Verše z vojny

Raz Hospodin, nebeský
  Otec premilený,
umienil si zkušovať
  srdce matky-ženy:
chcel znať, ktorý cit k väčšej
  žertve je hotový,
či láska ku dieťaťu,
  či ľúbosť k mužovi?

Zavolal ju pred seba
  a rieknul k nej milo:
„Šťastie lásky rodinnej
  dosiaľ ťa blažilo;
žitia každá hodina
  sladko ti míňala,
keď dieťa si s manželom
  k srdcu privíňala.

Šťastia tvojho teraz sa
  naplnila miera;
z miláčkov tých jedného
  vráť mi, milá dcéra.
Lež ktorého, nech určí
  sama láska tvoja…
Iď, učiň tak, nemeškaj!…
  To je vôľa moja!…“

Žena prišla do domu
  smutná, uželená;
pri kolíske dieťaťa
  padla na kolená:
a to v bielych perinkách
  sladko sebe spalo
a vo sne sa milunko
  matke usmievalo…

Matka zprvu na dieťa
  tíško pozerala,
lež spomnúc si na muža
  horko zaplakala:
„Hej, nevieš ty, netušíš,
  nevinnôstka moja, —
že otec ti musel ísť
  do krutého boja…

Hej, nevieš ty, ani ja,
  otecko tvoj kde je,
kde mu teraz do tváre
  ostrý vietor veje;…
či ranený neleží
  niekde pri Dunaji;
či mu hrob už nekopú —
  v cudzom, diaľnom kraji?“

Tu jej duša trpela
  bôle prenesmierné,
puknúť malo docela
  to jej srdce verné:
veď, či mohla zrieknuť sa
  muža úbohého;
či žiť mohla na svete
  bez decka milého?!…

Lež zrazu jej smutná tvár
  kus sa vyjasnila,
jak po noci rannia žiar
  keď blysne rozmilá:
pred Tvorcom sa sklonila,
  k prosbe složiac dlane,
a v pokore preriekla:
  „Mňa si vezmi, Pane!…“
(1916)