ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krúti sa chodníček cez orané pole…
— Oj, nes ma, koníčku, z vôle do nevôle!
Oj, nes ma, sivko môj, horami-dolami,
za kŕdlom žeravov, čo letia nad nami,
za húfom lastoviek, čo letia z ďaleka,
za vodou v jelšinách, čo hučiac uteká,
za slncom, čo ide vykúpať sa v mori,
za bielym oblakom nad temenom hory,
za rosy zápachom, keď prach padá siný, —
oj, len ma nezanes do cudzej krajiny! — —

Krúti sa chodníček cez lúky do poľa…
— Aká ťa, koník môj, ztrápila nevoľa?
Či ťa var zplašily plamenisté zory?
Či blesky bijúce nocou ponad hory?
Či ťa naháňala víchrica letiaca?
A či máš zakliate podkovy — z mesiaca?
Že ani do viesky, ani do rodiny,
ale s’ ma zaniesol do cudzej krajiny?…
Bohdaj ťa, koníčku, za mňa za mladého, —
že viac neuvidím otca si dobrého!
Bohdaj by si zlámal tvoju nôžku pravú,
že s’ ma ku rodnému nezaniesol prahu!…
Bohdaj ťa tmavá noc zachladila rosou,
že viac nezazvoním na otave kosou!
Bohdaj ťa, koníčku, čierne víchre zbily,
že ja v rodnej zemi nenájdem mohyly!…