Zlatý fond > Diela > Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku


E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov

XI. Slovenský katolicizmus po poldruha roku československej republiky

„Krivda do času, Pán Boh na veky“ hovorí naše slovenské porekadlo. V hodine, keď vlny šovinizmu aj na cirkevnom poli slovenskom vystupovaly už cez palubu, zrazu nastala dejinná chvíľa národného i štátneho prevratu. V ťažkej porobe omráčený slovenský katolicizmus pretieral si oči, obzeral sa do vôkola a len ťažko sa vzmáha k chápaniu svojho povolania, nesmiernych úkolov emancipácie zpod dusiaceho vplyvu cudzorodej hierarchie, rekonštrukcie celého cirkevného sriadenia, úprimného primknutia sa k novej štátnej forme demokratického, republikánskeho štátu.

Medzi tým cudzinci-biskupi na Slovensku odvážili sa na posledný, ovšem nepodarený pokus, vplyvom svojej cirkevnej právomoci zastaviť lavínu dejinných udalostí a oslobodenia sa slovenského katolíctva zpod ich moci. Na kňazstvo rozposlaly sa ukázy, aby vysvetľovalo veriacim nevýhody nového štátneho útvaru, ktorému sa robily obtíže, kde to len možné bolo; prekotne zaplňovali cirkevné hodnosti a úrady svojim nohsledom; prevážali cirkevné cennosti do Maďarie atď. No zelenú trávičku Slovenskej slobody nebolo už možno kladivom povtĺkať do zeme. Sloboda naša zošpľachla ich mohutnou svojou vlnou, lebo nemali koreňov v našej pôde, v srdciach slovenského ľudu. Ľud povedomý svoje velikej krivdy, opojený vzrušením dobytej slobody netrpelive čakal prirodzené dôsledky národnej samobytnosti aj na cirkevnom poli. Požadoval to cirkevný záujem; žiadal to prestíž cirkevných hodností, s ktorým sa nijak nesrovnával ten ponižujúci zástoj, aký by boli títo slovenským veriacim svojim zpreneverení, štátu nanajvýš podozriví cirkevní hodnostári v našom kruhu hrali. A preto bol čím skoršie odstránenie maďarských biskupov zo Slovenska temer jednomyseľným postulatom celého roduverného kňazstva.[194]

Revolučné zakročenie vlády proti biskupovi nitrianskemu a baňskobystrickému, ako aj arcibiskupovi vikárovi trnavskému bolo dosť a dosť odôvodnené. Veď na viac ročné obžaloby proti týmto maďarským cirkevným hodnostárom do Ríma posielané, sv. Stolica vôbec nereagovala. Niektorí z týchto cudzincov žili v slovenských diecezach 16 liet, ale neuznali za vhodné (ako rožňavský Sipeky Balázs) osvojiť si ani slovíčka z reči svojich veriacich, medzi ktorými nebirmovali už 13 rokov. Spišský biskup Párvy sdržoval sa už štyri roky mimo svojej diecezi v Maďarsku, kým jeho príbuzný oškoďoval biskupský majetok o miliony. Sv. Stolica nevyslovila sa o dobrovoľnom zrieknutí sa Batthyányiho z biskupstva nitrianskeho; ako bezúspešne odznievaly i memorandá slovenského kňazstva, doručené cestou pápežskej nunciatúry viedenskej sv. Stolici, i upozornenia československej vlády. Svätá Stolica pravda odvolávala sa a odvoláva aj dodnes na diplomatické, medzinárodné prekážky obsadenia slovenských diecéz slovenskými biskupmi, ale slovenský katolicizmus i sám mladý štát ohrozovaný z vonka i z vnútra, nemôhol vyčkať riešenie pokojné, ktoré nemôžeme sa dočkať ani dnes, poldruha rokom po utvorení sa československej republiky.[195]

Čo sv. Stolica dobre predvídať musela, pod tlakom verejnej mienky celého Slovenska, so všetkou vysokej hodnosti cirkevnej príslušnou šetrnosťou a úctou vypovedaní boli horeoznačení traja cudzinci-hodnostári z územia našej republiky koncom februára 1919, práve v týždni, keď božia prozreteľnosť povolala k svojmu súdu najpochmúrnejšiu postavu cirkevnej histórie Slovákov, biskupa Párvyho. A aká Nemezis zastihla týchto cirkevných pohlavárov, keď na hraniciach nimi ztýraného Slovenska vítal ích ich vlastný maďarský národ hrôzami bolševizmu! Božie mlyny domlely a toto bolo primerané zakľúčenie tisícročnej tragedie slovenského katolicizmu.

*

Odchádzajúci biskupi dľa cirkevného práva zanehali tu zástupcov; ovšem mužov vybratých na vlastný obraz i podobenstvo v Nitre ustanovený je biskupským-vikárom neústupný Maďar Jeszensky, v B. Bystrici tvrdošijný Nemec Gürtler; v Spiši zvolila si kapitula za kapitulárneho vikára povestného druha Párvyho, dra Kebericha, a keď povážime, že v Rožňave ostáva biskupom slovensky nevediaci plnokrevný Maďar Sipeky Balázs, v Košiciach pri velikej svojej dobrote a maďarskej aule i kapituli podliehajúci, krivdy slovenského katolíctva necítiaci biskup Fischer-Colbrie, slovenský katolicizmus dostal sa keď aj len — tak úfame — prechodne z dážďa pod odkvap. Položenie zlepšilo sa trochu odstúpením spišského i baňsko-bystrického vikára, na ktoré miesta dostali sa mužovia vyprobovanej vernosti k cirkvi i národu: z najposlednejšej dedinskej administratúry na prestol vikára zvolený staručký slovenský učenec Štefan Mišík, a po jeho skorom odumretí republiku našu na mierovej konferencii parížskej zastupujúci msgr. Marián Blaha a baňsko-bystrický farár dr. Ján Kohút. Menovanie vysoko zaslúžilého Fr. Richarda Osvalda za trnavského vikára s obvodom právomoci na celé československé územie bývalého arcibiskupstva ostrihomského, bolo červánkom nádeje lepšej doby. V ostatných čiastkach Slovenska ostáva všetko pri starom, ba pomery sa v mnohom ohľade značne zhoršily. Roduverné slovenské kňazstvo vo veľkej väčšine ešte vždy po zakútnych, bezľudných faričkách stráda a čaká svoje vykúpenie; mučedelníci svojho slovenského presvedčenia stoja do dnes bez prístrešia; vyhnanci-kňazia nemôžu sa do oslobodenej vlasti navrátiť, lebo nedostávajú tu primeraného umiestnenia; ľudnaté fary a mestá bez výnimky preplnené sú maďarsko-nemeckým šovinistickým kňazstvom; zo siedmych kapitúl na Slovensku a asi 45 kanonikov ledva dvaja sú slovenského cítenia a sotva štrnásti vedia niečo slovensky, ba po väčšine stavajú sa ostro proti poslovenčeniu cirkevného života nášho.

Najpovážlivejšia otázka je výchova v slovenskom duchu vedeného kňazského dorostu. V tomto ohľade porobily sa primerané kroky k založeniu centrálneho seminára a bohosloveckej fakulty v hlavnom meste Slovenska, v Bratislave. Prvá konferencia slovenských Ordinariusov v Trnave osvojila si návrh písateľa tejto knihy a zasadila sa v tom smere aj u sv. Stolici. Cez válku väčšinou rozpŕchnutí klerici len slabo zaplňovali medzere kňazstva na Slovensku a v prevrate niejeden utonul svetom. Maďarskí seminárski predstavení malého seminára v Trnave ku pr. ako videli, že už nebude možno vychovávať zo slovenskej mládeže seminárskej janičiarov, rozpustili seminár, zásoby rozpredali, klerikom hrozbami suspenziou zabránili sotrvať v semináre. Cirkevný referent ministerstva shromaždil ich na svoju zodpovednosť, rozhádzané zásoby policajnou cestou zpätvydobil, zabezpečil im riadnu výživu a ustanoviac dočasného predstaveného, oddal znovuutvorený ústav Ordinariatu. V Nitre, aby nemuseli klerikov posielať na slovenský kurz a do slovenských škôl, rozposlali ich domov. Horšie to bolo s bohoslovcami. Týchto maďarsky cítiace Ordinariaty pod najrozdielnejšími zámienkami pridŕžajú na svojich vidieckych seminároch, ponechávajúc ich výchove maďarónskych predstavených, tak že ku pr. v Košiciach dvaja slovenskí bohoslovci museli sa ešte v r. 1919 vzdialiť zo seminára, vyštvaní šovinistickými kolegami, cinicky odbavení predstavenými. Len bohoslovci baňsko-bystrického biskupstva a niekoľkí z trnavského vikariátu odišli na teologickú fakultu v Olomúci, kým ostatní bohoslovci tohoto vikariátu svedení sireniným hlasom arcibiskupa Csernocha, odišli do Ostrihomu, Pešti a Viedni, aby tam, v nepriateľskom neslovenskom ovzduší doštudovali. Na koľko prospeje sa týmto cirkvi, keď sa budúci kňazi republiky československej vychovávajú v duchu protištátnom, zodpovedia jednúc tí politikovia, ktorým ešte aj dnes prednejší je šovinizmus, ako záujmy cirkevné. Medzi tým vyjednávania s Rímom ohľadom povolenia ústredného seminára a teologickej fakulty vedú sa ďalej, ovšem pri prekážkach zo strany Ostrihomu i medzinárodných vôbec, vec ťažko ide do predu. Vláda vypočujúc návrhy vedeckých kruhov i cirkevného referenta, vymenovala už niekoľkých profesorov na novú fakultu; referát postaral sa o primerané miestnosti, nový sbor profesorský vyvolil si už aj prvého dekana nádejnej fakulty v osobe niekdajšieho vyhodenca pešťanského seminára pre slovenčinu, pozdejšie, arcibiskupa-kancellára v Tešíne, dra Antona Bieleka. Sv. Stolica až v mesiaci máji dala predbežné povolenie k sriadeniu fakulty. Ordinariaty zväčša nezadržaly ani zvyčajné konkurzy pre kandidátov kleríctva a tak nastane citeľný nedostatok kňazov po celom Slovensku. I tu sa dokazuje, že u niektorých cirkevných hodnostárov politické ohľady a osobné záujmy sú závažnejšie, ako záujem cirkve.

Sv. Stolica spomenutým už „predbežným povolením predprác k sriadeniu teologickej fakulty“ dala od stoletia prvý znak, že nás za národ uznáva, že sa o potreby katolíckych Slovákov zaujíma a druhý krok bolo uznanie nášho štátu a vyslanie apoštolského delegáta k československým biskupom, povýšeného tieto dni na Nunciusa pri vláde československej republiky. Navzájom odhodlala sa aj československá vláda dať sa zastúpiť pri Vatikáne a na tento úrad vybraný bol univ. profesor dr. Krofta. Bohužiaľ zamýšľaný slovenský kňaz dosaváď mu pridelený nebol, čo je však k dostatočnému informovaniu vyslanca i rímskej kurii neomylne potrebné.

Otázka rehoľnícka vzdor mnohému úsiliu ostáva dodnes nevybavená. Rehoľníci mimo Jezuitov a čiastočne i Františkánov a Milosrdných, ktorí si zariadili slovenské, poťažne československé autonomné provincie — sú dodnes podriadené maďarským, čiastočne rakúsko-nemeckým provinciálnym predstavením; na čele jednotlivých kláštorov sú z pravidla predstavení Maďari; rádoví chovanci vychovávajú sa temer v každom páde v Maďarsku. Najintranzigentnejšie sa držia maďarčiny (čo štátnej idei) Premonštráti, Benediktíni, Dominikáni a niektoré ženské rády. Kedysi veľmi bojovní Piaristi a maďarskí Milosrdní i Minoriti odsúdili sa na Slovensku k vymretiu.

Valná časť katolíckeho duchovenstva vplyvom národovražedlnej výchovy maďarskej, štátneho i spoločenského, zvlášť ale hierarchického tlaku nevedela sa dosaváď preorientovať a primknúť ku novému štátu a ku kultúrnym ideálom ľudu, z ktorého pošlo a medzi ktorým chce účinkovať. Po čiastočnom odstránení maďarských biskupov, ostali nimi vymenovaní biskupskí vikári a dekani, ktorí povedome-nepovedome pracujú v záujme maďarskej irredenty[196] a ktorí po utvorení sa slovenskej ľudovej strany, vrhli sa do jej lona a stali sa najhrmotnejšími hlásateľmi protičeskej autonomie Slovenska, zaiste nie preto, aby pomohli Slovákom, alebo ľudovej strane, na koľko stojí na platforme československej republiky a hlása zásady kresťanské, ale že krajne oppozicionálnym jej postupom úfali sa v nej nájsť najmocnejšiu oporu svojim maďarónskym, odstredivým snahám. Kým Ondrej Hlinka ruka v ruke s drom Jehličkom napádal vládu, boli všetci maďarónski kňazia v jeho tábore; akonáhle však čo verný syn slovenského národa zatratil zradené kroky Jehličkove, obrátili sa maďaróni proti nemu a vydali ľud svoj napospas krajným elementom. Ľud slovenský sám, ačpráve vo väčšine národne ešte ani dnes neprebudený, inštinktívne vycítil tento sklon veľkej čiastky katolíckeho kňazstva, a ako sa pridŕžal svojich niekoľkých roduverných kňazov, tak zas hromadne odvracal sa od kňazov, ktorí sú dodnes cudzí svojmu ľudu a ktorých srdce a myseľ ťahá dodnes za čierťaže našej vlasti.[197] Musí prísť nová generácia, aby katolícke duchovenstvo precítilo svoje povolanie v československom štáte; len aby to nebolo už neskoro!

Smysel katolíkov pre reálne veci, pre katolícku kultúru slovenskú voči časom poroby značne klesol. Niekdajšie ohnisko našich kultúrnych prúdov Spolok Svätovojtešský pri vysokom čísle svojich členov, nadobro zaspal.[198] Katolícke časopisectvo kvalitatívne značne kleslo;[199] knižná produkcia literárna temer vôbec vystala a slovenské katolíctvo ustupuje aj na tomto poli svojmu číslom značne menšiemu, ale pričinlivejšiemu súperovi.

To isté vidíme aj na poli katolíckeho školstva na Slovensku. Počiatočných škôl (elementárnych) máme dnes katolíckych 1634 s 2764 učiteľskými silami, z toho dľa naukosdielnej reči: slovenské 1234 s 1896 učiteľmi, maďarské 350 s 749 učiteľmi, nemecké 42 s 96 učiteľmi, slovensko-maďarské 5 s 19 učiteľmi, slovensko-nemecké 3 s 6 učiteľmi. (Data referátu školstva.) Meštianky katolícke sú: 17, dľa naukosd. reči 10 slovenských a 7 maďarských, s 68 triedami a 3,279 žiakmi. Katolíckych gymnázií bolo pri prevrate 19, z nich takzv. „kráľovsko-katolíckych“ 8, „rimskokatolíckych“ 11; dľa vydržiavateľov: 7 vydržiavalo sa z náboženskej základiny, jednotlivými rádmi 3, arcibiskupstvom 1. Tento stav trvá v právnom ohľade dodnes. V skutočnosti však jestvuje dnes jediné výslovne katolícke gymnazium (a to maďarské) v Komárne. Usporiadanie zásado-právnych otázok stredoškolskej výchovy čaká na nových biskupov. Učiteľských pripravovní katolíckych je dnes 3, z nich 2 slovenské, 1 maďarská, spolu so 71 žiakmi. (Dve sú dievčenské, jedna koedukačná.) Bohosloveckých ústavov r.-katolíckych drží sa dnes na Slovensku troje: v Spišskom Podhradí, v Košiciach a v Nitre. Mimo týchto na teologickej fakulte v Olomúci študuje 24, v Prahe 1 slovenských bohoslovcov. Nedostatok kňazského dorostu, neslovenská výchova na vidieckych seminároch volá hlasite za konečným sriadením centrálneho seminára a bohosloveckej fakulty v Bratislave.

Následkom zväčša samovoľného uloženia temer všetkých cirkevných a cirkevno-školských základín i hotovizní do maďarských válečných požičiek, tejto nie najmenšej viny cudzorodej hierarchie na slovenskom katolíctve, octnuly sa naše katolícke ústavy v trapnom položení. Prevažná čiastka kňazstva pri svojom ročite 1,600 korunovom minimume,[200] pripravená o renty týchto papierov, vystavená je najkrajnejšej biede; mníšky a ich výchovné i charitatívne ústavy hladujú; katolícke školstvo bez materiálnych zdrojov hynie, kostoly a iné cirkevné budovy už dávno pred válkou neopravované sa rúcajú. Katolicizmus na Slovensku prišiel dnes o všetok svoj cez stoletia ťažko nastrádaný kapitál, a nebyť príliš obťažených cirkevných veľkostatkov a nebyť ich prozretedeľného centrálneho spravovania, octnul by sa katolicizmus na Slovensku v nemožnej katastrófe, z ktorej by ho cudzorodá hierarchia veru nebola ratovala.

Ani otázka patronátna nemohla byť dosaváď riešená, nasledovne stav predošlý dosaváď trvá. Na Slovensku práva a povinnosti patronátne majú:

biskupské majetky (a fary bez patróna) na 170 farách kapitule na 98 farách semináre na 6 farách universita pešťanská na 9 farách iní cirkevní patróni na 18 farách katolícke autonomické sbory na 5 farách katolícky náboženský fond na 167 farách katolícky študijný fond na 2 farách ministerstvá na 55 farách bývalá koruna na 57 farách politické obce na 56 farách komposesoráty na 36 farách rozličné famílie na 388 farách židia na 23 farách

Po politickom prevrate precítili slovenskí katolíci súrnu potrebu katolíckej autonomie. Cirkevný referát svolal tým cieľom 22. januára r. 1919 kňažstvo i svetských katolíkov slovenských do valného shromaždenia, do Žiliny. Priestranná telocvičná sieň tamejšej reálky bola nabitá katol. obecenstvom zo všetkých krajov, tried i pohlavia. Vyslovila sa jednohlasná žiadosť sriadenia katolíckej autonomie na Slovensku a vyvolil sa prípravný výbor z čelnejších duchovných i svetských z každej slovenskej diecezy. Prípravný výbor vyslal z lona svojho užšie poverníctvo k vypracovaniu štatút. Tieto boly vypracované a predostreté k pojednaniu prípravnému výboru, ktorý ich s niekoľkými zmenami schválil a k cirkevnému odobreniu doposlal všetkým Ordinariátom slovenským i cestou pápežskej nunciatúry sv. Stolici rímskej, cestou referátu však československej vláde. Záležitosť katolíckej autonomie bola na najlepších cestách uskutočnenia, keby sa niekoľkí nedočkavci neboli dali strhnúť k nerozmyslenému kroku voľby biskupov. Sv. Stolica, ktorá v autonomie aj tak vidí len snahu uvoľniť sväzky hierarchickej organizovanosti katolíckej (teda autonomia voči Rímu) i československá vláda, popudená spomenutou už voľbou, prekazili ďalšiu snahu autonomistickú. A ono predsa nebude možno k riešeniu tejto naliehavej otázky pod akýmkoľvek menom vyhnúť, ani jej prevedenie na ďaleko odkladať.

Slovenský katolicizmus túžobne čaká vymenovanie svojskej, roduvernej hierarchie, s jejž príchodom rozzeleňajú sa pahorky slovenského Siona a veselo zahlaholia zvony i organy chrámov našich sladkým zvukom slovenčiny v ústrety prvému nástupcovi sv. Metoda: Ejhľa, kňaz veliký!



[194] Viď memorandum slovenského kňazstva k československej vláde; zápisnice porady, svolanej ministrom drom Šrobárom v Žiline dňa 22. I. 1919., ako aj predporady slovenského kňazstva dňom predtým a návrhy dr. Fr. Jehličku košickému biskupovi v archíve cirkevného referátu.

[195] Ťažko nám padá znášať pokračovanie toto, keď si pripomenieme fakt, že po obsadení ostrovov Filippínskych museli tamojší španielski biskupi okamžite prepustiť svoje miesta americkým. V zpätvydobitom Elsassku v krátkom čase museli sa vysťahovať nemeckí biskupi a ustanovení sú domorodí Francúzi.

[196] Na krajnú zášť smaďarónčelých kňazov proti všetkému, čo je slovenské, poukazuje nedávny (1920 v mesiaci júni) fakt v slovenskej Nitre, kde kňaz (rodom Slovák) Rizner okoloidúcu a so slovenským školským dievčaťom po slovensky sa shovárajúcu mníšku, zahriakol: „Ako sa opovážite s týmto dievčaťom po slovensky shovárať.“ A kde iný církevný hodnostár slovenskú ženičku pre pozdrav „Pochválen“ okríkol: „Neopovažujte sa ma slovensky zdraviť!“ (Ústne udanie št. skôldozorcu z Nitry.)

[197] „Z vášho poverenia vybral som sľuby občianskej vernosti od kňazov dekanátu soľnohradského (Šariš). Dojmy tam získané sú veľmi smutné! Dekan dp. Belizar Kecer otvoril kňazskú konferenciu po maďarsky, ako aj celá jednacá reč bola maďarská. Na konferencii bolo usnesené, že sa všetky úradné záležitosti aj na ďalej budú v maďarskej reči vybavovať. Po úvodnej reči, pri ktorej boly výčitky robené republike, že neháji ich záujmy (— žobrácku palicu zaslúžia tí páni! —) bolo prikročené ku skladaniu sľubu. Dekan odložiac maďarčinu, obrátil sa ku mne. Ovšem nie po slovensky, ale latinsky: ,Československá republika, ako sa hovorí, je už ustálená, a aj my sme, vlastne budeme jej občanmi. Na rozkaz biskupov, ako jemu poslušní synovia, pristúpme teda k složeniu sľubu vernosti…‘ Mne vstúpila krv do tváre pri tejto zaťatosti. V celej spoločnosti nebolo nikoho, kto by sa bol ozval na obranu slovenčiny. Sám prítomný redaktor košickej „Slovenskej Slobody“ v dlhej maďarskej reči napádal republiku. Za to p. kanonik Perník s plačom skladal sľub. P. farár Dobránsky (!) na moje slovenské otázky odpovedal po maďarsky. Takto poskladali všetci sľub vernosti. Ale: prisahať vernosť za mizerný groš tomu, koho nenávidíme, je bez charakterná podlosť a hnusná zrada! S tými pánmi nechcem mať nič spoločného!“ (A. Straka in litt. 17. XII. 1919.)

[198] Náboženské spolky slovenských katolíkov sú dnes: Spolok Sv. Vojtecha (Trnava), Braterstvo sv. Ruženca, najsv. Srdca Ježišovho, Striezlivosti, III. rád sv. Františka, III. rád sv. Dominika, Ingolstadský Omšový Spolok, Armáda sv. Kríža, Bratstvo sv. Škapulára, Jednota Detstva Ježišovho, Spolok sv. Rodiny, Spolok večitej poklony, Marianske kongregácie, Oltárne spolky, Katol. Tovaryšské spolky, Katol. čítacie spolky, Katol. Pohrabné spolky.

[199] Katolícke nepolitické časopisy slovenské sú: „Svätá rodina“ (rediguje Ján Vojtašák, Veličná), „Kráľovná sv. Ruženca“ (Red. Anton Hromada, Stankovany), „Posol Božského Srdca“ (Red. OO. Jezuiti, Trnava), „Srdce“ (Tamže), „Buditeľ“ (Red. Eduard Krajnyák), „Tatranský Orol“ belletristický obrázkový mesačník (Red. Kysucký, Žilina), „Duchovný Pastier“ homileticko-literárny (Red. Andrej Hlinka, Ružomberok), „Posol sv. Gabriela“ misijný časopis, (Redakcia Mödling), a „Vestník cirkevného referátu katolíckeho pri ministrovi s plnou mocou pre Slovensko“ úradný mesačník, (Red. Bratislava).

[200] Prvé Národné Shromaždenie československé pričinením sa hlavne dra Cyrilla Stojana odhlasovalo povýšenie tohoto platu. No i pri tomto povýšení hmotné položenie väčšiny katolíckeho kňazstva je povážlivé a nijak nie na závidenie; na katolícku autonomiu a nových slovenských biskupov čaká aj tu vážna úloha.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.