom pre prsné choroby, zas začal krv chrliť, a keď sa nemoc zlepšiť nechcela, bol z Kromholzovej nadácie opatrovaný v nemocnici, kde tento výtečný šuhaj umrel v mesiaci marci. Pohreb mal — chudák — pekný; bol na ňom Čtenářský akademický spolek, mnohí študenti, profesor Hattala,^[473] redaktor Národných listov Barák,^[474] redaktor Pokroka Šubert^[475] atď. Horemenované noviny sa o ňom po dvakrát zmienili, podali jeho životopis a opísali osobitne pohreb. — Gusto Augustíny^[476] študoval v Prahe chémiu, a tiež musel hmotne zápasiť. Ale mu šťastie prialo: akýsi majetný pán Haiszler si ho zaľúbil a prijal ho do kruhu svojej rodiny, dajúc mu zadarmo stravu a byt, a čo si v laboratóriu vyrobil, bolo jeho. Augustínyho návodom Haiszler založil potom obchod s uhorským jágerským samorodným vínom a k tomu dodával jeho otec zo Sv. Mikuláša svoje hegyaljanské vína. Tu potom založili pražskí slovenskí študenti svoje schôdzky a pomenovali ich Salaš. Ani nebolo v Prahe Slováka, čo by sa nebol dopytoval na tento Salaš. Ale i značnejší Česi ta radi chodili, tak z Umeleckej besedy a mnohí mladí spisovatelia. Tu sa potom spievalo, od zeme tancovalo a žartovalo. Utvorili si i spolok pod menom Zora, a to hlavným pričinením z Viedne došlého Samuela Czambela,^[477] úda Tatrana, filológa teraz študujúceho v Prahe. Mnohí boli proti utvoreniu verejného spolku, ale prehlasovaní, prikročili k vypracovaniu stanov pre námestníctvo. Tento Czambel je teraz (1903) v Pešti vo vládnej službe, ale horlivo pestuje slovenský jazyk a spisuje a vydáva slovenské knihy. — Advokát Štefan Fajnor^[478] bol v Písku u Heyduka;^[479] harmonizoval jeho piesne, čo sa mu znamenite vydarilo, a príduc do Prahy, tam ich prednášal na piane v Umeleckej besede^[480] a ešte inde a všade bol vítaný a chválený.

Ako vždy, tak i v týchto listoch Müller prosí o podporu. Chudobný študent je ozaj biedne stvorenie najmä vo veľkom meste. Kto ho tam pozná? Kto sa zaň zaujme? Biednejší je od posledného učňa alebo nádenníka. Pracovať telesne nemôže, nestačí, ba ani nevie. No a kto mu čo dá, keď hladuje? A žobrať? Žobrať nesmie, nemôže. — V Prahe od dlhšieho času je tuhá zima, a on vraj býva zväčša v nekúrenej izbe. Zima stále stojí na -20 °R. Istý sirotinský učiteľ, vyprevádzajúc deti zo sirotinca do školy, vzdialenej na pár sto siah, mal galibu: pomrzli mu tie ústroje sluchu, za ktoré ťaháva svojich neposlušných chovancov. A druhý prípad: vojak zamrzol v noci na stráži atď.

Moravskí študenti dávali na Mikuláša veselý večierok a na ten ako hostia boli povolaní i naši Slováci. Večierok bol plný smiechot, dávali veselú operetu, zloženú Pokorným.^[481] Túto operetu poslal vraj Pokorný do Turčianskeho Sv. Martina, kde sa príležitostne takže bude hrať. Na Štedrý večer majú sa Slováci zísť a pod vedením Pokorného budú sa hostiť bryndzou, oštiepkami a to budú zalievať samorodným; potom nastúpia bryndzové halušky a po kalíšku borovičky, ktorú Pokornému daroval Rizner. Konečne bude nasledovať spev a od zeme!

Juraj Čajda, redaktor Černokňažníka, poslal mi 16. januára list smiešneho intercedensu^[482] z Čiech, čo mu písal istý pán Pinka. Ja som totižto od dlhšieho času posielal do Černokňažníka humoresky pod pseudonymom Štefan Pinka, wirkli kaprál, ktoré boli všeobecne obľúbené. Pre populárnosť toho mena vydávali potom pod menom Štefana Pinku akoby redaktora ten humoristický časopis, kde opravdivým jeho redaktorom bol Juraj Čajda. A tu naraz dostane redakcia od otázneho pána Pinku z Čiech list, v ktorom sa pýta, či je pán Štefan Pinka nie rodina českých Pinkov? Otec tohto pána Pinku z Chrústoviec v Čechách dostal zemianstvo s predikátom z Vernova. Podľa povesti, povedá, pochádzajú Pinky, či vlastne Pinkovci, zo Srbska, skadiaľ sa za dávnej doby presťahovali do Čiech. No my sme mu dali na známosť, že hniezdo našich Pinkov leží na mnohých miestach Slovenska; oni síce miesta meniac, sem-tam preletujú, ale všetky spolu sú čisto demokratického pôvodu. Z Verúna nie je ani jeden, len to je isté, že náš Štefan Pinka ako wirkli kaprál pri Verone, ale i pri Pole ležal, tak ako on aspoň písal v svojich listoch na redaktora Černokňažníka. Pinka a Chrústy nemôžu byť v rodine.

Rudolf Messerschmied, ľubietovský mestský kapitán, posiela cieľom preskúmania prímesok žabicového piesku do kremnickej riadovej fabriky. Môže ho byť na milióny centov to hrubšieho, to ako múka jemného. Na ohňopevné tehly je veľmi súci, keď sa doň namieša päť percent hliny. Pravda, prv ako by do pece prišli, na to sa vyžaduje veľký hydraulický tlak. Ten piesok ako i žabicu posielal do šalgótarjánskych železných závodov na stápanie rudy. Ale teraz to seklo, od tých čias, ako tam nablízku objavili žabicu. Cez vrstvy toho piesku je prekopaná dolňa na dvadsaťštyri siah, a tomu piesku neznať ešte konca. Poslal mi i listové odtlačky bylín. Odtlačky vtáčích pier a odtlačky rýb, o akých som mu písal, to že mu je nie vedomé, že by tam boli bývali kedysi nájdené. Nachodí sa tam vraj i jemná biela hlina (kaolín?), ktorá by však musela byť prv premývaná. Otázny piesok nachádza sa za vrchom Vysoká. Za dovezenie centa do Ľubietovej žiadajú dvanásť, do samej Banskej Bystrice tridsaťdva grajciarov, za kopanie šesť grajciarov — cent tridsaťosem grajciarov. A kremnická riadová fabrika chce platiť za piesok dovezený do Banskej Bystrice len dvanásť grajciarov, lebo železnica ešte nepracuje. Tak sa teda nedohodli. V 16. storočí v Ľubietovskej doline na spracovanie medených rúd robilo osemdesiatšesť hút! A preto vraj Nemci toto mesto nazvali Lieb Oeden (Libethen);^[483] Philadelphi. Messerschmied, Luther atď. sú mená ešte i teraz v Ľubietovej známe ako mená nemeckých prisťahovalcov z reformačnej doby.

Eduard Lackner, obstarávajúc nám úbor pre našu vydávajúcu sa dcéru Marišku, nás poučuje, aby sme stolárske náradie, nakoľko možno, v januári-februári, to jest v zime, neobjednávali, lebo toto náradie obyčajne leží hotové na sklade, a to v nekúrených, prízemných, ak nie podzemných miestnostiach, a keď potom býva prenesené do teplých izieb, odškiera sa. Keď možno, teda najlepšie kúpu takých vecí odložiť do leta, keď sa to vonkoncom nemôže stať, nuž treba byť opatrným, a potom pomaly a veľmi slabo kúriť, kým tie veci privyknú na teplotu.

Janko Čipka v Brezne už dávnejšie zle počul, teraz sa bojí, že celkom ohluchne. (A veru sa skoro celkom tak stalo. On a Štefan Daxner, obaja mali zlý sluch, a raz vedno putovali z Martina. Aký ozaj viedli rozhovor?) Za Matejom Slabeyom pošiel do večnosti už i starší brat Jankov, Natán Čipka.

Švagor Imrich, ako árendátor panstva u kniežaťa Dessaua v Lenarde, už vyhospodáril. Po odchode Tonyho so ženou do kúpeného (za sedemdesiatpäťtisíc zlatých) Vérteša pri Debrecíne pritúlil sa Imrich so ženou k rodičom do Krížovej Vsi, kam bol povolaný viesť pri matkinom boku hospodárstvo. Ale tento šuhaj veru nevedel viesť ani svoje ani druhého zverené hospodárstvo, no svoje telo, a tu menovite svoje brucho, neobmeškal svedomite opatriť — čo, ako budúcnosť ukáže, jemu a rodine plané úroky a výsledky donášalo.

Aby v prospech podbrezovských a hrončianskych železných závodov bola vystavaná železnica z Banskej Bystrice do Podbrezovej, podľa listu dr. V. Toelga 17. marca bol Max Glanzer v Pešťbudíne na poklone u finančného ministra a dvoch vyslancov, Gida Lehockého, toho vždy mlčanlivého, a Belu Grünwalda, toho vždy zhovorčivého. Či následkom toho odporúčania, a či z druhej pohnútky, vyžadovaná železnica bola potom povolená a stavaná.

Správy môjho priateľa, pružinského dekana Štefana Závodníka 19. marca 1879 — nie sú uspokojujúce. Celú zimu chorľavel na bolestný ischias; ten ukrutník nechcel ustúpiť ani zázračnej divotvornej lurdskej vode, ktorej pitím sa pobožný Štefko liečil. A neborák k tej biede ešte len ani stáleho kaplána nemohol dostať. Podľa listu zo 4. septembra Závodníkova choroba sa vzmáha, nohy mu puchnú, vyvinuje sa vodnatieľka, a tá sa mu stala osudnou.

Potreboval som do svojej zbierky a na čaru evansit, kov, nachodiaci sa v Sirku blízo Železníka v Gemerskej stolici. Na ten cieľ mi bol odporúčaný Štefan Sivák, učiteľ v Turčeku pri Železníku, chovanec bývalého slovenského revúckeho gymnázia. 23. marca mi odpísal; ponosuje sa na prsnú chorobu, že azda tuberkule, čo mu teraz i prekáža porobiť podľa mojej žiadosti u dotyčných kráľovských dohliadačov baní potrebné kroky, aby pre mňa boli odložené evansity. Úbohý šuhaj nemohol mojej prosbe pri najlepšej vôli vyhovieť, lebo on sám sa pobral ta, odkiaľ i evansity pochádzajú, to jest do matky zeme. A tak viac ani o Sivákovi ani o evansite nebolo reči.

Dr. Ludvik Rombauer, bývalý banský lekár už na odpočinku, mi 5. apríla zo Štiavnice píše, že ho jeho príbuzný a môj starý známy a banskobystrický zemko, teraz hlavný inžinier mesta Budapešti, P. Sumrák, prosí o dáta, vzťahujúce sa na jask — tunel — vrchu Smrečník medzi Banskou Bystricou a Kremnicou. Tá čiastka vrchu, ktorou je jask preborený, volá sa však Skalka. Chce vedieť jeho šírku, výšku, dĺžku atď., kedy bol prebíjaný, kedy a ako tadiaľ prešiel roku 1849 Görgey so svojou armádou. A čo by som o ňom ešte vedel podľa kremnického archívu. Či bol múraný, a či len v skale lámaný atď. Ja som vtedy, poučený archivárom Pavlom Križkom a mestským lesným majstrom Ružičkom, na ktorého som sa tiež obrátil, poslal nakrátko, čo som mohol, dr. Rombauerovi. Výška jasku z banskobystrickej strany je tri m, šírka päť m. Pomaly sa rúca, z kremnickej strany otvor je už len asi na päťdesiat cm v priemere. K jeho zavaleniu prispeli nemálo i tí, čo za pokladmi kopali.

Oľga Kolczonayová, 14. apríla mi píše, že tejto zimy bol jej otec, Janko Čipka i so Samkom Lopušným, breznianskym mešťanostom, dva razy u nich na Španej Doline. Povedá, že sa Samko Lopušný nepremenil, ostal tým starým žartovníkom; ale otec sa značne premenil, a nie v svoj prospech — a nie tak na tele ako na duchu; je malomyseľný, omrzený, k čomu nemálo prispieva neduh, že akosi ohluchol.

Heltzel, správca závodu na zlaté rámy v Trstí v Trenčianskej stolici, mi potvrdzuje smrť podskalského farára Redekyho. O Závodníkovi píše, že s ním často obcuje, a nažíva s ním v dobrom priateľstve. Pán Schneider, majiteľ podskalského panstva, rád by sa tohto majetku zbaviť.

Ako už bolo pripomenuté, moja dcéra Mariška, moje jediné decko, pozostalé zo štyroch, obznámila sa s profesorom Ďurom Teschlerom, druhým následníkom zosnulého bratovho zaťa, profesora Alexandra Hella. Dr. Annay, prvý následník, zastupoval to miesto len krátky čas. Zo známosti nasledovalo zasnúbenie a potom postupom bola 4. mája 1879 svadba. Keby sa bolo dialo a keby bolo mohlo ísť podľa zaťovej vôle, bola by bývala lehota toho deja veľmi skrátená. Medzi tesťovcami a zaťmi — správnejšie povedané — medzi testinou a zaťom je to obyčajné. Zať nemá inšej starosti, len sa čím skôr oženiť, ale tesťovci majú tých starostí až kopu, a nielen duševných starostí o budúcnosť svojho dieťaťa, svojej dcéry, ale veru i starosti nie poetické, starosti hmotné. Nevesta sa musí vystrojiť, treba jej rúcho, úbor, náradie, treba všetko zaopatriť, čo je potrebné — a verabože, často i nepotrebné, zbytočné. Však to vie každý, kto dcéry vydával. Porekadlo hovorí, že kto sa tri razy presťahuje, ten už raz vyhorel; áno, ale ten, čo priam len jednu dcéru vydával, ten už dokonale vzbĺkol. No ale vďačne, len si dcéra nevzbĺkla. Náš dom, odpredaný v Brezne, pošiel na túto svadbu. Kým sa teda pokonali všetky prípravy, prešla zima. Všetky tie potrebné veci, aspoň veľkú väčšinu z nich, zaopatril nám môj priateľ Eduard Lackner, prvý fabrikant čínskeho strieborného riadu vo Viedni. On s veľkou ochotou a znalosťou vystrájal nevesty svojich priateľov a známych. Cez jeho prísne ruky a oči, ako cez očistec, muselo prejsť všetko vyskúmané a odobrené. V tomto odbore bol on cenzorom. Nuž keď už takto všetko tam stálo a ležalo, kde stáť a ležať malo, a matúra celého výstroja bola ukončená, prikročilo sa dňa 4. mája k svadbe. Naším heslom bolo vykonať svadbu — nakoľko len možno — v užšom domácom kruhu, len v prítomnosti najpotrebnejších osôb. To sme si tak zariadili preto, lebo ako my tak i zať nie sme priatelia i tak nepotrebného hluku a stisku. I v malom kruhu rovnocitných sa tento sviatok môže velebne odbaviť. A po druhé, nás i tá okolnosť k tomu rozhodnutiu viedla, že pri našej trojstrannej početnej rodine — mojej, ženinej a zaťovej — a pri veľmi rozšírenom kruhu mojich priateľov a známych boli by sme pri pozývaní upadli do veľkých rozpakov. Koľkokoľvek ich povoláš, predsa sa nájdu nepovolaní, ktorí povedia: „Keď toho mohli volať, prečo mňa nie?“ a cítili by sa opovrhnutými, a čím väčší kruh povolaných, tým viac by sa bolo zdalo urazených. A konečne pri veľkom počte povolaných má to akýsi náter akciovej svadby, keďže povolaní pokladajú to za slušnú vec odmeniť povolanie nejakým darom, čo chudobnejším ozaj zbytočnú daň naváľa. Na svadbe teda boli prítomní — rozumej pri stole, pri obede: my obyčajní každodenní, my rodičia, mladá nevesta, mladý zať, naši kostoši: pani Ida Kuchinková s vnukom Eduardom Kováčom; Mariškin svedok — môj brat Adolf a zaťov svedok — direktor reálky Karol Schroetter. Povolali sme ešte i mestského farára, ako kopulanta, nášho priateľa opáta Imricha Belházyho. Pod obedom neočakávane prišiel i Jozua Eleőd, šéf Kožuchovskej firmy — kam patrila i kremnická riadová fabrika, v ktorej sme bývali — a tiež nám bol vítaným hosťom. Sobáš bol o 11. hodine predpoludním. Viezli sme sa — malý hlúčok — cestou poza fabriku, do farského kostola na Neustifte a po sobáši o 12. hodine mestom nazad, takže obecenstvo vlastne len vtedy zvedelo, že sa sobáš odbavoval, keď nás videlo sa vracať.

Krátko po návrate odbavil sa obed a po olovrante — vlastne po včasnej večeri — pošli mladomanželia v tichosti do svojho príbytku na rínku pri bývalom mestskom farskom kostole v Stöhrovskom dome, známom pod menom „Marienhaus“.^[484] Pred štyristo rokmi v tomto dome bývala kráľovná Mária, majiteľka baní. Je to i podnes — hoci už v mnohom prepracovaný — ešte vždy svojimi niekoľkými stáročnými povalami, dvermi, obločnicami — dom zaujímavý.

Náš vykonaný úmysel usporiadať skromnú a skrovnú sobášnu slávnosť sestra Petronela prijala s veľkým pohoršením a cítila sa urazenou. Moje vyhováranie a uisťovanie, že sme nikoho nevolali okrem najpotrebnejších, neplatilo nič, lebo ona dôvodila tým, že je „ona inšie, a pri nej sa mala robiť výnimka.“ A dlho, dlho to nemohla preniesť a azda ešte i podnes, ale na tom, čo sa už stalo, a pri jej proteste sa zmeniť nič nedalo.

Jozef Hrnčiar, laborant štiavnického mineralogického kabinetu, zmieňuje sa tiež o herrngrundit-úrvölgyite,^[485] ktorý predtým ako bezmenný, alebo pod menom kupfer-schaum,^[486] ludvigit, tirolit sa rozbehúval po svete a teraz bol určený v Nemecku a pomenovaný herrngrunditom. Z toho povstala v Uhrách aprehenzia a po všakovakých nemilých výčitkách zasadli štiavnickí páni geológovia a mineralógovia na tajnú poradu v mineralogickom kabinete a tam vyniesli uzavretie, že sa bude zvať úrvölgyit.^[487]

Matej Slabey umrel — ako mi Ľudovít Turzo 14. júna 1879 píše — v Banskej Bystrici na hrdelného raka.

Karol Kuzmány mladší 18. júna: V mesiaci júli sa jeho brat Pavol bude motať tri-štyri týždne po Tirolsku a Korutánsku a jeho žena má ísť do Ríma. On, Karol, ostane len v Terste; jeho žena s testinou sa cez leto pobaví v Grünzingu pri Viedni. Do penzie ešte nepôjde, hoci by sa mu zišiel pokoj — ale by stratil do dvetisíc zlatých ročného; bude teda ešte ďalej ťahať. Na môj dotaz, či by tam už boli dyne, odvetil, že nie, lebo sa pre planú chvíľu všetko opozdilo a všetky zeleniny sú o polovicu drahšie ako inokedy. Urodilo sa všetkého málo, a to málo opozdene. — Poslal som mu do Terstu parenicu; 2. septembra odpovedá, že ju zjedli on, žena s deťmi, okrem toho pomáhal i Konštantín Hurban,^[488] zámočník jeho protekciou v závode „Stabilimento tecnico“. Pomáhal aj plukovný farár menom Haray, rodák z Krupiny, poctivý Slovák, starček, nehanbiaci sa za svoj pôvod. 15. decembra píše, aby som mu udal v Banskej Štiavnici človeka, čo by pre jeho syna bol hotový predať zbierku malých, ale pekných mineralogických prímerkov.

Fyzikus dr. Fr. Schillinger mi v júni oznamuje jedno-druhé o záležitostiach banských lekárskych služieb. Žarnovická stanica, kde sťa lekár úraduje naša úprimná slovenská duša,^[489] má zaniknúť, lebo tam zanikla strieborná huta. Náš už sedemdesiatročný Nácko má tam ešte účinkovať za jeden rok, a to kvôli mnohým proviziantom, a okrem toho pre kráľovských lesných robotníkov na Kľaku. Potom má prvý nárok byť preložený na M. Lepačkovo miesto do Banskej Bystrice, ak si medzitým nenamyslí vstúpiť do penzie. Ale medzitým ho pánboh povolal na večný odpočinok. Umrel na vodnatieľku.

B. Stürtz, obchodník s mineráliami v Bonne, píše mi dôkladnejšie (9. júla) o záhadnom herrngrundit-úrvölgyite. Ináč nevinný kov, zavdal príčinu k vedecko-politickým, až smiešnym hádkam, ktoré konečne v administratívnom smere vplývali i na uhorských banských úradníkov. Veru tak, s tým herrngrunditom (špaňodolincom) bola to veselá história. Banský radca a profesor mineralógie štiavnickej banskej akadémie, Winkler, poslal ten kus na kryštalografické určenie profesorovi Gustovi Rathovi. Ale Rath vec nesúril. Medzitým dostal ten kov aj učený mineralóg viedenského prírodopisného kabinetu Brezina. Vzal ho do roboty a hlásal svetu, že výsledok výskumu podá o ňom v Grothovom kryštalografickom časopise, a nazval nový kov podľa miesta nálezu herrngrunditom. Ale kým to v časopise vyšlo na svetlo, minul sa čas. Svet vtedy už pod tým známym menom očakával nový kov a obchodníci už za ním poľovali. V tejto dobe písal Winkler náčrt o herrngrundite, ale pomenoval ho úrvölgyitom. No jeho opis bol taký biedny, že sa Jozef Szabó zaujal znebezpečeného úrvölgyitu, jeho názvu a vedeckého opisu a vydal o ňom v Pešti dlhšiu rozpravu. Toto potom preložil do nemeckého, pridal k tomu anglickú dedikáciu a hodil to do sveta. Ale vtom uzrela svetlo i Brezinova práca. Stránky sa zjednotiť nevedia. No ale nič za bánosť; mne sa i táto kovová odroda zdá byť dešperátnym mineralogickým výtvorom takého istého druhu, aké sa tvoria pri zapustených starých baniach a rozmnožujú do nekonečna a bez potreby nové species a nové názvy.

Vplyv tohto kovu na administráciu banských úradníkov záležal v tom, že direktor A. Péch vydal na všetky podriadené úrady obežník, zakazujúci úradníkom slobodnú dispozíciu minerálií z baní, ktoré im boli podriadené. Kovy sa majú zbierať a posielať do Štiavnice, kde sa zariadi erárny obchod s mineráliami. Baníci a úradníci dostanú isté percento za nálezy kovov. Percentá boli veľmi skromné. Následok tohto múdreho nariadenia bol, že si nikto nedal na nálezoch záležať, úradníci ani pre erár ani pre seba nezbierali, stratiac vôľu k mineralógii, a teda k svojmu odbornému sebavzdelaniu. Kto v sebe nemohol udusiť prírodoskumný prúd, zbieral chrobáky, motýle, byliny atď., veci, ktoré kontrabandu nepodliehali. Najviac bolo takých, čo nezbierali nič.

Dionýz Štúr stal sa hlavným banským radcom, ako mi dal na známosť 25. mája. Dňa 3. júna ide do Francúzska, do St. Étienne pri Lyone, kde bude študovať vrstvy kamenného uhlia s istým francúzskym merníkom. 11. júna mi píše, že je už tam. Drotára že nevidel, ale že veru ani jediného nemeckého slova nepočul; pláva až po uši v samej francúzštine. 7. augusta odkreslil som mu zub, nájdený v Hlavnej dolni cisára Ferdinanda pod samou Kremničkou — asi päťsto siah od ústia a zaslaný štiavnickej banskej akadémii. On podľa tej kresby súdi, že to mohol byť zver väčší od accrotheria — azda rhinoceros.^[490] Posiela mi kus myenitu, nájdeného v Bosne.

Dr. Jozef Szabó, profesor mineralógie na peštianskej univerzite, môjho zaťov známy z časov jeho univerzitných štúdií, pochodiac na geologických cestách štiavnické okolie, zavítal aj do Kremnice, ubytujúc sa i so synom u môjho zaťa. Tu sme potom všetci štyria pochodili čo značnejšie miesta kremnického okolia, vynikajúce geologicky. Bola reč aj o premenách a rozličných fyzicko-chemických vplyvoch v utváraní sa mohutných más eruptívneho pohoria, ktoré oku predstavuje také nespočetné a rôzne formy trachytov a záviselo od vody, plynov, tlaku, trení, rýchleho — pozdného ochladnutia, vplyvu povetria, veku atď. Ja som poznamenal, že táto zem v tej dobe sa nachodila v zimničnom stave, že ako napríklad sa pri zapálení pľúc tvorí výpot — exsudát — na prsnej blane a tam sa osádza nová koža, že tým spôsobom sa usadili i v podzemných rozpuklinách chemickou, a často až veľmi rozpálenou vodou per exosmosim^[491] nanesené a rozpustené látky. Prirovnanie sa profesorovi zdalo, hoci bolo pripoetické. Zašli sme s ním niže Dolného Turčeka, do doliny Sv. Antona rečenej, ta, kde je ten vysoký, dolinu hatiaci násyp a kde železnica preboriac šikmo nízky, ale nahor dlhý kopec, vybehúva na turčiansku dolinku neďaleko Hornej Štubne. V tom priereze Szabó našiel, čo ho tešilo, a nás prekvapilo. Celý tento a od Vtáčnika dolu veľmi dlhý chrbát povstal následkom lávy. Tento prúd lávy niesol rozličné kúsky: rozličné na farbu, podobu, veľkosť a na jadro, ako to pri troskách všeobecne vídať, a tu potom vlejúc sa do vtedajšieho turčianskeho jazera — zdochol. Našli sme tam kus lávy, žltkasto šedej, majúcej podobu chlebového pupka — očividome kus zhustnutej, valiacej sa a vo vode schladnutej lávy. Tento nález doniesol pána Szabóa do takého vytrženia, že chytiac syna za plecia, vyzýval ho, aby kľačiac s nábožným citom toto miesto obdivoval. Zatým, kedykoľvek som tým krajom cestoval, rozpamätajúc sa na ten výjav, v obrazotvornosti som si predstavoval dobu, keď sa to vo vekoch dialo a tieto naše vrchy sa tvorili nekonečným ťahom dôb. Táto návšteva profesora Szabóa bola v auguste a už 4. septembra mi potom ďakuje za poslané trachyty. Poslal som mu zarovno i kus podrečanského bazaltu,^[492] a on mi odpovedal, že sa v ňom môže nachodiť i zirkon.^[493] Ďakuje i za pohostinstvo u zaťa Teschlera i u nás, a sľubuje mi poslať niekoľko svojich geologických brožúr.

Milo Csaszkóczy, súc kráľovským lesným, 26. októbra sa žení; Anna, dcéra, je zasnúbená Pavlovi Balážovi, tiež lesnému, a Karol, druhý syn, slúžiac u Koburga, očakáva stanicu za lesného.

At. Fodor 30. októbra 1879 následkom výzvy ministerského radcu pána Antona Pécha vzdal sa zbierania nerastov a behá za chrobákmi, najmä za motýľmi.

Ján Francisci 20. októbra lamentuje, že ani Lipovianska maša ani Žarty a rozmary, ako vôbec ani jeden podnik v našej literatúre, sa nevyplatí.

Chcú vydávať Divadelného ochotníka^[494] v polročných dobách. Potom veľké dielo a k tomu zbierajú prostonárodné nápevy^[495] zo všetkých strán a Dobšinského povesti.^[496]

Martin Čulen 7. decembra píše, že bol uňho na mena Július Plošic, čo ho veľmi tešilo; boli veselí, banuje, že som i ja tam nebol. Milo mu je počuť, že môj zať Teschler bol v Levoči jeho žiakom.

Anton Hlavatý z Černovíc spomína, že dreva sa málo predalo, a grécko-zjednotené kňažstvo potrebuje peniaze. V tom okolí veľmi zúri difteritis; v niektorých obciach päťročné deti celkom vymreli. Čo sa týka Tomaszczuka, černovského vyslanca na rakúskom sneme, bol juristom a stal sa univerzitným profesorom. A stal sa ním tak, že sa na všetko dal upotrebiť. On je zavše Rumunom, zavše Bulharom a stal sa Veľkonemcom. No a takýmto pokračovaním prišiel k juridickej profesúre na černovskej univerzite. Táto univerzita je nemecká a má dohromady asi dvesto poslucháčov. Polovica z nich sú rumunskí teológovia, ktorí ostali verní svojej národnosti a znemčiť sa nedajú. Cieľ, dovábiť mladíkov z Haliče a zo Sedmohradska, sa nedosiahol, stadiaľ poslucháči nedošli, a tridsať profesorov musí sa uspokojiť s tým malým počtom študentov.

Mariška s manželom bývala vtedy na námestí, v dome vtedy menovanom u Stöhrov — tam, kde pred štyristo rokmi prebývala kráľovná Mária. Bývanie to na prvom poschodí pekné, ale sa zle kúrilo. Tri izby boli na rínok a jedna proti dvoru, s pekným výhľadom do diaľky. Medzi touto izbou a najväčšou rozprestierala sa alkovňa, ale bola málo osvetlená a slúžila viac len za úzky priechod. Deti sme si často navštevovali a ony nás. Ale nám bolo dobre!

*

Rok 1880 vyznačuje sa chorobami a veľkou nehodou, ktorá zastihla kremnické mesto, a to najviac rínok, tým, že sa začala zem pod mnohými domami horizontálne a vertikálne hýbať, čím sa staviská pukali a hrozili porúčať sa. Choroby sa týkali mojej ženy a mojej dcéry, a obe boli nebezpečné. Akýkoľvek bol tento rok nešťastný, predsa nás boh zachoval a zachránil, a všetko sa skončilo šťastlivo.

Štefan Daxner ďakuje mi za povšimnutie na mena — na vianočné sviatky — a pripomína mi 1. januára, že ešte ani jedno z jeho detí nie je opatrené, to jest samostatné. Anna^[497] je doma a teraz po prvý raz má vystúpiť pred obecenstvom v divadelnom kuse Drotár sťa kuchárka. Ivan^[498] študuje na technike vo Viedni, Štefan^[499] chodí do IV. gymnaziálnej triedy v Banskej Bystrici. Päťročná Oľga^[500] chodí do tisovskej školy, aby sa učila a naučila — sedieť. — 28. decembra píše, že v čas ostatných menín boli u neho okrem tisovských priateľov len Malatinskovci^[501] a Daňo Lauček^[502] z Píly. Jedni sa zhovárali, kým sa druhí hrali v karty. Vtom zrazu vonku rozsvetlenie, spev a pochod, pod vedením Sama Daxnera^[503] vystúpenie zakázaného hasičského zboru.^[504] Prišli a postavili sa do radov na dvore, kde sa i rečnilo. Potom sa mužstvo — najviac remeselníci — počastované chytro improvizovanou večerou, bavilo pri najlepšej nálade.

Karol Kuzmány sľubuje mi na môj dotaz 6. januára, že náhle to jarný čas dopustí, poslúži mi žiadanými horninami. Asi tri hodiny od Terstu je ten vychýrený kameňolom so skamenelinami rakov a rýb vo vápenci; takého druhého miesta — čo sa týka ich objavenia a nálezov — v celom našom mocnárstve nieto. Stade mi pošle kusy do mojej geologickej zbierky. 26. augusta píše mi z Turčianskeho Sv. Martina, že budúci deň dôjde do Kremnice s troma svojimi synmi, aby som im zatiaľ vykonal povolenie obzrieť mincovňu.

Moja testiná zase upadla do starého, nám už do sýtosti známeho paroxyzmu:^[505] kupovať panstvá pre deti — ale nie za svoje peniaze. Beliansky farár J. Samuely nám totižto 15. januára dáva v jej mene na známosť, aby sme si kúpili majetok v Toporci, ponúknutý na predaj po akomsi umretom Liskajovi. Že je lacný, dostať ho za päťdesiattisíc zlatých. Aby som šiel do penzie, a tam aby som sa zahniezdil. No ale tých experimentov už mi bolo cez hlavu dosť. A že keď sa ja na to nedám, aby môj zať, zavesiac profesúru na klinec, stal sa zemským pánom. Prečože nie, však i Lincoln^[506] bol vyučeným krajčírom, šil nohavice, a stal sa predsedom Spojených štátov severoamerických, kým ho nezahlušili. No a Cincinnatus^[507] v Ríme? Ale my sme ani tamtým ani týmto neboli. Ona že vždycky vypráva o odpredaji Krížovej Vsi, nuž, ale ktože tomu verí? Tesť sa pomerne dosť dobre cíti, a keby nohu kus za sebou nevláčil a do nohavíc vliezť chcel (čo nechce urobiť zo strachu pred odvedením do blázinca), mohol by — ako Samuely píše — u seba i spoločenské cerkly vydržiavať.

Anton Müller dopytuje sa 18. januára o hrozivej katastrofe prepadnutia mesta Kremnice. Humoristické listy že podali podobizeň otca Hurbana s nasledujúcim podpisom: „Ani nevíme, zdali mohli bychom nový rok lépe začít, jako se starým Hurbanem.“ Umelecká beseda vystavila sto štyridsať kníh zábavného a vedeckého obsahu, ktoré hodlá darom odoslať Slovákom. Spisovateľom Rudolfom Pokorným na 4. júna sú povolaní dvanásti slovenskí študujúci v Prahe do jeho pätnásť míľ od Prahy vzdialeného rodiska, Heřmanovho Městca, na slávnosť, usporiadanú tamojším meštianstvom. On sa postará o ich príchod a pohostenie. Medzi inším dajú mešťania múku a čo treba a Slováci majú potom sami variť bryndzové halušky a tiež guláš, pričom sa bude spievať a od zeme tancovať. Pri tejto príležitostí urobili tiež vychádzku na starý hrad Lichnice, povestný najmä z husitskej doby a stojaci na blízkom kopci. Müller mi zovrubne opisuje priebeh tej slávnosti. Mená zúčastnivších sa sú: Rudolf Pokorný a Jozef Holeček^[508] — českí spisovatelia; študenti: Štefan Názor — Dalmatínec; Ján Herben,^[509] Arpád Kríž — Moravania; Slováci: Gustáv Augustíny, Ján Pastorček, Julko Bánik, Jaroslav Vlček,^[510] Pavol Kramár, Ján Gallay a Anton Müller. — 2. septembra ma Pokorný cestou Müllera pýta, aby poslal do jeho humoristického časopisu Paleček humoresku a cigánske anekdoty. Podľa listu písaného 12. novembra umienil si Müller zanechať po skončení štúdií Rakúsko-Uhorsko a vrátiť sa len potom, keď sa tunajšie pomery na lepšie obrátia. Inžinierstvo zanechal pre chudobu, lebo na kreslenie nevládze potrebnými prostriedkami, a venuje sa profesorskej dráhe v odbore matematiky a fyziky. Jednako stal sa štátnym merníkom v Bulharsku a vodí sa mu dobre.

V tomto roku (1880) v mesiaci februári dialo sa v našom meste čosi také, o čom málokto sníval, a nikto tušenia, nikto predstavy nemal. Kráľovské slobodné a hlavné banské mesto Kremnica, ktoré povstalo na základoch odvekého baníctva, podryté tým istým základom, počalo sa klátiť, rúcať a prepadúvať do zeme. Baníctvom zadovážilo si existenciu, a po stá rokov baníctvo zakopalo mu tú jeho existenciu. Asi pol hodiny západne od mesta, hore — v takrečenom Eindecku — už oddávna vidieť, že veľká čiastka vrchu, od stá rokov podkopaná, kľakla do zeme, ale také v meste badať nebolo. No keď hlad za zlatom — auri sacra fames^[511] — pri všeobecnom ubúdaní zlata nútil i pod mestom v črevách zeme bystrejšie rýpať, a tým vyhĺbené priestory pre ušetrenie nákladov zameškali zapraviť, nastalo i tu to, čo sa nikto nenazdával. Na šťastie pre mesto, nešlo to náporom, ale malým voľným krokom. Ľudia bývajúci okolo rínku pozorovali na múroch, sklepeniach, pivniciach, dlážkach atď. škáry, škáry sa pomaly šírili a dĺžili, ľudia v spaní boli budení pukaním — napríklad farár Imrich Belházy — a padaním vakovky na tváre, videli nerovnosť dlážky, napríklad vo františkánskom kostole atď. Keď to takto neustále išlo, ba na niektorých miestach v brehoch i zem sa pohybovala, nastal poplach, a ľud — najmä na rínku — bol zdesený. Z jednotlivých zvlášť ohrozených domov obyvatelia museli byť preložení do druhých bezpečných, napríklad z katolíckej fary. Zvesť o prepadnutí Kremnice rozniesla sa po celom šírom svete; kdežeby nie, však kremnické dukáty cvendžali po ďalekom svete a vrchnosti nižšie i vyššie boli pobúrené. Písalo sa o Kremnici na všetky strany — veľa, pravdaže, i nepravdivého a prehnaného.

Pekný, koncom 18. storočia vystavaný farský kostol na námestí, s bočnými peknými vežami, bol, ako nebezpečný, zamknutý. Veže klonili sa od kostola natoľko vbok, že povraz, pustený spod krovu veže nadol, od kolmej čiahy pri spodku sa odchýlil asi pol druha metra od základu veže. Dali pretiahnuť silné železné žrde, zvonku zaklinované, vedené cez obe veže a cez chór. Žrde boli spočiatku voľné a dali sa niečo i rukou hundať, ale o dva-tri dni, ako som sa presvedčil v prítomnosti inžiniera Gerstnera, už tak tuho boli natiahnuté, že nielen nebolo ich možno rozkývať, ale niečím udrené, vydali vysoký hlas sťaby struna — znak toho, že veže, akoby sa na seba hnevali, počnúc od vrchu klonili sa nabok. Pretože byt našich detí stál asi päťdesiat krokov od ľavej veže, uznali sme za potrebné, až kým sa veci ustália a zabezpečia, preniesť ich k nám do riadovej fabriky. Úbor sme odniesli — nakoľko sa to mohlo stať — do zadných čiastok domu, aby tak pri možnej katastrofe mohlo byť náradie zachránené. Medzitým sa vrchnosti radili, a čo vedeli a mohli, robili na zachránenie mesta. Štát dal desaťtisíc zlatých; banské kapitánske vrchnosti pilne a prísne skúmali pod zemou, a našli tam skutočne zo strany gverskej správy „Sigismundy“ prechmaty a nedbanlivosť. Ženúc sa za zlatom, vybrali pod mestom veľké diery, ktoré zameškali zapraviť, a okrem toho tak vysoko sa škriabali, že na niektorých bodoch medzi dolňami a povrchom zeme hrúbka neobsahovala ani dvadsať metrov.

Ako povedali svedkovia, v tých dolniach bolo počuť rachot vozov, pohybujúcich sa ulicou, čiže rínkom. A čo viac, hovorilo sa, aby dozerajúcu vrchnosť preľstili, keď vybrané podzemné priestory zanechali a nevyplnili, založili ich len spredku na zastrenie očú, to jest jednoduchým múrom, sťaby bolo všetko podľa predpisu zapravené. A tak tlak zhora a voda zapríčinili tento pohyb zeme. Následkom toho bolo veľké roztrpčenie najmä oproti gverskému správcovi Alojzovi Pecháčkovi. A Pecháček — sťaby oraculum^[512] — veľmi vplyvný muž pri meste, bol tu veľkou závažnou autoritou, no autorita pošla za jeho baňou. Nad farským kostolom vyniesli výrok, že pre jeho hrozivý stav je nesúci k službám božím a má sa rozobrať, pováľať. A tak sa s ním a jeho peknými vežami stalo. Istý staviteľ Storno, pôvodne vyučený kominár, vyslovil sa síce, že by ho on zadrôtoval, a tak že by zasa mohol byť odovzdaný povolaniu, no už neosožilo, lebo netrúfajúc mu, kostol už rúcali. Prv, kým k tomu prikročili, ho vyprázdnili, a na ten cieľ bol povolaný dobrovoľný mestský hasičský zbor, a tak náradie vyťahovali von oknami; kladúc svätým okolo krku žinky, ťahali ich do výšky. Tieto sochy rozbehali sa potom po druhých kostoloch a ostatok putoval do mestských skladov. Trosky rozbúraného kostola rozvážali miesto štrku po bližších-ďalších uliciach a cestách. A teraz, kde stál ten hrdý kostol, je hladká dlažba. Prednejších mestských pánov, pochovaných v krypte, pozbierajúc dovedna ich kosti, pozdejšie vyviezli a pochovali v mestskom obecnom pohrobišti, kde im zase vyspevovali „Requiescant in pace“ — a istotne nie posledné, lebo zasa po vyplnení cmitera budú znepokojovaní, a zo svojho pohodlného ložiska vyburcovaní.

Nuž takí biedni sme my to ľudia, ešte ani po smrti nám nedajú sľúbený pokoj, a to nielen nám obskúrnym malým človiečikom, ale ani svetochýrnym faraónom, Ramzesom sa lepšie nevodí.^[513]

No toto o kostole. Pri ňom a za sv. Trojicou — touto sochou, stavanou tiež v 18. storočí z vďaky za prestáty mor, za cenu šesťdesiattisíc dvadsiatnikov — sa tiež pozdĺž starej dolne zem kľakla. Pred mestským domom udreli kolmú jamu, aby ňou mali najkratší a najvoľnejší prístup k tým baníctvom utvoreným jaskyniam, to jest k najhlavnejším hriešnikom priepadísk. A keď sa to dohotovilo, dali sa do vypĺňania tých podzemných dier dovezeným skálím a rumami. Ľudia o inšom nerozprávali ako o prepadnutí sa mesta a inším sa nezapodievali ako pozorovaním škeriacich sa stien, a aby to tým ľahšie mohli stopovať, zaliepali papierom škuliny, pilne pozorujúc, či sa prilepený papier trhá, či nie. Ešte pár rokov pozdejšie erár skrz môjho brata Adolfa, predstaveného jamy „Anna“ na Piargoch, dal cieľom stavania novej mocnej mincovnej budovy zapraviť vyhĺbené podzemné jamy pod tým staviskom skalami; aby sa to bezpečne mohlo stať a na to erár vykázal desaťtisíc zlatých.

Pri tejto príležitosti odhalili v krypte zboreného kostola zaujímavé starožitnosti. Od 14. storočia jestvujúca kaplnka — potom zaniknutá na priestore farského kostola, vystavaného v 18. storočí, tiež poskytla zachované strapy starých zvláštností. Pred vchodom — pravda už dávno nejestvujúcej kaplice — našli a vykopali v mojej prítomnosti hrob a videl som na vlastné oči a rukami som hmatal kúsok zeleného súkna, bezpochyby parádnej banskej čiapky, aké i teraz ešte vídavame, potom kúsok remeňa — iste zo zadu a červenastý pás z ťavej srsti, aký sa možno nosil okolo drieku. Azda to bol tam pochovaný majiteľ banského závodu. Pod bývalou bránou pri Sv. Jáne, potom pre lepšiu istotu roznesenou — lebo sa pukala — ťahala sa od vyšného konca mestského domu zapadnutá dolňa; keď ju skúmali a riadili, okrem veľa vody — teraz odtekajúcej poza mestský múr — našli banské kladivá, pravda, zhrdzavené, a peniaze z doby Rákoczyho „Pro libertate“.^[514] I v pivniciach našli tu i tu staré banské jamy, azda takých podujímateľov, čo potajomky pracujúc, chceli týmto spôsobom vyhnúť povinným daniam.

Dalo by sa ešte mnoho písať o tomto predmete, ale každá kázeň má svoj ameň. Keď sa tak zo všetkých strán k tomu pracovalo, aby sa ďalšie pokojné bývanie obecenstva zabezpečilo — čo sa, pravda, nemohlo stať šmahom a išlo s nemalými obeťami (kostol s vežami, ako sused bývania našich detí, už boli zmizli) — potom sa zas naše deti navrátili do svojho bydliska na rínku.

Dr. Fr. Schillinger v svojom liste, písanom 4. februára 1880, medziiným spomína, že dr. Rombauer išiel do penzie a býva v Budapešti. Na jeho miesto je vymenovaný dr. Téry,^[515] operatér a viac ako operatér — náruživý turista; v tomto odbore je preslávený a hen v Tatrách na jeho uctenie pomenovali akúsi vynikajúcu zapustenú skalu, na ktorú sa teraz škriabu, Téryho skalou. Je dvadsaťsedemročný, otec troch detí a zať bývalého ministerského radcu Mészárosa. Dlho sa tento silný chlap v Štefultove nebavil, ale ako neposedný turista pobral sa zas kamsi na druhé, vyššie miesto.

V tomto roku administráciu lesníctva poprevracali čím hore tým dolu. Či to veci k dobru poslúži, ukáže čas.

Alexander Selymessy — quondam^[516] Seidenschwanz — kráľovský banský kapitán v Banskej Bystrici, mal za ženu dcéru Jozefa Zechentra. On mi píše 25. februára, že v čísle Pester Lloydu z 12. februára 1880 stojí, že istý milionár Ott umrel bez dedičov vo Viedni a tamojší súd vyzýva zdanlivých Ottových dedičov, aby sa hlásili do 23. mája. Podľa jeho vedomia mal byť tento Ott i s nami v rodine — pravda, ďalekej — skrze Fričkovcov, ako sa povedá, „keď sa pŕhľava dotkla plota“. Banský schematizmus z roku 1854 spomína Karola Otta ako banského účtovníka v Oravici. Aby som písal na Jána Abt-Apátiho a na môjho brata Eduarda do Banátu, že by sa po dokázaní príbuznosti s tým Ottom mohli porobiť pri súde ďalšie kroky. Výsledok tohto kutania bol pre nás „fungum“.^[517]

Podľa článku o katastrofe mesta Kremnice, uverejneného v Národných novinách a podľa môjho listu o tej istej veci zložil Dionýz Štúr článok a dal ho vytlačiť pod mojím menom vo Verhandlungen der k. k. Reichsanstalt.^[518] Dňa 21. júna píše, že študuje skamenené drevá bylín. Oslovuje ma, aby som mu zaopatril, ak mi možno, drevo a ovocie limby (Pinus cembra) a k tomu nielen zo pňa, ale drevo i z koreňa, lebo toto líši sa od druhého pri mnohých drevách v ústrojnosti. Má už do tisíc kusov rozličného dreva. Tým by si mohol niekoľko dní v laboratóriu kúriť. Je to predmet zaujímavý a drobnohľadom ešte málo skúmaný. Dostane od „Handels a Gewerbekammer“^[519] osem debien rozličného dreva z francúzskych kolónií. Ja som mu medzitým podľa jeho potvrdenia zo dňa 18. augusta, už bol poslal žiadané exempláre limby. Pôjde do Drážďan, Kamenice a Lipska, kde jestvujú početné zbierky drevín, a bude študovať. Dňa 3. novembra mi zvestuje, že Cisárska akadémia vied ho vyvolila za úda a musel, vyzvaný, zostaviť a podať vlastný životopis. Podľa toho od r. 1847 až po 1880 vydal dvesto štyridsaťdeväť vedeckých diel, z ktorých niektoré predstavujú objemné bachanty. A tak Nemci uznali i Slováka za hodného stať sa údom svojej vedeckej spoločnosti. — Už bol v horeudaných mestách, kde študoval drevá fosílnych bylín. — Je to špeciálnosť Saska, že ich „calamity“ v červenom pieskovci^[520] sú tak zachované, že okrúžlené žabicou, nie sú stlačené, ako to býva v kamennom uhlí, ale ony nestratili na hrúbke, objeme, to jest nezmenili svoju podobu a organizáciu. — 27. decembra mi vyčíta, že som nevrlý, a to už vraj i z toho vysvitá, že som dávno nepísal do Národných novín. Darmo je, podotýka, že sme už päťdesiatroční, býva to všakovak. Nuž ale preto neochabnime; rýľ a motyka blyštia sa práve vtedy, keď sa nimi usilovne kope.

Sestra Petronela robí v liste 11. marca vonkoncom nemiestne vtipy o nešťastnej kremnickej nehode. Keď Brezno vyhorelo, nešeredne lamentovala; nuž a či je nebezpečenstvo prepadnutia sa azda veselšie od ohňa? Ba veru kremnická nehoda už i tým bije do očú, že ten spôsob zavítania nebezpečenstva a škody je nezvyklý.

Andrej Kmeť,^[521] prenčovský farár, pýta odo mňa 12. marca zbieročku systematicky určených kovov. Tejto žiadosti som podľa možnosti vyhovel. 4. mája ma uvedomil, že tie minerálie dostal. Jeho najväčšiu pozornosť vzbudil čierny opál, nájdený v Jastrabej. Dva roky sa zháňal za mineráliami, potom nechajúc to stranou, hodil sa s veľkým zápalom na botaniku, kde to potom ozaj ďaleko priviedol; on a Holuby sú ďaleko známi botanici. — Homero callis flava^[522] podľa neho rastie často na Sitne a Paradízi, taktiež Lilium bulbiferum.^[523] — Hazslinszky^[524] mu určoval kryptogamy^[525] hubky a lišajníky, a teraz už pomocou drobnohľadu, pravda, len štyristokrát zväčšujúceho — hoci s veľkou námahou — určuje ich sám. Lilium martagon^[526] majú i oni, ale nemajú u nás okolo Kunešova také časté Scorzonera hispanica.^[527] Naša kremnická flóra blíži sa viac karpatskej, čo by som však ja tak bez okolkov tvrdiť nechcel.

Môj dobrý priateľ Štefan Závodník 12. marca sa pre hroziacu kremnickú záhubu o nás obáva a radí nám, aby sme čím skôr to miesto opustili, a že veru škoda, že sme sa radšej neusadili v Podskalí, kde by nám podobná skaza nehrozila. — Náš Pongrác,^[528] považskobystrický farár, umrel a stadiaľ početní mešťania oslovili Závodníka, aby tú faru pýtal, oni že ho vďačne budú voliť. Ale on je už starý, nevládny, a hoci priam chudobný, predsa volí umrieť tam medzi svojimi dobrými farníkmi, kde toľko rokov zdarne účinkoval — tam v svojej Pružine.

Július Plošic 25. marca stal sa gverkom, to jest lamentujúc na zlatú žilu, ktorá ho nešeredne prenasleduje. Hreší na krupinskú úrokovňu. — 13. augusta sa dozvedel o biskupských veciach… Ján Kluch, špaňodolinský farár, podal prosbu o uprázdnenú slatinskú faru, ale nechcel pristať na biskupove podmienky — a sa rozišli. Tak urobil biskup i s Trúchlym, Antonom Knoppom^[529] a so Šándorym.

2. decembra Plošic mi opisuje históriu Behaciovského klamstva, ako pod menom „Jarabinský“ oklamal Chrástka a jeho. Pred pár rokmi prišiel tento vták, podľa zamestnania roľník zo Žakýla pri Teplej, podľa remesla bezočivý prebitý šudier a impostor, k menovaným pánom farárom, aby sa ponáhľali do Močiara pochovať pána farára Zimmermanna. Chlapa nachovali a obdarovali a vybrali sa z Podhradia hrozne planou cestou chotárom, aby svojmu dobrému kolegovi preukázali poslednú česť. Ako sa už vypotení dotrmácaní blížili k Močiaru, počuli veselo a krásne vyhrávať na husliach a tie premilé hlasy vznášali sa na vzduch farskými otvorenými oknami. Naši zadychčaní páni farári pozrú prekvapení jeden na druhého: takto hrať na husliach môže len Zimmermann, a to zaživa. Zdravý Zimmermann svojich ochotných spolubratov vďačne a zaživa občerstvil dobrým karom a sľúbil sa im svedomite odslúžiť tým istým. Táto história časom prišla do zabudnutia, až sa znovu a novým výčinom ohriala. A zas na škodu Plošicovu.

Samo Ruttkay, bývalý mičinský evanjelický farár, prestúpivší na katolícku vieru, baví sa v Chorvátskej, chce sa stať farárom, ale sa mu to nedarí. Písal i brožúru v národno-náboženskom duchu,^[530] a to mu tu v Uhrách, ako tam, zahatilo v oboch cirkvách postup. Strossmayer mu vraj odporúčal, aby sa obrátil na olomouckú diecézu. A preto písal — teraz až hen zo Sarajeva — na Plošica, aby zaňho tam účinkoval. „Ako keby vraj olomoucký arcibiskup bol mojím strýkom,“ dokladá Julko. Chudák Samko Ruttkay, pekný a milý chlap, svojím časom kus rapľoval. A mladý, odlúčený od ženy — rodenej Margóči — umrel v cudzine.

Dňa 30. marca Paľo Kuzmány sa zas zberá na cestu do Korutanska k jazeru Vrba. Tam sme ho pred troma rokmi navštívili na našej ceste do Talianskej, Tirolska a Korutanska. Ta chodil temer každý rok tráviť letnú chvíľu do Veldenu. Pozdejšie si tam vystaval vilu.

Hrončiansko-podbrezovské železné závody podľa dr. Toelgovho uisťovania pri všetkých a všakových martinských a bessemerovských experimentoch^[531] predošlého roku zas vykázali deficit asi na štyristotisíc zlatých. Nabudúce majú prestať lesné direkcie a miesto nich prídu lesné úrady. Teda inšie pomenovanie, a vec azda tá istá. Aj štiavnická banská direkcia má byť zjednotená, tí mnohí prísediaci banskí páni radcovia budú odstránení do pokoja a veci majú sa zatým odbavovať kratšou cestou — bez ich prikývania hlavou.

Toelg mi 4. decembra píše, že tiež Záhreb bol navštívený zemetrasením. Veže pokrútilo a náhrobníky pretislo z pôvodného miesta na susedné. Jeho syn Vilko slúži ako kráľovský lesný pod záhrebskou lesnou správou vo Fužine pri Rijeke, kde kedysi slúžil Leitner, Minkin otec, a bol obľúbený. Poslali ho na revíziu až do krajov mne tak prepamätného Zagoria — krajov, kde leží i Radoboj. Od nového roku hrončiansko-podbrezovské železné závody odpadnú od štiavnickej banskej správy.

Náš bývalý vrúcny priateľský krúžok v Brezne — podľa správy Janka Čipku (4. apríla 1880) — chladne. Každý má svojho moriaka. On pre straty v železných dielňach v Topoľčanoch a na Grlici a k tomu družiaci sa chybný sluch. Samovi Lopušnému jednostajne postenáva žena a Kozelnického tlačia ekonomické plány všetkého druhu. Kúpil dom po Natánovi Čipkovi. 26. mája Čipka píše, že pred týždňom bol veľký mráz. Kvitnúce stromy, zemiaky, zeleninu — všetko zima skántrila, a k tomu od Kuchinkovského domu až po Doboša zhorelo šesť domov.

Mikuláš Ferienčík sa 21. apríla ponosuje na závrat, je päťdesiatpäťročný, tlstý a obáva sa pošinutia. Syn Jána Francisciho je v Rusku v Kostrome profesorom nemeckej reči.

Dr. Toelg zmienil sa 4. mája o kremnickej záhube, ktorú vraj zapríčinila nedbanlivosť banského správcu Pecháčka. Spomína i to, koľký zástoj hrával tento človek v kremnickom meste. Maxo Glanzer stal sa šéfom železných závodov v Diós-Győri a nebude viac podriadený ministerstvu financií, ale ministerstvu obchodu. Hronec-Podbrezová príde pod osobitnú správu železných diel v Budapešti. Ľubietová hľadá lekára; vypísala súbeh na päťsto zlatých platu a od eráru osemdesiatšesť zlatých odmeny. Prvý vyvolený lekár ani sa neustanovil, ale poslal zástupcu s požiadavkami tisíc zlatých platu od mesta a dvesto zlatých od eráru, slobodný byt a drevo atď. Rozišli sa. Lekár, vyvolený v druhej voľbe, sa ani neustanovil.

Július Plošic 30. mája mi zvestuje, že Marci Čulen pýtal svätobeňadickú faru. Dobre mu prajúci ostrihomský kanonik Juriga zhováral sa strany toho s primasom a odpísal mu primasove slová: „Hoc non potest esse. Si Benedictus esset in meo patronatu, absque omni quaestione illi conferem, sed capitulum se non potest compromittere; habet in suo patronatu viros, qui petent Benedictum.“^[532] I tak by Čulen bol utratil, lebo kapitula už viacej nechce platiť šesťsto zlatých, ktoré predošlému farárovi dávala ad personam.^[533] A okrem toho Čulen v Čake viac pokoja zažíva ako v Beňadiku, čoho mu je nadovšetko treba.

Dcére Mariške následkom nešťastného žartu, pri ktorom bola nastrašená na schodoch, predčasne odišiel plod. Veď, keď i nie razom, ale pozdejšie mala nebezpečné následky. Krvotok sa v máji zúrivejšie opakoval — v takom stupni, že sme sa i najhoršieho mohli obávať. Náramná slabosť a úpadok. Bledá bola ako z vosku, a už i sama nad sebou zúfala. Naše položenie voči tomuto, zo štyroch už len jednému dieťaťu, bolo hodné poľutovania. Spása očakávala sa od vyhnianskych kúpeľov, v tomto odbore chýrnych, a to plným právom. Ale čo? Chorá bola taká zoslabnutá, že na odvážanie nebolo možno ani pomyslieť. I keď sme nechceli, museli sme v bázni čakať, kým sa koľko-toľko vymotala. Primeraná opatera, chova a jarná chvíľa pomaly, ale predsa prispeli k tomu, že sme sa mohli odvážiť presťahovať ju do kúpeľov. Pani Privorská jej zaopatrila hospodu, a tak počiatkom júna, v prvý týždeň, vybrali sme sa na dvoch príležitostiach a s pánombohom na určité miesto. Ja, Milka, Mariška — na našom koči pozorne a pomaly, aby sa netriasla, a na fabrickej príležitosti za nami viezlo sa Mariškino rúcho. Ale čo ako opatrne sme zachodili s chorou touto cestou, ona stonala, a následky nevyhnutného drgnutia kolies tu i tu na kameň, alebo na jamách vyjarčenej cesty nevystali a zakúsili sme čo najnepríjemnejší výjav v samom kúpeli. Ako sme zastali a hostia sa práve v hustých skupinách preháňali po prechádzke, Mariška zastenala, že ju zastihol tuhý krvotok. Vtom pribehla obsluha skladať nás a naše veci. A že Mariška nemohla sama ani z koča zísť, tým menej kráčať, vzal ju silný hostinský paholok coram publico^[534] na ramená, a krv mu kvapkala dolu rukávom. Len sme sa plnou parou ponáhľali do izby, a že kočiš ešte nedošiel s rúchom, prestreli sme môj biely gutaperčový dažďový plášť na prázdnu posteľ a vyložili sme úbohú apatickú dcéru na ňu.

Takýto sme mali úvod do Vyhieň… Keď už potom došiel úbor, utíšila sa po kuse i chorá. Za času jej päťtýždňového tunajšieho pobytu podelili sme sa s mojou ženou čas tak, že cez jeho polovicu bavil som sa pri chorej ja, cez druhú polovicu ona. Šlo to spočiatku veľmi pomaly k lepšiemu, ale konečným koncom bol výsledok nad očakávanie skvelý. Ako rečeno, sprvopočiatku sa ledva z miesta hnúť mohla, len čo práve do kaďového kúpeľa prešla; potom už vždy kráčala ďalej a ďalej, až zvýš vyhnianskych kúpeľov oproti obci Vyhne — ta, kde si na rozhraní smutný anjel strážca husacím perom šparchá zuby.

V ten čas ešte stavisko, takrečená Heltovská hospoda, nestálo. Na tom mieste bol nepatrný domec vdovy bývalého kráľovského ránhojiča Lažanského. Staré stavisko, na spodku vlhké, bolo preplnené hosťmi. Aj pekný nový veľký kúpeľ na hornom konci ešte tam nebol. Park len práve čo zakladali. V prázdnych, nudných hodinách som sa prechádzal po okolí, geognozoval som na takzvanom skalnom mori, kde sa vo veľkom množstve nachádza dodrúzganý, významne pekný rhyolit. Neďaleko neho je osihotený peniažkový — numulitový — vápenec. Na západ od kúpeľa jestvuje stará opuka (tonschiefer^[535]). V samom kúpeli je dosť šumný travertín,^[536] ako vodná usadlina teplých žriediel. Blúdieval som po bližších-ďalších chodníkoch a z jedného takého oproti kúpeľom, v samom susedstve spomenutého rhyolitu, som naponáhle odkreslil vyhnianske stredisko. Spoznal som sa so Sokáčom, rodeným Hrončanom, veľmi inteligentným lejárom v tamojšom Kachelmannovskom železnom závode. Bol to poctivý, pilný, majetný, prebudený a sebavedomý Slovák. Druhý jeho brat bol tiež v dobrom postavení: v železnom závode v Hlobnici (Gloggnitz) v Dolnom Rakúsku pod Simmeringom. Tretí, ako zámočník, tiež zastupoval značnejší stupeň v Pešti. Tamten prvý mal vo Vyhniach v západnej dolinke i svoj vlastný dom, bedlivo opatrovanú záhradu, plnú kvetmi a ovocnými stromami a s veľkým včelínom, kde prišlým hosťom okrem hospôd slúžieval i chovou. Škoda chlapa — už hnije!

Moja žena s dcérou sa obznámili a spriatelili s druhými paniami. V susednej izbe bývala pani baróna Iľugu, ktorý zastával vo Zvolene malý úrad. Bola to dobrá osôbka, ale kus podstrelených mozgov. Keď sa vracala podvečer z prechádzky, vláčila so sebou kopu čečinovej haluziny, ktorou si steny na hospode od vrchu do spodku vytapacírovala. Ženičky, keď ju videli stonajúcu fučať pod toľkým bremenom, boli tej mienky, že fabrikuje doma omelá a zasiela do svojho domova, kde toho iste mať nebudú. Zišli sa s Ľ. Turzovou manželkou, ktorá sa tam bavila a liečila i s malým synčekom Ivanom. Spoznali sa i s dobrákmi starými Faragóvci. Títo tichí starkí predstavovali verný obraz Filemona a Baucis.^[537] A okrem toho ešte nasledovalo niekoľko povšedných kúpeľných známostí.

Ešte sluší pripomenúť, že tí znamenití traja Sokáčovci ako chlapci chodili robiť do podbrezovskej mechaniky ako učni. V ten čas úradoval v Hronci pri pokladnici originálny človek, menom Geržo. Bol to veľký pijak a impostor, ale len istým pravidelným časom stal sa opravdivou dúhou, keď to prešlo, bol tichý, pilný, triezvy a veľmi skúpy. Srdce mal dobré. Z dobrej vôle dával v mechanike tým všakovým hrončianskym zámočníckym nezbedníkom hodiny z matematiky, mechaniky, fyziky a z tých — okrem iných — pošli i naši Sokáčovci. Stadiaľ pochodil i v celej krajine chýrny sochár Huszár,^[538] syn opatrovkyne v hrončianskej kráľovskej robotníckej nemocnici. Tento mimoriadne slávený prepil si rozum a zahynul v Leopoldovom poli,^[539] v ústave pre pomätených. Škoda! — Počiatkom júla, ďakujúc bohu, odviezli sme vyzdravenú Marišku domov.

Eduard Lackner 8. júla zaopatril a vyskúsil mi vreckové strieborné hodinky za dvadsaťosem zlatých; teraz by stáli najviac ak desať zlatých, pre veľkú fabrickú produkciu, a že v ten čas striebro takmer dvojnásobne drahšie bolo než teraz: vysoké ážio. Retiazku nosím čo len od päťdesiatich rokov jednoducho železnú, ale niklovanú. Mám zlaté hodinky a zlatú retiazku, kúpené po stavaní železnice r. 1872 skrze Antona Hlavatého v Prahe, blízo za deväťdesiat zlatých, ale ich nerád nosím, milšie sú mi tieto skromné, privykol som na ne.

Zať pobral sa na nohy a cestuje. Opisuje mi 1. augusta svoju cestu; navštívil Žilinu, veľkolepý Súľov, Skalku a Trenčín; tam je uhospodený u dr. Brančíka,^[540] stoličného fyzikusa a známeho vrelého prírodoskúmateľa; Brančík má velikánsku, krásnu zbierku chrobákov-coleopter; je predsedom tamojšieho prírodovedeckého spolku. Nazad idúc zať sa stavil v Topoľčanoch. Vrátiac sa domov, onedlho zatým odcestoval k bratovi Antonovi, farárovi, do Štítnika, i s Mariškou, svojou ženou, kde sa zišli všetci traja Teschlerovci.

Pražská poisťovacia spoločnosť „Slávia“ vyvolila ma 12. septembra za svojho dôverníka a vyzýva ma, aby som sa zúčastnil na zasadnutí 19. septembra 1880 pod predsedstvom predsedu grófa Jána Harracha^[541] v Turčianskom Sv. Martine.

Svetozár Hurban Vajanský 14. októbra 1880 lichotiac môjmu spisovateľskému peru, prosí ma dopisovať do Slovenských pohľadov, redigovaných ním a Jozefom Škultétym.

Dňa 17. októbra cestoval kráľ Franc Jozef našou železnicou a tou príležitosťou stavil sa, ale nie na kremnickej stanici, ale na Piargoch. Chvíľa bola daždivá, chladná, a povolaní sme boli ta sa ustanoviť — obecenstvo, mesto, úradníctvo a všetko kráľovské banské, mincovné a lesné robotníctvo so všetkou príslušnosťou a parádou, ako to už vôbec býva pri takých slávnostiach. Už sme boli dokonale prechladnutí, pokropení, keď vlak dorazil na nádražie. Kráľ zišiel v rovnošate uhorského generála a zostúpiac na vystretý koberec, bol pozdravený tekovským županom. Za kráľom vykukol z vozňov prvý minister Tisza. Druhý za ním na schodíkoch držal sa barón Anton Radvánszky, ešte vtedy tiež turčiansky župan. Ešte sa ich tam viac z kráľovského sprievodu hemžilo. Všetko trčalo vo skvostných, zlatom, striebrom vyšívaných a obšívaných háboch. Predstavovanie bolo krátke, ba pán tekovský župan na podajedných — či náhodou, či schválne — celkom pozabudol. Celou čiarou železnice stáli v radoch robotníci. Slávnosť sa skončila, panstvo odcestovalo ďalej, zhromaždenie sa rozišlo, len oblaky a dážď sa rozísť nechceli a odprevádzali nás a panstvá, každého na svojej ceste rovnoprávne a dôsledne, ako sa na konštitucionálny dážď a takú vládu svedčí.

V Brezne, podľa správy T. Kováča, zasa dva domy zhoreli, akoby na dôkaz toho, že Brezňania sú veľmi ohniví ľudia a mesto akoby chcelo napodobňovať fénixa,^[542] ktorý po každom vzbĺknutí stával sa krajším a krajším. Tak potom ľahko uveríme, že Brezno, ak sa takým činom mieni okrášliť, nadarmo sa neusiluje tak často sa páliť. Ale vyniká ono ešte i v druhých, nie menej senzačných výjavoch.

Počiatkom novembra 188O bol som jedného dňa ako výborník v kremnickej sporiteľni a po skončení úradných hodín práve o 12. na poludnie, keď sme zatvárajúc účty účtovali pokladnicu, pribehol po mňa posol, aby som sa náhle poberal domov, že Milka zrazu ťažko prechorela. Neostávalo mi inšie, ako pokladnicu tak nechať a bežať domov. Milku, ktorú som doma opustil — síce už ponosujúcu sa, ale predsa na nohách — našiel som už bedákajúcu a bolestne krútiacu sa v posteli, pod Jelinou opaterou. Klalo ju a dýchať jej nedalo pri značnom stupni zimnice. Pri bedlivom skúmaní, prezeraní tušil som zapálenie pľúc a túto moju mienku postupujúca choroba a všetky jej úkazy potvrdili. Choroba sa vyvíjala pravidelne a hrozivo, ťažko. Pri veľa námahách, mnohom strachu a trpení silná Milkina telesná sústava nad chorobou, ba nad hroziacou smrťou zvíťazila. Po niekoľkých clivých týždňoch opustila lôžko. Ach, ale aká bola! Keď nás už dlhší čas po vstaní z choroby a zotavení boli navštíviť Kuchinkovci, Milku nachodili ešte takú premenenú, biednu, že podľa ich výpovede, keby ju takú na ulici náhodou boli postretli, istotne by ju neboli poznali.

Martin Čulen 19. novembra ozaj úprimne banuje, že Milka tak nebezpečne ochorela, a dáva nám tým najavo svoje vrelé priateľstvo, bratskú lásku a sústrasť. On nám bol úplne oddaný priateľ. 17. decembra sa teší, že Milka sa už cíti lepšie a volá nás s vďačným srdcom na zotavenie na Čaku — na jar, ktorá sa tam začína už počiatkom apríla a v máji už býva v opravdivom prúde.

Samuel Bodorovský, podľa listu z 24. novembra, s úľubou číta Pavlove Križkove výťahy z kremnického archívu a bojí sa, aby aj Kremnicu nezasiahla taká záhuba, ako Záhreb, keďže i tak základy kremnického mesta, ako sa to toť nedávno dokázalo prepadúvaním, stoja na slabých nohách.

Tohto roku, v letnom čase, išiel som v povinnosti ku chorým na Blaufus. Vyviezol som sa až vyše železnice, kde neďaleko strážneho domka ma čakala príležitosť. Ďalej sa viezť nebolo radno — jedno, že je cesta strmá, a po druhé, je nad všetko pomyslenie skalnatá, planá. Ako obyčajne, išiel som hore pešo. Po odbavení povinností hore vo výsosti poberal som sa dolu, stretajúc baníkov, vracajúcich sa domov z banskej roboty. Keď ma zazreli, živými posunkami a výkrikmi mi oznamovali, že sa mojej príležitosti zle povodilo: kone že sa splašili a s vozom krkolomne vpálili dolu železničným násypom tam do húštiny. Nevyčkajúc konca chýru, skokom som sa náhlil dolu k strážnikovmu bytu. Ale tam už nebolo ani koní, ani kočiša, ani voza a to robotníci, zamestnaní na železnici, už odpeľali domov. Mne hlásili, že kočiš, voľkajúci si pri koňoch na zemi, zaspal, a keď práve otvorom jasku znenazdania vyhrmel nákladný vlak — kone, zduriac sa, hodili sa priekom železnice dolu strmým a vysokým násypom. Šťastie bolo, že ešte zavčasu predbehli rušeň, a druhé šťastie bolo to, že oje dolu hrmiaceho vozíka búšilo prosto do stromu a sa zlomilo, a v tom sa opraty zachytili a obkrútili o strom a kone viac visiac ako stojac mohli byť pribehnutou pomocou vyslobodené a tak potom i s porúchaným vozom odvedené.

Ja som sa v planom duchu a s kyjakom v ruke poberal za nimi, ale dohoniť som ich už nemohol. Doma medzitým bolo veľké preľaknutie. Keď kone osebe a voz osebe dopravili do dvora riadovej dielne, kde sme bývali, práve umývala slúžka okno; na jej krik zbehli sa moji ľudia a nadišla ich hrúza, lebo keď mňa v tom klbku nezbadali, predstavili si, že ma už peľajú v plachte zakrvaveného. No ale skoro boli chlapmi poučení, že som ja pri tom nemal bezprostredne účasti; až som sám dobehol. A prvé moje bolo sadnúť si na dvore na kláte a skúmať voz a kone. Na voze okrem zlomeného oja ďalšej škody nebolo a kone tiež nemali väčšie úrazy, vynímajúc hlboké, srsti pozbavené švíky okolo nôh, zapríčinené zamotanými štverňami. Ale keby som bol na voze sedel ja s kočišom, keď sa kone splašili, čo by to bolo bývalo?

Roku 1880 rozbúrali Hornú bránu následkom nastavšej záhuby mesta, sčiastky už zatíchnutej. Na bráne boli vmurované emblémy^[543] z čias návštevy Jozefa, rímskeho kráľa — taký mal titul — pozdejšie cisára ríše. Teraz tie emblémy sú vmúrané blízo toho miesta na susedných budovách a predstavujú banícke a hutnícke závody. Aj staviská patriace k bráne boli rozobrané, a to miesto bolo zaujaté rozšírením mincovne. V týchto staviskách okrem hajdúchovho bývania boli i normálne školy, do ktorých chodili i teraz žijúce ženské osoby; takhľa, z prvého vzdelanostného žriedla tam čerpala i moja, teraz už deväťdesiatročná sestra.

V tomto roku mi bol povýšený ročitý plat zo sedemsto dvadsaťpäť zlatých ostatným kvinkvenálom na rovných osemsto zlatých, a to dekrétom zo 14. apríla. A túto sumu mám i teraz ako penziu.

Už som viac ráz spomenul, že tesťovci, najmä testiná, narádzala nám kupovať vždy a vždy druhé statky, čo však posiaľ vyšlo pravidelne nazmar. Lebo kupovať panstvá bez peňazí je len teória, a na to potrebných peňazí nám nedali — slúžili nám jedine dobrou radou. To, čo mala Milka v hotovosti, na to nedostačovalo. Možno, že tá chtivosť majetky kupovať bola v krvi, lebo Milka by sa bola ľahko vrhla do kúpy bez dôkladnejšieho rozmyslu, keby som ju ja nebol hamoval. Jednako to už prešlo takmer do náruživosti a chcela len a chcela odpredaj domu v Brezne — z čoho suma bola vynaložená na Mariškino vystrojenie — vynahradiť kúpou domu v Kremnici. Je to pravda, že keď človek býva vo svojom dome, je neobmedzeným a nezávislým od vôle druhého — zariadi si veci tak, ako mu ďaka. Moja polovica neprestajne súrila a túto pieseň húdla, nuž a peniaze boli jej. Hore na vŕšku, vpravo od cesty na Neustift, bol na predaj dom — teraz Peschelovský, novozriadený veľkými náklady. Ten dom prináleží pani Privorskej. Ona pýtala štyritisíc dvesto zlatých — pravda, nie veľa, ale keď sme sa presvedčili, že zovňajšok nezodpovedá jeho vnútornostiam a v pivnici sme sa presvedčili, že steny oproti záhrade sú veľmi slabé, nebezpečne sa klonia dovnútra, a teda stavisko vyžaduje veľa naprávania, ponúkli sme jej rovných štyritisíc zlatých, na čo ona nechcela pristúpiť. A ja rád, že sa tak stalo. Banský radca Peschel kúpil potom ten dom oveľa drahšie a strčil doň asi toľko, za čo ho kúpil. Pri odkopávaní a rovnaní vŕškovatého dvora sa presvedčil, že ten poschodový dom vlastne z väčšej čiastky nemá ani základu, čo on musel vynahradiť s veľkými útratami. Čo by na vôľu mojej žene, tá by ho bez okolkov bola kúpila, lebo ona už raz bola rozhodnutá — kúpiť! Táto kupecká choroba nebola týmto vyliečená — vybúšila zatým zasa.

*

Rok 1881. Už koncom predošlého roku išlo mi tvrdo. Tak som bol rozčúlený, moje čuvy boli také napnuté, že som službu a svoje lekárske povolanie nemohol ďalej konať bez značnejšej, ako duševnej tak i telesnej škody. Príčinou tohto nenormálneho stavu bolo napnutie síl a rozličné prežité, už opísané neresti. Dňa 21. januára 1881 mi dr. Fr. Schillinger, môj predstavený, píše, že mi štiavnická banská direkcia moju žiadosť o štvrťročné dovolenie nemôže vyplniť, lebo na také dlhé povolenie nie je kompetentná, na to je povolané ministerstvo; a tak teda ňou odporúčaná prosba bola zaslaná na ministerstvo. Môžem teda očakávať povolenie, tým viac, že v Banskej Štiavnici ním samým bol som preskúmaný a on sám mi narádzal zdržiavať sa za štvrťrok všetkých lekárskych povinností a služobných prác. On vraj úfa, že tým spôsobom a pridŕžaním sa ním udelenej rady do konca roka istotne vyzdraviem. No, vďakabohu, tak sa i stalo. Počet súkromných chorých sa mi síce týmto činom umenšil, keďže sa mi opustení za ten čas odvrátili, ale zato mi pribudlo na zdraví a od 1. apríla som zasa so spokojnejšou mysľou otuženejší mohol ďalej kráčať dráhou svojho povolania.

V Turíne sa profesor dr. Perroncito zapodieval enthemintológiou^[544] a bádaním prišiel k výsledkom, že príčinou takrečenej bledej nemoci, Berghausom nazvanej Bergsucht (bányaszál),^[545] je istá drobná hlístočka Anchylostoma duodenale (alebo Dochmius) a Anguillula stercoralis. Táto nemoc že sa už dávnejšie objavila v hornom Egypte a u robotníkov v mnohých baníckych závodoch. Najnovšie, ako sa sám neúnavný Perroncito presvedčil a drobnohľadom — čiže mikroskopom — dokázal, že mnohí robotníci pracujúci v jasku Sv. Gotthardta na banskú bielu nemoc, lekársky opatrení, pochoreli tiež výlučne následkom nákazy tých drobných hlíst, a to výkalmi, ktoré sú v jame, v dolniach, tu teda v jasku, a tak sa nakazia skrz drobnučké vajíčka tých tvorov, ako pri známych detských hlístach Ascaris lumbricoides a Oxyuris vermicularis. Tento vynález, toto dokázanie príčiny takej častej a trápnej, takrečenej banskej choroby a tým odkrytím umožnenie prekazenia choroby a umožnenie vyliečenia narobilo v svojom čase mnoho hluku a prišlo pred taliansku učenú akadémiu. — Akadémia — keďže v našej monarchii, najmä v Uhrách, jestvuje mnoho banských závodov a v nich mnohí robotníci bývajú navštívení a trápení banskou chorobou — predložila vec svojmu ministerstvu, žiadajúc ho, aby sa ono obrátilo na naše ministerstvo, ako tú vec u nás posudzujú a či sa i u nás dotyční lekári tou otázkou zapodievajú a v akom stupni. Touto cestou prišla vec postupne dolu, a keď sa tu i udomácnila, sám profesor Perroncito pustil sa s fyzikusom dr. Fr. Schillingerom do dopisovania. Schillinger s dr. Tóthom skutočne našli vo výkaloch banských robotníkov hlísty a ich vajíčka a z nich za pár dní pri 25° R teploty vypestovali larvy a hlísty. A hluku bolo mnoho, najmä zo strany dr. Tótha, ktorý s tým výsledkom pobehal krajinu, v zasadnutiach, zhromaždeniach po vidiekoch držal prednášky, a kde na ulici akú bledú tvár videl — čo zvlášť u mladých dievčat často býva — tam už tušil svojich červíkov a bol by pol sveta kŕmil extraktom filicis maris.^[546] Mám tiež mikroskop a rád som sa tiež ním zapodieval, preto ako banskému lekárovi ex offo naložili mi skúmať výkaly našich lačných baníkov. Skúmal som najprv materiál, čo naši ľudia pod robotou, nútení potrebou, uložili tam niekde v jame alebo v dolni za dreveným stĺpom. Našiel som síce dosť a dosť vajíčok obyčajnej hlísty Ascaris lumbricoides a ešte druhých rozličných neškodných bacilov a potvor, ale Anchylostoma duodenale a Anguillula sterconalis — nie. Keď to neosožilo, prešiel som k celkom čerstvej látke, ktorú mi títo prajní, dobrosrdeční ľudia, ako svojmu lekárovi, na podiv vďačne prepúšťali akoby „privatam praxim“.^[547] Ale keď i tu bol výsledok negatívny, kým v Štiavnici našli hojnosť otáznych hlíst v podobe vajíčok, dostal som od profesora Perroncita cestou vrchnosti vyzvanie a rozkaz odoslať materiál na skúmanie pod úradnou formou do Turína. A bolo to istotne nadmier originálne a pochybujem, že by sa tomu rovné už bolo pod slnkom stalo. Dve pekné, rúče, neveľké skleničky naplnil som chudobnými výkalmi dvoch kunešovských baníkov — pravda, nie celými — zapchal, zaobalil, zapečatil a tak úradnou, vyššou cestou išiel tento darček, darovaný uhorskou vládou talianskej, na určené miesto do Turína. Nuž pýtam sa, kedyže sa takejto látke vôbec, no a najmä chudobnej kunešovskej, pošlej z kapusty a zemiakov, pošťastí konať takú peknú cestu do krásnej, kvetnej umeleckej Itálie — a ešte ako darček jednej vlády druhej? No zásielka prišla šťastlivo do rúk dr. Perroncita, sklenice sa nezabili, ani sa nikde na poštách na ne nezlakomili. Ale pán dr. Perroncito našiel tiež všakové v nich: kapustu, zemiaky atď., ale to nie, čo hľadal. Ja som mu ako komentár písal po latinsky list (dr. Schillinger mu písal po taliansky), on mi odpovedal správne po maďarsky. To jest on ten list len podpísal. A píše mi v ňom, aby som mu písal v hociktorom jazyku, že má priateľov, ktorí mu to vďačne preložia do talianskeho.

S výsledkom môjho bádania ani v Štiavnici neboli spokojní, a tak sa oznámil a prišiel skúmať dr. Tóth, banský operatér zo Štiavnice. Na ten cieľ som rozkázal pomocou banskej správy tridsiatim baníkom, aby na ten istý deň svoje výkaly hocikde neodkladali, aby obdarovali mňa, dôjduc na miesto, ustanovené k tomu cieľu — jamu „Ludovika“. Tam teda každý z nich svoj poklad osebe zložil a potrebnú porciu na výskum som z každej hŕbočky, a pomerne hŕby, do osobitnej skleničky odložil. Mikroskopické výskumy sa potom diali na mojom byte, v mojej pracovni v spoločnosti dr. Tótha. Ale ako sa mne pri mojom predošlom skúmaní nepodarilo v tunajších výkaloch vynájsť hľadané hlísty, nepodarilo sa nám ich nájsť ani v tomto bujnom početnom výbere. Item — my sme ich tu nemali, hoci biednych, bledých tvárí od nedostatku sme mali hojnosť.

V mojej o tom podanej správe som udal príčinu toho tak, že v našich baniach nachodí sa v hojnom počte železný kýz; tento kýz, keď sa k nemu dotisne povetrie s vodou a účinkuje naň chemicky, rozpadne sa na hrdzu, železný hydrát a na kyselinu sírovú. Týmto chemickým účinkom vyvinie sa veľká horúčosť, takže na niektorých miestach baníci môžu pracovať takmer nahí a len za krátky čas v jednom dúšku. Voda nasýtená sirkovinou zničí teda všetky organické a živelné tvory. Že to tak môže byť a skutočne je, vidíme na príklade. V tých vodách, vychodiacich z dolov a stúp a dúžnych sírovou kyselinou, nenachádzajú sa nijaké ryby, raky ani vodný hmyz, ani žaby. Ba ani byliny zväčša nepokračujú v brehoch omytých tou vodou, vynímajúc v istej diaľke a v istom percente — ďatelinu a sosny; tieto majú akúsi priateľskú náladu a príťažlivosť k sírovej kyseline, ale tiež iba po istú mieru.

Týmto by bola tu u nás otázka Anchylostomy a Anguilluly už riešená a moja negatívna mienka stvrdená; ale o niekoľko mesiacov, keď sa ešte tmolila a bola pretriasaná po rozličných univerzitách, pripálil ku mne istý mladý, ale vynikajúci, snaživý Francúz, dr. Blanchard z parížskej univerzity, aby v tom predmete osobne skúmal na samých miestach a očividne sa o stave veci presvedčil. Ja som mu vysvetlil, ako sa vec u nás má, a on s mojou výpoveďou bol uspokojený. Povodil som ho a poukazoval som mu, čo by sa jemu zdalo pamätným i ohľadom baníctva, baníckych chorôb a ohľadom starobylosti tohto ctihodného mesta. Dal sa informovať vo všeobecnosti i o politickom živote. Písal mi pozdejšie príjemný list z Paríža, kde mal i verejnú prednášku o nadobudnutých skúsenostiach. — Sirková voda bude príčinou i toho, že svrab sa pri našich baníkoch objavuje zriedka.

Dr. Schillinger 7. marca ďalej píše, že odtrhnutím hrončiansko-podbrezovských železných závodov prestal byť hrončiansky fyzikus jemu podriadeným a stal sa samostatným šéfom. Ba sprvopočiatku ho chceli postaviť ako zdravotného šéfa i na železné závody Sedmohradska a Marmarošskej Sihote. Od toho potom pre usporenie odstúpili a administrujú to, kde to možno, to jest kde jestvujú kráľovskí banskí lekári. Nuž tak teda sa bol dr. Toelg odobrať od svojho bývalého šéfa dr. Schillingera. Ale preto, povedá tento, ostaneme i naďalej dobrí kamaráti. V júni potom v Štiavnici poldruharočný syn dr. Tótha sa utopil v dieži. Práve sa na dvanástu z dvora odpratali práčky, detí troje sa hralo a matka prešla do komory. Vrátiac sa v tú minútu, nevidela decko; obzerá sa po ňom, nakukla i do dieže, naplnenej dopoly vodou a zakrytej voľným diencom — nevidela nič. Keď sa detí márne po ňom pýtala a márne po dvore očami hľadala, prišlo jej ešte dience zdvihnúť, a chlapec tam pod diencom. Na krik priletel otec od susedov, hodinu — celú, úplnú, neúnavne, všetkými možnými spôsobmi pracoval na jeho vzkriesení — márne, bez výsledku: tá malá voda v diežke, tá krátka chvíľa postačila usmrtiť chlapčiatko.

Môj starý dobrý priateľ Mikuláš Ferienčík, pošinutý na srdce, v päťdesiatom šiestom roku účinlivého života umrel 3. marca 1881 v Turčianskom Sv. Martine ako redaktor. Keď som počiatkom roku 1850 úradoval v Banskej Bystrici ako okresný lekár, obedúvali sme spolu u Marov; on bol stoličným kancelistom. Potom sme zas boli spolu v Brezne — ja ako okresný kráľovský lesný a banský lekár, on ako podslúžny. Úradoval i v Nových Zámkoch. Potom pri politickej zmene zriekol sa penzie, dal sa vyplatiť, presídlil sa do Budína a spoluredigoval s Jankom Franciscim Pešťbudínske vedomosti. Potom prešiel ako redaktor Národných novín do Turčianskeho Sv. Martina a tam vydával i Hlásnika. Bol som s ním vždy v živom styku a dopisovaní.

Karol Kuzmány, cisársko-kráľovský inšpektor námorníctva, sa 20. marca ponosuje v Terste na srdcovú chorobu a chorejú mu rad-radom deti, pričom mu je už i žena veľmi zmorená; k tomu si nešťastnou náhodou on nohu natrhol. Dlho ležal. A hoci ho lekár odrádza, on predsa bude odprevádzať vojenskú obrnenú loď „Tegetthoff“, stavanú pod jeho dozorstvom, ktorú som i ja príležitosťou svojej talianskej cesty pod jeho vedením obdivoval pre jej ohromné rozmery — a ktorá sa teraz má odplaviť z Muggie pri Terste do Poly. Pravda, pre tú svoju ešte neposlušnú hačkajúcu nohu nebude sa škriabať po schodoch lode a tým menej po rebríkoch. To jest, službu ešte nemôže konať a bude loď vyprevádzať len ako tichý posedník — však predsa len pod jeho očami sa zrodila. Na jej krstenie som v svojom čase i ja bol dostal povolanie, ale som ho nemohol použiť. Oslovil som Kuzmányho v mene priateľa Makuca, správcu povestných bleiberských olovených baní v Korutansku, aby mi dal informácie o námorníckej kadetskej akadémii v Pole, lebo Makuc volil by dať svojho syna Cyrila do toho ústavu. Karol Kuzmány mi 11. júna ochotne poslúžil poučením a Makuc poslal chlapca ta. A čo? Dlho som nepočul o ňom, až po rokoch padol mi náhodou do očú spis o ostrove Kube, písaný veselým slohom, kde sa veľmi živo opisuje tamojší život a nadovšetko zriadenie tamojších vojenských posádok — hrdých, bosých černochov. A kto bol pisateľom toho? Námorný poručík na cisárskej, tam plávajúcej vojenskej lodi — Cyril Makuc. Karol Kuzmány ešte prv, ako sa pobral na palubu Tegetthoffu, dostal úpravu k dočasnej službe v oddelení námorníckeho inžinierstva vo Viedni.

Ludvik Kuchinka zamýšľa odkúpiť od eráru zapustený samokov (hámor) v Krámlišti medzi Predajnou a Jasením a zariadiť tam sklenú hutu; tam kdesi v bočnej dolinke sa objavila žabica. A toto podujatie i uskutočnil, a pozdejšie hutu odpredal druhým podujímateľom. Neďaleko mal tehelňu pri hradskej ceste.

Pri Bystrej(?) vo vápenci(?) našli vraj bronzové(?) popolnice, pár panví a šestnásť náramníc. Tieto predmety videl Eduard Kováč u mladého Polónyho, syna takrečeného Piccolu.^[548] Podľa opisu, ktorý som dostal z druhej strany, i miesto nálezu, i samé predmety čo do počtu a podôb boli inakšie. Že by popolnice boli bývali bronzové, to už pravde nezodpovedá. Že bronzové nádoby boli nájdené, to verím, ale ony nie sú popolnice. Ale na každý spôsob nález bol veľadôležitý, lebo v okolí samého Brezna — podľa môjho vedomia — niečo také ešte nebolo objavené. Z toho nasleduje, že už v dávnych predhistorických časoch tieto vrchovaté, odľahlé kraje, porastené hustými lesmi, boli obývané dosť priemyselným národom a snuli svoju otvorenú históriu, ktorú nám svojím spôsobom vyprávajú tieto nálezy ako očitý svedok. Iste to vážny predmet na myslenie, namyslenie a zamyslenie.

J. Samuely, farár a spiritus familiaris^[549] v Krížovej Vsi, píše 2. apríla zo Spišskej Belej, že ho o tretej ráno povolali k tesťovi, aby ho zaopatril sviatosťami. Ale jeho stav sa zasa zlepšil. 15. augusta matka pochorela, slabne, a otec sa bojí, že ho predíde. (Ale to sa stalo pozde po ňom — v jeseni r. 1901 — teda po dvadsiatich rokoch.)

Dr. V. Toelg nepatrí už viac pod štiavnickú banskú správu a nasledovne ani pod štiavnický banský fyzikát, ale oddelením železných závodov podbrezovsko-hrončianskych od štiavnickej banskej správy a ich pridelením pod vlastnú správu v Pešťbudíne stal sa i on samostatným lekárskym náčelníkom. Ba ministerstvo malo v úmysle podriadiť mu i zdravotné záležitosti marmarošsko-sihotského obvodu a Sedmohradska, kde jestvujú kráľovské železodielne. Ale od toho sa pre nákladky odstúpilo, a tá agenda sa bočne ponechala banským kráľovským lekárom. Doktor Toelg pri svojej odberačke našiel dr. Fr. Schillingera už veľmi zoslabnutého a zostareného. Bol to chlap vysoký a nevýslovne chudý. — Vajsková a ponický hámor, kde kedysi úradoval môj otec, zanikli, a v takrečenom huštáku v Banskej Bystrici, kde som strávil čiastku svojho detského života, tiež zastavili robotu. V novembri by sa už malo započať na prácach železnice podbrezovsko-banskobystrickej. Pre tieto železné závody — bez otázky — je nevyhnutne potrebná, ale keď bude vystavaná, vidiecki voziari utratia ňou zárobky a nastane bieda, keď ten pracovitý ľud zaniknutím čipkárskeho kupectva stratil značný prameň výživy. A tak jedna a tá istá vec jednému osoží, druhému škodí.

Kmotor Janko Čipka banuje za Mikulášom Ferienčíkom. On, z nás najmladší a aspoň čo sa vonkajška týka, medzi nami kedysi breznianskymi kamarátmi najsilnejší — už hnije v zemi. Syn Čipkov, Štefan, je doma a od nového roku otvoril advokátsku kanceláriu. Gratuluje mi 21. septembra, že som sa stal starým otcom.

Karol Moser, profesor v Terste, 19. apríla mi ďakuje za poslané kovy. Sľubuje mi na vynáhradu skameneliny rýb, nachodiacich sa tak skvelo v comenských kameňolomoch. V tých kameňolomoch už nepracujú, sedliaci zásoby rozpredali, a on svoju bohatú zbierku toho miesta odoslal profesorovi geológie Suessovi do Viedne, ktorý tie skameneliny priviedol do širokého chýru. Tvrdo je už teraz o ne; ale že sa postará, aby sa i mne vyhovelo. — Jednako som ich nedostal.

Od istého času zapodieval som sa myšlienkou prestúpiť do penzie, ale som predsa, hoci mnohí moji známi a priatelia z bachovskej doby prešli do odpočinku, dostávali penziu — nebol načistom, či moje tri roky, ktoré som strávil v provizóriu ako ochodzný lekár, boli by mi vrátané do penzie. Prosil som Samka Bodorovského, v ten čas banskobystrického mestského notára, aby sa obrátil na známych bach-husárov (tak volali posmešne bývalých uniformovaných úradníkov bachovskej doby), na akú vyhlášku sa oni odvolali pred svojím penzionovaním. Dopytoval sa mnohých bachistov a každý ho uisťoval, že mi otázne tri roky musia vrátať, ale na vyhlášku sa už nikto nemohol rozpamätať. Až starý jednoruký bývalý bachovský podžupan, teraz už tiež na penzii, požičal mu na to vzťahujúcu sa knihu: Sammlung der für Ungarn erlassenen Allerhöchsten Manifeste und Proclamationen, dann der Kundmachungen der Oberbefehlshaber der kaiser. Armee in Ungarn. Ämtliche Ausgabe, umfassend den Zeitraum vom 22. Sept. 1848 bis 31. Dez. 1849 — 1850. Ofen.^[550] Na str. 197 sa nachádza: Instruction für die Durchführung des provis. Verwaltungs-Organismus in Ungarn.^[551] V tejto inštrukcii pozri str. 202, parag. 16. a str. 216 „Personalstatus“. A tu sa to nachádza, čo som potreboval. A po rokoch (1890) keď som sa uchádzal o penziu, udal som tento odsek, a predsa mali pri banskej direkcii v Štiavnici škrupule, či mi tie tri roky, prešlému z politickej (stoličnej) do erárnej služby, majú zarátať a pre neistotu pošlo to i na ministerstvo, kde konečne vec vyriešili v môj prospech. Dňa 26. apríla Samko Bodorovský mi píše, že bol v kancelárii i starý pán župan, barón Radvánszky a spomínali i staré, prežité časy, i tábor v Sv. Jakube r. 1848. Dopytoval sa na mňa a na zvesť, že som chorľavý, odpovedal, že mi praje takého zdravia, akým sa honosí moja sestra Petronela.

V Turčianskom Sv. Martine bola 28. apríla porada v záležitosti voľby snemových kandidátov slovenskej národnej strany. Pri vtedajších politických okolnostiach neprerazil ani jeden slovenský národný kandidát. (Po dvadsiatich rokoch — 1901 — Slovákom sa predsa podarilo vystanoviť štyroch vyslancov: Valášek, Kollár,^[552] Veselovský^[553] a Ružiak.)

Samuel Ruttkay mal už od biskupa Strossmayera sľúbenú faru, len čo bude oslobodený „a ligamine“,^[554] to jest od ženy, a tu po trojdňovej chorobe — srdcovom kŕči — u nášho Tombora, Slováka a farára v Piškorevci, oslobodený bol na večnosť „a ligamine matrimonii“^[555] a „a ligamine vitae“.^[556] No a tak rozlúštil pánboh problém, za ktorým sa on nadarmo zháňal. Nuž, hľa, Ruttkay, luteránsky kňaz, prestupoval na vieru katolícku, a Ján Levoslav Bella, katolícky kňaz, na vieru luteránsku — a obaja Slováci. Posledný sa, pravda, zosvetáčil — čiže kozmopolitoval.

Július Plošic mi 24. júla píše epizódu zo spoločenského života Jána Geromettu, ktorého sme znali ako človeka prostorekého, ale v jeho náruživosti i hrubého. Julko Plošic, ináč tiež ohnivý a pravdovravný, smelý, predsa vedel byť zdvorilým a čeľadníkom jemnejších foriem. A veľmi sa hneval tentoraz na svojho kolegu. Nuž teda, čože bolo vo veci? Pán Kazy (terajší — 1903 — tekovský župan) kandidoval za snemového vyslanca r. 1881 a zavítal s celým pätnásťčlenným komonstvom: s biskupským správcom Pfeilmeyerom, slúžnovci, vicearchidiakonom Ambrózym atď. — ku Geromettovi. Vedel, že sa Gerometta úplne zdržiava voľby, neprišiel teda kortešovať, ale ustanovil sa ako ku farárovi na poklonu. No práve ten čas Gerometta sedel na záchode, a podľa svojej obyčaje sedával tam dlho; a tušiac, aká návšteva ho zašla, pretiahol zasadnutie čo možno ďalej. Konečne po dlhom čakaní kandidáta a jeho sprievodu Gerometta, upravujúc si pomaly háby, vkročil do izby a vyhnal ich jednoducho von. Keď mu pán Kazy zdvorile predniesol, že on vonkoncom neprišiel s úmyslom kortešovať, ale len na poklonu, Gerometta ho okríkol: „Mindeky! Csak ki! Ki! Mars!“^[557] Ambrózy si jednako sadol a povedal, že on ako jeho vicearchidiaconus má právo prísť, kedy chce, aj pokladnicu revidovať, a preto on ostane tu. Ale Gerometta ho okríkol: „Len iď, a pakuj sa, ak nechceš, aby si bol vyhodený!“

Kazy bol i u Plošica. Ale Plošic ho vľúdne prijal, keď sa pred ním osvedčil, že prišiel k nemu nie ako korteš, ale len zo zdvorilosti na poklonu.

Z Brezna Berta Baittroková 18. mája 1881 mi oznamuje, že Grünwald, poriadny pán, bývalý úradník koburgovského panstva, otec Bélu Grünwalda, umrel.

Podľa Ondrejovej Červenákovej správy z 2. júna 1881 veľká časť Turčianskeho Sv. Martina ľahla 5. mája popolom.

Dionýz Štúr vo Viedni 4. júna žiada, aby som mu nazbieral a zaslal žabičnatého dreva — opálu — nachodivšieho sa tak hojne v okolí Jastrabej pri Kremnici, ale aby bola na ňom zachovaná vnútorná ústrojnosť a vrchná pôvodná podoba: kusy halúz, na ktorých ešte vidieť kus zachovanej kôry, ovocie, semená, orechy, sú to všetko interesantné veci. Zberá sa do Čiech, kde má študovať a opísať pre akadémiu vied silúrsku flóru. V svojej odpovedi pýtal som sa na Osmunda schemnitziensis,^[558] nachodiacu sa pri Ihráči. Dňa 11. decembra mi odpísal, aká je v priereze táto skamenelina, nachodiaca sa v okolí Štiavnice.

Bol som s bratom za Kunešovom na západnom svahu trachytických vrchov, deliacich kunešovský chotár od chotára handlovského a ráztočnianskeho. Tam na strmom chodníku, dole oproti Ráztočnému, vychodí neveľký, už dávno vodami vyžratý, vydratý strap eocénovej opuky. A v tej opuke našiel som malé, lesklé krásne šupinky, patriace rybkám Meletta sardinites; od nich tá usadlina nesie meno „meletová bridlica“. Sem patriacu rybku som v tej bridlici nevidel, ale ju mám zastúpenú v svojej šumnej radobojskej zbierke. Namiesto toho naďabil som na čudnú, ale veľmi drobnú, asi na centimeter dlhú rybku Amphisile Heinrichi (ktorú oni vo svojom múzeu ešte nemajú).

Samo Chalupka, strativší nebodaj celkom zrak, v jeseni dostal horko-ťažko na výpomoc kaplána,^[559] a len pod tou výmienkou, ak mu zabezpečia budúcnosť.

Pred mesiacom pochovali do rodinnej krypty v Banskej Bystrici na žalúdkového raka vo Viedni umretého Eduarda Lacknera, ktorý tam bol založil a udržoval prvú fabriku na čínske striebro. Bol to môj starý priateľ a môj vážny, rozumný radca pri zaopatrení mojej vydávajúcej sa dcéry Marišky.

Eduard Makuc sľúbil sa na 3. júla do Kremnice. Mal tu sestru, vydatú za Vavrouškom, úradníkom kráľovskej mincovne.

Aurélia Ferienčíková v liste 27. júna smúti za mužom Mikulášom a žaluje sa — chudera — na suchý kašeľ. Je to tuberkulóza, ktorá ju skutočne vrhla do hrobu. Spomína, že Francisci šiel na pár týždňov na cesty; pravdepodobne ku synovi do Kostromy. Ten šuhaj sa má tam ženiť.

Dňa 16. júla sa narodila Mariška, našej dcérina dcéra, trochu tvrdo, ale šťastlivo, hoci sme sa my veru s ohľadom na predchádzajúci abortus obávali. Zľahla u nás v riadovej továrni.

Profesor dr. Perroncito v septembri sa už vrátil z jasku Sv. Gottharda, kde skúmal horevyššie spomenuté hlísty — do Turína. Píše veľmi srdečne a upozorňuje, koľkým biednym baníkom sa môže pomôcť od sužujúcej choroby a predčasnej smrti. A povzbudzuje všemožne ku ďalšiemu skúmaniu.

Pavol Kuzmány píše 19. septembra, že Karol, jeho brat, je definitívne preložený z Terstu do Viedne a trpí veľmi na nervozitu. Pavol a Karol sú prinútení podporovať brata Petra a jeho pätoro detí. 21. novembra Pavol píše, že bol požiadaný podať terminológiu opilstva, a to nielen opitého človeka, ale i rozličných „gradus ad Parnassum“,^[560] ktoré človek prejde, až sa dostane do toho zenitu blaženstva, kde mu nadávajú, že je spitý „na motyku“. Pritom všetky žartovné priezviská, ktorých je omnoho viac ako serióznych. Taktiež spôsoby pijatiky ako napríklad „Polieva dušičku, ako sysla v diere“ atď. Nábožné vzdychnutia pri samom akte, ako napríklad „Uhni sa, dušička, ide pľúšť“ — majú byť svedomito zaznamenané. „Ja som už,“ — píše, — „žiaľbohu, tak dávno extra Hungariam,^[561] že veru požiadavkám nemôžem vyhovieť, obraciam sa teda na tvoju láskavú pomoc, prosiac, aby si mi žiadaného materiálu čím viac poslal, koľko len môžeš nazbierať. Veď to, ako súdim, nebude vec taká ťažká, lebo ten ,kšeft‘ u nás všade kvitne a ľudia pijú, až sa hory zelenajú“; veru „kamarátov z mokrej štvrti, ktorí súkajúc“, čo hrdlo stačí „žiale zalievajú“ alebo „guráže si dodávajú“, je u nás dosť. — Dokladá: „S pobožnou mysľou podujal som zbieranie, aby podľa slabých síl zvelebil slovenskú frazeológiu predmetu“. — 1. decembra poslal Pavol Kuzmány mojou cestou Antonovi Müllerovi na zloženie štátnej skúšky dvadsať zlatých, a to preto tak, že Müller — truľo — môj list v jeho záujme Paľovi písaný, ktorý sám osobne mal doručiť, rekomandovaný odoslal poštou.

Dr. Haas, stoličný fyzikus v Turčianskom Sv. Martine, vyjednáva so mnou o kúpe, čiže o predaji domu N. Linxovej v Kremnici, kde ona ako odlúčená od muža spravovala dielňu na fajky. Vec sa mala tak, že mojej ženin Milkin apetít dom kupovať neusnul. V Sohlergrunde Linxovský dom, teraz značne vnútri preinačený, bol na predaj a Milke sa veľmi zapáčil. I mne by sa bol zdal, ale nepáčilo sa mi to, že prízemie bolo vlhké, a poschodie a celé vnútorné stavanie by sa bolo muselo ináč zariadiť. Jeho poloha je prívetivá a záhrada, čo ho obtáča, dosť veľká. Ja som sa pre veľké nákladky, aké by skrsli, všemožne odťahoval, ale žena veslovala plnou parou, a zhodli sa. Zmluva už bola hotová, len podpísať, a tu neočakávane pre parketovú dlážku strhla sa hádka. Tie parkety, určené na reparáciu, boli uložené v poslednej balkónovej izbe. Moja žena ich reklamovala ako čiastku patriacu k domu, čo pani Linxová odporovala celou parou svojich suchotárskych pľúc a silou jazyka. Ja som oheň nedusil, a rád som bol, keď sa tieto dve ženičky, každá šermujúc v svojom práve, rozišli. Po niekoľkých rokoch kúpil dom za zníženú cenu, ale už ošarpanejší, z jej rodiny istý Adalbert Linx a má ho až posiaľ, ale porobil v ňom značné zmeny. Moja žena však apetít kupovať dom — nestratila.

W. B. Lowe 13. novembra pýta na dva palce široké a na palec hrubé kúsky masívnych, eruptívnych a gneisových^[562] (rula) hornín z kremnického okolia, a čo možno také, aké geológ Judd ešte nevidel. Chce ich brúsiť a tak potom mikroskopicky skúmať. Bol r. 1879 a 1880 vo Švajčiarsku, Taliansku a hornom Tirolsku a úfa o jeden-dva roky zasa navštíviť Uhorsko a Čechy. Pýta sa ma, či som dostal jeho anglický preklad Pelechovho nemeckého opisu Dobšinskej ľadovej jaskyne. Lowe teraz prednáša geológiu na anglickej vojenskej kadetskej škole.

Slovenská študujúca mládež na viedenských vysokých školách ma povoláva na slávnostný večierok, ktorý sa bude odbavovať 25. novembra 1881 na počesť slávneho maliara Vasilija Vereščagina,^[563] teraz meškajúceho vo Viedni.

*

Rok 1882. I tento rok, ako i mnohé druhé, priniesol i radostné i smutné chvíle; pravda, ako to už býva, tamtoho sa menej urodí. Čo sa týka posledného, trúchleho — boli choroby, ktoré nás navštívili. Moje choroby boli menšieho významu, pošlé zo štrapácie. Neprestajný boj s prírodnými elementami, s dažďom, vetrom, zimou, horúčosťou atď. K tomu načim pripočítať i môj už pokročilejší vek. Nuž ale po kratšom oddychu sa to zasa vyrovnalo a ja som konal službu, hoci nie s predošlou sviežosťou. Mariška v lete prechorela, a preto teraz — ako predošlé — sme ju v mesiaci auguste poslali do Vyhieň, kde si zasa nadobudla stratené zdravie. — V tomto roku sa Kremnica vyrovnala s erárom strany lesov.

Štefan Daxner bol so ženou navštíviť 6. januára dcéru Annu, vydatú za Jurom Janoškom, farárom v Sielnici v Liptove. Tou príležitosťou sa presvedčil, že tam v národnom ohľade sú naši ľudia „scopae dissolutae“.^[564] Nemajú človeka, ktorý by tie rozdrobené sily udržal pospolu. Baltík^[565] by mohol byť pohybujúcou silou, ale on, chcejúc byť superintendentom, usilovne koketuje s tamojšou aristokraciou, aby si ju získal. Ako tisovský povereník vo veci tamojšej železnice, Daxner bol v Pešti u ministra. Železnicu im vláda vystavala, keď prv garantovali úroky z kapitálu, ktorý sa na ňu vynaložil; a tá garancia mala trvať desať rokov. Tento úrokový poplatok garantovali všetky zámožnejšie gemerské mestečká, Koburg a železné závody, gróf Emanuel Andrássy atď. — ale neplatili. Tisovec mal ročne platiť štyritisíc zlatých. A tak teda finančný minister povolal povereníctvo do Pešti. Oni pýtali odpustiť sto percent, minister povolil len päťdesiat percent. — Dňa 27. decembra Štefan M. Daxner mi ďakuje za gratuláciu, ktorú som mu poslal na mena. Môj list čítali pri veselej nálade, v prítomnosti úprimných priateľov. Medzi nimi nechýbal ani osemdesiatpäťročný Herrmann,^[566] mne dobre známy tisovský mestský chirurg. Herrmann, človek už veľmi slabého sluchu, bol zvedavý, na čom sa spoločnosť smeje; vyňal okuliare a čítajúc môj list smial sa tiež. Z toho rozpriadol sa zhovor o prežitých veselých časiech a pletkách môjho brata Ignáca s Rojkom, keď obaja úradovali v tisovskom hámre. Potom staručký pán Herrmann čerstvo toastoval. A tu medzi inším hovoril o synovi svojho brata, Otovi Herrmannovi, vtedy snemovom vyslancovi. Otec Ota Herrmanna úradoval v Brezne ako môj predchodca a do Diós-Győru bol preložený z Brezna. „Er (to jest Oto) ist ein Brieser Slowake!“^[567] sarkasticky hovoril starý pán.

Etelka Szentmiklóssy, dcéra pani Karolíny Kožuchovej a mať viacerých detí, prišla z Cinobane k mojej švagrinej Poly na návštevu. Mala velikánsku pupkovú kylu, takú obšírnu, že sa do nej vmestili všetky črevá. Ja som jej bol predpísal elastický obväzok podľa Nelatona, a dobre jej slúžil. Prišla medzitým do druhého stavu, a tým sa kyla ešte zväčšila. Bola to veselá osoba, sadla ku klavíru, spievala, žartovala a z chuti a hojne jedla. Tu, u Poly, cítila sa zle a zle, a vždy horšie. Povolali do Podrečian lekárov z Lučenca, lekári sa radili a na tom uzniesli, že je potrebná operácia, aby zachovali obe — matku i dieťa; a keď to nemožno, alebo matku, alebo aspoň decko. Na operáciu povolali lekára z Pešti a prikročilo sa k operácii — ako k jedinému východisku z tohto ťažkého položenia. Operáciu vykonali, a to všetko u zbaláchanej a tiež — ako vieme — chorej švagrinej Poly, lebo domov do Cinobane ťažko chorú nebolo možno preniesť. O krátkych pár dní táto hodná, tridsaťosemročná, dobrá, veselá osoba ležala mŕtva a vyoperované decko tiež, a potom ju už odviezli do Cinobane, kde bola uložená do rodinnej krypty. Túto smutnú zvesť mi opísala jej sestra Irma, vydatá za Jozuom Eleődom.

Karol Csipkay, mladý šuhaj, tajomník župana Antona Radvánszkeho, bol vyznačený zemianstvom. Janko Čipka, jeho strýc, mi píše, že jeho syn Pišta išiel s novopečeným zemanom do Kúnságu^[568] po nevestu. Radvánszky šiel za starejšieho, Pišta za družbu. — No — píše — a čože vraj povedáš na zásluhy, za ktoré dostal Karol zemianstvo? Ináč Karol má byť miláčkom Kochkiným (staršia sestra Radvánszkeho, vdova) a tuším tiež veriteľom Radvánszkeho, ktorému (ako svet hovorí) požičal desaťtisíc zlatých. — Čipkovci predtým ako i podnes v Tisovci (skadiaľ sa v predošlom storočí prisťahovali do Brezna) písali sa „Čipka“. Tu potom — tuším, Jankovým rodičom, ktorých oboch statočných ľudí som dobre poznal, prirástlo na majetku a tiež na písmenách mena: písali sa Csipkay — možno, v predtuche budúceho zemianstva. Žena mladého Karolova bola bohatá, energická Maďarka. Ústroj sluchu, ktorý menujeme uchom, bol uňho veľmi štedro vyvinutý — ona v hneve ho teda pomenovala „füles tót!“^[569] — Ale chlap svojou slabšou polovicou takto označený — Midas^[570] — sa postupne stal zvolenským podžupanom, snemovým vyslancom a potom sudcom krajinského administratívneho súdu.^[571]

Ľudovít Turzo mi 26. marca píše, že sa mu zase narodil syn — Lajko, a to tretí. Spomína, že som vraj Jankovi Franciscimu, ktorý ho bol navštíviť, písal, že Ľudovít Turzo mne len vtedy píše, keď sa mu syn narodí. Nechce teda čakať, kým sa mu štvrtý syn narodí, a píše mi. Pôjde do Martina a stadiaľ ďalej do Trenčína. 29. augusta opisuje, že pochodil so synom Ivanom, ako si bol umienil, veľkú časť Trenčianskej stolice. Na juh najďalej došiel do Beckova a tak hore navštívil rozličné utešené krásne trenčianske kraje. Zabavil sa i v Tepličke, kde jeho najmladší brat úraduje ako špán baróna Sinu. Chcel zosadnúť v Kremnici, ale pre daždivú, naničhodnú chvíľu, ktorá ho cestou prenasledovala, nemohol. Okrem toho sa domnieval, že by nás azda ani doma nenašiel, pretože bola práve nedeľa a my že sme ľahko mohli byť vo Vyhniach, kde sa zasa bavila naša prechorená dcéra.

B. Stürtz z Bonnu na Rýne zvestuje (15. apríla), že v chotári Moosu pri Koložvári padli meteority, a teraz ich kupuje v Uhrách jeden gram po päť grajciarov. Ja som svoj meteorit bol predal za tridsať zlatých r. č. cisársko-kráľovskému dvornému prírodovednému kabinetu prostredníctvom Štúrovým — meteorit, pochádzajúci z Kňagine. Tak teda spŕchnutím veľkého množstva meteoritov cena padla. So Stürtzom som ešte vždy stál v živom spojení a drahne som mu zasielal hornín a kovov našich krajov. Jeden kus osem-desať cm hornín prepúšťal som za desať grajciarov alebo som ich — a to častejšie — zamenil kovmi, ktoré som v svojej zbierke ešte nemal. R. 1882 je zastavená prastará kremnická strieborná huta. —