ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„… Keď pri Ivangorode
strieľať sme prestali,
prišiel rozkaz, aby sme
mŕtvych pochovali;
starších, otcov-vojakov
s tvrdými rukami;
mladých, synkov-šuhajov
s hladkými tvárami…

I môj dobrý kamarát
ležal medzi nimi,
hore tvárou na zemi —
tam medzi padlými:
jakby zaspal snom tuhým,
jakby len zanemel;
jakby v boja hrmote
zrazu tam skamenel…

Nahnul som sa, načúval,
či mu srdce bije;
či vskutku už dokonal
a či ešte žije?
Zdalo sa mi, že vzdychnul —
a že pohnul okom…
Lež márna vec! — Ležal on
v smrti sne hlbokom!…

Keď som plášť poprával mu
čos’ vypadlo z neho:
kartička to z papieru
svetloružového,
ktorú písmom pokryla
ruka priateľova
a na ňu zaznačila
krátke tieto slová:

„„Drahá moja mamičko!
Mne sa dobre vodí…
Som zdravý a veselý…
Mne vojna neškodí.
Nech len Otec nebeský
Vás tam opatruje!…
Drahá, dobrá mamičko:
Syn Vás pozdravuje!…““

Potom som ho do hrobu
sniesol priestranného;
mlčiac, tíško uložil,
jakby uspaného;
krížom som mu preložil
ruky osinalé!
hladiac mu ich, plakal som
ako decko malé…

Kartu som mu do hrobu
ku tvári pritisnul,
práve keď lúč slniečka
večerný zablysnul;
a tá karta červená,
jak ruža zo zlata,
zjasala sa na tvári
kamaráta-brata…

Do poslednej hodiny,
— kým len živý budem,
na obraz ten dojemný
nikdy nezabudnem:
i na hrob ten v ňomž toľkí
spia v pokojnej shode:
hrob hrdinov, pobitých
pri Ivangorode…“
(1915)