Verše z vojny

Keď na vojnu Janka brali,
  bol sirotou, — sám na svete! —
Otca dávno pochovali;
  mať umrela práve v lete:
blízo kríža, na cmiteri,
  v starej lipy milej tôni,
neďaleko odo dverí
  hrob pri hrobe, spia tam oni.

Keď odchádzal Janík z chatky
  s horkou slzou v oku mutnom,
obrázok len svojej matky
  na srdci si niesol smutnom.
Na vojne keď oddychoval
  a zatúžil po domove,
obrázok ten obdivoval,
  potešiac sa vždy poznove.

Raz v Karpatoch, na nocľahu,

  pred zorami sa mu snilo:
že mať svoju videl drahú,
  jak hľadela naňho milo,
tú mať dobrú, uplakanú
  jakby živú videl vo sne:
rukou milo kývala mu,
 usmievajúc sa milostne…

Na druhý deň, na svitaní
  — hustý sniežok padal s neba, —
stál na stráži zadumaný,
  sotva vidiac svet kol seba,
a v tom temnom rannom chlade,
  mysliac na sen dlhšiu chvíľu,
videl matku svoju všade,
  videl — v duchu — tvár jej milú.

Keď zjav tento Janík zočil,
  slasť mu dušu zaujala,
vystrúc ruku k matke kročil —
  lež v tom guľa zahvižďala,
a tá guľa smrtná, zradná
  mladé srdce mu prebila,
lež tvár jeho bľadá, vnadná
  úsmevom sa diaľ žiarila.

Keď ho našli kamaráti
  na tom kopci zasneženom,
ruku držal na obrázku
  matky svojej — prestrelenom.
A keď si ho pochovali
  do tatranskej matky-zeme,
obrázok mu do rúk dali,
  a on tam s ním sladko drieme…
(1915)