ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď na vojnu Janka brali,
bol sirotou, — sám na svete! —
Otca dávno pochovali;
mať umrela práve v lete:
blízo kríža, na cmiteri,
v starej lipy milej tôni,
neďaleko odo dverí
hrob pri hrobe, spia tam oni.

Keď odchádzal Janík z chatky
s horkou slzou v oku mutnom,
obrázok len svojej matky
na srdci si niesol smutnom.
Na vojne keď oddychoval
a zatúžil po domove,
obrázok ten obdivoval,
potešiac sa vždy poznove.

Raz v Karpatoch, na nocľahu,
pred zorami sa mu snilo:
že mať svoju videl drahú,
jak hľadela naňho milo,
tú mať dobrú, uplakanú
jakby živú videl vo sne:
rukou milo kývala mu,
usmievajúc sa milostne…

Na druhý deň, na svitaní
— hustý sniežok padal s neba, —
stál na stráži zadumaný,
sotva vidiac svet kol seba,
a v tom temnom rannom chlade,
mysliac na sen dlhšiu chvíľu,
videl matku svoju všade,
videl — v duchu — tvár jej milú.

Keď zjav tento Janík zočil,
slasť mu dušu zaujala,
vystrúc ruku k matke kročil —
lež v tom guľa zahvižďala,
a tá guľa smrtná, zradná
mladé srdce mu prebila,
lež tvár jeho bľadá, vnadná
úsmevom sa diaľ žiarila.

Keď ho našli kamaráti
na tom kopci zasneženom,
ruku držal na obrázku
matky svojej — prestrelenom.
A keď si ho pochovali
do tatranskej matky-zeme,
obrázok mu do rúk dali,
a on tam s ním sladko drieme…
(1915)