ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gaburjak sám.

GABURJAK (opravuje hrob Johanky a Martina rýľom): Odpočívajte v pokoji! Už ste dosiahli, po čom ste túžili. Takto rok ste sa nenazdali, že po roku budete oba v opatere starého Gaburjaka. Hm, taký je život: kvitne a v najlepšom kvete zotne ho smrť, ktorá nikoho neušetrí. Starý, mladý, chudobný, bohatý, pán i žobrák musí ísť, keď príde naň rad. A to je jediná spravedlivosť na svete.

Hrabovská, predošlý.

HRABOVSKÁ (vystúpi v smútočnom rúchu s modlitebnou knižkou v jednej ruke a v druhej nesie veniec a sviece; je veľmi zronená).

GABURJAK (pozdraví): Pán Boh pozdrav! Vitajte!

HRABOVSKÁ (ďakuje): Pán Boh uslyš! (Položí veniec na hrob a sviece oddá Gaburjakovi; plače).

GABURJAK (zapraví sviece a prižne): Neplačte, súsedka, neplačte. Nastane deň, kde sa zase s ním sídete.

HRABOVSKÁ: Ach, áno, sídem. Ale aké to bude sídenie, aké to bude stretnutie, keď syn na vlastnú mater musí Najvyššiemu sudcovi žalovať, že ho pripravila o šťastie, že ho utrápila, život mu žiaľom otrávila, že ho pred časom v najkrajšom mladom veku do hrobu sotila… (Plače.)

GABURJAK: No-no-no! Čo sa stalo, už sa neodstane, a preto netreba sa tým, čo bolo, trápiť. Už je všetko darmo.

HRABOVSKÁ: Starý hriech vždy nové a nové trápenie pripravuje. Kto má zlé svedomie, ten hada na duši chová, lebo výčitky zlého svedomia podobajú sa hadovi, ktorý jedovatým žihadlom človeka dňom i nocou štípe, sužuje a umára.

GABURJAK: Človek sám na seba metlu viaže.

HRABOVSKÁ: Veru, veru. Celé noci preplačem a premodlím sa, a keď i zaspím, tu hrozné sny ma prenasledujú. Hneď vidím Johanku, hneď Martina, ako mi výčitky robia, ako sa mi hrozia. Tu sa strhnem, a je po sne. Predo mnou hrozná skutočnosť. Podvojný hrob — hrob lásky, ktorý je mojím dielom.

GABURJAK: Každý máme svojho moriaka.

HRABOVSKÁ: No, môj hriech je veľký, ťažká je moja vina.

GABURJAK: Ešte väčšie milosrdenstvo Božie. (Odíde.)

Bara, predošlá.

BARA (nesie malý machový venček na hrob milencov; zbadá Hrabovskú, opovržlive ju obzerá): Tá menej Bohu verí, ako svojmu vrecku.

HRABOVSKÁ (stranou): Ešte i tá ma ide trápiť. (Bare.) Vitajte, tetka!

BARA (obzre Hrabovskú cez plece a neodpovie).

HRABOVSKÁ (pre seba): Jej prísne pohľady vrážajú sa mi ani meče do srdca! (Prívetivo Bare.) Bodaj zdraví, tetka! Vitajte!

BARA (nevrle): Neprišla som k tebe, že by si sa mi zdravkala, že by si ma vítala. A tým, ku ktorým som vlastne prišla, ústa naveky onemely, tí ma vítať nemôžu.

HRABOVSKÁ: Myslím, že pozdravom priateľským hlavu neprebijeme nikomu.

BARA: Pozdrav od nepriateľa lahodí ani zaucho. Kedysi bohatá, pyšná Hrabovská nebola by za svet pozdravila starú tetku Baru, ba ani na jej pozdrav neďakovala. A teraz? (Smeje sa.) Ha-ha-ha! Prišiel na psa mráz. Pán Boh i najvyšší strom zohne. On pýchu ponižuje.

HRABOVSKÁ: Tetka! Smiať sa z nešťastia bližného je neľudské, tým menej kresťanské. Nikto nevie, čoho sa dočká.

BARA: To je pravda. Ale ako si kto postele, tak leží, a ty (hrozí) na čertovej plachte líhaš.

HRABOVSKÁ: Nehrozte, tetka! Neľútosť vaša uráža a bolí. Majte radšej útrpnosť so mnou nešťastnou, majte milosrdenstvo, majte srdce. (Plače.)

BARA: Majte milosrdenstvo, majte srdce, ale ty si ho nemala k nikomu, ani k svojmu jedinému synovi. A ko mne? (Smeje sa.) Ha-ha-ha! Pamätáš sa, keď som ťa ja, stará stvora, kolenačky prosila, aby si, pre milosrdenstvo Božie, netrápila viac úbohú Johanku, aby si privolila, že by ju Martin vzal za ženu, že ti budú ľudia i Boh žehnať, čo si urobila? Ty, pyšná na svoje veľké bohatstvo, okríkla si ma, že radšej chceš Martina na márach vidieť, ako na veselí s dovandrovanou žobráčkou. A mňa? (Opovržlive.) A mňa si psami vyhnala z tvojho pyšného dvora. To je milosrdenstvo? To je láska? Teraz máš, čo si chcela.

HRABOVSKÁ (prosebne): Odpusťte, tetka, pre Boha, odpusťte! Majte sľutovanie so mnou nešťastnou.

BARA: Nešťastiu svojmu si si sama na vine. Judáš za tebou vreckom hodil. Z lakomstva za majetkom obetovala si všetko, ešte i vlastné dieťa. Majetok ti ostal, ale čo máš z neho — sama ho neužiješ.

HRABOVSKÁ: Viac pojem sĺz, ako chleba.

BARA: Nie sú rovné masti na všetky bolesti. (Významne.) Ani slzy škvrnu s duše nesmyjú, keď niet pri nich pokánia.

HRABOVSKÁ: Kajám sa, tetka. Dňom-nocou oplakávam ľútostive svoje ťažké viny, ktorých som sa len z pýchy a lakomstva dopustila. Dňom-nocou prosím Boha, aby mi odpustil, ale pokoja nemôžem nájsť, ani obľahčenia dôjsť. Zdá sa mi neraz, že hory, doly na mňa letia. Bežím z domu preč, na toto tiché miestečko, ale i tu nevodí sa mi lepšie.

BARA: Svedomie je prísny sudca, hlása vôľu Božiu: pred zlým skutkom varuje, po ňom kára, bije svojimi výčitkami, že nedá v pokoji pokoja.

HRABOVSKÁ: Nie, nebudem mať pokoja, kýmkoľvek nezviem, že je Martin tam nad hviezdami s Johankou láskou spolu spojený, že sú svoji. Celé dni a noci prosím Boha o to, lebo nemohla by som si Martina bez Johanky v nebi predstaviť.

BARA: Ak máš dosť smelosti a odvahy, i to sa dozvieš.

HRABOVSKÁ (natešená): Že sa dozviem? Ako? Hovorte, tetka, ako sa to môžem dozvedieť, a pol majetku dám za to.

BARA: Ľahko. (Obzerá sa tajomne.) Dnes je Dušičiek. O polnoci majú mŕtvi svoju pobožnosť. Ak máš toľko smelosti, ostaň tu na hrobitove a uvidíš ich, či pôjdu spolu a či rozdelení. — S Bohom! (Odíde.)

Hrabovská sama.

HRABOVSKÁ (zamyslí sa): Dnes o polnoci (hovorí tíško) majú mŕtvi svoju pobožnosť. Uvidíš ich, či pôjdu spolu a či rozdelení. (Skríkne radostne.) Martin, syn môj, dnes v noci ťa uvidím! Dnes v noci zviem, či som už vymodlila tvoje šťastie, či mi Johanka odpustila a stala sa tvojou. Dnes v noci — áno, dnes v noci. (Objíme kríž.)

Gaburjak, predošlá.

GABURJAK: Čo to za krik tu medzi mŕtvymi. Však hádam ešte len k Božiemu súdu anjel netrúbil. (Obzerá sa.) To vy, súseda — ho?

HRABOVSKÁ (pokorne): Ja, strýčko.

GABURJAK: Hm-hm, a načo tu kriky robiť? Tým mŕtvym môžte vy už i do — hm — ušú dúchať, tí o tom viac nevedia. Tých viac ani hlava, ani zuby nebolia.

HRABOVSKÁ: To viem, strýčko, ale žiaľ a bôľ za Martinom mi často tak srdce stisne, že by som sa ním zadusiť mohla, a vtedy sťa šialená kričím, volám jeho milé meno, a žiaľ i bôľ sa stíši.

GABURJAK: Neskoro po smrti po kostole hvízdať.

HRABOVSKÁ (rozčúlene): Neskoro? Oj, nie je neskoro. Pokánie robiť nie je neskoro. Ja oplakávam svoje ťažké hriechy a prosím Boha, aby to, čo som Martinovi na zemi bránila, dožičil mu aspoň tam v nebi, aby ho s Johankou spojil — aby tam boli svoji. (Zakryje si oči.)

GABURJAK (krúti povážlive hlavou a hovorí k obecenstvu): To ani čert nevymyslí, čo má baba v svojej mysli. Ešte by Pánbožka farárom chcela spraviť, aby jej syna v nebi sobášil. (Zlostne.) Prepytujem. (Zbadá sa, hodí na seba kríž, urobí svätú tvár.) Neuvoď nás v pokušenie; ale neverím, že by sa Pánbožko na také kšefty dal. Veď my máme na zemi dosť trápenia z tej siedmej sviatosti, a tešíme sa, že aspoň po smrti bude pokoj. A ona by i (urobí zoštrašenú tvár) do neba sobáš uviedla. Nie — nie, to nejde.

HRABOVSKÁ (pokračuje): Pol svojho majetku dala by som za to, keby som sa dozvedela, že moju modlitbu Pán Boh už vyslyšal, a preto myslím, strýčko Gaburjak, že…

GABURJAK (vpadne jej do reči): Že by som sa ja išiel na druhý svet spýtať? Azda z toho, moja milá súseda, nič nemáte. Nie, veru. Ja som sa už neraz v živote dal naviesť na všelijakú hlúposť, ale tu vám nesadnem na lep. — Je síce pravda, že okrem tu i tu tej kvaterky nemám mnoho dobrého na svete pri žene-jašterici, ale predsa len rád žijem. Keby to bolo hen ku Šľojmovi, to už, to by som vám zašiel.

HRABOVSKÁ: Nerozumiete ma, strýčko: ja som chcela riecť, že by som tu do polnoci ostala, aby som videla, keď pôjdu mŕtvi na svoju pobožnosť, či pôjde môj Martin spolu s Johankou.

GABURJAK (k obecenstvu): Rád by som vedel, kto jej zas toto do Otčenáša vpískal. (Hrabovskej.) Súseda, kto vám takú radu dal, nedobre vám radil.

HRABOVSKÁ: Kto? Stará Bara.

GABURJAK: Nuž veď ja povedám, kde sám diabol — (zbadá sa, hodí kríž na seba) — ošianajúc toto sväté miesto — nemá prístupu, ta pošle starú babu. (Hrabovskej.) Z toho nič nemáte — celkom nič.

HRABOVSKÁ: Prečo?

GABURJAK: To je veľmi odvážlivá vec, ktorú už mnohí životom zaplatili. Večer išli zdraví na cintorín, a ráno ich tam mŕtvych našli.

HRABOVSKÁ: Kto všetko ztratil, tomu už i na živote málo záleží.

GABURJAK: No, nie — nie, to ja nedovolím.

HRABOVSKÁ (vytiahne peniaze a dá Gaburjakovi do hrsti): Tu máte, strýčko, a buďte ticho. Nehovorte nikomu! (Odíde.)

Gaburjak sám.

GABURJAK (pozerá raz na peniaze, raz za Hrabovskou): Vopchá mi hrsť peňazí do ruky a odíde. (Škrabe sa za uchom.) A ja, hriešny, neviem, na čo mi to dala. (Číta na prstoch.) Či na tú cestu na druhý svet, či aby za ne mŕtvych pozobúdzal a či aby som si šiel za ne vypiť? (Rozmýšľa.) Ale, myslím, že to posledné bude najmúdrejšie. (Odíde.)

Hrušík, Katrena.

KATRENA: Prosím ťa pekne, smrť si príčinu voždy najde. Len to je podivné, že Martina práve na Kráľovej nive v Zlatej hore mŕtveho našli.

HRUŠÍK: Nuž kde človeku svieca života dohorí, tam podlieha, už či je to v hore a či na posteli. Lekár povedal, že umrel na porážku srdca.

KATRENA: Ale, dajže mi pokoj s tými lekármi. A prečo našli jeho ručníček ďaleko od neho a v ňom čarovnú zelinu, ochranu proti vílam. To je istý znak, že on čosi s vílami kunštoval. Kým mal zelinu pri sebe, nemohly mu nič urobiť, a keď ju alebo ztratil, alebo odhodil, umorily ho tancom, ako sa to už mnohým iným mládencom stalo, ktorých tie opice do tanca svábily.

HRUŠÍK: To sú len také povedačky pre ženy a malé deti. Človek zdravého rozumu tomu terajšieho času už neuverí. Víly žijú v pohádkach, ale v skutočnosti nie. — Ja chodím od svojho chlapčenstva po horách, chodil som lesmi vo dne i v noci, ale dosiaľ som ani jednej víly nezazrel.

KATRENA: Terajší ľudia už na nič neveria, a ty si tiež taký neverec.

Jožko, Janko, Ondrík, Anička, Mariška, predošlí.

(Dievčence nesú vence, mládenci rozmanité kvety, ktoré pokladú na hrob Martina a Johanky.)

VŠETCI: Odpočívajte vo svätom pokoji!

KATRENA: Vitajteže, moji! To je pekne od vás, že ste na svojich priateľov nezabudli.

ANIČKA, MARIŠKA: Vitajte i vy nám!

ANIČKA: Priateľ nie je kvietok, že by nám bol milý, kým je čerstvý, ale dobrého priateľa, i keď je v hrobe, radi spomíname.

VŠETCI: To je pravda.

HRUŠÍK: Priateľov mnoho, ale dnešného času úprimných málo. Ale to teší človeka, že vaše priateľstvo k nešťastnej Johanke a úbohému Martinovi ešte i nad ich hrobom prekvitá.

VŠETCI: I prekvitať bude.

JOŽKO: Spravili sme si sľub, že kým nás bude Pán Boh živiť, budeme o to dbať, že by mládež našej obce tento hrob lásky ustavične kvietím krášlila. (Ostatným.) No, či je pravda?

VŠETCI: Pravda, svätá pravda.

ONDRÍK: A hanba tomu, kto sľub nezadrží.

VŠETCI: Hanba, vo tri vrhy hanba!

KATRENA: Tak zasvätíte pekne pamiatku Johanky a Martina.

ANIČKA: Veď sme ich tak radi mali.

MARIŠKA: A tak sa nám ztratili.

HRUŠÍK: Hja, všetci sme smrteľní a tratíme sa do zeme, ako vody, ktoré sa viac z nej nenavracajú. (Rozpráva s mládenci.)

KATRENA: Veru, veru, človek sa pominie, ani tôňa.

ANIČKA: A počuli ste, tetka, že Vavríčkeje Elenka je tak zle?

KATRENA: To som počula. Veď že odkedy Martina pochovali, je taká veľmi nezdravá.

MARIŠKA: Oni to tajili, čo jej vlastne chybí, ale včera tam bol u nej doktor a povedal, že šalie.

KATRENA (prekvapene): Čo že robí?!

MARIŠKA, ANIČKA: Šalie — blázni.

MARIŠKA: Doktor kázal, aby na ňu dávali pilný pozor a aby ju ani chvíľočku samú nenechávali.

ANIČKA: A že ak nebude s ňou lepšie, že ju odvezú do mesta a dajú do nemocnice alebo do blázinca.

KATRENA: Ach, tak človek nič dobrého nepočuje. Úbohá Elenka! Škoda jej, to bolo veľmi dobré a milé dievčatko.

VŠETCI: Ej, veru bolo!

MARIŠKA: To je horšie, ako by si ju bol Pán Boh vzal.

ANIČKA: Sto ráz horšie. Mŕtveho oželieš, ale blázna nevyliečiš.

HRUŠÍK: Práve sme i my o tom hovorili. Je to hrozné nešťastie.

KATRENA: A všetko to má len pyšná Hrabovská na duši.

VŠETCI: Veru len ona.

HRUŠÍK: Nadarmo sa nehovorí, že pýcha peklom dýcha.

KATRENA: No, pýcha Hrabovskej vyvolala celé peklo nešťastia v našej obci.

Elenka, predošlí.

ELENKA (volá za kulisňou): Martin! Hej, Martin! Martin! Tu som.

VŠETCI (zostrašene): To ona — ona — úbohá.

KATRENA: Kto? Kto?

MARIŠKA, ANIČKA: Bláznivá Elenka.

VŠETCI: (ustupujú z cesty).

ELENKA (vlasy má rozpustené, na hlave veľký veniec, šaty v neporiadku, na nich popripínané kvety, ručníky a stužky. Vystúpiac, točí sa dookola, ruky má v pás opreté, ako pri tanci — výskne): Juh! — Tu som, Martin, ber sa — pôjdeme na sobáš. (Obzerá si šaty.) Veď som sa ti vyparádila. — Pekná mladucha — hej — pekná. (Otočí sa.)

ANIČKA: Elenka!

MARIŠKA: Či nás poznáš, Elenka?

ELENKA (skríkne): Čo tu chcete?! (Pozerá divým pohľadom na všetkých, zrazu sa rozosmeje.) Ha-ha-ha! Prišli ste na veselie? — Vitajte! — On už príde. (Obzerá sa a hovorí vždy tichšie.) Príde — príde. (Tajomne.) Chceli mi ho pochovať, ale som si ho nedala (rozosmeje sa), hoj, nedala. — Ja Martina rada, ha-ha-ha (žmurká milostne a objíma) rada — rada. — I Johanka mi ho chcela vziať — ale — (obzerá sa, tajomne) — ale som ho pred ňou do truhly schovala. Tam je — tam — tam je v ručníčku. (Skríkne.) Nedám ti ho, Johanka! — Ani mať ti ho nedá. — Preč! Preč choď! Jóój (ruje veniec a vlasy) do hrobu mi ho ťahá! (Skríkne.) Martin! (Hodí sa na hrob lásky.)

VŠETCI: Elenka! — Elenka!

Vavríčková, predošlí.

VAVRÍČKOVÁ (vbehne zostrašená): Niet tu mojej Elenky? Ušla mi a neviem, kde sa mi podela.

HRUŠÍK, KATRENA: Tu je, úbohá. (Ukazujú na hrob.)

VAVRÍČKOVÁ: Elenka! Elenka moja! Dieťa moje drahé! (S pomocou Aničky a Marišky dvíha Elenku.)

ELENKA (sa postaví ku krížu, odtíska od seba ostatných, hľadí uprene v jedno miesto pred seba a tíško spieva):

(Pozre vôkol seba divým pohľadom, zbadá matku, skríkne.) Mamička! (Usedave plačúc, hodí sa Vavríčkovej na prsia.) Mamička!

VŠETCI (si utierajú oči).

VAVRÍČKOVÁ: Neplač, dievčička moja, neplač, a poď domov — poď!

ANIČKA, MARIŠKA: Poď, Elenka drahá!

ONDRÍK: Elenka! Elenka!

ANIČKA, MARIŠKA, ONDRÍK (odvádzajú Elenku).

KATRENA (zopne ruky): Bože milostivý, to je už nešťastie!

OSTATNÍ (dosviedčajú): Ej, veru je, veru je.

(Opona spadne.)

Premena

(Javište to samé, ako v III. dejstve. Je tmavá noc.)

Hrabovská.

HRABOVSKÁ (vystúpi z úzadia, zahalená do čierneho ručníka; za každým krokom sa obzerá): Zdá sa mi, že tu už živej duše niet okrem mňa. Starého Gaburjaka stretla som v dedine. (Obzre sa.) Noc je tmavá, nik ma nemohol pozorovať. Tak tmavo, ako tá noc, je i predo mnou. Ba či mi zasvieti hviezda, po ktorej túžim, či uvidím svojho drahého Martina s Johankou? Hrúza a strach ma prechodí pri spomienke, že mám polnoc na hrobitove prečkať, a predsa neustúpim. Čo som si raz zaumienila, vykonám. Láska srdca materského je schopná každej obeti. Hoj, Bože, odpusť mi, že som toto srdce viac k peniazom, k majetku prikladala, ako k vlastnému dieťaťu. Až teraz nahliadam, ako nemúdre, ako pošetile som si počínala. Čo mám z celého bohatstva? Trápenie, závisť a opovrženie. Bohatstvo mám, a predsa som chudobná — chudobná na lásku, lebo najchudobnejší človek je ten, kto nemá duše, ktorá by s ním cítila. (Plače.)

Gaburjak, predošlá, ku koncu duchovia.

GABURJAK (hlása, ďalej spieva za kulisňou):

(Trúbi dvanásť.)

HRABOVSKÁ (číta, ako Gaburjak hlása): Dvanásť — polnoc. Môj Bože, popraj mi sily! (Opre sa o kulisňu oproti hrobu lásky. Počuť tajnostný šum.)

DUCHOVIA (pokrytí plachtami, idú úzadím jeden za druhým, naposledy ide Martin, držiac sa za ruku s Johankou. Títo dvaja sú zakrytí priezračným závojom.)

HRABOVSKÁ (radostne spína oproti nim ruky; prejdúc k hrobu, volá): Martin! Johanka! (Kľakne.) Ó, Bože! Veľké je milosrdenstvo Tvoje! (Klesne na hrob lásky.)

(Opona spadne.)