ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin.

MARTIN (obzerá sa dookola): Hoj, vy hory, krásne hory, vy najlepšie viete, za kým žialim, za kým dňom-nocou umieram: veď ona bola i vaším miláčkom. Tu v strede vašom som ju našiel, ako jahôdky sbierala, tu som odtrhol prvú jahôdku jej medových ústok, tu som ju prvý raz na srdce svoje privinul, tu — tu som jej večnú lásku a vernosť prisahal. Tu v strede vašom som bol s ňou taký šťastný, a teraz? (Zalomí rukami a, zakryjúc si oči, opre sa o kulisňu.)

Bara, predošlý.

BARA (vystúpila z úzadia ešte počas reči Martinovej. Na chrbte v batôžku i v zástere nesie zeliny, opiera sa o palicu; obzerajúc Martina, ide pomaly v popredie): No, čo ty tu, mutek, mutkáš osamote, keď sa už všetko v hore k nočnému odpočinku chystá, he?

MARTIN (obzre opovržlive Baru): Nie som sám, keď za mnou sova húka.

BARA (obzre sa): Sova? A či som ti ja sova? (Hrozí palicou.) Starému blúzniť je hriech, a kto starobu hanobí, ten sa jej nedočká. Aká som ti ja, chlapče, sova, he?

MARTIN: Nielen sova, ale stará, škaredá striga, bosorka.

BARA: Vlkovi vrav nebe, vycerí zuby tebe. S akým stávaš, takým ostávaš. Tvoja mater a ty jedna portieka. Čo som ti pobosorovala, he?

MARTIN: Mne nič, ale… (Pohrozí jej.)

BARA: Ale…? Čo? Hovor!

MARTIN: Mojej nebohej Johanke. Boh vás skarhal, dali ste sa peniazmi svábiť mojej mamke a pomáhali ste nie k životu, ale k smrti. Vzali ste si na dušu jej mladý život a moje šťastie. Bodaj vás…

BARA (vpadne mu do reči, zdvihnúc palicu proti nemu): Nekľaj, Martin, nepreklínaj, aby ti kliatba nepadla na dušu. Ty nevieš, že som tvojej materi mešec peňazí do očú hodila, keď ma, ako diabol, k zlému navádzala. Stará Bara je chudobná, ale na svoju dušu ani za celý Hrabovský majetok hriechu vraždy neuvalí. Ja som Johanku chcela ratovať, varila som jej pľúcnik s kolocierom, mastila chuderku, tešila, ale proti smrti nieto lieku.

MARTIN: Vy že ste chceli Johanku ratovať?

BARA: Chcela, Martin môj; Boh môj svedok, že som ju chcela ratovať pre jej i tvoje šťastie a pre svoju vlastnú radosť. (Utiera si oči.)

MARTIN (zadivene): Pre vašu radosť?

BARA: Áno, — lebo vedz, čo dosiaľ ani jeden človek u nás nevie, že (obzerá sa, pološeptmo) Johanka bola krv z krvi mojej, bola ona vlastná dcéra môjho jediného dieťaťa, sirota po mojej nešťastnej dcére. Boh im daj obom slávu večnú! (Plače.)

MARTIN: A prečo ste to nikdy predtým nespomenuli?

BARA: Preto, že som jej šťastie kaziť nechcela. Tvoja pyšná mať nechcela ju za nevestu, hoci vedela, čia je; tým menej by ju bola chcela, keby sa bola dozvedela, že Johanka je vnučkou starej žobráčky Bary. Chudoba je mizerná šata, o ktorú si každý boháč nohy utiera. Škoda Johanky! (Plače.)

MARTIN (objíme Baru): Neplačteže, stará mamka, žiaľ ten nesieme spoločne. Nič netrvá naveky. Ani srdce nie je z ocele, i to raz vykrváca, a potom — potom tam nad hviezdami sídeme sa zase s našou Johankou.

BARA: A nazdávaš sa, že je Johanka v nebi?

MARTIN: Nielen že sa nazdávam, ale som presvedčený, že táto krásna, nevinná duša je iste anjelom pred trónom Božím.

BARA: Mýliš sa, syn môj, mýliš sa. (Kašle.)

MARTIN: Nuž a?

BARA: Od nepamäti času ľudia povrávajú, že zasnúbené, v ohláškach pred sobášom odumreté mladuchy stávajú sa vílami. (Tajnostne.) V bielych, ľahunkých šatách s venčekmi na hlavách, keď je splň mesiaca, spúšťajú sa s vysokých končiarov vrchov do horských dolín a tam v kole tancujú, spievajú a svojich milých snúbencov si vyvolávajú.

MARTIN: Stará mamka, a moja Johanka bola by tiež vílou?

BARA: Umrela v ohláškach pred sobášom, zaiste u nej výnimky nebude.

MARTIN: Babka, počujteže, možno tie víly vidieť?

BARA: Už mnohí ich videli, ako na splni mesiaca o polnoci tu (ukazuje vôkol seba) svoje spevy, tance vyčíňaly.

MARTIN (natešene): Tu, babička?

BARA (prisviedča hlavou).

MARTIN (radostne): Pán Boh vám zaplať za vaše zlaté slová. Dnes je splň mesiaca, celú noc tu prebdiem: možno, uvidím svoju Johanku.

BARA: Neradím ti, Martin! (Hrozí mu.) Beda tomu smrteľníkovi, ktorého víly medzi seba dostanú. Toho do tanca pochytia a tak s ním dlho tancujú, až im mŕtvy v rukách klesne. Ak ti na živote záleží, choď v pokoji domov.

MARTIN: A čo mi je život bez Johanky? Za jej jediný pohľad, za jej sladký úsmev ho vďačne obetujem, len aby som ju ešte raz vidieť mohol.

BARA: Martin, Martin, najprv užuj a potom hovor. Máš doma matku, si jej jediným synom, jedinou oporou, neklaď život svevoľne na váhu.

MARTIN: A čo, mať moja ma ľahko oželie, veď jej tým bohatstva neodnímem, a to má ona radšej, ako vlastného syna.

BARA (prisviedča): Smutná pravda. Ale proti Bohu nepohýňaj nohu. Život tvoj dal ti On, Otec nebeský, zmárniť ho nesmieš, lebo raz z neho počet klásť musíš. Ak chceš Johanku nasilu vidieť, tu máš zelinu (hľadá v zástere a podá Martinovi), „biele netto“, schovaj si ju k sebe, a víly nebudú mať k tebe prístupu. Ale beda ti, beda, ak zelinku ztratíš. (Kašle a odchádza.)

MARTIN (vezme zelinku, zakrúti do červeného ručníčka a schová do lajblíka. Hladká Baru): Neztratím, babička moja, a ďakujem vám pekne za dobrú radu.

BARA: No, len pozor, aby zle nebolo. (Odíde.)

MARTIN: Nebojte sa, babička, ja vašu radu navlas zadržím. (Ide za Barou.)

Elenka sama.

ELENKA (vystúpi celá rozrušená, vlasy napolo rozpletené, obzerá sa na všetky strany): Ani tu ho niet. Kde je len? V hájovni u Hrušíkov mi predsa povedali, že ho videli ísť do hory. Čo tu v hore nocou hľadá? Môj dobrý Bože, aby sa len nejaké nešťastie nestalo: dnes z večera kuvik na dvore kuvikal. (Vystúpi na úvršie a volá hlasite.) Martin! Martin!

Martin, predošlá.

MARTIN (dobehnúc, obzerá sa): Ktosi ma volá. Taký milý, známy hlas to bol, ani hlas nebohej Johanky.

ELENKA (priblíži sa ztíška k nemu, pozoruje ho a láskave ho osloví): Martin!

MARTIN: Tos’ ty, Elenka? (Odvráti sa od nej a odtisne ju rukou.)

ELENKA: Prosím ťa, Martin, čo tu v hore nočnou chvíľou hľadáš?

MARTIN: Ja? (V rozpakoch.) Ja — nuž — nič. A ty, Elenka?

ELENKA: Teba, Martinko. Viem, že si mal s matkou zase akúsi mrzutosť, videla som ťa celého rozčuleného bežať z domu. Obávajúc sa, že by sa ti niečo nestalo, pustila som sa za tebou. Na cintoríne som ťa nenašla; myslela som, že si u Hrušíkov v hájovni, ale tam mi povedali, že ťa videli ísť do hory. Bežím ani bez duše do hory, cez raždie a krovie kliesnim si cestu, kričím, volám, ale všetko márne, až tu na Kráľovej nive som ťa našla.

MARTIN (vezme jej ruky do svojich): Ty si moja dobrá sestrička, môj anjel-strážca; škoda, že ti úprimnú lásku tvoju nemôžem odplatiť.

ELENKA: Mohol bys’, Martinko môj, ale — nechceš.

MARTIN: Never, Elenka moja. Lásku možno zase len láskou odplatiť, ale moje zamreté srdce milovať viac nemôže.

ELENKA: Čo by nie. Každý človek je vo svojom dome pánom. Zobuď srdce, Martinko, rozkáž mu, že má a musí znovu milovať, a ono ťa iste poslúchne.

MARTIN: Nie som viac ten, čo som býval. Cítim, hoj, cítim dobre, že mriem, že vädnem. Pri zhnilom jablku i zdravé jabĺčko zhnije. (Hladká ju.) Škoda by ťa bolo, Elenka.

ELENKA: Martin, ty rozprávaš, ani čo by si mal zajtra na márach ležať. Mráz prechodí človeka pri tvojej reči. Nieže, Martinko, nekloň hlavu; my žiť budeme, keď nie v láske, aspoň v priateľstve. Poď domov, Martinko! (Ťahá ho za ruku.) Poď! Už je noc.

MARTIN (rozpačite): Domov? — Nie — nie. Vráť sa len ty domov — mňa — mňa tu len nechaj. Tu mi je tak dobre.

ELENKA (pre seba): Bože večný, on čosi zlého smýšľa. (Martinovi.) Nie, Martinko, ja ťa tu nenechám, čo celú noc tu prebdiem s tebou. Zahynula by som strachom, že sa ti niečo zlého stalo. (Prosebne.) Martinko, poď domov! Darmo budú sa strachovať o mňa i o teba. — Poďže, Martin, poď!

MARTIN (váha, zrazu sa rozhodne): Dobre, odprevadím ťa. (Vezme ju okolo pása, odchádzajúc spieva):

(Odíde.)

ELENKA (utre si oči. Odíde s Martinom).

Hrušík, Ondrík.

HRUŠÍK, ONDRÍK (majú na pleciach pušky a na boku kapsy).

HRUŠÍK: Kdeže ho máš? Keby bol v hore, už by sme boli naň naťapili.

ONDRÍK: No, mohol by som sa vám zaveriť, že som ho videl do hory vchádzať. Ešte mi prišlo na um, aby si niečo nevykonal, keď tak, ako pomätený, za noci do hory beží.

HRUŠÍK: Nešťastiu veľa netreba. Mne sa Martin už od pár dní nepozdáva, a neviem — neviem, či ho neoželieme.

ONDRÍK: Jedno zlé samo nechodí. Ľúto mi je Martina, hoci mi veľký bôľ pripravil, že mi Johanku odviedol, ale, chudák, draho to platí.

HRUŠÍK: Syn môj, to je, vidíš, tak na tom svete: vohľačka každému a žena jednému. Srdce malé, ale samovoľné. Láska ani zlodej nemá pravidla, nemá zákona.

ONDRÍK: Ale ani on jej nemá. A keď by ju bol mne ponechal, mohla podnes žiť, lebo by ju jeho zlá mater nebola jazykom ukľuvala.

HRUŠÍK: To nie, lebo my sme ju radi mali, ako svoju vlastnú dcéru. Ale čo komu súdené, to ho neminie, a čo sa raz stalo, to sa už viac neodstane. Tým sa darmo netráp.

ONDRÍK: Johanku predsa len zabudnúť nemôžem.

HRUŠÍK: Zabudneš, syn môj, zabudneš. Čas bolí, čas hojí.

ONDRÍK (smutne): Moju ranu ťažko zahojí. (Odchádza.)

HRUŠÍK: No-no-no! Boh ešte neprestal dary dávať. Čo s jednej strany ujal, to zase s druhej strany môže nahradiť. (Odíde.)

Katrena, Vavríčková.

KATRENA, VAVRÍČKOVÁ (vyjdú s lampášmi. Katrena ide vopred.)

KATRENA: No, len poďte, tetka, kráčajte smelo za mnou, ja som v hore ako doma.

VAVRÍČKOVÁ: Ja som zase v hore zriedkavým hosťom bývala; kým môj nebožký žil, staral sa on o drevo i stelivo, a teraz, keď mám role v árende, zaobstaráva ma drevom arendátor, nuž sa mi do hory neuchodí chodiť. Až teraz nocou musím sa horou túlať pre tú ledačinu.

KATRENA: Prosím vás, človek i život obetuje za deti.

VAVRÍČKOVÁ: Dobre sa hovorí, že malé deti zjedajú chlieb a veľké srdce. Môžem jej dušu na dlaň vypľuť, nedá si povedať, len za ním sliedi v strachu, že si niečo od žiaľu vykoná, ani čo by mu sestrou bola.

KATRENA: Elenka má dobré srdce, ani náš Ondrík; tá by tak k nemu pristala, ani vajce k vajcu.

VAVRÍČKOVÁ: Jestli im súdené, bude im i dané. Ja im vďačne svojho požehnania udelím.

KATRENA: A ja len o to Pána Boha prosím.

VAVRÍČKOVÁ: Ale vieš iste, že šla do hory.

KATRENA: Veď ho predsa u nás hľadala, a keď sme jej povedali, že šiel do hory, zvolala: „Pre živého Boha, aby si tam niečo nevykonal, lebo s ním mater zase kriky stvárala“, a ledva to vypovedala, už i bežala, ani čo by ju vietor niesol, za ním. Musí tu kdesi s ním byť. (Obzerá sa.)

VAVRÍČKOVÁ: Ale kde?

KATRENA: Poďme sa starej Bary spýtať, či ich nevidela.

VAVRÍČKOVÁ: Pán Boh pri nás a zlé od nás, už len poďme, lebo zahyniem strachom, ak ich nenajdeme. (Odídu.)

Gaburjak.

GABURJAK (má halenu, na boku prevesený roh, v jednej ruke halapartňu, t. j. hlásnickú palicu, a v druhej ruke lampáš. Vystúpi, tackajúc sa): Sám ohnivý čert tých stromov do tej záhrady nas — (kýchne sa mu) — Pán Boh uslyš — že sa z nich vymotať nemôžem. A tma je ani vo vreci. (Smeje sa.) Ha-ha-ha! No, počkaj, Adamko, trochu si zasvietime. (Položí lampáš na zem, vytiahne fľašu z kapsy a záľubne ju obzerá.) To je lepší lampáš, ako tento črep. (Chce kopnúť lampáš, ale sa vše zatacká.) Ale som ti dal; čo máš, to si schovaj, lotor! Ja mám lepší lampášik, ktorý hreje a svieti, až tak iskry sype. Ááh! (Robí si chuť, hladká fľašu.) Upi si, Adamko! Nech ťa Pán Boh živí, za-za-zakiaľ budú slivy! (Upije si, svraští tvár, odpľuje.) Tfúj! Tfúj! Bodaj ťa i so Židom na mráz trúbili, veď mi miesto pálenky petroleja nalial. (Odpľúva a striasa sa.) Ani čo bys’ švábov lúskal. Tfúj! — Či už len Žid neoklame! Ale to je tak (ukazuje na prstoch): koza sdiera vŕbu, vlk kozu, vlka sedliak, sedliaka Žid, Žida fiškál a fiškála čert. (Čká.) Aha, už to mám. (Hľadá po vreckách.) Babe som bral petrolej a sebe pálené, a nech som dobrý, babe domov som poslal svoje pálené a ja opatrujem jej petrolej. (Škrabe sa za uchom.) Adamko, chystaj sa, to bude harmatanec, až domov prídeš! Ach, ty svätý jarabatý, chráň ma pred babou-jaštericou nyní i vždycky, až na veky vekov, ameň. (Počuť húkať.) Aha, už sovy húkajú, to je polnoc; skoro by som bol zabudol odhlásiť. (Trúbi na rohu dvanásť — vezme lampáš, zavesí ho na halapartňu a, tackajúc sa, spieva.) Uderila dvanásta hodina, chváľ každý duch — (Padne mu lampáš.) Mamľas, hádam si opitý?

Hrušík, Ondrík, Katrena, Vavríčková, Bara, predošlý.

BARA: Nemajte nijakého strachu. Ako vám hovorím: Martin s Elenkou išli už domov.

VAVRÍČKOVÁ: No, chvalabohu, ani čo by mi cent so srdca spadol.

GABURJAK (zbadá prišlých): Ahá — akiste noční zlodeji. No, počkajte! (Učupí sa.)

HRUŠÍK: No, už len poďme za nimi.

ONDRÍK, KATRENA: Poďme!

GABURJAK (zastane im cestu, dupne nohou a buchne halapartňou): Holtperdó! — Wer dó? (Tacká sa.)

VŠETCI (sa ľaknú, ženy skríknu).

GABURJAK (tackajúc sa, opakuje): Holtperdó!

HRUŠÍK (sa rozosmeje): Ha-ha-ha, dedko Gaburjak! A čo vy tu v hore?

GABURJAK (obzerá sa): V akej hore? Ba do záhrady ma čert vovliekol, a nemôžem sa z nej vymotať.

ONDRÍK: Ba svetlonos vás do hory svábil, a musel vás — hm — keď ste tak zmokli. A či u Šľojma pršalo?

GABURJAK: Čit! Papľuh! Utri si nos a starému daj pokoj. (Bácha halapartňou.)

BARA: Majte s ním pokoj! Korheľovi i Pán Boh z cesty vyhne.

GABURJAK: Čo, korheľ? Kto ti je korheľ? Ja som tebe korheľ? I ty si tu? Ale to je pravda, že stará kočka a stará dievka nikde miesta nemajú, vždycky sa túlajú.

BARA: A čím kocúr starší, tým horší. Azda si nie korheľ? Ideš za páleným, ako koza za zeleným, a žmurkáš očima, ako žaba v prachu.

GABURJAK: Hladná kočka i po svrčkovi skočí. Ty by si si vypila, keby si mala, a keď nemáš, nuž sa hneváš. (Vytiahne fľašu.) Na, upi si petroleja; dobré pre starú rebrinu.

HRUŠÍK: Nehnevajte sa, dedko, a poďte s nami.

GABURJAK: Nejdem.

VŠETCI: No, len poďte, poďte!

ONDRÍK: Zavediem vás domov.

GABURJAK: Čo? Domov? Radšej do horúceho pekla, ako domov. Moja stará je za sto ohnivých čertov, keď je nazlostená, a dnes si iste na mňa zuby brúsi. (Škrabe sa za uchom.)

VŠETCI (sa smejú).

HRUŠÍK: A čo ste zas vykonali?

GABURJAK: Nemusíš vedieť. Čo som vykonal, vykonal som. I múdry sa raz potkne. (Obzerá fľašu a hrozí jej päsťou.) A ty si, obluda, príčinou môjho nešťastia.

ONDRÍK: Už ste vy zase babke čosi podežmovali.

GABURJAK: Čit! Čo som ja ty? Holomok naničhodný. Žid podežmoval, lebo keď som pre svoju starú petrolej a pre seba na noc posilu kupoval, nalial do mojej fľaše petroleja a do fľaše mojej starej pálené. A teraz moja baba si páleným svieti a ja sa mám petrolejom túžiť. Bodaj mu to nosisko po zem narástlo!

VŠETCI (sa smejú).

VAVRÍČKOVÁ: Ale sadol vtáčik na lep!

KATRENA: Kleply mu zuby na prázdno.

BARA: Dobre mu tak.

VAVRÍČKOVÁ: Poďme už raz.

KATRENA: Poďme! Poďme!

HRUŠÍK: Poďte, dedko! (Ťahá Gaburjaka.)

GABURJAK: Pokoj daj! Nejdem.

ONDRÍK: No, len poďte, lebo budem žalovať babke, že chodíte hen k tetke Bare na vohľady, a dobehne sama pre vás. Potom len bude hostina.

GABURJAK: Pán Boh s nami a zlé preč! (Skrčí sa a veľkým krokom odíde.)

VŠETCI (Bare): S Bohom! (Odídu úzadím.)

BARA (za Gaburjakom): Náhli sa, aby mu kaša neochladla. S Bohom! (Odíde popredím.)

Martin sám.

MARTIN (obzerajúc sa, prikráda sa v popredie): Bezmála by ma boli zbadali a pokazili poslednú nádej. No husté krovie poskytlo mi bezpečnej skrýše. Hľadajú mňa, a či Elenku? Možno, oboch. (Sadne na úvršie.) Elenka, chudera, plače doma, a ja — ja sa tak voľne tu cítim, tak blažene, v nádeji, že uvidím svoju milovanú Johanku. (Ľahne si na úvršie.) Jestli sa to vskutku stane, nuž vy, krásne hory (zíva), budete mi posvätným miestom, v ktorom sa ona, ako báječná víla, skrýva (zíva). Váš tajomný šum tak milo mi zuní (zíva), ani čo by ona ním švitorila ko mne (tichšie) o láske — o šťastí — o večnom — bla-žen-stve. (Zaspí.)

Sen

(Malá prestávka.)

Hudba hrá tichúčko, akoby zdiaľky, známu pieseň: „Letí, letí roj…“

Víly, Johanka, predošlý.

VÍLY (poobliekané v ľahunkých bielych šatách, s vencami na hlavách, sprevádzajú Johanku, oblečenú v priezračných ligotavých ružových šatách so zlatou korunkou na hlave; spievajú a tancujú dľa melodie: „Letí, letí roj“):

MARTIN (sa preberie zo sna).

VÍLY (obstanú Johanku).

VÍLA I.: Krásna Johanka, my vyvolili sme ťa za kráľku víl, lebo si najväčšiu schopnosť v láske dokázala.

VÍLY: Tak je! Sláva!

VÍLA II.: Láskou svojou očarovala si šuhaja, že doviedla si ho až na kraj šialenstva.

VÍLY: Tak je! Sláva!

VÍLA III.: Mocou lásky vábiš ho až za hrob tmavý. Volaj ho medzi nás, sváb ho v kruh náš, a budeš oslávenou kráľkou víl naveky.

VÍLY: Sláva ti, sláva! (Lapia sa za ruky a, tancujúc okolo Johanky, spievajú):

(Odídu.)

Johanka, Martin.

MARTIN (pretiera si oči, sadne a hovorí polohlasne): Je to sen? Krásny sen svätojánskej noci? (Vstane a prekvapene hľadí na Johanku.)

JOHANKA: Ako ranná zora okrášľuje zem, tak okrášľuje láska život, ba pretvára ho v raj, trvajúci aj za hrobom. Ako smädná laň túži za čerstvým prameňom, tak túžim ja za tebou, Martin! Martin!

MARTIN (počas jej reči blíži sa pomaly, nespúšťajúc očú s Johanky. Sladko zvolá): Johanka!

JOHANKA: Martin! (Ide s otvoreným náručím krok vpred, zrazu ide nazad.)

MARTIN: Johanka, čo cúvaš? Zostaň pri mne!

JOHANKA: Nemôžem, Martin môj, lebo máš pri sebe zelinu, ktorá víly omamuje. Ak túto zelinu odhodíš, do svojho vstúpime neba.

MARTIN (vytiahne červený ručník a odhodí): Žiadosť tvoja mi je svätým rozkazom.

JOHANKA (zvolá sladko): Martin môj! (Objíme ho vrele.)

MARTIN (tiež tak): Johanka! (V objatí Johankinom sladko umiera, klesne pomaly na zem.)

VÍLY (obstanú ich v malebný polkruh.)

(Bengálsky plameň sa zažne.)

(Opona spadne.)