Sto slovenských ľudových balád. Rodinné

Tam dolu, tam dolu, tam dolu ďaleko,
ľúbili sa dva zo srdca hlboko;
Aničkina mati, keď sa dozvedela,
Aničku v kláštore zamurovať dala.

Muráry, muráry, prosím vás pre Boha,
zpravte mi okienko do milieho dvora.
Či by ten, Anička, či by ten hoden bov,
žebyš’ pozerala ešte na jeho dvor?

Keď to Janko počuv, nemvohov to zniesti,
srdce sa mu puklo od veľkej žalosti.
Anička počula, keď zvony zvonily,
rúčky k nebu spjala a tam dokonala.

Janka pochovali povyše kostola,
Anku pochovali poniže kostola.
Z Janíčka vyrástla biela pritúlia;
z Aničky vyrástla žltá titúlia.

Tak tie kvety rástly, až kostol prerástly;
tak sa objímali, jak by živé boly.
Aničkyna mati, keď sa dozvedela,
ostrý kosák vzala, tie kvety zožala.

A z tých kvetov zaraz krv povymokala,
Aničkyna mamka hneď tam zkamenela.
V nedeľu, za rána šli ľudia z kostola,
Aničkyna mamka leží zkamenelá.

S toho si rodičia, s toho príklad berte:
keď sa dvaja ľúbia, nikdy nezbraňujte.

Podala Zuzana Liškova, r. Mačuha, z Leštín (Orava).