Verše z vojny

„… Keď pri Ivangorode
  strieľať sme prestali,
prišiel rozkaz, aby sme
  mŕtvych pochovali;
starších, otcov-vojakov
  s tvrdými rukami;
mladých, synkov-šuhajov
  s hladkými tvárami…

I môj dobrý kamarát
  ležal medzi nimi,
hore tvárou na zemi —
  tam medzi padlými:
jakby zaspal snom tuhým,
  jakby len zanemel;
jakby v boja hrmote
  zrazu tam skamenel…

Nahnul som sa, načúval,
  či mu srdce bije;
či vskutku už dokonal
  a či ešte žije?
Zdalo sa mi, že vzdychnul —
  a že pohnul okom…
Lež márna vec! — Ležal on
  v smrti sne hlbokom!…

Keď som plášť poprával mu
  čos’ vypadlo z neho:
kartička to z papieru
  svetloružového,
ktorú písmom pokryla
  ruka priateľova
a na ňu zaznačila
  krátke tieto slová:

„„Drahá moja mamičko!
  Mne sa dobre vodí…
Som zdravý a veselý…
  Mne vojna neškodí.
Nech len Otec nebeský
  Vás tam opatruje!…
Drahá, dobrá mamičko:
  Syn Vás pozdravuje!…““

Potom som ho do hrobu
  sniesol priestranného;
mlčiac, tíško uložil,
  jakby uspaného;
krížom som mu preložil
  ruky osinalé!
hladiac mu ich, plakal som
  ako decko malé…

Kartu som mu do hrobu
  ku tvári pritisnul,
práve keď lúč slniečka
  večerný zablysnul;
a tá karta červená,
  jak ruža zo zlata,
zjasala sa na tvári
  kamaráta-brata…

Do poslednej hodiny,
  — kým len živý budem,
na obraz ten dojemný
  nikdy nezabudnem:
i na hrob ten v ňomž toľkí
  spia v pokojnej shode:
hrob hrdinov, pobitých
  pri Ivangorode…“
(1915)