ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cirkevné imanie je nielen patrimonium pauperum, ale patrimortium cleri, je společným dedictvom katolíkov po naších otcoch. Cirkevný majetok na Slovensku je drahým dedictvom veškerenstva katolíkov na Slovensku. Až takto hľadiac naň, chápeme jeho veliký význam, jeho velikú cenu pri nás kňazov i laikov katolíkov všetkých. A dokiaľ a v akej miere budeme si vedieť zbudiť i udržať živý záujem všetkých katolíkov na Slovensku bez rozdielu národnej stavovskej a politickej príslušnosti, o toto naše, opakujem, spoločné dedictvo, nik nás oň nebude môcť pripraviť. A keď sa z nútneho riešenia ťažkých sociálnych nesrovnalostí naše cirk. majetky nebudú môcť vytiahnuť, podstatu, jadro týchto objektov budeme si vedieť uhájiť. Ovšem len jednotnou a silnou vôľou všetkých.

V tomto ohľade musíme počítať na triezvy smyseľ všetkých vážnych československých štátnikov, akokoľvek by oni voči katolicizmu boli naladení. Veď cirk. majetok bol i bude vždy najtrpelivejší, najpoddanejší predmet odanenia, bol pokladničkou často posledným útočišťom každého štátu v dobe mimoriadnej potreby a je nepopierateľne najvýdatnejším kultúrnym i charitatívnym zdrojom v každom národe.

Ovšem nemožno zatajiť aj niektoré momenty, ktoré sa na strane zásadných odporcov našich často nadhadzujú. Že vraj cirk. majetky sú mrtvou rukou — akoby nesvedčily o životodarnej ich sile na stá sirotíncov, útulieň, internátov, nemocníc a početných kultúrnych ústavov, ktoré sa z nich založili i udržujú. Že pochádzajú z prevažnej čiastky z konfiškátov bojovníkov za slobodu národa. Výtka táto jestli má akési čiastočne oprávnenie mimo Slovenska, o cirk. majetkoch katolíckych na Slovensku toto tvrdiť môže len historický ignorant. Dejiny reformácie a protireformácie na Slovensku nesú v tomto ohľade práve opačné konklúzie, ako je to v Čechách. U nás nekatolíci ako sa z katolíctva dobrovoľne vylúčili, sobrali si velikú čiastku cirk. imania so sebou a nebolo by spravodlivé, aby sa s nami na jeho vtedy podstatne stenčených pozostatkoch či prostredne (cestou štátnej konfiškácie,) či bezprostredne znovu deliť chceli. Katolícke cirk. majetky na Slovensku sú tie, na ktorých sa naše ťažké sociálne problemy v najideálnejšom smysle riešiť môžu. Na nich nachádza nielen z nášho slovenského rodu pochádzajúce kňažstvo, tento každým vážnym politikom cenený kultúrny faktor, lež aj maloroľník, poľnohospodársky robotník, nezriedka aj fabrický delník a štátom neangažovaná učená trieda svoju výživu a svoju životnú postať (dlhoroční prenájomníci, úradníctvo, sluhovstvo), tieto plnily a plnia najvernejšie svoje aprovizačné povinnosti voči štátu i občianstvu; tieto majetky vydržujú na stá nemajetných študentov z ľudu, usnadňujú preťaženým štátom znášať ich kultúrne výdavky, dávajú chlieb státisícom, pestujú umenie a vedu. A jestli v minulosti mohlo sa právom vytýkať nepriateľský cit držiteľov týchto majetkov a ich úradnictva voči všetkému, čo bolo slovenské, dnes majetky tieto v rukách elementov svrchovane štátotvorných sú a budú neoceniteľným zdrojom našej štátnej konsolidácie, miernenia sociálnych protív, zdrojom národnej kultúry.

Toľkoto pre mimostojacích; ale musíme prehovoriť vážne slovo aj k nášmu velebnému kňažstvu o tejto delikátnej, ale nezodpovednými elementami tak ľahkomyseľne, nie-li nesvedomíte na tapet vyhadzovanej otázke. A tu ľutovať musíme, že neni nám možno v rámci jedneho článku vyčerpať túto nesmierne komplikovanú otázku. Myslím tu na otázku: či sa koncentrovanie správy na ich cirk. veľkostatkoch a z nich plynúcich dôchodkov v jedine velikej „Náboženskej Matici rím. katolíkov na Slovensku“ smelo a malo previesť pri našom štátnom prevrate?

Iné je pravda stanovisko práva; iné je stanovisko užitočností a stanovisko kategorickej nutnosti ratovať v danom momente to, čo sa dá, tak ako je to v rozhodnej chvíli najúčelnejšie, ako to bolo včas štátneho prevratu a za ním nasledujúcom pohnutom čase jedine možné. Tisícročné hranice sa zmenily; tisícročná štátna sústava praskla — tu nebolo možno pridŕžať sa meravo litery a toho pohodlného quieta non movere. Rozhodný moment a z neho pochádzajúci stupňovaný cit dejinnej zodpovednosti za cirkevné diela na Slovensku zrodily riešenie, ktoré bolo v daných okolnostiach jedine možné, ale ktoré sa naskrze neprotiví duchu cirkevnej legislatúry a jej vodčej myšlienky: zachovať cirk. majetok cieľom cirkevným. A nestalo sa tu nič iného.

Ale postavme si otázku takto: čoby sa bolo stalo, keby sa tak nebolo stalo?

Predstavme si pád, žeby „Centrálna Komissia pre správu r.-kat. cirk. veľkostatkov na Slovensku“ na pokyn viacerých svedomitých katol. kňazov pri jednohlasnom, vtedy súhlase so všetkými roduvernými kňazmi, bez akéhokoľvek odporu alebo protestu kompetentných cirkevných faktorov (najdpp. biskupov tu i v cudzozemsku meškajúcich, gen. vikárov, kapituľ, apošt. Nunciatúry viedeňskej atď. atď) nariadením vlády nebola sa ujala správy týchto majetkov, aké by to bolo malo následky? Čo by sa bolo s týmito veľkostatkami a čo z cirkevnými ustanovizňami a s celým cirk. životom na Slovensku stalo?

1. Nik nebude popierať, že cirk. veľkostatky, ich dosavádna hospodárska metoda, ich úradníctvo nepožívaly zvláštnej priazne ani za maďarskej éry; dnes staly sa červeným súknom, ba terčom roztrpčených nápadov Slováka-Neslováka. Štát sám s právom videl v nich a ich úradníctve ohrozovanie štátnej existencie, prameň sociálneho vrenia, bázu irredentistických a partizánskych agitácií, objekty z ohľadu národnohospodárstva i aprovizácie nie dosť produktívne. Nábehy k prevzatiu ich do bezprostrednej správy štátnej boly, sú i budú stále; — zodpovedá to duchu času a tak je to viac menej na celom svete. Kto by bol býval vstave tomuto prúdu odolať? Ktoré cirkevné forum by mohlo tu počítať na úspech? No dnes iminentné nebezpečie sekularizácie je zažehnané. Teda: čoby sa bolo stalo, keby sa to tak nebolo stalo? Príklad vratislavských cirk. majetkov tu hovorí jasne.

2. Vidíme, kam doráža sociálne hnutie i žízeň ľudu za pôdou najsilnejšie. Kde oprávnenejšia nádej zachrániť to, čo vôbec zachrániť možno, aby sa celá hospodárska báza nášho cirk. života nezrútila?

3. Kto by bol spravoval majetky tieto? Biskupi, ktorí pre ich šovinistickú minulosť, pre ich neblahú účasť vo válke, pre ich neustávajúce pletichy proti tvoriacemu, ba už aj proti utvorenému štátu vyvolali proti sebe najostrejšiu reakciu a ktorí následkom toho už aj v záujme utíšenia tejto proticirkevnej reakcie a zamedzenia konečného utvorenia ích prestížu, museli byť odstránení prv, nežby ich prítomnosťou zapričinily úplný rozvrat cirk. života na Slovensku? Biskupskí, poťažne kapituľskí vikári, prípadne samé kapitule ich mali spravovať? Páni, z ktorých veľká čiastka ešte aj dnes čaká na návrat Maďarov a preporadiť sa nevie, a ktorí zväčša ani svoje panstvá riadne spravovať nevedia? Aké boly ich styky s rozhodujúcimi kruhmi? Aká popularita na dol? Aká garancia ich lojálnosti — bez ktorej nemožno dnes u nás cirkvi prospeť?

4. Dosavádny sbor úradnícky mal ich manipulovať ďalej? Mal sotrvať ďalej k pohoršeniu celého sveta ten vyssávací, korrupčný systém „magyarvirtšaftu“, kde užívatelia státisíc jutrových najlepších pôd žily len z nešetrného káciana hôr, ktoré nedosádzalí, z predaja dobytka a z renty, a všetok výtažok agrikultúry strovilo úradníctvo? Dobytok biskupský hynul tam od hladu a správcovia chodili na štvorke arabských; zabezpečily si platy okolo 150.000 korún ročne, mimo velikých pobočných, nevypočítateľných dôchodkov a z niekoľko tisíc jutrového humusu odpredalo sa ročíte jeden vagon obilia. Patronátske budovy ošarpané, hospodárske srúcané a páni veľkobeneficiati umierali rad-radom v dlžobách. Možno to bolo tak udržať do dnes? A kto by bol tu previedol očistu? I pri plnej výkonnosti a čestnej snahe nášho apparátu, opierajúceho sa v páde potreby o autoritu i moc štátu — nemožno to bolo ešte do poriadku doviesť. Ale kto by nevidel tu nápravu na celej čiare? Neriady sa zamedzujú, neschopné veľkopanské úradníctvo sa zamieňa, produktivita sa už zvýšila. No neriady stoletia nemožno odstrániť za rok. Len ešte jeden rok nehateného úsilia, et renovabitur facies terrae.

5. Čo by sa bolo stalo, keby sa to tak nebolo stalo? Za predošlého režímu viaceré semináre naše žily na dlh; osobníctvo ordinariátov bolo biedne platené; katol. charitatívne ústavy ledva živorily. Zväčša ľubovoľným odovzdaním cirk. kapitálov do štátnych pôžičiek prišiel katolicizmus na Slovensku temer o celý svoj kapitál, o nábožné základiny, o penzijné fondy kňažstva atď. Kto by bol ratoval naše skoro úplne deposidované mníšky, od hladomoru? Odkiaľ by sa boly kryly mimoriadne cirk. potreby? A menovite: Kto by bol financoval diecezánske potreby biskupství vinou predošlého režimu passívnych? Regulárni zastupitelia k tomu ani odvahy nemali, ani by si neboli k tomu osobovali právo. O príkaze Spasiteľovom: „Alter alterius onera portate“ kanony nemajú dispozicie. Bola by to snáď nariadila Sv. Stolica? Veď do dnes nezasiahla do naších bolestných cirk. pomerov a uznala našu republiku len nedávno. Čo by sa bolo robilo dotedy?

6. Kto by bol plnil početné patronátne povinnosti týchto benefícií? Veď niektorí veľkobeneficiati kryli už pred 15 rokmi patronátne kostoly papierom; iní dali sa pravotiť, aby im zadosťučinili a obnova v poľutovaniahodnom stave sa nachádzajúcich a zväčša od 20 liet neoprávaných cirkevno-patronátnych budov na Slovensku bude stáť okolo 15 milionov. Kanoníci hladujúci odkazujú do Ostrihoma o pomoc a nepomáhajú im; kňazi-penzisti zakladajú si v núdzi periny a hodinky a ich vlastný penzijný fond im nevydajú; mníšky majú kapitál svoj uložený v Ostrihome a nevydajú im na mnohé prosby ani ich vlastné. Toto všetko musí nájsť kdesi zaokrytie. Bolo možné výťažky cirk. veľkostatkov posielať do zahraničia, alebo uschovávať tu a medzitým cirk. osoby a ústavy nechať hladom zhynúť, znemožniť celý cirk. život a dopustiť nenahraditeľné poruchy? Kto si to mohol vziať na svedomie? Kto sa tu mohol merave pridŕžať pravidiel, v ktorých nebolo providované na pomery revolúčne, tak mimoriadne, aké neboly a azda viac ani nebudú? Tu ozaj platilo to „litera est quae occidit, spiritus autem qui vivificat“.