ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol som sám doma. Jakási clivosť vkrádala sa mi do duše… Aby som ju zapudil, sadol som k písaciemu stolíku a chcel som písať. No, nevedel som zachytiť poriadne téma. Obrazy mi prebiehaly vidinou duše ako v kinematografe takou rýchlosťou, že nevedel som, ktorý zachytiť. Sotva som si jeden vybral, už mi ho nasledujúci zatienil… Tak to išlo až do únavy…

Namrzený odložím pero, vytiahnem priečinok písacieho stolíka a premŕvam sa v listinách. Zrazu mi príde do ruky kúsok žažlklého papieru, na ktorom bolo pekným písmom napísané: „Odpusti! Je to moja náruživosť.“

„Úbohý Branko, tvoja náruživosť — tvoja záhuba!“ zavzdychal som si bôľne a celý jeho život ležal predo mnou ako otvorená kniha.

Branko Zlatár, driečny belavý šuhaj s jemno vinúcimi sa zlatistými vlasmi nad nežným a krásnym čelom, s jasným pohľadom čestných modrých očú, priameho nevdojak vábiaceho výrazu peknej tváre, bol dobrým kamarátom. Miloval náružive poeziu a ja tiež. To nás sblížilo. Mnoho voľných chvíľ i večerov trávievali sme čítaním Sládkoviča, Bottu, Hollého a iných básnikov. Branko sám robieval podarené pokusy básnické. Najviac miloval svoju matku a zbožňoval ju ako sväticu. Otca stratil v mladom veku a veľmi zriedka ho spomínal. Toľko viem, že otec jeho bol panským úradníkom, ktorý rok pred smrťou svoj úrad ztratil a matka po jeho smrti ostala v smutnom, strastiplnom položení. Táto dobrá matka dňom nocou pracovala, aby mohla svojho syna nechať študovať. Všetok zárobok, celú úsporu posielala Brankovi v nádeji, že jej to stonásobne splatí, keď vyštuduje. Bude veľkým pánom, vezme si ju k sebe a budú šťastne a blažene žiť spolu. Táto nádej bola jej ustavičným snom, ktorý kojil jej srdce balzámom úľavy a naplňoval dušu sladkou spokojnosťou. On dodával jej sily ku ďalšej práci. Branko často písaval svojej dobrej matke a sľuboval sladký, blažený život až vyštuduje a budú spolu bývať. Tým upevňoval v nej sladkú nádej. My srovnávali sme sa v náhľadoch ako rodní bratia. Len jedno nás delilo a síce on mal rád karty a ja ich nenávidel. Záľuba v kartách rástla s jeho vekom a stávala sa jeho náruživosťou. Keď mohol karty do ruky dostať, bol šťastným. Sedával celé hodiny sám a bavil sa kartami. Ja som ho varoval pred týmito čertovými obrázkami ako som len mohol, uvádzal som mu rozličné odstrašujúce obrazy zo života v ktorých kartárstvo uviedlo celé rodiny do hroznej záhuby, ale to všetko nepomohlo.

Náruživosť je ako oheň. Najprv len čo iskra dostane sa do srdca ľudského, z tej stane sa plamienok, neskôr plameň a konečne vatra, ktorá všetko ničí, stáva sa pôvodom neslýchaného nešťastia a vrhá nie len náruživca, ale aj celú rodinu do záhuby.

Tak nakladá náruživosť karát i s Brankom.

Náruživosti treba vzdorovať, treba ju na uzde držať, treba ju krotiť a zárod jej ničiť, bo ináč ťa ona ovláda, upokorí, uponíži, znepokojí, ba konečne ťa zahubí.

Branko, ináč taký dobrý, statočný šuhaj, nemal toľko duševnej sily, že by svojej náruživosti bol vedel odporovať, že by ju bol mohol hneď zo začiatku potlačiť, ale ponechal jej voľnosť vývinu až sa ho úplne zmocnila…

*

Nastal čas, v ktorom sme sa museli rozísť. Každý z nás išiel za svojím povolaním. Dopisovali sme si spočiatku živo, neskôr zriedkavejšie. Ja som sa dozvedel, že úbohý Branko úplne podľahol svojej náruživosti, že hrá hazardné hry; že úbohá matka mu ešte stále posiela ťažko vyrobené peniaze, ktoré však mu nestačia vzdor tomu, že on sám má dobré a výnosné postavenie; že upadá do dlhov, z ktorých sa ťažko bude vedieť vymotať atď. Srdce sovrel mi krušný bôľ pri týchto smutných chýroch. Žiaľno mi bolo pomyslieť, že takému zlu, takýmto slabostiam, zlým návykom, z ktorých sa vyvinujú záhubné vášne, v obeť padajú naši nadaní, ženiálni mladíci jako môj úbohý priateľ Branko. Koľkú ztratu trpí tým národ, vlasť i človečenstvo? Aký to koniec s ním vezme? Smutný — ej, veru, smutný!…

Premýšľal som celé dni a noci, ako by bolo možno ratovať môjho Branka…

Napísal som mu úprimný, srdečný list, ako milovanému bratovi, prosil, varoval, zaklínal som ho pre lásku k starej utrápenej matke, ktorú vždy tak vrúcne miloval, aby zanechal blúdnu cestu, ktorou ho vedie slepá náruživosť. Volal som ho na čas k sebe, domnievajúc sa, že tak vyviazne z bahna nemravu.

On neprišiel. — O týždeň som dostal od neho list s týmto tu obsahom: „Odpusti! Je to moja náruživosť.“

Viac mi na moje dopisy neodpovedal. Nahneval sa na mňa… zabudol na mňa.

Prešlo niekoľko rokov.

Mal som obchodnú prácu vo Viedni. Nenašiel som šéfa firmy, u ktorej som mal obchodné vyjednávanie, musel som ostať do druhého dňa. Zaobstaral som si nocľah v jednom veľkom hoteli. Večer som bol v opere, kde sišiel som sa náhodou so známou rodinou, ktorá ma po predstavení vtiahla do kaviarne.

Unavený týmto veľkomestským ruchom zaspal som, akonáhle som sa do postele položil. Spal som celú noc. Pred svitom ma zobudila akási rana. V polosne mi rana prichodila ako rana padnutého so steny zrkadla. Obrátil som sa na druhý bok a chcem spať ďalej, lež v tom čujem po chodbe kroky viac ľudí… Čujem zastrašené hlasy a tlumené božekanie. „Čo je to?“ pomyslel som si. Vzal som na seba najnútnejší odev, vybehnem na chodbu a pýtam sa zdesených ľudí: Čo sa stalo?

„Nešťastie, hrozné nešťastie!“

„Čo sa prihodilo?“

„Jeden pán sa tu zastrelil. Hen v tej izbe,“ znela odpoveď.

Vošiel som do označenej izby, kde už viac ľudí bolo a vidím na zemi ležať — svojho priateľa Branka — — —

Ležal oblečený a schúlený. Kolená sohnul, v ľavej ruke držal podobizeň svojej matky, pravú ruku odhodil na zad… Hlava s vlnistými zlatými vlasmi obrátená tvárou k podlahe. Z ľavej strany pŕs chrlí slabý prúd krvi a tečie k obrázku matky… Na zemi ležal revolver.

Zronený bôľom oprel som sa o stôl. Tam ležal hárok papieru popísaný nerovným, trhaným písmom, akiste sa mu ruka triasla:

„Úbohá matko, odpusť mi! Chcel som ti raj na zemi pripraviť… a prehral som posledné Tvoje peniaze! — — — Odpusti, mamičko! — — S Bohom! — —“

A viac ničoho…

Hľa, kam vedie slepá náruživosť, keď ju človek nekrotí a zárod jej nepotlačí…

*

Úbohá matka netuší, čo sa s jej miláčkom deje.

Zodrená, zničená namáhavou prácou s usmiatou tvárou sníva nádejný sen, že jej syn, miláček, oplatí jej mozole, až bude veľkým pánom, vezme ju k sebe, budú šťastne a blažene žiť spolu…