ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnečko sa níži,
k večeru sa blíži,
muzikanci hrajú,
hosci sa schádzajú.

Bola jedna svaďba
velice bohatá —,
hrali na nej, hrali
galanskí cigáni.

A keď už bol večér,
brali sa mladí spať.
Ten družba najkrajší,
mládenec najstarší
ten ích mal ukladať.

Neukladaj ma s ním,
lebo umreť mosím,
lebo nenis’ k vôli
mému srdenkovi;
lebo ťa neľúbim.

A keďs’ ho nechcela,
načos’ zaňho išla?
na čo si v kostele,
pri svatém oltáre
prísahu složila?

A ja som složila,
lebo som mosela,
lebo mi mamička
lebo mi kázala.

A keď bolo o polnoci,
o jednej hodine.
Obracaj sa ke mne,
mé srdenko verné.

Ja sa neobrátim,
lebo ťa neľúbim
lebos’ neni k vôli
mému srdenkovi;
lebo ťa neľúbim.

Vytiahel z pošvy meč,
odeťal hlávku preč;
odeťal aj sebe.
Už som ja ku tebe,
mé srdenko verné.

A keď bolo ráno,
mladí nevstávali.
Stará mamka kročí,
do komorky skočí;
v krve nohy zmočí.

Prestaňte hudci hrať;
nebude svadba stáť,
bude mojej dcére
dnes pohrab odbaviť.

Vy staré matere,
vy si príklad berte:
keď sa dva neľúbja,
brať sa im nedajte.

Podala Anna Vičíkova, z Brezovej (Nitr.).
Stejný variant podal Ján Tolarovič, nateraz v Coatesville (Amerika).

Jaká sem panenka,
taká budem žena;
jakživ moje líčka
barvu nepremeňá.

Pohlédni šuhajku,
z vŕška do doliny,
esli moje líčka
barvu premenily?

Pohlédni si milá,
za koho ici máš;
za koho ici máš,
keď pujdeš na sobáš.

Keď pujdeš na sobáš,
pred živého Boha,
abys’ neplakala,
frajerenko moja!

Bila to svadbička
velice bohatá;
bilo naní, bilo
od zlata, do stríbra.

Keď bilo púl noci,
išli mladí spaci;
ten najstarší družba
ích šél ukládati.

Ty najstarší družba
pro Boha ťa prosím;
pro Boha ťa prosím,
neukladaj mne s ním.

Keď bilo spúl noci,
a jednéj hodzine
Obracaj sa milá,
pravým líčkem ke mje!

Ja sa neobrácim,
lebo ťa neľúbim;
lebo v mojém srdci
za inými túžim.

Jak to slovo počul,
hneď z pošvy šabľu vzal;
hneď z pošvy šabľu vzal,
do srdenka uťal.

A keď bilo ráno,
svadební stávali:
’De sú naši mladzí;
majú-li sa radzi?

A její mamička,
do komore vkročí,
do komore vkročí,
v krvy nohy močí.

Prestaň ty muziko,
v mojem domje hráci,
už ja mosím daci
dcéri vyzvánaci.

Dcéri vyzváňali,
a ju oblíkali;
na její hlavičku
bilý čepec dali.

Nedávajte vy í
ten bilý čepeček;
ale vy í dajte
zelený vjeneček.

Podal Ferdinand Kovár, Láb (Bratislavská ž.).
Varianty poslala Maria Polákova, zo Zohora (Brat.).

Okolo Brestován
chonníček jako dlaň;
’do že ho ušlapav?
Janko, keď chodev k nám.

Jenna stará maci
okná pucovala,
išóv Janko kolo,
núter ho volala.

Poj Janíčko, poj k nám,
ružička vonavá;
bila som cérušku,
šetká je bolavá.

Keď ste si ju bili,
teda si ju hojte;
se mna chudobného,
šuhaja švárneho
posmech nedelajte.

Na stoly chystajú,
hosti sa schádzajú;
ach Bože, prebože,
mladých ukladajú.

Ty družba najstarší,
mládenec najkrajší,
pre Boha, ťa prosím,
neukladaj ma s ním.

Keď bolo pol noci,
ón sa k nej obráci:
Obrác sa ty ke mne,
mé srdenko verné;
už som sa já k tebe.

Ja sa neobrácím,
není si mi k vôli;
keď na teba pozrem,
srdenko ma bolí.

Zal nôž, ženu preklal:
Tu máš milá, zato,
keď s’ma neľúbila.

A keď ráno stali,
veľmi sa zľakali,
keď cérušku svoju
zabitú spatrili.

Kerá dobrá mati,
nech nenúdzi dzeci
’stavu manželskému,
’sobášu svatému,
nech nenúdzi dzeci.

A mna prinúcili,
krk mi vykrúcili,
stavu manželskému,
’sobášu svatému,
krk mi vykrúcili.

Podala Justina Galbičkova, r. Šoka, Verešvár (Nitriansko).
Pod. variant v Slov. Spevoch II. 146. a III. 52.

Anička, dušička,
misíš ty mojov byť;
čo pvojdeš kraj sveta,
misíš ty za mňa ísť.

Pre Boha vás prosím,
dajte mi pokoj s ním:
to mesto mi smrdí,
’de by sa zišla s ním.

Slniečko sa níži,
k večeru sa blíži;
muzikanti hrajú,
hostia sa schádzajú.

Pán družba najmlačí,
zo šetkých najväčí,
pre Boha Ťa prosím:
neukladaj ma s ním!

On na to nič nedbav,
len ju s ním ukladav,
do tmavej komvorky,
do mäkej postielky.

Prišlo po pov noci,
o jednej hodine:
Obráť sa mamilá,
pravým líčkom ku mne.

Ja sa neobrátim,
mňa hlavička bolí,
bo si ty nie manžel
mojmu srdcu k vuoli.

Prišla po pov noci
tretia hodinečka:
vraziv jej ostrý nvož
rovno do srdéčka.

Včas ráno družbovský
išiev do komvorky:
kade prah prekročiv,
nohy v krvy zmočiv.

Páni starejšovia,
aj celá družina;
naša mladá pani,
už nám je studená.

Páni muzikanti,
začnite smutnie hrať;
našu mladú paňú,
ideme obliekať.

Vo dve rady stali,
spolu sa radili:
či jej dáme veniec?
či bielený čepiec?

Nezaslúžila tá
čepca bielenieho
ale zaslúžila
venca zelenieho.

Podala Zuzanna Líškova, r. Mačuhova, z Leštin (Orava), 70-ročná.
Podobný variant zo Sv. Michala (Liptov).