ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Úryvok zo života.

Na konci súsednej dediny býval gazda Martin Šurian.

Nebol to žiaden bohatý gazda, ale ani chudobný, bo mal toľko, čo sám pre seba, svoju ženu a jediného syna Paľka potreboval.

Šurian bol pravý podivín. Ľudia ho čudákom nazývali. Vo svojom dome a dvore, ktorý bol vysokým, hustým plotom ohradený, býval so svojou ženou a dieťaťom sám, nepripustiac doň nikoho. Bál sa o každé zrnko, o každé stebielko slamy a triasol sa nad každou smitkou chleba, ktorú si žena pre seba alebo pre syna odkrojila.

Sám zriedka vychádzal z domu, len keď sa vybral na pole robiť, alebo keď už bolo po robotách, prešiel po záhrade alebo išiel pozreť na úrodu, akú mu Pán Boh požehnal. Domov sa vracal tou istou cestou s nachýlenou hlavou, neprehovoriac s nikým, kohokoľvek by bol stretol, ani slova. Keď ho niekto oslovil, zamračil sa a dal mu takú nevrlú alebo ohúrnu odpoveď, že jej ten istý neporozumel a jestli áno, nuž mu akiste prešla chuť Šuriana ešte raz v živote osloviť. Najradšej mu každý z cesty vyhnul.

Deň po dni míňal sa jednotvárne, rok ubiehal za rokom, aj u Šurianov išlo všetko jednými koľajami. V iných takých gazdovských dvoroch čeľaď spievala, žartovala, bola veselá, ba ešte si aj zatancovala, keď bohaté snopky zlatožltých, ťažkých klasov zbožia posvážala do stodôl a odbavovala obžinky; no na dvore Šurianovom ešte aj vtedy pusto a ticho bolo, tam sa ani len pes neozval.

Martin Šurian skuhril, každodenne výčítal svojej žene zemiakov, mlieka i múky nameral, omasty oddelil a hoci to skúpo meral, preca úzkostlivým okom pozeral na zásobu, ktorú jej dal, stonajúc, že sa mnoho míňa.

Ľudia si mnoho všeličoho o Šurianovi narozprávali, ľutujúc jeho úbohú ženu a chlapca. No, Šurian nevšímal si ničoho; bolo mu ľahostajným, čo si ľudia o ňom povrávajú, zapálil si na fajôčku, naplnenú podbielovým, orechovým a brezovým listím a fumigoval celý svet.

*

Prešlo pätnásť rokov. Syn Martina Šuriana vyrástol v driečneho šuhaja a ním u Šurianov nastal iný život. Paľko bol najkrajším mládencom v dedine a povahou bol pravým opakom svojho otca, súc veselým, shovorčivým, prívetivým, milým a dobrosrdečným. Každý sa divil, že taký skuhravý škaredohľad, taký čudák, môže mať takéhoto podareného, na svet súceho syna.

Paľka mali všetci v dedine radi, no najradšej ho mala pekná Evuška rychtárova a on jej tú lásku trojnásobne oplácal. Boli spokojní jeden s druhým a šťastní spolu. Šťastie toto im priali všetci občania, dosviedčajúc, že je to taký chutný párik, akému podobného na celom okolí nenajdete. On vysoký, silný ani jedľa, s jasným smelým čelom, havraním vlasom, čiernyma ohnivýma očami, priamym nosom, usmiatymi ústami a ona vedľa neha ako nežná oliva so zlatistými vlnistými vlasmi, jasnomodrými očami anjelského pohľadu, okruhlou usmiatou tvárou s jamôčkami v ružových líčkach, ktorá javila neobyčajnú milotu a dobrosrdečnosť.

Evuškini rodičia vítali s radosťou Paľka, bo tento bol do roboty ani oheň a oni by do ich rozsiahleho gazdovstva práve takého prístupníka potrebovali.

Starý Šurian nemal tiež nič proti tomu, bo veď rychtár bol najzámožnejším gazdom v desine a Evuša bola jeho jediným dieťaťom a kedysi stane sa dedičkou celého majetku.

Tak prekvitala ich mladá láska voľno a milo sťa ten kvet v jarnom čase, a pani tetky, i kmotričky v dedine vedely už, kedy bude veselie.

Zrazu nastala netušená, náhla zmena. Starý Šurian zdedil po vlastnom strýkovi, ktorý pred niekoľko rokmi zomrel v Amerike, veľkú sumu peňazí, že zostal v dedine boháčom. Nadúval sa ako holub nadutý žitom a nik mu v dedine nebol ničím, bo s peniazmi pribudlo mu razom toľko rozumu, že ho až prevládal a urobil ho bláznom.

Raz si zavzal do hlavy, že Paľka dá do škôl na štúdiá, aby sa stal pánom, a viac od toho neopustil.

Darmo mu to múdri ľudia odrádzali, že je to už pozde pre Paľka, aby začal teraz študovať, keď už má ženbu v hlave; darmo sa Paľko celou silou vzpieral od svojho úmyslu, veď čo bláznovi po rozume a po dobrej rade.

„Ty somár!“ — hovoril Šurian Paľkovi — „nechceš byť pánom? Vieš, že mám peňazí dosť, viac ako rychtár, nemusíš sa mu prosiť o dcéru. Keď ty vyštuduješ a budeš pánom, dostaneš frajlu z kaštieľa a nemusíš sa prosiť takému sedliackemu vrecu, ako je Evuša. No a čo budeš? Hospodárstvo teraz za nič nestojí. Človek sa naťahá, narobí, ako hovädo a nemá z toho nič. Čo sa mu urodí, vezmú páni na porcie a čert vie na aké poplatky a ty sa môžeš oblakov lapať.“

„Tatko, pre Boha vás prosím, netrápte ma s vašimi školami. Ja nechcem byť pánom, ja chcem byť sedliakom, bo mne je to radosťou a potechou na poli pracovať. A svoju Evušku nedám ani za sto frajlí z kaštieľa.“

Starý zabohoval synovi, z úst sa mu jed ako z peci plameň sypal, pochytil čagan na syna, na šťastie mu žena ruku zadržala.

„Ty musíš byť pánom!“ reval starý na Paľka, hroziac sa mu čaganom. „Ty musíš robiť, čo ja chcem, lebo podívaj sa!“

„Musí je veľký pán, ale nemusí ešte väčší,“ šomral popod nos Paľko a odišiel z domu.

*

Starý Šurian predsa len svoje previedol. Dal Paľkovi pekný obnos peňazí a vystrojil ho do mesta študovať, učiť sa za pána.

Žiaľne bolo lúčenie dvoch verne milujúcich sa duší. Paľko síce Evušku tešil, že častým dopisovaním budú svoju lásku utužovať, ona však nevedela sa uspokojiť.

Z počiatku to len išlo, bo nebolo týždňa, v ktorom by Paľko nebol Evuške písal. Neskôr dochádzaly jeho dopisy po dvoch-troch týždňoch. Konečne, keď starý Šurian naodkazoval rychtárovcom, že aby na jeho syna nerátali, že on ako pán nemôže pojať sprostú sedliačku za ženu, Evuška nesmela viac na listy Paľkovi odpisovať, ba ani ho spomínať. Tak vädla ich mladá láska.

Paľko písaval často o peniaze a starý Šurian mu bez všetkej poznámky posielal.

Nastaly prázdniny. Študenti prišli domov a Šurian sa tešil, že aj Paľko príde a to popánštený. No, miesto Paľka došiel len list od neho, v ktorom oznamuje, že na prázdniny nedojde, lebo ide na študijnú cestu do cudziny, na ktorú potrebuje viac peňazí. Otec mu ich obratom pošty poslal.

Na začiatku školského roku písal znovu o peniaze a to o značný peniaz na zápis, na knihy, oblek, bielizeň, obuv a na stravu. Starý Šurian mu hneď poslal, koľko žiadal a posielal celý rok, kedykoľvek Paľko o peniaze písal.

Na prázdniny Paľko zasa len nedošiel domov, vyhovárajúc sa, že sa musí privátne učiť, aby bol skôr hotový. Natešený otec chválil sa všade, že má takého usilovného syna, ktorý ešte aj cez prázdniny študuje, poslal mu zasa peniaze. Tak to išlo ďalej zasa celý tretí rok, i štvrtý.

Na konci štvrtého roku videl Šurian, že z veľkého dedictva je už dosť málo v truhle, a keď Paľko písal o peniaze, poslal mu len toľko, čo mu na cestu domov treba. Prísno mu však nariadil, aby došiel domov, bo kým ho nevidí, viac peňazí mu nepošle.

Na to Paľko odpísal: „Takto nemôžem ztadiaľto odísť, kým mi nepošlete tisíc korún. Ja sa chcem čo čestný muž domov navrátiť.“

„No ľa, drží na česť, to je dobrý znak. To je poriadny syn! To budú ľudia pozerať, čo to za pána, až sa vráti,“ tešil sa ctižiadostivý otec a poslal hneď peniaze.

Prešlo desať dní a do domu Šurianovho kráčal ťažkým krokom akýsi frckoš v pánskom ošumelom obleku, vychudlý, bledý, ani čoby tieň života. Čierne, šedivými premiešané vlasy mal zježené, v jednej ruke držal paličku a v druhej malý balík a slamený okruhlý širák.

Zabúchal na bránu. Vo dvore ozval sa Šurian: „Kto je to?“

„Váš pán syn, Paľko,“ znela odpoveď.

Starý Šurian s radosťou otvoril bránu, ale zazrúc prichodiaceho, pokročil nazpäť a prekvapeno zvolal: „Čože, tento vycívený kostrák mal by byť môj syn, Paľko? To je klam, podvod!“ Bránu chcel zasa zavreť pred neznámym.

„Ale, tatko, čože ma nechcete poznať? Ja som to, Paľko. Tu, hľa, váš posledný list.“

Šurian otvoril bránu a Paľko vošiel do dvora. „Pre Pána Boha, tento živý kostlivec má byť mojím synom? Od čoho tak zle vyzeráš?“

„Od študovania. To nie je ľahkou vecou vyučiť sa za pána,“ odvetil Paľko s trpkým úsmevom. „Dosť som sa vás naprosil, aby ste ma nechali doma pri gazdovstve. Ale nie a nie, na silu ste chceli mať zo mňa pána. Nuž, čo ste chceli, to máte.“

„A čomu všetkému si sa tam za toľké peniaze naučil?“ pýtal sa zdesený otec.

„Ničomu inému, len tomu, čo ste si žiadali, naučil som sa pána hrať. Robil som všetko, čo iní páni robili. Pekne som sa šatil, na prechádzky chodil, víno, pivo pil, po kaviarňach a po baroch chodil, noviny čítal, v karty hral, bavieval som sa s peknými panskými frajľami, jedným slovom dňom i nocou som veselo po pansky žil,“ odpovedal ľahostajne Paľko… Chcel ešte ďalej vykladať, ale suchý, piskľavý kašeľ mu nedovolil.

Až teraz otvorily sa oči pošetilému otcovi, ale už bolo pozde. Dedictvo bolo už skoro celé preč, ale to nebolo všetko. Paľko ztratil čas, v ktorom sa mohol pri hospodárstve zdokonaliť; ztratil svoje zdravie, najväčší to poklad človeka; ztratil dobré mravy a tým dobrú povesť — ztratil všetko.

„Čo to bude posmechu v dedine. Povedia, mal byť pánom a je žobrákom,“ napadlo starému Šurianovi. Chytal si hlavu a trasúc sa, zlosťou, klial synovi a nadával: „Môžeš krky zlomiť, ty nezbedník naničhodný! Nestal si sa pánom, ale lumpom, nuž choď zasa k volom, alebo kap z domu!“ Nazlostený vošiel do domu.

V tom prišla matka a zbadajúc syna, vykríkla radostne jeho meno, sovrela ho do náručia, hladkala a bozkávala jeho bledú, vyžitú tvár a srdečným bôľom volala: „Akože mi ta biedne vyzeráš, syn môj drahý? Lepšie ti pristalo byť sedliakom ako pánom.“

„Otec to chcel!“ žaloval Paľko a suchý kašeľ pretrhol mu reč.

„Viem, viem. Bože mu odpusť jeho ťažkú vinu, čo na tebe spáchal. Pýcha mu rozum, pomiatla,“ riekla s plačom matka.

„A čo Evuška?“ pýtal sa šepmo Paľko.

„Vydala sa za Jožka mlynárech. Sú spolu šťastní, majú už dvojo malých detí,“ odpovedala matka potichu.

Paľko objal drahú matku, a skloniac hlavu ma jej prsia, zavzdychol: „Ona sa teší životu a ja smrti!“

„Nie, nieže, Paľko! Nerúhaj sa Bohu! Vidím, že si nezdravý, syn môj premilý, ale sa neboj. Dá Boh, že pod mojou opaterou zasa okreješ, nažiješ a ozdravieš. Hoj, ozdravieš, syn môj, budem si ťa opatrovať, ako to oko v hlave. Len aby zima prešla a jaro prikvitlo, budeš zasa zdravý,“ uisťovala ho láskavá mať a viedla ho do domu.

*

Prešla zima a rozkošné jaro usmialo sa na pozemšťanov. Všade hojnosť sviežej zelene i pestrých kvetov, všade plno vône, plno spevu, plno slnka, plno radosti.

V poli sa už pilne pracuje.

Paľko Šurian vybral sa dnes na prvú oračku. V ošumelom, poobšívanom pánskom obleku s bičom v ruke kráča za svojimi volkami hore dedinou. Idúc s ovisnutou hlavou, upreno hľadí do zeme, jakoby nikoho nechcel vidieť. Tu i šibne voly bičom a zavolá chripľavým hlasom: „Hajs!“ a takmer za každým desiatym krokom sucho a piskľavo zakašle.

„Ten chudák toho málo naore!“ povrávajú si ľudia, hľadiac za Paľkom.

„Škoda šuhaja! Otec, čudák, chcel mať z neho pána a má žobráka,“ poznamenali iní.

Paľko prišiel na otcovu roľu a dal sa do orania. Oralo sa ani v popoli, bo jarné mrazy zkyprily zem. Paľko odpočíval za každou preoranou brázdou, lebo ho kašeľ stále moril. Veselý škovránčok trilkujúc, vznášal sa nad ním a veselo trepotajúc krídelkami, vyletel až pod oblak. Paľko pozeral do výšky za ním a spustiac zrak, pozeral dovôkola na oživujúcu prírodu a bolo mu pri tom nevoľno, clivo až k slzám. No, premohol sa a oral ďalej.

Bol obed. Paľko vypriahol a dal volom žrať, sadol na medzu a vyzeral matku, ktorá mu má obed priniesť. Blúdil pohľadom po súsedných roliach, zrazu zbadá na rychtárovej table Jožka a pri ňom stojí jeho žena Evuša.

„Akiste doniesla mu obed,“ pomyslel si a odvrátil oči s tej strany. Nedalo mu to pokoja, pozrel ta znova. „Aká je mocná — driečnejšia ako za dievčaťa. Škoda jej!“

Tuhý kašeľ sa ho zmocnil, div ho nezadrhol. Špatne mu ostalo… Žiada sa mu vody. Hneď dolu na medzi je studienka. Vstal a chcel ta ísť. Urobil tri kroky, ďalej nemohol, svet sa s ním točil. Zachytil sa plánky, čo na medzi vyriastla, a zastonal: „Ach, keby len skôr mamička došli, doniesli by mi vody.“ V tom pochytil ho tuhý kašeľ, že nevedel na nohách postáť, a klesol bezmocný na zem…

To videla Evuša, upozornila muža, že Šurianech Paľko kašľom premožený na zem padol a prosila ho, aby ta bežal a pozrel, čo sa s ním deje.

Jožko bežal ako jeleň a dobehnúc k Paľkovi, videl, že ho krv zalieva. Chytro volal na ženu, aby vody doniesla.

Evuša pochytila putnu s vodou, ktorá bola pre kone prichystaná, a bežala na pomoc.

Po dlhej námahe podarilo sa im Paľka ratovať. Prebral sa, ale bol bledý ako stena a oči mal krvou podbehnuté, pohľad mdlý.

Jožko zapriahol kone do voza, na ktorý postlal seno, čo mal na obed pre kone, zavolal ešte jedného súseda a naložili Paľka na voz. Jožko požiadal Evušu, aby tiež vysadla na voz, vzala hlavu Paľkovu do lona, že by sa mu tak neotriasala, čo ona ochotne urobila.

Cestou obrátil Paľko svoje mdlé oči na Evušku, blažene sa usmieval. Keď mu ona svojou teplou ručkou pohládzala studené čelo a osinalé líca, on zachytil jej ruku, stísol, nadvihol hlavu a zvolal sladko: „Eva!“ — V tom hlava sklesla, krv znova chrlila sa ústami, zrazu celým telom trhlo a on dokonal.

Evuška prvá pomodlila sa nad jeho mrtvolou za jeho dušu „Otče náš!“, prvá ho prežehnala a srdcom bývalej čistej lásky šopkala mu:

„Spi sladko!“

*

Predčasná smrť Paľkova tlačila svedomie starého Šuriana a hnala ho do zúfalstva, v ktorom začal piť. Dňom-nocou sedával u žida.

Prepil ostatok dedictva, prepil kravu, voly i role a dom pustnul s roka na rok viac a viac. Ohradu vyvrátil vietor, dierami na streche tiekla voda do izby, do stodoly, múry vlhly a padaly, až i strechy zhnily — padly a stálo tu pravé spustošenie na postrach a výstrahu ostatným, že kam vedie sprostá pýcha, že ona predchádza pád.

Ľud vyhýbal tomuto miestu, ako aj starému „Čudákovi“.

Stará Šurianka plakávala na Paľkovom hrobe, ktorý kvietím obsypávaly Evuškine deti.