ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[175]

„Voi siete troppo ricchi.“ = Vy ste príliš bohatí — privolal pápež Pius IX. za odchádzajúcimi maďarskými biskupami, keď opustili cirkevný snem vatikánsky. Bohatstvo odvádza často srdcia ľudské nielen od Boha, ale činí ich aj zatvrdilými proti biedam spolublížnych. Sýty lačnému neverí, a musela by nadísť nejaká katastrofálna premena, žeby sa uhorskí biskupi snížili k svojim veriacim a zaujali sa kultúrnych i hmotných nedostatkov ľudu slovenského. Ako kedysi spomenutý sv. Otec, tak aj slovenský katolícky ľud s bolesťou si upovedomuje, že od svojich arcipastierov po dobrotky ničoho dobrého nemôže očakávať. A povedomie toto i pri všetkej od predkov zdednej úcte a poslušnosti, podáva ukrivdenému do ruky nevyhnutne potrebné prostriedky odpomoci, ba i zbrane k vynúteniu kýženého preporodu neudržatelných cirkevných pomerov hornouhorských. My neprestávame vysoko si ctiť cirkevnú hodnosť a cirkevnú právomoc námestníkov apoštolských. Ale ako kedysi krivdené vdovy prvokresťanov gréckych šomraly na krivdu pri rozdelovaní almužny, i docielili konečne spravodlivosti, tak prinútení sú aj slovenskí katolíci použiť všetkého slušného, zákonitého spôsobu, ktorým by si uľavili vo svojej utlačenosti a opustenosti.

Slovenskí katolíci nedvíhajú tým odboj proti zákonitým cirkevným vrchnosťam, ale chcú len primeraným spôsobom prinútiť odcudzených duchovných pastierov svojich, aby sa s láskou prinavrátili k zanedbávanému, ubíjanému duchovnému stádu svojmu; aby si naši biskupi už raz uvedomili naprostú rovnocennosť duše slovenskej s maďarskou; aby dľa slov apoštola národov boli naši biskupi medzi Maďarmi Maďari, medzi Slovákmi Slováci; aby dľa príkladu dobrého Pastiera, kosť zlomenú obväzovali, zhasínajúci kahanec rozosvecovali; aby boli láskavými pastiermi, nie ubijcami svojho slovenského stáda.

Slovenskí katolíci macošskými cirkevnými pomerami vohnaní sú do príkrej protivy, do opozície proti terajším biskupom a protinárodným kňazom. Toto svoje stanovisko prirovnávajú k oppozícii samého Spasiteľa, ktorý na stávajúce cirkevné (židovské) pomery svojej doby, privolal učedlníkom svojim: „Na učiteľskom stolci zasadli zákonníci a farizeji. Všetko, čo Vám povedia, zachovávajte a plňte, podľa skutkov ale nečiňte, lebo kážu, ale sami nezachovávajú. Ukladajú bremená ťažké a nesnesiteľné a kladú ích na plecia ľudu: svojím prstom ich však pohnúť nechcú…“ (Mat. 13. 2 — 4.)

Neprirodzené, mimozákonné položenie slovenských katolíkov stvorilo nám nutnosť obrany; prikazuje nám spôsob pokračovania taký, aký by pri riadnych cirkevných pomeroch nemal medzi katolíkmi miesta. Zachovať princíp autority, dôstojnosť cirkevných hodností ušetriť, ale vždy presne rozoznávať dielo cirkevnej hodnosti od diela politického neprajníka; biskupa vždy vedeť oddeliť od veľmoža. Proti krivde pomáhať si každým nezakázaným, mravným a možným spôsobom a medzitým nevyšinúť sa z rámca cirkevných zákonov — týchto pravidiel pridŕžať sa má skalopevnou dôstojnosťou každý povedomý slovenský katolík do tých čias, kým nám rimská Stolica alebo neodpomôže v našich krivdách, alebo aspoň iný modus vivendi neumožní.

Spravedlivý tento boj započali už predkovia naši. Keby sa aj slovenským učencom otvorila možnosť preskúmať listárne vatikánske, iste by sa našly sťažnosti slovenských katolíkov proti zosvetáčenej, cudzej hierarchii od najstarších časov. Proti nej ozýva sa viac-menej povedomá nespokojnosť od Užhorodu po Bratislavu tak, že ju už nemožno umlčať a uspokojiť, leda odčinením krívd a zahojením hlbokých rán slovenského katolíctva.

1. Poprednejší mužovia slovenských katolíkov obrátili sa už viackrát k otcovi všetkých národov, k svätej rímskej a apoštolskej Stolici, prednášajúc pokorne tu vo všeobecnosti naše krušné položenie, tu žalujúc sa na jednotlivé krivdy. V mene sdružených katolíckych literátov podal bol dňa 14. júla, roku 1901 zaslúžený veterán katolíckej spisby, Fr. Richard Osvald, rukami slovenských mužov Matúša Jankoľu a Herakliusa Porubského k rukám sv. Otca stručné memorandum.^[176] Ešte predtým na Rím sa obracali s ponosami svojimi Andrej Kmeť, Július Gerometta a iní slovenskí kňazia. V záležitosti Andreja Hlinku do sto slovenských kňazov a do stotisíc veriacich zo všetkých slovenských biskupství v bezpočetných prosbách a ponosách sa obracalo k najvyšším cirkevným súdom rimským, podobne dialo sa aj v záležitosťach iných stíhaných slovenských kňazov.

Aj k námestníkovi sv. Otca, k viedeňskému pápežskému Nunciusovi obracali sa tak osobne, ako aj písomne jednotlivci i celé farnosti o záštitu. K vôli informácii cirkevných kruhov o položení slovenských katolíkov vydali a zdarma rozposlali brošúrky: „Die magyarische Staats-idee, Kirche und Nationalitäten“, a pôvodca tejto knihy vydal: „Poďme za Ním, za chudobným, poníženým, ukrižovaným Ježišom Kristom, k chudobnému, zaznávanému pospolitému, veriacemu ľudu.“ — Ale pri všetkej úpornej obrannej práci sa dokázalo, že „Pán Boh vysoko, Rím ďaleko“. No nesmieme zúfať. Naša pravda sa raz predsa prederie k ušiam i srdcu povolaných. Nás posilňuje povedomie našej pravdy a nádej, že nás Rím predsa raz musí vyslyšať — zakorenená je aj v tej najzadubenejšej slovensko-katolíckej duši. Táto nádej dáva do tvrdých rúk slovenského roľníka pero, aby vylial svoje žiale v súkromných listoch pred svätým Otcom.

Roku 1863 dvadsaťpäť slovenských obcí zo Spiša podalo k „apoštolskému“ kráľovi ponosu pre vytiskanie slovenskej reči pri cirkevných i svetských úradoch.

Nad násilenstvami naších biskupov s plačom slovenských matiek ako Ráchel o pomstvu volali k nebesiam: v Sklabinej, v Miške, Meži^[177] a na Prochote.

Hlasitým šomraním dávali na javo svoju nevôľu veriaci nad vytiskaním materinského jazyka z kostolov v Balážskych Ďarmotách, na Kurale, v Püšpökhatvane, v Cifere, v Sv. Antole a v Senici.

Poslanstvami na farára, biskupa, poťažne na pápežského Nuncia bránili sa proti násilenstvám rečovým vo Veľkých Šuranoch, Komjaticach, v Nových Zámkoch, v Lúčkach (Liptov) v Ružomberku, v Krupine, v Kendiciach,^[178] v Košiciach,^[179] v Söde^[180] v Sapáriligete (bisk. čanádske)^[181] a v peštianskom Tereziove a 22.000 katolíckych Slovákov v IV. okrese.

Košickí slovenskí katolíci pod vedením chudobného, ale hlboko nábožného a smelého tesárskeho majstra, Jána Straku 300-členovým poslanstvom žiadali si slovenský spev do kostola zpäťuviesť,^[182] na čo ím farár-kanoník Kozora zpupne odpovedal: „Kto vám dovolil po slovensky špievac? Kto chce byt Slovak, nech ide do Poľskej: Ja nechcem nachovac v Košicach Sloviakov, ale Maďarov. Už 900 rokov reč slovensku vykoreňujeme, a sme ju nehodni vykorenic, ale ja vezmem korbáč a…“ (Ústne sdelenie vodcu deputácie.)

Perbálčania (bisk stolnob.) na obranu svojej materinskej reči, z kostola vytískanej, i práv, zabezpečných v kanoníckej vizitácii, najali si roku 1887 pravotára. Sem patrí aj pád, kde Fr. Kabína preto, že duchovným zbojstvom pomenoval pokračovanie biskupa vacovského, ktorý naložil kňazom, aby aj slovenské deti len maďarsky vyučovali katekismu, a aby v kostoloch uvádzali maďarčinu — odsúdený bol na 3-mesačné väzenie a 100 korún pokuty. Pred cirkevný súd predostreli žalobu svoju veriaci v Štefanovej (Bratislavsko.)

V Starom Tekove ako aj v Bratisl. Ivánke na Veľkonočný pondelok r. 1913, keď rechtor v kostole maďarsky začal spievať, ľud slovenským spevom prehlušil jeho spev.

Pod nesprávne natisnutou maďarskou kázňou hromadne vyšli z kostola veriaci v Dagu,^[183] v Bratisl. Sv. Jure,^[184] i v Ivánke a v Ploském (Šariš).^[185] V Budimíru vyšli tiež veriaci pre maďarský spev z kostola, za čo ich farár Sidelský u svetského súdu obžaloval a dal zatvoriť. (L. 1913.) Aj inzultami odstrašiť chceli krivditeľov slovenčiny — kňazov a rechtorov v Šoproni,^[186] v Černovej, Zohore, Nových Zámkoch^[187] a v Maďaroši^[188] — tak jako aj v Kompolte Nemci.^[189]

V Ružomberku za čas skrivodlivého suspendovania farára Andreja Hlinku — dielo to politickej pomsty biskupa „Alexandra hrozného“, jako aj vodcu maďarskej ľudovej strany Št. Rakovszkého, — tiež v Lúčkach, odkedy odstránením miláčka ľudu farárom je tam pomocou žandárov B. Smižiar, ľud veriaci nedával si deti krstiť kňazovi, cirkevne sa nesobášil, nepochovával, do kostola nechodieval. Smutný tento stav trval na prvom mieste, kým zákonitý farár nebol nazpät uvedený a na poslednom mieste, kým sprostredkovaním A. Hlinku biskup nedal Lúčanom sľub, že im nenávideného kňaza pošle preč, jestli začnú kostol a sviatosti navštevovať. Ľud čestne splnil daný sľub, ale cirkevná vrchnosť, vzdor tomu, že podmienku aj okr. dekan v mene biskupa aj sám farár s kazateľne vyhlásili — ľud oklamala a nenávidený farár sedel ešte do nedávna na fare. Podobné pády staly sa aj v Landoku (Spiš), v Zohore, v Brockom a v Oravskej Veľkej Vsi.

Že biskup Párvy neopovážil sa za dlhé roky ísť po veľkej čiastke svojho biskupstva birmovať, že ho na mnohých miestach veľmi chladno prijímajú a baňskobystrický Radnai-Ritthammer len v sprievode žandárov chodí po birmovkách, rožňavský Šipeky Balázs po niektorých slovenských okresoch za 13 liet nebirmoval, je tiež spôsob, ako v mimozákonnom stave nachádzajúci sa slovenský katolíci uvedomujú si svoju hlbokú nespokojnosť so stávajúcimi neudržateľnými cirkevnými pomerami.

Položenie toto vyvolalo živú ozvenu tak v cudzozemskej tlači, ako aj v hlučných manifestáciách verejných. Menovite Česko-moravské kňažstvo a americkí Slováci na početných miestach vydržiavali s mnoho tisícovou účasťou protestné a indignačné schôdzky, na ktorých rečníci a rezolúcie^[190] celému kresťanskému svetu poukázaly na krivdy do neba volajúce, ktoré páchajú cudzorodí biskupi proti slovenským katolíkom.

Otázne je, ako sa mala opozícia slovenských katolíkov proti svojim ubijcom prejavovať, aby bola cieľu primeraná, vážna, dôstojná a nevyšinula sa z rámcov cirkevných a svetských zákonov?

Každé nespravodlivé biskupské nariadenie, ustanovenie malo sa hneď na všetky tri cirkevné súdy zapellovať, a tiež súčasne oznámiť apoštolskej Nunciatúre do Viedne (Apostolische Nunziatur Wien), ako aj sv. Kongregácii Concilii (S. Congregatis Concilii, Roma, Palatio Vaticano. Italia), stručný jej obsah podať v ktorom koľvek slovenskom časopise.

Všetku cirkevno-politickú činnosť s našej strany zastaviť a ponechať „privilegovaným katolíkom“ maďarským. My pozbavení súc všetkých mravných i hmotných prostriedkov, prinútení sme boli chatrné sily svoje sústredniť v boji o národné a osobné jestvovanie.

Zastaviť všetku obetavosť na cirkevné ciele, keďže všetko ide cez ruky nám nepriateľské, a z každej našej obety plete si nepriateľ len nový bič na našu slovenskosť. Obetujme ale na naše chudobnejšie dedinské kostolíky, na roduverné katolícke časopisy, Svätopeterský halier posielajme na redakcie slovenských časopisov, ktoré ich každoročne v jednom obnose odošlú svätému Otcovi s primeraným memorandumom, v ktorom sa opíšu naše krivdy. Na kostoly neobetujme do tých čias, kým sa oltárom, obrazom, sochám sv. Cyrilla a Metoda nezabezpečí v nich slušné miesto.

Pri vítankách biskupa (ľudu slovenskému neprajného) nech sa slovenský ľud nezúčastňuje, brány nestavia mažiarmi nestrieľa. Veď nieto príčiny k radosti, k plesu. Cudzí prichádza medzi cudzých. Pri vchádzaní biskupa nech sú slovenské dediny prázdne; ľudia nech idú aj na birmovku v smútočnom, tmavom kroji.

Ku kňazom, ktorí v kostoloch a školách ubíjajú a vytískajú našu reč, nech slovenský ľud krem krajnej potreby k spovedi nejde, na omše a modlenie nech im nenosí.

Nevstupujme do žiadneho katolíckeho spolku, ktorý neni pod vedením rozhodne slovenských národovcov. Tak sdržujme sa aj od tak zvanej Katolíckej jednoty ľudovej. Štefan Rakovszky, jej hlavný predseda, zasadil slovenským katolíkom už toľko rán, že vernému Slovákovi česť bráni vstúpiť a sotrvať v jeho spolku. Peniaze Jednoty upotrebujú sa zväčša na neslovenské ciele.

Na pútnické miesta, kde sa slovenskému ľudu krivda deje, kde o slovenských spovedelníkov a kazateľov neni postarané, kde s kazatelníc a spovedelníc hromžia na roduverných Slovákov a ich vodcov, kde čitateľom našich roduverných časopisov rozhrešenie odopierajú — na také miesta zastavme všetky púte. Oproti tomu vyhľadávajme v nábožných prôvodoch hrob sv. Metoda na Velehrade, sv. Hostín, Vamberice, Mariacell, Mariatál a Kalváriu Zebřidovskú. Tiež osožné by bolo menšími prôvodmi navštevovať zakútne kostolíčky, pri ktorých naši roduverní slovenskí kňazia, neprajnosťou cudzincov osamotení, často bez všetkej duševnej útechy pústevníčia. I sviatostnému Pánu Ježišovi zaiste lepšie padne takáto návšteva a pocta v zakútnom a opustenom kostolíčku Jemu preukázaná, než roztržitosti a často i pohoršenia ľudnatých pútov — jarmokov. —

„Nám položený je nôž na požerák; musíme sa brániť všetkými prostriedkami.“ († A. Kmeť, in litt. 1896.)