Verše z vojny

Mladý vojak ranený ležal v cudzom svete,
na smrť už pripravený v poľnom lazarete;
ležal tam jak bez seba v preťažkej nemoci:
zdalo sa: krem u Boha, preňho niet pomoci…

Mať jeho keď zvedela, že je on tak chorý,
k nemu dostať sa chcela za ďaleké hory;
putovala ku nemu dva dni a dve noci:
chtiac ho aspoň potešiť v tej ťažkej nemoci…

V lazarete prijali takými ju slovy:
„Pripustiť vás nemôžme dneska ku synovi,
bo synak váš úbohý leží ťažko chorý
a keď vás tu uvidí: úžas ho umorí!…“

Matička však prosila dotiaľ úpenlive,
pokým lekár neriekol ku nej prívetive:
„Dovolím, — jak ku nemu potichu vojdete,
ak sľúbite, že slova k nemu nerečiete…“

Prisľúbila, i vošla k synovi nesmelo,
lež jej srdce materské rozpuknúť sa chcelo;
bo ležal tam, neborák, v preťažkej nemoci:
tvár mal bledorumennú a zavreté oči.

Nepohnute ležal tak — od samého rána! —
netušiac, že vošla mať k nemu, milovaná;
a tá stanúc k posteli slovka nepreriekla,
len jej slza za slzou dolu tvárou tiekla.

V nemom žiali hľadela na synove muky,
jak pod krížom Mať Božia zalomila ruky;
a jej srdce úbohé od žiaľu sa chvelo…
Zabudnúc sa — vložila ruku mu na čelo…

Oči majúc zavreté syn tíško zastonal:
„Oj, mať moja radostná!“ slabým hlasom zvolal.
„Hoc ťa zrakom nevidím, cítim ruku tvoju;
tak si mi ty hladkala jednúc hlávku moju!“

Mutné oči otvoriac slasť ho zaujala:
„Oj, mať moja premilá, kde si sa tu vzala?…
Keď si ruku na moje položila čelo,
hneď mi bolesť prestala, hneď mi odľahčelo…

„Zostaň pri mne mamičko, zostaň hoc na chvíľu:
prikladaj mi na čelo ruku tvoju milú,
a hladkaj ma po tvári, jak s’ ma hladievala,
keď som ešte bol malý, keď s’ ma rada mala.

Pod tvojimi očami, ach, tak mi je milo!
Pod tvojimi rukami tak mi zľahodilo!
Nikdy ti to, mať moja, nikdy nezabudnem:
umrel bych bol bez teba, — teraz žiť už budem!…“

— — Matička ho liečila od tejto hodiny:
ozdravel syn docela, — jej poklad jediný! —
Ozdravel on úplne z lásky Hospodina:
bo zázračným liekom je — ruka materina…
(1916)