Sto slovenských ľudových balád. Rodinné

Coky, coky panské šťeňa!
neštekaj mi do frajera.
Pusť ma milá, pusť ma dnuká
nech to šťeňa tak nešteká.

Hádzav som mu z vačku kvorky,
by ma pustiu do komorky;
do komorky, do bielenej,
k mojej milej, premilenej.

Ticho brinkaj ostrožkamí,
pod našimi obločkamí,
lebo otec čujno spáva,
na frajerov pozor dáva.

Otec to predca uslyšau,
na svojich synov zavolau:
Synové hej! vstaňte hore,
najdete švagra v komore.

Hore vstali, nemeškali,
šabličky si z klinov brali;
vešli oni do komory,
tak Janíčka privítali.

Vitaj vitaj švagre milý,
neprojdeš ty odtiaľ živý.
Šabličky z pošvy vytiahli,
na kusy ho rozsekali.

Kadekoľvek tá krev sikla,
všade ružička vykvitla.
Keď to Anka uvidela,
hneď od žalosti zamdlela.

Táto ruža z môjho muža;
této kvietky moje dietky.
— Dosť ju bratové krísili,
ale ju neprebudili.

Podal Ján Kollár, Zpievanky II. 29.
Tiež podobný variant:
„Pri červeným kláštore“ podal zo Šariša A. Halaša. Mat. Sb. II. 31.

Pri červenym kláštore,
jest tam jeden mlineček;
v tym mlinečku pri vodze
jest tam šidzem dziveček.

Keď som ja k vám chodievávau,
psíček na mňa brechávavau,
dávav som mu s chleba kvorky:
pusť ma psíček do komorky.

Kým sa psíček s kvorkov bavil,
šuhol som sa do komvorky;
do komvorky, do bielenej,
k mojej milej, premilenej.

Ticho Janko, zostroškami,
máš daštíčke pod nvožkámi,
moja mamka by zbadala,
hneď by bratou zavolala.

Stante hore, bratia moji,
nájdete Janka komore!
Bratia hore postávali,
šabličke si priprávali.

Tak ho oni privítali,
na kusy ho rozsekali,
Kde z tej krvi kvapka padla,
’šade biela ruža kvitla.

Šetke panie z nej trhali,
svojim milým rozdávali,
a já smutná nemám komu,
poručeno Pánu Bohu.

Podal Jozef Danáč, z Vindšachty (Hont).