ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin, Vavríčková, Elenka.

MARTIN (sedí zamyslený pod lipou).

VAVRÍČKOVÁ, ELENKA (hrabú v úzadí seno; uprene pozerajú na Martina).

VAVRÍČKOVÁ: Úbohý Martin, chodí ani otrávený.

ELENKA: Telo jeho sa ešte motá medzi nami, ale duch je nad hviezdami.

VAVRÍČKOVÁ: So dňa na deň chradne. Bože môj, aký to býval veselý šuhaj, a teraz žiaľ naň pozrieť.

ELENKA: Ej, veru žiaľ. Tetka Hrabovských môžu mať radosť nad svojím činom.

VAVRÍČKOVÁ: Ba môže sa Boha báť a hanbiť sa sveta, skupaňa lakomá, keď k vôli bohatstvu, v ktorom i tak pláva, zmárnila dva mladé životy. Nebohú Johanku len ona svojím zlým jazykom so sveta zniesla, a tým podťala život i vlastnému synovi.

ELENKA: Kto má cit, hanbí sa za hriech!

VAVRÍČKOVÁ: No, Hrabovská ho nemá. Ona má plné vrecká, ale prázdne srdce. Cudzí by zaplakal nad úbohým (ukazuje na Martina), a ona chodí po dedine so vztýčenou hlavou, ako páva, ako čo by nevidela, že jej jediné dieťa vädne a chradne.

ELENKA: Jaj, nehovorteže tak, mamička moja! (Utiera si oči.) Ak umre Martin, umrem i ja. (Plače.)

VAVRÍČKOVÁ: Čo to za reč, dievka moja? Neurážaj Boha!

ELENKA: Keby som mu ja, mamička moja, svoje srdce mohla otvoriť, aby sa presvedčil, že je v ňom viac citu, viac skrytej lásky preň, ako v srdci nebohej Johanky; keby som aspoň len jediný úsmev na jeho smutnú tvár mohla vyvábiť, bola by som šťastná. Ale vidím, že je všetko ztratené. Ja preň nežijem… (Plače.)

VAVRÍČKOVÁ: Nuž darmo je, dievka moja, žiješ pre iného. Nemusí to byť práve syn lakomej Hrabovskej.

ELENKA: Pre koho srdce bije, pre toho človek žije, a srdce ľudské nedá si rozkázať, pre koho má biť. Akože môžem žiť pre iného, keď pre mňa nežije nik iný, len on — on sám jediný?

VAVRÍČKOVÁ: Tým len márne trápiš seba, lebo pamätaj si, dievka moja (významne), že len tam srdce láskou šťastne bije, kde láska lásku jie a pije. (Vojde do domu.)

Predošlí bez Vavríčkovej.

ELENKA: Nuž a jeho srdce či láskou nebije? A či už ani srdca nemá? Či ho pochoval s nebohou Johankou do tmavého hrobu? A tak necíti, čo sa v jeho blízkosti robí? (Obzerá sa.) Sme tu sami. Ešte raz sprobujem svoje šťastie. (Postúpi o krok k Martinovi a milo volá.) Martin! Martin!

MARTIN (sa nehne).

ELENKA (vytrhne zpoza pása ružu a hodí do Martina, volajúc): Martin!

MARTIN (akoby nepočul).

ELENKA: To nepomohlo. No pieseň nebohej Johanky ho iste zase k životu preberie. (Spieva s citom):

MARTIN (piesňou precítol, chytí sa za hlavu): To pieseň nebohej Johanky. (Ostatné verše spieva s Elenkou.)

ELENKA, MARTIN:

MARTIN (Elenke): Ďakujem ti, Elenka, za peknú pieseň; ona budí sladkú rozpomienku v ubolenej duši mojej. (Podá jej ruku.)

ELENKA (srdečne): Bôľ tvoj, Martinko, znášam s tebou, a preto spievam pieseňku túto rada, lebo viem, že ti ňou vše radosť spravím.

MARTIN: Dobrá duša! Tých radostí málo v mojom živote, a nedajbože, aby teba podobný osud stihol.

ELENKA: To závisí, Martinko môj, od teba. Moje šťastie i moje nešťastie máš ty sám v rukách.

MARTIN: Nerozumiem ti, Elenka moja.

ELENKA: Neviem, nemôžeš alebo nechceš mi rozumieť. A keby si mi len raz porozumel, presvedčil by si sa o mojej vrelej láske a poznal by si, že srdce moje prechováva tie isté city k tebe, čo srdce nebohej Johanky; zabudol by si ju a daroval almužnu lásky mne, úbohej.

MARTIN (podráždene): Ja zabudnúť Johanku? Nikdy! Akživ. Nazdávaš sa, Elenka, že chladný hrob ruší vernosť lásky? Oj, nie. My sme svoji a ostaneme naveky.

ELENKA: Pamiatku jej môžeš ctiť, ale preto nezavrhuj lásky mojej. Rozpomeň sa, Martinko, že sme spolu vyrástli. Ako súsedné deti sme každý žiaľ i každú radosť spoločne cítili a ňou sa delili. Ja som ti bola dobrou sestrou a ty si mi bol viac — uver, Martin môj — viac, ako drahým bratom.

MARTIN: Máš pravdu.

ELENKA: Zrazu ti padla v oči nová slúžka u Hrušíkov, sirota Johanka. Ani čo by si bol mal porobené, lipnul si za ňou celou dušou a o mňa si sa viac nestaral. Ach, Martin môj, čo som vtedy pretrpela, to ti nemôžem vypovedať. Celé dni a noci som preplakala nad ztratou tvojho priateľstva a lásky tvojej. A keď si sa dal s ňou ohlásiť, skoro mi srdce puklo žiaľom.

MARTIN (si vydýchne a pretiahne rukou cez čelo.)

ELENKA: Zrazu sa rozniesol chýr, že Johanka umrela. Na jej pohrabe láska moja k tebe z mŕtvych vstala a odvtedy horí celým plamom. (Prítulne, nežne.) Martinko, otvor srdce svoje a prijmi úprimnú lásku moju, ako náhradu za lásku Johankinu.

MARTIN (krúti záporne hlavou): Nemožno, Elenka moja. V mojom srdci smrti chlad, čo spálil city moje, on zničil by i teba. Škoda by ťa bolo. Ja ťa rád vidím, ako milú sestru, ako drahú priateľku, ale ako náhradu za nebohú Johanku ťa vziať nemôžem.

ELENKA: Prečo, Martin môj?

MARTIN: Prísaha, ktorú som jej dal, viaže ma k jej hrobu, a pevne verím, že smrť, ako nás rozlúčila, zase nás spojí. Odpusť, Elenka, že som taký úprimný.

ELENKA (zronene): Už teraz viem všetko. (Podá Martinovi ruku.) Ďakujem ti za úprimnosť. Zapovrhol si ma. To ma bolí. No, s Bohom! (Odchádza s plačom do domu.)

MARTIN (volá za Elenkou): Elenka, neplač a nehnevaj sa! Boh sám vie, že nemôžem ináč konať, ak nechcem byť krivoprísažníkom.

Predošlý, Jožko, Janko, Anička, Mariška, šuhajci, dievčence.

JOŽKO, JANKO, ŠUHAJCI (s vidlami), ANIČKA, MARIŠKA, DIEVČENCE (s hrabľami) (vystúpia so spevom):

MARTIN (prišlým): Vitajte!

VŠETCI: Bodaj zdraví!

JOŽKO (podá ruku Martinovi): Ty doma, kamarát? To je div Boží!

JANKO (potriasa ruku Martinovi): My sme ťa na cintoríne hľadali.

MARTIN (s trpkým úsmevom): Nuž veď ste ma ta ešte nevyniesli.

ANIČKA: Bože chráň a zavaruj, aby sme ťa vyniesť mali.

MARIŠKA: To ťa radšej prídeme sem zavše rozveseliť. (Dievčencom.) No, či nie, dievčence?

DIEVČENCE: To už radšej.

MARTIN: Ach, pre mňa už, duše moje, málo tej veselosti prekvitá.

JOŽKO: Ale nieže tak, nie, kamarát. Nesmieš si svoj žiaľ tak k srdcu pripúšťať. Príď častejšie medzi nás, ako si prv chodieval, a my ťa rozveselíme. (Rozpráva ticho s Martinom.)

JANKO: No, nevídali pre jedno dievča žiaľom umierať! To by sa mi veru chcelo, keď ich (pyšne) za jednu desať dostanem.

ANIČKA: Oj, aký vzácny, ani popol v kaši!

MARIŠKA (posmešne): Mladý pán tulipán, všetko moje, nič nemám. Ba ktorá by len za takého ozembucha išla?

DIEVČENCE (strúhajú mu mrkvičku): Dostal si, čoho si nežiadal.

JANKO (furtácky): Pozriže, Martin, vezmi si zo mňa príklad. Ja, keď by mi, Bože nedaj, moja Anička (objíme ju) umrela, by som si hneď túto Marišku vzal (oblapí Marišku), a keď by som i tú musel pochovať, nuž pozri, koľké ešte na mňa čakajú. (Ukazuje na dievčence.)

DIEVČENCE (idú hrabľami proti nemu): No, len poď! Poďže ho, poď!

JANKO (sa smeje): Hahaha! (Mládencom.) Pozriteže, ako ma chcú nasilu k sebe prihrabať.

JOŽKO: Hja, každé hrable k sebe hrabú.

ŠUHAJCI: Tak je, tak je.

ANIČKA (Jožkovi): Len ty buď ticho, na teba sú beztak nacielené, len prihrabnúť.

JOŽKO: Ale kde, Bože večný!

MARIŠKA: Choď sa spýtať švárnej Elenky. (Ukazuje na dom Vavríčkovej.) Veď nemáš ďaleko.

JANKO (Jožkovi): Už vieš? Nebolo ti treba medzi dvere prsty pchať.

JOŽKO: U Vavríčkov za mnou neslieďa, tam vyššie rúbu. (Ukazuje na Martina.)

VŠETCI (radostne): No, pôjdeme na veselie.

JANKO (vydvihne širák): Nech žije Martin s Elenkou!

VŠETCI: Nech žije!

MARTIN: Hoj, mňa vy darmo spomínate. Ja si Elenku ctím, lebo je veľmi statočné, poriadne dievča, ale prísaha večnej vernosti, ktorou som sa nebohej Johanke — Boh ju osláv! — zaviazal, nedovolí, že by bola mojou. Dobrá to duša, a tebe, Jožko, ako úprimnému priateľovi, by som ju zo srdca doprial. (Odchádza.)

JOŽKO (zastane mu cestu): No, kdeže sa už sberáš? Veďže nechoď!

JANKO: Poď s nami na lúku.

VŠETCI: Poď, Martin! Poď!

MARTIN: Nechajteže ma! Mne nepristane viac medzi vami, lebo kde je veselosť, žiaľ nemá miesta.

JOŽKO: Choďže, choď! Čo si za mládenca, keď len o samom žiali rozprávaš.

JANKO (sa strasie): A o samej smrti — brrr!

MARTIN (trpko): Neprichodím si viac ako mládenec, ale skôr ako opustený vdovec, lebo prísaha lásky a vernosti viaže ma ku chladnému hrobu mojej Johanky.

JOŽKO: Už si zase pri jej hrobe? Čože jej, prosím ťa, nedáš odpočinku?

JANKO: Ale to! Je raz mŕtva, pomodli sa za ňu, nechaj ju na pokoji a vyber si inú.

VŠETCI: To je pravda.

MARTIN: Nemôžem. Ona dňom-nocou s umu mi nesíde. A kde stojím a kade chodím, čujem jej posledné slová:

DIEVČENCE (utierajú si oči).

MARTIN (pokračuje): Ja sa teším, že to dlho nebude trvať, čo sa vskutku shliadneme, a tu vás o niečo prosím, kamaráti moji.

JOŽKO: Čo máš na srdci, Martinko, zdôver sa a ver, že všetko vykonáme, čo od nás žiadaš.

ŠUHAJCI: Všetko, len hovor, čo chceš!

MARTIN: Počujteže ma, kamaráti moji: keď by som tak umrel, pochovajte ma do hrobu k mojej Johanke. Ja viem, že matka bude proti tomu, ona nám ani po smrti šťastia nedopraje, ale, prosím vás, urobte mi to po vôli.

JOŽKO: Ale zase o tej zubatej táraš. Kým žiješ, ži a neklaď sa do hrobu.

JANKO: Ale to, až po smrti fuk do neba!

ANIČKA: A teba by tam najviac potrebovali, keď ti rožky zpod širáka trčia, ha-ha-ha! (Smeje sa.)

DIEVČENCE: Máš pravdu.

MARTIN: Smrti nik neujde. Starý musí a mladý môže. Ja sa smrti nebojím, veď je ona všetkému zlému liekom. Ale spokojnejší budem, keď mi sľúbite, o čo vás ešte raz pekne prosím: keď raz umrem, pochovajte ma k mojej Johanke do jedného hrobu.

JOŽKO (podá mu ruku): Nechže ti je po vôli.

JANKO: Ruka na to, ale jestli ja prv umrem, ako tamtie pekné (ukazuje na dievčence), nuž potom všetky pohádžte ko mne do hrobu, lebo mne by tam náramne clivo bolo bez nich. (Napodobní plač, odhadzujúc slzy.)

ANIČKA: Pekne ďakujem, to by tak bol sladký odpočinok!

DIEVČENCE: Ale bol, nedaj Bože!

MARIŠKA: Zlý ani po smrti dobrým neostane.

JANKO: A či tak, vedľa seba súdim teba: vy teda ani po smrti dobré nebudete? (Martinovi.) No, Martin, majmeže my pokoj s tými dievčatmi, lebo so zlým je vraj i v hrobe nie ľahko.

MARTIN: No, ja ostávam pri svojom. (Oblapí Jožka i Janka okolo krku a spieva):

(Vytrhne sa a vážne odíde do domu.)

VŠETCI (hľadia za Martinom).

Predošlí bez Martina.

JOŽKO: Môj Bože, kde sa len ten šuhaj podel? Predtým nás všetkých on rozveseľoval, a teraz…

JANKO: A teraz my všetci nevieme ho rozveseliť.

VŠETCI: To je pravda.

ANIČKA: Verte mi, že sa to s ním ešte zle skončí. On sa ešte i zblaznie.

MARIŠKA: Ba si — nedaj Bože — ešte i život vezme.

VŠETCI: I to je možné.

ANIČKA: No, potom už bude mať lakomá Hrabovská všetkého dosť.

MARIŠKA: To je trest Boží za jej pekelnú pýchu.

VŠETCI: Tak je. (Idú do úzadia.)

Elenka, predošlí.

ELENKA (vystúpi z domu, s vencom v ruke, hovorí do dvier domu): Ja sa hneď vrátim, mamička drahá. Aspoň na jej hrobe budú sa spájať naše city. Hoci mi je sokyňou, neprestanem kvietím krášliť jej hrob, aby Martin videl, že chcem a viem ulahodiť jeho citom, zmierniť jeho žiaľ, osušiť jeho slzy. Možno, len predsa uverí, že i moje srdce môže tak vrele milovať, ako srdce jeho nebohej Johanky. (Zbadá ostatných.) Pre Boha — počuli ma azda?

VŠETCI (počas reči Elenkinej posunkami dávajú na javo svoje poznámky).

ANIČKA, MARIŠKA: (Elenke): Dobré ráno, Elenka!

ELENKA: Pán Boh daj i vám!

JOŽKO: Kdeže, kde s tým vencom?

ELENKA: Zvedavosť špatná ctnosť. Tú pripisujú ženám, mužom naskrze nepristane a mládencom už vonkoncom nie.

JANKO (Jožkovi): Tu máš: čo si dostal, to si drž — a čo držíš, to nepusť.

JOŽKO: Ba i tebe nadelím. (Chce udrieť Janka, ktorý sa uhne.)

JANKO: Ďakujem. Načo sa tak ťarbavo pýtaš; môžeš dobre vedieť, že kde sa vence vijú, tam sa na veselie chystajú.

JOŽKO: To už ako to. Pri Elenkinom veselí budem alebo mladoženíchom, alebo aspoň prvým družbom. No, či nie Elenka?

ELENKA: O tom potom; keby mi voliť prišlo, vedela by som si ešte aj iného vybrať. (Odchádza.)

ANIČKA, MARIŠKA: Čo sa tak náhliš? Kdeže s tým vencom?

ELENKA (rozpačite): Idem — idem — na cintorín; nesiem, ako vidíte, veniec na hrob nebohej Johanky a chcem sa tam pomodliť za jej úbohú dušu. S Bohom! (Odíde.)

Predošlí bez Elenky

ANIČKA (sa veselo rozosmeje): Ha-ha-ha! ide sa modliť na cintorín, keď je najtuhšia práca so senom. Počujte, to sa mi ozaj ľúbi: Martin sa chodí modliť na hrob Johanky a Elenka sa chodí modliť na hrob Johanky. Takáto spoločná modlitba môže mať prajný výsledok. (Drgá lakťom Marišku.)

VŠETCI (veselo): To už hej!

MARIŠKA: No, už len čosi bude: alebo si Martin vymodlí Elenku, alebo Elenka Martina.

JANKO: A my pôjdeme na veselie.

VŠETCI: Pravdu máš. (Rozprávajú ticho medzi sebou.)

JOŽKO: Radšej pôjdeme na veselie, ako na pohrab. (Pozerá za Elenkou, prejde do popredia a hovorí k obecenstvu.) Ona nosí vence na hrob Johanky. Robí to z lásky k nej a či k nemu? To ma nepokojí. (Vytratí sa za Elenkou.)

Predošlí bez Jožka.

ANIČKA: Ale kedyže tetka Hrabovských dôjdú? Dokedyže budeme čakať?

MARIŠKA: A čo ťa omína? Tvoja pláca ťa neminie, či hrabeš a či čakáš.

JANKO: Čakaj, len čakaj, i smrti sa dočkáš.

ANIČKA: To viem, ale tetka budú hrešiť.

JANKO: Budeme sa tešiť.

MARIŠKA: Mohli sme sa Martina spýtať, kde máme ísť sušiť.

JANKO: Martin ti nepovie. On matku trucuje. Odkedy Johanka umrela, neobzre sa o gazdovstvo.

ANIČKA: A vytrucuje samého seba. Keď gazdovstvo hynie, jemu hynie, však je samojediný syn a dedič celého bohatstva.

JANKO: A čo má z toho? Keď na tom radosti nenachodí a život ho neteší, chudobnejší je, ako ja.

VŠETCI: To je tak.

ANIČKA: Nemajte oň starosť, veď ho Elenka rozveselí i poteší.

MARIŠKA: Kto vie, aká nástraha spočíva v tých vencoch, čo na cintorín nosí. Vavríčková je so starou Barou veľká rodina.

ANIČKA: A to je baba-vševedela. Ona tomu remeslu rozumie.

JANKO: Čo rozumie?

ANIČKA, MARIŠKA: Čarovať.

JANKO (rectuje): Čarovala, čarovala, aby veľa mlieka mala: podojila barana, bola hustá smotana.

ANIČKA, MARIŠKA (ho bijú).

VŠETCI (sa smejú): Dobre ho, dobre!

Predošlí, Bara.

BARA (objaví sa v úzadí, na chrbte má batôžtek, v ruke palicu; šedivé vlasy rozpletené vyliezajú jej zpopod farbistého vlniaka; celý jej zjav je príšerný. Kašle).

VŠETCI (obzrú sa a zdesene polohlasne zavzdychnú): Stará Bara! (Ustúpia na stranu.)

ANIČKA: To sa nám dobre povodí, keď nám stará Bara cestu predíde.

VŠETCI (polohlasne): Pán Boh s nami a zlé preč!

MARIŠKA: To čo by sme sa radšej hneď vrátili.

BARA (prejde do popredia, každého významne obzerá, prikyvujúc pritom hlavou).

VŠETCI: Vitajte, tetka, vitajte!

BARA: Bodaj zdraví! (Kašle.) Bodaj zdraví!

JANKO: My o vlkovi, a vlk predo dvermi. (Stranou.) Vlk a stará baba, to je jedno: obaja hryzú.

ANIČKA: Len čo sme vás spomínali.

BARA: Hm — hm. Ak len po dobrom, deti moje, ak len po dobrom. (Kašle.)

MARIŠKA: Nuž a akože ináč.

JANKO: Ktože by vás po zlom mohol spomínať, veď my vás tak radi (stranou), ako koza nôž.

BARA: Veďže tak, deti moje, veďže tak. (Kašle.)

JANKO (Bare): Tetka, tieto by sa rady povydávať. (Ukazuje na dievčence.) Poraďteže im!

ANIČKA: Tetka, a hentí poženiť. (Ukazuje na mládencov.)

BARA (prikyvujúc hlavou dievčencom): Hm — hm. Pre dobrý tovar i do domu kupci prídu.

JANKO: Pravda, tetka: príde hlúpy, čo to kúpi.

BARA (Jankovi): A každé vrecisko najde záplatisko. Ty máš už druhé zuby (hrozí mu), ale prvý rozum, ktorý ťa zavše z koľaje vyhadzuje.

ANIČKA (škrabe mrkvičku Jankovi): Ale si dostal, čo pes nechce. Neškodí ti.

MARIŠKA (tiež tak): Poctila ťa, ako prasa mech.

BARA: Až na Jána, deti moje, až na svätého Jána — hm — hm — pôjdeme predo dňom na šťastné zelinky a každý z vás dostane, čo mu treba. (Aničke.) Tebe ľubovníčka, aby sa ti chlapci zaliečali. (Mariške.) Tebe štvorakú ďatelinku do šťastia — hm — hm, ale sa lepšie pričesávaj, lebo ktorej dievke sa vrkoč krúti, tá sa nevydá. (Jankovi.) A tebe čo, ty ozembuch?

JANKO: Ja mám, tetka, srdce ani stodola, a v ňom toho lásčiska za desať vozov, — ale…

BARA: No, čo ale…

JANKO (smutne): Ale peňazí nemám.

BARA: Hm — hm — teda peňazí? Keď uvidíš do Ďura hada, odrež mu hlavu peniazom, a budeš mať vabca, ktorý ti peniaze privábi; ale pracovitá ruka je najlepšia lutria a lenivec biedou zarastá. Ani pes peňazí nemá, a vyžije. (Kašle a ide do domu Hrabovských.)

ANIČKA: Tetka Hrabovská je nie doma.

MARIŠKA: I my ich čakáme.

BARA: No, prídem druhý raz. S Bohom! (Odíde.)

VŠETCI: S Bohom!

Predošlí, Jožko.

MARIŠKA: S Bohom! S Bohom i s batohom!

JANKO (napodobní plač): Plačeme za vami, ako na púti za Židom.

JOŽKO: Za kýmže to tak nariekaš, kamarát?

JANKO: Za tebou. Nazdal som sa, že si sa nám ztratil.

ANIČKA (Jožkovi): A kdeže si ty bol?

MARIŠKA (Jožkovi): A kade ty chodíš poza bučky, poza peň!

JANKO (nôti):

VŠETCI (za ním):

(Popri speve tancujú.)

Hrabovská, predošlí.

HRABOVSKÁ (nahnevane): Ach, nuž či sú o Jáne fašiangy, že si spievate a tancujete? Boh vás skarhaj, háveď naničhodná! Nuž či vás ja za to platím, aby ste spevom a tancom falangovali? A seno mi na radkoch hnije! Ale či to svet už videl kedy? Nehanbíte sa ľudí a nebojíte sa Pána Boha, v najtuhšej práci takto čas nemilobohu zabíjať. Čo nekapete k senu?

JOŽKO: Nevedeli sme, kde ísť najprv, či na Ležiská, alebo na Kráľovu nivu.

VŠETCI: Čakali sme na vás, ako rozkážete.

HRABOVSKÁ: No, to je robota! A keby ma čo zašlo a ja nemohla domov prísť, nuž či budete celý deň tancovať a spievať? Či ste malé deti, že neviete, kde sa má ísť robiť? Či je to nie jedno, či sa tam, alebo tam porobí, len nech je porobené? Celý týždeň pršalo, a dnes, keď slniečko hreje a suší, oni si tancujú. Ach, kliatba Božia na vás! (Lomí rukami.) Toľké seno na radkoch hnije, a oni nevedia, čo robiť. Berte sa v peklo, lebo ma ešte rozhodí od jedu.

JOŽKO: Na Kráľovú?

HRABOVSKÁ: Ba ta do pekla pôjdeš, aby sa ti cestou poldeň minul. Choďte na Ležiská a ponáhľajte sa, nech sa ešte čosi do večera spraví.

VŠETCI: Dobre sa majte!

HRABOVSKÁ: S Bohom! (Ide do domu.)

VŠETCI (odchádzajú úzadím so spevom):

(Odídu.)

Martin, Hrabovská.

MARTIN (vyjde z domu): Nehnevajte sa, mamička drahá. Ako ste si to spravili, tak to máte.

HRABOVSKÁ (ide za Martinom): Máš ty citu, máš ty svedomia? Toľkých najatých ľudí nechá postávať, nie že by im určil prácu a poslal k senu.

MARTIN: Čo ja viem, akú prácu vy máte.

HRABOVSKÁ: No, dosť zle, hanbi sa, mladý gazda, hanbi sa, pekne dozeráš na svoje gazdovstvo!

MARTIN: Ja gazdovstva nemám a mať nechcem, lebo ono je príčinou môjho hrozného nešťastia.

HRABOVSKÁ: Len sa rúhaj Bohu, ty nevďačník! Iný o majetok prosí a za ním sa zháňa, a ty ním opovrhuješ. Len si daj pozor! Dnes máš, a zajtra nemáš. Nešťastiu málo treba.

MARTIN: Nerúham sa. Vaše veľké gazdovstvo, vaše celé bohatstvo nenávidím, lebo ono ma olúpilo o vaše materské srdce, ono ma pripravilo o vašu materskú lásku, o moje šťastie, o môj život.

HRABOVSKÁ: Bláznieš a či zo sna rozprávaš?

MARTIN: Hovorím pravdu, mamička. Vaše bohatstvo vám bolo milšie, ako vaše jediné dieťa. Lakomá za bohatstvom, nepripustili ste do domu chudobnú nevestu, úbohú Johanku, ale trápili ste všakovými odkazmi, až ste ju utrápili a tým moje šťastie naveky zničili.

HRABOVSKÁ: Neubližuj mi! Všetko, čo som robila, konala som pre tvoje dobro, aby som česť a dobré meno nášho domu ratovala, že by sa kadejaká žobrač doň neusalašila.

MARTIN (divo sa smeje): Ha-ha! A dielo vaše sa vydarilo. Život nebohej Johanky je so životom mojím prísahou lásky a vernosti spojený. Umrela ona, umieram i ja, aby sme čím skôr vstúpili do svojho raja — vo svojom sišli sa blaženstve.

HRABOVSKÁ: Martin, nerob mi žiaľ väčší, ako ho mám.

MARTIN: Žiaľ? Za čím by ste mohli, mamička, žialiť. Azda za mnou? Neverím. To, čo je vášmu srdcu najmilšie, čo vášmu šťastiu najbližšie, je majetok — bohatstvo, a to vám zostane, i keď sa ja pominiem. (Odíde.)

Hrabovská.

HRABOVSKÁ (volá za Martinom): Martin! Počujže, Martin! Už zase piadi na jej hrob. No, toto je už to opravdivé nešťastie, pri toľkom majetku — jediného syna mať, a nemôcť ho zavrátiť. (Plače za chvíľu, zrazu poutiera slzy a hovorí odhodlane.) Nie — nehodno plakať. Neposlušný lagan, nehoden mojich sĺz. Počkaj, však ťa ja naučím! Keď nepomohla prosba, pomôže hrozba: vyženiem naničhodníka z domu, nedám mu haliera z môjho majetku, však ho potom bieda zohne, pokorí a napraví. Núdza je najlepší majster.

Vavríčková, predošlá.

VAVRÍČKOVÁ (počas reči Hrabovskej vyšla z domu! počúvajúc): Nevyháňaj, súsedka, nevyháňaj chudáka. Nevolaj nešťastie do domu, veď ono samo príde, a potom obanuješ. (Utiera si oči.)

HRABOVSKÁ: Ja že obanujem? A čo mám obanovať? Oj, áno, banujem za svojím dobrým synom. Aký to bol poriadny, poslušný šuhaj, pilný, bedlivý gazda, kým tej žobráckej princezny nepoznal, a od tých čias ani čo by to on nebol. Bodaj sa tá bola prepadla prv, kým tá do našej dediny vošla!

VAVRÍČKOVÁ: Nekľaj, súseda, nepreklínaj, lebo každá kliatba na dvoje padá. Ona už na Božom súde a my ešte v ľudskom blude.

HRABOVSKÁ (chytí sa za hlavu): Ako som si ho chovala, ani oko v hlave, že mi bude oporou na staré dni; ako som ho pred všetkým zlým chránila, a teraz čoho som sa dožila!

VAVRÍČKOVÁ: I opatrnému niekedy stodola zhorí. Pán Boh dopustí, ale neopustí, a hore nad hmlou vždy slniečko svieti. Probuj s ním dobrotou, prehováraj ho láskavosťou, aby si ho ratovať mohla, kým je nie pozde.

HRABOVSKÁ: I to som robila, a nič nepomohlo. Ako by mal porobené, rozum i cit mu razom zastal, ako zaviaznutý v blate voz. Ale však on ním pohne, až ho z domu vycúdim. Však mu ja jeho vrtochy z tvrdej hlavy vykúrim.

VAVRÍČKOVÁ: Nevyhrážaj sa a nerob, čo Boh nechce a svetu sa neľúbi, i tak celá dedina šomre na teba.

HRABOVSKÁ: A čo šomre? Prečo šomre?

VAVRÍČKOVÁ: Pre Martina.

HRABOVSKÁ: Pre Martina? A prečo pre Martina?

VAVRÍČKOVÁ: Ale, stvora Božia, to by si musela mať vlčiu tmu v očiach, alebo oči ozaj tým zlatom zalepené, aby si nevidela, že syn tvoj so dňa na deň vädne a umiera.

HRABOVSKÁ: A tomu som ja na príčine?

VAVRÍČKOVÁ: Celá dedina len teba obviňuje, že lakomstvu za majetkom obetovala si šťastie vlastného syna.

HRABOVSKÁ: No, nech sa len každý o seba stará. (Nahnevane.) I ty máš dosť toho pred vlastnými dvermi čo zametať.

VAVRÍČKOVÁ: A čože sa na mňa zlostíš? Či ja môžem ľuďom ústa zapchať? A konečne, list sa bez vetra akživ nepohne, a akú si kto palicu zasadil, takou ho bijú.

HRABOVSKÁ (podráždene): Ľaľa, a ty čo do mňa zapieraš? Staraj sa o svoju liznu a s mojím synom maj svätý pokoj!

VAVRÍČKOVÁ: A čo mne ty moju liznu predhadzuješ? Hoci som ja chudobná a ty bohatá, ešte som pre ňu krajíček od teba nepýtala.

HRABOVSKÁ: Ani by som ti ho nedala.

VAVRÍČKOVÁ: To viem, lebo lakomstvo udúša lásku k bližnému, zaslepuje rozum i srdce a vedie k mnohým hriechom. Lakomec nikdy nemá dosť.

HRABOVSKÁ: A keď i dosť nemám, od takej lačnej panej, ako si ty, predsa nič nepýtam.

VAVRÍČKOVÁ: A ja čo od teba pýtam? Hádam múky na zátrepku, alebo soli medzi prsty? Ja som pre seba taká pani, ako i ty, rozumieš?

Hrušík, Katrena, predošlé.

HRUŠÍK: Pán Boh vám daj dobrý deň!

VAVRÍČKOVÁ: Pán Boh uslyš!

KATRENA: Azda neprichádzame v dobrom čase?

HRABOVSKÁ: Ach, prečo nie? Aspoň hen súsede ústa zapcháte, ktorými na mňa šteká, ani čo by som jej kraviarkou bola.

HRUŠÍK: Príde ona, príde i búrka časom do kalendára.

KATRENA: A čo sa stalo, že také dobré súsedy sa razom dožúvajú? Či vám azda sliepky zanášajú?

VAVRÍČKOVÁ: Ale čo, pre Martina sme sa svadily. Celá dedina vie a vidí, že pre lakomstvo za majetkom, v ktorom pláva ani žaba v barine, zmárnila chudákovi šťastie i život, a teraz ešte chce neboráka z domu vyhnať. Ja som jej to vyhovárala, a ona sa ježí a hádže, ani čo by ju osy boly poštípaly.

HRUŠÍK (stranou): Hm, babe chytro hrebeň navre.

HRABOVSKÁ: A čože, som syseľ, aby som pred každým do diery utekala? Čo ty mne, to ja tebe.

KATRENA (Hrabovskej): No, tetka, preto sa nemusíte na vašu súsedu hnevať — ona to s vami dobre myslí. I my sme vám prišli povedať, aby ste si na toho vášho syna lepší pozor dávali, lebo chodí okolo nás po tých horách dňom i nocou, ani čo by, Bože nedaj, pri dobrom rozume nebol. Zamračený, zamyslený, húta čosi a húta. Len aby niečo zlého nevyhútal.

HRUŠÍK: Je veru pravda, aký to bol šuhaj, ani iskra, a teraz chodí ani žobrák s deravou kapsou.

HRABOVSKÁ: Každý sa doň zadrapuje, ani do hrachu pri ceste. Rada by som vedela, čo máte všetci s ním.

KATRENA: My s ním ničoho nemáme, Bože uchovaj, len nám ho je ľúto a myslíme si: lepšie varuj sa, ako zľakaj sa.

HRUŠÍK: Kde sa kadí, tam i horí, a ja len toľko poviem, že s Martinom to zle dopadne.

VAVRÍČKOVÁ: To nielen ty, lež celá dedina hovorí, ale slepý nevidí a hluchý nepočuje. A povedz jej niečo, naježí sa, ani moriak na červené súkno.

HRABOVSKÁ: Len sa vy sami o seba starajte a so mnou i s mojím synom svätý pokoj majte. Každý nech si pred svojimi dverami zametá, a najde smetí dosť.

Gaburjak, predošlí, neskôr so pár ľudí.

GABURJAK (starec s červenou tvárou, má krátku fajku v ústach a čakan v ruke, rozpráva hlasno, lebo je trochu hluchý): Pán Boh pri nás a zlé preč!

VŠETCI: Pán Boh uslyš!

VAVRÍČKOVÁ: Vitajte, dedko! Čo nám nesiete? (Hlasno.) Však len nikto z rodiny neumrel?

GABURJAK: Išla by si na kar? (Krúti záporne hlavou.) Klepnú ti zuby na prázdno. V terajšej biede ľudia nemrú, aby rodine škody nenarobili. A ktože ti bude mrieť? Mladým sa nechce a so starými má Pánbožko na zemi dosť oštary, ešte by si ich mal na väčšie trápenie k sebe pobrať? Ja som prišiel toť… (Škrabe sa za uchom.)

HRUŠÍK: Pre akúsi mrzutú vec, keď sa tak škrabete.

GABURJAK: Hm — človek sa neraz i tam škrabe, kde ho nehryzie. Mrzí ma prsty pchať do horúcej kaše, ale nechcem mať Martina na svedomí a prišiel som vám (Hrabovskej), kmotra, povedať, že by ste si hľadeli s tým vaším synom akýsi poriadok spraviť. Celé bohovité dni a noci presedí na Johankinom hrobe, nosí jej kvety, rozpráva s ňou, narieka za ňou a boh vie, čo všetko nepostvára.

HRABOVSKÁ: A nech si robí, čo chce; keď sa vyblázni, prestane.

KATRENA (Vavríčkovej): To je mať!

VAVRÍČKOVÁ (Katrene): Horšia od macochy.

GABURJAK (Hrabovskej): No-no-no, prisám hore dolinou a hrach so slaninou, čo robíte, nedobre robíte. Hrob Johankin som už tri razy našiel celý rozčičraný, preborený, a to ničoho dobrého neznačí.

VAVRÍČKOVÁ, KATRENA (zvedave): A čo to značí?

GABURJAK: Smrť.

VŠETCI (preľaknuto): Smrť?

GABURJAK: Jeden z jej najbližších do roka pôjde za ňou. (Hrozí Hrabovskej.) Ja vám len toľko poviem: dajte pozor na Martina, škoda by ho bolo.

VAVRÍČKOVÁ, KATRENA, HRUŠÍK: Ej, veru škoda! (Utierajú si oči.)

HRABOVSKÁ: A čo ste sa sriekli, že ste na mňa zasadli, ako havrany na mršinu? Ešte i henten starý kuvik mi do domu nešťastie veští. — Bodaj vás parom pobral (pyšne), žobráci naničhodní!

VŠETCI (zadivene): Žobráci? Akí sme my tebe žobráci?

HRUŠÍK: Čo som ja kedy od vás pýtal?

KATRENA: A mne akú almužnu ste dali?

VAVRÍČKOVÁ: Nejedným krajíčkom ťa moja nebohá mamka občerstvila, keď si u Žida slúžila. A teraz ty mňa žobráčkou budeš prezývať? Laľaže ju! Teraz si ty pani bohatá i rohatá, ale keby ťa bohatý Hrabovský nebol za ženu pojal, bola bys’ ty ostala tou opravdivou žobráčkou. Ale nepamätá krava zimy, keď sa leta dočká.

KATRENA: Keď sa žobrák na koňa dostane, ani čert ho nedohoní.

GABURJAK (hrozí fajkou Hrabovskej): Vy sa držíte toho bohatstva, ani záplata starých nohavíc. To je tvoj boh, tvoja rodina a tvoje všetko. A čo máš z toho? Príde smrť ham a bohatstvo tam, ani len groš, ktorým ti oči zatlačia, so sebou nevezmeš.

HRABOVSKÁ: A keď nevezmem, vám ho veru ani jednému neporučím, však mám syna.

VAVRÍČKOVÁ: I máš veru poriadneho, že si ho ani nie hodna, ale keď budeš s ním tak zavracať, odovzdáš ho skoro hen dedkovi (ukáže na Gaburjaka) do opatery.

HRABOVSKÁ: Ale čo chcete so mnou? Môžem ja za lagana, keď nechce poslúchnuť? Kým žije, ani čert ho neuchytí, a keď sa mu čo stane, máte ho na svedomí (Hrušíkovcom) vy, a nie ja.

HRUŠÍK, KATRENA: Čože? My?

HRABOVSKÁ: Áno, len vy, a nik iný.

HRUŠÍK: A čože my mu?

KATRENA: Azda mu z misy vyjedáme?

HRUŠÍK: Počujteže, tetka, keby mi to kto druhý povedal, tomu by som odpoveď za uši napísal.

VAVRÍČKOVÁ: Tá ver’ každého vyplatí.

HRABOVSKÁ: Ako si kto zaslúži. (Hrušíkovi.) Nemuselo tak byť, ako je. Ej, veru nemuselo, keby ste ho k tej lizne zo sveta privandrovanej neboli vábili.

HRUŠÍK, KATRENA: Ktože ho vábil?

HRABOVSKÁ (pokračuje): Ale to vám na pýchu bolo, že prvý mládenec z dediny vláči sa za dievkou do vášho domu. A teraz, keď je zle, plieskate po mne jazykom, ako pastier korbáčom. Tým si však nepomôžete, vina všetkého nešťastia je predsa na vás a na vašom čiernom svedomí.

KATRENA: A čo nám vy do svedomia vstupujete?

HRUŠÍK: Ale to — zrazu bude na nás viny váľať. Mal som prvého mládenca dediny z domu vyhodiť, keď s úctivosťou prišiel na posedenie? Ale vy ste mu mať, vy ste ho mali zavrátiť, keď sa vám nepozdávalo, že k nám chodí.

KATRENA: Nuž veru vy. A čože za hriech by bol spáchal, keby bol Johanku za ženu pojal? Bolo to dievča ako kvet, veru by sa ani jeden bohatý dom nebol musel za ňu hanbiť, lebo lepšia chudobná robotnica, ako bohatá márnica.

HRABOVSKÁ: Však máš syna, mohla si si ju sama za nevestu podržať.

KATRENA: I som si ju za nevestu vychovávala, a div sa mi ľútosťou srdce nepuklo, keď som videla, že Martin môjho syna zo sedla vyhodil. Ale som si pomyslela: zaiste je to vôľa Božia, a Boha nik neprevládze. Vy váľate tiaž na moje svedomie, a vlastne by som vám ja mohla výčitky robiť, že ste mi chovanicu so sveta zniesli. (Plače.)

VŠETCI: To je pravda.

HRABOVSKÁ: Počuj, ber rozum do hrsti a dobre si rozváž, čo hovoríš, lebo tu mám svedkov, amen ťa dám na fiškála.

KATRENA: Pre mňa i na desiatich, i pred tými dosvedčím, že ste ju, chuderku, keď sa s ňou Martin oddal, rozličnými odkazmi, nádavkami a klebetami natoľko trápili, až ste ju utrápili, zmárnili. To vám i celá dedina dosvedčí.

HRUŠÍK: Veru jej mladý život máte len vy na svedomí i na duši.

VŠETCI: I to je pravda.

GABURJAK: Nech som Boží, tak sa povráva. (Hrozí Hrabovskej.) A nezahasíš ohňa, keď ho rozduchuješ.

HRABOVSKÁ (opre ruky o pás): Ale idete do mňa, ako osy do hrušky! (Rozosmeje sa núteným smiechom.) Ha-ha-ha, nazdávate sa, že si z toho čo robím? — Ej veru nie, lebo dobre viem, zkadiaľ vietor fúka.

VŠETCI: A zkadiaľ?

HRABOVSKÁ (pyšne): Závidíte mi, že mám viac, ako vy všetci do kopy. (Dôrazne.) A veru i mám.

KATRENA: Načo plné vrecko, keď je prázdne srdce? Kto má cit, hanbí sa za hriech, ale vy ani citu, ani hanby nemáte, iba to svoje bohatstvo.

HRUŠÍK: Sprostaňa bohatá, ako krava rohatá.

VŠETCI (ukazujú na Hrabovskú): To ona opravdivá.

HRABOVSKÁ (zlostne): A vy mne budete v mojom dvore nadávať? (Schytí zpoza kulisne metlu a, dupnúc panovite nohou, zaháňa sa metlou.) Von z môjho dvora! Marš, žobrač naničhodná!

GABURJAK: Poďme! S bláznom si ani Pán Boh rady nedá. (Odchádza.)

HRUŠÍK (hrozí Hrabovskej): Kto nešťastie hľadá, zahynie v ňom! I ty doskáčeš! (Odchádza.)

KATRENA (hrozí Hrabovskej): Počkaj, len počkaj, i na teba príde mráz! (Odchádza.)

VŠETCI (vyhrážajúc): Ej, veru príde, a prísť musí. Na konci býva kyjak.

HRABOVSKÁ (stojí pyšne vstred javišťa).

(Opona spadne.)