ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz Hospodin, nebeský
Otec premilený,
umienil si zkušovať
srdce matky-ženy:
chcel znať, ktorý cit k väčšej
žertve je hotový,
či láska ku dieťaťu,
či ľúbosť k mužovi?

Zavolal ju pred seba
a rieknul k nej milo:
„Šťastie lásky rodinnej
dosiaľ ťa blažilo;
žitia každá hodina
sladko ti míňala,
keď dieťa si s manželom
k srdcu privíňala.

Šťastia tvojho teraz sa
naplnila miera;
z miláčkov tých jedného
vráť mi, milá dcéra.
Lež ktorého, nech určí
sama láska tvoja…
Iď, učiň tak, nemeškaj!…
To je vôľa moja!…“

Žena prišla do domu
smutná, uželená;
pri kolíske dieťaťa
padla na kolená:
a to v bielych perinkách
sladko sebe spalo
a vo sne sa milunko
matke usmievalo…

Matka zprvu na dieťa
tíško pozerala,
lež spomnúc si na muža
horko zaplakala:
„Hej, nevieš ty, netušíš,
nevinnôstka moja, —
že otec ti musel ísť
do krutého boja…

Hej, nevieš ty, ani ja,
otecko tvoj kde je,
kde mu teraz do tváre
ostrý vietor veje;…
či ranený neleží
niekde pri Dunaji;
či mu hrob už nekopú —
v cudzom, diaľnom kraji?“

Tu jej duša trpela
bôle prenesmierné,
puknúť malo docela
to jej srdce verné:
veď, či mohla zrieknuť sa
muža úbohého;
či žiť mohla na svete
bez decka milého?!…

Lež zrazu jej smutná tvár
kus sa vyjasnila,
jak po noci rannia žiar
keď blysne rozmilá:
pred Tvorcom sa sklonila,
k prosbe složiac dlane,
a v pokore preriekla:
„Mňa si vezmi, Pane!…“
(1916)