Zlatý fond > Diela > Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku


E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov

IV. Vyššie kňazstvo a veriaci ľud slovenský kedysi a teraz

„Pápežovi Levovi XIII. písal bol istý slovenský roľník list, ktorý keď pápež (v predklade) slziac prečítal slová „nech nás požehnajú, aj našu nešťastnú krajinu“, posledné slová svetlou tužkou podčiarnul. O niekoľko dní ponosoval sa sv. Otec, že biskupi austro-uhorskí sú prinesmelí povedať mu pravdu, a keby ľudu nebolo, on nedozvedel by sa o pravde.“

Položenie slovenských katolíkov v Uhorsku — dobré dva miliony duší — je na najvýš smutné; plné ústrkov, krívd do neba volajúcich a pre cudzinca nepochopiteľných nesrovnalostí. Katolícka cirkev, ktorá je i bola vždy matkou všetkých národov, obhájcom divých kmeňov Afriky i Ameriky — nás slovenských katolíkov ako by ani nepoznala. — Viac než tri štvrtiny Slovákov s neohraničenou láskou a dôverou túli sa ku katolíckej cirkvi, a to prítulnosťou, aká okrem Irčanov a Poliakov nemá páru na svete. A národ tento nezakúsi ani najmenšej lásky a ochrany zo strany svojich vyšších cirkevných vrchností, ako to so žiaľom srdca, verní pravde, nižšie dokazovať prinútení budeme.

Slovákovi bol do nedávna jeho biskup najvyššou po Bohu bytosťou, pred ním kľakal v prach zeme; aby mu vzdal hold úcty, putoval na míle zeme; aby staval mu slávobrány; kľačiac tvoril po uliciach špalier pred prichádzajúcim; nariadenia svojho biskupa, čo bezprostredný výjav vôle Božej považoval za svaté. A jeho kňaz bol mu všetkým: jeho slepo poslúchal, len jemu veril, len na svojho kňaza vedel byť pyšným: len jeho obohacoval. Nábožný Oravec trpel doma biedu pri ovsenom chlebíku, ale kňazi jeho nestačili zaň slúžiť zlatkové omše. Behom 15-20 rokov obetovali chudobní Slováci dobre vyše štyroch milionov korún na výzdobu svojích (ba i cudzích) kostolov, a ťažké tisíce každoročne na iné cirkevné ciele.[26] Či nezasluhoval uznania tento ľud? Či by toľká oddanosť nevynútila v riadnych pomeroch cirkevných v srdciach arcipastierov súcitu, lásky a ochrany?

Ale dnes akoby to už všetko bledlo, chladlo. Tej dôvery už po riedku; úcty k cirkevným vrchnosťam ubúda; ba miestami mení sa toto všetko na vzdor, odboj, hlbokú nenávisť proti cudzorodým biskupom i kňazom. Na niektorých stranách vypisuje im ľud listy plné urážok a výhražiek; posielajú im krvou písané listy, hroziac im bitkou, smrťou, dynamitom. — Preklínajú ich nenávisť k ľudu a vyčitujú im verejne všetky špatnosti ľudské: zhýralý život, mamonárstvo, pýchu, surovosť a krivdu na ľude páchanú.

Biskupi na mnohé miesta, kde ich predtým s najväčšími poctami vítavali, neopovážia sa za desaťročia birmovať, fary navštevovať, aspoň nie bez zbrannej moci žandárov — tak veliké je rozhorčenie medzi inak tichým („holubičím“) ľudom slovenským proti nejednemu z biskupov na Slovensko.

Zaplnilo by iste objemnú knihu vypočítať všetky tie krivdy, ktoré zapríčinily tú poľutovania hodnú premenu. My v prítomnom dielku pousilujeme sa aspoň v krátkosti podať širokej verejnosti tieto príčiny, verne a svedomite dľa pravdy a nepodvratných faktov, roztriediac ich na cirkevné, národno-politické i hospodárske príčiny.

1. Cirkevné príčiny nedôvery medzi hornouhorskými biskupmi a slovenskými katolíkmi

„My báli sme sa slovenského tlačeného slova, že preň niekto zaškúli na nás, a oddali sme svoj ľud luteránom, kalvínom, freimaurerom, ktorí sa teraz dľa svojho spôsobu starajú oň, a aby nás uchlácholili, hovoria: vydávame spisy vlastenecké pre ľud. — Povedzme si radšej „mea culpa“, a uznajúc, že keď nás tešilo „vlastenectvo“, odnímali sme duše Kristu.“ (Fr. R. Osvald in litt. 22. III. 1888.)

1. Účinkovanie a vlastnosti prevažnej väčšiny biskupov akých slovenský ľud od polstoletia za arcipastierov vplyvom maďarskej vlády dostáva, privádzajú ho postupne k presvedčeniu, že už nevidí v svojich biskupoch vysokých hodnostárov cirkevných, ale dôverníkov, ba poslušných sluhov práve panujúcej vlády. Nie predstavených z milosti božej, lež rozkazovateľov z priazne ministerstva. A tu i nechtiac začnú prirovnávať úroveň a kvalitu cirkevných hodnostárov, akí zaujímajú slovenské a zase neslovenské biskupské prestoly a nemôžu nezbadať istý systém, ktorí javí sa vo vypočítavom deklasifikovaní, ubíjaní cirkevného života slovenského.[27] Slovenský ľud prestáva byt už dieťaťom, on číta už viac a rozsudzuje vtipne; sháňajúc sa za chlebom po širokom svete, stýka sa s rozličnými národami, a vnímavý jeho duch vycítil už aj to, akými cestami dostávajú sa títo páni k svojim hodnosťam, ba spomínajú sa už isté záväzky a reverzy, ktoré musia uhorskí biskupi podpisovať, kým ich vláda k vymenovaniu kráľovi predostrie. Či potom takýto odvislí, častokráť po uši zadĺžení mužovia môžu si zachovať k prevádzaniu arcipastierskeho povolania nezbytne potrebnú apoštolskú odvahu, neodvislosť a horlivosť? a nasledovne môžu si s dobrým svedomím nárokovať dôveru svojich veriacich?“[28] Veď biskup Radnai na žiadosť hlavného župana liptovského zakázal kňazom, na pútníckom mieste Staré Hory spovedajúcim, rozhrešiť celú processiu slovensky smýšľajúcich nábožných pútnikov. Klassický to zaiste dôkaz svetáckej vlády v cirkvi. Farár v Cahanovciach nesmel v obci svojej vydržiavať sv. missie preto, lebo dľa biskupovej mienky košickí páni by sa nahnevali, keby do tejto čisto slovenskej obce missionári prišli so slovenskými kázňami.[29]

2. Na slovenské biskupstvá vymenúva maďarská vláda biskupov rodom i výchovou nám cudzích, ktorí po slovensky vôbec nevedia, ako Vaszary, Párvy, Battányi, Baláž, buďto ešte len behom úradovania sa jej chcú ako-tak priučiť, ako Bende, Radnai-Ritthammer,[30] alebo rečou svojich veriacich opovrhujú, v slovenských farnosťach za roky a roky nekážu,[31] nekatechizujú,[32] nebirmujú,[33] nevedia čo sa pre ich veriacich píše; čo ľud číta, ako smýšľa, za čím túži.[34]

3. Do čisto slovenských fár posielajú biskupi častokrát kňazov, reči veriacich neznajúcich.[35] Takí boli a čiastočne sú dr. Steinhofer v Nitr. Ujlaku (arcib. ostr.),[36] Tragor v Söde (bisk. vacovské,) roku 1918 do Starej Haliči (bisk. rožň.,) roku 1908 do Komjatic (arc. ostr.) poslaní kapláni Bliesz v D. Piali, Oltványi v Kolte a mnohí iní. Modrokameňský (bisk. rožň.) farár ku pr. chvastal sa v istej kňazskej spoločnosti, že on ani nevie ani vedeť nechce slovensky, ani nebude sa učiť, nech sa jeho veriaci učia, aby ho porozumeli.[37] Ako sa s touto pohanskou rečou srovnáva 14 hlava listu sv. Pavla tu Korinťanom, a menovite tá výpoveď: „Ďakujem Bohu svojmu, že mluvím rečou všetkých vás. Ale v cirkvi radšej chcem premlúviť päť slov sebe srozumiteľných, aby som i druhých poučil, nežli desaťtisíc slov rečou (neznámou).“ 18 — 19. Tamže istý administrátor len z knihy čítal kázne, z ktorej raz toto vyčítal: „Vidiac to Lot, dal Bohu hlavu (miesto:… ľud, dal Bohu chváľu.) Ba možná je aj takáto kvetnonedeľná vyhláška od oltára: „V pátek bude rekviem za nebohého Krista Pána.“[38] Istý kňaz pýtal čistoslovenskú faru Malý-Báb dľa vlastného soznania len preto, aby ju pomaďarčil; miesto toho však fara poslovenčila jeho.[39] Takí kňazi potom spovedajú slovenských veriacich bez spasiteľného napomenutia a rozhrešujú vozpust bez uloženia skutkov pokánia. — V VI. okrese peštianskom 22,000 slovenských katolíkov nemôže si od ostrihomského primasa vymôcť jedinkého slovenského kňaza, ač cudzozemským Poliakom, počtom značne menším, dali tam osobitný kostol i kňaza. V Čabe (bisk. kaločské) 7.000 katolíckych Slovákov nemá už od rokov slovensky rozumejúceho kňaza. Deje sa to úmyseľne na nevýslovnú škodu viery a mravov.[40] A tak v ľude hynú pochopy náboženské, lebo neni kto by ho naučil zo slovenskej knižky sa modliť; hynie náboženský cit, lebo slávičie náboženské piesne sú ubíjané k vôli trom-štyrom nesrozumiteľným (maďarským) piesňam školských detí a učiteľov. („Lúčenie“ str. 26.)

4. Slovenskú reč vytiskajú zo slovenských kostolov a z katolíckych škôl ľudových (počiatočných). „Nie je dosť našim vp. farárom to, že je reč naša vytvorená zo škôl a úradov, oni ju vytvárajú aj z kostolov a hovoria, že to nerobia preto, akoby reč našu chceli zničiť, ale preto, aby sa Slováci naučili po maďarsky… Či je kostol na to, aby sa v ňom ľudia po maďarsky učili? Cieľ je len, aby Slováci prestali byť Slovákmi. — Kde je ten národ, ktorý by mal dve reči? Budú títo Slováci síce hovoriť dve reči, ale len za nejaký čas… a tak prestanú byť nábožným ľudom slovenským a stanú sa Maďarmi. — Zakiaľ sa to ale stane, mnoho ľudí na duši bude škodu trpeť, a beda mu, kto bude tomu vinen… s maďarskou rečou zjavujú sa už aj maď. mravy: pýcha, zlorečenie, nezachovávanie dní pôstnych, nevera[41] atď. S rečou rodičovskou odhadzuje mládež aj krásny oblek rodičovský, ich obyčaje a náboženský život…“ — Toto sú iste uváženia hodné náhľady istého chudobného remeselníka. („Americké Nár. Noviny“ XII. 1910). Tak sa to deje a dialo v Nových Zámkoch,[42] Balážďarmotách, v Čake, Dágu, Hronskej Novejsi, Kepešde, Kevešde,[43] Kolte, Komjaticách, Kosihách, Kurale, Ohaji, Podlužanoch, Prešporskej Ivánke,[44] Sv. Michale, Šarišápe, Šoporni, Velkom Ölvede, Vráblách, V. Topolčanoch, Žitvaďarmotách, Janikovciach, Krškanoch, D. Piali a v Helembe v arcibisk. ostrihomskom; Pod Brezovou, na Vrútkach, v biskupstve baňskobystrickom: v Podolinci,[45] v spiškom, v Budimire, v Ploskom, v Malovieske v Kostolanoch, v Prešove, Svini a po celom takmer biskupstve košickom; vo Velkosuchej v biskupstve rožňavskom; V Sobranci Perečíne, v bisk. satmárskom; v Mártonvášáre, Prievale, Mlýnkach a na Sántove, v stolnobelohradskom a na premnohých ešte farách po šírom Slovensku. Veď sám primas vrele odporúčal kňazstvu uvádzať maďarské kázne do slovenských kostolov aspoň na deň sv. Štefana. Oproti takému pokračovaniu darmo nariaduje Rím, „… nesmie byť reč o verejných modlitbách, ale nie liturgických, a tým menej o súkromných; ani o kázani slova božieho a kresťanského vyučovania veriacich, ktoré v reči pospolitej, jakú ľud užíva, má sa podávať, ba aj v rozličných rečiach, jestli by jednu všetci dostatočne nerozumeli.“ (Instructio S. Congr. Eppos. et Reg. ad Eppos Hung. dd. 28. Maii 1896.) Na túto rimsku úpravu odvoláva sa 28. okt. 1912 Viedeňský apošt. Nuncius.

5. Slovenskí osadníci a robotníci (delníci) nenachádzajú v cudzích krajoch potrebnej duchovnej opatery zo strany šovinistického kňazstva a k tomu povolaných biskupov. Ľud náš, hnetený neblahými hospodárskymi pomerami, húfne sťahuje sa zo svojej domoviny nielen na polročné poľnohospodárske práce, ale aj za iným zárobkom do väčších miest Uhorska, Rakúska, Pruska, ba aj do Ameriky, ba vypúšťa aj roje stálych osadníkov na Dolniaky, do Slavonie a Bosny. O tieto, vo víre zkazeného sveta o každodenný chlieb ťažko zápasiace katolícke duše nestará sa z povolaných nikto. Vyše 100 tisíc slovenských katolíckych veriacich v Budapešti, bydlisku to primasovom, sotva v jednom okrese z desiatich má akú takú duchovnú opateru. O tisíce katol. Slovákov vo Viedni nestaral sa do nedávno tiež nikto.[46] O mnoho menší počet evanjelických Slovákov má v Pešti svoju milionmi oplývajúcu cirkev a vo Viedni majú riadne pobožnosti slovenské. Aj po Dolniakoch je na stá takýchto väčších-menších slovenských ostrovkov, ale katolíci sú všade na zaplakanie opustení.[47] Určité údaje máme v tomto ohľade z Lučenca (biskupstvo rožňavské)[48] zo Selenči,[49] z Nového Sadu, (arcib. Kaloč.),[50] z Levíc, (arcibisk ostrih.)[51] a z Užhorodu,[52] z Batone a Čanádpaloty (bisk. čanádske).

Na polročné poľnohospodárske práce chodieva náš katolícky ľud vo veľkých húfoch, ale ako sa politické úrady nestarajú o mravné, hygienické, sociálne a kultúrne záujmy týchto státisícov slovenského občianstva, tým menej je postarané o najnútnejšiu duchovnú opateru, nieto o mravnú a kazateľskú stránku tohoto každoročne sa zmáhajúceho pohybu. Tu, po panských majeroch v Mezőhegyesi, u Brašova, V. Varadínu, v Zemplínsku, u Zlatých Moraviec, Levíc, Bučanoch ba i v Čechách a na Morave žije kvet slovenského katolíctva zväčša bez bázne, bez kázne, bez kostola, bez sviatostí, bez poslednej útechy, bez dobrých príkladov v kŕdloch po stá a stá, bez oddelenia pohlavia po barakách, donášajúc odtiaľ zvyk maďarskej kliatby, oplzlých piesní, alkoholismus, pohlavné i očné nemoce, mravnú zpustlosť. Nieto kňaza, ktorý by sa ich zaujal, ich potešil, katechisoval po nedeliach, útechou slova božieho osviežil vyprahlé duše — lebo sú Slováci.

6. Slovenských kňazov i klerikov pre ich vernosť k svojmu rodu preháňajú, odstrkujú, zaznávajú. Preháňanie a stíhanie slovenských kňazov, ich útrapy ako krv nevinného Abela, o pomstu volá k nebesám; kaplána Jozefa Budayho, v tažkej plúcnej chorobe už od štyroch rokov krvou kašlúceho, poslal nitriansky biskup Bende na najobtížnejšiu kaplánku do Bošáce, keďže nechcel sa zriecť svojho slovenského presvedčenia.[53] Podobne aj Ignáca Kojdu biskup Párvy zrovna do predčasného hrobu vohnal.[54]

Fr. Seleckého (baňskobystrický) preložili a v dišposíci nadali mu do panslávov. — K. A. Medveckého, keď ho pre čisto vedeckú, ethnografickú prednášku v Turčianskom Sv. Martine z najlepšej stanice na najbiednejšiu prekladali, pod č. 304/1902 písomne jeho slovenským presvedčením odôvodnily túto dišposíciu.[55] Neskôr, keď sa hlásil na farskú zkúšku (prosynodálku), vyslovil sa predseda sprisahanej zkúšobnej komissie, povestný biskupský vikár Havrán vopred, že patričný „musí na každý pád prepadnúť“; čo aj neslýchaným zkúšobným pokračovaním docielil. — Z tej samej príčiny čo divú zver s miesta na miesto preháňali[56] J. Kojdu, V. Húsku, Št. Ravasa, Fl. Tománeka, Lad. Moyša[57] a mnohých iných. Niektorých zas, ako dra Jehličku, dra Št. Kmeťa, A. Kúdelku a iných večitým prehadzovaním k mlčaniu, poťažne ku zrade svojho presvedčenia donútili. — Pri päťzlatovom mesačnom plate (u nás sluha mal v tom čase aspoň 7 zl. mesačne, mimo stravy) s jednoho konca biskupstva na druhý, protivný koniec, každý štvrť- alebo polroka na svojich trovách sa sťahovať, je už samo v sebe stále mučedelníctvo.[58]

Jako rozdávajú sa u nás fary, s jakou nespravodlivosťou odtískajú zaslúženejších slovenských kňazov, aby fary vôbec, alebo aspoň tie ľudnatejšie, výnosnejšie, pohodlnejšie nedostali, nemá páru v dejinách cirkevných. Ako odtískali najvýtečnejších slovenských kňazov: Fr. Sasínka, Andreja Kmeťa, Štefana Mišíka, dra Dianišku, nešťastlivého Capku a iných mnohých, je odstrašujúcim príkladom, jakej krvežížnivej práce je schopný nekresťanský šovinismus ešte aj u nástupcov apoštolských.[59] — Pre umom, sviatosťou života i cirkevnými zásluhami vynikajúcich kňazov, len a len preto, že sa svojmu slovenskému rodu nezpreneverili, nemajú maďarskí biskupi inakších „fár“, ako sú chýrne psotárky: Teplá, (633 mt nad hladinou mora), Krnišov, Prenčov, Pastúchov, Byksád, Vrbovce (arcib. ostrih.), Mojtýň, (630 mt), Bytčica, Skalité, Ztratená, (bisk. nitr.), Klak, (822 mt), Brehy, Donovaly, (988 mt.), Močiar, (615 mt.), Horná Mičiná, (535 mt.), Bacúrov, (stále tyfusové a zbojnícke miesto, 512 mt.), Kolačkovo,[60] Holló-Lomnica, Pucov, (591 mt.), Erdúdka (tiež tyfusové hniezdo), Hnilec, Haligovce, Chrasť (bisk. spiš.) a Lom (1020 mt.) (biskup. rožň.). Tu pár sto metrov nad morskou hladinou, v krajoch večitých chladov, kde „konec chlebu a začiatok skál“, kde slovenský kňaz mimo hŕbky polodivých Cigáňov, sotva má 50 — 100 katolíckych duší, kde sa mu ani zemiakov na dostač neurodí, kde pre neprístupné cesty a pre raz do týždňa chodiacu poštu ostáva od vonkajšieho sveta osihoteným, — na takýchto brdárkach ostávajú nadaní i zaslúžení slovenskí kňazia, neraz i vedecky vynikajúci, cirkevní spisovatelia cez celé desaťročia bez podpory[61] do nedávna aj bez kongrui len preto, aby sa v každom ohľade zodrali, myšlienkove zakrneli, zapsotili, alebo aby boli oddialení od styku s literárnym a politickým svetom, aby pozbyli všetkého vplyvu na kultúry schopnejšie, širšie vrstvy slovenského ľudu.[62] Pripomenieme tu len spôsob zaplnenia fary nemecko-ľupčianskej (biskup. spišs.), uprázdnenej 10 júla 1908. Biskup vypísal súbeh na 27. augusta. — Právo prezentovania farára prislúcha obecenstvu mestečka, ako patronátu. Od smrti predošlého farára prešlo už viac mesiacov, biskup prihlásivších sa kňazov patronátu nepredostieral. Ľupčania úctive, ale dôrazne v prípisoch na biskupa, a keď to neosožilo, i na Nunciusa a svätého Otca žiadali si predložiť došlé prosby na súbeh. Biskup však miesto odpovede, 4. januára 1909 výpisal na 1. februára nový súbeh s tým odôvodnením, že sa na prvý súbeh žiaden z ohľadu kanonického bezúhonný kňaz neprihlásil. — Pravá príčina bola však tá, že sa súbehu zúčastnili výlučne slovenskí kňazia.[63]

(„Ľud. Nov.“ 5. II. 1909)

Odkedy je vernosť k slovenskému rodu kanonickou chybou kňaza, nevieme. [64]

Uprázdnené fary rozdávajú svojim politickým nohsledom, nezriedka bez predbežného konkurzu obídením starších, zalúženejších, hodnejších kňazov i bez predbežnej farárskej zkúšky, často 1-2 ročným kaplánom. Tak bez konkurzu zaplnil biskup Párvy (na nezákonnú prezentu ružomberského komissára) faru v Ludrovej, biskup Radnai faru vo V. Lovči.

A toto všetko kryjú uh. biskupi pred cirkevnými fórami tou iste neúprimnou obžalobou, že slovenskí kňazia zabúdajú na svoje kňazské povolanie a že im ide nie tak o spásu duší, ale predovšetkým a hlavne o reč, o národnostné štvanice.[65] Celkom inak smýšľal o apoštolskej práci roduverných slovenských kňazov svojich kardinál Ján Šimor, ktorý, súc „rodom Maďar“, slovenských kňazov vedel si ctiť. V Šaštíne, keď bol na birmovnej ceste a tehdajší hl. slúžny Tóth začal v tóste vytýkať, že sa medzi okresným kňazstvom panslavismus rozmáha, vstal Šimor a držal tóst na slovenské kňazstvo okresné: „Nil movemini, sú jeho slová — nič nech vás nemýli, že vás panslávmi menujú neprajníci vaši. Ja som sa presvedčil na vlastné oči, že máte ľud nábožný, oddaný cirkvi a jej pastierom — taký ľud nemôže byť nebezpečný vlasti.“ — Gratulujem Vám k takému ľudu a k tej práci. Pokračujte i na ďalej na tejto ceste; tak horlive a bezžistne vaše unúvanie na vinici Pánovej vždy sa stretne s mojim uznaním.“ Šimor nie žeby bol odtískal, ale slovenským kaplánom zrovna ponúkal svoje fary, keď videl, že starší od magnátskych a štátnych patronov fary nedostávajú. Zaiste pravde úplne zodpovedá aj táto poznámka: „Prečo neni socialismu (červeného) v Skalici, na Búroch, v Gbeloch a všade tam, kde účinkujú slovenskí kňazia? A prečo sa šíri v Stupave, Malackách, Dev. Novej Vsi a všade, kde maďarónska prepiatosť odcudzila slovenský ľud od maď. kňazov. („Ľud. Nov.“ 17. VII. 1908.)

Srdce prerážajúce sú resignácie plné stesky stíhaného slovenského kňaza: „Osud náš na brdárkach je spečatený… Dosť sa naplačem a často želám si byť pod zemou a volám hlasite: otec môj, v tom hlbokom a ďalekom hrobe, či ty vidíš opustenosť syna tvojho? No, čo robiť? — Viera udržuje vo mne ducha. — Život neni hračka. Je mnohokráť surový, krutý: málo radosti v ňom. Nezostáva iné: niesť kríž Kristov a bojovať ďalej, pripravovať sa na smrť…“ (L. Moyš in litt. 19. IV. 1912.)

Podobne strannícko-politickým cieľom držia zvlášte v biskupstvách spišskom a baňskobystrickom značnú čiastku fár nezaplnenú, udržujúc t. zv. administrátorský systém[66] spôsob, ktorý po najnovších cirkevno-právnych premenách Pia X. neni nič iného, ako hriešne zaobchádzanie cirkevných zákonov. Biskup má totižto už dosť voľnú ruku siahnuť na investovaného farára pomocou ním samým menovaných cirk. sudcov — našim biskupom sa ešte aj to máli, aby úplne nehatene mohli vládnuť nad osobou, majetkom, prípadne presvedčením otročených kňazov svojich. — V Spiši behom 4 ročného biskupovania Párvyho bola tretina fár obsadená len administrátormi, v Baňskej Bystrici asi pätina. Ba boly pády, že biskup radšej pripojil faru k súsednej fare, aby nemusel prijať prezentu patronátu. (Brehy v bisk. baňskobystrickom.)

Aj k nejakému cirkevnému vyznačeniu dostane sa výnimečne slovenský kňaz len vtedy, keď sa už protivníci samých seba stydia, a keď už starobou i útrapami sklúčený, do hrobu pozerá. Tak k. pr. Št. Mišíkovi (Spiš) po 30-ročnom psotárení na vyhnanisku hnileckom miesto žiadanej i opätovne prisľúbenej pohodlnejšej fary, alebo potvrdenia za farára, dali — červený pásik. Tak iste po viac než 30-ročnom zahrýzaní sa na teplianskom výstrkove cirk. spisovateľa, Fr. Richarda Osvalda, ktorý náboženskú literatúru slovenskú obohatil vyše sto peknými dielami ktorý, čo redaktor a literát cez polstoletia svojim chrbtom bránil katolícku cirkev proti nepriateľským útokom — keď už prácou zodratý túžil po odpočinku, vymenovali ho za titulárneho farára (!) a cirkevného škôldozorcu. Petra Majera týždňom pred smrťou vyznačili — tiež červeným pásom.

Bolestnú ranu tŕžil si slovenský ľud od svojich arcipastierov aj tým, keď deti slovenských rodičov (bez protekcie) alebo vôbec nie, alebo len z istých politicky spoľahlivejších (= národne mrtvejších) krajov prijímajú do kňazských seminárov. (K. pr. v istom čase z Oravy, z Liptova a zo Skalice vôbec neprijímali roľníckych žiakov do seminárov.)[67] — Jeden z následkov takéhoto pokračovania je nedostatok slovensky rozumejúceho kňazského dorostu. V ostrihomskom semináre — ktorý je povolaný vychovávať kňazov asi pre 300 slovenských fár arcibiskupstva, v mnohých ročníkoch sotva sa nájdu dvaja-traja chovanci, ktorí by slovensky jako-tak hovorili. V biskupstve košickom pri 140 prevažne slovenských, farách roku 1912 ani polovica klerikov sa nenašla, čo by boli mali čo len akú-takú znalosť slovenčiny.[68]

Pre slovensky znejúce meno, pre súkromné cvičenie sa v slovenskej reči, pre slovenský podpis mena, pre vážne dopisovanie si zo známejšími slovenskými kňazmi povyhadzovali na stá klerikov, inak kňazské povolanie dosvedčujúcich. Gašperčíkovi pri odchode zo semenišťa vystavil predstavený Pázmaneumu svedoctvo, že bol „príkladne nábožným a najlepších mravov chovancom.“[69] Príčina vylúčenia: shabali mu dopis od istého slovenského snem. poslanca-kňaza. Z ústredného seminára v Pešti vyhodili roku 1889 najnadanejších bohoslovcov: Andreja Bieleka (neskorej biskupského vikára v Tešíne, v cudzozemsku,) Vladára a P. Rovnianeka. Príčina: podali na predstaveného prosbu, aby mali prístup do zatvorenej slovenskej knižnice tohoto ústavu. („Nápor-odpor.“) — Z baňskobystrického seminára (zvlášť za biskupovania Ipolyi-Stummera) vyhodili pre slovenčinu: Takáča, Babiaka, J. Wágnera, M. Kollára a iných. Z Ostrihomu vyhodení: J. Čársky, Št. Mandík, Kopták a mnohí iní. Chovanca Emerikanumu v Bratislave pre slovenčinu vyhodil a voj. vrchnosti oznámil prepošt Kopernický. Mladík takto očiernený musel ihneď narukovať k vojsku, postavený bol na najnebezpečnejší bod válečnej fronty, kde padol čo mučedelník svojho slov. presvedčenia. Zaiste len nesmiernej oddanosti slovenských mamičiek ku stavu kňazskému čo ďakovať, že sa pri poslednom úradnom popise pre dva millióny slovenských katolíkov aspoň 132 klerikov našlo, ktorí sa dobrovoľne za Slovákov popísali. (Úradný výkaz uh. ministerstva kultu z roku 1911.)

7. Ako predposledný bod našich krívd na poli cirkevnom pripomenieme bezpríkladné zanedbávanie slovenského katolíckeho ľudu zo strany prevažnej väčšiny kláštorníkov na Slovensku žijúcich. (Srv. Monasterologiu Slovenska: tabulka č. IV.)

Na Slovensku jestvuje prítomne asi 52 ženských kláštorov a v nich asi 912 mníšek. Tieto sú ale ľudu slovenskému úplne odcudzené; slovensky z ních máloktorá vie; školskej mládeži slovenčinu zhnusujú, vychovávajúc ju v duchu odrodilstva a národnej nesnášanlivosti, k odhodeniu rodičovského kroja, k nerozumnému popanšteniu sa, čo mnohokráť je základom neskoršieho mravného úpadku týchto dievčat. „Neslobodno slovensky povedovať“ (Nem szabad tótul povedálni) — je hlavným domácim pravidlom týchto kláštorov, ktoré pravidlo nútené sú slovenský predsa slovo vyrieknuvšie deti z pokuty až 100 — 300 kráť odpisovať, prípadne iné zahanbujúce tresty strpieť. „Po slovensky som sa rozprávala“ — je najťažším hriechom (!) z ktorého sa trasúc spovedá takéto v kláštore vychované slovenské dieťa.

Mužských kláštorov jestvuje prítomne na našich krajoch 37, z ktorých však 20 len čiastočne 17 ale vôbec nestarajú sa o slovenských katolíkov. Kláštory tieto majú asi 213 kňazských a 323 svetských údov. — Najznámejšia a slovenskému ľudu najbližšia je rehola Františkánov. Títo mali kedysi samosprávnu slovenskú kustódiu v provincii najsv. Spasiteľa (Salvatoriánskej.) — Z príležitosti zprísnenia (reformy) pápežom Levom XIII. nariadenej, roku 1898 zrušili túto jedinú (výslovne) slovenskú cirkevnú ustanovizeň, slovenské kláštory roztrhali medzi dve maďarské provincie; reholníkov slovenských poprehadzovali z čiastky na maďarské kraje, podrobiac ich predstaveným maďarským, do slovenských kláštorov však poslali početných mníchov, slovenčiny úplne neznalých.[70] — U Piaristov a Milosrdných musí si každý svoje otcovské meno pomaďarčiť a slovensky hovoriacich nenájdeš v ich kláštoroch sotva na ukážku. Ešte aj Jezuiti pečlive sa stránili na Slovensku všetkého, čo by ich nejak v svetle slovenskému ľudu prajnom predstavovalo. (Leda že vydávajú maličký časopis „Posol Božského Srdca“, ktorý však je až prinápadne skromnejší ako nimi vydávaný podobný časopis maďarský.)[71] — Novšie vydávajú v Pešti časopis „Srdce“, je to ale len slabučký preklad z maďarčiny. — K čomu upotrebujú maďarskí magnáti a vyšší kňazi najnovšie do Nitrianskej osadených Školských, Bratov je všeobecne známo. — A taký duch panuje vo všetkých skoro kláštoroch Uhorska.[72][73]

8. Ačpráve slávnej pamäti pápež Lev XIII. v pamätnej enciklike „Grande munus“ dôrazne napomína biskupov slovami: „Aby na Vaše vyzvanie a na Vašu radu po celom svete sv. Cyrill a Metod boli vzývaní“, úradné kruhy cirkevné všemožne prekážajú prirodzenú úctu slovenských katolíkov k tým apoštolským mužom, ktorí naším otcom zažali svetlo pravej viery. Maďari ctia si sv. Štefana, Nemci sv. Bonifáca, utlačení Irčania sv. Patrika, svojich prvozvestovateľov sv. evanjeliuma, len Slovákom ešte aj túto prirodzenú úctu vzdávať bránia práve nástupcovia sv. Metóda.

Na celom Slovensku len dva kostoly sú zasvätené svätému Cyrillovi a Methodovi (Mojtýn a Selce). Biskup Radnai zakázal deň chrámových patrónov v Selciach dľa dosavádneho zvyku zasvätiť sviatočnými službami božími, ale musela sa skoro ráno len tichá omša odslúžiť. Tenže roku 1901 v diecezánskom kalendári (Directorium) v biskupstve čo duplex I. classis dľa pápežského nariadenia svätievaný deň týchto svätých degradoval na duplex a zo dňa 5. júla preložil ho na 7. júla. Biskup Bende z príležitosti cirkevného cenzurovania rukopisu kostolného spevníka Egryho, vyhodil z neho pieseň k sv. Cyrillovi a Metódovi. Jur. Holček už začiatkom XIX. stol. chcel v Hulle (dolný Tekov) postaviť kostol ku cti sv. Cyr. a Met. čo mu však tamejší zemančíci prekazili. (Ústne sdel. J. Ohrivala). Káplnku k ich úcte, ktorú chcel svojim nákladom v rodnej obci v Bzenici vystaviť Andrej Kmeť, cirkevné i svetské úradné kruhy prekazily. Obrazy týchto svätých namaľované na stene káplnky pod zvolenským Ďumbierom dali zatrieť vápnom, a keď podoby predsa vysadly na povrch, až dvanásť razí ich zabielili, kým aj stopa z ních nezmizla. („Slov Ľud. Nov“ 7/VIII. 1914. „Hlasy z kat. missií“ II. 82.)

V Povážskej Bystrici dal farár Pálfi-Havlíček roku 1890 vo farskom kostole od dávna jestvujúce fresko týchto svätcov odstrániť. (I. M in litt 9. VII. 911.) To isté previedol aj farár Gratzer[74] v Lábe. Na Mor. Lieskovom (bisk. nitr.) musel farár sochy sv. prvoapoštolov z hlavného oltára na bočný preložiť, inak mu biskup nechcel vysvätiť nový kostol.

Seminársky predstavený v Spiši vytýkal raz slovenským klerikom, že sa Slováci len za Cyrillom a Metódom šalejú (Ľud. Nov. 5. VI. 908). „Spišskopodhradský farár Zemančík odoprel pokrstiť slovenské dieťa Cyrillom, lebo že je to panslávsky svätý“. (Tamže 2. IV. 909). (V takomto duchu odchovaný „vzdelanec“ potom sa predstavuje: — „Volám sa Krčméry a — žialbohu Cyrill“).

Pod protektorátom biskupského sboru, kňazmi vydávaný časopis „Katholikus Szemle“ surovými nadávkami a obvinami napadol sv. Cyrilla a Methoda. („A szláv kereszténység hazánk területén.“ Ročník 1895). Biskupského zavrátenia sa mu za to nedostalo.[75]

2. Národnopolitické príčiny nedôvery medzi maďarskými biskupmi a slovenskými katolíkmi

„Kto činí si zo záujmov a práva nejakej štátnej existencie zámienku, aby potlačoval národnosť ľudu, aby vypleňoval jeho národné zvláštnosti a snažil sa vyhladiť ho z radu sveráznych národností, ten uráža národné právo tohoto ľudu a dopúšťa sa zločinnej zbury proti poriadku od Boha založenému.“ (Dr. Albán Stöckel: „Kresťanstvo a veliké otázky prítomnosti“.)

Istý hornouhorský biskup pohnutý hlasom svedomia, upravil dotaz na sv. Kongregáciu, či má niečo robiť v záujme maďarizácie a dostal odpoveď, že to nepatrí mezi biskupské povinnosti.

1. Väčšina týchto cudzorodých biskupov prichádza do naších biskupství s úpravou i úmysľom, potlačiť slovenský pohyb a so záväzkom pomaďarčenia slovenských veriacich. Hneď od počiatku prezrádzajú tú najkrajnejšiu neprajnosť, ba až zášť nielen v oči kultúrnym potrebám a snahám, lež aj proti samému slovenskému ľudu.[76] Kedysi kaločský arcibiskup Petačič dal pred svojim kaštielom dvanásť palíc vyťať každému poddanému, ktorý sa opovážil hovoriť po slovensky. Arcibiskup Vaszary, keď bol ako opát Benediktínov vymenovaný za prímasa, pri odobierke z kláštora sa vyslovil, že len preto sa dal nakloniť prijať vysokú hodnosť „aby mohol v úrade svojom jednotu maď. národa tým účinlivejšie pomáhať uskutočniť.“ (Bánffy: „Magy. nemzetiségi politika“ Str. 165.)

Jonáš Záborský, katolícky kňaz a slovenský spisovateľ zaznačil vo svojom životopise z roku 1850, že vo Viedni v tlačiarni Mechitaristov prišiel mu do ruky latinský rukopis. Pozre, a vidí: gravamina (sťažnosti) uhorských biskupov z konferencie ostrihomskej roku l850-ho. Biskupi protestujú proti uvedeniu „nových barbarských jazykov“ do škôl („contra inductionem novarum et barbararum linguarum in instututa literaria“.) To sa týkalo Slovákov. Očakávalo sa vtedy, že viedeňská vláda do škôl na Slovensku uvedie jazyk slovenský. Záborský vedel, že hlavným pôvodcom protestu bol primas Scitovský, preto príležitostne šiel k nemu na poklonu. Chladne vľúdny primas, keď Záborský začal hovoriť o slovenskej reči a literatúre, začal byť netrpelivým. Hromžil i proti jazyku spisovnému. U Slovákov by vraj Gemerčan mal písať po gemersky, Šaryšan po šaryšsky. Na námietku Záborského, že by tak nebol možný ani katekismus, ani len kalendár, nieto spisba a vyššie školy, Scitovský náružive vyskočil, aby povedal Záborský, aké to školy myslí? — Gymnázia! znela odpoveď. — Primas behal po izbe a dupkal, vykrikujúc, že o tom on bude hovoriť s ministrom. On že by chcel videť vládu, ktorá by sa to opovážila! Záborský zarazil sa nad takou bezúzdnou náruživosťou u človeka tak vysoko postaveného…“ (Národ. Nov. 23. III. 912) Fakt tento nám všetko povedal; dosvedčil, čo sa len s velikou obavou a sebazaprením napísať opovážime: že slovenský národ nemal urputnejších nepriateľov svojho národného bytia, ako práve svojich arcipastierov.

Biskup Ž. Bubič v pastierskom liste vyslovuje svoje hlboké poľutovanie nad tým, že ešte značná časť jeho biskupstva hovorí rečou „cudzou“ (t. j. slovenskou). Radnai dupnúl nohou a oboril sa na svojho kňaza Medveckého zarevúc naň: „Ako si sa opovážil Skyčákovu (toho času slovensko-katolického poslanca) návštevu prijať?! — a prehodil ho preto na najhoršiu administratúru, medzi cigáňov. Tenže na uctivý pozdrav svojich slov. ovečiek „Pochválen P. J. Kr.“ — hrdo im odvrkne: „Jó napot“ (Dobrý deň).

Že sa také príklady šíria na dol, nemožno sa pozastaviť. Trnavský farár Halmoš v prešporskom stoličnom shromaždení (dňa 11. IX. 1905) verejne vyslovil, že kto len jednej slovenskej litery napíše, to je pansláv a takého treba spáliť! Farár Madurkay vyhlásil každého katolíckeho kňaza, ktorý slovenskú reč pestuje, za podlého lumpa. (Slov. Týždenník 22. IX. 905.)

Niektorí t. zv. „vlasteneckí“ farári nadávajú slovenskému ľudu zo svätého miesta kazateľní do svíň, hoviad; volajú na Slovákov choleru, posielajú ich do Ruska a Ameriky; sľubujú im šibenice len preto, že si dľa zákonov božích bránia svoju materčinu. V zúrení svojom vriacou lávou nenávisti soptia aj proti svojim roduverným oltárnym bratom — spolukňazom,[77] ktorým čo prašivým vyhýbajú,[78] na nich z kazatelní hromžia, ich u cirkevných ba i u svetských súdoch udávajú,[79] ako to činili arcib. vikár Rajner,[80] farári Janovčik, Ujvári (Zuzkyn) Búrka a iní.[81] Inak svedomití kňazia, nerobia si ani z toho svedomia, slovenských kňazov kde možno aj hmotne oškodiť.[82]

Na birmovke v Zakamenom Kline (bisk. spišské) 8. augusta roku 1910 pri stolovaní na fare, dopočul sa biskup Párvy, že v bočnej izbe, pri ďalekom stole rozpráva sa po slovensky. Zahorel zlobou arcipastier a pozdvihnúc hlas tak, že prekričal celú spoločnosť slovami: „Kto sa to tam opováži slovensky rozprávať? Čo to za poriadok? Niekoľko nezralých štencov prehlušuje mojích najlepších kňazov!“ Pri toaste potom vyháňal, aby sa ztratil z tohoto biskupstva, kto nesúhlasí s ním, by sa pakoval z tejto vlasti, kto sa tu ukrivdeným cíti. On nepopustí zo svojho stanoviska ani za mak. On pôjde započatou cestou (Černová, Lúčky) ďalej. Nech sa nikto nemýli, tu je len on biskupom, nikdo iný. Istý laik, inak maďarského smýšľania sa vyslovil po tomto trápnom výstupe: „Keby som ja takého predstaveného mal, radšej sa obesím!“ (Slov. Ľud. Nov. 19. VIII. 910)[83]

Keď tak námestník krotkých, láskyplných apoštolov, či možno sa pozastaviť na tom, keď si ružomberskí kňazia (Fischer, Arvai a spol.) od kočujúcich maď. herečiek dajú živým obrazom pri všeobecnej veselosti predstaviť, ako žandári do väzenia vedú ich spolukňaza a principála Hlinku. Nemôžno sa už pozastaviť ani nad krvavým výčinom Párvyho kňazov v Černovej, o ktorom tu ani nebudeme obšírnejšie písať.[84]

O jedinom zo súčasných hornouhorských biskupov možno povedať že neni šovinistom, ale aj o ňom máme zprávu: „On nevie pochopiť a precítiť, že nám tu ide o život a smrť, preto našu sebaobranu považuje tiež za nacionálnu zúrivosť; on radikálnejších (?) hlasov nechce pripustiť, jako „Naše Noviny“ (už aj tieto zastavil biskup Radnai!) hlásajú; a to je ako nič. Pri tom sa bojí vlády… Prikázal mi, že slovenské časopisy nesmiem odberať na vlastnú adressu, bo vraj nadžupan vedie protokol o všetkých odberateľoch a mohol by pri mojej dispozícii ťažkosti robiť…“ (N. in litt. II. 27. 910.)

Ozaj divný a veliký dar prozreteľnosti Božej, „že sa toľko kňazov nájde, čo uznajú Slovákom krivdu a právo, a obetovaním vlastného života bojujú zaň. A ubite nás, a nech kňazov slovenských nenie, ľud si povie: všetci sú proti našemu právu a bude s kňazským stavom (totiž s cirkvou) horšie, než zle…“ (Ferd. Juriga 10. okt. l906.)

2. Uhorskí biskupi, ako krajinskí zákonodarci a členovia vyššej snemovne zo samej neprajnosti a obavy pred slovenskými katolíkmi odhlasovali zlopovestný Appoňovský školský zákon. Zákonom týmto spečatený bol osud katolíckeho školstva v niekd. Uhorsku, lebo ich staval pod neobmedzenú moc beznáboženského štátu.[85] Za Ezauovu šošovicu chatrnej štátnej podpory, ktorú by oni z velikých dôchodkov biskupských hravo uhradiť boli mohli a mali, zriekli sa temer všetkej disciplinárnej moci nad katolíckymi učiteľmi. Dokázali naši arcipastieri, že sú v prvom rade Maďarmi, v druhom rade šovinistmi a až potom katolíkmi.[86] Dnes už učitelia, ktorí na katolíckych školách účinkujú, upovedomili si svoju neodvislosť od cirkevných školských vrchností; nepovažujú sa viac za povereníkov sv. cirkve pri katolíckej výchove sverenej im mládeže, ale za úradníkov štátu a duch prevažnej väčšiny „katolíckych“ škôl v ničom nelíši sa od ducha škôl bezkonfessionálnych. Sami katolícki učitelia pracujú na zoštátnení svojich škôl. Organistovstvo a vyučovanie náboženstva zdá sa im byť uponížujúcim zamestnaním; cirkevný spev sa v katolíckych školách len veľmi poriedku, aj to len na zaslepenie očí (zo dva vianočné pochody — valčíky) vyučuje; medzitým „voľná myšlienka“ sriaďuje svoje šíky medzi „katolíckymi učiteľmi“. Takto dogazdúvali maďarskí strážcovia slovenského Siona s pokladmi, ktoré od otcov naších zdelili, na celej čiare katolíckeho života, súc nie pastiermi, ale ubijcami stáda božieho (Srov. Conc. Trid. sess. XIII. c. 1.). „Vziať národu jeho reč, či to neni toľko, ako pretrhnúť všetky tie nitky, ktorými je národ upútaný na princípy mravné? Vnúťte národu cudziu reč a uvidíte, že s prchajúcou rečou materinskou mizne vrúcnosť náboženských predstáv, mravov, obyčajov.“ („Otcovský hlas.“).

Keď v Budapešti zasedala krajinská katolícka školská rada (do ktorej pravda naši biskupi opravdu slovenských mužov nepripustili), jednohlasne vyniesla výrok, že v Uhorsku neni inej katolíckej školy, len maďarskej a nasledovne náukosdeľnou rečou asi 98 %ov katolíckych škôl, ktoré mozoľmi svojimi udržuje si katolícky slovenský ľud, je maďarská. V štátnom učebnom pláne medzi učebnými predmetmi aspoň na papieri stojí reč materinská v učebnom pláne, ktorý vydal biskupský sbor pre naše elementárne školy, predpísaná je už len „národná“ („nemzeti nyelv“) t. j. maďarská reč. Preto v nejednej slovenskej cirkevnej škole učiteľ nevie ani slova slovenského; i nejeden taký učiteľ ba ešte aj kňazkatecheta,[87] okĺka slovenské deti pre vyrieknuté slovo slovenské. V bezprostrednej blízkosti biskupského sídla, vo Vieske (bisk. baňskobystr.) vyzval katolícky učiteľ dňa 17. decembra roku 1906 svojích žiakov (8 — 10 ročné deti slovenských rolníckych rodičov) aby povstanúc a položiac si pravicu na srdce za ním prisahali: „Prisaháme, že sa slovensky shovárať nebudeme, a keď zbadáme, že sa voľaktorý spolužiak slovensky rozpráva, to oznámime pánu učiteľovi. Tak nám pán Boh pomáhaj.“ A tomuto človeku nedostalo sa od cirkevnej vrchnosti žiadneho zavrátenia. (Ústne sdelenie Martina Húsku.)[88]

Pri určovaní vyučovacej reči katolíckych škôl slovenských naši biskupi pousilovali sa vplývať na nerozhodné školské stolice cestou predsedov-farárov, aby v slovenských školách ustanovili maďarčinu na veky za reč naukosdelnú. V biskupstve baňskobystrickom boli kňazia cestou hlavného cirkevného škôldozorcu vyzvaní (pod číslom 447/909), aby pri tom určovaní „konali svoju vlasteneckú povinnosť“, t. j. aby naviedli a prinútili školské stolice, aby svoju školu vyhlásili raz na vždy za maďarskú, čo sa potom už dľa štátnych zákonov premeniť nedalo.[89] Roku 1895 vypísaný bol v školskom úradnom časopise súbeh na katolíckeho učitela a organistu v Zohore (arcb. ostrih.) kde stojí doslovne, že hlavnou úlohou učiteľa v tejto čisto slovenskej obci bude maďarčenie.[90]

Ťažký hriech proti Duchu svätému páchali naši arcipastieri proti slovenským dietkam, keď ím ešte aj katekismus a Otčenáš v materinskej reči odoberali. Veď „aký cieľ má maďarský katekismus a maďarská modlitba pri dietkach rodičov slovenských? Cieľ veru nie náboženský, ale gramatický a politický, a to je nie nič iného, len posmech z náboženstva. Maďarské modlenie slovenských dietok v dome rodičovskom je hriech proti cirkvi. Lebo rodina je cirkev v malom; dľa sv. otcov je stelesnená cirkev. Nuž či je to modlitba, keď deti deklamujú maďarské modlitby, a otec, matka, dietky nikto v dome im nerozumie? V tej slovenskej rodine, kde sa deti modlia po maďarsky, prestáva bohoslužba, vyhynie cirkev, lebo pastier, námestník Kristov (otec) nemôže konať svoj úrad, veď nerozumie modlitbe dietok (Slov. Ľud. Nov. 23. XII. 910.)

Sv. Kongregácia vydala dňa 28. mája 1896 pre uhorských biskupov úpravu, v ktorej (bod 9.) stojí: „Nech biskupi dôrazne (vehementer) napomenú farárov a katechetov, aby veriacim, ktorí maďarskej mluvy neznajú, kresťanské náuky neprednášali v maďarčine prv, než sa dietky túto mluvu dokonále nenaučili. Toto požaduje večné spasenie dietok a všeobecný blahobyt“. (S. C. Ep. et Reg.) Túto nám dosť skúpo merajúcu pápežskú inštrukciu uhorskí biskupi napred mlčaním pominuli, neskôr cestou svojich časopisov („Kresťan“) zrovna odškriepili, a konečne keď ju kňazstvo okresu moravsko-svätojanského sdeliť prosilo, primášska kancellária odeprela ju sdeliť s tým, že sa inštrukcia nižšieho kňazstva netýka. Ba naopak arcibiskup ostrihomský nariadil vyučovanie katekismu v maďarčine roku 1904, baňskobystrický odporúčal to roku 1909. (pod úradným číslom 447). A keď to aj vacovský biskup nariadil, a pravotár F. Kabina pokračovanie toto nazval v novinách „duchovným zbojstvom“, posúdený bol za to pre poburovanie na väzenie.

Už aj uhorská vláda nahliadla neudržateľnosť tohoto stavu, o ktorom apoštolský kedysi biskup Ottokár Prochászka nebál sa svojim spolubiskupom do očú na sneme povedať: „Keď sme za to, aby Maďar po maďarsky odriekal svoj otčenáš, dovoľme aj slovenskému ľudu, aby jeho deti v svojej reči mohli sa modliť otčenáš. Preto žiadam, aby výučba náboženská bola v patričných školách slovenská“. Preto uhorské kráľovské ministerstvo roku 1914 nariadilo, aby sa v ľudových školách náboženstvo vyučovalo v reči materinskej. No v rukách neprajníka aj chlieb mení sa na jedovatú zmyju, a tak bolo aj u baňskobystrického biskupa, Vlka Radnai-Ritthammera, ktorý vo svojom obežníku (č. 1320/1914.) prísno nariadil kňazstvu, aby kdekoľvek by v škole čo len niekoľkých maďarského jazyka žiakov bolo, majú byť títo na každý pád len maďarsky katechizovaní, slovenské ale dietky majú sa aj naďalej maďarsky učiť náboženstvo, alebo aspoň hlavné články a dôležitejšie modlitby musia sa aj po maďarsky naučiť.[91]

Katolícka cirkev snaží sa všade, kam len semeno sv. evanjeliuma zaniesla, vychovať z rodu patričnej národnosti hlásateľov slova božieho. Niekdajší hornouhorskí biskupi však akoby zúmyselne na tom pracovali, aby znemožnili slovenskému ľudu dochovať si kňazov a katolíckych učených mužov zo svojej krve. Veď nielen že sami vyhadzujú — ako sme sa už zmienili — slovenských žiakov a klerikov z učebných ústavov katolíckych, ale vytvárajú chudobné slovenské žiactvo aj z úžitku patričných fundácií a nepodporujú z biskupských dôchodkov slovenské žiactvo. Nitriansky biskup Battyányi ku pr. zastavil obedy štyridsiatim chudobným žiakom z fundácie biskupa Roškoványiho a vyslovil sa pritom, že „kto je chudobný, nech si nedáva deti učiť,“ (ústne sdelenie predstavenej nitrianskeho kláštora mníšok), práve tak, ako aj biskup Vlk Radnai-Ritthammer, ktorý sa pred deputáciou od mesiacov neplatených krupinských katolíckych učiteľov krute osvedčil, že „kto nemá peňazí, nech si neškoluje deti.“ („Korpona és Vidéke.“)

Po takýchto trpkých zkúsenosťach ozaj mnoho ťažkej pravdy obsahuje nasledovná, inak náboženskou rozorvanosťou páchnúca

výpoveď: „Či katolícka cirkev v Uhrách plní svoje kresťanské povinnosti ku slovenskému národu? Nie a nie: Vy: (slovensky smýšľajúci kňazi) čo tak robíte, ste výnimkou: Cirkev katolícka (vlastne jej zastupitelia z milosti nenáboženskej vlády) v celku je vrahom ľudu slovenského a to preto, že ten ľud verí v jej božský pôvod a predstavení cirkve využívajú viery ľudu k svojim osobným, politickým a štátnym prospechom. A ľud pri tom zaostáva a drhne na iných; z jeho mozoľov nejde ani haliera na jeho kultúrne potreby — a cirkve podávajú ruku vrahom slovenského národa k jeho vyhubeniu. — Nuž my máme mlčať na toto všetko? — My máme sa stať spoluvinníkmi? — Ano, keby bolo pár lotrov, napádali by sme len tých, ale dnes s malou výnimkou pár slovenských kňazov, celá cirkev je protislovenská. Východ (Šaryš, Zemplín, Abauj) nám dnes-zajtra práve pomocou autority cirkve zmaďarizujú;[92] konfessionálne školy už dnes tak hubia naše deti, ako štátne. Kam že tak zajdeme? (Dr. V. Š. in litt. 12. V. 1903).

3. Biskupi proti slovenskej katolíckej spisbe (tlači, literatúre)

„Slovenskí katolíci nemajú čo očakávať od baňskobystrického biskupa“. (Výpoveď patričného biskupského sekretára pred katol. redaktorom Krajňákom.)

Hornouhorskí biskupi pracujú akoby schválne na tom, aby katolíckeho novinárstva pre ľud slovenský vôbec nebolo a tak prepúšťajú toto veledôležité pole inovercom a nevercom. Na prvé počutie zdá sa byt tento výrok neuveriteľným,[93] práve tak, ako neuveriteľný je fakt, že kdekoľvek sa dosaváď slovenskí katolíci a ích roduverní kňazia zjavili na poli žurnalistiky, biskupi prekážali ím konzekventne.[94] Aby sme pomlčali smutné deje katolíckej žurnalistiky slovenskej z čias dávnejších, spomenieme len v rýdzom katolíckom duchu cez pol stoletie vychodivšie „Katolícke Noviny“. Tento jediný svojho času v slovenskej reči pre katolícky ľud vydávaný časopis nepodával iné, len cirkevné a mravno-poučné články — a vzdor tomu si ho naši biskupi nepovšimli, ho nepodporovali, neodporúčali, ba jako košický biskup Bubič, zrovna zakazovali a knieža-prímas Šimor verejne soznal, že o ních ani vedomosti nemá.[95] Ba predsa všimli si ích tak, že vtedajší prímašský sekretár Černoch v časopise „Magyar Állam“ verejne pochválil svojho pána tým, že redaktor „Katolíckych Novín“ v odmenu svojej dlhoročnej činnosti na poli katolíckej spisby obdržal faru, kde sa mu ani zemiakov na dostač neurodí.[96] Akonáhle sa časopis tento promenil na politický, biskupi zbadali ho hneď, a začali proti nemu pracovať napred udávaním ho u krajinských súdov (ako sme to o biskupovi Rajnerovi už napísali), neskôr zabránením kňazom viesť redakciu, potom rozkazom, aby složili názov „Katolícke“, a konečne vyhlásili časopis za proticirkevný a nevlastenecký a z kazateľníc zakázali jeho čítanie. Urobili to údajne preto, lebo časopis napádal niektorých ľudu slovenskému krivdu činiacich biskupov a kňazov.[97] My nechceme sa pripojiť ku mienke istého žurnalistu, že uh. biskupi preto vyhlásili časopisy slovenské za nekatolícke, aby mohli pre svoju maďarskú tlač shrabnúť ofery slovenského ľudu na katolícku tlač, ale odtlačíme uváženia hodné dôvody za neplatnosť oného biskupského zákazu, aké uviedol istý katolícky kňaz: 1) Neplatný je zákaz tento preto, alebo čo sa u Maďarov považuje za cnosť, to nemôže byť u Slovákov hriech, totižto pridržanie sa svojho materinského jazyka. 2) Keď už tieto noviny zakázali, mali sa postarať o iný duševný pokrm pre dva milliony slovenských katolíkov. V protinárodnom duchu cudzincami vydávaný a redigovaný „Kresťan“[98] sú predsa neni pokrmom svojským, lež uspávačkou, národno-kultúrnou otravou pre Slovákov. 3) V politických veciach biskupi nemôžu predpisovať tú alebo inú politickú stranu veriacim. 4) Zákaz je na základe jednostrannej žaloby nespravodlive vynesený. Redaktori neboli vypočutí; biskupi: Vaszary, Párvy, Batthány, Csáky, Baláš čo rodení Maďari slovíčka slovenského nerozumeli, noviny tie nečítali. 5) Zákaz tento vynútili politickí odporníci strany slovenskej: maďarskí ľudáci (Št. Rakovský) spojení so židmi a zednármi (koalícia) z čisto stranníckych záujmov. 6) Pochádza od biskupov liberálnych, ktorí z počiatku aj maďarskú ludovú stranu prenasledovali, ktorí aj pri t. zv. odkrstoch a čiastočne (Vaszary) aj pri zavedení civilného sobášu stáli na stanovisku proticirkevnom a ktorí sami najvýdatnejšie podporujú maď. židovsko-liberálnu tlač, a ktorí z protislovenskej zášti zamlčali a neposlúchli nariadenie pápeža Leva XIII. o vyučovaní katekismu v reči materinskej. Konečne 7) zákaz merá nerovnou mierou, lebo keďže zpomedzi sto a sto inorečových, cirkví nepriateľských časopisov nezakázali ani jeden, jediný orgán slovenských katolíkov zakázali.[99] Ináčej tie tak zvané katolícke časopisy ducha maďarského neraz plné sú najsurovejších nadávaní na katolíckych kňazov. Tak „Kresťan“ (v čísle z 21. okt. 1911) nazval zásluhyplného farára (10.000 ružomberských katolíkov.) vagabundom; a čo popísal ten istý časopis a s ním maďarské vraj katolícke (kňazmi redigované) časopisy „Alkotmány“[100] „Esztergom“ (orgán primasov) „Nagyszombati Hetilap“ o najplodnejšom katolíckom spisovateľovi a historikovi Fr. V. Sasinkovi, o farárovi poslancovi J. Richterovi, o prepoštovi-poslancovi A. Rudnaymu a iných verejne účinkujúcich kňazoch, to nám nedovoluje odtlačiť náš katolícky cirkevný duch. Tu však páni biskupi zabudli zakročiť v záujme vážnosti stavu kňazského. Tak ďaleko sa „Slov. Ľudové Noviny“ za maďarskej éry nikdy nepustily.

Pod protektorátom a naddozorom sboru uhorských biskupov stojací slovenský cirkevno-literárny „Spolok svätého Vojtecha“[101] za dlhé roky nemohol si vyprosiť od biskupov slovenských diecéz kňaza k stálemu vedeniu spolku; spolkové vydania neodporúčajú svojim veriacim; ba sú i takí, čo najpokornejší hold a výraz synovskej pokory bez odvety, akoby tým urazení prijímajú. O hmotnej podpore spolku tohoto, ktorý dľa slov kardinála Šimora koná za ních apoštolskú prácu medzi slovenským ľudom — ani spomienky. Ba svätiaci biskup Boltizár sa bol vyslovil, že Spolok sv. Vojtecha „netreba zrušiť, keď že ten aj sám od seba zdochne“. (A. Kmeť in litt. 13. XI. 903). Tak sa chovala proti tomuto jedinému literárnemu spolku slovenských katolíkov aj prevažná väčšina kňazstva.[102] Spolok a jeho knihy veriacim neodporúčali, áno miestami zrovna odvádzali ľud od spolku, tak že sú ešte aj teraz celé kraje, kde ľud o tomto prepotrebnom a bohumilom spolku ani nechyroval.[103]

Ako vydania tohoto spolku, tak ani iné slovenské cirkevné spisy a knihy — česť ozaj nepatrným výnimkám — v biskupských obežníkoch ani inak neodporúčajú, ba košický biskup Ocskay zakázal svojho času rozširovať medzi ľudom Andraščíkov „Pálenečný šenk“ (Záborský: Faustiáda). Za to každá, čo aká chatrná knižočka v maďarskej (ba ešte aj nemeckej) reči písaná, nachádza touto cestou v kraji slovenskom ocenenia a výdatnej reklamy.[104]

Katolícka literatúra slovenská postavená bola pod výnimečné pravidlá a cirkevno-policajný dozor. Cenzurovanie kníh slovenských zo strany cirkevných vrchností dialo sa s patrnou politickou (protislovenskou) tendenciou. Ešte aj svätovojtešský kalendár musel byť cenzurovaný, čo pri inorečových vydaniach v Uhorsku bolo niečo neslýchaného a následkom čoho sa tento rýdzokatolíckeho ducha kalendár na knižný trh len oneskorene medzi všetkými slov. kalendármi posledný dostaval a tak rozšíriť nemohol.[105] Baňskobystrický biskup cenzurujúc knihu „Život Ježiša Krista“, pozastavil sa nad výrazmi v predmluve: „milá slovenčina“ a „náš Sušil“.[106] Biskup Bende ale zo Spevníka Egryho rozkázal vynechať piesne k sv. Cyrilovi a Metodovi. Ten istý nedovolil vytlačiť pod jeho cenzúru predostretý rukopis diela Martina Húsku proti civilnému manželstvu s tým odôvodnením, že „teraz (v čase cirkevnopolitických bojov) neslobodno vláde (liberálnej) ťažkosti robiť.“ (M. Húska v pozostalých rukopisoch). Pri takomto duchu ťažko, ba niekedy zrovna nemožno bolo slovenským katolíkom plniť rozkaz Lva XIII.: „zlým spisom dobré spisy treba protipostaviť“. Veď už ani tie modlitebné knižky nenachádzali milosti u našich biskupov len pre to, že sú slovenské. Z biskupstva zlopovestného Bubiča objednal si istý kaplán rozličné slovenské modlitebné knižky. Drahšie z ních nazpäť posielajúc, poznamenal: „Chudobní filialisti si drahšie knižky zadovážiť nevládzu, v meste ale, kde už maďarčenie dosť pekne pokročilo, slovenskú modlitebnú knižku predať nemôžem, ale ani nesmiem…“[107]

Ešte aj pomocou modlitebných knižiek oberali našu mládež o vzácny dar boží, reč materinskú, ako to urobil katolícky kňaz Marschal, keď s arcibiskupským odobrením vydal maďarsko-slovenskú modlitebnú knižku „Nábožné vlastenectvo“ pre slovenské deti. V predmluve hovorí tento streštenec, že kto sa modlieva maďarsky, lepšie činí, lebo že aj sv. Štefan žiadal, aby sme sa tak modlievali. Vydanie toto považované bolo vtedy za najväčší cirkevnoliterárny škandál. Podobnú modlitebnú(?) knižku ponúkal aj maď. svätoštefanský spolok a maďarizačný spolok „Femka“ rozdáva ich slovenským deťom na tisíce výtiskov.

Uh. biskupi na spôsob tajných policajtov dozerali na odberateľov slovenských časopisov. Kňazom zrovna zakázali ích odoberať; písať do ních považovali za najhrubší prečin. Tak ku K. A. Medveckému vyslal biskup Ritthammer-Radnai dekana Janovského, aby ho úradne vypočul, či drží a číta slovenské časopisy.

Maďarskí katolíci (bez pritiahnutia vedúcich mužov slovenských) sriadili si spolok na podporu katolíckej tlače. Na tento spolok nariadil uhorský biskupský sbor od roku 1911 každoročne vydržiavať sa majúce kostolné ofery, tiež aj iné sbierky. Ofery tieto dľa úradného výkazu menovaného spolku vyniesly len roku 1912 asi 16.300 korún. Dľa spoľahlivého prameňa delily sa ofery tie, ktoré zo slovenských krajov došly na troje. Jedna tretina pridelená bola výlučne na podporu maďarských časopisov, dve tretiny však delil akýsi užší výbor (ovšem zas len neslovenský) dľa svojho najlepšieho zdania, medzi slovenskými nepolitickými novinami.[108] My slovenskí katolíci sme tak chudobní, že nemáme spôsobu inojazyčné spisy napomáhať. Na našu katolícku tlač nedojde nám inokiaď ani haliera, leda z predplatkov slovenskej chudoby, kým maďarská katolícka tlač registruje desaťtisícové podpory biskupov, a to aj slovenských diecéz, výlučne na maďarskú tlač. Akým právom sa teda utrhovala tá tretina slovenských obetí na maďarskú tlač? A potom, prečo sa ostatok len nepolitickým slovenským časopisom dával, keďže sa prevažná väčšina príjmov oného spolku na politické maďarské časopisy obracala? My radi priznáme, že maďarská žurnalistika mala o mnoho početnejších nepriateľov, nežli naša slovenská, preto musela mať aj značnejšie hmotné prostriedky. Ale prečo by mala všetka smotánka len do mora neslovenského tiecť? A či Slovákom netreba ničoho na poli politiky? Aj slovenský katolicismus a to v slovenskom rúchu musí už dnes tuho meč tasiť proti nepriateľom katolíctva. Či snáď neslaný-nemastný „Kresťan“ dovedie spojiť všetkých slovenských katolíkov do svojích šíkov? Prečo teda sa nám utrhuje i z tej skromnej biedy, ktorú si katolícki Slováci krvopotne naskladajú? (Slov. Ľud. Nov. 17. mája. 1912).

Umlčať slovenské slovo, znemožniť slovensko-kresťanskú literatúru a kultúru, čoby ako osožila cirkvi medzi Slovákmi, to bol cieľ rozpúšťania cirkevno-literárnych škôl slovenských na kňazských seminároch, aké jestvovaly vo viedeňskom Pázmáneume, na ústrednom semeništi peštianskom, v Ostrihome, v Baňskej Bystrici a v Nitre. Ich knižnice a písomnosti seminárski predstavení na rozkaz patričných biskupov zhabali, ba v Baňskej Bystrici vandalským činom čiastočne aj spálili.[109] Budúcim duchovným otcom dvoch millionov slovenských katolíkov nedovolili, neposkytli možnosti naučiť sa slušne po slovensky; prekážali oboznámiť sa s ích literatúrou.[110] Fundáciu niekdajšieho biskupského vikára Tomáša Červeňa, venovanú na odmenenie klerikov, ktorí by sa najlepšie vycvičil v reči slovenskej k svojmu budúcemu úkolu medzi slovenskými veriacimi, proti jasnému určeniu fundátora upotrebúvali maď. seminárski predstavení na plat hlavného duktora. Správca nitranského seminára sa vyslovil, že sa radšej zriekne svojho úradu, akoby dovolil, že by sa tam slovenská reč mala vyučovať. (L. 22. VIII. 1913). Už roku 1867 horko sa sťažuje slovenský katolícky časopis „Slovesnosť“, píšuc, že sa po kat. seminároch chovancom za hriech počituje, keď sa v slovenčine súkromne vzdelávajú.[111] Anglicky, taliansky, cigánsky sa učiť bola tam vec dovolená, ale slovensky podozrivá. Nielen neznalosť reči, ale aj istý odpor sa vlieval do sŕdc mladých levitov. Nič tak nežobre u dvier semenišťa, ako reč ľudu veriaceho. Len dva razy v roku má miesto v jedálni, keď sa cvičia v kázaní. Kto počul tie rozličné výrazy, krkolomné giksery výkvetu kazateľského, nie od smiechu, ale od žialu sa pukal. „Prečo že sa páni predstavení nepostarajú, aby ten ubohý klerik bol napomenutý na chybné výrazy, na často neslušnú výmluvnosť. Prečo neodmeňujú tých klerikov, ktorí najumnejšie kážu slovensky? Či nám to azda môže štát zazlievať? Vtedy prečo to nezazlieva svojim dr. Pechányovi, Gerö Guričanovi a Samovi Czambelovi?…“ (M. Bajor in litt. I. nov. 1912).

Medzi hlbokonábožným a vzdelania chtivým ľudom slovenským by pri dobroprajnosti vyššieho a zaujatosti nižšieho kňazstva povstať mohlo množstvo katolíckych vzdelavateľských spolkov: katolíckych kruhov, spolkov katolíckej mládeže, robotníckej mládeže, robotníckych spolkov. No bez tejto zaujatosti a dobroprajnosti musíme ich skoro len na prstoch spočítať. Neprajnosť k tlačenému, alebo verejne vyslovenému slovu slovenskému, strach pred slovenskou kultúrou ohrožoval, ubíjal aj kde-tu jestvujúce katol. spolky. Veď k. pr. biskup Bende zakázal Petrovi Tomkuljakovi založiť Ceciliánsky spolok, cielom zveľadenia zanedbaného kostolného spevu medzi Slovákmi.[112] Ale maď. spolok ceciliánsky pod záštitou bisk. sboru chcel zaviesť i v nemaďarských kostoloch Uhorska jednotný spevník. Nápevy sú ovšem z maďarského spevníka, a osnova preložená do slovenčiny. Cieľ je pripraviť cestu zmaďarčeniu kostolného spevu, lebo ako nám to predmluva predvádza, maďarskí organistovia budú z prvu na maď. nápev slovenský text spievať, ktorý neskôr nezbadane zamenia maďarským. Možno si domysleť, čo by bola znamenala táto novota aj so stanoviska umeleckého.

Kedysi spravodlivejšie smýšľajúci biskup Ottokár Prochászka a kanonik Giesswein otvorene uznali, že v krajine svätoštefanskej nemožno prevádzať kresťanskú politiku bez pritiahnutia nemaďarských národností — a predsa čo zakúsila politická reprezentácia katolícka nemaďarských národností? V uhorskom parlamente zasedalo stále a zasedá do 20 — 25 katolíckych kňazov-poslancov, ktorým — až na nepatrné výnimky — žiaden z biskupov nebránil poslanectvo prijať. Veď boli by to nútení prekaziť v prvom rade s programom liberálnym (vtedy ostro proticirkevným) proti katol. kňazovi, vyvolenému kanonikovi, spustlému kňazovi J. Markosovi, slobodnozednárstvom obviňovanému a židmi volenému farárovi Hockovi — ale nezakazovali im.[113] S katolíckym programom vystupujúci maďarskí kňazia (ako k. pr. Zelenyák, dr. Wildfeuer) si biskupských zákazov nevšimli a urobili to beztrestne. Tohoto práva použili naši biskupi v celej svojej prísnosti výlučne proti poslancom, poťažne kandidátom-kňazom slovenským, aby znemožnili reprezentáciu slovensko-katolíckych záujmov aj na uhorskom sneme. Čo vytrpeli slovenskí katol. kňazia-poslanci a kandidáti od naších biskupov, čo v katolíckej literárnej práci zošedivelý Martin Kollár, ktorému odopreli administrátora a v Pešti ani Omšu slúžiť nedovolili, čo Ferdinand Juriga, dr. Jehlička, čo kresťansko-sociálny kandidát dr. Kmeťko, K. A. Medvecký[114] a menovite Michal Bajor, ktorého pre jeho slovenskú kandidatúru biskup Párvy suspendoval a vyhnal z biskupstva prv, než by si bol našiel biskupa, ktorý by ho bol prijal a dľa cirk. kánonov zaopatril — to len sám Boh vie, ktorý iste spočítal slzy a zaznačil krivdy ubitých kňazov i o prirodzených zástupcov olúpených voličov. Slovenskí katolíci s právom žalovali sa na nerovnú mieru, akou merali im biskupy aj pri povolení kňazom kandidatúry na snem.

Vzdor všetkým prekážkam podarilo sa slovenským katolíkom vyvoliť si troch katolíckych kňazov, o ktorých trefne poznamenal Andrej Kmeť: „Bolo treba tých troch kňazských poslancov, aby sa ukázala celá zúrivosť cirkve úradnej proti slovenčine.“ (In litt. 31. VI. 91).

Čo vytrpel Andrej Hlinka, Cvinček, Závodský,[115] a iní kňazia, že zasadzovali sa za zvolenie slovenských kandidátov, a K. A. Medvecký len za to, že ho raz slovensko-katolícky poslanec Fr. Skyčák navštívil, čo iní slovenskí dejatelia — o tom by sa dala celá kniha popísať.[116] Zastrašiť, znemožniť, ubiť, oškodiť, dľa možnosti i do cirkevných, alebo svetských priestupkov zapliesť, o dobré meno pripraviť roduverných kňazov, na tom svorne pracovali mnohí biskupi s korumpovanou administráciou svetskou.[117]

Prestúpením štvrtého božieho príkazu nahovárali, ba aj nútili slovenských klerikov a kňazov, aby zahodiac svoje starootcovské slovenské priezviská, pomaďarčili si ich.[118] K tomuto svodný príklad dali práve dvaja baňskobystrickí biskupi, z ktorých Ipolyi volal sa kedysi Stummer, Farkas (Vlk) Radnai ale Wolfgang Ritthammer. Pod tlakom takých príkladov, nahovárania, ba v nejednom páde aj nútenia pomaďarčili si premnohí kňazia slovenského pôvodu svoje poctivé otcovské mená: Gašparík (na Gerlei), Konštant Kniha (na Könyvesi Szilárda), Horňák (na Halmoš), Hromada (na Halmi), Kňazovický (na Pap), Kuchárik (na Körci), Loh (na Cserei), Miklušica (na Miklósi), Sulimanec (na Szirmai), Wolf (na Farkas), Zorvan (na Kárpáty),[119] Zuzkyn (na Ujvári) a početní iní. V niektorých pádoch vieme určite, že biskup baňskobystrický, ba aj košický zrovna nútili kňazov svojich k takejto národnej apostazii.[120] (Menami môžeme poslúžiť.)[121] Pri podobnom terrore neni div, že inak dosť spravodlivý prímas Šimor povedal raz, že z novovysvätených pätnástich kňazov pôvodu slovenského len štyria sa priznali, že vedia po slovensky. Piateho on sám prichytil že vie; ostatní však urputne tajili znalosť rodného jazyka svojho.[122] Podobné chytanie Slovákov dialo sa aj v semináre košickom, k. pr. roku 1912 ani polovica klerikov nevedela ani ako-tak po slovensky.[123]

Biskupi, sediaci na prestoloch slovenských diecéz, ochotne prijímali vodcovstvo, predsedníctvo v spolkoch maďarizačných, teda nás Slovákov o našu národnú kultúru pripraviť sa usilujúcich. Slovenskí katolíci, keď už nemohli sa tešiť priazne svojich arcipastierov ku kultúrnym dielam slovenským, žiadali by od nich aspoň spravedlivú nestrannosť v tomto národovražedlnom boji, a tu na čele takýchto nepriateľských spolkov vidí čo predsedov biskupov Juraja Částku, Ipolyi-Stummera, i Radnai-Ritthammera. Spolky tieto boly inštitúciami kultúrpolicajnými; ich cieľ nebol šíriť medzi Slovákmi kultúru, lež práve udúšať, upchávať pramene slovenskej osvety. Za nespravedlive maďarskou vládou zhabané základiny Matice Slovenskej vydával tento spolok liché knižočky a v protislovenskom duchu biedne redigované časopisy, ktorých hlavným cieľom bolo vytískať roduvernú slovenskú tlač z chalúp slovenských a zaštepiť slov. ľudu to mylné povedomie, že je on nie Slovákom, ale „Uher“, to jest Maďar, že v tejto vlasti len maďarská reč je oprávnená; jeho materčina ale predstavuje sa mu čo nepotrebná handra, ktorú mu čím skorej odhodiť, zabudnúť treba, že všetcí pestovatelia slovenčiny sú nebezpeční vlastizradcovia, buričia. Proti týmto zvelebuje sa odrodilstvo, oslavujú sa odštepenci, zradcovia slovenského rodu. Na takto zneužívaných matičných peniazoch prischla krv neslýchanej krivdy, páchanej na slovenskom rode; za tento peniaz kupujú moderní farizeovia „pole hrnčiarovo“ t. j. národnú smrť, alebo aspoň bezgramotnosť slovenskému rodu. Na tomto konfiškáte, na tomto kultúrnom lupe sedí biskup ľudu slovenského a chystá takto hrob najväčšiemu daru božiemu, materinskej reči svojich ovečiek. Nikde v katolíckom svete biskupi nehrali takýto smutný zástoj, a bolo by nám slovenským katolíkom do zúfania, keby sa nenašlo spôsobu odstrániť tento hanebný stav, toto ukrutné vyzývania slovenských katolíkov, jaké nemohlo nevzbudiť najsilnejšiu reakciu.

Podobné zámery sledovala aj zlopovestná „Femka“, v ktorej vývodili sami slobodní zednári. Predsa ostrihomský arcibiskupský obežník (ročník 1909 strana 170 — 171) odporúča ho vrele kňazstvu a nariaďuje, aby vo všetkých katolíckych školách (slovenských) vydržiavaná bola školská slávnosť so vstupným 20-30 halierovým. Čistý výnos má sa odovzdať tomuto k vyhubeniu slovenčiny účinkujúcemu spolku. Biskup Bende radšej išiel na shromaždenie tohoto zednárstvom silne páchnuceho spolku, ako na súčasne vydržiavaný sjazd katolícky, na ktorom zúčastnenie sa diecezánskeho biskupa na isté predpokladali. Biskup Radnai-Ritthammer telegraficky pozdravil a božie požehnanie prosil na shromaždenie Femky. Údom tohoto zlopovestného spolku bol aj biskup gróf Batthány, a len následkom osobných urážiek, akých sa mu dostalo v tomto spolku, vystúpil z neho.

Pod protektorátom uhorských biskupov odvádzané boly (výlučne) katolícke deti slovenské na maďarskokalvínske Dolniaky, aby sa tam vlialy do maďarstva. Tento neslýchaný kultúrny zločin počali prevádzať od roku 1874 z Trenčianska: Chudobným rodičom nahovorili, ako im ich deti opatria, že budú z ních páni… Kde sľuby nepomohly, tam upotrebili násilia, žandárskych bodákov. Odvážali ích železnicou čiaškované, ako čiaškujú hovädá. A na Dolniakoch rozdali ich na trhu jednotlivcom za učňov, pastierikov a pod. S ktorými tam surovo zaobchodili, tie preto zutekaly domov pozdlž železničnej čiary. Tento prvý raz odviezli 400 slovenských detí. — Dňa 6. nov. 1887 odviezli zase 190 katolíckych detí medzi kalvínov. Mnohé deti boly rodičom násilne odňaté. — Tiež roku 1888 odviedli 86 „sirôt“, teraz už aj 12 — 15-ročné dievčatá, proti vôli rodičov, z ktorých viaceré navrátily sa domov zhanobené, telesne i duševne znivočené. Z nitranských katolíckych krajov, od Žabokriek a V. Topolčian odviedli v septembri roku 1892 pod rozličnými sľubami 144 slovenských „sirôt“. Deti už z Nitry chceli utiecť domov, ale hajčiari ich nepustili. Odviezli ich do Hódmezővásárheľu, kde si ich ľudia na trhu, bez ohľadu na rôznosť náboženskú rozobrali. Malé deti musely konať ťažké práce; mnohé zutekaly svojim „dobrodincom“ a tridsať prišlo ich 19. septembra do svojho rodiska. Z Liptovskej Lužnej sobrali tiež vyše 20 katolíckych detí. Pohon viedol tamejši zlopovestný farár Rovder. — A to opakovalo sa za viac rokov. Slovenské časopisy plamennými slovami protestovaly proti tomuto prelievaniu krve a nekultúrnemu obchodu s nevinným ľudským mäsom; rozumie sa, že výstražné hlasy odoznely na darmo. Neskôr dokázalo sa, že akcia táto bola finančne podporovaná s hora.[124] Už nenadarmo sa mal biskup Ipolyi-Stummer vysloviť: „Radšej mám zlorečiaceho Maďara, ako modliaceho sa Slováka“ („Inkább akarok káromkodó magyart, mint imádkozó tótot.)“ Ústne sdelenie praeláta Michala Hýroša r. 1891).

Keď by iné nie, tak už sám tento fakt, už či ozaj našimi biskupmi činne podporovaný, či v záujme náboženstva a ľudskosti neprekazený, bol v stave slovenských katolíkov na veky odcudziť maďarským biskupom a maďarónskym kňazom.

Cudzorodí biskupi vynakladali celú váhu svojich cirkevných hodností a všetky prostriedky, jaké im cirkevné majetky poskytovaly k cieľom politiky, ktorá nám siahala na národný život.

„Uhorskí biskupi ako nástupcovia apoštolov, kniežatá cirkve sú dľa kuriálneho štítu, creatura papae; ako veľmoži krajinskí, štátnici, diplomati, dôverníci parlamentárnej vlády sú zase creaturae vlády. Toto dvojité a často inkompatibilné postavenie prinucuje biskupov, že celkom opačne, než sv. Peter musia povedať kňazom svojim, keď pred bránou svätyne títo prosia o almužnu: Quod Petrus habuit (charisma curationum) non est mihi, quod antem habeo (aurum et argentum) hoc tibi do. To jest: „Čím vládol sv. Peter (t. j. dar divotvorného liečenia) to nemám, čo ale mám zlato, striebro hodnosti, to ti dám.“ („Podme za Ním!“ Str. 73.)

Na Východe Slovenska býva do 200,000 Slovákov, takmer výlučne katolíkov. Týchto od pňa národa slovenského odštiepiť, odcudziť, kultúrne osihotiť a takto k úplnému pohltnutiu obkľučujúcim maďarským živlom pripraviť, to bol konzekventne sledovaný zámer biskupov košických. Už roku 1869 zaviedol biskup Perger do košických škôl i do katedrálneho chrámu maďarčinu a do dedinských škôl svojho biskupstva uvádzal ju čo náukosdelnú reč neostúpne, v čom pokračovali ovšem aj jeho nástupcovia. Zpomedzi týchto vynikal v zúrivom šovinizme zo správcu kniežacieho panstva za biskupa menovaný Žigmund Bubics, muž bez ducha kňazského. Úradný jeho životopisec (kňaz) temer v každom riadku vyzdvihuje maďarčiacu tendenciu každého kroka jeho zlopovestného biskupovanía. „Z každého riadka jeho vlasteneckých pastierskych listov vycítiť môžeme, jako sa mu trasie duša vrelou túžbou čím skôrej k víťazstvu priviesť právo maďarčiny, aby sa národ stal skôr (rečou) jednotným“, rozumej: aby svojich slovenských veriacich pripravil o reč a národnosť. — Roku 1891 nariadil, aby mu kňažstvo podalo údaje dáta o rečových známosťach veriacich. Z týchto vysvitlo, že zpomedzi 197 fár bolo 139 slovenských. Na čo vydal rozkaz: „Nech nebude na území môjho biskupstva kostola, v ktorom by veriaci aj v reči národnej (t. j. maďarskej, Slovákom nesrozumiteľnej) neoslavovali Boha.“ Roku 1896 nariadil, aby sa v kostoloch popri slovenských kázňach aj maďarsky kázavalo i maďarský spev sa ozýval a školáci aby sa napozatým len maďarský spev učili. Od počiatku roku „millenárneho“ (1900) už 197 farských a 795 filiálnych kostoloch získala si maďarčina právo, kdežto dosaváď sa maďarčina užívala len v 58 farských a 40 filiálnych kostoloch. [125] V januári roku 1892 vydal pastiersky list, v ktorom želie, ako ho to bolí, že v jeho biskupstve žije ašte aj taký ľud (a to až v 88 % jeho farnosti!) ktorý po maďarsky nevie. Vyzýva teda duchovenstvo, aby aj tu konalo svoju povinnosť — odnárodňovať slovenských veriacich. — Ako sa tieto biskupské poriadky prevádzaly po farnosťach, o tom mám z týchto strán nasledujúce chýry:

„V košickom biskupstve maďarčí sa v niektorých kostoloch tak opatrne, že ľudia v nedeľu spievajú po slovensky, ale cez týždeň dietky spievajú po maďarsky. Z týchto dietok o krátky čas budú ľudia ktorí keď v mladosti celý týždeň budú po maďarsky spievať k tomu navyknú, a keď tých starších už nebude, na spev slovenský už ani nepomyslia“.

„Mysľavských veriacich farár spýtal sa, či by neprivolili na maďarský spev v kostole? Mužovia z poslušnosti (k duch. otcovi) k tomu privolili. Zprvu spievalo sa striedave, ale o krátky čas farár vyhodil slovenský spev úplne, pozdejšie prišly aj maďarské pašie a p. farár prikázal z kancľa, aby ho po maďarsky pozdravovali. Keď sa za pár rokov toho nasýtili a videli, že sú vo vlastnom kostole ako v cudzom kraji… teraz radi by, keby to nebolo…“ („Amerikánske Nár. Nov“ 1. XII. 1910.)

„Slovákom Boha v reči materinskej chváliť zabránené bolo v košickom biskupstve: v Myšľave, Paňovci, Novačanoch, Semši, Poľove, Kišide, Šaci, Rudne, Poproci, Tejkeši, Kavečanoch, na Belej, Kostolanoch, Cahanovci, Novej Vsi, Ačvari, Ruskove, Myšli, Geči, Siplaku, Barci, Hanisky, Araňidky, (My ešte dokladáme: v Budzimíre,[126] v Mindsente, v Ploskom, v Opácke a vo Svinnej)[127] V Rudne, Novej Vsi a v Kostolanoch sa popri maďarskom speve spieva ešte aj po slovensky, či to ale bude ešte dlho trvať? — A v Malovieske, na mieste to pútnickom, tiež je zo spevu maďarského dosť pohoršenia —“ (Amer. Nár. Nov. I. XII. 1910.)

Vo Forró (Abanovohrad), ako sa písateľovi tejto knihy istý tamojší ctihodný starec ponosoval, kážu už od rokov po maďarsky. Mládež následkom toho nechce, ba temer už ani nevie slovensky hovoriť.

Smutný a pohoršlivý koniec košického biskupa Bubicsa (žid Hajdóczi, dvojité obrazy a pod.) nestal sa odstrašujúcim príkladom. Po jeho šľapajách neohrozene kráčali spišský Alexander Párvy a baňskobystrický Vlk-Radai-Ritthammer. Tamten kázaval v slovenských a nemeckých farnosťach pri birmovkách do nedávna po maďarsky, tento nekázaval vôbec, len dvakrát do roka v nemeckom kostole — tiež po maďarsky.

Na slovenskom Západe, menovite v blízkosti slovensko-maďarského pohraničia vynakladala väčšina katolíckeho kňazstva všetku svoju moc k potisnutiu rečovej hranice na úkor slovenských veriacich. Tak mocou cirkevnou úplne pomaďarčili už nasledujúce, predtým slovenské farnosti v arcibiskupstve ostrihomskom. Ňir,[128] Žemliarovce,[129] v kaločskom: Endröd,[130] Temerín,[131] Topola, Bogojevo, Dantova, Ridica, Miške, Möž, Dorožma a všetkých slovenských katolíkov, takže dnes možno povedať, že slovenských katolíkov na Dolniakoch už temer nieto.[132] Na Čabe 7000 katolíckych Slovákov žije bez slovensky rozumejúceho spovedlníka.[133]

Úplne pomaďarčili už kázeň a kostolný spev v nasledujúcich farnosťach arcibiskupstva ostrihomského: Kevešd,[134] Moďoróš,[135] Ohaj, Čaka,[136] Balážďarmoty,[137] Dág,[138] Nemce (Hotianske),[139] Velký Ölved,[140] Nové Zámky,[141] Čeklýs, Šaľa, Šintava. V biskupstve jágerskom cirkevný šematismus z r. 1825. udáva ešte 33 fár, kde sa slovenčina v chrámoch ozývala; dnes užíva se už len v jedinom kostole (Huta u Miškovca).

Čiastočne pomaďarčenými službami božími pomaly pripravujú pôdu pomaďarčeniu slovenského ľudu a vytískajú materinskú reč veriacich z kostolov v nasledujúcich farách arcibiskupstva ostrihomského: Čaka,[142] Komjatice,[143] Šarišáp,[144] Sv. Beňadik,[145] (Tekov) V. Šúrany,[146] Slovenský Meďek,[147] Kolta,[148] Nitr. Sv. Michal,[149] Hronská Nová Ves, Podlužany, Kosihy,[150] Senice,[151] v okolí Levic,[152] Urmín, Prešp. Ivanka,[153] Sv. Jur, Šoporňa, Kľačany, Živaďarmoty, Čajkov,[154] Nový Tekov, Dolný Pial, Ondrejovce, Držlany, Dolný Ďurad, Beša, V. Kálnica, Čifáre, Vráble, Čuz, Sv. Peter, Tardošked, Tornóc, Nové Mesto nad Váhom, Košuty, V. Janikovce, Fedímeš, V. Hindice, V. Petíň, Bratislava a Lukačovce (Nitranske).[155] Po ostatných biskupstvách deje sa to ešte s väčším úsilím. Tak v biskupstve nitranskom: v Močenku a Královej, v spišskom: v Dolňom Kubíne, kde roku 1908 začali na processiach Božieho Tela pri dvoch oltárikoch maďarsky spievať a v Poprade. V baňskobystrickom: na Vrútkach, Pod Brezovou a po všetkých mestečkách. V rožňavskom: v Sklabinej. V stolnobelohradskom: v Mártonvášáre,[156] v Mlynkách[157] a v Sántove.[158] Vo vacovskom: v Söde. Tiež vo všetkých farách arcibiskupstva jágerského, kde arcib. Samassa k vôli úplnému zmaďarčeniu fár udržoval medzi kňazstvom opravdovú hrúzovládu (systém administrátorský).

Obeta omše svätej, slovo božie, moc kľúčov (rozhrešenia), cirkevný spev, disciplína, vážnosť a dôstojnosť stavu biskupského a kňazského, modlitby, katekismus, katolícke školstvo — všetko, všetko, čo Kristus k spáse duší zanechal, všetko zneužívalo sa u nás, v rukách cudzorodej hierarchie, mení sa v britkú zbraň proti slovenskosti ľudu katolíckeho. Novovymenovaný modrokamenský farár tým oslovil po prvý krát svojho kostolníka: „Vy ste Maďar, za to nič, že Slovák aňa váš.“ (Za to nič, že je vaša matka Slovenka.) V Šale, kde Slováci majú výlučne maďarské bohoslužby, farár zakazoval kaplánom, aby sa s ľudom po slovensky shovárali. Veď už aj košický klerik J. Suchý nedlho pred vysviackou (29. VI. 901.) pred viacerými slovenskými veriacimi verejne sa vyslovil: „U Boha má väčšiu zásluhu ten kňaz, ktorý Slovákov maďarčí, ako ten, kto ich vyučuje vo viere.“ („Katol. Noviny“ 5. XII. 902.) Tu hľa, len slepý nevidí, že mužom týmto išlo predovšetkým a v prvom rade o zmaďarčenie Slovákov a len potom, možno, o spásu nesmrteľných duší.

Boj tento viedlo katolícke kňazstvo (vyššie i nižšie) v nádeji cirkevných vyznačení. Veď niejeden prišiel takto k červenému pásu i ku kanonii, ktorý by ináč sotva bol obdržal nejakú zakútnu faričku. Prípad farára Húbera, ktorý násilným maďarčením svojich farníkov Nemcov v Barči, previedol ich k hromadnej apostazii, a za tento výčin miesto cirkevných pokút obdržal vesprímske opátstvo, neni osamotelý.[159] To získali aj Kern, Vetzl, Matunák, Čerei-Lóh a sto iných. Oproti tomu kňazia, ktorým svedomie nedopúšťa zriecť sa svojho slovenského pôvodu, ktorí ostávajú verní svojmu ľudu, dvíhajú jeho intellektuálnu kultúru kresťanskú, vystavení sú stálemu mučedelníctvu, preháňaniu, odtískaniu,[160] hmotnému oškodzovaniu, uponižovaniu,[161] špionáži, [162] hrozbám a všemožným nástrahám.[163] Proti tomuto darobné boly všetky dosavádne prosby, všetky protesty a apelláty.[164] Pápežský nuncius vo Viedni vedel o všetkom, čo sa v Uhorsku zo strany biskupov dialo, i zalamoval nad tým rukama, ale odpomôcť tomu pri terajších pomeroch ani sám nevedel. Veď keď dohováral pre takéto prechmaty niektorému uhorskému biskupovi, tento len na to bol zvedavý, kto bol zas žalobníkom? A keď sa jeho meno akokoľvek dozvedel, vypomstil sa na ňom a očiernil ho čo opilca a nemravníka, na podstatu ale obžaloby odpovedať nechcel.[165] Ba ani v Ríme nepodarily sa (krem kriklavého pádu Andreja Hlinku) obrany ukrivdených slovenských kňazov, z čiastky pre obapoľnú neznalosť tunajších a tamojších pomerov, z čiastky pre nákladnosť a zdĺhavosť podobných pravôt a pre úradný predpoklad rímskych súdov, akoby biskupovo pokračovanie bolo správné; čoho opak je omnoho ťažšie dokazovať, ako uhájiť akékoľvek biskupské pokračovanie. Hlavne však pre to je ťažko, mnohokráť skoro nemožno tam nejakého výsledku docieliť, lebo do takých záležitostí zamiešajú sa často mocní diplomati a politikovia, proti ktorým je mnohokráť aj kráľovna — pravda — bezmocnou popeluškou.

Záležitosť ružomberského farára Andreja Hlinku je osobitným, nado všetky krikľavým, zrovna kabinetným kúskom protislovenskej zúrivosti hornouhorských biskupov. Roku 1905 pri všeobecných voľbách do uhorského snemu vystupoval s programom katolíckej ľudovej strany slovenskej ružomberský lekár Dr. Vavro Šrobár, Hlinkov príbuzný. Poneváč vzdor svojim liberálnym náhľadom v otázkach náboženských prijal katolícky program strany a hlásal ho otvorene, Hlinka mravne viazaný bol jeho kandidatúru podporovať. Toto mu ale biskup Párvy na obžalobu jeho polit. protivníkov zakázal. Čo keď si Hlinka zabrániť nedovolil, biskup ho suspendoval 8. mája (ab ordine et officio). Na zakročenie pápežského Nunciusa však suspenziu o pár dní odvolal. Poneváč ale Hlinka nielen ako farár, ale aj ako rodák, virilista, teda zastupiteľ mestský ostro hájil rodné mesto proti nesvedomitému oškodzovaniu mesta zo strany vtedajších mestských úradníkov, ktorí hmotne na pokraj záhuby (bankrottu a do kuratelly) priviedli, vymysleli títo obžalobu, akoby Hlinka svojho času v záujme svojho zvolenia na ružomberskú faru podplatil bol niektorých voličov. Na základe prísahy osobných nepriateľov Hlinkových: Toltha, a notára Sonderlicha biskup koncom júna po druhý kráť suspendoval Hlinku, (a urobil to vraj „ex informata conscientia“) ačpráve takýto mimosúdny trest prípustný je len v páde tajnosti trestaného skutku. Na apellátu Hlinkovu udal konečne po trojročnom preťahovaní (!) biskup príčiny suspendovania, kde už uznal, že obžalobu simonie (svätokupectva) dokázať nevie; miesto tejto však posnášal proti nemu obžaloby iné, ktoré sa mu dokázať tiež nepodarilo. Tak na pr. že Hlinka stojí na čele strany neznabožskej, bludárskej, kacírskej, ďalej že slovenská ľudová strana počas volieb podpaľovala, búrila, súkromný majetok ničila a že nectí žiadnu vrchnosť svetskú, ani cirkevnú. Ba neostýchal sa vysoký žalobník ešte aj povedomé lže (k. pr. lžive označené fotografie) uviesť miesto dôkazov. Velikej zaujatosti prof. dra A. Kolíska podarilo sa sv. Stolicu presvedčiť o bezzákladnosti týchto žalôb, a len po viac ako trojročnej kalvárii podarilo sa — teda v jedinom páde z mnohých krivd — previesť najvyššie ospravedlnenie slovenského kňaza.

V takýchto pomeroch akoby na galejách, na milosť-nemilosť svojich úporných nepriateľov čo volná korisť ich šovinizmu vystavené je roduverné slovenské kňažstvo. Nuž nie div, že mnohí volia dobrovoľné vyhnanstvo a utekajú do cudzich krajov, keďže znemožňuje sa im medzi svojimi rodákmi pracovať na vinici Pánovej. Takí vyhnanci nevole cudzorodých arcipastierov sú: Fr. V. Sasinek, ktorého ako professora teologie a kazatela biskupského chrámu a dejepiscu biskupstva odmeniť chcel biskup Ipolyi-Stummer bezľudnou faričkou medzi cigáňmi, na Bacúrove. On radšej bez penzie opustil biskupstvo a žil za 44 rokov i zomrel v cudzozemsku. Podobného osudu sa dožili A. Bielek, dr. A. Dianiška, Michal Bajor a početní iní.

Ťažko spočítať tie tisíce, ba iste už miliony, ktoré sa dostaly z dôchodku slovenských biskupství na výlučne maďarské, ale aj rozhodne protislovenské kultúrne i protikultúrne, agitačné, provokativné, kortešské ciele — a to všetko proti nám Slovákom upotrebené. Spolok sv. Vojtecha, jediný cirkevnoliterárny ústav katolíckych Slovákov, Muzeálna slovenská spoločnosť, jediná to vedecká inštitúcia slovenská, jejž predsedami sú katolícki kňazia, nedostala z bohatých biskupských darov ani tú omrvinku, ktorá padá zo stola hodujúceho biblického boháča.

Čisto protislovenská tendencia panuje aj pri zaplňovaní slovenských fár. V baňskobystrickom biskupstve je k. pr. už od dávna zavedená praks, že dôležitejšie slovenské fary dostávajú kňazia nemeckého pôvodu, ako „spoľahlivejší“. Slovenskí kňazia dostávajú aj tie najodstrčenejšie faričky len za podpísané reverzy (záväzky), v ktorých sa zriekajú všetkej politickej ba i aj literárnej činnosti, všetkých stykov so slovenskými národovci a časopismi. Také reverzy museli podpísať Andrej Trúchly, Št. Stolárik a viacerí iní. Politicky alebo literárne už exponovaných slovenských kňazov nechávajú večitými kaplánmi, alebo administrátormi na výstrkovoch. Takými boli, cez desaťročia: František Richard Osvald, Martin Hoyč, Ladislav Moyš, Bartolomej Demovič, K. A. Medvecký, Vendelín a Andrej Húska, dr. Armin Herold, Št. Ravasz a mnohí iní. Biskup Bende žiadal od Jozefa Budayho a biskupský vikár Ján Havran od K. A. Medveckého sľubami a hrozbami úplné odtiahnutie sa od slovenského pohybu, tak že musíme uznať pravdivosť oného výroku že: „Maďarizácia je v dnešnej dobe skutočným náboženstvom… ona je označovaná ako najväčší ideál národa, ona je kladená pred i nad zákony mravné; jej zákonom pripisuje sa vyšší význam ako zákonom božím; ona je merítkom toho, či je kto občanom (i kňazom) dobrým a mravným, alebo zlým a nehodným… (Mart. Húska.) Alebo ako to markantne vyslovil v mene nepriateľských hierarchov istý cirk. hodnostár z východných strán: „Slovenský hovoriť nenie hriech, ale svinstvo!“[166] (Ústne sdelenie prof. Alb. Vallu.)

4. Národohospodárske príčiny

Musíme sa zmieniť aj o príčinách národohospodárskych, ktoré nútily slovenský ľud, aby na predstaviteľov cirkevnej moci na Slovensku hľadel ako na svojich neprajníkov; aby sa voči nim octnul v hospodárskej revnivosti, nie len v krytom ale i otvorenom stavovskom boji.[167]

1) Slovenskému ľudu v prevažnej väčšine chybuje ornej pôdy; zvlášť však sviera ho citeľný nedostatok pastvín; hôr temer ani nemá. Krem toho sovretý je rozsiahlymi fideikomissami (sverenskými panstvami), ktoré sa v 11 slovenských stoliciach rozprestierajú na 2,037.000 katastrálnych jutár, čo železnými obručami, tak že sa v mnohých krajoch ani na svojom vlastnom hýbať nemôže. (Ako keby sa práve na slovenskom ľude maly plniť slová starého Pliniusa: „Latifundia hubily Itáliu“ = Slovensko.) Úrodné roviny pozdĺž Váhu, Hrona, Oravy, Torysy, Moravy, zvlášte však Nitry podobajú sa velikánskym panským majerom. Domorodý ľud tu temer ani nepracuje na svojom. Všade, kam okom hodíš, kde úrodnejší kraj, všade sa hrdo vypínajú zámky, kaštiele zemepanské, alebo aspoň neforemné, rozsiahle panské majere oznamujú, že je Slovák vo svojom otcovskom kraji skoro cudzí. A slovenskí bezzemkovia čo bľadé tône hrbia sa v práci po nekonečných čierňavách statkárskych tabiel. Pravý stredovek to tu! Ale slovenský ľud, pracovitý a dovedný, žížni za zemou, chce pracovať na svojom, alebo aspoň pre seba a svojeť. Značná čiastka, okrúhlych 275,000 katastr. jutár tejto nie jeho pôdy patrila katolíckym biskupom, kapitulám, ale z tejto prevažnú čiastku árendovali židia. A slovenský ľud, duchovné dietky oných hierarchov, prosil od svojich arcipastierov kus tejto potom i krvou posvätenej zeme čo len do prenájmu, ale nedostal jej, leda od árendátora — žida. Cudzinci vierou, mravom i pôvodom, tyli z cirkevného majetku na Slovensku. Slovenskému katolíckemu ľudu prichodilo len robotiť na cirkevných panstvách svojho kraja — alebo sa vysťahovať z domoviny, aby ho uniesly víry ďalekého sveta.[168]

2) V stredoveku sa hovorilo „dobre je pod krivou palicou“ (t. j. lepšie je poddaným byť v panstve biskupskom). No, slovenský ľud to nemohol tvrdiť o spravovaní väčšiny biskupských a kapitulských panství. Lepšie bolo u žida, ako na mnohých cirkevných statkoch! Že to nebolo u nás inak ani za dávnych čias, vidíme z prípadu, kde sa poddaní kláštora svätobeňadického chceli oslobodiť od nesnesiteľného jarma, za čo trestom oholení boli do polovice na potupu. Žid zväčša osobne spravuje svoje panstvo — naši cirkevní zemepáni najímali si z ďalekých krajov cudzincov išpánov a horárov, ktorí súc sami nedostatočne platení, zúrili proti úbohým robotujúcim a sdierali ich všemožne. Drevo hnilo po biskupských lesoch, ale utiesnený ľud nedostal ho ani za drahé peniaze. Pre hubky a čučoriedky do naha zvliekli biskupskí horári slovenskú sedliačku.[169] Pre nepatrné lesné priestupky zavierali úbohý ľud do väzenia a demoralizovali ho tým neslýchane. Biskup Vlk Radnai Ritthammer sa chválil, že na čisto slovenské panstvo svoje (Brežnica, Tekov) doviedol si polesného, ktorý nevie ani muknúť slovensky; a skutočne s lesnými a vinohradníckymi robotníkmi, bírešmi shovárali sa tam biskupskí polesní temer výlučne maďarsky. A tak to bolo nepatrnými výnimkami všade na Slovensku pod tou „krivou bakulou“. Mnohé magnátske i židovské panstvá už parcellovali medzi roľnícky ľud kraja — naši cudzinci biskupi o parcellovaní cirkevných panstiev, na ktorých zväčša dobre hospodáriť ani nevedeli, ani nemienili, ani počuť nechceli, ako by sa ešte vždy cítili v stredoveku. Miesto toho predávali svoje panstvá na Slovensku židom, ako nedávno kapitula ostrihomská, ktorá svoje bzovicke (Hont) panstvo — v celku 11,000 jutár — odpredala pešťanskému židovi Šándor Pálovi a pešťanský ústredný seminár svoje kršteňanské panstvo aj s právom patronátskym (nad katolíckymi farami) židovi Salzbergerovi.

Keby mi niekto sdelil, že sa na jeho okolí so slovenskou pôdou a ľudom inak nakladalo, za milú povinnosť by som si považoval horejšie príkre úsudky verejne opraviť.

3) Biskupské a kapitulské panstvá len veľmi nedbale, skúpe znášaly verejnoprávne, ba aj cirkevné ťarchy, na ne pripadajúce. Kostoly, katolícke školy (na koľko sú ešte nie zoštátnené!) a farské budovy na väčšine týchto panství sú v stave najbiednejšom; farári a kapláni práve z biskupských pokladníc najmizernejšie platení. O tomto ozaj nepochopiteľnom zjave slovenského života môže mať poňatie len ten, kto pozná tú nepreklenuteľnú priepasť, jaká bola v niekdajšom Uhorsku medzi nižším a vyšším kňazstvom. Toto z nebotyčných výšin Siona dívalo sa dolu na plaziace sa, často i s biedou zápasiace nižšie kňazstvo, hodiac mu kedy-tedy s gestom veľmoža nejakú omrvinku;[170] toto, čo do očú ponížene poddané, v duchu a v dôverných rozhovoroch do pekla posielalo všetky biskupské majetky.

Nás však zaujíma tu národohospodárska stránka tohoto zjavu; a tu konštatovať musíme, že takto cirkevnými patronátmi zanedbávané cirkevné stavby opravovať a udržovať musel sám ľud: a tak ťarchu tú, za čo vlastne biskupi užívali panstvá tieto, uvaľovaly na plecia veriaceho ľudu, všestranne obťažovaného. O tom, ako kapitulské panstvo nechcelo na opravu skoro už zrúcaného kostola viac, — ani prv dať, ako dá spolupatrón-žid; ako sa dal biskup Radnai pravotiť, aby na pozemky jeho pripadajúcu cirkevnú, poťažne katolícku školskú daň splatil; ako si tenže biskup patronátske ťarchy z kostolnej pokladnice vyplácať dával; ako práve cirkevnými patronátmi udržiavané katolícke školy hanebne živorily a preto rad radom do rúk beznáboženského štátu oddávané bývaly, máme bohužiaľ zo všetkých strán slovenského kraju mnohé doklady, a zvedavým vďačne s nimi poslúžime.

4) Vyšší cirkevní hodnostári neukázali dosaváď na žiadnom poli porozumenia, súcitu s biedami a nedostatkami slovenských svojich veriacich.[171]

Ako členovia vyššej snemovne neozvali sa, neuplatnili svoj vplyv nikdy badateľným spôsobom v záujme napomôženia ubiedených krajov Slovenska. Alebo prisviedčali, alebo pomáhali nadháňať vodu na mlyn veľkostatkárských pajtášov svojich.[172]

Ako boháči, zo slovenskej pôdy, zväčša slovenským potom nadobudnuté dôchodky svoje trovili najviac v cudzine; vynakladali ich na neslovenské kultúrne a charitatívne (dobročinné) ciele, na rodinkárstvo, na maďarské detské opatrovne (óvody); na kortešačky v záujme maďarských politických strán a na podobné, veru najmenej bohumilé a pre veriacich cele neosožné, ba i škodlivé ciele, ako to nedávno v tajnosti vedené vyšetrovanie uhorskej vlády istotne dokázalo. Z tohoto ohľadu, vyššie kňazstvo, ktoré účinkovalo na našich krajoch, snáď najviac prispievalo k schudobneniu (depauperizácii) Slovenska.

Týmto všetkým uvedomil si prv slovenský ľud to, že cudzorodé vyššie kňazstvo u nás, nemajúc pražiadneho súcitu a porozumenia s jeho hospodárskymi a sociálnymi nedostatkami, postavené do ostrej protivy s jeho túžbami a snahami, tvorilo nebezpečnú triedu jeho hospodárskych protivníkov, a to tým nebezpečnejšiu triedu, čím viac vyšších ohľadov ho hatilo v tom, aby sa čo rovnoprávny činiteľ postaviť mohol do priameho hospodárskeho boja so svojim záškodníkom.



[26] Slovák znesie otrhanú školu, mizernú cestu do poľa a hory — ale chrám boží okrášli skvostným oltárom, novým organom, ba 1000-1200 duší počítajúca dedinka pustí sa do stavby 60-70 000 korún stojaceho chrámu, ale nechodí na to žobrať po okolí, len v najzriedkavejších pádoch. Odtrhne si deťom tak rečeno od úst skyvu chleba a rád obetuje na cirkevné veci, na rímskeho otca, kúpi si drahú a skvostne viazanú modlitebnú knižku — všetko z čistej duše z lásky nekonečnej k svojej cirkvi, kňazovi — pre uspokojenie svojho náboženského presvedčenia. — („Slovenský Obzor“ 1, 15.)

[27] Postačí tu pripomenúť len pohoršlivé prípady s menami biskupov: Ivankovič, Bubič, Vaszary, Párvy a Radnai (Ritthammer).

[28] „Čo teba do slobodných zednárov? Budeš ty ešte proti nim kázať? Nevieš ty, koľkú subvenciu dostávam ja od vlády na seminár?“ — okríkol baňskobystrický biskup Vlk Radnai-Ritthammer seminárskeho špirituála dra Griegera, keď tento verejne vystúpil proti zmáhaniu sa slobodných zednárov v jeho biskupskom sídle, a odohnal ho na brdárku, i nepomeril sa s ním preto nikdy, až ho vyštval zo svojho biskupstva.

[29] „Katolícke Noviny“ 20. III. 1903. — A to nariadil biskup, ináč apoštolského ducha. Tak ďaleko siaha terror nepriateľov slovenského ľudu.

[30] Baňskobystrický biskup Radnay shovára sa so svojimi slov. veriacimi cestou tlumača, a zo svojimi len slovensky vediacimi sluhami sdeľuje svoje rozkazy radšej posunkami (mimikou), než by sa im po slovensky prihovoril, ačpráve slovensky dosť dobre vie.

[31] Sv. snem Tridentský nariaďuje, aby biskupi v svojom kostole (sídelnom) osobne, alebo jestli by zákonite hatení boli, skrze iných, aspoň každú nedeľu sväté Písmo ohlašovali. (Sess. XXIV. c. IV. to isté opakuje Sess. V. c. II.)

[32] Utečenci-kňazia z Poľska (v čas vojny r. 1914), keď im tunajší kňazia na ich otázky vyprávali, že naši biskupi za roky nekážu po slovensky, že nekatechizujú vôbec nikdy, nespovedajú, len kancellárske práce vybavujú, birmujú a vysokú politiku vedú, zalomili nad tým rukami a nechceli to ani uveriť.

[33] Biskup Baláž v niektorých slov. okresoch už 13 rokov nebirmoval.

[34] „Ja to iste považujem za známku na terajších apoštoloch, čo označovalo svätých Apoštolov, totižto, dar reči. Naši (biskupi) ho nemajú, a ani nie sú apoštolmi; aspoň nedržia sa apoštolský.“ (Andrej Kmeť in litt. 3. VI. 1906.)

[35] Proti tomu cirk. zákon znie: „Žiaden nech nebude kňazom, ktorý by v kostole verejne nevyučoval rečou, ktorú poslucháči rozumejú.“ („Nullus sit presbyter, qui in ecclesia publice non doceat lingua, quam auditores intelligant. Capitulares Libr. (VI. c. 185.)

[36] Ujlak má 3.400 čisto slovenských duší. — Farára, ktorý slovensky nevie, spravili nad to aj cirk. školdozorcom katolíckych škôl v tomto čisto slovenskom okrese, ináčej pod. prípadov v každom biskupstve dosť.

[37] Ako nemecká omša ponemčila, ale spolu i poluteránčila Slovanov polabských, tak maďarský katechismus maď. spev a kázeň v kostoloch pomaďarčí a viery otcovskej pozbaví Slovákov v Uhorsku. („Poďme za Ním“ str. 62.)

[38] „Slovo božie je vznešené, a má sa aj vznešenejším spôsobom reči ohlasovať“ — učí sv. Hieronym.

[39] Kardinál Simor na brechanie poslanca Rakovského bránil sa u Treforta tým, že on vysviaca a na slovenské kraje posiela kňazov, ktorí nevedia slovensky, čo sú aj rodenými Slovákmi, preto že sa nemali kde naučiť. (M. Húska in litt. 4. XII. 80.)

[40] „A s hrôzou si myslím na spôsob detských spovedí, ktorý bol uvedený v súsedstve Levíc, (v arcib. ostrih.), že učiteľ deťom nesrozumiteľné hriechy napísal na tabuľu v reči nie materinskej a ony sa to naučily ako papagáj a odrapotaly všetky jedno a to isté.“ (Lúčenie str. 26.)

[41] Slobodní zednári na Slovensku majú lóže v B. Štiavnici, v Žiline, v Bratislave, B. Bystrici, Košiciach, Lučenci a na Vrútkach. — Schádzajú sa mesačne 1-2-kráť tajne; majú svoje spevácke sbory, organy, predpísané obrady, vlastného majstra i rečníka všade. Úradným orgánom je „Kelet“ a poloúradný (veľký peštiansky denník) „Világ“. Proti tomu, žeby oni boli hlavne filantropickou spoločnosťou, sa rázne ohradzujú. Ich cieľom je vraj spraviť človeka lepším, osvietenejším, slobodnejším. — Ťažko je dostať sa medzi nich. Židia vývodia mezi nimi. Väčšina slovenských, ba aj českých zednárov patrí do peštianskej lóže „Galilei“. Zvlášť od časov černovskej massakry badať príťažlivosť týchto kruhov medzi slov. mládežou a mladšou intelligenciou. Maďarskí zednári, a z pomedzi nich hlavne sociologovia (Dr. Jászi a iní) zasadzujú sa za urovnoprávnenie národností, čo nemálo zväčšuje ich príťažlivosť na Slovensku.

[42] „V Nových Zámkoch je vyše 3, 000 Slovákov a katolícky farár Ján Fabián zakázal vo farskom kostole slovenský spev. Jedine u Františkánov boly kedy-tedy služby božie slovenské. Teraz nedávno zomrel tam kvardián, ktorý slovensky kázával a spovedal. Tak bolo tam žiaľu i strachu, že sa nebudú mať komu spovedať, ale išli s prosbou, a tak dostali pátra, čo ich aspoň spovedať bude. — Oni t. j. predkovia si kostol vystavili a teraz im kážu len maďarsky, na čo je ľud veľmi rozhnevaný, ba aj otčenáš slovenský nahlas modliť sa radi by boli zakázať. To mi hovorila Anna Brna; rozhorčenosť že je veľká.“ (Št. Trúchly in litt. 3. T. 1910) — Istý cestovateľ píše: „Raz bol som v Nových Zámkoch, kde sa mi katolícki Slováci sťažovali, že ich nenávidený farár Fabián zbavil slovenských služieb božích, ktoré vydržiavali v chráme františkánskom každú nedeľu so spevom slovenským a kázňami slov. Boli to zdatní, hodnoverní sedliaci, vážnych tvárí, ktorí odetí bundami stáli pred týmže kostolom a tam mi na ulici prostosrdečne vyrozprávali, čo ich bolí. My sa za to nebojíme Maďarov, riekli oni, žeby nás Slovákov tu znivočili, bo ich je proti nám málo: oni obývajú len jednu ulicu, proti Gute, kdežto my obtáčame celé mesto. Ale práve preto, keď sme toho bez tak málo mali, prečo nám farár i toto odobral, keď sme sa s tým v tomto skromnom chrámiku uspokojili a v hrubom kostole tým jeho maďarom nezavadzali, ktorí do kostola i tak len na ukážku chodievajú.“ (Slov. Ľudové Nov. 11. XIII. 1911) V tejto záležitosti písali Novozámčania viaceré ponosy na rozličné cirkevné fóra. Jednu čo výmluvný dokument podávame tu doslovne: „Prozba P. J. Kr. Prosím ponížene Vašu Eminenciu Visoko dústojného Pána Herceg-Primáša, mi v Novích Zámkách slováci zme poslali Prozbu do Rímu, k rimskemu Otcovi Piusovi X. a a odtál tu nasu prozbu poslali knasmu Viskupovi do ostrihoma, že jak ju v Rime dokonali abi nám ku visoko dústojní Pán Herceg Prímás vidal, tak jak nám tam v Rime dokonali, já som dostal z Rimu odpoved, že naša prozba išla do Ostrihoma pod Numerom 2064 tím, tam máme vsetki pismá u vtich pismách všetki naše ponose a tam máme aj ti pisma čo zme Pánu Provenciárovi tré rázi pisali; a jemu sa ponosuvali, Pán Provenciár nás vždi tešil, že ónbi nám ze srdce pomohál len kebimal slovenského Kazatela, potom keď zemrel nás Gvardián v Zámku a Pán Provenciár ból tam, boli zme uňho abi nam včil dal slovenského Kazatela, aj tedy nám povedal že uš pisal tam aj tam, a že nemá slováka; a potom čo sa stalo na tretí den? nám poslal Pán Provenciár Gvardiána nového z Prividi rodáka ato slováka. — Ked prišol knám išli zme kňemu ho privítat jako novtného Gvardiána a ón porád nám ukázal takú kiselú tvár že on je sem poslani aleže kebi ból vedel že ho tu Gvardiánstvo čeká žebi ani neból došel do Novich Zámkóv, a že ked tu bude moset zostat jako Gvardián, abi zmesi nemisleli že vác bude bivet v Zámku slovenská Kázen. Tedi Pán Provenciár uš prednama luhal a to sa patri na jedného Duchovného? ús našél teho slováka a on sám mu zakázal Abi nám vác slovenski ňekázal v Novich Zámkách, potom prisli všelijaké nepríjemností nestel nás náš Gvardián do Saštína na pút viprovaditi, ani svatú omšu nám ňestel slúžit, ani do kostola zme nesmeli ict, leš zme moseli vínct ven skostola, a odtál splačom zme isli do Sastina na svatú pút. To ból začátek a príčina, že zme Pánu Provenciárovi trirazy písali a v tich písmách máme všetko vipisané čosa stalo v Novich Zámkach aj naše ponose, treti ráz keď zme písali Provinciárovi, čo snama robí Gvardián že to neni pekňe na Provenciára, na to mi ón odpísal, že sák ón mu ňekázal abi tak robil snama Gvardián, včíl tedi kdo má pravdu či pán Provenciár a či pán Gvardián a či mi slováci, teda nech to súda oni, však mi nežádáme abi naše ditki slovákov neučili ve skole uherski. Pán Boch chráň, mi len to žádáme abi zme mali naše pobožnostě nasim jazikom slovenskim aj Kázeň poslovenski v kostole. Potom mi aj odpisel Pán Provenciár, že jeho túžba je abi čím skór mal dostatečních kňazov; že pošle do Zámku aby mohla bit v Klásteri slovenská Kázeň, abi ból svaté pokoj, mi zme čekali že dojdú rekorektusi do našeho Kláštera že ten odeberú samo prví a nedošli, aj tu nás oklamali, to uš aj ňeni pekne od duchovních Františkánov Ketrí sú vtej hodnosti a takto z ludom robá takí posmech a pohoršení, čosa stalo to mi nevime že zme nedostali čo zme mali slubené to nás velice boli.

Včilek prosíme ich milost Pána najdústojnéjsého Hercég Primása něch snama sprvá voláki porádek lebo ti čo sa podpisuvali do Rimu na prozbu k rimskemu otcovi ti nás prosá abizme volačo robili vtej veci lebo tich bolo popodpisuvaních Men šest sto; a ti tak hovorá že keď snama nespravá porádek aňedajú to čo žádáme že im Kniski aj rúžence hodá abi sa oni na tem modlili, že šak čosi mi žádáme, to ňeni víra, tedi neni žádnéj virí.

Vsak Kristová vira uči a vtéj mi slováci verime tam ňeni žádného rozdilu, len tu vuherskéj krajině robá Kňazi rozdil. slovák nesmí svojim jazikom Boha chválit. tedi slovák je ňist pred kňazmi ked mu nestú dat pokrm duchovni, aby mohól slovo Božé počut svojim Jazikom, Misionári idú mezi pohanov abi ich obrátili naviru Kristovu abi Boha poznali ami ho známe a nás od něho odháňajú lebo ho vkostole nesmíme svojim Jazikom chválit, ňeni to velké pohoršení? Šak Kristus rozeslal Apoštolov po celém svete icte a Kážte Evandelium každému stvoreňú já mislím že tam aj slováci sa rozumá Pod tima slovámi, a včil uš dvacátem stoleti pre slováka Kázne neni, leš mu nastikajú Maďarčinu a steho je samé pohoršeni jak sato zrovnává z Epistolu sv. Pavla Ku Korintskím v kapitule 6. od 1. až 19. veršu, ten napomíná slovom svim a Božim takto svim príkladom jak Korintskich kresťanóv tak také nás tu vuherskej Krajine pravi totiž dálej, Kňazi žádnému niedávajte žádného pohoršená, aňi Krestanovi aňi židovi, ani pohanovi, ani Pánu, ani služebníku, ani boháčovi, ani žebrákovi, ba ani najposlednejsému najopovrženéjsemu bídaku. Tedi mi slováci zme ešte horši od tich bídákóv, jak s namí robá nasi Kňaži — dálej nad jeho pohoršenim nikdo sebe taškého pohoršení nikdo sebe taškého svedomi nečini, mislice že naňem Ňišt nezáleží, žadného ani veľkého ani malého, ani slovom ani skutkom aňi žadnym inim spósobom žádného pohoršeni, abi ňebola hanená služba naša neból haňen Apoštolski úrad nás, abi sa ňeréklo ti ináč učá a ináč činá, ináč napominajú, a ináčsebe počínajú, či pak sami neverá temu včem nás viučujú? — A u nás v Novém Zámku ňebola pohaňená služba Božá v roku 1911 tém Decembra 31, tého na stari rok keď nebola odbavovaná Letánia a ani Tedeum Lavdamus s Kňazom lebo Gvardián stel po uherski od bavuvat lebo tak aj vihlásil, ami zme potom isli, Gvardianovi že abi nám to nerobel, abi nehál tak jak sa to dov čilku adbavuvávalo, a ón nám povedál, že jak ón vyhlásil že to tak mi sbít, ami zmemu povedali že rači sadáme zavret ale svoje si nepopustíme — a tu do pohaňel službu Božú ňé Kňaz ked potom ňekonal ňist ani Litaniu ani Tedeum Lavdamus ani požehnáňi leš mesi sami moseli konat pobožnost. — Včil jich prosime Pána visoko dústojného Primaša Kolos Vaszariho, mi steme mat na Rúženskú Pannu Mariu v Nedelu oktobra i Rúženskú Kázeň slovenskú, a nastari rok tés žádáme abi tak bolo, jak dočilku bivalo aj Kázně slovenské steme mát jak bivali pred tím aj to žádáme abi sa Gvardián uherski nemodlil keď sa pobožnost odbavuje našim Jazikom slovenskim, včil ňeni žádnej vihovorki ženemajú slovenského Kazatela len našim Gvardiánovi rozkázat, však on vi slovenski Kázat lebo je slovák, vsak on sám vihlásil pri oltári že abi zme pisali do Rima, a odtal nám to poslali do Ostrihomu, včil je to vostrihome uňich ňech nás včil oňi usporádujú, abude svati pokoj, ňech neni vác haňená služba Božá od Kňazov ten lud ked to vidi čorobá Kňazi snami na tosa horsá velice; Včil ich budem prosit ňech mi dajú odpoved za 15 dni čobude snami, aked nás oni neusporádajú budeme prinúteni zas písat do Rimu o tú vec, potom abi nebanovali a ňemali zabánost keď budeme moset písat ešte ráz do Rimu, toto ohsah písma čo zme poslali do Ostrihoma k Primášovi aňedal nám žádnú odpoved včil ešte ráz prosíme Rim kebi nám ráči spomôct v tento našem ňedostatku. — Zuctu v Méně všech slovákov v Novém Zámku. Majzon Ján vslovenskej ulici. cislo 46. 1912 Decem. 3. a primasovi som poslal toto pismo septembra 14. tehoto roku aňedál nám žádnú odpověď. z Bohom. —

[43] Kevešd, kedysi Kamenicou zvaný, bol za farára Šulca v kostole i v škole celkom zmaďarčený, ale v rodinách zachovala sa ešte reč slovenská. Andrej Kubina, niekdajší kaplán (neskorej vstúpil do Tovaryšstva Ježišovho) napriek celej stolici i miestnemu farárovi vyučoval katechismu slovensky. (Osvald v životopise Kubinovom.) — Dľa inej zprávy tam farár, potomný kanonik Komlóši, ačpráve vedel dobre slovenský, začal sa na kázňach schválne zajakať a chybne hovoriť a keď to veriacich už zunovalo, spýtal sa ich, či si to žiadajú, aby im s toľkou obtížou a takto kázával? A keď mu veriaci odpovedali že si to nežiadajú, začal kázať maďarsky. (Dr. Št. Hlavatý.)

[44] Tu nový farár Michal Gročič zaviedol 23. okt. 1910, maďarskú kázeň, ktorej žiadon veriaci nerozumie. Zaviedol to proti vôli farníkov, bez dovolenia biskupovho a ospravedlnil to tým, že sa vraj páni naňho hnevajú. („Slov. Ľud. Nov.“ 4. XI. 1910.)

[45] Podolinec, pred tým mesto nemecké, dnes už z polovice slovenské. Slovákom ač oni naplňujú kostol zbožnosťou i pokladnicu kostolnú mozolným grošom — tu slovenských služieb božích nedoprajú. Ich duchovný pastier sa bojí. A koho? Židov, poneváč spišskí Nemci sú snášanliví. Biskupa ale po maďarsky privítať, medzi veriacimi maďarsky nerozumejúcimi, porobiť zo statočných svojich farníkov opice, preoblečúc ich za čikóšov, dať biskupovi radu, aby veriacim, za slovom apoštolským smädným, a maďarsky nič neznajúcim veriacim sem svolanej popradskej doliny kázal po maďarsky — toho sa nebál. („Slov. Ľud. Nov.“ 27. 1907.)

[46] Až v najnovších časoch práve tí ubíjaní slovenskí kňazia, na svoju zodpovednosť zaujali sa opustených viedeňských Slovákov, navštevujúc, sdružujúc ich do katol. slovenských spolkov, vydržujúc im služby božie a kázne. — Takí boli: Rupert Rehák, Andrej Hlinka, Florián Tománek, Ferdiš Juriga a menovite dr. Ľud. Okánik, ktorý až v Prusku vyhľadal a duchovne vyslúžil tam pracujúcich rodákov. Už aj českí duchovní (dr. Alois Kolísek a iní) zaujali sa našich robotníkov v cudzine — len naši arcipastieri o tom ničoho nevedia!

[47] Alb. Martiš in litt. 23. II. 1910

[48] „Z pomedzi všetkých lučenských katolíkov dobrá polovica je slovenská, krem toho býva tu stále 2-3 tisíc katolíckych Čechov robotníkov. Vzdor tomu sa tu slovensky (tým menej pravda česky) nekáže a aj pri pohraboch sa len maďarsky spieva. Ľud ale modlieva sa v tichosti zo slovenských modlitebných knižiek — (Mládež sa ovšem už nijak nemodlieva.) Spovedá sa len vtedy slovensky, keď sám terajší farár je v spovedelnici, čo ale zriedka kedy býva. — Kapláni len zriedka rozumejú po slovensky, a keď by aj daktorý kaplán spovedal Slováka, nuž tak tento povie spoveď po slovensky, on ale sa ho vypytuje po maďarsky. Kňaz mu potom dá rozhrešenie aj tak, či ho rozumel, či nie.“ (J. Nosáľ in litt. 14. III. 1910.)

Dnešný administrátor ač slovensky vie, na slovenské otázky veriacich odpovedá maďarský; kapláni nevedia slovensky vôbec, kdežto farnosť je v 70 %-och slovenská.

[49] V Selenči (dnes. Bácsujfalu) bolo pôvodne viac Slovákov katolíkov, ako evanjelikov. Dnes ich evanjelici v každom ohľade predbehli, lebo katolíci dostávajú kňazov maďarónov. (Alb. Martiš in litt. 23. II. 1910.)

[50] V Novom Sade (Ujvidék asi 3-4000 Slovákov-katolíkov pomaly sa pripoja čiastočne k Maďarom, z väčšej čiastky sa pogermánčia a to preto, že im ani nekážu ani po slov. spievať po službách božích nedovolia. Pokým tu bol farárom Bende (dozdejší biskup) navštevoval síce Slovákov a rád ich mal, ale ani on im nekázal slovensky. (Tamže).

[51] Na celom okolí Levíc sú Slováci. Katekismus im berú, oni sa do mesta hrnú a nikdo sa nestará o nich. Ani slova božieho nesmejú čuť po slovensky, aby nebol narušený maďarský ráz mesta. Zakúsil som tú bolesť (ako tamojší kaplán), že mňa častejšie volali do nemocnice (stoličnej to nemocnice z dvoch tretín slovenského Tekova!) k umierajúcemu, ktorý nemal pokoja preto, lebo predošlá spoveď pri ktorej ho duchovný slovensky neznajúci nerozumel, neuspokojila ho. Tu som prišiel na presvedčenie, že na niektorých miestach ani kňazi nechcú dať ľudu pokrmu božského k vôli šovinismu. Áno, duše nesmrteľné hynú pre odnárodňovanie a neni kto by sa smiloval, kto by zaplakal nad nimi. („Lúč. 26“)

[52] V Užhorode (Ungvár) v rim. kat. kostole farskom len raz do roka býva slovenská kázeň, a keď v ten raz jesto komu kázať po slovenskv, iste jesto lam stále značný počet kat. slovenských duší aj cez celý rok. — Pod maďarskou kázňou kostol je prázdny, a pred kostolom hemžili sa za ten čas Slováci. V gréckokatolíckom kostole biskupskom súčasne bola kázeň ruská a kostol nabitý. („Amer. Nár. Nov.“ 18. II. 1901.)

[53] „Že B. je skutočne na plúca tak povážlive chorý, to biskup dobre vie…“ (Fr. R. Osvald in litt. 18. II. 1901.)

[54] „A viete, koľko sa trápil chorľavý Kojda za tú poslednú faričku? Dvanásť rokov kaplánstva podstúpil. Celé biskupstvo musel prepokutovať. Takmer každý rok na inšiu a inšiu stanicu musel sa prevážať. Z deviatich piec jedol chleba, kým sa do Kolačkova dostal. Po ťažkých staniciach vysilený prácou, štyri razy šiel na odpočinok, a zas musel po takzvaných „slovenských“ (!) kaplánkach ďalej.

Deväť staníc prepokutoval, a že chorý zdráhal sa obtížnej Rabče a podobného Podvilka, desiatej a jedenástej stanice, internovali ho v Podhradí do kláštora, kde sa kájať musel za svoju neposlušnosť. (?) Ako biskup šetril svojho duchovného syna, vysvitá z toho, že ho disponoval do Matejovic; mladého suchotinára ku starému suchotinárovi v ostatných ťahoch, ako by povedal: Nech zhorí so suchým i mokré. Troška jasnejšie povedané: Zahyň, nebude ťa škoda!

Kojda na Kolačkov nepomýšľal; ideálny človek prial si inšie, ale spáchal ťažký politický priestupok (?) a pred jeho následky musel sa zachrániť Kolačkovom. Mnoheľ, jeho dobrý priateľ, uchádzal sa o nemecko-ľupčiansku faru, a Kojda za svojho priateľa zakortešoval v mestečku, ako u patrona. Kojda za Mnohela! Spáchal hrozný prečin. Nasledovalo mu dostať dvanástu, trinástu, štrnástu a ešte Boh vie koľkonástu kaplánku. Nuž, aby si zachránil pozostalé trosky zdravia, aby si ešte predĺžil už i tak chorobou načatý život, pýtal posledné miesto, utekal do Kolačkova.

Kojda bol chorľavý človek, ale Kojda mohol ešte žiť, keby jeho vrchnosť bola šetrila chorého, keby bola ocenila v Kojdovi učenca, vzorného kňaza, ľudomila, keby jeho kňazské, ľudské cnosti nebola považovala za hriech.“ („Nár. Nov.“ 20. X. 1917.)

[55] „Velebný pán Kaplán! Poneváč Velebnosť Vaša, národnostnému smýšľaniu oddaná, v Krupine s prospechom účinkovať nemôže, preto vás za kaplána na Jastrabie prekladám, upozornujúc súčasne velebnosť Vašu, aby vlastenecké city prechovávala, inak, jestli pre presvedčenie národnostné ďalšie nepríjemnosti zakúsite, to Sebe samému pripísať musíte. Ináčej… Ján Havran v. r. generálny vikár.“

[56] Vzdor jasnej úprave dekrétu sv. Kongregácii; „Kapláni ačpráve sú na rozkaz preložiteľní, predsa nemajú byť predkladaní bez príčiny“ — iste príčiny cirkevnej. (S. Congr. Ep. et Rep. 14. Maii et 16. Maii, 1653.)

[57] L. Moyša farára na Chrasti, (biskup. spiš.) biskup ubezpečil, že jestli prejde na faru do Lúček, za polroka ho investuje. Miesto toho pre blížiace sa volby poslal ho z Lúčiek za kaplána, vzdor prosbám Lúčanov. Lúčania nespravodlivým vytrhnutím milého farára roztrpčení za viac rokov neuznali novovymenovaného farára, sami si krstili i pochovávali, kostolu vyhýbali, atď. Dojímavým listom poslali svoj svätopeterský halier svätému Otcovi do Ríma: „Svätý Otče náš! Nástupca sv. Petra! Sme siroty bez otca, matere, biskup nás oslyšal, vzal nám duchovného otca Ladislava Moyša. Biskup nás pred seba nepustil. Ideme k Tebe s ťažkou ponosou. — Nemáme farára, bo dnešného neuznávame za takého. Nemáme kostola, dnes v slávny deň mena Ježiš, sme pod holou oblohou na cintoríne. Trpíme zimu ako malý Ježišek, ale srdcia rozplápolaly ohňom lásky sv. viery. Našu malú obetu, ktorú k nohám tvojim kladieme, prijmi ju sv. Otče milostive a požehnaj nás láskave opustené siroty. Lúčky dňa 24. Jan. 1907. najpokornejší syn v mene lúčanských veriacich Andrej Buzák. — Na tento detinský hlas ozval sa aj najvyšší Pastier a poslal mne a všetkým veriacim celej farnosti svoje poďakovanie. („Slov. Ľud. Nov.“ l/III. 1907.)

[58] „Skrz vás páchané krivdy na Slovákoch pre tú našu slovenčinu už do neba volajú, a že ešte neprichádza na vás pomsta božia, privlastňujem len tomu, že Pán prijíma vzdychy a prosby slovenských kňazov, za ich ľud obetované. — Prijíma bôle naše, prijíma obety sĺz a pút. Ó, Bože, prijmi strádanie a žalosti preháňaných kaplánov a slzy s nimi spolutrpiacich chudobných slovenských mamičiek. — Prijmi hlad a chudobu zaznávaných duchovných. Prijmi ochotu slov. kňazov, ktorí Ti chcú všetko na oltár položiť: česť svoju, svobodu svoju, imanie svoje, život svoj za svoj národ, za spásu jeho, a nakľon ľudu tvojmu odrodilých duchovných a spas služobníkov tvojich, dúfajúcich v Teba. Spas národ svoj.“ („Lúčenie“ 55.)

[59] Jediného kompetenta na faru Sliačanskú, od patróna — obce s prosbami i plačom vyžiadaného, 15 ročného kňaza, 12 ročného farára odbil biskup Párvy, bez všetkej kanonickej príčiny, sám vyznajúc: „Cogor enim ad alias, e. gr. politicas circumstantias respicere“. t. j. nútený som ohľad brať aj na iné, k. pr. politické okolnosti. Miesto neho ustanovil za farára 3 ročného kaplána. (Srv. pravotné listiny A. Hlinku) — Podobne urobil aj pri zaplnení fary v Sedl. Dubovej, kde sotva niekoľkoročného mladúcha vymenovali na najlepšiu faru a vymenovali ho hneď za dekana, s obídením starých, zaslúžených kňazov.

„Pán biskup (Radnai) ma na oko srdečne prijal, faru prisľúbil, ale že mi nedôveroval videť z toho, že jediná žiadosť jeho bola: „Mám ja jedneho neposlušného panslávskeho kňaza, menuje sa Medvecký, bol dobrým priateľom vašeho predchodcu († Jozefa Nováka); neopovážte sa ho do vášho domu prijať, lebo vám budem velikým nepriateľom… A tak ďalej. To bola prvá a ostatná vizita.“ A. Hrdlička in litt. 13/IV. 1919.

[60] V Kolačkove 8 rokov biedlil nemocný J. Kojda. V kotline, od sveta zapretý, ako vyhnanec, mesiace nevídával vzdelaného človeka, s kým by bol mohol slovo ztratiť. Potok z dediny slúžil za cestu do jeho odľahlej farnosti. Zôkol-vôkol na ďaleko obkľúčený ľudmi cudzími citom, utiahol sa úplne od spoločnosti, nešiel nikde, ten vzdelaný človek už pred rokmi stal sa živou mrtvolou v zákutí. Keď biskup Párvy delil Slovákom brdárky, Huskovi dal Lešnice, Moyšovi Haligovce, Kofritovi Huty, Hanuškovi Šuňavu, Mnoheľovi Erdúdku, Kojdovi dožičil Kolačkovo. (Nár. Nov. 20/X. 1917.)

[61] „Nedám ani jediného nového klinca na tú budovu (na patronátnu faru čajkovskú), čo by ho aj privalila, kým ten Slovák je tam!“ — („Egy uj szöget sem adok e házra, mig aza tót ott van, ha reá is dől a ház!“) — povedal biskup Vlk Radnai v poslednom roku farárovania nášho znamenitého † Jozefa Nováka. — A. Hrdlička in litt. 13/IV. 1919.

[62] Výmluvný príklad systematického ubíjania slov. kňazov poskytuje nám fara Bacúrov (biskup. baňskobistr.) Túto od stoletia núkajú všetkým zaslúženejším slov. kňazom, o ktorej sa poznámka v kanonickej vizitácii z roku 1805 (str. 3) takto zmieňuje: „Biskupský úrad si gratuluje, keď sa jej podarí niekoho k tejto nefare (maleficio, non beneficio) čo otroka prikuvať, o to ale nemá starosti, aby ho čím prv z tohoto pelecha luteránskych zbojníkov vyslobodila“, tak že niekdajší farár Smolen „pre päť rán Krista Pána“ prosil biskupa, aby ho „z tohoto očistca vyslobodil“. — Podobnou rozhorčenosťou píše 31/XII. 1849 aj farár Št. Daniš: „Mátyás — že se na Bacúre zbláznil — nečudujem sa — lebo toho, neni místo — pro Sobriis homimbus — ale len pre takých — ktorí skrze preplnenj Mozgów wšechno obtižneho vedja si wen z Hlawi wihodit j. Gá gestli tu ešte za dlhšj čas budem — ked ne za ubohjm Mátyášom pógdjem — zaiste — bár kdje pógdjem — prinútenj budem — gako sa Infirmariustwo — za wšecko sa potljakuwat…“ (Farský archív.)

Sem posielal r. 1874 biskup Ipolyi zaslúženého cirk. spisovateľa a dejepiscu svojho biskupstva, seminárskeho profesora F. V. Sasinka, tento však volil bez penzie opustiť biskupstvo (Zomrel vo vyhnanstve r. 1914.) Núkali ju aj svätého života kňazovi Petrovi Tomkuljakovi, a r. aj cirk. spisovateľovi Joz. Kačkovi. Sem poslali redaktora Andreja Trúchleho-Sytnianskeho, nehajúc ho tu za 15 rokov na 300 zlatovom dôchodku bedáriť, kým ho na duchu nezlomili. Ponúknutím tohoto miesta (ako by na posmech) do Ameriky vyhnali dra Alexandra Dianišku a sem potupným spôsobom deportovali aj na sociálnom a literárnom poli zaslúženého kňaza K. A. Medveckého. (Archív fary bacúrovskej, Fr. V. Sasinek in litt. 1910.) Po odchode tohoto, nenašiel sa v celom biskupstve kňaz, ktorý by bol túto faru prijal i museli ju zrušiť.

[63] V 246. č. r. „Magyar Állam“-u osvedčil sa vtedajší prímašský sekretár dr. Černoch: „Hľa, ako my odmieňame tých vami („Pesti Hirlap“-om) označených panslávskych kňazov. Kollár dostal faru kde sa mu sotva zemiakov na dostač dostáva.“

[64] „Keby sme my reč kládli nad cirkev a vlasť, museli by sme nasledovať vás, (kňazov maďarónskych), ktorí zabudli ste na vieru a lásku Kristovu pre reč. Veď pri všetkých nápadoch, ktorých sa dopúšťate proti nám, ide Vám o reč, a len o reč — vy deťom pod sv. omšou kážete učiť sa reč, Vy radi by ste, aby deti naše miesto katechismu učili sa len reč: zo seminárov vyhodili nám klerikov len pre reč — do kostolov natískate len reč. Vy chcete nás pozbaviť pre reč i tej jedinej potechy, ktorá ostáva Slovákovi, potechy, ktorú hľadá u Boha… A Slováci sa jako zhovädilí Kananejskí, ktorých neživil Jozue a rúbal Gedeon. — Nenastrašíte nás, bratia v Kristu! Nihil nobis, consit sumus… Nie našim heslom je: Ubi bene, ibi patria. Nám ľahostajné je padnúť na večný sňah, alebo na horúci piesok. Dosť nám, keď máme čo jesť a čím sa zaodieť. Ale ľud náš vychovávať neprestaneme a postavíme ho na piedestál hodnosti ľudskej a kresťanskej. Tak to chce Kristus, tak rimský Otec, tak kráľ, tak zákon, tak i duša i srdce naše. (Slov. Ľud. Nov. 11/XI. 1910.)

[65] Duch cirkevných zákonov predpokladá, žeby cirk. osoby boly na svojich miestach stabilné, poneváč len tak môže sa utvoriť žiadúcny sväzok medzi veriacimi a duchovným pastierom. Rozhodnutia S. Congr. Conc. 11. júla 1626, 8. marca 1859, 6. aug. 1691, 27. júna 1867, 11. 1868. (Veď ale páni biskupi práve toho sväzku si neželajú).

[66] A pri tom všetkom, v nás nenie iného, len tej najväčšej úcty a lásky k učeniu Kristovmu, najpevnejšej vôle, poslúchať najvyššiu hlavu cirkve, prehĺbiť v ľudu slovenskom rozumnú katolícku vieru a tým najkresťanskejším a najužitočnejším spôsobom, bez trub a bubnov slúžiť drahej vlasti. Iného cieľa a úmysľu nemáme, a že ho nemáme videť dostatočne z toho, že za našu prácu trpíme unižovania, preháňania, prenasledovania, chudobu i biedu, tak že môžeme hovoriť so sv. Ambrózom: Na príklade mučedelníkov naučili sme sa veriť v Kristu, naučili sme sa v potupách hľadať život večný, naučili sme sa nebáť smrti (Sekmo VI. de Natali SS. Octaviiet Soe.) Kto iné tvrdí o nás, ten nám utŕha a dopúšťa sa veci podlej. (Osvald; Priateľské slovo 15.)

[67] Mladíka z istej oravskej farnosti neprijal biskup Párvy za klerika, kadenáhle sa mu tento priznal, že sa schádza zo svojim farárom, kňazom slovenským. (Sdelenie Jána Vojtašáka.) Iného zase biskupský vikár Havrán preto neprijal, lebo sa od dedinského žida-krčmára dozvedel, že žiak cez prázdniny navštívil aj svojho farára, Andreja Kmeťa. „Preto, že si on dopisuje s dievčenci, preto by sme ho ešte prijali, ale že sa stýka s Kmeťom, môžu mu povedať, že prijatý nebude“ — tak sa zdôveril biskupský vikár židovi (A. Kmeť in litt.)

Roku 1905 k. pr. neprijali z Liptova do spišského seminára nikoho, čo s radosťou konštatoval tamojší maď. časopis „Liptó“

[68] Na spišskom semeništi každý rok sa robí výkaz, kto je akej národnosti. Istý klerik, rodom Slovák, odpľul ako kočiš, keď mal do toho výkazu napísať, že jeho materinská reč je slovenská a rozhorčený zamrmlal: „Hanbím sa ako pes, že som Slovák, že viem slovensky“. — Ten mladík o rok mal byť vysvätený a poslaný byť za duch. pastiera slovenského ľudu. — Tamže roku 1900 mali klerici rovno prikázané, aby sa všetci zapísali za Maďarov, vzdor tomu, že zo štyridsiatich ani jeden nenarodil sa z matky Maďarky. Len štyria zapísali sa dľa svedomia za Slovákov, ale čo bolo z toho kriku! Porady držali, čo s nimi počať? vytýkali im zradu. Tamže na fašiangy usporiadali si klerici divadlo, v ktorom na posmech obrátili Slováka, Nemca a Cigáňa. (Ľud. Nov. 5. VI. 908.)

[69] Dr. Jehlička písal klerikom list, v ktorom ich žiada, aby odporúčali každý svojim príbuzným „Katolícke Noviny“. Tento list prefekt shabal a na základe tohoto Štefana Mandíka vyhodili… Pozoruhodné je, že biskup Párvy po takom vjhodení svojho klerika z Pázmáneumu písal rektorovi ústavu medzi iným toto: „Dajte to na vedomie národu“ (ovšem maďarskému). („Tudassa ezt a nemzettel“). F. R. Osvald in. litt. 19. IV. 906.

[70] Huta (Szentlélek, stolica a arcib. ostrihomské). Tu katolíkov administrujú ostrihomskí Františkáni. Dosiaľ boly bohoslužby po slovensky, teraz noví reformovaní Františkáni zavádzajú maďarčinu. Zaviedli už aj maď. spev. (Ján Damborský in litt. 10. II. 610).

[71] Klassický príklad ideologie uhorských jezuitských kruhov podal P. Arpád Hidvédhy: „Slováci musia sa už z ohľadu kresťanstva maďarizovať, aby keď prídu k pr. do Segedína za zárobkom vedeli sa tam ospovedať. (Andrej Kmeť. in. litt.) Vďačne predpokladáme, že dnes už nie všetci tak — smýšľajú.

[72] Šiel som k Benediktinom do Sv. Martina (Györszentmárton). Sme síce spolubratia jednoho rádu, ale tam cele iný duch panuje, ako u nás. Sú bohatí, sú šovinisti až hrozní, ale katolícko-cirkevného ducha som tam nenašiel… V Uhorsku je duch protestantský, aj katolíci sú tým duchom… (Fr. M. Kostolny O. S. B. z Rakúska. in litt. 19. VIII. 92).

[73] Pre 22.000 slovenských katolíkov na Anjelskom Poli v Pešti vydržiavala sa jedna tichá sv. omša, pod ktorou sa slov. spievalo. Karmeliti tomu koniec urobili. Ubohí Slováci šli s deputáciou do Ostrihomu s prosbou, aby sv. omša pre Slovákov zase zavedená bola, ale odtiaľ ich poslali ku generálovi (?) Karmelitov. I tam zašli, lež odtialto im zase do Ostrihoma kázali ísť. Chodili ako s aprílom, ale spravodlivá prosba vyslyšaná nebola. Tam sú kde boli, že 22 tisíc slov. katolíkov nemá ani jednoho kňaza, ani kaplána, ba ani spovedlníka, nepočuje za rok ani jednej slov. kázne, lebo kde býva 22.000 slovenských katolíkov, tam sa slovensky kázať nemusí, nesmie. (Slov. Ľud. Nov. 18. I.)

[74] Asi roku 1870 za farára Juračku dali si Lábania (arcib. ostrih.) na hlavný oltár postaviť sochu sv. Cyr. a Metóda. Lud mal ích vo velkej úctivosti, i pobožnosti k ním odbavoval. Keď farár Gratzer roku 1905 obnovoval kostol, sochy tieto odstránil, až na vzbúru farníkov, dal ich do bočnej kaple, k malému oltáru umiestiť. Ale odkedy on je tu farárom, ľud vidiac jeho nevole, prestal pobožnosti k sv. vierozvestom konať. (B. Z. in litt. 26. VI. 911).

[75] Baňskobystrický biskup Bende vyhodil z pôvodnej osnovy Egriho spevníka pieseň o sv. Cyrilovi a Metódovi (Fr. Rich. Osvald in litt. 3. XI. 90.), a čo musel pretrpeť spisovateľ tejto knihy za to, že sa opovážil na oltár bacúrovský postaviť sochy týchto svätých, bola celá Kalvária. Ani mu ich nedovolil požehnať.

[76] Biskup Radnai-Ritthammer k. pr. svojho kňaza za to, že k nemu chodieval istý v celom okolí vážený slovenský roľník, takto okríknul: „Čo hľadal u tebe ten hlúpy sedliak?“ („Mit keresett nálad az a buta paraszt?“) Tenže sa vyslovil, že on má na sprosté, (slovenské) dediny dostač kňazov, ale do (múdrych ?) miest mu chybujú „Buta falura elég papom van!“) Ozaj apoštolské slová!

[77] „Také pády stávajú sa, že pobožní veriaci, čo do kostola chodia, spoveď nezameškajú, nie len ostrými, ľahko srozumiteľnými narážkami, ale aj menami označení, ba že sa im na svätom mieste, v spovedelnici ubližuje preto, že chcú slovenčinu… (Lúčenie, 53.)

[78] V kňazskom časopise, orgáne to primaciálnom „Esztergom“ stálo, že keď kaplán rozpráva sa po slovensky s takým veriacim, ktorý už volačo, alebo jako-tak hovorí po maďarsky, vtedy rozširuje slavismus a notár dedinský nech žaluje ho u biskupa. Však mu potom ten dá! Tak písal katolícky kňaz pre kňazov v čísle 26. IX. 1906.

[79] Spolok na obranu katolíckeho kňazstva v Uhorsku („Orsz. Pázmány egyesűlet“ nechcel sa zastať napadnutých katol. kňazov slovenských ani v tých najkriklavejších pádoch, kde nevinnosť napadnutého kňaza bola zrejmá. K. pr. v záležitosti prenčovského administrátora M. Beneša).

[80] Štefana Ravasz, t. č. kaplán v Krupej (arcb. ostrih.) okresný dekan zažaloval pre slovenčinu nie u primasa, lež u ministra vnútra (In. litt. 18. XI. 906.)

[81] Arcibiskupský vikár (a titulárny biskup) Rajner zrádza slúžnovcom, čo u neho hľadali slovenskí kňazia. Tak k. pr. vyrozprával slúžnemu, čo sa kňaz — poslanec Juriga s ním úradne dotazoval, a na tomto základe ho súd chcel vziať do vyšetrujúceho väzenia. Teda: „biskup — detektív“ (F. R. Osvald in litt. 7. XI. 906.)

[82] Z úplne spoľahlivej ruky máme: Istý mnohokráť spomínaný královský fiškus (verejný žalobník) na slovenskom kraji, — keď najviac národnostných pravôt bolo v behu — ponosoval sa nášmu obrancovi — pravotárovi, že ako je koalicionálna vláda v sedle (v nej pravda aj katolícka ľudová strana) nevie si rady so všelijakými oznámeniami oproti slovenským časopisom. Každý notár, každý slúžny, každý učiteľ, farár ba i poštár — hovoril fiškus — posielajú mi čísla Ľudových Novín (časopis katolíckej strany slovenskej) belasou ceruzou popodčiarkané so žiadosťou, abych patričné články žaloval. Tieto oznámenia hromadne hádžem do koša: ale to nemôžem urobiť s oznámeniami, ktoré mi prídu od Štefana Rakovského (predsedu katolickej strany maďarskej a „Katolíckej Jednoty“!), alebo od biskupa Rajnera atď. Uverte mi, pane môj, že my fiškusi sme nie príčinou týchto procesov, nám rozkazuje shora každý povolaný i nepovolaný faktor. Radšej by som bol poľovným psom, ako byť žalobcom pre každé…“

[83] Pripomenúť sluší, že tá prvá vyhrážka o nezralom štencovi vzťahovala sa na domáceho kaplána, tá druhá, že len on je tu biskupom, a že pôjde svojou, cestou, znela proti Rímu, ktorý bol už v záležitosti Hlinkovej zavrátil biskupovo svevoľné pokračovanie.

[84] „Nedivme sa tedy pessismu Medveckého, veď i my sme Makkabei, ktorí všetci zahynieme, ale dobojovať musíme!“ (F. R. Osvald 24. X. 1902).

[85] Dňa 4. apr. 1907 vodca maď. ľudovej strany, pápežský prelát Ján Molnár z cirkevného stanoviska odsúdil na sneme tento školský zákon a žiadal ho odvolať. Minister Apponyi vyhlásil názor Molnárov za osihotený, lebo nielen maď. ľudová strana, ale aj biskupský sbor osvojili si oný návrh a schválili ho. O tomto má vraj písomný súhlas biskupov. Molnár naproti tomu bránil sa, že jeho náhľad kryje sa s cirk. zásadou, biskupi ale schválili ten návrh len „z ohľadu na rozličné okolnosti“ — rozličné tie okolnosti boly strach pred slovenským katolíckym ľudom. O tom ich usvedčil verejne maďarský kňaz.

[86] „Nedávno doniesly maď. noviny článok o tom, že král vždy popúšťal oligarchii. Medzi dôvodami bolo, že veru veľmi ťažko privolil k civilnému sobášu, ale keď mu primas Vaszary riekol: možno probovať Vaše Veličenstvo! (= „Meg lehet probálni, felséges uram!“), nesmel už nikto z jeho rodiny odporovať.“ (O. in litt. 4. VI. 905.)

[87] Na Vindšachte (arcb. ostrih.) katolícki učitelia bijú školské deti za to, že sa s katechetom po slovensky modlili a školská stolica (zo štátnych úradníkov pozostáva) vystupuje proti kaplánovi pre priestupok, že deti, keď učí katekismu po slovensky, učí i modliť sa po slovensky. (O. in litt. 27. IV. 905.)

Ba ešte aj kňazi sa nájdu, ktorí otĺkajú slovenské deti, ako sa ponosovala istá matka z farnosti hronsko-novoveskej z Podlužian s plačom. Vo V. Topolčanoch mláti kaplán deti pre maďarský katekismus. Ktoré dieťa ho nevie, bije vraj ako vola, nehľadiac ani hlavy, ani očú. (L. 19. XII. 1913). Aj katolícky učiteľ v Jarovnici bije a zaviera deti pre slovenské slovo a pokutuje ich aj dvestokrát odpísať zákaz slovenskej mluvy.

[88] Primas poslal roku 1894 hlavného škôldozorcu cirkevného do Nemiec (Hont) a poslal desať dukátov čo odmenu tým učiteľom, ktorí slovenské deti najlepšie vyučovali v maďarčine. Cirk. školdozorca vtedy vyslovil pred tými katol. učiteľmi to presvedčenie, že prítomní učitelia — výjmuc vraj snáď jediného — sú oduševnení pestovatelia maďarčiny. — Akoby nie cirkev bola primasovi v nebezpečí, ale reč. (A. Kmeť in litt. 18. V. 94).

[89] „Dľa nariadenia cirk. škôldozorcu a pána farárovho od 1. sept. r. 1889 sú v Novohrade všetky predmety slovenské z katolíckych škôl vylúčené, ešte aj katekismus aj biblia. Ba ani čítať a modliť po slovensky neni povinný učiteľ učiť. Prosím, nech teraz ráčia posúdiť, ako sa môže cítiť slovenský učiteľ.“ (J. Lunáček in litt. XI. 1889).

O školských a iných pomeroch v biskupstve rožňavskom, kde sídli biskup, ktorý sa za 16-letého biskupovania ani slovíčka slovenského nestačil naučiť v ktorého aule, ba v celom bisk. meste je jediný kňaz, ktorý slovensky vie, ale hovoriť po slovensky nechce — dostali sme tieto zprávy:

Dotyčne bisk. obežníkov som sa vynasnažil dľa možnosti sosbierať také, ktoré sa na maďarizáciu vzťahovaly. Niektoré sa mi podarilo vynajsť, — zvlášte ktoré vyšly v tlači. Tieto sú upravené skrze farský úrad zväčša na učiteľov, ktorých cirk. vrchnosť vyzýva a povzbudzuje všemožnou usilovnosťou a námahou pracovať na rozširovaní a upevnení maďarčiny a takýchto učiteľov predostiera na odmenu tak krajinských ako župných základín a tak zvaného vzdelávajúceho spolku. Značím len niektoré bežné čísla. Tak v roku 1909 č. 4771, 1910 č. 2547, 1912. č. 2348, k tomu každoročne dôrazne vyzývaní boli. Pod č. 2032/1911 požaduje, aby s najväčšou horlivosťou pracovali „az ískolán kivűl is a nemzeti kialakulás megerősödése nagy munkájában.“ V 3654/12 na srdce im kladie, aby potrebné školské veci od „hazafias cégek“ zadovážené boly. Dľa 10/1909 zápisnice bez prekladu teda v originálu: (poneváč ale len maďarské boly prijímané, len v tejto reči mohly byť písané) maly byť predostreté vrchnosti. Na predostretie pána biskupa v roku 1908 administ. župný výbor uzavrel, že škola v Muráň-Hute je maďarská, a preto pod č. 798 nariaďuje, že vo škole (v obci čisto slovenskej) len maďarská reč môže ako učebná byť užívaná. Tak malo byť prednášané aj náboženstvo, ale ja som sa tomu nikdy nepodrobil. Obežníky aj za našej doby sú len v maďarskej reči vydávané. Len jeden jedinký bol vydaný pastierský list v pôste, ale aj v tom slovenská reč škandalózne spoličkovaná a spotvorená bola. List bol docela nesrozumiteľný. Prípisy vzhľadom novej ríše hovoria o „megszállt terűletek“ ako to svedčí aj najnovšie vydaný schematismus. Dľa schematismusu na megszállt terűletu je 71 farností, za demarkačnou čiarou ale je 28. (To je ale nie správne. My máme 81. a tam je 18 farností.) V roku 1909 pod č. 1400 prišiel dôverný obežník litografovaný, odoslaný na duchovenstvo. V tomto ich upozorňuje, že veliká zkaza a nebezpečenstvo hrozí vlasti a obecenstvu skrze založenie Všeobecnej Banky v Lučenci a preto vyzýva všetkých, aby veriacich varovali pred zkázou a snahy banky prekazili. „Igazgatója Dr. Bazovský Lajos űgyvéd, — az igazgatóság tagjai pedig országosan ismert pánsláv agitátorok“. „Ezek kőrűlményböl közelfekvö a feltevés, hogy az idegen tőkére támaszkodó ezen pénzintézet az állam egységének megbontását célzó nemzeti tőrekvéseknek lesz eszköze.“ Takto píše vo svojej vlasteneckej či šovinistickej horlivosti p. biskup Balás. Prípisy ešte aj prílohy len v maďarskej reči bolo slobodno predostreť. Keď roku 1913 som chcel založiť spolok najsv. Srdca Ježiš, pripojené slovenské stanovy, tlačené v Trnave mi odvrhli a musel som zaslať maďarský preklad. Len tak boly potvrdené. Takto a podobne účinkoval pán biskup nestranne a spravodlive bez ohľadu na národnosť od prvšieho počiatku až do dnes. Čo podstúpili roduverní kňazi, o ktorých sa dozvedel že i len slovenský dýchajú, to by mohol povedať nebohý Royko, viac menej Horánsky možno i iní. A Pilát si i včuľ ruky umýva. A keď istý kňaz jedenkráť výčitky robil cirk. vrchnosti pre mnohé už krivdy, sám terajší bisk. tajomník v súkromnom liste mu napísal: „Én mindent nem tudok megakadályozni.“ („Ja nemôžem všetky nespravodlivosti prekaziť“.) Ohľadom smýšlania p. biskupa oproti Slovákom ráčte dovoliť doplniť zprávu moju ešte tým, že čisto maďarským mladíkom v semeništi, ktorí cítili, že budú ako kňazi vyslaní na slov. miesta a sa chceli vopred cvičiť a vzdelávať vo slovenčine, nedovolil založiť slov. školu. Že on nebude vychovávať panslávov. A títo pozdejšie nevediac slova slovensky, skutočne na slov. stanice vyslaní boly. Tak Stepán do Kokavy, Znak do Smolníka a iní. Do Helpy zo mnou, aby napravil, čo som pokazil, vymenoval za farára Juraja Borbás už nebohého, Palóca, ktorý len niekoľko slov znal slovensky do čisto slovenskej obce s 2500 dušami. Také bolo hla, zachádzanie. (K. B. in litt.)

Keď na štiavnickom valnom shromaždení Femky (spolku to určeného vykoreniť Slovákov) rečník vyslovil sa, že v záujme maďarčenia slovenských detí potrebné je, aby sa všetky hornouhorské školy soštátnily, tam prítomných do dvadsať katolíckych kňazov prisviedčalo a ani jeden sa neozval na obranu katol. škôl. (J. Zorvan in litt. 1. XI. 902.)

[90] Vrábeľskí páni preto, aby vraj v čisto-slovenských Vrábľach (arcb. ostrih.) nebol taký za katolíckeho kántora vyvolený, ktorý vie „povedálni“ (t. j. hovoriť po slovensky), voľbu zrušili. (Varinec Lipka in litt. 15. I. 903.)

[91] Dľa nariadenia cirk. škôldozorcu a p. farárovho od 1. sept. b. r. v Novohrade sú všetky predmety slovenské zo školy vylúčené, ešte aj Kat. a biblika, (J. Lunáček in litt.) ba ani čítať a modliť slovenský neni povinný učiteľ učiť. Prosím nech teraz ráčia posúdiť, jako sa môže cítiť slovenský učiteľ.“ (J. Lunáček in litt. 27. XI. 89.)

[92] „Uhorská katolícka ľudová jednota“ vydávala svoje letáky v osobitnom šaryšskom dialekte, nie preto, akoby šaryšskí Slováci literárnej slovenčine neporozumeli, ale preto, aby roztrhajúc ľud slovenský na viac literárnych rečí, znemožnila slovenskú katolícku spisbu a odcudzila rodných bratov slovenských.

[93] Vďačne odpovieme i na hotovú námietku protivníkov: biskupi udržujú alebo podporujú slov. katol. časopisy „Kresťan“ a „Naše Noviny“. „Kresťana“ založili slov. národovci-kňazia (dr. Mallý, Podivinský a iní) svojim vlastným grošom (kaucia) a dnes nepotrebuje biskupskej podpory (z prebytkov „Kresťana“ kryje sa časť nedôchodku maď. „Alkotmánya“). „Naše Noviny“ síce napomáhal (nepatrným obnosom) biskup Radnai, ale neskôr na žiadosť župana zvolenského aj sám zastavil.

[94] „Ťažká je práca slovenských katolíckych kňazov, ktorí i perom, týmto u Vás (cudzorodých biskupov i kňazov) už nenávideným slovenským perom, usilujú sa nehľadiac na priazeň u nepriazeň ľudskú, brániť katolíctvo na vše strany, i proti tým slov. bratom, protestantom, ktorí bránia, pomlúvajú a ľudu nášho slovenského urážajú cirkev a vieru katolícku tiež slovenským perom. — Čože Vám je páni; Vy pre samú starosť a spásu duší nestihnete dozvedeť sa, čo sa to robí okolo Vášho ovčinca… Ale tí katolícki spisovatelia pri svojich iných povinnosťach kňazských musia sa ruvať s nepriateľom i za biskupov a kňazov a vystavovať za nich svoje prsia. Vy píšete do protokolov dlhšie alebo kratšie chválospevy, staváte slávobrany; my svojim telom zdŕžame urážky ich odporcov… Vám za to dostáva sa vyznačení… nám Váš velký pán vikár nadáva (pred poslanstvom krupinských katolíkov a inde) do panslávov, vlastizradcov a tak potupuje našu ťažkú prácu za cirkev a za Vás… (F. R Osvald: Priateľské slovo. Str. 13).

[95] „My neprestaneme prosiť najdôst. ordnariáty, aby… alebo skrze svojich svedomitých dôverníkov presvedčili sa o tom, čo všetko píše sa pre Slovákov a zvlášte čo píše sa pre slovenský ľud, menovite pre katolícky. A vtedy… osvietení pani biskupi poznajú v nás svojich najoddanejších, najvernejších námestníkov v práci a my ešte viac budeme v ních ctiť svojich otcov.“ („Katolícke Noviny“ 5. mája 1902).

[96] „Od toho, kto chce byť spisovateľom náboženskoslovenským sa žiada, aby urobil to, čo svätý Franc Paulánsky, ktorí sa dal prikovať na otrockú loď (galeju), medzi odsúdených to zločincov, aby týchto vyučovaním mohol spasiť a ratovať od hriechu a od večného zatratenia. Lebo kňaz a učenec, o kom ide chýr, že píše a rozširuje slovenské knihy, nemôže vystúpiť na vyšší, výnosnejší úrad, aj ten čo má, ľahko ztratí“ („Poďme za Ním“ str. 108).

[97] Neni ešte známka proticirkevnosti, keď niektorý časopis uvádza chyby niektorých kňazov a biskupov. Veď biskup ako krajinský veľmož (a zväčša aj člen niektorej politickej strany snemovej) prevádza svoju politiku, musí strpeť aj kritiku svojej politickej (stranníckej) činnosti. Viď o tomto potvrdenie našej mienky v naslovovzatých bohosloveckých časopisoch „Correspondenzblatt für kath. Clerus“ r. 1896; 607 a 575; r. 1900. 387; ďalej „Tübing. Theolog. Cuartalshrift“ r. 1884 239 — 242).

[98] Uh. biskupi vôbec nechcú dopustiť, aby slovenský katolícky ľud čítal aj iné časopisy, ako „Kresťan“-a. Tento v duchu maďarskom, neliterárnou slovenčinou odrodilcami, mimo kraju slovenského (v Pešti) písaný časopis predsa nemôže uspokojiť kultúrne potreby dvoch millionov slov. katolíkov. Veď každý, i menej kultúrny národík má svoje vlastné osobitné záujmy, ktoré len svojskou žurnalistikou dosiahnuť sa snaží. Od cudzincov, z cudzého územia sa ani polokultúrny kmen stále viesť nedá. Toľko národnej hrdosti a samobytnosti mali by už predpokladať títo páni aj u katolíckych Slovákov.

[99] Pešťanské „Slovenské Noviny“, orgán to pod predsedníctvom biskupa baňsko-bystrického účinkujúceho „Uhorsko-krajinského vzdelávacieho spolku“, cez úplné polročie podával nemravné oznamy cielom hriešneho odháňania plodu ľudského — v každom čísle.

[100] Istý oravský farár, dosaváď tuhý néppártista, hovoril o orgáne katolíckej vraj ľudovej strany maďarskej toto: Tie noviny sú mi včuľ najhnusnejšie; rád som ich čítaval dosiaľ, ač s ich šovinistickým smerom nikdy som nebol jednej mienky, ale teraz sa mi celkom zhnusily. Ani tie najžidovskejšie noviny, ani noviny slobodnozednárov a socialistov tak mrzko sa nedržali ohľadom národnostnej politiky, ako noviny svätého néppártu „Alkotmány“. To isté platí aj o katolíckom krajciarovom denníku „Ujlap“, vydržiavanom tiež z tlačových ofier slovenského ľudu. Časopis tento takto komentoval nariadenia ministra v záujme náboženstva v materinskej reči vyučovať sa majúceho: „Užívanie maďarskej reči zo školy prešlo do rodiny (?) a do kostola. Najprv len školské deti spievaly a modlily sa maďarsky v kostole. Pri druhom pokolení už i rodičia s dietkami modlili sa po maďarsky. Neskoršie už len starcom kázavalo sa po nemecky alebo po slovensky. Po vymretí tých už nebola potrebná cudzorečová modlitba, alebo cudzorečový spev v kostole. A tak pomaličky sme sa pomaďarčili. A túto našu vlasteneckú (?) snahu prekaziť je vhodné najnovšie nariadenie ministra…“

[101] Apoštolský vojensky vikár Koloman Belopotocky v svojom pastierskom liste vychváliac a na prvé miesto v rakúsko-uhorskej armáde postaviac prešporský (slovenský) pluk čis. 72, čo sa mravnonáboženskeho ducha mužstva týka, verejne vyznal, že toto privlastňuje požehnanému vplyvu spolku sv. Vojtecha, ktorého spisy sú v rekrutačnom obvode tohoto pluku zvlášť valne rozšírené.

[102] Kňazstvo dekanátu myjavského na svojom shromaždení dňa 26. mája r. 1903 protokolárne prosilo prímasa, aby zakročil u Spolku sv. Vojtecha, aby v knihách nim vydávanými aj vlastenecký (?) duch bol pestovaný. Spolu zatracujú lanskoročné (1902) vydania: „Čítania a Evanjelia“, protialkoholickú knižku „Bratia, striezliví buďte“, a velepoučný kalendár (Fr. Rich. Osvald in litt. 10. XI. 903.) Ba bisk. vikár Havran pred početným poslanstvom krupinských katolíkov nazval aj spolkom vydaný Spirágov „Ľudový katekismus“ panslávskou knihou. (Dopis z Krupiny v Katol. Novinách.)

„Keď sa stretneš v živote svojom so Slovákom významnejšej vzdelanosti a učenosti, môžeš byť istý, že je on alebo zarytý nepriateľ, alebo vznešený nevšímateľ ľudovej slovenskej spisby… Spisovatelia katolícki, inojazyčni, medzi Slovákmi žijúci, sú najoddialenejší od duševných potrieb ľudu slovenského… Povýšení na Olymp slávy… ozdobení hodnosťami s veličenským opovržením dívajú sa títo vysokoučení Slováci dolu do nížin slov. ľudovej spisby, kde má svoj stánok Spolok sv. Vojtecha, kde sa píšu a predávajú kalendáre, poučné knižky pre hunkárov slovenských. Osol necíti sa dobre medzi slávikmi v kroví… a vysokoučený teolog, štátnik, staviteľ nacionálneho štátu nebude vám písať asketický ani poučné spisy pre ľud slovenský. (A taký svetový diplomat, štátnik je skoro každý kaplán a farár po dedinách slovenských). K tomu by musel mať hrdinskú obetavosť k. pr. Albána Stolza, István Bácsiho, Sasinka, Radlinského, Kollára, Osvalda… a to je spojené s veľkým sebezaprením. („Poďme za Ním“ str. 107).

[103] Keď som prišiel do Šoporne (arcb. ostrih.), hned som sa dal rozširovať sväto-vojtešský spolok, ktorým sa duch naboženský zjavne posilňuje. Jeden predvečer len čujem bubeníka po dedine: „Zakazuje sa všetkým vstupovať do toho spolku, čo pán kaplán do neho ľudí navádzajú, lebo to je panslávský spolok. Kto tam vstúpi, bude pokutovaný do 40 zl., alebo bude na kriminál daný a zavrený“. — To je skutotnosť, žiaden okrášlený výmysel, za ktorý ručím. Bubnovať to dal notár Szabó, (Št. Ravas in litt. 22. XII. 909).

[104] Je to vec velikého významu aby sa spasitelné spisy uverejňovaly a širokoďaleko rozširovaly — píše oslávený Lev XIII. (Encyclica dd. 15. Febr. 1883). „To je všetko dobre, svätý Otče, ale ty azda nevedel si, že môžu byť i slovensky písané katolícke spisy… a ty si ešte nevedel, že tie písať, tie odporúčať a rozširovať znamená u generálneho vikára osv. pána biskupa baňskobystrického hriech, ktorý od samého biskupa uznanú dobrú dušu robí panslávom, vlastizradcom, t. j. človekom nebezpečným, ktorého má sa chrániť každý kresťan, ktorého treba zahnať z mesta do hôr…“ (F. R. Osvald: „Priatelské slovo“ str. 14).

[105] Miesto neho naplavia náš ľud kalendáre pešťanských židovských firiem (Méhner a i.) plné krvavými a často i smyselnými senzáciami, duchom protikresťanským.

[106] Fr. Sušil čestný kanonik, velaplodný cirkevný spisovateľ, prekladateľ sv. písma a svätých kníh otcov apoštolských.

[107] Ešte aj homiletický časopis „Kazatelňa“ dávali si donášať niektorí kapláni na mená roľníkov a žien, aby neupadli do nemilosti cudzorodých vyšších kňazov. (F. R. Osvald. in litt. 8. I. 904).

Ten istý biskup predvolal si kňaza Jura Miku a dohováral mu, že mu prišlo do uší, že on istému svojmu farníkovi poradil o právnu poradu sa obrátiť k jednemu známemu slovenskému pravotárovi-ľudomilovi. Pre toto ho nechal administrátorom za dlhé roky. (Ústne sdelenie.)

[108] Ináčej v slovenskej reči vychádzajúce čisto náboženské katolícke časopisy ako „Svätá Rodina“, „Královna sv. Ruženca“, „Sv. Vojtech“ a „posol Božského Srdca“ s naším vedomím tiež nedostávaly z týchto každoročných tisícov obetí slovenského ľudu. A Spolok sv. Vojtecha, ktorý zvlášť nákladným vydávaním nového slovenského prekladu písma svätého nad sily svoje sa napínať musel — nedostal z týchto ofier ani haliera. Bolo to umelým prelievaním zdravej krve slovenskej, do vyžitého organismu maďarského, pravá vivisekcia na našom tele.

[109] Vandalský čin tento previedol r. 1898 vtedajší vicerektor Richter (rodom Nemec) a pomáhať mu pri tom museli klerici A. Spevák a M. Judt, ktorí si pri snášaní knižiek na vatru Sládkovičove básne potajme potiahli. (Ústne sdelenie patričných.)

[110] Fr. Richard Osvald ponúkol bol predstavenstvu baňskobystrického biskupského seminára svoje výtečné katechetické dielo „Výklad malého katechismu“ pre každého novovysvätenca darom. No predstavenstvo tento pre novokňaza neocenitelný dar nezdvorilo odmrštilo. (Ústne sdelenie.)

[111] „I cirkev stala si do služby maďarizácie. Žial pozreť na výchovu teologov z ktorých majú byť duchovní otcovia ľudu. Posmech, hanba a pohoršenie, keď počuť ich kázať, ak len jeden-druhý necvičil sa súkromne po kútoch (ovšem nebezpečenstvom, že ho preto vyhodia zo seminára). Učenosťou i príkladným životom vynikajúci slov. kňazia neprídu ku slušnému postaveniu. Nie Bohu sa klaňať, nie cirkvi slúžiť, ale maďarizácii…“ („Nápor-Odpor“ Str. 106)

[112] A. Kmeť in litt. 23. X. 87.

[113] Oproti tomu vypožičal si prímas Vaszary od ministra kultu 60.000 zlatých, ktoré dal na volebné agitácie dvom liberálnym kandidátom. Po volbe odohnal z kancellárie svojej všetkých tých kňazov preč, ktorí hlasovali proti liberálom, iba jediného liberála kňaza ponechal si u seba, urobiac ho direktorom, prim. kancellárie. — Toto vykričal býv. minister Polónyi verejne na sneme. (Slov. Týžd. 1. VII. 1904).

[114] Súčasne, keď biskup Vlk zakázal K. A. Medveckému nielen kandidatúru lež aj akékolvek kroky v tejto záležitosti, zakázal prijať mandát aj prepoštovi A. Rudnaimu (zaiste z osobnej nevraživosti, tento totiž bol jeho súperom na biskupstvo). Tento ale keď bol s programom liberálnej strany predsa zvolený, nevšimol si zákazu biskupovho, za čo mu tento dal 2-3 termíny, dokedy sa poslanstva neomýlne zrieknuť musí a pohrozil mu inak cirk. cenzúrami. No poneváč bol poslancom vládnym, Rudnay podržal si mandát za tri roky beztrestne, biskup neopovážil sa splniť svoje hrozby. — A to že má byť rovná miera!

[115] Biskup Vlk vyslovil sa proti K. A. M., že mu nemôže dať inú faru, lebo mu „kazí“ veriacich, vychovávajúc ich v duchu slovenskom.

Tomuto, čo farárovi v Marietáli rozkázal roku 1907 biskup Rajner, aby sa vzdal fary, ináč že ho suspenduje preto, že odporúčal veriacim hlasovať na kat. slov. kandidáta Ferd. Jurigu.

[116] Biskup Párvy nariadil farárovi písomne, aby zo súčasne ta poslaného kaplána Floriana Tománeka každou zbraňou vykorenil city národnostné a o tomto mu aj referoval. Toto farár prečítal kaplánovi a prísne mu zakázal slov. noviny držať, čítať, rozširovať. V kostole zakázal veriacim všetky styky s kaplánom (Fl. Tomanek in litt).

[117] Kardinál Cernoch, posielajúc na miesto odumretého Jozefa Nováka do Čajkova A. Hrdličku, takto mu písal: „Učinkujte tam vlastenecky(!), lebo pre isté príčiny vaše účinkovanie bude aj svetská vrchnosť s pozornosťou sledovať“. (A. Hrdlička in litt. 13. IV. 919.)

[118] V Uhorsku je toto premieňanie-maďarčenie rodinných mien svetským zákonom dovolené, ale zvyčajné len u individuí, ktorým záleží na tom, aby si takto zakryli svoju, alebo svojej rodiny minulosť. 95% zmaďarčených mien nosia židia, defraudanti, falošní bankrotáry, bývalí trestanci atď. Oproti tomu vynikajúci mužovia verejného života uhorského podržali si svoje čo ako cudzo znejúce mená, lebo by si to považovali za nečestnosť a zpreneveru minulosti svojho rodu. Tak k. pr. maďarizátor Béla Grünwald, vodca madarského povstania Košút, ministerpredseda Wekerle, podpredseda snemu Rakovský a mnohí iní.

[119] Tento predstúpiac z rimského obradu za klerika obradu gréckeho, nemohol obdržať k vysväteniu za kňaza potrebné pápežské dovolenie. Návodom gr. kat. biskupa pomaďarčil si meno na Karpáti a pod týmto menom podarilo sa mu dovolenie z Ríma vymôcť. Hľa, aké zmätky pôsobí toto i na poli cirkevnej správy.

[120] Klerikovi B. povedal biskup Radnai-Ritthammer: „Synku, ani minúty ťa nestrpím v semináre, jestli si nepomaďarčíš meno.“ (Ústne sdelenie L. Berényiho.)

[121] „Ihneď po primíciach som bol presvedčený, že prvé moje miesto bude maďarské; tak sa i stalo. Biskup sa mňa bál, veď celé tri roky žiadal, abych si aspoň meno pomaďarčil a len N-ovi môžem ďakovať, že od tejto hanebnej podmienky odstúpil.“ (Joz. Čársky in litt. 24. XI. 910).

[122] Novovysvätenec baňskobystrický A. Androvič, ač rodom Slovák, kým bol klerikom, ani slova slovenského nechcel preriecť. On v semináre nenávidel slov. slovo. Idúc ale na prvú svoju kaplánku, na čistoslovensku Beňušu plačom ta cestoval, nevediac, čo si on tam medzi rýdzimi slov veriacimi počne? (Ústne sdelenie J. S). Aká to tragedia nekresťanským šovinizmom zaslepených sluhov Božích a tragédia i takým kňazstvom nadeleného slovenského katolíckeho ľudu.

[123] „Od mojich sem. predstavených jak v Ostrihome, tak v Pešti viacrazí som bol vyzvaný, aby som si pomaďarčil svoje meno. Keď som to učiniť nechcel, bol som personangrata u nich. Keď terajšieho župana dra. Minárika a ter. dekana teol. fakulty dra. Bieleka, Formáneka a Rovňanka vyhadzoval z nitr. sem. aj ja som mal ísť za nimi, len na vlase viselo. Kaplánoval som 14 rokov, len preto, že som do Martina a na Velehrad chodil, fary som dostať nemohol. Keď som túto škvarku pýtal, fotografia moja s Kmeťom, Bielkom, Kačkom a Šrobárom (dnešným ministrom) chodila od slúžneho k županovi biskupovi, následkom čoho len tak som dostal túto faru, že som revers musel podpísať biskupovi Battyányimu.“ (Št. Stolárik in litt. 6. IV. 920.)

[124] Nedávny štátny prevzal zastihol okolo 60,000 slov. sirôt v terajšej Maďárii.

[125] Citujeme toto všetko schválne z úradného, biskupstvom vydaného diela Szokolszkého: „A 100-éves kassai püspökség.“ 141 — 148.

[126] „Naša obec je čisto slovenská, ani jedneho Maďara tu niet a predsa pri všetkých službách božích sa spieva len maďarsky. Je to do neba volajúca krivda… 14. júna svolal náš p. farár školskú stolicu a vyhlásil, že pozbavuje Málika kurátorstva… Prečo? Preto lebo žiadal, aby sme v našom kostole, ktorý je z našich slovenských mozoľov vystavený, po slovensky spievali… (Slov. Ľud. Nov. 12. VII. 1912.)

[127] „Vo Svinnej“ v obci tiež čisto slovenskej, je dovolené ľudom spievať po slovensky len každú tretiu nedeľu.“ (Tamže 2. VIII. 1912.)

[128] V Ňire zaviedli pred 40-50 rokami maďarské služby božie, následkom čoho sa táto obec úplne pomaďarčila. (Š. Ravas in litt. 22. XII. 909.) Ústne sdelenie Juraja Ohrivala. 917.

[129] „V našom biskupstve už jesto málo obcí, v ktorých by sa pres týždeň maďarsky nespievalo. Okolo Košíc je spev slovenský vytvorený už zo všetkých obcí. Prvý, ktorý spev slovenský vytvoril, je Karol Antal, farár cahanovský. (J. J. in litt. 12. IX. 911.) Farár okolia košického, ktorý spev slov. zo svojho kostola ešte nevytvoril, je Ľudvík Šimíček, farár poľanský! Sláva mu! (A. N. N. I. XII. 902.)

[130] V Endröde boli katolíci Slováci (tuším z Detvy pochádzajúci) a dnes už živá duša nevie slovensky. Tu som sa s jedným 70-ročnym starcom ešte roku 1874 shováral, ktorý mi hovoril, že Endrödčania síce boli Slovákmi, ale ich kňazia a učitelia pomaďarčili… (Albert Martiš v Nár. Nov. 15. II. 1910.)

[131] Temerín, veľká obec v Báčke, bola čisto slovenská, katolícka. Ešte po roku 1848 sa Temerínci starší po slovensky shovárali so slovenskými evanjelikmi, a ako mladík som spozoroval tam domy ešte v štýle slov. stavané. Aj tu kňazi a učitelia s pomocou zemského pána ich pomaďarčili, a k tomu prispela aj ženba… (Albert Martiš in litt. 23. II. 910.)

Zo Szekszárdu chodieval som niekedy do neďalekej Tolna-Möži. Jedna ulica je ešte slovenská dosaváď, ostatné sa pomaďarčily, ale je tam aj značná čiastka Nemcov. Sú dosťahovalci z Horniakov. Priezviská Viga, Hegedüs boly vraj kedysi Hudev a Veselý. Rychtár musí byť raz Nemec, raz Slovák. Dotedy býval aspoň kostolný spev každú štvrtú nedeľu slovenský, pre čo museli viesť so slovensky nevediacim farárom tuhé boje. Slováci nepopúšťali len preto, lebo ani Nemci nechceli zo svojich práv ničoho popustiť.“ (Ústne sdelenie prof. Alb. Vallu 8. VII. 917.)

[132] Alb. Martiš in litt. 23. II. 910.

[133] Ústne sdelenie p. V. Sz.

[134] „Do obce prišiel nový kaplán, ktorému nešla reč slovenská, začal kázať maďarsky. Farár, ktorému slovenčina tiež mizerne išla a kázanie nechal kaplánovi, oznámil vec do Ostrihomu. Kaplána citoval vikár (tuším Št. Majer), ale tento vyhovoril sa, že ľud vôbec nerozumie maďarsky, a farár na to dal reláciu, že je skutočne tak. Od toho času kázali len maďarsky a neskôr prišlo i do šematismu, že bohoslužobná reč je maďarčina; slovenčina ale už neni ani spomínaná.“ (F. R. Osvald in litt.)

[135] „Modoróščani: prijdúc na púť, kde náhodou našli aj slov. kňaza, si chcú zaobstarať slov. spevníky… lebo nestará sa o nich nikto, skoro pozabúdali slov. pesničky… Neviem, ako sa mohli títo ľudia pri svojej reči zadržať, keď od pamäti sveta nemali ani kňaza, ani rechtora, čo by aspoň vedel slovensky… Je to milý a bohabojný ľud…“ (J. Zorvan in litt. 21. III. 904). U týchto ešte aj úradné (!) spočítanie ľudu zistilo 65 % Slovákov!

[136] „Na Ohaji a na Čake, kým žili starí farári, služby božie všetky odbavovali sa po slovensky; po ich smrti noví farári už maďarsky odbavujú“. (Jur. Ohrival).

[137] „V B. Ďarmotách bývala každú druhú nedeľu slov. kázeň, čo ale terajší farár Karol Hotovinský zkasíroval, proti čomu ale vraj ľud šomre. — Čo viac, nedávno dali ta kaplána, dákeho Šárhediho, bývalého piaristu, ktorý ani slova slovensky nezná“. (A. Kmeť in litt. 23. X.) Ináčej aj pisateľ videl pútnikov z toho kraja, ktorí sa mu čo Maďari predstavovali, maď. spievali i modl. knižky maďarské mali, a pozdejšie náhodou počul ich po slovensky si šeptať. Prichytení sa konečne priznali, že sú Slováci, ale že im páni farári „zakazujú slovenskú reč“. (1903.)

[138] „Tu sú zvláštne pomery. Predtým sa bohoslužby odbavovaly po slovensky a po nemecky. Nemci ale, súc národne prebudení, kde mohli, ukrácali Slovákov pri bohoslužbách. Preto povstaly medzi nimi rozbroje a konečne asi pred 5-6 rokmi sa v kostole pobili. Bol process, Slováci boly obžalovaní aj odsúdení. A tu sa potom stal obrat. Niektorí slov. renegáti začali ľudí nahovárať, aby sbierali podpisy, že vraj Slováci si žiadajú maďarské bohoslužby. A koniec? Biskup jednoducho nariadil výlučne maďarské bohoslužby. Nemci sa proti tomu vzbúrili, agitovali, deputácie chodily k biskupovi, prosili o pomoc biskupa Prochászku, prosbu poslali do Ríma atď. No nič im nepomohlo. A oni štrajkujú celkom tak, ako Slováci v Lúčkach. Chodia za dedinu do kapličky sa modlievať. Ani jeden nechodí do kostola už 5 rokov. A Slováci? Babičky chodia do kostola spať.“ (J. Damborský in. litt. 10. II. 910.)

[139] A. Kmeť in litt. 7. I. 907.

[140] V. Ölved mal od nepamäti (asi od 50 rokov) maďarské služby božie, ačpráve sa ľud doma slovensky shovára a napriek škole a okolnosťam dosť dobre sa zachováva; Maďarčia ho od stá rokov a predsa sa slov. shovára, ačkoľvek mieša veľa slov maďarských. Sem patrí čo filiálka obec Kural, čisto slovenská, maďarsky tam málo kto vie. Spev od roku 1888 odkedy ta prišiel nový organista Borz Jánoš, je maďarský. Po omši sv. i po pohrabe modlí sa kňaz s ľudom po maď. Ľud si pomôcť nevládze. I teraz sú, čo sa ani tie slová maďarsky nemodlia, lež po tichu, slovensky. (Ináč nevedia.) Do školy katechisovanie maďarské tiež vtedy bolo uvedené. (Št. Ravas in litt. 18. XI. 906.)

[141] V Nových Zámkoch je slovenská ulica. U Františkánov bývalo po slovensky. Farári im berú slovenčinu, oni sa bránia. Predtým, keď chodievali procesiou do Šaštína, spievalo sa maďarsky a v druhej časti slovensky. Fabián farár (teraz už prešporský kanonik) im to bránil. Od tej doby chodili Slováci bez kňaza osobitne ako slovenská processia. Ako sa teraz držia, neviem. (Št. Ravas in litt. 22. XII. 909.)

[142] „Čaka mala predtým farára Martina Čulena, národovca. Nový farár maďarčí. Kostolný spev je do pol omše slovenský, potom maďarský. Kázne na výročité sviatky maďarské. Katekismus maďarský.“ (Š. R. in litt. 22. XII. 1909.)

[143] „Náš organista od istého času veľkú chuť dostal v kostole našom maďarské pesničky vyspevovať. Zprvu len mierne pokračoval. V roku 1898 notár u biskupa vyprostredkoval, aby každú tretiu nedeľu maď. sa kázalo a spievalo, ale len pod veľkou omšou. Notár a páni boli spokojní s výrokom biskupovým, on ale aj v robotný deň maďarsky spievava, ba i každú nedeľu pod omšou proti jasnému nariadeniu biskupa.“ (Slov. Ľud. Nov. XI. 910 a I. III. 914.)

[144] „Dosiaľ bohoslužby boly tu po slovensky; nový farár Erdöši (aj meno si pomaďarčil!), divý šovén, od piatich rokov zavádza aj maďarčinu.“ (J. Damborský in. litt. 10. XII. 910.)

[145] „Vo Sv. Beňadiku tamejší farár Haicl (súc zadĺžený po uši) tuho maďarčí. Každý mesiac raz zaviedol maď. kázne. Vo dvoch filiálkach Psiaroch a Orovnici katekismus učí sa maď. a aj dietky ku spovedi vedú sa maď. ačkoľvek maďarsky vedia len niekoľko šablónov, učiteľom do hláv školákov trápne nabitých.“ (Št. Ravas in litt. 22. XII. 909.)

[146] „Tu býva každú nedeľu maď. spev, kázeň ale slovenská. Ľud sa ohlásil u ordinariátu, ktorý im pravdu prisúdil, následkom čoho teraz už len na väčšie sviatky býva maď. spev a kázeň. (P. B. in litt. 27. I. 916.)

[147] „U nás je 4.000 duší a ani 13 Maďarov. Do škôl chodia slov. dietky, ale po slovensky ani katekismus, ani čítať, ani kráť sa neučia. Ba aj „Pochválen P. Ježiš Kristus“ po slov. povedať majú zakázané. Ešte ani v domácnosti našej sa nedopraje pokoja a práva našej sladkej materčine. Dietky nútia, „aby sa aj doma, s rodičmi maďarsky modlili, nútia ich, aby sa maďarsky spovedali. Aj vo všedný deň v piatok a utorok sa odbavuje v kostole maďarsky… Ja neraz rozplačem sa na spasení svojho dieťaťa…“ (S. L. N. I. V. 914.)

[148] „Asi od 10 rokov uvádza sa i tu do chrámu maďarčina“. (St. Ravas in litt. 18. XI. 906.)

[149] „Dňa 23. okt. r. 1910 začala sa i u nás maďarská kázeň, ktorej žiadon veriaci nerozumie. Farár náš proti vôli našej, bez dovolenia biskupského natisol nám ju do chrámu božieho.“ (Slov. Ľud. Nov. 4. XI. 910.)

[150] „Tu bývajú už kedy-tedy maďarské kázne.“ (P. B. in litt. 27. I. 910.)

[151] „V Senici sú dve omše v nedeľu; jednu (raniu) si chcú Maďari(?) pre seba privlastniť. Ľud už aj teraz počína mrmlať a sa vypytovať, či Boh už nevie slovensky? V štátnej elementárke aj katekismus len maďarsky učia. Predstavte si moje položenie: dieťa nevie slova maďarského a ja ho mám maďarskou rečou katekismus učiť.“ (Št. Hlavatý in litt. 7. X. 907.)

[152] Tu je, Terra Nephtali et Zabulon. Od 15 rokov ide pevne maďarizácia. Našiel sa jeden vicearchidiakon, ktorý sa neostýchal cirkulár vydať, aby sa po chráme všade maďarsky spievalo. Teraz (tuším) pol omše maďarsky sa spieva. Kňazi vedia slovensky, ale katecheza zväčša maď. ide. Shovory s ľudom kde len možno, maďarsky.“ (P. B. in litt. 27. I. 910.)

[153] Dňa 3. apríla (1911) spievalo sa v našom kostole výlučne po maďarsky. Ľud nerozumel, nastalo reptanie a mnohí pre pohoršenie utekali z kostola von. Rechtor si berie na chórus devy, ktoré tu smiešne odvýskujú ním nacvičené maď. pesničky, z čoho majú zábavu potom aj mládenci, a to v chráme, lebo sa na dievčatách iba chachúňajú; nábožný ľud ale, súc pohoršený, hreší, klaje. Na Velkú Noc má byť aj maď. kázeň… (Slov. Ľud. Nov. 7. IV. 1911.) Konečne prišla zaslúžená Nemezis: Farár Martini a učitel Kováč nevedeli sa podeliť na zásluhách a prvenstve v utláčaní slovenčiny a pri tom sa skutkom insultovali. (28. 1. 912.)

[154] Tu nový farár, Jozef Novák po velkých bojoch a obeťach zpät uviedol práva materinskej reči do kostola.

[155] „V Lukačovciach sa cez pôst len po maď. spievava a litánie sa po nedeliach tiež maď. odbavujú. Toto všetko riadi náš dekan Lelkeš Adolf. Keď sa slovenská pesnička spieva, hneď ľudom domlúva…“ (Slov. Ľud. Nov. 19. III.)

[156] „Mestečko Mártonvášár bolo kedysi číročiste slovenskou koloniou. Behom času pritúlili tam Švábi. Od roku 1848 ich rozštiepila maďarizácia už na tri rovné národnosti, na koľko v chráme kázavalo sa maďarsko-nemecko-slovensky. Teraz, ako čujem, už len maďarsky ide všetko.“ (Ján Laťák in litt. 15. I. 1810.)

[157] „Predtým odbavovali sa bohoslužby po slovensky. Nový farár Fülöp v ostatných 8-9 rokoch zavádza do kostola maďarčinu menovite v prvú nedeľu v mesiaci.“ (J Damborský in litt. 10. II. 1910.)

[158] Bohoslužby dosiaľ slovenské, v novších časoch farár Konop zavádza do kostola maďarčinu, tak ako na Mlynkách. (Tamže).

Sántov (Hont). Sem bol od maď. Cistercitov za učiteľa-organistu Fr. Nedecký výslovne preto poslaný, aby na rečovej hranici ležiacu obec zmaďarizoval. To je verejne známo a s tým sa on sám často chvastával. V tej práci pomáhali mu sami Cistercity, ich prenájomci a viacerí nadošianski kňazia. Škola už v prvých 10 rokoch bola zmaďarizovaná, v kostole od prvého roku jeho účinkovania 1884. pri úradných službách božích len maďarsky sa spievalo, slovensky len potajomky spievaly ubohé staršie ženičky. Za spevom konfiškovala sa aj slov. kázeň. Najprv kázalo sa v r. 1890 — 900 slovensky i maďarsky, no odtedy už len starý dekan Némety sa opovážil ešte v sántovskom kostole voľačo slov. prehovoriť.

Národovec Matej Buček dňa 15. aug. 1908 v deň pri slávnosti posvätenia chrámu po maď. kázni prehovoril za päť minút i slovensky, lebo veľká časť veriacich i z okolia ani slova nerozumeli z maď. kázne… a o týždeň Buček bol opísaný a o nedlho preložený.

Nikdy nezabudnem na tie slzy, ktoré v očiach niektorých starcov hraly, keď som prvý raz prišiel r. 1911 na Sántov a pred kostolom stojaci ani slova maď. neznajúci starci s plačom sa mi ponosovali, že už 15 rokov neočujú slovo božie vo svojej materčine, ba že už ani modliť sa nesmú verejne slovensky. V Nadošanoch a v Dalmade sa mi ťažko podarilo zastaviť maďarizovanie v kostole a vo škole, kde aj vyučovanie náboženstva konalo sa 10-15 rokov maďarsky, ale Sántov už bol úplne preč: Veriaci, ktorí ináč sami medzi sebou slovensky sa shovárali, neopovážili sa už ani slova prehovoriť slovensky v prítomnosti učiteľa, ani vtedy, keď ich kňaz na ulici oslovil slovensky, neodpovedali slovensky.

Keď r. 1911 niektoré ženičky prosily farára, aby im povolil po verejných službách božích aspoň privátne sa pomodliť slov. ruženec, farár tomu privolil, ale učiteľ to zakázal, lebo on si vraj nedá kaziť svoju prácu. Keď r. 1915 prišiel sem za kaplána národovec A. Pavliš a keď tento prebúdzal slovenský cit, ba na Dalmade opovážil sa i slov. divadelnú hru nacvičiť a predstaviť, bol v krátkom čase preložený. Keď sa v sántovskom chráme prvý raz zjavily „Nábožné Výlevy“, rechtor zúril; a keď som veriacim predplatil naše slov. náboženské časopisy, rechtor vyhľadával ich z domu do domu, nútil školské deti aby mu ich nosily do školy k zničeniu a sám zašiel na poštový úrad a tam zhabal často čísla našich novín, načo sa poštárka Jukkelová s plačom ponosovala. Ten istý pri bolševickom vpáde odkazoval kaplánovi a národovcovi Peterkovi, že Maďari budú z jeho chrbta remeň strihať…“

(Vendelín Sahulčík in litt. 7. X. 1919.)

[159] 1.200 Srbov (Bunevcov) pre maďarské kázne opustilo katolícku cirkev v arcibiskupstve kaločskom.

[160] Prímasov sekretár osvedčil sa v kňazskom časopise, Magyar Állam (1888 č. 246): „Hľa, jako my odmieňame tých vami označených panslávskych kňazov: Kollár dostal faru, kde sa mu sotva zemiakov na dostač dostáva.“

[161] „Po ukončení birmovky, sišlo sa kňažstvo odobrať sa od svojho biskupa. Rad-radom každému prihovoril sa — len keď prišiel rad na kňaza — Slováka, mávnul rukou a bez príhovoru išiel ďalej. Nasledovala odberná reč biskupova. Vyzval v nej kňazov, aby pozorovali na pohyby politické (rozumej slovenské?) aby netrpeli medzi sebou kňaza (brata), ktorý by účasť bral na nich a takého kňaza zaraz oznámili. Potom odišiel biskup — apoštol, ponechajúc na seba kňazov zarazených.“ (Slov. Ľud. Nov. 27. IX. 1907.) — Celkom podobne urobil na velkolovčianskej birmovke roku 1909 jako spoluapoštol, biskup Vlk Radnai-Ritthammer. Tam v prítomnosti slúžnovcov a notárov surovo zakríknul slovenského kňaza K. A. Medveckého. V toastoch spolu s kan. Vetzlom vyzval kňazstvo, aby vyhodilo zo svojho lona onú smeť, kňaza, ktorého vzdor neodškriepitelným cirkevným a sociálnym zásluhám prehodil do vyhnanstva medzi cigáňov a lupičov, a na ktorého súčasne vyzval pozornosť a nepriazeň polit. úradov nového pôsobišťa. Neskôr zočiac ho na železničnom nádraží (na Hronskej), vyslovil sa pred železničným prednostom: „Tohoto človeka (t. j. jeho kňaza) treba by bolo zatvoriť.“ A toto všetko musel podstúpiť kňaz ten len preto, že sa opovážil prijať návštevu slovenského poslanca Fr. Skyčáka.

[162] „A jak zle je to, keď človek svoje najvrelejšie city musí utajiť, keď nechce aby mu hlavu poprerážali za bieleho dňa… Ešte viac pred principálom (farárom) musím byť utajený… Veď keď som raz zo žartu povedal, že za Kollára sa oduševňujem, už to povedal slúžnemu a mal som pletku. Slovensky keď chcem čítať, musím sa zatvoriť. Taký mám ja život v Senici. Vôbec nemôžem tu ničím prispeť k práci národnej…“ (Št. Hlavatý in litt. 7. X. 903.)

[163] „Ladislav Moyš obdržal prezentu (menovanie zo strany patróna fary) na prvú svoju faru Chrasť od privátneho patróna, baróna J. Máriássyho. Prosiac o investitúru (potvrdenie biskupské), od biskupa Smrečányho obdržal odpoveď: „Počul som, že si ty panslavistom.“ Ani ho za päť rokov nepotvrdil, ani kongruu mu nedal z príčin politických. (Osnova žaloby Hlinkovej.)

[164] „Prestal som od istého času veriť, že by sa smerodajné kruhy zaujaly katolíckych Slovákov, lebo viem z vlastnej skúsenosti, čo slovenskí kňazi môžu očakávať od tých, čo Slovákom prekonizujú biskupov, notórnych vrahov slovenskej reči a národnosti. Keď som sa pred niekolkými rokmi požaloval sv. Otcovi, môj list dal sv. Otec biskupovi N., a ten odložil si ho do diec. archívu in perpetuam rei memoriam (na pamiatku) a nechal ma tam, kde už 37 rokov psotím.“ (Št. Mišík in litt. 16. VIII. 91.).

[165] Ústne sdelenie pisateľovi od kardinála kniežaťa Granito de Belmonte, vtedajšieho pápežského Nunciusa vo Viedni.

[166] „Nečakáme, aby sa sv. Otec zamiešal do politiky našich maďarizátorov a ukázal im, aké nespravodlivé, hriešne sú ich zámery, keď potlačuju našu reč v školách a úradoch, lebo vieme, žeby tak kázal hluchým ušiam. My chceme a žiadame len, aby šialenou maďarizáciou nášho ľudu netrpelo škodu náboženstvo, a dobré mravy Slovákov uhorských, ktorí majú právo očakávať od svojich biskupov, kňazov a učteľov, aby im ukazovali cestu spasenia prostriedkami svojej slovenskej reči, a šetrili ich národné zvláštnosti aspoň s takou nežnosťou, s akou šetria ich katolícki missionári u domorodých obyvateľov Indie, Činy, Afriky atď.“ (Št. Mišík in litt. 28. VII. 91.)

[167] „Keď kňazia ľudu slovenského mimoriadnym biskupským (Bubičovým) obežníkom vyzvaní boli, aby si povedomí ostali toho vyznačenia, ktorým štát uhorský ozdobil niekdy kňazov, ako zemanov, a tých ich vyvýšil ponad poddanský ľud obecný, vyzvanie toto pochádzať mohlo len z celkom blúdneho ponímania pomeru kňaza ku veriacim svojim.“ („Poďme za Ním!“ Str. 40.)

[168] Tak v svätobeňadickom panstve ostrihomskej kapituly zavrhli lepšiu offertu tamojšieho kat. ľudu, a v svätokrížskom panstve biskupa baňskobystrického sú árendátormi odjakživa židia, od ktorých si okolití slovenskí hospodári len do podárendy môžu vziať planšie kúsky. Za tieto odpadky platia gazdovia títo úhrnom toľkú árendu, že si žid vyplatí ňou celé svoje nájomné biskupovi a ostáva mu najlepšia čiastka zdarma.

[169] „Toľko môžem tvrdiť, keby som sa ešte raz narodil, aj vtedy by som bol len kňazom, ale in partibus infideliu, (t. j. medzi národami pohanskými), ale aby som také veci prehliadol, ako na Bzovíku za 32 rokov od ľudí slávnej kapitule, ich skutky, in omnibus absceonitatibus (so všetkými necudnosťami), zastavaných svojimi pánmi — to by som už viac neurobil. — Dobre povedal Dedinský pred jedným osvieteným: jaké ste vy…, takí sú aj vaši ľudia tu…“ (Ivan Poljakovics, Šahy dd. 16. XI. 1905.)

[170] Keď do nedávna mesačne piatimi zlatkami plateného kaplána každý štvrťrok prehadzovali z jednoho konca biskupstva na druhý, na mnohé prosby hodili mu na prevážačku 20 K. Administrátorom ani toľko nedali. A keď zapsotený kaplán upadol do pľúcnej, alebo inej ťažšej nemoce a lekári posielali ho do kúpelov, sanatoria, alebo na južné kraje, odbavili ho zo sľubom, alebo ako znak velikej priazne poslali mu raz navždy 100 korún.

[171] „Čo hľadal u teba ten hlúpy sedliak?“ („Mit keresett nálad az a buta paraszt?) zreval baňskobystrický biskup Vlk na pôvodcu tejto knihy, na svojho kňaza, len zato, že ho istý po celom okolí úctu požívajúci, intelligentný a majetný roľník niekoľkokráť navštívil. V slovách „buda paraszt“ zrkadlí sa hlbočizná nenavisť, opovrhovanie slovenským sedliakom.

[172] Spišský biskup Párvy, pri assistencii početných kňazov a v prítomnosti zbožného zástupu slovenských roľníkov, dňa 27. augusta roku 1912 od oltára kostola hybianskeho oslavoval „maďarského Heineho“, Balaššu, spevcu a modloslužebníka tela ženského, ospevovateľa a verejného páchateľa cudzoložství, krvelačného trýzniteľa ľudu slovenského, pred nimž sa kedysi triasly celé stolice, ktorý v hýrivosti svojej palicovať dal svojich slovenských poddaných. Biskup povedal od oltára na poctu tohto verejného hriešnika veľkolepú reč, ktorou odovzdal svleky toho tyrana zbožnému potomstvu trýznených a pohoršovaných dedov. (Jediné šťastie pritom bolo, že ubohý ľud veriaci nerozumel z biskupskej „kázne“ ani slovíčka!).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.