ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obrázok z našich hôr.

„Hej, žena, daj večeru! Dnes sme mlátili kladivami, akoby sme všetkých ohnivých čertov horúceho pekla boli chceli rozmlátiť. Hladní sme ako vlci!“ — zvolal kováč Tvrdoň, vstúpiac s tovaryšom do izby.

„Zaraz, len čo Bara kravu podojí. Zatiaľ sa poumývajte!“ — odpovedá gazdina. Naliala teplej vody do žbaríka, prihotoveného na lavici pri peci, položila k nemu kus mydla, uterák z hrubého zrebného plátna a vyjdúc pred dvere, von na podstenie, obrátila sa ku maštali a volala: „Bara, čo sa tam toľko tmoliš? — Či si zaspala pod tou kravou, či čo? — Otec došiel, treba dať večeru. Čochvíľa bude noc, a chlapom už v žalúdku svitá. Poďže, poď!“

„Už-už,“ ozvala sa Bara a hneď nato vyšla z maštale a s veselou tvárou ukazovala matke plný šechtár mlieka. Vošly do izby.

„Zažniže, Bara, lampu! Veď je taká tma, že lyžicou do úst netrafíš,“ rozkazoval otec.

Bara postavila šechtár s mliekom na stôl, vzala s prípecka zápalky a zažala nad stolom zavesenú lampu. Bara bola štíhlej postavy, kostnatého tela, peknej, súmernej tvári, hnedej pleti, čiernych očí a ako havran čiernych, lesklých, vlnistých vlasov.

V meste by boli Baru považovali za krásavicu — svodnú čerticu — no, dedinčanom pozdávajú sa lepšie biele tváre, svetlé oči, plavé vlasy a preto Barou pohŕdali a volali ju posmešne: „Čiernou Barou“, alebo „Cigánkou“.

Keď v nedeľu prišla do kostola a išla pred lavice medzi dievčence, to sa jej všetky vyhýbaly, všetky od nej odstupovaly, aby sa nedotkla ich šiat. Keď šla na muziku, stála v kúte, alebo pri dverách, a za celý čas ju ani jeden z mládencov nepojal do tancu, hoci v Bare každá žilka ihrala, a tancovala tak cifrovane, akoby bola len na tanec stvorená. Zato však odniesla si posmeškov a urážok s takej muziky domov dosť. Jeden z mládencov zvolal: „Počuj, Bara, čo netancuješ?“ — Druhý sa ozval: „Bara, čo si si praslicu nedoniesla?“ Tretí nato: „Bara, zavolaj si Mórica,^[1] nech ťa vyvrtí!“ atď.

Pravda, za každou takou poznámkou samopašníkov ozval sa v celej krčme veselý smiech…

Bara, zahanbená, smutno klonila hlavu, a keď toho bolo priveľa, vybehla von a s plačom išla domov.

Povrávalo sa, že Bara je z cigánskeho rodu, lebo dedo jej bol cigán a zaiste preto sa jej vyhýbajú a netrpia ju medzi sebou. Nikto v celej obci nemá pre Baru ani kúska citu, nikto ju neľúbi, len rodičia — a najkrajší a najbohatší mládenec v dedine, Janko Potočný.

Po večeri gazda sa pobral hore na šopu do sena spať, tovaryš išiel medzi chasu do dediny a matka s dcérou ostaly samé. „Či príde dnes?“ spytuje sa mať, starostlivý pohľad upierajúc na dcéru.

„A čo ja viem?“ odvrkla táto nevrle. Zamračila sa, akoby o tom s matkou nechcela rozprávať.

„Barka, moja drahá, jediná dcéra, pekne ťa prosím, urob tomu celému už raz konec. Povedz mu, že lebo nech ťa pojme za ženu, alebo nech k nám viacej nechodí. Takto sa to už na tretí rok ťahá a nie je to ani varené, ani pečené. Čo je dávne, to nie je ani pravdivé.“

„Mamička, už zasa začínate vašu starú nótu? Janko mi aj včera povedal, že len mňa pojme za ženu, že len ja budem gazdinou na Potočných grunte.“

„Nuž, dobre je, dobre, ale lepšie je ešte lepšie. Ľahko sa to povie „budeš mojou“, ale čo tam po reči, keď nieto v nej veci… Janko nie je pánom Potočných majetku; tu sú rodičia, pyšní ľudia, tí mu ver’ nedovolia teba pojať za ženu. Veľká hŕba pýta viac, boháči budú chcieť bohatú nevestu, aby im doniesla bohatstvo do vena.“

„Ale čoby, to si vy len tak…“

„Bara moja, Barka, dajže si pozor, že by si nepremudrovala a v hanbe neostala! Šuhajci z bohatých domov sú samopašní vtáci.“

„Mamka, prosím vás pekne, netrápteže ma už toľko! Čože mi dáte do vena grunty, alebo peniaze, aby som si mohla z mládencov vyberať? Na tú roztrepanú vyhňu sa vám veru nikto neulakomí. Môžete byť šťastná, že Janko k nám chodí.“

„No, ľaľa ti ju, ako v nej zvrelo. Počkaj len, počkaj, však ty zmriakneš, až bude zle. Spomenieš si na moju výstrahu, ale už bude pozde, milý drozde. No, ale ako si posteleš, tak budeš spať.“

Bara mlčala ako ryba.

Stará ešte dlho šomrala, poplakávala, konečne vyšla von, dvere za sebou zapleskla a išla na šopu za mužom.

*

Bara ostala sama v izbe.

Sadla si na lavicu ku obloku a pozerala von, do nočného tajnostného šera…

„Ešte nejde… Bože, ako ten čas pomalúčky ubieha!“… zavzdychala netrpelive.

„Počuť kroky… ktosi prichádza. To nie je on… To opitý Štrbáň ide z krčmy… Už aj mesiačik vyšiel… Ach, keby už len prišiel!… Mamička má pravdu… Už toľké časy k nám chodí, už si ma musí vziať… musí… Je síce pravda, že som chudobná… peňazí nemám, ale v gazdovstve mu budem robiť, ako kôň… to je tiež dačo hodné… Kde je len tak dlho?… Či azda ani nepríde?“

Prišiel… zastal pod oblokom. Bara hneď otvorila oblok a spýtala sa: „Prečo tak neskoro?“

„Nemohol som skôr. Naši ma striehli, musel som čakať, až zaspali; a od nás k vám je veru kus cesty.“

„Počkaj, otvorím ti dvere.“

„Mesiačik tak krásne svieti, je jasno ako vo dne… teplo ani o žatve… škoda v izbe sedieť… poď von, prejdeme sa… mám ti veľa vážneho povedať.“

Bara tichúčko vyšla, privrela dvere a ruka v ruke poberali sa do poľa.

Jankovi bolo akosi nevoľno; išiel mlčky vedľa Bary a silno ju držal za ruku.

„Janko, čo ti je? Ty nie si svoj… Chcel si mi toho veľa povedať a teraz čušíš, ako zajac v chrasti,“ začala Bara.

„Ani sa ma nepýtaj. Mám doma tak od otca, ako aj od matky horúce peklo, že chodím za tebou.“

„To som už viac ráz počula.“

„No, ale dnes to vybúšilo celou parou. Otec harusil, nadával a klial… vyhrážal sa mi, že celé gazdovstvo dá prepísať na vydatú staršiu sestru a mňa vraj vyženie z domu.

Do nedele si to mám rozmyslieť a v nedeľu mu mám povedať, či ťa zanechám, alebo nie.“

„A ty čo?“ spýtala sa Bara, objala ho náruživo a tak milo mu pozrela do očí, že jej pohľad pocítil v celom tele.

„Pôjdem z domu.“

„Ty pôjdeš z domu?… A kam?“

„Do sveta, s tebou… preč ďaleko.“

„Preč… so mnou… do sveta? — Ach, Janko, ty ma preca ľúbiš… No, ja pôjdem s tebou hoci aj na kraj sveta…“

Prišli do hája. Bôrina šumela tajnou nočnou piesňou, do ktorej tu i tu vpustil niektorý driemajúci vtáčik svoju slabú trilku a z trávy blízkej hati ozýval sa cvrčok. Vzduch bol presýtený sviežou, opojnou vôňou. Sadli si pod košatý bôr na hustý mach a pohrúžení v sladkom opojení lásky, zažili najkrajšie chvíle života…

Už bolo po polnoci, keď sa vrátili domov. Bara nemohla vojsť do domu, lebo tovaryš sa vrátil skôr a zavrel dvere na závoru. Musela dlho búchať, až jej matka otvorila. „Kde si bola? Či poriadne dievča chodí po nociach? Ty — ty nehanebnica! Ej, ale ak si čosi utŕžiš, potom mi do domu nechoď!“

„No veru, čože, keď ma vyženiete z domu… Čože tu mám? Len samé harusenie, samú zlosť a samé výčitky,“ odvetila spurne Bara. Aby otca nezobudily — utíchly a obe sa uložily, ale ani jedna nespala: matka pre starosť o dcéru a táto pre starosť o milého, čo bude s ním v nedeľu?

*

Včas ráno bol u Potočných krik. Gazda sa hneval, že iní sú už dávno v poli a u nich mladý vyspáva, ako čoby bol pri muzike.

„Veru — veru, mal by byť vzorom pre iných, mal by sluhov viesť, a on hlivie ako snop. To je poriadok!“ prisvedčila mu gazdiná. „Čo ho nezobudíte?“ skríkla na slúžky.

Johanka, driečne mladé dievča, vybehla ako veverica po rebríku na maštaľnú povaľ a budila ho: „Janíčko, vstávaj, rodičia sa už hnevajú, že tak dlho spíš. Kone som ti už nakŕmila, napojila, očistila, už len ich oširuješ, zapriahneš a môžeš ísť.“

„Ďakujem ti, Johanka. Ty si dobré dievča a keby som nebol s Barou zapletený, inú by som nepojal za ženu, ako teba, lebo máš dobré srdce.“

„Ach, čože by si ty mňa za ženu bral, ja som chudobná ako Bara, zasa by bolo zle. Vezmi si ty sebe rovnú, bohatú, na príklad mlynárovie Evušu, a budeš zasa rodičom po vôli. V dome sa znova vyjasní a bude dobre, ako predtým.“

„Ach, dajže mi pokoj s Evušou!“

„Pre Čiernu Baru trpíme všetci a ty s ňou beztak šťastný nebudeš.“

„Prečo?“

„Pretože Bara má cigánsku povahu, ohnivú, prchkú, ktorou ťa neoblaží. Už teraz ťa má v svojej moci a čo potom?“

„Ja viem, že by si ty lepšie ku mne pristala svojou miernou, tichou povahou, svojou dobrotou. Ale darmo je, Baru už nechať nemôžem, ani nesmiem, Pán Boh by ma potrestal.“

„Jano! — Jano! Čo si tam, nedaj Bože! skrepenel?“ volal nahnevaný otec.

Janko sbehol s povale, pozdravil otca a šiel do maštale. Otec za ním s hnevom: „Kde si sa v noci túlal, ty naničhodník? Bol si zasa u svojej cigánky, čo? Zvábila ťa do hája, tá potvora čierna, nezdarná. Teraz sa ti vstávať nechce… No, počkaj, však ťa ja premelem!“

Janko neodpovedal ani slova, oširoval kone a išiel do izby raňajkovať. Bol to driečny, pekne urastený šuhaj. Z jeho jasnomodrého oka svietila šľachetnosť duše a dobrota srdca.

„Ty si pekný syn… cigaňa kováčova ti je milšia, než tvoji vlastní rodičia. Včera ti otec zakázal, že nesmieš ku nej chodiť, ináčej že ťa z domu vyženie, a ty celú noc s ňou falanguješ… Máš ty srdce k nám? Človek sa musí hanbiť za takého syna.“ Tak ho uvítala matka v izbe a utierala si pritom oči zásterou.

Janko neodpovedal ani matke. Poraňajkoval mĺčky, zapriahol kone, vzal do ľavej ruky opraty, do pravej bič, ktorým prasknul a už aj išiel zo dvora.

Starý išiel pred dom a starostlivo hľadel za ním, premýšľajúc: „Či nie je škoda takého driečneho šuhaja, že sa zaplietol s takou čiernou lafrnou, s ktorou celá dedina pohŕda?“

„Dobré ráno, gazdičko môj dobrý, či niet masielka, vajíčok, syra?“ volala Trpáčka na gazdu.

„A čo ja viem, či jest a či nejest… spýtaj sa gazdiny.“

„Už aj idem“, povedala Trpáčka a ponáhľala sa do domu.

V izbe zastihla gazdinú v plači.

„Ach, čože je vám, gazdinka, čo sa vám prihodilo, že plačete? Pán Boh daj dobrý deň!“

„Pán Boh uslyš! Vítajte!“

„A čo vás zašlo? Dačo smutného?“

„Ach, prosím vás, všeličo sa pritrafí. Niet toho domu, aby nebolo v ňom dymu.“

„Počula som, počula, že vám syn Janko priekorizeň s Čiernou Barou vyčíňa…“

„Zdivel za ňou a teraz mu môžte zlaté vlákna šťastia inde spriadať, už ho od nej neodtrhnete; ako čoby mu bola porobila.“

„Nuž veď mu, či vy to neviete?“

„A to už ako?“

„Hneď vám poviem. U Tvrdých majú tristoročný maľovaný džbánok, v ktorom sú čary skryté. Tá cigánka, čo sa tu po našich horách predvlani ošmietala, prorokovala Bare, že za toho mládenca sa vydá, ktorému dá z toho maľovaného starého džbánka pramenitej vody napiť. Nad kovárňou vyteká prameň dobrej vody. Bara striehla na chlapcov, čo tam vodu pili, až vystriehla vášho Janka. Ten sa jej najlepšie pozdával, toho lapila. Bolo to na hody, keď váš syn išiel okolo vyhne a zachcelo sa mu čerstvej vody. Nahnul sa k prameňu, ale v tom Bara otvoreným oblokom volala: „Počkaj, podám ti nádobu, čo sa poriadne napiješ.“ Vzala starý, maľovaný džbánok, načrela doň čerstvej vody a podala mu. On sa napil a spýtal sa jej, či pôjde večer na muziku. Ona mu odpovedala, že nepôjde, lebo nemá s kým ísť. Volal ju: „Poď so mnou!“

„Prečo nie? Ak ma naozaj pojmeš — pôjdem,“ ona mu nato.

Ujednali sa, išli spolu na muziku a od toho času sa ho už viacej nespustila. Nuž, či mu neporobila?“

„Tak to vyzerá. Nuž a nedá sa tomu dajako pomôcť, nedá sa to niečim odrobiť?“

„Ťažká rada… Ak by ste zašli do Hrozenkova k tej chýrnej bohyni… možno, žeby vám tá —“

„K tej ja nejdem. Celý svoj život som len u Boha pomoc hľadala a teraz ju mám u bohyne hľadať? Nie — nie, to neurobím!“

„No, viete, gazdinka, je to na vašej vôli, ale hovorí sa: „S čertom buď za dobre a Pána Boha nerozhnevaj!“ No, bola by som skoro zabudla, prečo som prišla; vajíčka, masielko, syra, gazdinka!“

„Po nedeli sa ohláste! Dnes nemám.“

„No, dobre, prídem po nedeli. Už sa len netrápte, gazdinka moja, veď bude, ako Pán Boh dá, však len akosi bude.“

„Ach, dobre, že neošediviem od samej starosti a trápenia. Náš syn mal do tých najlepších domov dvere otvorené a zblúdil do tej cigánskej búdy. Vláči sa za takou čiernou morkou, ktorou každý mládenec, aj ten najostatnejší, pohŕda. A ešte by ju chcel aj do domu doviesť… No, to sa radšie jeho samého zrieknem, ako by som mala s ňou pod jednou strechou bývať.“

„Tak-tak, ale už sa len uspokojte! Ešte nekrešú káru, čo s ňou pôjdu na faru. Ešte sa im to môže prepiecť. Ešte sa to môže na dobro obrátiť. No, s Bohom, gazdinka! Po nedeli prídem.“

„S Bohom choďte!“

*

Mladý Potočný celý týždeň nebol u Čiernej Bary. Prísny zákaz otcov, vyhrážka, že ho vyženie z domu, a láskavé prehováranie matky, jej prosby, jej slzy urobily naň taký hlboký dojem, že sa zdalo, že sa rozhodol Baru zanechať. Celý týždeň už u nej nebol, zato ale každý večer bavil sa s driečnou Johankou až do polnoci. Jankovi rodičia tešili sa už v duchu, že ich predsa len poslúchne, a on? Bol zrazu na rozcestí medzi Čiernou Barou a Johankou.

Posledné dni pracoval na poli stále s Johankou a každým dňom lepšie poznával tichú, zbožnú dušu, veselé dobré srdce tohoto dievčaťa; každým dňom zdala sa mu byť krajšou a milšou. Keď si pri nej predstavil v duchu Baru, zdala sa mu byť Bara temnou, chmúrnou nocou. Cítil, že s Johankou by mohol byť šťastnejší, spokojnejší, ako s Barou… Takto hútal celý boží deň, až konečne sa rozhodol, že k Bare viac nejde, urobí rodičom po vôli…

Bola sobota. Janko vedel, že Johanka v sobotu večer je u svojej tetky, ktorá je jej v osirelosti náhradnou matkou. Po večeri sa vyobliekal a išiel k nim, aby sa opýtal, či by zaň išla a či tetka nemá nič proti tomu… Jeho matka mu povedala, že radšej už Johanu ako Baru prijme za nevestu. Týmto posmelený, vážnym krokom prešiel dvor a otvoril bránu. Za ňou stála Bara. Trhlo ním… zľakol sa a bol celý pomätený.

„Čo tu chceš?“ spýtal sa jej ostrým hlasom.

„Idem za tebou, keď ty nejdeš za mnou. Predtým si chodieval každý večer k nám a teraz si už celý týždeň nebol. Prečo? Nazdávaš sa, že neviem, že si sa zasa lízal s tým mačaťom upišťaným, s Johanou? Prečo si taký vyobliekaný? Prečo nespíš? Ideš k Johane, čo? Aby si mohol zajtra rodičom povedať, no, už som vám urobil po vôli. Čiernu Baru som už nechal a vybral som si Johanu. Hej, mňa ty neoklameš. Celý týždeň som ťa striehla, číhala na teba, ty, ty naničhodník, ty lotor, mňa si znešťastnil a teraz sa lížeš s inou. Hoj, ale nemysli si, že vám to tak ľahko pôjde. Pomstím sa vám, hoj, pomstím, tou najhroznejšou pomstou, a čo ma to žalár, alebo hneď aj život bude stáť…“ kričala a jedovatý hnev i divá náruživosť sršaly z jej reči.

Janko sa chcel vyhovárať, ale Bara nepripustila ho k slovu.

V prítomnosti tejto podivnej dievčiny bol Janko zmenený, bol — akoby jej ohnivými čiernymi očami očarovaný — úplne pod jej mocou, svoju vlastnú vôľu stratil a robil všetko to, čo ona chcela. Vyjavil všetko, čo dnes večer zamýšľal a ona horela žiarlivosťou a zlostne povedala: „Vieš, čo by som jej bola urobila? Jej dlhý vrkoč v samom tyle odstrihla.“

Janko ustrnul…

„Preto nesmieš k Johanke! Poď k nám! Sadneme si na posteľ a poviem ti dačo.“

Janko bol celkom v jej moci, myslel, robil i cítil, čo ona chcela, mĺčky ju počúval, išiel k nim, sadol na posteľ vedľa nej a tíško počúval.

„Dnes sme maly s mamou hádky, zbadala, čo je so mnou, a keď som sa jej priznala, lomila rukami, hrešila ma a konečne sme plakaly obe… A keď sa to otec dozvedel, vyšvácal ma remeňom, že mám samé modriny po tele.“

„Prečo? Nerozumiem ti,“ povedal Janko.

Bara prisadla ešte bližšie k nemu, pritisla sa ku nemu, objala ho a šepkala mu to isté tajomstvo, ktoré dnes matka zbadala, že sa cíti byť matkou.

Jankom to trhlo… Zľakol sa; a srdce mu začalo prudko biť.

„Čoho sa bojíš? Pred Pánom Bohom sme i tak svoji a pán farár nás chytro sosobáši. Janíčko, nenechávaj ma dlho v tejto hanbe! Urob tomu koniec, soberme sa! Na tú otcovizeň nemysli! Ak ti ju otec dá, nuž dobre, a keď nedá, i tak dobre… vyživíme sa i bez hospodárstva. Máme zdravé údy, robiť vieme obaja. Uvidíš, ja budem robiť ako kôň a viem, že aj vlastnou usilovnosťou zbohatneme!“

Jankovi bolo teplo, akoby mu duša horela. Tisol Baru k sebe a v tej chvíli bol by za ňou i do horúceho pekla skočil. Prvé ľaknutie pominulo a došla veselá, ba radostná nálada… Objímali sa, bozkávali a ujednali, že sa čoskoro soberú, či už otcovia a matky svolia a či nie…

Janko celú noc nespal. Stále rozmýšľal, čo robiť. Konečne nad samým ránom sa rozhodol, že pôjde na faru ohlášky písať.

Včasne vstal, obriadil a nakŕmil kone, naraňajkoval sa, sviatočne sa obliekol a išiel…

Za bránou stretol Johanku, ktorá sa ho spýtala: „Kde sa ponáhľaš, Janko?“

„Poviem ti pravdu, Johanka — idem písať ohlášky.“

„S Čiernou Barou?“

„Áno.“

„Pre Boha, Janíčko, rozmysli si to a nerúť sa sám do záhuby. Ty s Barou nikdy nebudeš šťastný.“

„Darmo je — nazad už nemôžem — musí to byť,“ podal jej ruku a rozlúčil sa s ňou.

Ona sa s uslzeným okom za ním chvíľku dívala a potom zavzdychla: „Darmo je, nebol mi súdený!“ a prešla cez bránu do dvora.

Janko mal dve hodiny cesty do záborskej fary, ktorej jeho rodná dedina bola pridelená.

Pán farár, ktorý Janka dobre poznal, ho milo privítal a spýtal sa, prečo prišiel?

Keď mu Janko povedal príčinu svojho príchodu, spýtal sa ho, či rodičia svoľujú k manželstvu?

Janko sa spýtal: „A načo, prečo by museli svoľovať?“

„Veď máš ešte len dvadsať rokov. Kým nebudeš plnoletý, nesmieš sa bez otcovho svolenia ženiť,“ povedal pán farár.

Janko zosmutnel a vyrozprával všetko duchovnému otcovi, akoby bol pri spovedi býval. Rozpovedal celý svoj pomer k rodičom a k Bare.

Pán farár ho vypočul a začal mu vytýkať, že je neposlušným synom. Upozornil ho na štvrté Božie prikázanie. Vyložil mu ho v celej kázni. Usiloval sa mu hovoriť dobre do duše, aby odpýtal otca i matku a poprosil ich ešte raz, aby mu dovolili vziať si Baru.

Janko, plný sklamania, plný horkosti, poberal sa z fary domov.

Popoludní sa osmelil a išiel k rodičom, ako mu pán farár kázal ešte raz prosiť o povolenie k sobášu s Barou. Vošiel do izby… srdce mu tĺklo rozčulením a strachom. Pozdravil… Rodičia ho privítali chladno, ako cudzinca, ktorého prvý raz videli. Sadol si na lavicu ku kachliam a čakal, až ho rodičia oslovia. Čakal darmo. Matka sa modlila z Nábožných výlevov a otec zapisoval do kalendára, že požičal súsedovi kríž ražnej slamy a obecnému hlásnikovi pol metra jačmeňa. Synov príchod nebol im ľahostajný. Tušili, prečo prišiel, no, premáhali sa, aby trpkosť a hnev nevybúšil z nich.

Keď Janko videl, že rodičia nezačnú, začal on. Odhodlane povedal všetko, čo mal na srdci. Nezamlčal ani to, čo je s Barou. Kľakol na kolená a skoro plačky prosil, aby mu dovolili Baru vziať si za ženu.

Matka sa zľakla, skoro kniha jej vypadla z rúk, otec však vážne vstal zo zástolia, složil okuliare s nosa, popošiel niekoľko krokov k synovi a hoci to v ňom búrilo, povedal dosť spokojne: „Choď a povedz svojej cigánke, že kým starý Potočný bude mať dušu v tele, nedovolí, žeby si jeho syn — čo aj nezdarný lotor — vzal takú cigánsku lafrnu za ženu, ako je ona.“

„No — lafrna nie je, Bara je poriadna, pracovitá dievčina,“ odsekol Janko. V starom Potočnom sovrel hnev. Behal ráznym krokom hore-dolu po izbe, rukami rozhadzoval a odpľúval, čo bývalo obyčajne predznakom búrky. Žena, vidiac ho takto, išla k nemu, položila mu ruku na plece a prosila ho:

„Počuj, spamätaj sa, nie je to nič platné, už je všetko márne, iba čo si pre nezbedníka zdraviu škodíš.“

„Máš pravdu, svätú pravdu!“ odsekol starý. Vzal čiapku, fajku i palicu a vyšiel z izby.

Janko ostal sám s matkou. Bolo mu, ako keby táto žena ani jeho matkou nebola; taký chlad z nej vial… Ona, ktorá ho čo svojho jedináčka tak milovala, ktorá mu všetko po vôli robila, ktorá — keď dačo zlého vykonal — ho vždy pred otcom bránila, nemá preň teraz v najťažšej chvíli jeho života ani jediného láskavého slova, ba ani len milého pohľadu. Nevedel, čo robiť. Premýšľal…

Aj matka dlhší čas mlčala, zrazu sa však ozvala: „Jestli chceš, aby ťa otec vzal na milosť, buď poriadny, odpros ho a zriekni sa navždy Bary! Za hanbu, ktorú si jej svojou ľahkomyseľnosťou a samopašnosťou spôsobil, jej zaplať, sú to žobráci, radi prijmú tú stovku, a keby neprijali, tak si dieťa vezmi a dáme ho niektorej žene vychovať.“

Slová matky urazily Janíka a preto spurne odsekol: „Ja odprošovať nemám prečo a Bary sa nezrieknem, radšej sa zabijem.“ Vstal a odchádzajúc zvolal: „Ostávajte si tu s Pánom Bohom!“

*

Bol teplý príjemný večer. Bara sedela na kamennom balvane pri studni a pozerajúc do šera, netrpezlive vyzerala Janka…

„Už ide!“ vylietlo jej z úst, keď ho zazrela. Srdce jej rýchlejšie začalo biť a krv v nej zvrela nepokojom. Prišiel… potáčal sa s boka na bok, ba sotva na nohách stál.

„Pre Pána Boha, Janko, ty si opitý! Prečo si toľko pil, že svet nepoznáš?“

„Prečo? Z dešperácie… zo zúfalstva… Eh, aby to parom vzal, aj tie zákony a celý ten poriadok!“

„Čo sú to za reči? Iste sa ti zle viedlo. Hovor, čo si vykonal?“

„Vykonal… nevykonal… Čakaj, až vytriezvem. Teraz mám smäd… Daj mi vody!“

„Poď ku studni, vo vedre je čerstvá voda, nahni sa a napi sa.“

„Ja sa nahýbať nebudem… Dones mi ten starý maľovaný džbán, z ktorého si mi vody dala, keď sme sa poznali a — na muziku išli…“

Bara váhala, ale Janko naliehal:

„Chcem piť zo starého džbána! Či nepočuješ?…“

Bara, aby ho nenazlostila, išla do izby pre džbán. Matka pri lampe čosi plátala.

„Čujem, že je tu Janko. Čo vykonal?“ spýtala sa mať.

„Ešte neviem. Je trošku drgnutý — v týchto horúčostiach je to hneď. Chce piť zo starého džbána.“

„Nedávaj mu ho do ruky, aby ho nezabil. Vieš, čo čaká toho, kto ho zabije. Ten do roka zomrie.“

„Dajte pokoj s tou sprostou poverou! Črep ako črep, a to maľovanie mu tej moci nedá!“

„Ty si neveriaci Tomáš… Naša nebohá stará mať to povedala, a to bola múdra žena — že kto ho zabije, musí umrieť.“

„Táraniny… umrieť musí každý človek.“

„Ale do roka… Je to veľmi stará a drahocenná vec, už nám za ňu dvesto korún dávali. Ale smrť na nej visí…“

„Sprostosti! Kto by tomu dnes veril!“ odvrkla Bara, vzala džbán, išla von, naťahala doň čerstvej vody a podala Jankovi: „Na, napi sa, ale daj pozor, aby si džbán nepustil na zem. Naša stará mať hovorila, že kto ho zabije, ten musí do roka umrieť, a je to veľmi stará a vzácna vec… dávali nám už dvesto korún za ňu.“

Janko vzal džbán, priložil k ústam a dúškom pil. „Ééh… smäd som si už zahnal…“ Obzeral nádobu. „Teda toto je ten črep, plný čarov a bosorstva, ktorým si ma k sebe pričarila… Hahaha… čo by si na to povedala, keby som ním treštil o skalu? Nebožká stará mať by sa v hrobe obrátila… hahaha! — Zkúsim to!“

Bara mu zachytila ruku a chcela mu džbán vyrvať, ale on si ho nedal. Zápasili oň… Bara vyhrážala, prosila, ale všetko darmo… Janko sa zaprísahal, že džbán rozbije.

Kováčka, počujúc, čo sa robí, vyšla z izby, bežala k studni, pristúpila za chrbát Jankovi a chcela mu džbán vytrhnúť z ruky. Janko to spozoroval a preto rýchle sa skrútil. V tom mu od chrbta Bara vytrhla džbán a bežala s ním domov. Sotva však urobila dva-tri kroky, noha sa jej ušmykla na mokrom, klzkom kameni, spadla a džbán vypustila z ruky. Rozbil sa a rozletel na všetky strany.

Janko sa vo svojej opilosti divo smial. Až studne sa musel chytiť, aby si rovnováhu udržal…

Matka však s hrúzou a bôľom — lapiac sa za hlavu — skríkla: „Nešťastné stvorenie, do roka si na márach!“

*

Slniečko už dávno svietilo, keď gazdina doupratúvala po dome… Konečne vyšla na dvor. Vidiac, že tam sa ešte nikto nehýbe, zlostila sa:

„To je život, to je poriadok, to je gazdovstvo! Gazda vyspáva, lebo sa opil z dešperácie nad nerozumným počínaním nezdarného syna; dievky po muzike ešte chrápu a naničhodný Janko bol vraj včera tiež ožratý, nuž teraz drichme ako klát. No, už nebude svet svetom, stáť… Pri takomto gazdovstve musí človek na žobrotu vyjsť. Hej, kdeže ste? Čože ste, nedaj Bože, podochli na tých vašich brlohoch?!“ Chodila od jedného k druhému ospalcovi a čapcovala a buchtovala zo zlosti, ktokoľvek jej pod ruku prišiel. Už všetkých pobudila, len Janka nie. Na tom si chcela poslednú zlosť vyliať, ale zadivila sa, keď našla posteľ prázdnu a od večera nedotknutú.

„Už je zasa u tej cigánky!“ povedala a vzkypela hnevom.

„No, nech len príde, v dobrej nôte ma najde…“ dodala.

Prišlo poludnie a Janko neprišiel… Prišla noc a Janka nikde. Prešiel týždeň a Janka nič…

U Potočných si mysleli, že ho Bara kdesi u svojej cigánskej rodiny skrýva a úbohá Bara zase, keďže u nej vôbec nebol, si myslela, že jej ho Johana odlúdila, že sa ushovorili, že on pôjde vopred niekde do sveta a Johana neskoršie za ním. Tak sa vžila do tej myšlienky, že ju konečne považovala za skutočnosť. Horela žiarlivosťou a zlosťou oproti Johane a spriadala v mysli krutú pomstu proti nej.

Bol sobotňajší večer… Bara sa nevedela ďalej opanovať. Chcela sa už stoj čo stoj vypomstiť na Johane, a to tak, že jej chcela zlatý, bohatý vrkoč, siahajúci až ku kolenám, za ktorým sa mládenci šaleli, u samej hlavy odrezať… Keď sa stmilo, vzala ostrý nôž a ako zlodej vkradla sa do dvora Potočných. Za uhlom maštale číhala na Johanu a keď táto vyšla so šechtárom, vrhla sa na ňu od chrbta, chytila do ľavej ruky vrkoč a v pravej majúc nôž, už-už by bola svoj zlostný úmysel previedla, lenže Johanka to zavčasu zbadala, tresla šechtárom Baru po pravej ruke, že jej nôž hneď vypadol. Johanka ho ešte nohou šikovne do diaľky odkopla, volajúc o pomoc.

Bara ňou triasla, ako by jej dušu z tela chcela vytriasť, aj bila ju, kričiac: „Kde ho skrývaš predo mnou? Kde ho máš? Hovor! Ty lafrna! Ak nepovieš, zabijem ťa, ako mača!…“

V tom sa sbehli všetci z domu… Mišo Kuska, čo bol na miesto Janka pri koňoch, plnú putňu studenej vody vylial na bitkárky. Trochu ich to ochladilo, ale hneď boly zasa v sebe. Tu prišiel gazda Potočný s bičom v ruke… Baru odsotil od Johanky a prísno sa spýtal: „Čo tu hľadáš?… Čo tu chceš?… Kto ti dovolil prekročiť prah brány môjho dvora? Marš von, ty háveď cigánska! Marš!“

Bara pokročila niekoľko krokov a obrátiac sa k Potočnému, hrdo odskela: „Ja nepotrebujem od nikoho dovolenia do vášho dvora, ja ho mám, ja ho nosím pod srdcom čo plod vášho vnúčaťa!“

„Pakuješ sa mi s očú! Ideš von!“ skríkol Potočný od hnevu celý zmenený a bičom ju šibal po nohách, že až vyskakovala, ponáhľajúc sa ku bráne. Za každými pätnástimi krokmi sa obrátila a zaťatú päsť hore dvíhajúc, vyhrážala sa raz Potočnému čo nadutému farahunovi, raz Johanke… Táto, aby ju ešte lepšie napálila, vybehla ako veverica na rebrík, pristavený k úkolu, a škriabala jej mrkvičku, volajúc: „Musíš mašírovať?… musíš?… musíš?…“

Ostatní sa všetci veselo smiali.

To Baru tak rozčertilo, že zdvihla zo zeme kameň, rozbehla sa kúsok nazad a hodila ho smerom k Johanke, lenže kameň trafil iba rebrík, lebo Johanka, keď videla, že Bara kameň hľadá, vybehla na úkol…

U Potočných celý večer, ba ešte i na druhý a na tretí deň smiali sa tejto ženskej pračke, z ktorej sa dozvedeli, že Bara nevie, kde sa Janko podel. Čakali ho so dňa na deň… lebo mysleli, že trucuje rodičov, keď mu nedovolili vziať Baru, a keď sa vytrucuje, príde zasa domov. V tomto očakávaní čas ubiehal a Janko neprichádzal. Už tri týždne tomu, čo sa kdesi podel. Vo štvrtom týždni doniesli dvaja ľudia klobúk, kabanicu i palicu do Potočných, či sú to nie Jankove veci, že ich našli na brehu Váhu.

Hrozné vzrušenie povstalo u Potočných. — Matka nariekala, že sa Janko, jej jediný syn, iste utopil… Otec sadol si na lavicu pri peci, nepovedal ani slova, len slzy ako hrachy padaly mu z očú… A tak smútili aj všetci sluhovia…

Chýr, že sa Janko Potočných vo Váhu utopil, preletel celou dedinou a ľudia hrnuli sa do domu Potočných, ako by tam bol sám Janko vystretý a nie jeho veci.

Mienka ľudí bola rozdielna. Jedni obviňovali rodičov, že mu nedovolili Baru za ženu pojať, veď hoci je chudobná, ale je robotná, ale boháči — lakomci majú veľa a ešte chcú mať viac, nútili ho k boháčke… Iní zasa ohovárali starých, že majú jediného syna a ani toho si nevedeli poriadne nábožensky vychovať. Keby bol mal mladý Pána Boha pri sebe, nebol by sa utopil, nebol by dušu diablovi poručil… Mnohí zasa hrešili na mladého, že nechcel rodičov poslúchať, keď mu dobre chceli… Iní zasa všetku vinu na Baru váľali, že načo sa taká čierna kavka vešia na šuhaja z prvého gazdovského domu. Ľudia teda rozdielne posudzovali túto udalosť a len v jednom sa shodli: „Škoda toho driečneho šuhaja!“

*

Prešlo už pol roka, čo Janko Potočný zmizol. Bara mu povila pekného, zdravého synka. Pokrstili ho po otcovi Jankom. Ale nielen menom, ale i podobou ponášal sa celkom na otca. Každý ho ľutoval, že ako sirôtka prišiel na svet.

Bara mala svojho synáčka veľmi rada. Laskala sa s ním, bozkávala ho, kým si nepomyslela, že je rodom a menom Potočný. Tu jej kmitla hlavou bôľna rozpomienka, ako ju starý Potočný bičoval von z jeho dvora pred bránu, keď sa chcela s Johanou porátať. Vtedy akýsi krutý odpor vzbudil sa v jej duši proti úbohému dieťaťu, ktorý rušil jej nežnú lásku k nemu. Vtedy najradšie by ho bola zaniesla k Potočným a položila ho pred dvere ich pyšného domu.

Bara bola výstredná ako dievka a výstrednou ostala ako matka.

Žila stále v tom presvedčení, že Janko s Johanou skuli zradu proti nej a že Johana ukrýva Janka pred ňou… A keďže i celá dedina držala Janka za utopeného, za mrtvého, Bara sa postavila proti celej obci a s určitosťou tvrdila, že Janko Potočný nezomrel, že žije. To, že našli jeho veci na brehu Váhu, bolo len zaslepenie očí, komédia…

Keď Bara raz počula, že rodičia Jankoví dali zaň čiernu omšu slúžiť a slávnostné rekviem odspievať, bežala na faru a kolenačky, sopjatými rukami prosila pána farára, žeby smútočnú omšu a rekviem za Janka neslúžil, lebo Janko nie je mrtvý, on žije… že jej to srdce stále hovorí… Potom vyrozprávala duchovnému celú udalosť. Vypočítala i svoje chyby, ako by sa bola spovedala. Na konci svojej reči znova uisťovala kňaza, že Janko žije, že sa onedlho vráti, a prosila, aby zaň svätej omše smútočnej neslúžil.

Pán farár, pohnutý jej prosbami, zašiel do Potočných a tam sa usniesli, že so smútočnou omšou za Janka ešte počkajú.

Prešiel mesiac — a boli radi, že zádušnú omšu za Janka nedali slúžiť, lebo do obce prišiel drotár Matej Kliešťan, a ten tvrdil, že Janka Potočných videl pred týždňom v hlavnom meste. Bol pekne vyobliekaný, ako pán, poháňal pár šimľov, zapriahnutých v parádnom koči, v ktorom sedel starší pán s paňou. Keď mu ľudia nechceli veriť, božil sa a prísahal, že hovorí pravdu, že Janka videl. Kliešťan bol statočný a poriadny človek, a tak mu uverili.

Toto nalialo potechy do hlbokého zármutku za Jankom.

Starému Potočnému až teraz svitlo v hlave, že Janko môže byť u jeho brata, Martina Potočného, ktorý má v hlavnom meste veľký majetok, ktorý so ženou dostal.

„Prečo práve ta išiel, veď predsa vie, že s týmto bratom už dlhé roky som v krutom hneve… Či to schválne urobil, aby ma ešte viac zlostil?“ premýšľal starý a svoje myšlienky nadhodil aj žene, ktorá ho tíšila: „Ale, čo na tom… kde bol — tam bol, keď len žije.“

Chýr, že Janko žije, rozniesol sa po celej dedine. Mnohí sa tešili, no najväčšiu radosť mala Johanka a Bara. Tamtá mala radosť z čistej, nevinnej lásky… táto však mala radosť z osobných záujmov — z vypočítavosti. Tešila sa, že ukáže všetkým mládencom i pannám, všetkým ľuďom, ktorí ňou opovrhovali, že ona predsa len toho najdriečnejšieho a najbohatšieho muža dostane…

A zasa bolo ticho v celej dedine.

Ľudia boli zamestnaní žatvou, ktorá pre nestále počasie bola dosť obťažná, že nemali času starať sa o iné veci…

No, toto zátišie práce netrvalo dlho, lebo zrazu v dedine zjavil sa Janko Potočný. To narobilo toľko ruchu, vravy, obdivu a rečí, ako by sa bolo kto vie, čo stalo.

U Potočných ho prvá privítala Johanka priateľskou srdečnosťou. Obdivovala ho v panskom obleku, ale mu rovno a úprimne povedala, že mu jeho slovenský kroj oveľa lepšie pristane.

Rodičia ho privítali milo, ale robili mu výčitky, že čo to za komédiu vyčíňal. Celá obec si myslela, že sa utopil, keď našli jeho veci pri Váhu, a oni už chceli dať zádušnú omšu a rekviem zaň odslúžiť, atď.

Janko mlčal a huncútsky sa usmieval. Otec mu vytýkal, že prečo išiel ku strýkovi Martinovi, keď vie, že sa spolu už roky hnevajú…

„Preto, že som mal najviac dôvery k nemu. Prijali ma veľmi láskave a milo. Bolo mi tam veľmi-veľmi dobre. To sú zlatí ľudia! Nechceli ma ani od seba pustiť, ba chceli, aby som si vzal vnučku tetkinu za ženu, ktorá má po matke veľký majetok. Mne sa to dievča pozdávalo, ale som si smyslel, že mám s Barou syna, bál som sa, žeby ma Boh potrestal, keby som Baru nechal…“

Rodičmi to trhlo. Pozreli jeden na druhého a otec, podráždený hnevom, ktorý v sebe dusil, povedal: „Ak si prišiel s tým úmyslom, že tú cigánku nezanecháš, to si mohol radšie tam ostať…“ Na to vzal čiapku a vyšiel na dvor. Matka zavzdychla: „Večný, dobrý Bože, teda to už zasa začne s tou čiernou cigaňou? Janko, Janko, uvidíš, že sa to dobre neskončí.“

Poručeno Pánu Bohu, bude, ako Boh dá,“ odvetil Janko a pobral sa k Bare, lebo horel túžbou videť svojho maľučkého syna…

Ten čas beží, ako bláznivý. Už dva týždne prešly, čo sa Janko vrátil. K Bare chodil tak, ako predtým, ba ešte častejšie.

Skoro každý deň bol u kováčov, aby sa mohol polaskať s malým synkom, vybozkávať ho a urobiť mu krížik na čelíčko, aby ho Pán Boh od každého úrazu ochránil. Podnikol všetko, aby sa s Barou mohol sosobášiť, ale márne. Pán farár káže ešte vyše roka čakať… otec nechce povoliť… a matka všetkou silou a mocou bráni. Čo robiť?

„Netráp sa, Janíčko môj! My napriek tomu, že je celý svet proti nášmu sobášu, ho predsa odbavíme. Hoj, odbavíme veselie… veselie slávnostné… veselie krvavé, ale predsa budeme svoji… svoji na veky!“ povedala mu Bara. Na to ho kŕčovite objala, hľadela naň svojimi čiernymi očami a opanovala ho celkom.

„Janíčko, príď večer, pôjdeme do hája na naše miestečko, na ktorom sme sa tak vrelo milovali… Tam je tak krásne, tak milo a sväto, ako v kostole, tam zlosť ľudská nemá prístupu… Prídeš?“

„Prídem,“ odvetil šuhaj, súc celý v jej moci.

Zvečerilo sa. Na nebi vykúkaly hviezdičky. Na západe hasla záplava červánkov. Bolo ticho, len háj šumel šeptom. Akoby v polospánku snil o temných povestiach dávno minulých dôb. Tu i tu začvirikal vtáčik zo sna a zasa hlbšie v lese zahúkala sova.

Bara ho objíme okolo hrdla, pustí sa do plaču a šepká mu do ucha: „Umrieme… Janíčko môj, umrieme spolu!…“

„Čože?… Ty by si chcela umrieť? Umrieť so mnou?… A čo bude s naším dieťaťom?“ spýtal sa preľaknutý Janko.

„O naše dieťa sa postarajú rodičia,“ odpovedala a smrtonosnú zbraň, revolver, ktorý vzala tovaryšovi zo skrine, položila vedľa milého…

„Čo to máš? Pre Pána Boha, revolver!“ zvolal zdesený… „Ty naozaj chceš, aby sme zomreli?“

„Áno, chcem… tvojim ukrutným rodičom a všetkým našim neprajníkom dokážeme, že sme predsa svoji a ostaneme svoji na veky… Áno, Janíčko, odbavíme veselie slávnostné, ale krvavé. Tí, čo boli proti nášmu manželskému sväzku, nech sa nastrebú našej krvi!…“

V tom schytila zbraň a jako divá vyskočila, kričiac: „My predsa budeme svoji!“ Odstúpila na niekoľko krokov, namierila na Janka a vystrelila. Hneď na to obrátila zbraň proti sebe. Rana padla a Bara mrtvá klesla na zem…

Janko nebol smrteľne ranený, len na ľavom pleci trošku zaškrabnutý; preto, keď sa spamätal a prebral zo smrteľnej hrôzy, prikročil k Bare, preberal ju, ale tá bola mrtvá.

Ako len vládal, bežal k jej rodičom. Nedbal, že svojou krvou kropí cestu. Bežal, aby im mohol čím skôr zvestovať, čo sa stalo.

Kováč s tovaryšom vzali nosítka a bežali do hája. Baru položili na nosítka a niesli domov…

Doma ju položili na lavicu a prikryli bielou plachtou. Matka srdcolomne nariekala: „Ach, Bože môj!… Bože môj!… Moje úbohé dieťa, čo si to urobilo!… Nešťastný džbán! Stará mať mala pravdu. Zabila si ho… do roka si musela umreť. Ach, Janíčko, Janko, čo si nám to vykonal!“ V týchto slovách nebolo hnevu, ani výčitky, ale chvela sa v nich tichá bolesť a hlboký žiaľ.

Janko sa potácal ako vo sne… Necítil nijakej ľútosti, nijakého žiaľu, ani výčitok svedomia… len hrozné vzrušenie a úžas vládly v jeho duši… Skoro bez citu pozeral na mrtvolu. Potom ako bez smyslov vzal synáčka na ruky a bozkával ho so slovami: „Ty moja malá sirôtka, už nemáš mamičky!…“

*

Keď Baru uložili do matky zeme, Janko požiadal jej rodičov, aby mu dali synka.

„Maj si ho, veď patrí tebe. Len o jedno ťa prosím, maj ho v láske, nedaj mu ubližovať,“ povedal starý kováč a jeho žena doložila: „Je, úboža, sirôtka, už nemá matky.“ Janko sa zaprisahal, že bude dieťa ako oko v hlave opatrovať a že mu nikdy nedá ublížiť.

Keď slniečko zašlo za hory, niesol si Janko svoj drahý poklad domov… Cestou rozmýšľal, čo povedia rodičia… ako ho prijmú… Či dieťa, jeho dieťa, k sebe privinú?… Či ho nemal nechať radšie u kováčov?

V takýchto myšlienkach prišiel až pred bránu rodičovského domu, kde sa stretol s Johankou, ktorá práve vychádzala.

„Vítaj, Janko! Jaj, ukáž mi toho tvojho synka!“ Vzala dieťa na ruky, odkryla mu tváričku a prekvapene zvolala: „Ach, aké je krásne, neurekom! Vítaj u nás, Janíčko, vítaj!“ Urobila mu krížik na čielko a pobozkala ho. „Celý otec, oči má modré, ako ty… Kuk-kuk. Ach, ako sa mi pekne usmialo. Janko, ja ti ho už viacej nedám… Ja ti ho vychovám. Tetka majú kozy, budem mu dávať kozie mliečko z fľašky…“

„Nuž a jako, keď slúžiš?“

„Nebudem viacej slúžiť, budem ti syna opatrovať. Tetka mi aj tak stále dohovára, že prečo slúžim, keď nemusím…“

„Johanka moja, mieniš to opravdive, chceš byť naozaj matkou mojej sirôtky?“

„Áno, chcem byť dobrou, láskavou a pečlivou matkou. Budem ho opatrovať, ako by bol mojím vlastným synom.“

„Dobre teda: jemu budeš láskavou matkou a mne budeš dobrou ženou. Áno, Johanka?“

„Nuž, jestli je to vôľa Božia a tvoji rodičia nebudú nič proti tomu namietať, vďačne splním tvoju žiadosť,“ odvetila so sklopenou hlavou.

„Vedel som, že mi to neodoprieš, lebo máš dobré, zlaté srdce.“

„Nado všetko k tomu, koho milujem… Už ti to teraz môžem vyzradiť, že len k vôli tebe, Janko, som slúžila u Potočných. Iný by ma na službu nebol dostal…“

„No, slúžila si dobre, lebo si si ma i so synom vyslúžila. Rodičia moji nebudú proti tomu nič namietať, lebo mamička hovoria, že si ich pravá ruka a otec ťa tiež chváli…“

„Nuž bude ako Boh dá.“

„Ukáž mi maličkého, chcem ho ukázať rodičom.“

„Azda veru takéhoto špinavého? Ešteže čo. Ja mám doma šatôčky, ktoré som mala pri svätom krste a ktoré som ako decko nosievala… Sú samá výšivka, samá stužtička a čipka. Do toho ho oblečiem a potom ho rodičom ukážeme. Čakaj má v záhrade, ja som tu hneď…“

Janko vošiel do záhrady, sadol si pod strom a premýšľal o prežitých, strašných udalostiach.

V tom prišla Johanka s vyparádeným Janíčkom. Mal ružovú perinku s čipkovou obrúbkou, pritiahnutú vyšivaným povijákom, sviazaným širokou červenou stuhou so zlatými kvetmi. Na hlavičke mal pekný čepček a oblečený bol ešte v krajšom kabátku.

Mladý otec vybozkával synka, aj novú mamičku, a potom išli k starým rodičom…

Už boli predo dvermi… Jankovi srdce silno búchalo… Johanka však smelo otvorila dvere a vošla s kresťanským pozdravom:

„Pochválen buď Pán Ježiš Kristus! Gazdíčko, gazdinka, pozriteže, čo mi Pán Boh požehnal. No, gazdinka, či nie je pekný ten váš vnuk? Gazdíčko, pozriteže, aké je ľúbezné, ako čo by vám z oka vypadol… Čochvíľa vám bude fajku brať z úst… Pozriteže, pozrite, ako sa pekne na vás usmieva… Vezmite ho na ruky, prosím vás, a prežehnajte ho!“

Starý Potočný odložil fajku, vzal dieťa na ruky, prežehnal a bozkal ho, a usmievajúc sa poznamenal: „To bude vojak!“

„Pán Boh vám zaplať, môj starý otecko dobrý!“ hovorila Johanka namiesto dieťaťa. Potom obrátiac sa ku gazdine, pokračovala: „Na, stará mama moja drahá, neodvracajte sa odo mňa, ale prijmite ma do srdiečka svojho, veď vám ja budem húsky pásať, budem vás poslúchať, a budem vám i starému tatovi na radosť!“ Potočná vzala vnúčatko na ruky, prežehnala a bozkala ho a bavila sa s ním.

„A akože si ty, Johanka, prišla k tomu dieťaťu? Tak pekne s ním zaobchádzaš, ako matka,“ nadhodil Potočný.

„Vypýtala som si od Janka. Ja mu ho vychovám po kresťansky a budem malej sirôtke láskavou matkou.“

„A mne dobrou manželkou…“ ozval sa Janko, ktorý dosiaľ ticho stál opodiaľ a s radosťou pozoroval, čo sa dialo.

„To je už múdra reč. To dostaneš ženu dobrosrdečnú, statočnú a pracovitú i opatrnú gazdinu…“

„A mne moja pravá ruka zostane v dome,“ povedala Potočná.

„Bože vás požehnaj, deti moje. Mám z vás radosť… Tmavý mrak, ktorý pretrhal lásku medzi synom a rodičmi, sa už pominul. Odteraz slnko spoločnej rodinnej lásky bude svietiť, nad naším domom a s láskou príde aj rodinné šťastie a Božie požehnanie,“ hovoril srdečne starý Potočný, hlava rodiny.