Verše z vojny

Chvála Bohu, — už sa jarí!…
Zohriaty sa úhor parí:
rozorané lono zeme
voľno dýcha, — viac nedrieme.

Lež ktože to — tam na stráni —
orie-brázdi, seje, bráni?
Kto tie rovné brázdy ženie?
Hľadieť na ne, potešenie!…

V tom s úvratí, zpoza hája
pluh sa blíži, — úhor kraja…
A mne oči divom páča:
že za pluhom žena kráča!

Druhá zase, — od nej bokom, —
s vážnou tvárou, vážnym krokom
rozosieva zlaté zbožie,
jak kňaz v chráme slovo Božie.

Tretia volky pošibkáva,
bránou zrnko zahrabáva,
veriac: čo tu pochované,

z vôle Božej znovu vstane!…

Dve sú mladé, shôvorčivé; —
u oráčky vlasy sivé…
A jakby vždy orávaly
robia zručne, nie pomaly.

Vravia málo, nespievajú,
na mužov si vzpomínajú,
z ktorých každý v krutom boji
Boh zná v ktorej strane stojí…

Tá najstaršia brázdi smelo,
zperlené má znojom čelo,
hoc pri blysku predvečera
duje vetrík od severa.

Silnou rukou zem tú kruší,
na oráča jak sa sluší!
Hoc pod pluhom škrípe skáľa,
pevnou rukou brázdu váľa.

Orie, orie, nezastáva,
na volčatá privoláva,
povzdychujúc k Pánu Bohu,
by požehnal zem úbohú…

— I mne k nebu zrak sa vznáša:
Požehnaná s’ ty zem naša!
Pokým muži v boji slúžia,
ženy doma pole plúžia!

Ženy biedu — rukou silnou —
premáhajú prácou pilnou;
muži nesú boja strasti…
Takto Slovák slúži vlasti!
(1916)