Zlatý fond > Diela > Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku


E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov

VIII. Myšlienky a žehry kňazov-vyhnancov

I. Smýšľanie šovinistické

„Nepokladá sa to za hriech ani Maďarovi, ani Nemcovi, ani Francúzovi atď., miluje-li svoju reč a národnosť: prečo by to malo byť hriechom u nás Slovákov, to nenahliadam.“ (A. Rojko: Otcovský hlas.)

*

„Práve tí najvzdelanejší, najschopnejší slov. kňazia, aristokrati duševní medzi Slovákmi, Slováci od rodu vychovaní potom a mozoľami chudobných slov. rodičov, keď sa vyšvihli a povzniesli z nízkych dolín chudoby slovenskej na Olymp kultúry a vzdelanosti, ničoho sa neboja tak veľmi, ako knižky slovenskej, novín slov. a Spolku sv. Vojtecha — pre strach a hrôzu pred obetou, pred unížením, odsúdením od sveta, pre strach pred prácou, ktorá nedonáša odmenu zlatú, ale len odmenu tŕňovú.“ („Poďme za Ním!“ 108.)

*

„Že v stredoveku, kde národ politicky záležal len zo pár tisíc zemanov a šľachty, a milliony ľudu poddanského nemalo žiadne občianské a zriedka kedy i ľudské práva; kňažstvo vyššie i nižšie mohlo udržať cirk. život zovňajší a zovnútorné náboženstvo len dressúrou, disciplinou, pripadne i derešom a žalármi, to sa dá rozumeť a vysvetliť.

Ale ťažko sa dá porozumeť, jako niektorí kňazia vyšší a nižší u nás, v XX. sociálnom století môžu tak namyslení byť, že ako vo stredoveku len dressirovaním ľudu, s výsosti veľkopanskej kultúry chcú na úzde, v poddanstve a discipline železnej držať ľud a v prítuľnosti ku sv. Matke Cirkvi katolíckej, bez toho, žeby sa o vzdelanie ducha jeho, o zošľachtenie srdca jeho starali, ktorí sú tak namyslení a horemyselní v kaštieľoch, rezidenciách a farách svojich a oslnení patronanciou štátnou ponad ľud obecný a nedržia za potrebné snížiť sa ku ľudu a ponúknuť mu svoje priateľstvo, svoju lásku, obetavosť a zaujatosť za vzdelanie jeho.“ („Poďme za Ním!“ str. 60.)

*

„Teplanič (pseudonym) má z čiastky aj pravdu, že my kňazi nestaráme sa o ľud, ale zabúda, že nie tak kňazi, ako radnej systém je na príčine, že z nás ľud má málo osohu.

My sme nešťastní nástupníci jeho prvých kňazov nemčúrskych pred sv. Cyrillom a i po ňom.

Cirkev spravujú dľa meravých rubrík, len svätým na nebi, aby sa nestala krivda, ubožiakov na zemi všetkých môže parom pobrať, (keď naším kňazom a biskupom ani maďarizácia v kostole a škole nenie hriechom a krivdou!); o ľudu nemáš ani jednej rubriky!

Nemci uvalili na nás jeho latiny, sami vymanili sa prví zpod neho, pravda, nie bez naštrbenia viery, totiž protestantismom.

Systém oddelil nás, kňazov, od ľudu; jednotlivec, čo by sa roztrhal, nevykoná nič v medziach systému. Preto prekročujú ho anabaptisti, nazaréni, socialisti et tutti quanti, ktorým či úprimne, či neúprimne leží na srdci ľud.

Hierarchia voči takýmto zjavom stojí meravo, a nariadi modlitbičku po sv. omši proti zlým duchom, ktorí potulujú sa po svete, a v Uhorsku aspoň sú nimi oni.“ (O. 22/III. 98.)

*

„Ba kde len zastane ten… šovinismus! Tam v Turci židáčik-advokát opováži sa povedať, že národovec nenie schopný svedokstva; inde že národovectvo je inkompatibilné s poslanectvom; tu rechtori povedia, že národovec nenie súci ani za učiteľa, ani za kňaza. Či to budeme trpieť? To je ovocie 2000 ročného kresťanstva?“ (O. 5/XI. 901.)

*

„Táto nešťastná maďarizácia na vnivoč donesie krajinu a oddá ju židom.“ (A. K. 1/VIII. 98.)

*

„Žid je pánom v sklepe, žid je pánom v krčme, žid je pánom vo veľkých dielňach, žid je pánom v palácoch, v kráľovských dvoroch, žid je pánom v súdnej stolici, vo dvoranách zákonodarných, a žid je pánom v chalúpke roľníkovej, v rodine, v škole, ba v kostoloch a v súkromnosti sŕdc, poneváč je pánom v novinách a pánom groša, chleba, odevu a celého nášho bytia a hnitia.“ (A. Km. 31/XII. 99.)

*

„Povedz im do prosta, že to, čo oni vystrájajú s ich „állameszmou“, nenie láska k vlasti, ale iba premrštená láska k maďarskej reči. Lebo keby tí veľkí, čo spravujú krajny mali len za mak lásky k vlasti, nemohli by portovať židov a trpeť, že ľud je hmotne i mravne zhynutý, a uteká z vlasti. To najlepšie kriterion a ich zradcovstvu. Za 30 strieborných zapredali vlasť židom. Na čo je zem bez ľudu?!“ (O. 5/XI.)

*

Keby sme my reč kládli nad cirkev a vlasť, museli by sme nasledovať Vás (kňazov maďarónskych), ktorí zabudli ste na vieru a lásku Kristovu pre reč. Veď pri všetkých nápadoch, ktorých sa dopúšťate proti nám, ide vám o reč, a len o reč. Vy deťom pod sv. omšou kážete učiť sa reč, Vy radi by ste, aby deti naše miesto katechismu učili sa len reč; zo seminárov vyhodili nám klerikov len pre reč, do kostolov natískate len reč. Vy chcete nás pozbaviť pre reč i tej jedinej potechy, ktorá ostáva Slovákovi, potechy, ktorú hľadá v Bohu… Či Slováci sú jako zhovädilí Kananejskí, ktorých neživil Josua a rúbal Gedeon? Nenastrašíte nás bratia v Kristu! Nihil nobis conscii sumus… Nie naším heslom je: „Ubi bene, ibi patria!“ Nám ľahostajné je padnúť na večný sňah, alebo na horúci piesok. Dosť nám, keď máme čo jesť, a čím sa zaodieť. Ale ľud náš vychovávať neprestaneme a postavíme ho na piedestál hodnosti ľudskej a kresťanskej. Tak to chce Kristus, tak rimský otec, tak kráľ, tak zákon, tak duša i srdce naše.“ (S. L. N. II. XI. 910.)

*

„Slováci musia sa už z ohľadu kresťanstva maďarisovať, aby keď prídu na pr. do Segedína za zárobkom, vedeli sa tam ospovedať.“ (Árpád Hidvéghy, farár na Belej.)

*

Jedna reč, a síce maďarská reč v celej krajine — to je ich ideál, ktorý ich do vytŕženia, do extasy privádza! Za uskutočnenie tohoto ideálu sú hotoví, ačkoľvek sú rodom Slováci, i krv svoju vyliať.“ („Poďme za Ním.“ str. 61.)

*

V kňazskom časopise „Esztergom“ stálo, že keď kaplán rozpráva sa po slovensky s takým veriacim, ktorý už volačo, alebo jako-tak hovorí po maďarsky, vtedy rozširuje slavismus a notár dedinský nech žaluje ho u biskupa; však mu potom, ten dá. (26. IX. 906.)

*

Keď na štiavnickom valnom shromaždení „Femky“ rečník vyslovil sa, že v záujme maďarčenia slov. detí potrebné je, aby sa všetky horňouh. školy soštátnili, tam prítomných do 20 katol. kňazov prisviedčalo a ani jeden sa neozval na obranu katol. škôl (Jozef Zorvan in litt. 1. IX. 902.)

*

Snem r. 1840 žiadal aj od seminárov, aby sa tam, jako aj v ostatných akýchkoľvek ústavoch výlučne maďarsky vyučovalo. R. 1840 prednášali už na pešť. univerzite pastorálku, výchovovedu a katechetiku maďarsky. Tak uviedli to v tom čase aj v seminároch na Slovensku. Od r. 1830 prednášali v košickom seminári aj maď literatúru, ba biskup Čech prikázal, aby seminaristi na koš. univerzite počúvali prednášky o maď. reči a literatúre, a v tých predmetoch aj riadnej verejnej zkúške sa podrobili. R. 1860 založili si tam klerici maď. vzdelávací spolok. R. 1848 sám rektor Szolcsányi vyslal klerikov do revolúcie (Szokolszky: Százéves kassai püspökség. 211)

*

„Sv omše stredtýždňové nazvali žiackymi omšami a s tým uvádza sa maďarská, ačkoľvek náboženstvo ešte učia — kde učia — slovensky. Nasledujú maďarské reči k deťom pri prvom sv príjmaní atď. Kňazi odvolávajú sa na inštrukciu Leva XIII., ktorá nariaďuje užívať rečí materinských, kým veriaci nerozumejú reči štátnej. A v tejto veci bude u nás vždy horšie…“ (Osv. in litt.)

*

„Hárok Mihalovicsov a Sankovičov, jako som prišiel na slovo „millenium“, zahodil som preč. A ešte tá otázka o pokroku maďarizácie! Nič bez najhrubšieho šovinismu; nič, ani modliace knižky! Čo by bol jaký dobrý cieľ popisu fár, ja zaumienil som si nedať im odpovede; ak ale dám: vyslovím aprehentiu nad tým, že každého kňaza, menovite ale mňa považujú i za maďaróna, ignorujúc úplne iné národy… Takú otázku som dosiaľ ani so svetskej strany nedostal „hogyan áll a magyarosodás?“ A v budúcom jakomsi cirk. schematisme už bude úradne vedená rubrika. Za touto otázkou o päť rokov bude nasledovať otázka: „Hány szegény tótocska van még a parochia területén?“… (A Km. 19/II.)

*

„Naši nepriatelia neboja sa ani vlastnej blamáže, len nech docieľa čo chcú.“ (A. Km. 9/IX. 902.)

*

„My modlíme sa za správcov temností týchto; modlíme sa za vlastencov, aby im dal Pán Boh vlastenectva! Modlíme sa za „spravodlivých“, aby im dal Pán Boh vlastenectva! Modlíme sa za „spravodlivých“, aby ich Pán Boh obdaril spravodlivosťou!“ (A. Kmeť in litt. 903.)

*

„Hneváte sa, že sme proti maď. ľudovej strane? A patrí to do kostola? A mali sme ohnúť šiju všetci kresťania do jarma Wekerleho, sama ľudová strana v bojoch cirkevnopolitických potupila, že poriadny kresťan dľa toho mal by sa báť krajíček chleba z rúk jeho vziať. A že sme mali pravdu, keď sme sa proti takým ľudom postavili, jakí tvoria dnešnú vládu, najskvelejšie sa dokázalo pri školskej predlohe Apponyiho. Žid by si nebol trúfal s takou predlohou príjsť, ktorá tak uráža samosprávu cirkevnú, obmedzuje súdobnictvo biskupov, krivdí náboženským učiteľom, rechtorom a takmer znemožňuje život náboženských škôl, že jestli sa stane zákonom, musí sa žiadať jeho revisia. A ľudová strana len prikývnula, len chudák Molnár ostal sám so svojím katol. presvedčením. A budúcnosť ukáže ešte viac. Nič za kresťanstvo neučinila… odkopnú ju, spadne medzi dvoma stoličkami na zem, lebo všetci sú od kosti protináboženskí liberáli. („Lúčenie“ 54.)

*

„Dňa 4. apr. (1907) predný člen maď. ľud. strany, pápežský prälát a opát Ján Molnár odsúdil z cirk. stanoviska Apponyovský školský návrh a žiadal odvolať ho. — Apponyi, minister, vyhlásil jeho názor za osamotený, lebo maď. ľud. strana a aj biskupský sbor návrh vraj si osvojil a schválil. Od biskupov má aj písomný súhlas. Molnár bránil sa, že jeho náhľad kryje sa cirk. zásadou a biskupi, že návrh schválili len „z ohľadu na rozličné okolnosti.“ — Tie „rozl. okolnosti“ znamenajú, že bisk. sbor pri posudzovaní návrhu postavil sa výhradne na stanovisko šovinisticko maďarské, záujem cirkve a právo ľudu neprišlo do ohľadu! Biskupi postavili sa takto priamo proti kultúrnym snahám slovenského národa, a zaznamenáme to preto, že ich v tom utvrdil verejne maďarónsky kňaz. (Slov. Obzor. 1907. 255.)

II. Šovinismus u biskupov

„Naši biskupi a vikári len politizujú, vlastné povinnosti však zanedbávajú…“ (O. 20/II. 902.)

*

„Veru, veru prichodí nám brániť kresťanstvo a cirkev proti biskupom a kňazom, qui sedent in cathedra pestilentiae. Keď bude celkom zle, budú hľadať, na koho by svoje hriechy uvaliť mohli.“ (A. Kmeť. in. litt. 9/V. 902.)

*

„Uhorskí biskupi, ako nástupcovia apoštolov, kniežatá cirkve sú podľa kuriálneho štýlu „creatura papae“; — ako veľmoži krajinskí, ako štátnici, diplomati, dôverníci parlamentárnej vlády sú zase „creaturae“ vlády. Toto dvojité a často inkompatibilné postavenie prinucuje biskupov, že celkom opačne, než sv. Peter, musia povedať kňazom svojim, keď pred bránou svätyne títo prosia o almužnu: Quod Petrus habuit charisma curationum, non est mihi, quod autem habeo (aurum et argentum) hoc tibi do. T. j. čím vládol Peter, (dar divotvorného liečenia) to nemám, čo ale mám, (zlato, striebro a hodnosť) to ti dám. („Poďme za Ním!“ str. 73.)

*

„Maďarský štát je taký, jakým ho maďarsko-katolícka cirkev vychovala (od století), a terajšia „katolícka cirkev“ v Uhorsku je taká, jako si ju za niekoľko desaťročí štát vypreparoval. Biskupi maďarónski s reversami (simonia), vychovávajú v seminároch kňazov pre politiku a nie pre kráľovstvo Božie.“ (A. Kmeť, In litt. 10/III. 95.)

„Hierarchia, keď je jej ľud potrebný, chce aby bol politicky zralým, sicut Deus ex machina; ale že by si ho vychovávala za včasu a pripravovala, o tom u nej niet ani poňatia. Ľud nech je hlúpy a neuvedomelý; iba keď jej je potrebná jeho váha (k. pr. svojho času na protesty proti zaujatiu Ríma, alebo na adresy Pápežovi atď.), vtedy aby bol hotový…“ (A. Kmeť. IX. 29. 907.)

*

„Našej hierarchii neide o potreby dušného spasenia, ale výlučne o ciele maďarizácie.“ (A. Kmeť. 12/XIII. 96.)

*

„Ja cielil som viacej na vás v tomto plačlivom údolí, ktorým je zle, až veľmi zle, a cirkev, tá učiaca, nestará sa o nás ani toľko, ako socialisti; a všetko chce vykonať len novými a novými pobožnosťami na česť šťastných nebešťanov, a o nešťastných zemšťanov obzre sa až keď jej ideu podajú socialisti, alebo práve frajmauereri (kupčenie s otrokami). Keby si len títo čim skorej vzali do programmu oslobodenie „národnosti“ a vyučovanie v materčine, snáď podala by sa za nimi aj cirkev s katekismom.“ (A. Kmeť. 24/VI. 907.)

*

„Nie Etelkuz, ale národnostný zákon mal (v primášovom pastierskom liste) spomenúť. Nemá miesta Etelkuz vedľa Betlehema, bájka vedľa pravdy.“ (A. Kmeť. 903.)

*

„Jedno je isté, že tak, ako ohnivý, nacionálny patriotizmus francúzsky, a svetová kultúra francúzska, alebo talianská, alebo nemecká (za ktorú rojčí kňazstvo francúzske, talianske, lebo nemecké) neochráni cirkev od útiskov prenasledovania so stránky patriotov francúzskych, talianských lebo nemeckých, jedno je isté, že ani ten najohnivejší patriotismus nacionálny neušetrí kňazstvo katolícke v Uhorsku od tej preboľastnej rany, ktorú pocítia raz ubohí nástupci terajších biskupov a kňazov, keď im vodcovia politického života — kalvíni, židia, frajmaueri po vybudovaní nacionálneho, jednorečového, a čo je jedno a to isté frajmaurerského, kalvinsko-židovského štátu s posmechom privolajú: „der Mohr hat seine Pflicht gethan, der Mohr kann geben!“ („Poďme za Ním!“ str. 102.)

*

„Biskup Szmrecsányi pozval na polit. poradu centrálne kňazstvo a navádzal prítomných, passivne sa držať pri voľbách (vystupoval totiž v levočskom okrese „ľudový“.) Dr. Wildfeuer soprel sa proti tomu a vyslovil sa, že poneváč záujem cirkve i krajiny žiada aktivitu, aby sa kňazstvo volebného pohybu zúčastnilo za „ľudovú stranu“. To bola príčina, že biskup dra. W., príkladného kňaza, dlhoročného professora a prefekta, zakladateľa spolkov potravných, nedopustil prísť ku fare popradskej, ani vôbec ku žiadnej fare, sekiroval ho, potupoval aj pred klerikmi na zkúške, posielal ho na kaplánky, človeka 50-ročného. On však neišiel, na čo biskup nereagoval, poneváč bál sa kňazstva. V tom prišiel Párvy. Dra. W. v Novej Bani vyvolili s programom ľudovým, maďarským. Biskupova odpoveď na to bola tá, že W. poslal za administrátora na poľskú hranicu, od železnice asi 8 hodín. W. poneváč už bol poslancom, neposlúchnul. Nasledovala suspensia. Dr. W. ani podnes nesmie v spišskom biskupstve sv. omšu slúžiť, kdežto aj do dnes v Podhradí, v sídle biskupskom spravuje Kresť. Potravný Spolok, chodiac ta z Pešte každý mesiac aspoň jedenkráť. Svetskí vodcovia maď. katolíctva (Gr. Zichy) pri poslanectve dali mu miesto riaditeľstva kraj. potr. spolkov sdružených a W. prestúpil do ostrihomského arcibiskupstva.“ (L. Moyš in litt. 1. VIII. 906.)

*

„Na dôkaz toho, že biskup, poťažne biskupi prenasledujú k vôli jakejkoľvek vláde aj proti záujmom cirkve verných kňazov… Dr. Ján Zelenyák, býv. professor teologie v Podhradí bol zvolený prvý vyslanec ľudovej strany, tedy aspoň vtedy strany katolíckej. Pri nasledujúcej voľbe vypadol. Uchádzal sa o faru nie prvej triedy; myslím do Lubovne. Biskup mu ju nedal preto, že bol ľudového smýšľania; biskup ho chcel pokoriť, alebo za kaplána, alebo nazpät za professora. On hanbil sa prijať professorstvo i musel vyvandrovať do ostr. diecezi, kde zaraz dostal dobrú faru. (L. Moyš in. litt. 11. XIII. 906.)

*

„Teraz už nedenuncujú predo mnou kňazov pre panslavismus, lebo im na to ani odpovedi nedám, a keď istý viceišpán osobne prišiel posúriť vybavenie veci, povedal som mu, že je to vnútorná cirkevná záležitosť, v ktorej chcem sám dišponovať. A musel som už viaceré podobné županské hlúposti zastaviť… Som materinského jazyka maďarského, ale viem sa úplne vžiť do toho, čo Slovákov bolí…“ (Biskup Fischer Colbrie.)

*

„Nedávno doniesly maď. noviny článok o tom, že kráľ vždy popustil; a medzi dôvodmi bolo, že veru veľmi ťažko privolil k civilnému sobášu, ale keď prímaš (Vaszary) mu riekol: „meglehet próbálni felséges uram“, nesmel mu už z jeho rodiny nikto opponovať.“ (Fr. Osvald in litt. IV/4. 905.)

„Teraz začínajú byť biskupom Slováci katolícki nepríležitými, teda treba kuť železo kým je vrelé. Na ich „odstrašujúci príklad“ treba aspoň ,odstrašujúce slovo‘.“ († A. Kmeť in litt. 19. IV. 906.)

*

„Ja to isté považujem za známku na terajších apoštoloch, čo označovalo svätých apoštolov, totižto dar reči; naši nemajú ho, a ani nie sú apoštolmi, aspoň nedržia sa tak, ako apoštolovia.“ (O. 3/VI. 906.)

*

„Celý priebeh tejto šovinistickej necirkevnej komedie utvrdil ma v tom presvedčení, ktoré ináč Tvojim presvedčením je dávno: že nám je odzvonené. „Svet“ započal, cirkev dovŕši. Ačpráve človek pochybuje, či to ozaj cirkev, alebo len politický odtienok strany šovinistickej maďarskej! Ak je to cirkev, tak sú to už len vonkajšie zvleky z nej, ducha Kristovho nemá.“ (A. Kmeť in litt.)

*

„Keď kňazia ľudu slov. biskupským obežníkom mimoriadnym (Bubiča) vyzvaní boli, aby povedomí si zostali toho vyznačenia, ktorým štát uhorský ozdobil niekedy kňazov, ako zemanov, a tým ích vyvýšil ponad poddanský ľud obecný — vyzvanie toto pochádzať mohlo len z celkom blúdneho ponímania pomeru kňaza ku veriacim svojim.“ („Poďme za Ním!“ str. 40.)

*

„Na miesto, aby cirkev robila niečo proti dekadenstvu, láme si hlavu nad tým, či majú kanonici ruky boskávať biskupovi pomocnému! (Circulár ostrih. 1900. VI. str. 40.) Aké veľké otázky teraz hýbu svetom, a s akými malichernostiami zaplnené je toto VI. číslo!“ (A. Kmeť. 2/IV. 900.)

*

„Rajner ma pred K. menoval, vad emberom, čože sú potom oni, keď sme my tichí trpitelia, divochmi?! (A. Kmeť 9/IV. 906.)

*

„O tomto rodiacom sa století môžeme povedať so sv. Pavlom „Haeres, cum sit parvulus, nil differt a servo, cum sit dominus omnium“; nové storočie bude z počiatku také, ako staré; ale aké bude, vlastne aký bude svet, keď XX. storočie bude sa tak zakončievať, ako dnes XIX.: na to my, katolíci a Slováci len s hrôzou pomysleť môžeme. Nerozlučujeme katolíctvo od Slovenstva (za toto dvoje obetoval som dnešnú polnočnú sv. omšu), lebo oboje je čisté a pravdivé, ale má zradcov mnoho od najnižšieho do najvyššieho, ktorí ich zrádzajú i opúšťajú a idú ťažkým zkúškam v ústrety. Frázy politikasterské v obežníkoch biskupských, a dlhé periody, ktoré istotne z ľudu nik nerozumel: nezachráňa kresťanstvo. (A. Kmeť 31/XII. 99.)

*

„Že sekularisáciu majetkov církevných, soštátnenie všetkých katolíckych škôl odkladajú títo patrioti naši až na tie, od kňazstva katolíckeho tak dychtive očakávané rajské časy vystavenia jednorečového, nacionálneho štátu — to zaiste nepochádza z vrúcnej lásky a oduševnenosti za vieru katol. Viacej im je v tom na závade ešte teraz živá viera a nábožnosť ľudu kat. slovenského, kým ju štátna škola a štátny katolicizmus v srdci toho ľudu nezahasí.“ („Poďme za Ním!“ 103.)

*

„Či katolícka cirkev v Uhrách plní svoje kresť. povinnosti oproti slovenskému národu? Nie a nie. Vy, čo tak robíte, ste výnimkou. Cirkev kat. v celku je vrahom ľudu slovenského a to preto, že ten ľud verí v jej božský pôvod a predstavení cirkve využívajú viery ľudu k svojim osobným, politickým a štátnym prospechom. A ľud pri tom zaostáva a drhne na nich, z jeho mozoľov nejde ani haliera na jeho kultúrne potreby — a cirkve podávajú ruku vrahom slov. národa k jeho vyhubeniu. — Nuž my máme mlčať na to všetko? My máme sa stať spolupomocníkmi?… Áno, keby bolo pár lotrov, napádali by sme len tých, ale dnes s malou výnimkou pár slov. kňazov, celá cirkev je protislovenská. Východ nám dnes-zajtra práve pomocou autority cirkve zmaďarisujú; konfessionálne školy už dnes tak hubia naše deti, ako štátne. Kamže tak zajdeme?“ (Dr. V. Šrobár in litt. V. 12, 903.)

III. Šovinizmus v kostole

„Vlastenectvo a vlastenectvo, a za každým pohárom vlastenectvo: to je už akoby novým článkom viery, alebo aspoň novým predmetom kazateľským.

Ako sme videli, vlastenectvo, tých ktorí ho ustavične omáľajú, nenie pravým vlastenectvom; má sa teda kázať ľudu vlastenectvo?“ (A. Kmeť in litt. 903.)

*

„Najnepochopiteľnejší sú tí kňazia, ktorí si myslia, že to zrovna záujem cirkve svätej žiada, aby sa pomaly uvádzaly medzi slovenský ľud maďarské modlitby, maď. katekismus v škole, maď. spev a maď. kázeň a bohoslužba v kostole.“ („Poďme za Ním!“ str. 61.)

*

„V ľude hynú pochopy náboženské, lebo neni, kto by ho naučil zo slovenskej knižky sa modliť. Hynie náboženský cit, lebo slávičie náboženské piesne sú ubijané k vôli trom-štyrom nesrozumiteľným piesňam (maďarským) školských detí a učiteľov! (Lúčenie str. 26.)

*

„A v tejto veci bude u nás vždy horšie. Ľud kde-tu pošomre a potom všade sa uspokojí, a to tým viac, že vidí, že káže sa mu po slovensky. Naraz neopovážia sa prestať kázať slovensky tam, kde je väčšina nevedomá reči maďarskej.“

„Krivdy v tomto ohľade sú zväčša staršieho dátumu.“ (Fr. R. Osvald in litt.)

*

Slovensko má asi 60 ženských kláštorov so 700 mníškami, ktoré sú ale z prevažnej čiastky ľudu slovenskému úplne odcudzené; slovensky málo ktorá vie; školskej mládeži slovenčinu zhnusujú; dievčatá slov. roľníkov k panšteniu privykajú. Žiačky z takého kláštora sa spovedajú: „Slovensky som rozprávala.“

IV. Šovinismus v katolíckych školách

„Cirkev sa všemožne stará o to, aby každý národ mal kňazov zo svojich rodákov. Bohužiaľ v tomto všetkom prevyšujú farárov našich, najmä po dedinách židia a žid. prácodajci ľudu nášho. Mnohým duchovným sa vo svojej kultúrnej vyvýšenosti prieči zaoberať sa s duševnými, kultúrnymi potrebami ľudu slovenského. Radca, tajomník, dôverník, spovedník ľudu nášho je žid, krčmár dedinský.“ („Poďme za Ním!“ str. 87.)

*

„Naučil dietky ku zkúške „Hazádnak“ a „Isten áldd meg a Magyart“ a „Fel, fel vitézek“ (ale ani jednu nábožnú) a jeden príklad z počtov po maďarskej: tak má patrónov, koľko chce, a môže robiť čo chce.“ (Do. 18/V. 98.)

*

„Bolo to len nedávno, čo išiel cez Košice jeden tamojší muž s jedným, zo súsednej čisto slov. obce, asi 16-ročným chlapcom a tu našli na ceste t. zv. planetu. Muž kázal chlapcovi, aby ju zdvihnul a prečítal, čo to v nej stojí. Chlapec kartu prečítať nevedel, lebo slovensky čítať nevedel, keďže sa to v (maď.) škole neučil. Tu v jednom dome dal mu ten muž maďarskú knižku, aby čítal to, keďže slov. čítať nevie. Mladík ale na to zase hovoril, že toto čítať vie, lebo že sa to v škole učil, ale že tomu nerozumie… Z jakých knižiek budú sa takí mladíci vzdelávať a sa modlievať?!“ (Amer. Nár. Noviny 1. XII. 901.)

*

V nemeckej obci Békásmegyer prepustil vacovský biskup budovu katolíckej školy pre štátnu opatrovňu (óvodu) za ročné dva zlaté desaťkorunníky, ktoré sa majú odovzdať takým dvom nemeckým deťom, ktoré sa najlepšie naučia maďarsky. (List Fr. Kabinu k ostrihomskej biskupskej vrchnosti IX. 13. 903.)

*

„A na korunovanie „visszahóditásu“, oznámil pán cirk. škôldozorca, že P. Prímáš poslal 10 dukátov pre tých učiteľov, ktorí najlepšie vyučovali maďarčinu… Vyslovil i to presvedčenie, že všetci prítomní učitelia, vyjmúc vraj snáď jedného (rozumel akiste p. Blahu) sú oduševnení za výučbu maďarskú…“

Radnej by mal P. Prímáš rozposlať pánov veľkomožných kanoníkov podobné rákoše robiť za cirkev, za dobré mravy, rozposielať odmeny za vyučovanie katechismu!… Ale čo ich potom! Veď nenie cirkev v nebezpečenstve, ale národ dľa slov pána Prímášových. (O. 18/V. 94.)

*

Vo vládnom školskom časopise vypísaný bol r. 1895 súbeh na katolíckeho učiteľa v Zohore (ostrihomské biskupstvo) a v tom súbehu, (osnovovanom cirkevnou školskou vrchnosťou) stojí doslovne, že „hlavnou úlohou učiteľa v tejto slovenskej obci bude maďarčenie!“ („Nápor-Odpor“ str. 94.)

V. Šovinismus proti katolíckej spisbe slovenskej

Keď sa stretneš v živote svojom so Slovákom význačnejšej vzdelanosti a učenosti, môžeš byť istý, že je on alebo zarytý nepriateľ, alebo vznešený nevšímateľ ľudovej spisby slovenskej… Spisovatelia katolícki, inojazyční, medzi Slovákmi žijúci, sú najoddialenejší od duševných potrieb ľudu slovenského… Povýšení na Olymp slávy… ozdobení hodnosťami s veličenským opovržením dívajú sa títo vysokoučení Slováci dolu do nížin slov. ľudovej spisby, kde má svoj skromný stánok Spolok Sv. Vojtecha, kde sa píšu a predávajú kalendáre, poučné knižky pre hunkárov slovenských. Osol necíti sa dobre medzi slávikmi v kroví… a vysokoučený teológ, štátnik, nacionálneho štátu nebude vám písať ani asketické ani poučné spisy pre ľud slov. (A taký svetový diplomat a štátnik je skoro každý kaplán a farár po dedinách slovenských.) K tomu by musel mať hrdinskú obetovavosť ku pr. Albána Stolza, István Bácsiho, Sasineka, Radlinského, Kolára, Osvalda,… a to je spojené s veľkým sebazaprením a sebamŕtvením.“ („Poďme za Ním!“ str. 107.)

*

„Prekaziť zdar záhubnej práce mali by sme sa dľa katol. zásad usilovať zo všetkých síl. Fuchs (nitr. biskup) videl biedu, ktorá sa valí na veriacich, a vedel, ako treba pomáhať. Jeho prostriedky — dobré knihy — dokázaly by aj dnes tú istú silu a moc, ale Fuchsa už nieto a nieto, nieto, kto by nasledoval jeho príklad, lebo vraj nasledovanie toho apoštolského príkladu škodilo by národným záujmom Uhorska.“ („Tovaryšstvo“ I.)

*

Ku kresť. živobytiu rodín a domácnosti bohabojnej patrí aj domáca knihoveň (Goffine, Život svätých, Život Krista P. a P. Marie, Výchova dietok, Kresť. panna, Kr. mládenec, Kr. manžel, Kr. matka). Žiadať ale také niečo od kňazov našich, aby rozširovali nábožné knihy slovenské v rodinách, bola by opovážlivosť, kým sa tieto rodiny nenaučia po maďarsky. Len potom sa budú starať o kráľovstvo nebeské v rodinách. („Poďme za Ním“, str. 69.)

*

Pred sto rokmi napísal O. Mészáros, nitriansky kanonik, tú pravdu: „Slovenská kat. práca, najťažšia práca.“ Mészáros vyslovil tú pravdu, keď tá jeho slov. práca nikde nenarazila na odpor so strany cirk. vrchnosti, ba keď sami biskupi takmer hnali našich mužov do tej slovenskej práce; on sám pracoval z naloženia svojho biskupa Fr. X. Fuchsa, ktorý ačkoľvek nevedel slovensky — a možno zo svedomia na vynáhrady tejto chyby — takmer sám riadil všetku vtedajšiu cirk. literárnu činnosť slovenskú a vyše 20 tisíc výtiskov, deväť dobrých objemných kníh slovenských, daroval Slovákom.“ (Osvald: „Priateľské slovo“ 14.)

*

„Ešte nepochopiteľnejší sú tí kňazia vyšší i nižší u nás, ktorí si myslia, že pojediného slov. sedliaka je slobodno poučovať, s ním sa shovárať — ale pre celý slovenský ľud, ako pre celok a morálne teleso, kultúrne ústavy zakladať, k vôli vzdelaniu ľudu slov. literárne spolky, družstvá, katolícku spisbu slovenskú, žurnalistiku utvoriť a za to všetko ešte aj agitovať — že je to nielen nepotrebné, ale že je to i zločinstvo proti vlasti a jednote národa politického, zločin proti jednote štátnej kultúry.“ („Poďme za Ním!“ str. 61.)

„Ešte ťažšie sa dá pochopiť počínanie tých kňazov, ktorí myslia, že sociálne účinkovanie cirkve a štátu oproti ľudu obecnému je vyčerpané tým, keď sa ľudu chlieb dá, že je dosť sociálnu, materiálnu biedu ľudu liečiť — ale že nenie treba slovenskému ľudu dávať slovenskú knižku do ruky.“ („Poďme za Ním!“ str. 60.)

*

Biskup Párvy nariadil farárovi písomne, aby zo súčasne ta poslaného kaplána „s každou zbraňou vykorenil city národnostné“ a o tomto mu referoval. Toto farár prečítal kaplánovi a prísne mu zakázal slovenské noviny držať, čítať, rozširovať. V kostole zakázal veriacim všetky styky s kaplánom. Ja robil som dľa svedomia… V kostole miesto ohlasovania slova Božieho, čítal z kancla farár noviny a kázal ich spáliť. Mňa však oznámil biskupovi ako buriča… Na to ma biskup citoval k sebe. Prijal ma ako tyran… zakázal kázať… Keď sa o tomto dozvedeli veriaci, v rozhorčenosti zažalovali farára čo nemravca.“ („Ľud. Nov.“)

*

„S akou istotou môže kto súdiť o katolíckej slovenskej spisbe, nadávať katol. spisovateľom do panslávov, keď ani nezná, čo tí spisovatelia pre ten slovenský ľud píšu?“ (Osvald: „Priateľské slovo“, str. 16.)

*

Ťažká je práca slov. kat. kňazov, ktorí i perom, tým u Vás už nenávideným slovenským perom, usilujú sa nehľadiac na priazeň či nepriazeň ľudskú, brániť katolíctvo na vše strany, i proti tým slovenským bratom protestantom, ktorí hania, pomlúvajú a u ľudu nášho slovenského urážajú cirkev a vieru katolícku, tiež slovenským perom. — Čože je Vám, páni, (rozumie tu kňazov maďarónskych); Vy pre samú „starosť o spásu duší“ nestihnete dozvedať sa, čo sa to robí okolo Vášho ovčínca; Vy konáte tú svoju hlavnú povinnosť, aby ste si totiž nepokazili ľúbosť Jeho Veľkomožnosti, a máte pokoj a neminie Vás šetrenie a milosť… Ale tí katolícki spisovatelia pri iných svojich povinnosťach kňazských musia sa ruvať s nepriateľom i za biskupov a kňazov a vystavovať za nich svoje prsia. Vy píšete do protokolov dlhšie alebo kratšie chválospevy, vijete svojim pánom vence a staváte slávobrány; my svojim telom zadŕžame urážky ich odporcov; Vy vavrínom venčíte mocných a my nebojíme sa postaviť proti mocným tohoto sveta. Vám za to sa dostáva vyznačení, milostí a milého pokoja a nám Váš veľk. p. vikár[191] nadáva pred poslanstvom krupinských katolíkov a inde do panslávov, vlastizradcov a tak potupuje našu ťažkú prácu za cirkev a za Vás.“ (Fr. R. Osvald: „Priateľské slovo“, str. 13.)

„Keby bola cirkevná správa spravodlivá, či by nebol Osvald desať raz skorej zaslúžil veľkováradské literárne štallum, alebo ostrihomskú kanoniu za svoje literárne účinkovanie, napíšuc asi 100 znamenitých kníh ako N. N., ktorý sa stal len preto ostrih. kanonikom, lebo bol zadobre s arcikniežacím komorníkom!“ (Výpoveď biskupa Fischer-Colbrie.)

*

„Včera hupol ku mne dáky F., sbierajúc čustom dáta, vlastne však odberateľov istého 50-korunového diela. Cez dáta prešmykli sme sa veľmi snadno, ale keď som mu dielo odobrať odoprel, dorážal na mňa veľmi dotierave, odvolávajúc sa na spolok svätoštefanský, na biskupov. Odpovedal som mu najprv len, že na také drahé diela, vyčerpaný súc… peňazí nemám: potom však musel som mu povedať do prosta, že horky katolíctvo — špekulácia! A sv. Štefanský spolok keď je katolícky, prečo reku, nevydáva knižky i slovenské, ako bol založený? A biskupi, katolíci? Dajú jednoho kňaza ku náb. kat. spolku Sv. Vojtecha; alebo dbajú, či slov. katolíci majú sv. písma, či iných náboženských spisov? — Na to povedal, že je to veru divno. — Nuž… nalej mu aj Ty čistého vína. (A. Kmeť in litt. 21/VI. 901.)

*

„Či by náboženská vzdelanosť, prebudené kat. povedomie, intellektuálna, občianska kultúra ľudu slovenského — kriesená a pestovaná kňazstvom skrze Spolok Sv. Vojtecha,[192] populárnou ľudovou literatúrou, úprimnou prítuľnosťou kňazstva k ľudu, stotožňovaním sa kňazstva s ľudom slovenským;

či by 2 milliony kat. Slovákov (bývajúcich v 17 stoliciach, v 6 biskupstvách, v kompaktnej masse, roztrateno ale v 7, teda spolu v 13 biskupstvách), keby kňazstvo stotožňovalo kultúrne záujmy svoje s kultúrnymi záujmami ľudu slovenského: nebola istejšia garancia, pevnejší základ i pre štátny vývin Uhorska i pre vývin a rozkvet katolicismu, viery a náboženstva v Uhorsku — než chladnosť, necitnosť, odcudzenosť kňazstva oproti všetkým kulturálnym potrebám ľudu toho, než odcudzenosť kňazstva od Spolku Sv. Vojtecha, od spisby ľudovej, než patriotický(?) antagonismus kňazstva oproti intellektuálnej slovenskej kultúre ľudu slovenského?“ („Poďme za Ním!“ str. 103.)

„Osvald navrhuje napísať memorandum k biskupom: podporovanie Spolku Sv. Vojtecha, moderné apoštolovanie písmom; povinnosť biskupov pásť i slovenské duše slovom tlačeným; zásobenie kat. ľudu spisami a novinami so strany nepriateľov katolíctva liberálov; škodlivé účinkovanie na ľud toho vedomia, že biskupi spolok nepodporujú, z toho pochádzajúca ľahostajnosť kňazstva ku Spolku; fakt, že o čítanie pre Slovákov starajú sa najviac len luteráni; konečne zmalátnenie v boji za vieru tých mužov, ktorí dosiaľ pracovali perom a obetovali čas i groš za poučenie slovenského katolíckeho ľudu a vedia, že u svojich biskupov, miesto ktorých pracujú, ani len mravnej podpory, tým menej uznania nedochodia; smutný pohľad do budúcnosti…“ (In litt. 15. IX. 97.)

*

„Spolok sv. Adalberta ani na pokornú písomnú prosbu neodporúčajú veriacim; sú i takí, ktorí i najpokornejšie oznámený jeho hold a výraz synovskej oddanosti len mlčky — akoby tým urazení — prijímajú; a sú, ktorí nikdy žiadnej slovenskej knihy kňazstvu a ľudu neodporúčajú. O hmotnej podpore ani reči.“

Ba odmenilo by sa sostaviť štatistiku podpôr, akých dostáva sa pod rokom od vyššieho kňazstva katolíckej literatúre slovenskej v porovnaní s podporou, akej dostáva sa od neho svetskej literatúre iných rečí. Štatistiku takú by redaktor pre hanbu ani neuverejnil.“ (Osvald: „Priateľské slovo“, str. 15.)

*

„My neprestaneme prosiť najdôst. Ordinariaty, aby… lebo sami, lebo skrze svojich svedomitých dôverníkov presvedčili sa o tom, čo všetko píše sa pre Slovákov a zvláštne čo píše sa pre slovenský ľud, menovite pre katolícky. A vtedy… osvietení páni biskupi poznajú v nás svojich najoddanejších, najvernejších námestníkov v práci a my ešte viac budeme v nich ctiť svojich otcov.“ („Katol. Nov.“ 5. mája r. 1902.)

VI. Krivdy páchané na slovenských ľuďoch

„Od toho, kto chce byť spisovateľom náboženským, slovenským, sa žiada, aby urobil to, čo Sv. František Paulánsky, ktorý sa dal prikovať na otrockú loď (galériu) medzi odsúdených ta zločincov, aby týchto vyučovaním mohol spasiť a ratovať od hriechu a od večného zatratenia. Lebo kňaz a učenec, o kom ide chýr, že píše a rozširuje slov. knihy, nemôže vystúpiť na vyšší, výnosnejší úrad, aj ten čo má, ľahko ztratí.“ („Poďme za Ním!“ str. 108.)

*

„Jako sa dáva odmena kňazom, ktorí od klerictva tlačou dvíhajú katol. povedomie u Slovákov, a jako tým, ktorí akú-takú knižočku načarbali po maďarsky. Nepočujeme, žeby p. K…y za chválenie a odporúčanie katolíkom Fröbelovskej óvody, za radu, aby zabudli náb. vyznanie, keď že za to ích dietky naučia sa maďarsky, bol zahriaknutý, kdežto v práci za katolíctvo zodraní Slováci, keď mali byť prepustení ku správe Spolku sv. Vojtecha, už vedeli to prekaziť, alebo vedeli tí páni pohroziť Kollárovi, keď uverejňoval články, že biskupi majú vedieť reč svojho ľudu.“ (In litt. IX. 18, 90.)

*

„A nemyslite, že v Ostrihome sú lepší kresťani; viem to z vlastnej zkúsenosti, keď mne bolo voliť, lebo apostatovať alebo dať sa zlomiť; volil som to poslednie. A to radím aj Vám, dať pokoj, až sa more trochu utíši. Vlny šovinismu teraz vysoko idú; nič nevykonáte proti ním.“ (A. Kmeť in litt. 20/IX. 903.)

*

Dnešný bratislavský veľprepošt a člen československého senátu dr. Koperniczky, keď ešte bol správcom seminišta v Ostrihome, prenasledoval bohoslovcov slovenských stále a pre prítuľnosť k materčine vylúčil zo seminára Jána Hlavatého (dnes legionárskeho stotníka), Jurčoviča (padnul na ruskom bojišti), Cypriana Čecha, Jána Kohútoviča (nateraz riaditeľa jazdeckej policie v Bratislave) a J. Petroviča (nateraz redaktora). Jednoho z vyhodencov súčasne denuncoval Koperniczky u maďarského vojenského veliteľstva, následkom čoho bol ihneď po narukovaní poslaný na nebezpečné miesto fronty, kde padol smrťou mučedelníka čo obeta šovinistickej hrúzovlády v cirkvi. (Slov. Denník, č. 92, 1920 a ústne sdelenie F. Jurigu.)

*

„Len v tom sa nesrovnávajú so sv. Vavrincom, že kdežto sa tento v mukách svojich modlil za nepriateľov svojich, títo by radi všetkých protivníkov politickej svojej idei — i spolubratov svojich — spáliť a ukrižovať…“ (Poďme za Ním!“ str. 61.)

*

„Dobre to bol radil Tisza, jako ničiť panslávov; 1) peňažite zničiť, 2) do zločinu zapliesť, 3) mocou zadláviť.“ (A. Kmeť in litt. 21. X. 90.)

*

„Drovi A. Dianiškovi ponúkal biskup Rimelyi miesto Novej Bane faru Bacúrovskú. Je to smutné svedectvo, že slov. najvýtečnejším kňazom, doktorom bohoslovia, natískajú najostudnejšie, najžobráckejšie faričky, kde keď nieto dôchodku, keby bolo aspoň duší: ale úmyseľ je ten, aby sa v každom ohľade zanedbali a duševne i hmotne zakrneli, a to takí kňazi, ktorí slúžili by ku cti biskupskej svetlici.“ (A. Kmeť in litt. III. 23. 97.)

*

Kardinál Šimor „na brechanie Rakovszkého na sneme bránil sa u Treforta tým, že vraj on vysviaca a posiela na slovenské fary kňazov, ktorý nevedia slovensky, čo sú aj rodení Slováci, preto že sa nemali kde naučiť… ipsis sima verba!“ (M. Húska in litt. XII. 4. 80.)

*

„… Keď ho pripravili o chleba; ale nie len jeho, lež tak rečeno všetkých nás: vtedy môžeme odpovedať s Izraelitmi v zajatí: Ako budeme vesele spievať v zemi cudzej?“ (A. Kmeť in litt. 25/IX. 907.)

*

„… lebo tyranov nič netrápi tak, ako keď prenasledovaní a potlačovaní prestanú plakať a začnú sa smiať.“ (A. Kmeť in litt. 14. III. 903.)

*

„Nejdem vám (maďarónskym kňazom) zlorečiť za urážky, nadávky a krivdy, čo ste mne, a vôbec slovenským kňazom a ľudu učinili. Prosím vás, prosím, zastaňte, vráťte sa z tej cesty… Skrze vás spáchané krivdy na Slovákoch pre tú našu slovenčinu už do neba volajú, a že ešte neprichádza na vás pomsta Božia, privlastňujem len tomu, že Pán prijíma vzdychy a prosby slovenských kňazov za ich ľud obetované. Prijíma bôle naše, prijíma obetu sĺz a pút. Ó, Bože, príjmi strádanie a žalosti preháňaných kaplánov. Príjmi hlad a chudobu zaznávaných duchovných. Príjmi ochotu slov. kňazov, ktorí ti chcú všetko na oltár položiť, česť svoju, imanie svoje, svobodu svoju, život svoj za svoj národ, za spásu jeho, a nakloň ľudu tvojmu odrodilých duchovných a spas služobníkov tvojich, dúfajúcich v teba. Spas národ svoj!“ („Lúčenie“ str. 55.)[193]

*

„… prestal som od istého času veriť, žeby sa smerodajné kruhy zaujaly katol. Slovákov, lebo viem z vlastnej zkúsenosti, čo slov. katol. kňazi môžu očakávať od tých, čo Slovákom prekonizujú biskupov, notorných vrahov slov slovenskej reči a národnosti. Keď som sa pred dakoľko rokmi požaloval sv. Otcovi… môj list dal sv. Otec osv. p. biskupovi Párvymu, a ten odložil si ho do diec. archívu in perpetuam rei memoriam… a nechal ma tam, kde už 37 rokov psotím…“ (Št. Mišík in litt. 16. VIII. 911.)

*

„A pri tom všetkom v nás nenie iného, len tej najväčšej úcty a lásky k učeniu Kristovmu, najsilnejšej vôle poslúchať najvyššiu hlavu cirkve, prehĺbiť v ľudu slovenskom rozumnú katol. vieru a tým najkresťanskejším i najužitočnejším spôsobom, bez trúb a bubnov slúžiť vlasti. Iného cieľa a úmysľa nemáme, a že ho nemáme videť dostatočne z toho, že za našu prácu trpíme unižovania, pohanenia, prenasledovania, chudobu i biedu; tak že môžeme hovoriť so sv. Ambrosom: „Na príklade mučenníkov naučili sme sa veriť Kristu, naučili sme sa v potupách hľadať život večný, naučili sme sa nebáť smrti. (Sermo O. de Natali Ss. Octavii et Soc.) Kto iné tvrdí o nás, ten nám utŕha a dopúšťa sa veci podlej.“ (Osvald: „Priateľské slovo“, str. 15.)

*

„… Také… pády stávajú sa, že pobožní veriaci, čo do kostola chodia, spoveď nezameškajú, nielen ostrými a ľahko srozumitelnými narážkami, ale aj menami označení, ba že sa im na najsvätejšom mieste, v spovedeľnici, ubližuje preto, že chcú slovenčinu… mohol by ich aj sto menovať… a ani vlas na hlave sa (im) neskrívil!“ („Lúčenie“ 53.)

*

„Druhá stanica (kam bol k vôli maďarskej politike preložený) bola Šoporňa. Tu na údaj notárov a slúžneho popustila vrchnosť, trebárs sám farár vyznať musel, že v cirk. ohľade bezvadne som účinkoval… Šiel som i z tadiaľ…“ (Št. Ravas in litt. 18. XI. 906.)

*

„Mňa prenasledovali dosť. Nie tak cirk. vrchnosť ako polická a cirkevná len k vôli politickej mňa už dvakráť preložila. Prvýkráť som bol v Krupej, kde ma školský dekan nie u primáša, lež u ministra vnútra udal. Ten tú vec predložil cirk. vrchnosti. Bolo vyšetrovanie. Relátia tak chválna i so strany farára i so strany vyšetrujúceho dekana (nie toho udavača) i veriacich bola poslaná, že… No ale za 1/4 roka som predsa išiel.“ (Št. Ravas in litt. 18. XI. 906.)

*

„Bende žiada sľuby od kňazov, že nebudú pracovať za slov. národnosť. Keď Buday neprisľúbil mu odnárodniť sa, dišponoval ho do Bošáce, kaplánka tak ťažká, kde musí zhynúť človek-kňaz, ktorý už 4 roky krv chrchľal. Že B. skutočne je na pľúca tak slabý, to biskup vie…“ (Fr. R. Osvald in litt. 18. II. 901.)

*

„Nám ľahostajné je padnúť na večný sňah, alebo na horúci piesok. Dosť nám, keď máme čo jesť a čím sa odievať. Ale sverený nám ľud vychováme a postavíme ho na piedestál hodnosti ľudskej a kresťanskej…“ (Otvorený list spisš. kňazov k bisk. Árvymu) — (Ľud. Nov. I. VII. 31.)

*

„… A dnes čo vidíme?

Sú celé široké kraje a veliké obce, kde takí ľudia, ktorí v svojom živote nikdy nevynechali návštevy kostola, ba chodili na služby Božie v pľušti a v mraze 5-6 kilometrov — dnes vzdorovite vyhýbajú chrámom, deti svoje nedávajú (kňazom) krstiť, mŕtvych nedávajú pochovávať kňazom, o kňazoch a biskupoch potupne hovoria, neveria im a nedávajú na modlenie. Znášajú prenasledovanie, pokuty peňažné a s akousi hrdosťou idú sedeť do žalárov. Kňazov nezdravia, nestýkajú sa s nimi, na svetlo vynášajú všetky poklesky vyplývajúce z celibátu — čo dosiaľ ukrýval ľud v tajnosti, shovievavosti a ospravedlňoval to krehkosťou ľudskou. Biskupom vypisujú listy plné urážok a vyhrážania, posielajú im krvou písané listy, hroziac im smrťou násilnou, bitím, dynamitom, dýkou… Preklínajú ich nenávisť k ľudu a vyčítajú im všetky špatnosti ľudské; zhýralý život, mamonárstvo, pýchu, surovosť a krivdu páchanú. Biskupi neodvážia sa ísť birmovať, fary navštevovať — tak veliké je rozhorčenie proti hierarchii…“ (Slov. Obzor I. 16.)

*

„Pán minister vnútorných záležitostí poslal primášovi soznam všetkých panslávskych kňazov v arcibiskupstve. Primáš aspoň tak povedal veľkošuranskérnu kaplánovi, ktorého vraj tiež našiel v sozname.“ (R. Osvald in litt. X./I. 85.)

*

„Neslýchané surovosti sa páchajú na slov. ľude i v samých kostoloch, aj s kazateľníc, a právo prírody mnohí ubíjajú zaobalení do mena Božieho. Bože, Bože, čo z toho povstane! Mnoho súženia, mnoho pohoršenia!… A Vás, duchovní, ktorí do svíň, hoviad nadávate veriacim s kazateľnice, ktorí vykrikujete menovite na bojovníkov slovenskej pravdy, ktorí na Slovákov choleru voláte, do Ruska, do Ameriky ich posielate za to, že bojujú za materčinu, za tú našu slovenčinu, za právo ľudu, úpenlive vás prosím, vytriezvite z opilstva šovinismu. Dosť je ľudí, čo do kostola nechodia a svoje spovede neodbavujú. Za nimi choďte a neurážajte tých, ktorí k vám prichádzajú.“ („Lúčenie“ str. 55.)

*

„Nedivím sa pessimismu Medveckého; veď i my sme v ňom! My sme Maccabei, ktorí všetci zahynieme, ale dobojovať musíme!“ (A. Kmeť in litt. 24/X. 902.)

*

„Má náš ľud biskupov? — Nemá!!! — Má naše hnetenie tlumočníka neohroženého, — ako ho malo židovské v Egypte, Mojžiša? Alebo len to nenie krivda a hriech, čo sa nám deje?“ (A. Kmeť in litt. F. Kab. III. 10. 87.)

VII. Následky šovinismu na cirkevný život

„Vziať národu jeho reč, či to neni toľko, ako pretrhnúť všetky tie nitky, ktorými je národ upútaný na princípy mravné? Vnúťte národu cudziu reč a uvidíte, že s prchajúcou rečou materinskou mizne vrúcnosť náboženských predstáv, mravov, obyčajov.“ (A. Rojko: Otcovský hlas.)

*

„I cirkev stala do služby maďarisácie. Žiaľ pozreť na výchovu teologov, z ktorých majú byť „duchovní otcovia ľudu“. Posmech, hanba a pohoršenie, keď počuť ich kázať, ak len jeden-druhý necvičil sa súkromne po kútoch (ovšem s nebezpečenstvom, že ho preto cirk. vrchnosť vyhodí zo seminára). Učenosťou i príkladným životom vynikajúci roduverní kňazia neprídu ku slušnému postaveniu. Nie Bohu sa klaňať, nie cirkvi slúžiť majú, ale maďarizácii.“ (Nápor-Odpor, str. 106.)

*

Keby nebola r. 1848 vypukla nešťastná maď. revolúcia, bol by Štefan Závodník iste celé Slovensko znovuzrodil a oslobodil z nákazy pálenečného moru. Pod revolúciou totiž žralo sa a pilo, ako by súdny deň bol nastal a v r. 1867 ešte lepšie tiekla žranica, keď prišlo do módy pijatikou a kortešovaním hlasy sbierať. Proti tomuto osudnému zloriadu privolali trenčianskí národovci-kňazi missionárov, Redemptoristov z Moravy, ktorým sa podarilo za krátky čas tisíce ľudu získať do Ruženca a k sľubu úplného, alebo čiastočného zrieknutia sa pálenky. Židia a jejich priatelia — stoliční páni — dotiaľ sliedili k ministrovi Tiszovi, kým tento nivočiteľ slov. kultúrnych ústavov, missie nezakázal a Redemptoristov ako buričov z krajiny nevypovedal. Tisíce ľudu vyprevádzalo svojich osvietiteľov na železnicu veľkým nárekom a požehnávaním rozlúčiac sa s nimi. (J. Kutlík, Kronika dejepisná, str. 145.)

*

„Na ponosu židovských krčmárov, že oni nemôžu daň platiť, lebo že sú krčmy prázdne, dňa 12. novembra r. 1875 zrušil minister Tisza v trenčianskej stolici blahodarne účinkujúci spolok miernosti „Sv. Ruženca“ zo „štátnych záujmov“. Spolok tento mal vyše 40.000 údov. („Nápor-Odpor“, str. 64.)

*

Spišský biskup Párvy pri assistencii početných kňazov a v prítomnosti zbožného zástupu slovenských veriacich, dňa 27. augusta r.… od oltára v kostole na Hybiach oslavoval „maďarského Heineho“ Balassu, spevcu modlárstva ženského tela, oslavovateľa a páchateľa cudzoložství, chýrneho frajerkára, úbijcu, krvelačného trýzniteľa ľudu slovenského, pred ktorým sa kedysi triasly celé stolice, ktorý v hýrivosti svojej dal palicovať svojich slovenských poddaných — a odovzdával kosti tyrana zbožnej úcte potomstva trýznených a pohoršovaných dedov.

*

„Pod titulom ľudomilstva, ochrany sirôt, už v júli 1874 úradne odvádzali zástupy slov. detí, siroty-nesiroty z trenčianskej stolice (teda boly to skoro výlučne katolícke deti [J. Podhradský]) na maďarské (a kalvinské) Dolniaky. Chudobným rodičom nahovorili, že ako im oni jejích deti opatria, že budú z ních páni… kde sľuby nepomohly, tam upotrebili násilia, žandárskych bodákov. Odvážali ich železnicou ciaškované, ako ciaškujú hovädá. A na tých Dolniakoch rozdali ich na trhu jednotlivcom za učňov, za pastierikov a pod. S ktorými tam surovo zaobchodili, tie pešo zutekali domov pozdĺž železničnej čiary. A to opakovalo sa za pár rokov. Slovenské časopisy ostro karhaly tento obchod z ľudským mäsom. Neskôr dokázalo sa, že akcia táto cieľom pomaďarčenia slov. dietok, bola finančne podporovaná shora.“

Dňa 6. nov. 1887 odviezli zase 170 katolíckych detí medzi Kalvínov na Dolniaky. Mnohé deti boly rodičom násilne odobrané. Tiež aj v r. 1888 odviedli odtialto 85 „sirôt“, teraz už aj 12 — 15 ročné dievčatá, proti vôli rodičov. Aj z nitrianskych katolíckych krajov, od Žabokriek a Veľ. Topolčian odviedli v sept. r. 1892 pod rozl. skvelými sľubami slovenské „siroty“. Deti už z Nitry chceli utiect domov, ale maďarizátorskí hajčiari ich nepustili. Odviezli ich od Hódmezővášárhelyu, kde si ich ľudia na trhu bez ohľadu na rôznosť náboženskú rozobrali. Malé deti musely konať ťažké práce; mnohé zutekaly svojim „dobrodincom“ a 30 prišlo ich 19. sept. do svojho rodiska. Aj v Liptove v Lužnej zobrali vyše 20 katol. dietok; pohon viedol tamojší zlopovestný farár Rovder.

Konečne ústredný výbor maďarizačnej „Femky“ uznal, že deti boly u Kalvínov beznábožensky vychovávané, že boly veľmi zle opatrené, že odtiaľ utekaly, že chceli ich pomaďarčiť. I osvedčili sa, že to musí už prestať. („Nápor-Odpor“, str. 87.)

*

Novovysvätený kňaz Adalbert Androvič, kým bol klerikom, ani slova slovenského nechcel preriecť, bár mal rodičov pôvodom Slovákov, ale pri Ostrihome čiastočne pomaďarčených. On v semináre nenávidel slovenské slovo. Idúc na prvú svoju stanicu, čistoslovenskú Beňuš, s plačom ta cestoval, nevediac, čo si on tam medzi rýdzimi slovenskými veriacimi počne? (Ústne sdelenie J. Smydu.)

*

„Ako nemecká omša ponemčila a poluteránčila Slovanov polabských, tak maďarský katekismus, maďarský spev a kázeň v kostole pomaďarčí a viery otcovskej pozbaví Slovákov v Uhorsku.“ (Poďme za Ním! str. 62.)

*

„Voči takémuto konaniu cirkve nebolo by postaviť štúdium v percentách, ako s postupovaním maďarizácie hynie nábožnosť (rastie beťarismus) a hynie obyvateľstvo i dľa počtu (o hynutí na majetku netreba už ani hovoriť,) lebo rastie prostitúcia a odháňanie plodu.“ (O. 5/XI. 901.)

VIII. Slováci a Rím

„Je to velikého významu, aby sa spasiteľné spisy uverejňovaly a široko ďaleko rozširovaly…“ píše oslávený Lev XIII. (Enc. 15. febr. 1883.) „To je všetko dobre, svätý Otče; ale ty azda nevedel si, že môžu byť i slovensky písané katolícke spisy… a ty si ešte nevedel, že tie písať, tie odporúčať a rozširovať znamená u gener. víkára osv. p. biskupa b.-bystrického hriech, ktorý prikladného kňaza, velikého dobrodinca dietok, od samého biskupa uznanú dobrú dušu, robí panslávom, vlastizradcom, t. j. človekom nebezpečným, ktorého má sa chrániť každý kresťan, ktorého treba zahnať z mesta do hôr.“ (Viď Katol. Nov. č. 6. Dopis: Z Krupiny.) (Osv.: Priateľské slovo, str. 14.)

*

„Ale ani s tou famoznou „inštrukciou“ nenie nám bárs poslúžené, a škoda bolo forsírovat jej uverejnenie. Rím teda zrejme naddržuje maďarizácii, keď zakazuje kázať maďarsky, kým nenie ľud náležite zmaďarizovaný. Nezaslúžilo by to aspoň konštatovanie so žialom s našej strany?! Aestimati sumus sicut oves occisionis. My sme mustra, ktorú treba vyrezať, dľa Ríma šetrne, dľa Pešti nešetrne.“ (A. Kmeť in litt. 20. XI. 97.)

*

„Nedávno písal som… aká je to anomalia, že apoštoli podkýňali sa na Slovanov; sv. Pavel napísal (I. Thess. 1. 8.), že zo Saloník rozniesla sa viera po Macedonii a Acháji tak, že mu netreba viac kázať: ale len nemáme príkladu, žeby cirkev bola poctila a zastala tých pravoverných Slovanov, a voľakde ich len bola postavila k boku Židom, Grékom a Rimanom, ale zahrňovala ich len pod široký klobúk „barbarov“. Keby apoštoli boli započali uctievať Slovanov, teraz inak stálo by Slovanstvo! Teraz sú na tapéte Macedonci, a ako bolo by na čase predstaviť historicky, čo sú oni cirkvi, čo vzdelanosti… A teraz píšuc kázeň na Nepoškvr. Počatie P. Marie a preberajúc knihu Ester, prídem na to, že Aman, ten nešťastný Aman, bol macedončan! Voľakedy nebilo mi to do očí, ale teraz, a po takýchto reflexiách, dotklo sa ma to nepríjemne. Ak, reku, Aman bol Slovan (mohol síce byť i Grék): pozri jeho nešťastnú slovanskú politiku proti Židom o babylonskom zajatí! Prichytro, priďaleko dal sa strhnúť k pomste a zaplatil to šibenicou. Opravdivé Kosovo Pole pre neho! Výrok na vyničenie židovstva odvolaný a deň za sviatok úradne vyhlásený. Prečítaj len posledniu (16.) kap. knihy Ester, listinu odvolávajúcu, ktorú istotne žid komponoval, a obdivuj raffineriu židovskú už vtedy. Ako vychválil seba a ako sa pomstili! To bolo pred aspoň 3.000 rokmi; a kde sú teraz! Všade majú prsty, a všade zaplatí Slovanstvo!

Človek sa len rozžiali a roztúži pri všetkom. Všade sme slabí a nedostatoční a ťarbaví, alebo práve zradní proti vlastnej krvi. A všade ženieme nepriateľom vodu na mlyn, a v svoj prospech nevieme ničoho vykonať…“ (A. Kmeť in litt. 9. XII. 903.)

*

Pápežskému nunciovi do Viedne písal Kmeť v komitíve k brožúrke „Die Magy. Staatsidee, Kirche u. Nationalitäten“, že slov. katolíctvo je nesmierne zanedbané a ohlúpené, takže tých hrubých a surových priestupkov najviac pochádza od katolíkov, ktorí nemajú ani citu, takže luterána sedliaka prirovnajúc ku katolíkovi, musíme rátať ku intelligencii.

*

Nečakáme, aby sa sv. Otec zamiešal do politiky našich maďarisátorov a ukázal im, aké nespravedlivé a hriešne sú jejich zámery, keď potlačujú našu reč v školách a úradoch, lebo vieme, žeby tak kázal hluchým ušiam.

*

My chceme a žiadame len, aby šialenou maďarizáciou nášho ľudu netrpelo škodu náboženstvo a dobré mravy Slovákov uhorských, ktorí majú právo očakávať od svojich biskupov, kňazov a učiteľov, aby im ukazovali cestu spasenia prostriedkom svojej slovenskej reči a šetrili ich národné zvláštnosti aspoň s takou nežnosťou, akou šetria ich katol. missionári u domorodých obyvateľov Indie, Činy, Afriky atď.… (Št. Mišík in litt. VII. 28. 91.)

IX. Naša obrana

„A keby sme sa nemiernili!

… A čo, keď by sme sa chceli postaviť na nekresťanské, ba cele pohanské stanovisko takých Havránov a Bubicsov!“ (A. Kmeť in litt. 9. V. 902.)

*

„Hrešíme, že sa tak ťažko vzmužujeme pravdu povedať. Či prví kresťania báli sa konsistóriumu?… My počúvame vždy len strachopúdov a krviplachov.“ (O. in litt. 12/XII. 96.)

*

„Ten „Murmur Gracorum“ a môj návrh na akciu, ktorou pozbavila by sa bola maďarizácia aspoň tej podpory, ktorú má od cirkve: mohly predsa nám osožiť, keby boly prijaté bývaly. Vtedy ešte dalo sa biskupom píliť do svedomia, dnes už nie; sami sme si vina.“ (A. Kmeť in litt. 19. II. 903.)

*

„Boj náš priostruje sa a každým dňom presviedčam sa o tom, že škoda bolo neprijať i v „N. N.“ nepokračovať v napádaní biskupov a kňazov (slov. národu krivdiacich), kým to ešte mohlo osožiť… Nunciatúra bola by nám tiež dobré služby konala, keby sme ju boli s času na čas informovali. Vyslanstvo k pápežovi svojho času taktiež.“ (A. Kmeť in litt. 4/IV. 902.)

*

F. Kabinu odsúdil na 3 mesiace a peňažnú pokutu preto, že pomenoval duchovným zbojstvom, keď vacovský biskup nakladal kňazom, aby katolicismus učili po maďarsky a maďarčili v kostole. (Do O. 16. 903.)

*

„Maďari, ako zkusujeme, utvoria si práve takého boha, a také kresťanstvo, akého boha mali židia, ktorý všetko mimo svojich miláčkov nenávidel; od nich aj urážky ztrpel; a také bolo i ich náboženstvo. Nedá sa to zatajiť ten orientalismus (Perský šach „kráľ kráľov“; Čína „stred sveta“ atď.) ani v našich biskupoch! Oni sú teraz vyvoleným národom božím!“ (A. Kmeť in litt. XI. 20. 900.)



[191] Dnešný baňskobystrický kanonik, povestný Ján Havrán.

[192] Udalosti bohužiaľ dokazujú, že Spolok Sv. Vojtecha vedel aj pri zjavnej nepriazni maďarských biskupov úkolu svojmu dostáť v dňoch národno-cirkevného útisku, ale prinavrátením sa slobody, mladšia generácia slovenských katolíckych pracovníkov udržať ho nevie.

[193] Bohužiaľ dnes už nejeden zabúda na utrpené krivdy a z ľudskej vášne vedel by sa spriahnuť s niekdajšími krivditeľmi proti vlastným bratom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.