ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Účinkovanie a vlastnosti prevažnej väčšiny biskupov akých slovenský ľud od polstoletia za arcipastierov vplyvom maďarskej vlády dostáva, privádzajú ho postupne k presvedčeniu, že už nevidí v svojich biskupoch vysokých hodnostárov cirkevných, ale dôverníkov, ba poslušných sluhov práve panujúcej vlády. Nie predstavených z milosti božej, lež rozkazovateľov z priazne ministerstva. A tu i nechtiac začnú prirovnávať úroveň a kvalitu cirkevných hodnostárov, akí zaujímajú slovenské a zase neslovenské biskupské prestoly a nemôžu nezbadať istý systém, ktorí javí sa vo vypočítavom deklasifikovaní, ubíjaní cirkevného života slovenského.^[27] Slovenský ľud prestáva byt už dieťaťom, on číta už viac a rozsudzuje vtipne; sháňajúc sa za chlebom po širokom svete, stýka sa s rozličnými národami, a vnímavý jeho duch vycítil už aj to, akými cestami dostávajú sa títo páni k svojim hodnosťam, ba spomínajú sa už isté záväzky a reverzy, ktoré musia uhorskí biskupi podpisovať, kým ich vláda k vymenovaniu kráľovi predostrie. Či potom takýto odvislí, častokráť po uši zadĺžení mužovia môžu si zachovať k prevádzaniu arcipastierskeho povolania nezbytne potrebnú apoštolskú odvahu, neodvislosť a horlivosť? a nasledovne môžu si s dobrým svedomím nárokovať dôveru svojich veriacich?“^[28] Veď biskup Radnai na žiadosť hlavného župana liptovského zakázal kňazom, na pútníckom mieste Staré Hory spovedajúcim, rozhrešiť celú processiu slovensky smýšľajúcich nábožných pútnikov. Klassický to zaiste dôkaz svetáckej vlády v cirkvi. Farár v Cahanovciach nesmel v obci svojej vydržiavať sv. missie preto, lebo dľa biskupovej mienky košickí páni by sa nahnevali, keby do tejto čisto slovenskej obce missionári prišli so slovenskými kázňami.^[29]

2. Na slovenské biskupstvá vymenúva maďarská vláda biskupov rodom i výchovou nám cudzích, ktorí po slovensky vôbec nevedia, ako Vaszary, Párvy, Battányi, Baláž, buďto ešte len behom úradovania sa jej chcú ako-tak priučiť, ako Bende, Radnai-Ritthammer,^[30] alebo rečou svojich veriacich opovrhujú, v slovenských farnosťach za roky a roky nekážu,^[31] nekatechizujú,^[32] nebirmujú,^[33] nevedia čo sa pre ich veriacich píše; čo ľud číta, ako smýšľa, za čím túži.^[34]

3. Do čisto slovenských fár posielajú biskupi častokrát kňazov, reči veriacich neznajúcich.^[35] Takí boli a čiastočne sú dr. Steinhofer v Nitr. Ujlaku (arcib. ostr.),^[36] Tragor v Söde (bisk. vacovské,) roku 1918 do Starej Haliči (bisk. rožň.,) roku 1908 do Komjatic (arc. ostr.) poslaní kapláni Bliesz v D. Piali, Oltványi v Kolte a mnohí iní. Modrokameňský (bisk. rožň.) farár ku pr. chvastal sa v istej kňazskej spoločnosti, že on ani nevie ani vedeť nechce slovensky, ani nebude sa učiť, nech sa jeho veriaci učia, aby ho porozumeli.^[37] Ako sa s touto pohanskou rečou srovnáva 14 hlava listu sv. Pavla tu Korinťanom, a menovite tá výpoveď: „Ďakujem Bohu svojmu, že mluvím rečou všetkých vás. Ale v cirkvi radšej chcem premlúviť päť slov sebe srozumiteľných, aby som i druhých poučil, nežli desaťtisíc slov rečou (neznámou).“ 18 — 19. Tamže istý administrátor len z knihy čítal kázne, z ktorej raz toto vyčítal: „Vidiac to Lot, dal Bohu hlavu (miesto:… ľud, dal Bohu chváľu.) Ba možná je aj takáto kvetnonedeľná vyhláška od oltára: „V pátek bude rekviem za nebohého Krista Pána.“^[38] Istý kňaz pýtal čistoslovenskú faru Malý-Báb dľa vlastného soznania len preto, aby ju pomaďarčil; miesto toho však fara poslovenčila jeho.^[39] Takí kňazi potom spovedajú slovenských veriacich bez spasiteľného napomenutia a rozhrešujú vozpust bez uloženia skutkov pokánia. — V VI. okrese peštianskom 22,000 slovenských katolíkov nemôže si od ostrihomského primasa vymôcť jedinkého slovenského kňaza, ač cudzozemským Poliakom, počtom značne menším, dali tam osobitný kostol i kňaza. V Čabe (bisk. kaločské) 7.000 katolíckych Slovákov nemá už od rokov slovensky rozumejúceho kňaza. Deje sa to úmyseľne na nevýslovnú škodu viery a mravov.^[40] A tak v ľude hynú pochopy náboženské, lebo neni kto by ho naučil zo slovenskej knižky sa modliť; hynie náboženský cit, lebo slávičie náboženské piesne sú ubíjané k vôli trom-štyrom nesrozumiteľným (maďarským) piesňam školských detí a učiteľov. („Lúčenie“ str. 26.)

4. Slovenskú reč vytiskajú zo slovenských kostolov a z katolíckych škôl ľudových (počiatočných). „Nie je dosť našim vp. farárom to, že je reč naša vytvorená zo škôl a úradov, oni ju vytvárajú aj z kostolov a hovoria, že to nerobia preto, akoby reč našu chceli zničiť, ale preto, aby sa Slováci naučili po maďarsky… Či je kostol na to, aby sa v ňom ľudia po maďarsky učili? Cieľ je len, aby Slováci prestali byť Slovákmi. — Kde je ten národ, ktorý by mal dve reči? Budú títo Slováci síce hovoriť dve reči, ale len za nejaký čas… a tak prestanú byť nábožným ľudom slovenským a stanú sa Maďarmi. — Zakiaľ sa to ale stane, mnoho ľudí na duši bude škodu trpeť, a beda mu, kto bude tomu vinen… s maďarskou rečou zjavujú sa už aj maď. mravy: pýcha, zlorečenie, nezachovávanie dní pôstnych, nevera^[41] atď. S rečou rodičovskou odhadzuje mládež aj krásny oblek rodičovský, ich obyčaje a náboženský život…“ — Toto sú iste uváženia hodné náhľady istého chudobného remeselníka. („Americké Nár. Noviny“ XII. 1910). Tak sa to deje a dialo v Nových Zámkoch,^[42] Balážďarmotách, v Čake, Dágu, Hronskej Novejsi, Kepešde, Kevešde,^[43] Kolte, Komjaticách, Kosihách, Kurale, Ohaji, Podlužanoch, Prešporskej Ivánke,^[44] Sv. Michale, Šarišápe, Šoporni, Velkom Ölvede, Vráblách, V. Topolčanoch, Žitvaďarmotách, Janikovciach, Krškanoch, D. Piali a v Helembe v arcibisk. ostrihomskom; Pod Brezovou, na Vrútkach, v biskupstve baňskobystrickom: v Podolinci,^[45] v spiškom, v Budimire, v Ploskom, v Malovieske v Kostolanoch, v Prešove, Svini a po celom takmer biskupstve košickom; vo Velkosuchej v biskupstve rožňavskom; V Sobranci Perečíne, v bisk. satmárskom; v Mártonvášáre, Prievale, Mlýnkach a na Sántove, v stolnobelohradskom a na premnohých ešte farách po šírom Slovensku. Veď sám primas vrele odporúčal kňazstvu uvádzať maďarské kázne do slovenských kostolov aspoň na deň sv. Štefana. Oproti takému pokračovaniu darmo nariaduje Rím, „… nesmie byť reč o verejných modlitbách, ale nie liturgických, a tým menej o súkromných; ani o kázani slova božieho a kresťanského vyučovania veriacich, ktoré v reči pospolitej, jakú ľud užíva, má sa podávať, ba aj v rozličných rečiach, jestli by jednu všetci dostatočne nerozumeli.“ (Instructio S. Congr. Eppos. et Reg. ad Eppos Hung. dd. 28. Maii 1896.) Na túto rimsku úpravu odvoláva sa 28. okt. 1912 Viedeňský apošt. Nuncius.

5. Slovenskí osadníci a robotníci (delníci) nenachádzajú v cudzích krajoch potrebnej duchovnej opatery zo strany šovinistického kňazstva a k tomu povolaných biskupov. Ľud náš, hnetený neblahými hospodárskymi pomerami, húfne sťahuje sa zo svojej domoviny nielen na polročné poľnohospodárske práce, ale aj za iným zárobkom do väčších miest Uhorska, Rakúska, Pruska, ba aj do Ameriky, ba vypúšťa aj roje stálych osadníkov na Dolniaky, do Slavonie a Bosny. O tieto, vo víre zkazeného sveta o každodenný chlieb ťažko zápasiace katolícke duše nestará sa z povolaných nikto. Vyše 100 tisíc slovenských katolíckych veriacich v Budapešti, bydlisku to primasovom, sotva v jednom okrese z desiatich má akú takú duchovnú opateru. O tisíce katol. Slovákov vo Viedni nestaral sa do nedávno tiež nikto.^[46] O mnoho menší počet evanjelických Slovákov má v Pešti svoju milionmi oplývajúcu cirkev a vo Viedni majú riadne pobožnosti slovenské. Aj po Dolniakoch je na stá takýchto väčších-menších slovenských ostrovkov, ale katolíci sú všade na zaplakanie opustení.^[47] Určité údaje máme v tomto ohľade z Lučenca (biskupstvo rožňavské)^[48] zo Selenči,^[49] z Nového Sadu, (arcib. Kaloč.),^[50] z Levíc, (arcibisk ostrih.)^[51] a z Užhorodu,^[52] z Batone a Čanádpaloty (bisk. čanádske).

Na polročné poľnohospodárske práce chodieva náš katolícky ľud vo veľkých húfoch, ale ako sa politické úrady nestarajú o mravné, hygienické, sociálne a kultúrne záujmy týchto státisícov slovenského občianstva, tým menej je postarané o najnútnejšiu duchovnú opateru, nieto o mravnú a kazateľskú stránku tohoto každoročne sa zmáhajúceho pohybu. Tu, po panských majeroch v Mezőhegyesi, u Brašova, V. Varadínu, v Zemplínsku, u Zlatých Moraviec, Levíc, Bučanoch ba i v Čechách a na Morave žije kvet slovenského katolíctva zväčša bez bázne, bez kázne, bez kostola, bez sviatostí, bez poslednej útechy, bez dobrých príkladov v kŕdloch po stá a stá, bez oddelenia pohlavia po barakách, donášajúc odtiaľ zvyk maďarskej kliatby, oplzlých piesní, alkoholismus, pohlavné i očné nemoce, mravnú zpustlosť. Nieto kňaza, ktorý by sa ich zaujal, ich potešil, katechisoval po nedeliach, útechou slova božieho osviežil vyprahlé duše — lebo sú Slováci.

6. Slovenských kňazov i klerikov pre ich vernosť k svojmu rodu preháňajú, odstrkujú, zaznávajú. Preháňanie a stíhanie slovenských kňazov, ich útrapy ako krv nevinného Abela, o pomstu volá k nebesám; kaplána Jozefa Budayho, v tažkej plúcnej chorobe už od štyroch rokov krvou kašlúceho, poslal nitriansky biskup Bende na najobtížnejšiu kaplánku do Bošáce, keďže nechcel sa zriecť svojho slovenského presvedčenia.^[53] Podobne aj Ignáca Kojdu biskup Párvy zrovna do predčasného hrobu vohnal.^[54]

Fr. Seleckého (baňskobystrický) preložili a v dišposíci nadali mu do panslávov. — K. A. Medveckého, keď ho pre čisto vedeckú, ethnografickú prednášku v Turčianskom Sv. Martine z najlepšej stanice na najbiednejšiu prekladali, pod č. 304/1902 písomne jeho slovenským presvedčením odôvodnily túto dišposíciu.^[55] Neskôr, keď sa hlásil na farskú zkúšku (prosynodálku), vyslovil sa predseda sprisahanej zkúšobnej komissie, povestný biskupský vikár Havrán vopred, že patričný „musí na každý pád prepadnúť“; čo aj neslýchaným zkúšobným pokračovaním docielil. — Z tej samej príčiny čo divú zver s miesta na miesto preháňali^[56] J. Kojdu, V. Húsku, Št. Ravasa, Fl. Tománeka, Lad. Moyša^[57] a mnohých iných. Niektorých zas, ako dra Jehličku, dra Št. Kmeťa, A. Kúdelku a iných večitým prehadzovaním k mlčaniu, poťažne ku zrade svojho presvedčenia donútili. — Pri päťzlatovom mesačnom plate (u nás sluha mal v tom čase aspoň 7 zl. mesačne, mimo stravy) s jednoho konca biskupstva na druhý, protivný koniec, každý štvrť- alebo polroka na svojich trovách sa sťahovať, je už samo v sebe stále mučedelníctvo.^[58]

Jako rozdávajú sa u nás fary, s jakou nespravodlivosťou odtískajú zaslúženejších slovenských kňazov, aby fary vôbec, alebo aspoň tie ľudnatejšie, výnosnejšie, pohodlnejšie nedostali, nemá páru v dejinách cirkevných. Ako odtískali najvýtečnejších slovenských kňazov: Fr. Sasínka, Andreja Kmeťa, Štefana Mišíka, dra Dianišku, nešťastlivého Capku a iných mnohých, je odstrašujúcim príkladom, jakej krvežížnivej práce je schopný nekresťanský šovinismus ešte aj u nástupcov apoštolských.^[59] — Pre umom, sviatosťou života i cirkevnými zásluhami vynikajúcich kňazov, len a len preto, že sa svojmu slovenskému rodu nezpreneverili, nemajú maďarskí biskupi inakších „fár“, ako sú chýrne psotárky: Teplá, (633 mt nad hladinou mora), Krnišov, Prenčov, Pastúchov, Byksád, Vrbovce (arcib. ostrih.), Mojtýň, (630 mt), Bytčica, Skalité, Ztratená, (bisk. nitr.), Klak, (822 mt), Brehy, Donovaly, (988 mt.), Močiar, (615 mt.), Horná Mičiná, (535 mt.), Bacúrov, (stále tyfusové a zbojnícke miesto, 512 mt.), Kolačkovo,^[60] Holló-Lomnica, Pucov, (591 mt.), Erdúdka (tiež tyfusové hniezdo), Hnilec, Haligovce, Chrasť (bisk. spiš.) a Lom (1020 mt.) (biskup. rožň.). Tu pár sto metrov nad morskou hladinou, v krajoch večitých chladov, kde „konec chlebu a začiatok skál“, kde slovenský kňaz mimo hŕbky polodivých Cigáňov, sotva má 50 — 100 katolíckych duší, kde sa mu ani zemiakov na dostač neurodí, kde pre neprístupné cesty a pre raz do týždňa chodiacu poštu ostáva od vonkajšieho sveta osihoteným, — na takýchto brdárkach ostávajú nadaní i zaslúžení slovenskí kňazia, neraz i vedecky vynikajúci, cirkevní spisovatelia cez celé desaťročia bez podpory^[61] do nedávna aj bez kongrui len preto, aby sa v každom ohľade zodrali, myšlienkove zakrneli, zapsotili, alebo aby boli oddialení od styku s literárnym a politickým svetom, aby pozbyli všetkého vplyvu na kultúry schopnejšie, širšie vrstvy slovenského ľudu.^[62] Pripomenieme tu len spôsob zaplnenia fary nemecko-ľupčianskej (biskup. spišs.), uprázdnenej 10 júla 1908. Biskup vypísal súbeh na 27. augusta. — Právo prezentovania farára prislúcha obecenstvu mestečka, ako patronátu. Od smrti predošlého farára prešlo už viac mesiacov, biskup prihlásivších sa kňazov patronátu nepredostieral. Ľupčania úctive, ale dôrazne v prípisoch na biskupa, a keď to neosožilo, i na Nunciusa a svätého Otca žiadali si predložiť došlé prosby na súbeh. Biskup však miesto odpovede, 4. januára 1909 výpisal na 1. februára nový súbeh s tým odôvodnením, že sa na prvý súbeh žiaden z ohľadu kanonického bezúhonný kňaz neprihlásil. — Pravá príčina bola však tá, že sa súbehu zúčastnili výlučne slovenskí kňazia.^[63]

(„Ľud. Nov.“ 5. II. 1909)

Odkedy je vernosť k slovenskému rodu kanonickou chybou kňaza, nevieme. ^[64]

Uprázdnené fary rozdávajú svojim politickým nohsledom, nezriedka bez predbežného konkurzu obídením starších, zalúženejších, hodnejších kňazov i bez predbežnej farárskej zkúšky, často 1-2 ročným kaplánom. Tak bez konkurzu zaplnil biskup Párvy (na nezákonnú prezentu ružomberského komissára) faru v Ludrovej, biskup Radnai faru vo V. Lovči.

A toto všetko kryjú uh. biskupi pred cirkevnými fórami tou iste neúprimnou obžalobou, že slovenskí kňazia zabúdajú na svoje kňazské povolanie a že im ide nie tak o spásu duší, ale predovšetkým a hlavne o reč, o národnostné štvanice.^[65] Celkom inak smýšľal o apoštolskej práci roduverných slovenských kňazov svojich kardinál Ján Šimor, ktorý, súc „rodom Maďar“, slovenských kňazov vedel si ctiť. V Šaštíne, keď bol na birmovnej ceste a tehdajší hl. slúžny Tóth začal v tóste vytýkať, že sa medzi okresným kňazstvom panslavismus rozmáha, vstal Šimor a držal tóst na slovenské kňazstvo okresné: „Nil movemini, sú jeho slová — nič nech vás nemýli, že vás panslávmi menujú neprajníci vaši. Ja som sa presvedčil na vlastné oči, že máte ľud nábožný, oddaný cirkvi a jej pastierom — taký ľud nemôže byť nebezpečný vlasti.“ — Gratulujem Vám k takému ľudu a k tej práci. Pokračujte i na ďalej na tejto ceste; tak horlive a bezžistne vaše unúvanie na vinici Pánovej vždy sa stretne s mojim uznaním.“ Šimor nie žeby bol odtískal, ale slovenským kaplánom zrovna ponúkal svoje fary, keď videl, že starší od magnátskych a štátnych patronov fary nedostávajú. Zaiste pravde úplne zodpovedá aj táto poznámka: „Prečo neni socialismu (červeného) v Skalici, na Búroch, v Gbeloch a všade tam, kde účinkujú slovenskí kňazia? A prečo sa šíri v Stupave, Malackách, Dev. Novej Vsi a všade, kde maďarónska prepiatosť odcudzila slovenský ľud od maď. kňazov. („Ľud. Nov.“ 17. VII. 1908.)

Srdce prerážajúce sú resignácie plné stesky stíhaného slovenského kňaza: „Osud náš na brdárkach je spečatený… Dosť sa naplačem a často želám si byť pod zemou a volám hlasite: otec môj, v tom hlbokom a ďalekom hrobe, či ty vidíš opustenosť syna tvojho? No, čo robiť? — Viera udržuje vo mne ducha. — Život neni hračka. Je mnohokráť surový, krutý: málo radosti v ňom. Nezostáva iné: niesť kríž Kristov a bojovať ďalej, pripravovať sa na smrť…“ (L. Moyš in litt. 19. IV. 1912.)

Podobne strannícko-politickým cieľom držia zvlášte v biskupstvách spišskom a baňskobystrickom značnú čiastku fár nezaplnenú, udržujúc t. zv. administrátorský systém^[66] spôsob, ktorý po najnovších cirkevno-právnych premenách Pia X. neni nič iného, ako hriešne zaobchádzanie cirkevných zákonov. Biskup má totižto už dosť voľnú ruku siahnuť na investovaného farára pomocou ním samým menovaných cirk. sudcov — našim biskupom sa ešte aj to máli, aby úplne nehatene mohli vládnuť nad osobou, majetkom, prípadne presvedčením otročených kňazov svojich. — V Spiši behom 4 ročného biskupovania Párvyho bola tretina fár obsadená len administrátormi, v Baňskej Bystrici asi pätina. Ba boly pády, že biskup radšej pripojil faru k súsednej fare, aby nemusel prijať prezentu patronátu. (Brehy v bisk. baňskobystrickom.)

Aj k nejakému cirkevnému vyznačeniu dostane sa výnimečne slovenský kňaz len vtedy, keď sa už protivníci samých seba stydia, a keď už starobou i útrapami sklúčený, do hrobu pozerá. Tak k. pr. Št. Mišíkovi (Spiš) po 30-ročnom psotárení na vyhnanisku hnileckom miesto žiadanej i opätovne prisľúbenej pohodlnejšej fary, alebo potvrdenia za farára, dali — červený pásik. Tak iste po viac než 30-ročnom zahrýzaní sa na teplianskom výstrkove cirk. spisovateľa, Fr. Richarda Osvalda, ktorý náboženskú literatúru slovenskú obohatil vyše sto peknými dielami ktorý, čo redaktor a literát cez polstoletia svojim chrbtom bránil katolícku cirkev proti nepriateľským útokom — keď už prácou zodratý túžil po odpočinku, vymenovali ho za titulárneho farára (!) a cirkevného škôldozorcu. Petra Majera týždňom pred smrťou vyznačili — tiež červeným pásom.

Bolestnú ranu tŕžil si slovenský ľud od svojich arcipastierov aj tým, keď deti slovenských rodičov (bez protekcie) alebo vôbec nie, alebo len z istých politicky spoľahlivejších (= národne mrtvejších) krajov prijímajú do kňazských seminárov. (K. pr. v istom čase z Oravy, z Liptova a zo Skalice vôbec neprijímali roľníckych žiakov do seminárov.)^[67] — Jeden z následkov takéhoto pokračovania je nedostatok slovensky rozumejúceho kňazského dorostu. V ostrihomskom semináre — ktorý je povolaný vychovávať kňazov asi pre 300 slovenských fár arcibiskupstva, v mnohých ročníkoch sotva sa nájdu dvaja-traja chovanci, ktorí by slovensky jako-tak hovorili. V biskupstve košickom pri 140 prevažne slovenských, farách roku 1912 ani polovica klerikov sa nenašla, čo by boli mali čo len akú-takú znalosť slovenčiny.^[68]

Pre slovensky znejúce meno, pre súkromné cvičenie sa v slovenskej reči, pre slovenský podpis mena, pre vážne dopisovanie si zo známejšími slovenskými kňazmi povyhadzovali na stá klerikov, inak kňazské povolanie dosvedčujúcich. Gašperčíkovi pri odchode zo semenišťa vystavil predstavený Pázmaneumu svedoctvo, že bol „príkladne nábožným a najlepších mravov chovancom.“^[69] Príčina vylúčenia: shabali mu dopis od istého slovenského snem. poslanca-kňaza. Z ústredného seminára v Pešti vyhodili roku 1889 najnadanejších bohoslovcov: Andreja Bieleka (neskorej biskupského vikára v Tešíne, v cudzozemsku,) Vladára a P. Rovnianeka. Príčina: podali na predstaveného prosbu, aby mali prístup do zatvorenej slovenskej knižnice tohoto ústavu. („Nápor-odpor.“) — Z baňskobystrického seminára (zvlášť za biskupovania Ipolyi-Stummera) vyhodili pre slovenčinu: Takáča, Babiaka, J. Wágnera, M. Kollára a iných. Z Ostrihomu vyhodení: J. Čársky, Št. Mandík, Kopták a mnohí iní. Chovanca Emerikanumu v Bratislave pre slovenčinu vyhodil a voj. vrchnosti oznámil prepošt Kopernický. Mladík takto očiernený musel ihneď narukovať k vojsku, postavený bol na najnebezpečnejší bod válečnej fronty, kde padol čo mučedelník svojho slov. presvedčenia. Zaiste len nesmiernej oddanosti slovenských mamičiek ku stavu kňazskému čo ďakovať, že sa pri poslednom úradnom popise pre dva millióny slovenských katolíkov aspoň 132 klerikov našlo, ktorí sa dobrovoľne za Slovákov popísali. (Úradný výkaz uh. ministerstva kultu z roku 1911.)

7. Ako predposledný bod našich krívd na poli cirkevnom pripomenieme bezpríkladné zanedbávanie slovenského katolíckeho ľudu zo strany prevažnej väčšiny kláštorníkov na Slovensku žijúcich. (Srv. Monasterologiu Slovenska: tabulka č. IV.)

Na Slovensku jestvuje prítomne asi 52 ženských kláštorov a v nich asi 912 mníšek. Tieto sú ale ľudu slovenskému úplne odcudzené; slovensky z ních máloktorá vie; školskej mládeži slovenčinu zhnusujú, vychovávajúc ju v duchu odrodilstva a národnej nesnášanlivosti, k odhodeniu rodičovského kroja, k nerozumnému popanšteniu sa, čo mnohokráť je základom neskoršieho mravného úpadku týchto dievčat. „Neslobodno slovensky povedovať“ (Nem szabad tótul povedálni) — je hlavným domácim pravidlom týchto kláštorov, ktoré pravidlo nútené sú slovenský predsa slovo vyrieknuvšie deti z pokuty až 100 — 300 kráť odpisovať, prípadne iné zahanbujúce tresty strpieť. „Po slovensky som sa rozprávala“ — je najťažším hriechom (!) z ktorého sa trasúc spovedá takéto v kláštore vychované slovenské dieťa.

Mužských kláštorov jestvuje prítomne na našich krajoch 37, z ktorých však 20 len čiastočne 17 ale vôbec nestarajú sa o slovenských katolíkov. Kláštory tieto majú asi 213 kňazských a 323 svetských údov. — Najznámejšia a slovenskému ľudu najbližšia je rehola Františkánov. Títo mali kedysi samosprávnu slovenskú kustódiu v provincii najsv. Spasiteľa (Salvatoriánskej.) — Z príležitosti zprísnenia (reformy) pápežom Levom XIII. nariadenej, roku 1898 zrušili túto jedinú (výslovne) slovenskú cirkevnú ustanovizeň, slovenské kláštory roztrhali medzi dve maďarské provincie; reholníkov slovenských poprehadzovali z čiastky na maďarské kraje, podrobiac ich predstaveným maďarským, do slovenských kláštorov však poslali početných mníchov, slovenčiny úplne neznalých.^[70] — U Piaristov a Milosrdných musí si každý svoje otcovské meno pomaďarčiť a slovensky hovoriacich nenájdeš v ich kláštoroch sotva na ukážku. Ešte aj Jezuiti pečlive sa stránili na Slovensku všetkého, čo by ich nejak v svetle slovenskému ľudu prajnom predstavovalo. (Leda že vydávajú maličký časopis „Posol Božského Srdca“, ktorý však je až prinápadne skromnejší ako nimi vydávaný podobný časopis maďarský.)^[71] — Novšie vydávajú v Pešti časopis „Srdce“, je to ale len slabučký preklad z maďarčiny. — K čomu upotrebujú maďarskí magnáti a vyšší kňazi najnovšie do Nitrianskej osadených Školských, Bratov je všeobecne známo. — A taký duch panuje vo všetkých skoro kláštoroch Uhorska.^[72][73]

8. Ačpráve slávnej pamäti pápež Lev XIII. v pamätnej enciklike „Grande munus“ dôrazne napomína biskupov slovami: „Aby na Vaše vyzvanie a na Vašu radu po celom svete sv. Cyrill a Metod boli vzývaní“, úradné kruhy cirkevné všemožne prekážajú prirodzenú úctu slovenských katolíkov k tým apoštolským mužom, ktorí naším otcom zažali svetlo pravej viery. Maďari ctia si sv. Štefana, Nemci sv. Bonifáca, utlačení Irčania sv. Patrika, svojich prvozvestovateľov sv. evanjeliuma, len Slovákom ešte aj túto prirodzenú úctu vzdávať bránia práve nástupcovia sv. Metóda.

Na celom Slovensku len dva kostoly sú zasvätené svätému Cyrillovi a Methodovi (Mojtýn a Selce). Biskup Radnai zakázal deň chrámových patrónov v Selciach dľa dosavádneho zvyku zasvätiť sviatočnými službami božími, ale musela sa skoro ráno len tichá omša odslúžiť. Tenže roku 1901 v diecezánskom kalendári (Directorium) v biskupstve čo duplex I. classis dľa pápežského nariadenia svätievaný deň týchto svätých degradoval na duplex a zo dňa 5. júla preložil ho na 7. júla. Biskup Bende z príležitosti cirkevného cenzurovania rukopisu kostolného spevníka Egryho, vyhodil z neho pieseň k sv. Cyrillovi a Metódovi. Jur. Holček už začiatkom XIX. stol. chcel v Hulle (dolný Tekov) postaviť kostol ku cti sv. Cyr. a Met. čo mu však tamejší zemančíci prekazili. (Ústne sdel. J. Ohrivala). Káplnku k ich úcte, ktorú chcel svojim nákladom v rodnej obci v Bzenici vystaviť Andrej Kmeť, cirkevné i svetské úradné kruhy prekazily. Obrazy týchto svätých namaľované na stene káplnky pod zvolenským Ďumbierom dali zatrieť vápnom, a keď podoby predsa vysadly na povrch, až dvanásť razí ich zabielili, kým aj stopa z ních nezmizla. („Slov Ľud. Nov“ 7/VIII. 1914. „Hlasy z kat. missií“ II. 82.)

V Povážskej Bystrici dal farár Pálfi-Havlíček roku 1890 vo farskom kostole od dávna jestvujúce fresko týchto svätcov odstrániť. (I. M in litt 9. VII. 911.) To isté previedol aj farár Gratzer^[74] v Lábe. Na Mor. Lieskovom (bisk. nitr.) musel farár sochy sv. prvoapoštolov z hlavného oltára na bočný preložiť, inak mu biskup nechcel vysvätiť nový kostol.

Seminársky predstavený v Spiši vytýkal raz slovenským klerikom, že sa Slováci len za Cyrillom a Metódom šalejú (Ľud. Nov. 5. VI. 908). „Spišskopodhradský farár Zemančík odoprel pokrstiť slovenské dieťa Cyrillom, lebo že je to panslávsky svätý“. (Tamže 2. IV. 909). (V takomto duchu odchovaný „vzdelanec“ potom sa predstavuje: — „Volám sa Krčméry a — žialbohu Cyrill“).

Pod protektorátom biskupského sboru, kňazmi vydávaný časopis „Katholikus Szemle“ surovými nadávkami a obvinami napadol sv. Cyrilla a Methoda. („A szláv kereszténység hazánk területén.“ Ročník 1895). Biskupského zavrátenia sa mu za to nedostalo.^[75]

Istý hornouhorský biskup pohnutý hlasom svedomia, upravil dotaz na sv. Kongregáciu, či má niečo robiť v záujme maďarizácie a dostal odpoveď, že to nepatrí mezi biskupské povinnosti.

1. Väčšina týchto cudzorodých biskupov prichádza do naších biskupství s úpravou i úmysľom, potlačiť slovenský pohyb a so záväzkom pomaďarčenia slovenských veriacich. Hneď od počiatku prezrádzajú tú najkrajnejšiu neprajnosť, ba až zášť nielen v oči kultúrnym potrebám a snahám, lež aj proti samému slovenskému ľudu.^[76] Kedysi kaločský arcibiskup Petačič dal pred svojim kaštielom dvanásť palíc vyťať každému poddanému, ktorý sa opovážil hovoriť po slovensky. Arcibiskup Vaszary, keď bol ako opát Benediktínov vymenovaný za prímasa, pri odobierke z kláštora sa vyslovil, že len preto sa dal nakloniť prijať vysokú hodnosť „aby mohol v úrade svojom jednotu maď. národa tým účinlivejšie pomáhať uskutočniť.“ (Bánffy: „Magy. nemzetiségi politika“ Str. 165.)

Jonáš Záborský, katolícky kňaz a slovenský spisovateľ zaznačil vo svojom životopise z roku 1850, že vo Viedni v tlačiarni Mechitaristov prišiel mu do ruky latinský rukopis. Pozre, a vidí: gravamina (sťažnosti) uhorských biskupov z konferencie ostrihomskej roku l850-ho. Biskupi protestujú proti uvedeniu „nových barbarských jazykov“ do škôl („contra inductionem novarum et barbararum linguarum in instututa literaria“.) To sa týkalo Slovákov. Očakávalo sa vtedy, že viedeňská vláda do škôl na Slovensku uvedie jazyk slovenský. Záborský vedel, že hlavným pôvodcom protestu bol primas Scitovský, preto príležitostne šiel k nemu na poklonu. Chladne vľúdny primas, keď Záborský začal hovoriť o slovenskej reči a literatúre, začal byť netrpelivým. Hromžil i proti jazyku spisovnému. U Slovákov by vraj Gemerčan mal písať po gemersky, Šaryšan po šaryšsky. Na námietku Záborského, že by tak nebol možný ani katekismus, ani len kalendár, nieto spisba a vyššie školy, Scitovský náružive vyskočil, aby povedal Záborský, aké to školy myslí? — Gymnázia! znela odpoveď. — Primas behal po izbe a dupkal, vykrikujúc, že o tom on bude hovoriť s ministrom. On že by chcel videť vládu, ktorá by sa to opovážila! Záborský zarazil sa nad takou bezúzdnou náruživosťou u človeka tak vysoko postaveného…“ (Národ. Nov. 23. III. 912) Fakt tento nám všetko povedal; dosvedčil, čo sa len s velikou obavou a sebazaprením napísať opovážime: že slovenský národ nemal urputnejších nepriateľov svojho národného bytia, ako práve svojich arcipastierov.

Biskup Ž. Bubič v pastierskom liste vyslovuje svoje hlboké poľutovanie nad tým, že ešte značná časť jeho biskupstva hovorí rečou „cudzou“ (t. j. slovenskou). Radnai dupnúl nohou a oboril sa na svojho kňaza Medveckého zarevúc naň: „Ako si sa opovážil Skyčákovu (toho času slovensko-katolického poslanca) návštevu prijať?! — a prehodil ho preto na najhoršiu administratúru, medzi cigáňov. Tenže na uctivý pozdrav svojich slov. ovečiek „Pochválen P. J. Kr.“ — hrdo im odvrkne: „Jó napot“ (Dobrý deň).

Že sa také príklady šíria na dol, nemožno sa pozastaviť. Trnavský farár Halmoš v prešporskom stoličnom shromaždení (dňa 11. IX. 1905) verejne vyslovil, že kto len jednej slovenskej litery napíše, to je pansláv a takého treba spáliť! Farár Madurkay vyhlásil každého katolíckeho kňaza, ktorý slovenskú reč pestuje, za podlého lumpa. (Slov. Týždenník 22. IX. 905.)

Niektorí t. zv. „vlasteneckí“ farári nadávajú slovenskému ľudu zo svätého miesta kazateľní do svíň, hoviad; volajú na Slovákov choleru, posielajú ich do Ruska a Ameriky; sľubujú im šibenice len preto, že si dľa zákonov božích bránia svoju materčinu. V zúrení svojom vriacou lávou nenávisti soptia aj proti svojim roduverným oltárnym bratom — spolukňazom,^[77] ktorým čo prašivým vyhýbajú,^[78] na nich z kazatelní hromžia, ich u cirkevných ba i u svetských súdoch udávajú,^[79] ako to činili arcib. vikár Rajner,^[80] farári Janovčik, Ujvári (Zuzkyn) Búrka a iní.^[81] Inak svedomití kňazia, nerobia si ani z toho svedomia, slovenských kňazov kde možno aj hmotne oškodiť.^[82]

Na birmovke v Zakamenom Kline (bisk. spišské) 8. augusta roku 1910 pri stolovaní na fare, dopočul sa biskup Párvy, že v bočnej izbe, pri ďalekom stole rozpráva sa po slovensky. Zahorel zlobou arcipastier a pozdvihnúc hlas tak, že prekričal celú spoločnosť slovami: „Kto sa to tam opováži slovensky rozprávať? Čo to za poriadok? Niekoľko nezralých štencov prehlušuje mojích najlepších kňazov!“ Pri toaste potom vyháňal, aby sa ztratil z tohoto biskupstva, kto nesúhlasí s ním, by sa pakoval z tejto vlasti, kto sa tu ukrivdeným cíti. On nepopustí zo svojho stanoviska ani za mak. On pôjde započatou cestou (Černová, Lúčky) ďalej. Nech sa nikto nemýli, tu je len on biskupom, nikdo iný. Istý laik, inak maďarského smýšľania sa vyslovil po tomto trápnom výstupe: „Keby som ja takého predstaveného mal, radšej sa obesím!“ (Slov. Ľud. Nov. 19. VIII. 910)^[83]

Keď tak námestník krotkých, láskyplných apoštolov, či možno sa pozastaviť na tom, keď si ružomberskí kňazia (Fischer, Arvai a spol.) od kočujúcich maď. herečiek dajú živým obrazom pri všeobecnej veselosti predstaviť, ako žandári do väzenia vedú ich spolukňaza a principála Hlinku. Nemôžno sa už pozastaviť ani nad krvavým výčinom Párvyho kňazov v Černovej, o ktorom tu ani nebudeme obšírnejšie písať.^[84]

O jedinom zo súčasných hornouhorských biskupov možno povedať že neni šovinistom, ale aj o ňom máme zprávu: „On nevie pochopiť a precítiť, že nám tu ide o život a smrť, preto našu sebaobranu považuje tiež za nacionálnu zúrivosť; on radikálnejších (?) hlasov nechce pripustiť, jako „Naše Noviny“ (už aj tieto zastavil biskup Radnai!) hlásajú; a to je ako nič. Pri tom sa bojí vlády… Prikázal mi, že slovenské časopisy nesmiem odberať na vlastnú adressu, bo vraj nadžupan vedie protokol o všetkých odberateľoch a mohol by pri mojej dispozícii ťažkosti robiť…“ (N. in litt. II. 27. 910.)

Ozaj divný a veliký dar prozreteľnosti Božej, „že sa toľko kňazov nájde, čo uznajú Slovákom krivdu a právo, a obetovaním vlastného života bojujú zaň. A ubite nás, a nech kňazov slovenských nenie, ľud si povie: všetci sú proti našemu právu a bude s kňazským stavom (totiž s cirkvou) horšie, než zle…“ (Ferd. Juriga 10. okt. l906.)

2. Uhorskí biskupi, ako krajinskí zákonodarci a členovia vyššej snemovne zo samej neprajnosti a obavy pred slovenskými katolíkmi odhlasovali zlopovestný Appoňovský školský zákon. Zákonom týmto spečatený bol osud katolíckeho školstva v niekd. Uhorsku, lebo ich staval pod neobmedzenú moc beznáboženského štátu.^[85] Za Ezauovu šošovicu chatrnej štátnej podpory, ktorú by oni z velikých dôchodkov biskupských hravo uhradiť boli mohli a mali, zriekli sa temer všetkej disciplinárnej moci nad katolíckymi učiteľmi. Dokázali naši arcipastieri, že sú v prvom rade Maďarmi, v druhom rade šovinistmi a až potom katolíkmi.^[86] Dnes už učitelia, ktorí na katolíckych školách účinkujú, upovedomili si svoju neodvislosť od cirkevných školských vrchností; nepovažujú sa viac za povereníkov sv. cirkve pri katolíckej výchove sverenej im mládeže, ale za úradníkov štátu a duch prevažnej väčšiny „katolíckych“ škôl v ničom nelíši sa od ducha škôl bezkonfessionálnych. Sami katolícki učitelia pracujú na zoštátnení svojich škôl. Organistovstvo a vyučovanie náboženstva zdá sa im byť uponížujúcim zamestnaním; cirkevný spev sa v katolíckych školách len veľmi poriedku, aj to len na zaslepenie očí (zo dva vianočné pochody — valčíky) vyučuje; medzitým „voľná myšlienka“ sriaďuje svoje šíky medzi „katolíckymi učiteľmi“. Takto dogazdúvali maďarskí strážcovia slovenského Siona s pokladmi, ktoré od otcov naších zdelili, na celej čiare katolíckeho života, súc nie pastiermi, ale ubijcami stáda božieho (Srov. Conc. Trid. sess. XIII. c. 1.). „Vziať národu jeho reč, či to neni toľko, ako pretrhnúť všetky tie nitky, ktorými je národ upútaný na princípy mravné? Vnúťte národu cudziu reč a uvidíte, že s prchajúcou rečou materinskou mizne vrúcnosť náboženských predstáv, mravov, obyčajov.“ („Otcovský hlas.“).

Keď v Budapešti zasedala krajinská katolícka školská rada (do ktorej pravda naši biskupi opravdu slovenských mužov nepripustili), jednohlasne vyniesla výrok, že v Uhorsku neni inej katolíckej školy, len maďarskej a nasledovne náukosdeľnou rečou asi 98 %ov katolíckych škôl, ktoré mozoľmi svojimi udržuje si katolícky slovenský ľud, je maďarská. V štátnom učebnom pláne medzi učebnými predmetmi aspoň na papieri stojí reč materinská v učebnom pláne, ktorý vydal biskupský sbor pre naše elementárne školy, predpísaná je už len „národná“ („nemzeti nyelv“) t. j. maďarská reč. Preto v nejednej slovenskej cirkevnej škole učiteľ nevie ani slova slovenského; i nejeden taký učiteľ ba ešte aj kňazkatecheta,^[87] okĺka slovenské deti pre vyrieknuté slovo slovenské. V bezprostrednej blízkosti biskupského sídla, vo Vieske (bisk. baňskobystr.) vyzval katolícky učiteľ dňa 17. decembra roku 1906 svojích žiakov (8 — 10 ročné deti slovenských rolníckych rodičov) aby povstanúc a položiac si pravicu na srdce za ním prisahali: „Prisaháme, že sa slovensky shovárať nebudeme, a keď zbadáme, že sa voľaktorý spolužiak slovensky rozpráva, to oznámime pánu učiteľovi. Tak nám pán Boh pomáhaj.“ A tomuto človeku nedostalo sa od cirkevnej vrchnosti žiadneho zavrátenia. (Ústne sdelenie Martina Húsku.)^[88]

Pri určovaní vyučovacej reči katolíckych škôl slovenských naši biskupi pousilovali sa vplývať na nerozhodné školské stolice cestou predsedov-farárov, aby v slovenských školách ustanovili maďarčinu na veky za reč naukosdelnú. V biskupstve baňskobystrickom boli kňazia cestou hlavného cirkevného škôldozorcu vyzvaní (pod číslom 447/909), aby pri tom určovaní „konali svoju vlasteneckú povinnosť“, t. j. aby naviedli a prinútili školské stolice, aby svoju školu vyhlásili raz na vždy za maďarskú, čo sa potom už dľa štátnych zákonov premeniť nedalo.^[89] Roku 1895 vypísaný bol v školskom úradnom časopise súbeh na katolíckeho učitela a organistu v Zohore (arcb. ostrih.) kde stojí doslovne, že hlavnou úlohou učiteľa v tejto čisto slovenskej obci bude maďarčenie.^[90]

Ťažký hriech proti Duchu svätému páchali naši arcipastieri proti slovenským dietkam, keď ím ešte aj katekismus a Otčenáš v materinskej reči odoberali. Veď „aký cieľ má maďarský katekismus a maďarská modlitba pri dietkach rodičov slovenských? Cieľ veru nie náboženský, ale gramatický a politický, a to je nie nič iného, len posmech z náboženstva. Maďarské modlenie slovenských dietok v dome rodičovskom je hriech proti cirkvi. Lebo rodina je cirkev v malom; dľa sv. otcov je stelesnená cirkev. Nuž či je to modlitba, keď deti deklamujú maďarské modlitby, a otec, matka, dietky nikto v dome im nerozumie? V tej slovenskej rodine, kde sa deti modlia po maďarsky, prestáva bohoslužba, vyhynie cirkev, lebo pastier, námestník Kristov (otec) nemôže konať svoj úrad, veď nerozumie modlitbe dietok (Slov. Ľud. Nov. 23. XII. 910.)

Sv. Kongregácia vydala dňa 28. mája 1896 pre uhorských biskupov úpravu, v ktorej (bod 9.) stojí: „Nech biskupi dôrazne (vehementer) napomenú farárov a katechetov, aby veriacim, ktorí maďarskej mluvy neznajú, kresťanské náuky neprednášali v maďarčine prv, než sa dietky túto mluvu dokonále nenaučili. Toto požaduje večné spasenie dietok a všeobecný blahobyt“. (S. C. Ep. et Reg.) Túto nám dosť skúpo merajúcu pápežskú inštrukciu uhorskí biskupi napred mlčaním pominuli, neskôr cestou svojich časopisov („Kresťan“) zrovna odškriepili, a konečne keď ju kňazstvo okresu moravsko-svätojanského sdeliť prosilo, primášska kancellária odeprela ju sdeliť s tým, že sa inštrukcia nižšieho kňazstva netýka. Ba naopak arcibiskup ostrihomský nariadil vyučovanie katekismu v maďarčine roku 1904, baňskobystrický odporúčal to roku 1909. (pod úradným číslom 447). A keď to aj vacovský biskup nariadil, a pravotár F. Kabina pokračovanie toto nazval v novinách „duchovným zbojstvom“, posúdený bol za to pre poburovanie na väzenie.

Už aj uhorská vláda nahliadla neudržateľnosť tohoto stavu, o ktorom apoštolský kedysi biskup Ottokár Prochászka nebál sa svojim spolubiskupom do očú na sneme povedať: „Keď sme za to, aby Maďar po maďarsky odriekal svoj otčenáš, dovoľme aj slovenskému ľudu, aby jeho deti v svojej reči mohli sa modliť otčenáš. Preto žiadam, aby výučba náboženská bola v patričných školách slovenská“. Preto uhorské kráľovské ministerstvo roku 1914 nariadilo, aby sa v ľudových školách náboženstvo vyučovalo v reči materinskej. No v rukách neprajníka aj chlieb mení sa na jedovatú zmyju, a tak bolo aj u baňskobystrického biskupa, Vlka Radnai-Ritthammera, ktorý vo svojom obežníku (č. 1320/1914.) prísno nariadil kňazstvu, aby kdekoľvek by v škole čo len niekoľkých maďarského jazyka žiakov bolo, majú byť títo na každý pád len maďarsky katechizovaní, slovenské ale dietky majú sa aj naďalej maďarsky učiť náboženstvo, alebo aspoň hlavné články a dôležitejšie modlitby musia sa aj po maďarsky naučiť.^[91]

Katolícka cirkev snaží sa všade, kam len semeno sv. evanjeliuma zaniesla, vychovať z rodu patričnej národnosti hlásateľov slova božieho. Niekdajší hornouhorskí biskupi však akoby zúmyselne na tom pracovali, aby znemožnili slovenskému ľudu dochovať si kňazov a katolíckych učených mužov zo svojej krve. Veď nielen že sami vyhadzujú — ako sme sa už zmienili — slovenských žiakov a klerikov z učebných ústavov katolíckych, ale vytvárajú chudobné slovenské žiactvo aj z úžitku patričných fundácií a nepodporujú z biskupských dôchodkov slovenské žiactvo. Nitriansky biskup Battyányi ku pr. zastavil obedy štyridsiatim chudobným žiakom z fundácie biskupa Roškoványiho a vyslovil sa pritom, že „kto je chudobný, nech si nedáva deti učiť,“ (ústne sdelenie predstavenej nitrianskeho kláštora mníšok), práve tak, ako aj biskup Vlk Radnai-Ritthammer, ktorý sa pred deputáciou od mesiacov neplatených krupinských katolíckych učiteľov krute osvedčil, že „kto nemá peňazí, nech si neškoluje deti.“ („Korpona és Vidéke.“)

Po takýchto trpkých zkúsenosťach ozaj mnoho ťažkej pravdy obsahuje nasledovná, inak náboženskou rozorvanosťou páchnúca

výpoveď: „Či katolícka cirkev v Uhrách plní svoje kresťanské povinnosti ku slovenskému národu? Nie a nie: Vy: (slovensky smýšľajúci kňazi) čo tak robíte, ste výnimkou: Cirkev katolícka (vlastne jej zastupitelia z milosti nenáboženskej vlády) v celku je vrahom ľudu slovenského a to preto, že ten ľud verí v jej božský pôvod a predstavení cirkve využívajú viery ľudu k svojim osobným, politickým a štátnym prospechom. A ľud pri tom zaostáva a drhne na iných; z jeho mozoľov nejde ani haliera na jeho kultúrne potreby — a cirkve podávajú ruku vrahom slovenského národa k jeho vyhubeniu. — Nuž my máme mlčať na toto všetko? — My máme sa stať spoluvinníkmi? — Ano, keby bolo pár lotrov, napádali by sme len tých, ale dnes s malou výnimkou pár slovenských kňazov, celá cirkev je protislovenská. Východ (Šaryš, Zemplín, Abauj) nám dnes-zajtra práve pomocou autority cirkve zmaďarizujú;^[92] konfessionálne školy už dnes tak hubia naše deti, ako štátne. Kam že tak zajdeme? (Dr. V. Š. in litt. 12. V. 1903).

Hornouhorskí biskupi pracujú akoby schválne na tom, aby katolíckeho novinárstva pre ľud slovenský vôbec nebolo a tak prepúšťajú toto veledôležité pole inovercom a nevercom. Na prvé počutie zdá sa byt tento výrok neuveriteľným,^[93] práve tak, ako neuveriteľný je fakt, že kdekoľvek sa dosaváď slovenskí katolíci a ích roduverní kňazia zjavili na poli žurnalistiky, biskupi prekážali ím konzekventne.^[94] Aby sme pomlčali smutné deje katolíckej žurnalistiky slovenskej z čias dávnejších, spomenieme len v rýdzom katolíckom duchu cez pol stoletie vychodivšie „Katolícke Noviny“. Tento jediný svojho času v slovenskej reči pre katolícky ľud vydávaný časopis nepodával iné, len cirkevné a mravno-poučné články — a vzdor tomu si ho naši biskupi nepovšimli, ho nepodporovali, neodporúčali, ba jako košický biskup Bubič, zrovna zakazovali a knieža-prímas Šimor verejne soznal, že o ních ani vedomosti nemá.^[95] Ba predsa všimli si ích tak, že vtedajší prímašský sekretár Černoch v časopise „Magyar Állam“ verejne pochválil svojho pána tým, že redaktor „Katolíckych Novín“ v odmenu svojej dlhoročnej činnosti na poli katolíckej spisby obdržal faru, kde sa mu ani zemiakov na dostač neurodí.^[96] Akonáhle sa časopis tento promenil na politický, biskupi zbadali ho hneď, a začali proti nemu pracovať napred udávaním ho u krajinských súdov (ako sme to o biskupovi Rajnerovi už napísali), neskôr zabránením kňazom viesť redakciu, potom rozkazom, aby složili názov „Katolícke“, a konečne vyhlásili časopis za proticirkevný a nevlastenecký a z kazateľníc zakázali jeho čítanie. Urobili to údajne preto, lebo časopis napádal niektorých ľudu slovenskému krivdu činiacich biskupov a kňazov.^[97] My nechceme sa pripojiť ku mienke istého žurnalistu, že uh. biskupi preto vyhlásili časopisy slovenské za nekatolícke, aby mohli pre svoju maďarskú tlač shrabnúť ofery slovenského ľudu na katolícku tlač, ale odtlačíme uváženia hodné dôvody za neplatnosť oného biskupského zákazu, aké uviedol istý katolícky kňaz: 1) Neplatný je zákaz tento preto, alebo čo sa u Maďarov považuje za cnosť, to nemôže byť u Slovákov hriech, totižto pridržanie sa svojho materinského jazyka. 2) Keď už tieto noviny zakázali, mali sa postarať o iný duševný pokrm pre dva milliony slovenských katolíkov. V protinárodnom duchu cudzincami vydávaný a redigovaný „Kresťan“^[98] sú predsa neni pokrmom svojským, lež uspávačkou, národno-kultúrnou otravou pre Slovákov. 3) V politických veciach biskupi nemôžu predpisovať tú alebo inú politickú stranu veriacim. 4) Zákaz je na základe jednostrannej žaloby nespravodlive vynesený. Redaktori neboli vypočutí; biskupi: Vaszary, Párvy, Batthány, Csáky, Baláš čo rodení Maďari slovíčka slovenského nerozumeli, noviny tie nečítali. 5) Zákaz tento vynútili politickí odporníci strany slovenskej: maďarskí ľudáci (Št. Rakovský) spojení so židmi a zednármi (koalícia) z čisto stranníckych záujmov. 6) Pochádza od biskupov liberálnych, ktorí z počiatku aj maďarskú ludovú stranu prenasledovali, ktorí aj pri t. zv. odkrstoch a čiastočne (Vaszary) aj pri zavedení civilného sobášu stáli na stanovisku proticirkevnom a ktorí sami najvýdatnejšie podporujú maď. židovsko-liberálnu tlač, a ktorí z protislovenskej zášti zamlčali a neposlúchli nariadenie pápeža Leva XIII. o vyučovaní katekismu v reči materinskej. Konečne 7) zákaz merá nerovnou mierou, lebo keďže zpomedzi sto a sto inorečových, cirkví nepriateľských časopisov nezakázali ani jeden, jediný orgán slovenských katolíkov zakázali.^[99] Ináčej tie tak zvané katolícke časopisy ducha maďarského neraz plné sú najsurovejších nadávaní na katolíckych kňazov. Tak „Kresťan“ (v čísle z 21. okt. 1911) nazval zásluhyplného farára (10.000 ružomberských katolíkov.) vagabundom; a čo popísal ten istý časopis a s ním maďarské vraj katolícke (kňazmi redigované) časopisy „Alkotmány“^[100] „Esztergom“ (orgán primasov) „Nagyszombati Hetilap“ o najplodnejšom katolíckom spisovateľovi a historikovi Fr. V. Sasinkovi, o farárovi poslancovi J. Richterovi, o prepoštovi-poslancovi A. Rudnaymu a iných verejne účinkujúcich kňazoch, to nám nedovoluje odtlačiť náš katolícky cirkevný duch. Tu však páni biskupi zabudli zakročiť v záujme vážnosti stavu kňazského. Tak ďaleko sa „Slov. Ľudové Noviny“ za maďarskej éry nikdy nepustily.

Pod protektorátom a naddozorom sboru uhorských biskupov stojací slovenský cirkevno-literárny „Spolok svätého Vojtecha“^[101] za dlhé roky nemohol si vyprosiť od biskupov slovenských diecéz kňaza k stálemu vedeniu spolku; spolkové vydania neodporúčajú svojim veriacim; ba sú i takí, čo najpokornejší hold a výraz synovskej pokory bez odvety, akoby tým urazení prijímajú. O hmotnej podpore spolku tohoto, ktorý dľa slov kardinála Šimora koná za ních apoštolskú prácu medzi slovenským ľudom — ani spomienky. Ba svätiaci biskup Boltizár sa bol vyslovil, že Spolok sv. Vojtecha „netreba zrušiť, keď že ten aj sám od seba zdochne“. (A. Kmeť in litt. 13. XI. 903). Tak sa chovala proti tomuto jedinému literárnemu spolku slovenských katolíkov aj prevažná väčšina kňazstva.^[102] Spolok a jeho knihy veriacim neodporúčali, áno miestami zrovna odvádzali ľud od spolku, tak že sú ešte aj teraz celé kraje, kde ľud o tomto prepotrebnom a bohumilom spolku ani nechyroval.^[103]

Ako vydania tohoto spolku, tak ani iné slovenské cirkevné spisy a knihy — česť ozaj nepatrným výnimkám — v biskupských obežníkoch ani inak neodporúčajú, ba košický biskup Ocskay zakázal svojho času rozširovať medzi ľudom Andraščíkov „Pálenečný šenk“ (Záborský: Faustiáda). Za to každá, čo aká chatrná knižočka v maďarskej (ba ešte aj nemeckej) reči písaná, nachádza touto cestou v kraji slovenskom ocenenia a výdatnej reklamy.^[104]

Katolícka literatúra slovenská postavená bola pod výnimečné pravidlá a cirkevno-policajný dozor. Cenzurovanie kníh slovenských zo strany cirkevných vrchností dialo sa s patrnou politickou (protislovenskou) tendenciou. Ešte aj svätovojtešský kalendár musel byť cenzurovaný, čo pri inorečových vydaniach v Uhorsku bolo niečo neslýchaného a následkom čoho sa tento rýdzokatolíckeho ducha kalendár na knižný trh len oneskorene medzi všetkými slov. kalendármi posledný dostaval a tak rozšíriť nemohol.^[105] Baňskobystrický biskup cenzurujúc knihu „Život Ježiša Krista“, pozastavil sa nad výrazmi v predmluve: „milá slovenčina“ a „náš Sušil“.^[106] Biskup Bende ale zo Spevníka Egryho rozkázal vynechať piesne k sv. Cyrilovi a Metodovi. Ten istý nedovolil vytlačiť pod jeho cenzúru predostretý rukopis diela Martina Húsku proti civilnému manželstvu s tým odôvodnením, že „teraz (v čase cirkevnopolitických bojov) neslobodno vláde (liberálnej) ťažkosti robiť.“ (M. Húska v pozostalých rukopisoch). Pri takomto duchu ťažko, ba niekedy zrovna nemožno bolo slovenským katolíkom plniť rozkaz Lva XIII.: „zlým spisom dobré spisy treba protipostaviť“. Veď už ani tie modlitebné knižky nenachádzali milosti u našich biskupov len pre to, že sú slovenské. Z biskupstva zlopovestného Bubiča objednal si istý kaplán rozličné slovenské modlitebné knižky. Drahšie z ních nazpäť posielajúc, poznamenal: „Chudobní filialisti si drahšie knižky zadovážiť nevládzu, v meste ale, kde už maďarčenie dosť pekne pokročilo, slovenskú modlitebnú knižku predať nemôžem, ale ani nesmiem…“^[107]

Ešte aj pomocou modlitebných knižiek oberali našu mládež o vzácny dar boží, reč materinskú, ako to urobil katolícky kňaz Marschal, keď s arcibiskupským odobrením vydal maďarsko-slovenskú modlitebnú knižku „Nábožné vlastenectvo“ pre slovenské deti. V predmluve hovorí tento streštenec, že kto sa modlieva maďarsky, lepšie činí, lebo že aj sv. Štefan žiadal, aby sme sa tak modlievali. Vydanie toto považované bolo vtedy za najväčší cirkevnoliterárny škandál. Podobnú modlitebnú(?) knižku ponúkal aj maď. svätoštefanský spolok a maďarizačný spolok „Femka“ rozdáva ich slovenským deťom na tisíce výtiskov.

Uh. biskupi na spôsob tajných policajtov dozerali na odberateľov slovenských časopisov. Kňazom zrovna zakázali ích odoberať; písať do ních považovali za najhrubší prečin. Tak ku K. A. Medveckému vyslal biskup Ritthammer-Radnai dekana Janovského, aby ho úradne vypočul, či drží a číta slovenské časopisy.

Maďarskí katolíci (bez pritiahnutia vedúcich mužov slovenských) sriadili si spolok na podporu katolíckej tlače. Na tento spolok nariadil uhorský biskupský sbor od roku 1911 každoročne vydržiavať sa majúce kostolné ofery, tiež aj iné sbierky. Ofery tieto dľa úradného výkazu menovaného spolku vyniesly len roku 1912 asi 16.300 korún. Dľa spoľahlivého prameňa delily sa ofery tie, ktoré zo slovenských krajov došly na troje. Jedna tretina pridelená bola výlučne na podporu maďarských časopisov, dve tretiny však delil akýsi užší výbor (ovšem zas len neslovenský) dľa svojho najlepšieho zdania, medzi slovenskými nepolitickými novinami.^[108] My slovenskí katolíci sme tak chudobní, že nemáme spôsobu inojazyčné spisy napomáhať. Na našu katolícku tlač nedojde nám inokiaď ani haliera, leda z predplatkov slovenskej chudoby, kým maďarská katolícka tlač registruje desaťtisícové podpory biskupov, a to aj slovenských diecéz, výlučne na maďarskú tlač. Akým právom sa teda utrhovala tá tretina slovenských obetí na maďarskú tlač? A potom, prečo sa ostatok len nepolitickým slovenským časopisom dával, keďže sa prevažná väčšina príjmov oného spolku na politické maďarské časopisy obracala? My radi priznáme, že maďarská žurnalistika mala o mnoho početnejších nepriateľov, nežli naša slovenská, preto musela mať aj značnejšie hmotné prostriedky. Ale prečo by mala všetka smotánka len do mora neslovenského tiecť? A či Slovákom netreba ničoho na poli politiky? Aj slovenský katolicismus a to v slovenskom rúchu musí už dnes tuho meč tasiť proti nepriateľom katolíctva. Či snáď neslaný-nemastný „Kresťan“ dovedie spojiť všetkých slovenských katolíkov do svojích šíkov? Prečo teda sa nám utrhuje i z tej skromnej biedy, ktorú si katolícki Slováci krvopotne naskladajú? (Slov. Ľud. Nov. 17. mája. 1912).

Umlčať slovenské slovo, znemožniť slovensko-kresťanskú literatúru a kultúru, čoby ako osožila cirkvi medzi Slovákmi, to bol cieľ rozpúšťania cirkevno-literárnych škôl slovenských na kňazských seminároch, aké jestvovaly vo viedeňskom Pázmáneume, na ústrednom semeništi peštianskom, v Ostrihome, v Baňskej Bystrici a v Nitre. Ich knižnice a písomnosti seminárski predstavení na rozkaz patričných biskupov zhabali, ba v Baňskej Bystrici vandalským činom čiastočne aj spálili.^[109] Budúcim duchovným otcom dvoch millionov slovenských katolíkov nedovolili, neposkytli možnosti naučiť sa slušne po slovensky; prekážali oboznámiť sa s ích literatúrou.^[110] Fundáciu niekdajšieho biskupského vikára Tomáša Červeňa, venovanú na odmenenie klerikov, ktorí by sa najlepšie vycvičil v reči slovenskej k svojmu budúcemu úkolu medzi slovenskými veriacimi, proti jasnému určeniu fundátora upotrebúvali maď. seminárski predstavení na plat hlavného duktora. Správca nitranského seminára sa vyslovil, že sa radšej zriekne svojho úradu, akoby dovolil, že by sa tam slovenská reč mala vyučovať. (L. 22. VIII. 1913). Už roku 1867 horko sa sťažuje slovenský katolícky časopis „Slovesnosť“, píšuc, že sa po kat. seminároch chovancom za hriech počituje, keď sa v slovenčine súkromne vzdelávajú.^[111] Anglicky, taliansky, cigánsky sa učiť bola tam vec dovolená, ale slovensky podozrivá. Nielen neznalosť reči, ale aj istý odpor sa vlieval do sŕdc mladých levitov. Nič tak nežobre u dvier semenišťa, ako reč ľudu veriaceho. Len dva razy v roku má miesto v jedálni, keď sa cvičia v kázaní. Kto počul tie rozličné výrazy, krkolomné giksery výkvetu kazateľského, nie od smiechu, ale od žialu sa pukal. „Prečo že sa páni predstavení nepostarajú, aby ten ubohý klerik bol napomenutý na chybné výrazy, na často neslušnú výmluvnosť. Prečo neodmeňujú tých klerikov, ktorí najumnejšie kážu slovensky? Či nám to azda môže štát zazlievať? Vtedy prečo to nezazlieva svojim dr. Pechányovi, Gerö Guričanovi a Samovi Czambelovi?…“ (M. Bajor in litt. I. nov. 1912).

Medzi hlbokonábožným a vzdelania chtivým ľudom slovenským by pri dobroprajnosti vyššieho a zaujatosti nižšieho kňazstva povstať mohlo množstvo katolíckych vzdelavateľských spolkov: katolíckych kruhov, spolkov katolíckej mládeže, robotníckej mládeže, robotníckych spolkov. No bez tejto zaujatosti a dobroprajnosti musíme ich skoro len na prstoch spočítať. Neprajnosť k tlačenému, alebo verejne vyslovenému slovu slovenskému, strach pred slovenskou kultúrou ohrožoval, ubíjal aj kde-tu jestvujúce katol. spolky. Veď k. pr. biskup Bende zakázal Petrovi Tomkuljakovi založiť Ceciliánsky spolok, cielom zveľadenia zanedbaného kostolného spevu medzi Slovákmi.^[112] Ale maď. spolok ceciliánsky pod záštitou bisk. sboru chcel zaviesť i v nemaďarských kostoloch Uhorska jednotný spevník. Nápevy sú ovšem z maďarského spevníka, a osnova preložená do slovenčiny. Cieľ je pripraviť cestu zmaďarčeniu kostolného spevu, lebo ako nám to predmluva predvádza, maďarskí organistovia budú z prvu na maď. nápev slovenský text spievať, ktorý neskôr nezbadane zamenia maďarským. Možno si domysleť, čo by bola znamenala táto novota aj so stanoviska umeleckého.

Kedysi spravodlivejšie smýšľajúci biskup Ottokár Prochászka a kanonik Giesswein otvorene uznali, že v krajine svätoštefanskej nemožno prevádzať kresťanskú politiku bez pritiahnutia nemaďarských národností — a predsa čo zakúsila politická reprezentácia katolícka nemaďarských národností? V uhorskom parlamente zasedalo stále a zasedá do 20 — 25 katolíckych kňazov-poslancov, ktorým — až na nepatrné výnimky — žiaden z biskupov nebránil poslanectvo prijať. Veď boli by to nútení prekaziť v prvom rade s programom liberálnym (vtedy ostro proticirkevným) proti katol. kňazovi, vyvolenému kanonikovi, spustlému kňazovi J. Markosovi, slobodnozednárstvom obviňovanému a židmi volenému farárovi Hockovi — ale nezakazovali im.^[113] S katolíckym programom vystupujúci maďarskí kňazia (ako k. pr. Zelenyák, dr. Wildfeuer) si biskupských zákazov nevšimli a urobili to beztrestne. Tohoto práva použili naši biskupi v celej svojej prísnosti výlučne proti poslancom, poťažne kandidátom-kňazom slovenským, aby znemožnili reprezentáciu slovensko-katolíckych záujmov aj na uhorskom sneme. Čo vytrpeli slovenskí katol. kňazia-poslanci a kandidáti od naších biskupov, čo v katolíckej literárnej práci zošedivelý Martin Kollár, ktorému odopreli administrátora a v Pešti ani Omšu slúžiť nedovolili, čo Ferdinand Juriga, dr. Jehlička, čo kresťansko-sociálny kandidát dr. Kmeťko, K. A. Medvecký^[114] a menovite Michal Bajor, ktorého pre jeho slovenskú kandidatúru biskup Párvy suspendoval a vyhnal z biskupstva prv, než by si bol našiel biskupa, ktorý by ho bol prijal a dľa cirk. kánonov zaopatril — to len sám Boh vie, ktorý iste spočítal slzy a zaznačil krivdy ubitých kňazov i o prirodzených zástupcov olúpených voličov. Slovenskí katolíci s právom žalovali sa na nerovnú mieru, akou merali im biskupy aj pri povolení kňazom kandidatúry na snem.

Vzdor všetkým prekážkam podarilo sa slovenským katolíkom vyvoliť si troch katolíckych kňazov, o ktorých trefne poznamenal Andrej Kmeť: „Bolo treba tých troch kňazských poslancov, aby sa ukázala celá zúrivosť cirkve úradnej proti slovenčine.“ (In litt. 31. VI. 91).

Čo vytrpel Andrej Hlinka, Cvinček, Závodský,^[115] a iní kňazia, že zasadzovali sa za zvolenie slovenských kandidátov, a K. A. Medvecký len za to, že ho raz slovensko-katolícky poslanec Fr. Skyčák navštívil, čo iní slovenskí dejatelia — o tom by sa dala celá kniha popísať.^[116] Zastrašiť, znemožniť, ubiť, oškodiť, dľa možnosti i do cirkevných, alebo svetských priestupkov zapliesť, o dobré meno pripraviť roduverných kňazov, na tom svorne pracovali mnohí biskupi s korumpovanou administráciou svetskou.^[117]

Prestúpením štvrtého božieho príkazu nahovárali, ba aj nútili slovenských klerikov a kňazov, aby zahodiac svoje starootcovské slovenské priezviská, pomaďarčili si ich.^[118] K tomuto svodný príklad dali práve dvaja baňskobystrickí biskupi, z ktorých Ipolyi volal sa kedysi Stummer, Farkas (Vlk) Radnai ale Wolfgang Ritthammer. Pod tlakom takých príkladov, nahovárania, ba v nejednom páde aj nútenia pomaďarčili si premnohí kňazia slovenského pôvodu svoje poctivé otcovské mená: Gašparík (na Gerlei), Konštant Kniha (na Könyvesi Szilárda), Horňák (na Halmoš), Hromada (na Halmi), Kňazovický (na Pap), Kuchárik (na Körci), Loh (na Cserei), Miklušica (na Miklósi), Sulimanec (na Szirmai), Wolf (na Farkas), Zorvan (na Kárpáty),^[119] Zuzkyn (na Ujvári) a početní iní. V niektorých pádoch vieme určite, že biskup baňskobystrický, ba aj košický zrovna nútili kňazov svojich k takejto národnej apostazii.^[120] (Menami môžeme poslúžiť.)^[121] Pri podobnom terrore neni div, že inak dosť spravodlivý prímas Šimor povedal raz, že z novovysvätených pätnástich kňazov pôvodu slovenského len štyria sa priznali, že vedia po slovensky. Piateho on sám prichytil že vie; ostatní však urputne tajili znalosť rodného jazyka svojho.^[122] Podobné chytanie Slovákov dialo sa aj v semináre košickom, k. pr. roku 1912 ani polovica klerikov nevedela ani ako-tak po slovensky.^[123]

Biskupi, sediaci na prestoloch slovenských diecéz, ochotne prijímali vodcovstvo, predsedníctvo v spolkoch maďarizačných, teda nás Slovákov o našu národnú kultúru pripraviť sa usilujúcich. Slovenskí katolíci, keď už nemohli sa tešiť priazne svojich arcipastierov ku kultúrnym dielam slovenským, žiadali by od nich aspoň spravedlivú nestrannosť v tomto národovražedlnom boji, a tu na čele takýchto nepriateľských spolkov vidí čo predsedov biskupov Juraja Částku, Ipolyi-Stummera, i Radnai-Ritthammera. Spolky tieto boly inštitúciami kultúrpolicajnými; ich cieľ nebol šíriť medzi Slovákmi kultúru, lež práve udúšať, upchávať pramene slovenskej osvety. Za nespravedlive maďarskou vládou zhabané základiny Matice Slovenskej vydával tento spolok liché knižočky a v protislovenskom duchu biedne redigované časopisy, ktorých hlavným cieľom bolo vytískať roduvernú slovenskú tlač z chalúp slovenských a zaštepiť slov. ľudu to mylné povedomie, že je on nie Slovákom, ale „Uher“, to jest Maďar, že v tejto vlasti len maďarská reč je oprávnená; jeho materčina ale predstavuje sa mu čo nepotrebná handra, ktorú mu čím skorej odhodiť, zabudnúť treba, že všetcí pestovatelia slovenčiny sú nebezpeční vlastizradcovia, buričia. Proti týmto zvelebuje sa odrodilstvo, oslavujú sa odštepenci, zradcovia slovenského rodu. Na takto zneužívaných matičných peniazoch prischla krv neslýchanej krivdy, páchanej na slovenskom rode; za tento peniaz kupujú moderní farizeovia „pole hrnčiarovo“ t. j. národnú smrť, alebo aspoň bezgramotnosť slovenskému rodu. Na tomto konfiškáte, na tomto kultúrnom lupe sedí biskup ľudu slovenského a chystá takto hrob najväčšiemu daru božiemu, materinskej reči svojich ovečiek. Nikde v katolíckom svete biskupi nehrali takýto smutný zástoj, a bolo by nám slovenským katolíkom do zúfania, keby sa nenašlo spôsobu odstrániť tento hanebný stav, toto ukrutné vyzývania slovenských katolíkov, jaké nemohlo nevzbudiť najsilnejšiu reakciu.

Podobné zámery sledovala aj zlopovestná „Femka“, v ktorej vývodili sami slobodní zednári. Predsa ostrihomský arcibiskupský obežník (ročník 1909 strana 170 — 171) odporúča ho vrele kňazstvu a nariaďuje, aby vo všetkých katolíckych školách (slovenských) vydržiavaná bola školská slávnosť so vstupným 20-30 halierovým. Čistý výnos má sa odovzdať tomuto k vyhubeniu slovenčiny účinkujúcemu spolku. Biskup Bende radšej išiel na shromaždenie tohoto zednárstvom silne páchnuceho spolku, ako na súčasne vydržiavaný sjazd katolícky, na ktorom zúčastnenie sa diecezánskeho biskupa na isté predpokladali. Biskup Radnai-Ritthammer telegraficky pozdravil a božie požehnanie prosil na shromaždenie Femky. Údom tohoto zlopovestného spolku bol aj biskup gróf Batthány, a len následkom osobných urážiek, akých sa mu dostalo v tomto spolku, vystúpil z neho.

Pod protektorátom uhorských biskupov odvádzané boly (výlučne) katolícke deti slovenské na maďarskokalvínske Dolniaky, aby sa tam vlialy do maďarstva. Tento neslýchaný kultúrny zločin počali prevádzať od roku 1874 z Trenčianska: Chudobným rodičom nahovorili, ako im ich deti opatria, že budú z ních páni… Kde sľuby nepomohly, tam upotrebili násilia, žandárskych bodákov. Odvážali ích železnicou čiaškované, ako čiaškujú hovädá. A na Dolniakoch rozdali ich na trhu jednotlivcom za učňov, pastierikov a pod. S ktorými tam surovo zaobchodili, tie preto zutekaly domov pozdlž železničnej čiary. Tento prvý raz odviezli 400 slovenských detí. — Dňa 6. nov. 1887 odviezli zase 190 katolíckych detí medzi kalvínov. Mnohé deti boly rodičom násilne odňaté. — Tiež roku 1888 odviedli 86 „sirôt“, teraz už aj 12 — 15-ročné dievčatá, proti vôli rodičov, z ktorých viaceré navrátily sa domov zhanobené, telesne i duševne znivočené. Z nitranských katolíckych krajov, od Žabokriek a V. Topolčian odviedli v septembri roku 1892 pod rozličnými sľubami 144 slovenských „sirôt“. Deti už z Nitry chceli utiecť domov, ale hajčiari ich nepustili. Odviezli ich do Hódmezővásárheľu, kde si ich ľudia na trhu, bez ohľadu na rôznosť náboženskú rozobrali. Malé deti musely konať ťažké práce; mnohé zutekaly svojim „dobrodincom“ a tridsať prišlo ich 19. septembra do svojho rodiska. Z Liptovskej Lužnej sobrali tiež vyše 20 katolíckych detí. Pohon viedol tamejši zlopovestný farár Rovder. — A to opakovalo sa za viac rokov. Slovenské časopisy plamennými slovami protestovaly proti tomuto prelievaniu krve a nekultúrnemu obchodu s nevinným ľudským mäsom; rozumie sa, že výstražné hlasy odoznely na darmo. Neskôr dokázalo sa, že akcia táto bola finančne podporovaná s hora.^[124] Už nenadarmo sa mal biskup Ipolyi-Stummer vysloviť: „Radšej mám zlorečiaceho Maďara, ako modliaceho sa Slováka“ („Inkább akarok káromkodó magyart, mint imádkozó tótot.)“ Ústne sdelenie praeláta Michala Hýroša r. 1891).

Keď by iné nie, tak už sám tento fakt, už či ozaj našimi biskupmi činne podporovaný, či v záujme náboženstva a ľudskosti neprekazený, bol v stave slovenských katolíkov na veky odcudziť maďarským biskupom a maďarónskym kňazom.

Cudzorodí biskupi vynakladali celú váhu svojich cirkevných hodností a všetky prostriedky, jaké im cirkevné majetky poskytovaly k cieľom politiky, ktorá nám siahala na národný život.

„Uhorskí biskupi ako nástupcovia apoštolov, kniežatá cirkve sú dľa kuriálneho štítu, creatura papae; ako veľmoži krajinskí, štátnici, diplomati, dôverníci parlamentárnej vlády sú zase creaturae vlády. Toto dvojité a často inkompatibilné postavenie prinucuje biskupov, že celkom opačne, než sv. Peter musia povedať kňazom svojim, keď pred bránou svätyne títo prosia o almužnu: Quod Petrus habuit (charisma curationum) non est mihi, quod antem habeo (aurum et argentum) hoc tibi do. To jest: „Čím vládol sv. Peter (t. j. dar divotvorného liečenia) to nemám, čo ale mám zlato, striebro hodnosti, to ti dám.“ („Podme za Ním!“ Str. 73.)

Na Východe Slovenska býva do 200,000 Slovákov, takmer výlučne katolíkov. Týchto od pňa národa slovenského odštiepiť, odcudziť, kultúrne osihotiť a takto k úplnému pohltnutiu obkľučujúcim maďarským živlom pripraviť, to bol konzekventne sledovaný zámer biskupov košických. Už roku 1869 zaviedol biskup Perger do košických škôl i do katedrálneho chrámu maďarčinu a do dedinských škôl svojho biskupstva uvádzal ju čo náukosdelnú reč neostúpne, v čom pokračovali ovšem aj jeho nástupcovia. Zpomedzi týchto vynikal v zúrivom šovinizme zo správcu kniežacieho panstva za biskupa menovaný Žigmund Bubics, muž bez ducha kňazského. Úradný jeho životopisec (kňaz) temer v každom riadku vyzdvihuje maďarčiacu tendenciu každého kroka jeho zlopovestného biskupovanía. „Z každého riadka jeho vlasteneckých pastierskych listov vycítiť môžeme, jako sa mu trasie duša vrelou túžbou čím skôrej k víťazstvu priviesť právo maďarčiny, aby sa národ stal skôr (rečou) jednotným“, rozumej: aby svojich slovenských veriacich pripravil o reč a národnosť. — Roku 1891 nariadil, aby mu kňažstvo podalo údaje dáta o rečových známosťach veriacich. Z týchto vysvitlo, že zpomedzi 197 fár bolo 139 slovenských. Na čo vydal rozkaz: „Nech nebude na území môjho biskupstva kostola, v ktorom by veriaci aj v reči národnej (t. j. maďarskej, Slovákom nesrozumiteľnej) neoslavovali Boha.“ Roku 1896 nariadil, aby sa v kostoloch popri slovenských kázňach aj maďarsky kázavalo i maďarský spev sa ozýval a školáci aby sa napozatým len maďarský spev učili. Od počiatku roku „millenárneho“ (1900) už 197 farských a 795 filiálnych kostoloch získala si maďarčina právo, kdežto dosaváď sa maďarčina užívala len v 58 farských a 40 filiálnych kostoloch. ^[125] V januári roku 1892 vydal pastiersky list, v ktorom želie, ako ho to bolí, že v jeho biskupstve žije ašte aj taký ľud (a to až v 88 % jeho farnosti!) ktorý po maďarsky nevie. Vyzýva teda duchovenstvo, aby aj tu konalo svoju povinnosť — odnárodňovať slovenských veriacich. — Ako sa tieto biskupské poriadky prevádzaly po farnosťach, o tom mám z týchto strán nasledujúce chýry:

„V košickom biskupstve maďarčí sa v niektorých kostoloch tak opatrne, že ľudia v nedeľu spievajú po slovensky, ale cez týždeň dietky spievajú po maďarsky. Z týchto dietok o krátky čas budú ľudia ktorí keď v mladosti celý týždeň budú po maďarsky spievať k tomu navyknú, a keď tých starších už nebude, na spev slovenský už ani nepomyslia“.

„Mysľavských veriacich farár spýtal sa, či by neprivolili na maďarský spev v kostole? Mužovia z poslušnosti (k duch. otcovi) k tomu privolili. Zprvu spievalo sa striedave, ale o krátky čas farár vyhodil slovenský spev úplne, pozdejšie prišly aj maďarské pašie a p. farár prikázal z kancľa, aby ho po maďarsky pozdravovali. Keď sa za pár rokov toho nasýtili a videli, že sú vo vlastnom kostole ako v cudzom kraji… teraz radi by, keby to nebolo…“ („Amerikánske Nár. Nov“ 1. XII. 1910.)

„Slovákom Boha v reči materinskej chváliť zabránené bolo v košickom biskupstve: v Myšľave, Paňovci, Novačanoch, Semši, Poľove, Kišide, Šaci, Rudne, Poproci, Tejkeši, Kavečanoch, na Belej, Kostolanoch, Cahanovci, Novej Vsi, Ačvari, Ruskove, Myšli, Geči, Siplaku, Barci, Hanisky, Araňidky, (My ešte dokladáme: v Budzimíre,^[126] v Mindsente, v Ploskom, v Opácke a vo Svinnej)^[127] V Rudne, Novej Vsi a v Kostolanoch sa popri maďarskom speve spieva ešte aj po slovensky, či to ale bude ešte dlho trvať? — A v Malovieske, na mieste to pútnickom, tiež je zo spevu maďarského dosť pohoršenia —“ (Amer. Nár. Nov. I. XII. 1910.)

Vo Forró (Abanovohrad), ako sa písateľovi tejto knihy istý tamojší ctihodný starec ponosoval, kážu už od rokov po maďarsky. Mládež následkom toho nechce, ba temer už ani nevie slovensky hovoriť.

Smutný a pohoršlivý koniec košického biskupa Bubicsa (žid Hajdóczi, dvojité obrazy a pod.) nestal sa odstrašujúcim príkladom. Po jeho šľapajách neohrozene kráčali spišský Alexander Párvy a baňskobystrický Vlk-Radai-Ritthammer. Tamten kázaval v slovenských a nemeckých farnosťach pri birmovkách do nedávna po maďarsky, tento nekázaval vôbec, len dvakrát do roka v nemeckom kostole — tiež po maďarsky.

Na slovenskom Západe, menovite v blízkosti slovensko-maďarského pohraničia vynakladala väčšina katolíckeho kňazstva všetku svoju moc k potisnutiu rečovej hranice na úkor slovenských veriacich. Tak mocou cirkevnou úplne pomaďarčili už nasledujúce, predtým slovenské farnosti v arcibiskupstve ostrihomskom. Ňir,^[128] Žemliarovce,^[129] v kaločskom: Endröd,^[130] Temerín,^[131] Topola, Bogojevo, Dantova, Ridica, Miške, Möž, Dorožma a všetkých slovenských katolíkov, takže dnes možno povedať, že slovenských katolíkov na Dolniakoch už temer nieto.^[132] Na Čabe 7000 katolíckych Slovákov žije bez slovensky rozumejúceho spovedlníka.^[133]

Úplne pomaďarčili už kázeň a kostolný spev v nasledujúcich farnosťach arcibiskupstva ostrihomského: Kevešd,^[134] Moďoróš,^[135] Ohaj, Čaka,^[136] Balážďarmoty,^[137] Dág,^[138] Nemce (Hotianske),^[139] Velký Ölved,^[140] Nové Zámky,^[141] Čeklýs, Šaľa, Šintava. V biskupstve jágerskom cirkevný šematismus z r. 1825. udáva ešte 33 fár, kde sa slovenčina v chrámoch ozývala; dnes užíva se už len v jedinom kostole (Huta u Miškovca).

Čiastočne pomaďarčenými službami božími pomaly pripravujú pôdu pomaďarčeniu slovenského ľudu a vytískajú materinskú reč veriacich z kostolov v nasledujúcich farách arcibiskupstva ostrihomského: Čaka,^[142] Komjatice,^[143] Šarišáp,^[144] Sv. Beňadik,^[145] (Tekov) V. Šúrany,^[146] Slovenský Meďek,^[147] Kolta,^[148] Nitr. Sv. Michal,^[149] Hronská Nová Ves, Podlužany, Kosihy,^[150] Senice,^[151] v okolí Levic,^[152] Urmín, Prešp. Ivanka,^[153] Sv. Jur, Šoporňa, Kľačany, Živaďarmoty, Čajkov,^[154] Nový Tekov, Dolný Pial, Ondrejovce, Držlany, Dolný Ďurad, Beša, V. Kálnica, Čifáre, Vráble, Čuz, Sv. Peter, Tardošked, Tornóc, Nové Mesto nad Váhom, Košuty, V. Janikovce, Fedímeš, V. Hindice, V. Petíň, Bratislava a Lukačovce (Nitranske).^[155] Po ostatných biskupstvách deje sa to ešte s väčším úsilím. Tak v biskupstve nitranskom: v Močenku a Královej, v spišskom: v Dolňom Kubíne, kde roku 1908 začali na processiach Božieho Tela pri dvoch oltárikoch maďarsky spievať a v Poprade. V baňskobystrickom: na Vrútkach, Pod Brezovou a po všetkých mestečkách. V rožňavskom: v Sklabinej. V stolnobelohradskom: v Mártonvášáre,^[156] v Mlynkách^[157] a v Sántove.^[158] Vo vacovskom: v Söde. Tiež vo všetkých farách arcibiskupstva jágerského, kde arcib. Samassa k vôli úplnému zmaďarčeniu fár udržoval medzi kňazstvom opravdovú hrúzovládu (systém administrátorský).

Obeta omše svätej, slovo božie, moc kľúčov (rozhrešenia), cirkevný spev, disciplína, vážnosť a dôstojnosť stavu biskupského a kňazského, modlitby, katekismus, katolícke školstvo — všetko, všetko, čo Kristus k spáse duší zanechal, všetko zneužívalo sa u nás, v rukách cudzorodej hierarchie, mení sa v britkú zbraň proti slovenskosti ľudu katolíckeho. Novovymenovaný modrokamenský farár tým oslovil po prvý krát svojho kostolníka: „Vy ste Maďar, za to nič, že Slovák aňa váš.“ (Za to nič, že je vaša matka Slovenka.) V Šale, kde Slováci majú výlučne maďarské bohoslužby, farár zakazoval kaplánom, aby sa s ľudom po slovensky shovárali. Veď už aj košický klerik J. Suchý nedlho pred vysviackou (29. VI. 901.) pred viacerými slovenskými veriacimi verejne sa vyslovil: „U Boha má väčšiu zásluhu ten kňaz, ktorý Slovákov maďarčí, ako ten, kto ich vyučuje vo viere.“ („Katol. Noviny“ 5. XII. 902.) Tu hľa, len slepý nevidí, že mužom týmto išlo predovšetkým a v prvom rade o zmaďarčenie Slovákov a len potom, možno, o spásu nesmrteľných duší.

Boj tento viedlo katolícke kňazstvo (vyššie i nižšie) v nádeji cirkevných vyznačení. Veď niejeden prišiel takto k červenému pásu i ku kanonii, ktorý by ináč sotva bol obdržal nejakú zakútnu faričku. Prípad farára Húbera, ktorý násilným maďarčením svojich farníkov Nemcov v Barči, previedol ich k hromadnej apostazii, a za tento výčin miesto cirkevných pokút obdržal vesprímske opátstvo, neni osamotelý.^[159] To získali aj Kern, Vetzl, Matunák, Čerei-Lóh a sto iných. Oproti tomu kňazia, ktorým svedomie nedopúšťa zriecť sa svojho slovenského pôvodu, ktorí ostávajú verní svojmu ľudu, dvíhajú jeho intellektuálnu kultúru kresťanskú, vystavení sú stálemu mučedelníctvu, preháňaniu, odtískaniu,^[160] hmotnému oškodzovaniu, uponižovaniu,^[161] špionáži, ^[162] hrozbám a všemožným nástrahám.^[163] Proti tomuto darobné boly všetky dosavádne prosby, všetky protesty a apelláty.^[164] Pápežský nuncius vo Viedni vedel o všetkom, čo sa v Uhorsku zo strany biskupov dialo, i zalamoval nad tým rukama, ale odpomôcť tomu pri terajších pomeroch ani sám nevedel. Veď keď dohováral pre takéto prechmaty niektorému uhorskému biskupovi, tento len na to bol zvedavý, kto bol zas žalobníkom? A keď sa jeho meno akokoľvek dozvedel, vypomstil sa na ňom a očiernil ho čo opilca a nemravníka, na podstatu ale obžaloby odpovedať nechcel.^[165] Ba ani v Ríme nepodarily sa (krem kriklavého pádu Andreja Hlinku) obrany ukrivdených slovenských kňazov, z čiastky pre obapoľnú neznalosť tunajších a tamojších pomerov, z čiastky pre nákladnosť a zdĺhavosť podobných pravôt a pre úradný predpoklad rímskych súdov, akoby biskupovo pokračovanie bolo správné; čoho opak je omnoho ťažšie dokazovať, ako uhájiť akékoľvek biskupské pokračovanie. Hlavne však pre to je ťažko, mnohokráť skoro nemožno tam nejakého výsledku docieliť, lebo do takých záležitostí zamiešajú sa často mocní diplomati a politikovia, proti ktorým je mnohokráť aj kráľovna — pravda — bezmocnou popeluškou.

Záležitosť ružomberského farára Andreja Hlinku je osobitným, nado všetky krikľavým, zrovna kabinetným kúskom protislovenskej zúrivosti hornouhorských biskupov. Roku 1905 pri všeobecných voľbách do uhorského snemu vystupoval s programom katolíckej ľudovej strany slovenskej ružomberský lekár Dr. Vavro Šrobár, Hlinkov príbuzný. Poneváč vzdor svojim liberálnym náhľadom v otázkach náboženských prijal katolícky program strany a hlásal ho otvorene, Hlinka mravne viazaný bol jeho kandidatúru podporovať. Toto mu ale biskup Párvy na obžalobu jeho polit. protivníkov zakázal. Čo keď si Hlinka zabrániť nedovolil, biskup ho suspendoval 8. mája (ab ordine et officio). Na zakročenie pápežského Nunciusa však suspenziu o pár dní odvolal. Poneváč ale Hlinka nielen ako farár, ale aj ako rodák, virilista, teda zastupiteľ mestský ostro hájil rodné mesto proti nesvedomitému oškodzovaniu mesta zo strany vtedajších mestských úradníkov, ktorí hmotne na pokraj záhuby (bankrottu a do kuratelly) priviedli, vymysleli títo obžalobu, akoby Hlinka svojho času v záujme svojho zvolenia na ružomberskú faru podplatil bol niektorých voličov. Na základe prísahy osobných nepriateľov Hlinkových: Toltha, a notára Sonderlicha biskup koncom júna po druhý kráť suspendoval Hlinku, (a urobil to vraj „ex informata conscientia“) ačpráve takýto mimosúdny trest prípustný je len v páde tajnosti trestaného skutku. Na apellátu Hlinkovu udal konečne po trojročnom preťahovaní (!) biskup príčiny suspendovania, kde už uznal, že obžalobu simonie (svätokupectva) dokázať nevie; miesto tejto však posnášal proti nemu obžaloby iné, ktoré sa mu dokázať tiež nepodarilo. Tak na pr. že Hlinka stojí na čele strany neznabožskej, bludárskej, kacírskej, ďalej že slovenská ľudová strana počas volieb podpaľovala, búrila, súkromný majetok ničila a že nectí žiadnu vrchnosť svetskú, ani cirkevnú. Ba neostýchal sa vysoký žalobník ešte aj povedomé lže (k. pr. lžive označené fotografie) uviesť miesto dôkazov. Velikej zaujatosti prof. dra A. Kolíska podarilo sa sv. Stolicu presvedčiť o bezzákladnosti týchto žalôb, a len po viac ako trojročnej kalvárii podarilo sa — teda v jedinom páde z mnohých krivd — previesť najvyššie ospravedlnenie slovenského kňaza.

V takýchto pomeroch akoby na galejách, na milosť-nemilosť svojich úporných nepriateľov čo volná korisť ich šovinizmu vystavené je roduverné slovenské kňažstvo. Nuž nie div, že mnohí volia dobrovoľné vyhnanstvo a utekajú do cudzich krajov, keďže znemožňuje sa im medzi svojimi rodákmi pracovať na vinici Pánovej. Takí vyhnanci nevole cudzorodých arcipastierov sú: Fr. V. Sasinek, ktorého ako professora teologie a kazatela biskupského chrámu a dejepiscu biskupstva odmeniť chcel biskup Ipolyi-Stummer bezľudnou faričkou medzi cigáňmi, na Bacúrove. On radšej bez penzie opustil biskupstvo a žil za 44 rokov i zomrel v cudzozemsku. Podobného osudu sa dožili A. Bielek, dr. A. Dianiška, Michal Bajor a početní iní.

Ťažko spočítať tie tisíce, ba iste už miliony, ktoré sa dostaly z dôchodku slovenských biskupství na výlučne maďarské, ale aj rozhodne protislovenské kultúrne i protikultúrne, agitačné, provokativné, kortešské ciele — a to všetko proti nám Slovákom upotrebené. Spolok sv. Vojtecha, jediný cirkevnoliterárny ústav katolíckych Slovákov, Muzeálna slovenská spoločnosť, jediná to vedecká inštitúcia slovenská, jejž predsedami sú katolícki kňazia, nedostala z bohatých biskupských darov ani tú omrvinku, ktorá padá zo stola hodujúceho biblického boháča.

Čisto protislovenská tendencia panuje aj pri zaplňovaní slovenských fár. V baňskobystrickom biskupstve je k. pr. už od dávna zavedená praks, že dôležitejšie slovenské fary dostávajú kňazia nemeckého pôvodu, ako „spoľahlivejší“. Slovenskí kňazia dostávajú aj tie najodstrčenejšie faričky len za podpísané reverzy (záväzky), v ktorých sa zriekajú všetkej politickej ba i aj literárnej činnosti, všetkých stykov so slovenskými národovci a časopismi. Také reverzy museli podpísať Andrej Trúchly, Št. Stolárik a viacerí iní. Politicky alebo literárne už exponovaných slovenských kňazov nechávajú večitými kaplánmi, alebo administrátormi na výstrkovoch. Takými boli, cez desaťročia: František Richard Osvald, Martin Hoyč, Ladislav Moyš, Bartolomej Demovič, K. A. Medvecký, Vendelín a Andrej Húska, dr. Armin Herold, Št. Ravasz a mnohí iní. Biskup Bende žiadal od Jozefa Budayho a biskupský vikár Ján Havran od K. A. Medveckého sľubami a hrozbami úplné odtiahnutie sa od slovenského pohybu, tak že musíme uznať pravdivosť oného výroku že: „Maďarizácia je v dnešnej dobe skutočným náboženstvom… ona je označovaná ako najväčší ideál národa, ona je kladená pred i nad zákony mravné; jej zákonom pripisuje sa vyšší význam ako zákonom božím; ona je merítkom toho, či je kto občanom (i kňazom) dobrým a mravným, alebo zlým a nehodným… (Mart. Húska.) Alebo ako to markantne vyslovil v mene nepriateľských hierarchov istý cirk. hodnostár z východných strán: „Slovenský hovoriť nenie hriech, ale svinstvo!“^[166] (Ústne sdelenie prof. Alb. Vallu.)

Musíme sa zmieniť aj o príčinách národohospodárskych, ktoré nútily slovenský ľud, aby na predstaviteľov cirkevnej moci na Slovensku hľadel ako na svojich neprajníkov; aby sa voči nim octnul v hospodárskej revnivosti, nie len v krytom ale i otvorenom stavovskom boji.^[167]

1) Slovenskému ľudu v prevažnej väčšine chybuje ornej pôdy; zvlášť však sviera ho citeľný nedostatok pastvín; hôr temer ani nemá. Krem toho sovretý je rozsiahlymi fideikomissami (sverenskými panstvami), ktoré sa v 11 slovenských stoliciach rozprestierajú na 2,037.000 katastrálnych jutár, čo železnými obručami, tak že sa v mnohých krajoch ani na svojom vlastnom hýbať nemôže. (Ako keby sa práve na slovenskom ľude maly plniť slová starého Pliniusa: „Latifundia hubily Itáliu“ = Slovensko.) Úrodné roviny pozdĺž Váhu, Hrona, Oravy, Torysy, Moravy, zvlášte však Nitry podobajú sa velikánskym panským majerom. Domorodý ľud tu temer ani nepracuje na svojom. Všade, kam okom hodíš, kde úrodnejší kraj, všade sa hrdo vypínajú zámky, kaštiele zemepanské, alebo aspoň neforemné, rozsiahle panské majere oznamujú, že je Slovák vo svojom otcovskom kraji skoro cudzí. A slovenskí bezzemkovia čo bľadé tône hrbia sa v práci po nekonečných čierňavách statkárskych tabiel. Pravý stredovek to tu! Ale slovenský ľud, pracovitý a dovedný, žížni za zemou, chce pracovať na svojom, alebo aspoň pre seba a svojeť. Značná čiastka, okrúhlych 275,000 katastr. jutár tejto nie jeho pôdy patrila katolíckym biskupom, kapitulám, ale z tejto prevažnú čiastku árendovali židia. A slovenský ľud, duchovné dietky oných hierarchov, prosil od svojich arcipastierov kus tejto potom i krvou posvätenej zeme čo len do prenájmu, ale nedostal jej, leda od árendátora — žida. Cudzinci vierou, mravom i pôvodom, tyli z cirkevného majetku na Slovensku. Slovenskému katolíckemu ľudu prichodilo len robotiť na cirkevných panstvách svojho kraja — alebo sa vysťahovať z domoviny, aby ho uniesly víry ďalekého sveta.^[168]

2) V stredoveku sa hovorilo „dobre je pod krivou palicou“ (t. j. lepšie je poddaným byť v panstve biskupskom). No, slovenský ľud to nemohol tvrdiť o spravovaní väčšiny biskupských a kapitulských panství. Lepšie bolo u žida, ako na mnohých cirkevných statkoch! Že to nebolo u nás inak ani za dávnych čias, vidíme z prípadu, kde sa poddaní kláštora svätobeňadického chceli oslobodiť od nesnesiteľného jarma, za čo trestom oholení boli do polovice na potupu. Žid zväčša osobne spravuje svoje panstvo — naši cirkevní zemepáni najímali si z ďalekých krajov cudzincov išpánov a horárov, ktorí súc sami nedostatočne platení, zúrili proti úbohým robotujúcim a sdierali ich všemožne. Drevo hnilo po biskupských lesoch, ale utiesnený ľud nedostal ho ani za drahé peniaze. Pre hubky a čučoriedky do naha zvliekli biskupskí horári slovenskú sedliačku.^[169] Pre nepatrné lesné priestupky zavierali úbohý ľud do väzenia a demoralizovali ho tým neslýchane. Biskup Vlk Radnai Ritthammer sa chválil, že na čisto slovenské panstvo svoje (Brežnica, Tekov) doviedol si polesného, ktorý nevie ani muknúť slovensky; a skutočne s lesnými a vinohradníckymi robotníkmi, bírešmi shovárali sa tam biskupskí polesní temer výlučne maďarsky. A tak to bolo nepatrnými výnimkami všade na Slovensku pod tou „krivou bakulou“. Mnohé magnátske i židovské panstvá už parcellovali medzi roľnícky ľud kraja — naši cudzinci biskupi o parcellovaní cirkevných panstiev, na ktorých zväčša dobre hospodáriť ani nevedeli, ani nemienili, ani počuť nechceli, ako by sa ešte vždy cítili v stredoveku. Miesto toho predávali svoje panstvá na Slovensku židom, ako nedávno kapitula ostrihomská, ktorá svoje bzovicke (Hont) panstvo — v celku 11,000 jutár — odpredala pešťanskému židovi Šándor Pálovi a pešťanský ústredný seminár svoje kršteňanské panstvo aj s právom patronátskym (nad katolíckymi farami) židovi Salzbergerovi.

Keby mi niekto sdelil, že sa na jeho okolí so slovenskou pôdou a ľudom inak nakladalo, za milú povinnosť by som si považoval horejšie príkre úsudky verejne opraviť.

3) Biskupské a kapitulské panstvá len veľmi nedbale, skúpe znášaly verejnoprávne, ba aj cirkevné ťarchy, na ne pripadajúce. Kostoly, katolícke školy (na koľko sú ešte nie zoštátnené!) a farské budovy na väčšine týchto panství sú v stave najbiednejšom; farári a kapláni práve z biskupských pokladníc najmizernejšie platení. O tomto ozaj nepochopiteľnom zjave slovenského života môže mať poňatie len ten, kto pozná tú nepreklenuteľnú priepasť, jaká bola v niekdajšom Uhorsku medzi nižším a vyšším kňazstvom. Toto z nebotyčných výšin Siona dívalo sa dolu na plaziace sa, často i s biedou zápasiace nižšie kňazstvo, hodiac mu kedy-tedy s gestom veľmoža nejakú omrvinku;^[170] toto, čo do očú ponížene poddané, v duchu a v dôverných rozhovoroch do pekla posielalo všetky biskupské majetky.

Nás však zaujíma tu národohospodárska stránka tohoto zjavu; a tu konštatovať musíme, že takto cirkevnými patronátmi zanedbávané cirkevné stavby opravovať a udržovať musel sám ľud: a tak ťarchu tú, za čo vlastne biskupi užívali panstvá tieto, uvaľovaly na plecia veriaceho ľudu, všestranne obťažovaného. O tom, ako kapitulské panstvo nechcelo na opravu skoro už zrúcaného kostola viac, — ani prv dať, ako dá spolupatrón-žid; ako sa dal biskup Radnai pravotiť, aby na pozemky jeho pripadajúcu cirkevnú, poťažne katolícku školskú daň splatil; ako si tenže biskup patronátske ťarchy z kostolnej pokladnice vyplácať dával; ako práve cirkevnými patronátmi udržiavané katolícke školy hanebne živorily a preto rad radom do rúk beznáboženského štátu oddávané bývaly, máme bohužiaľ zo všetkých strán slovenského kraju mnohé doklady, a zvedavým vďačne s nimi poslúžime.

4) Vyšší cirkevní hodnostári neukázali dosaváď na žiadnom poli porozumenia, súcitu s biedami a nedostatkami slovenských svojich veriacich.^[171]

Ako členovia vyššej snemovne neozvali sa, neuplatnili svoj vplyv nikdy badateľným spôsobom v záujme napomôženia ubiedených krajov Slovenska. Alebo prisviedčali, alebo pomáhali nadháňať vodu na mlyn veľkostatkárských pajtášov svojich.^[172]

Ako boháči, zo slovenskej pôdy, zväčša slovenským potom nadobudnuté dôchodky svoje trovili najviac v cudzine; vynakladali ich na neslovenské kultúrne a charitatívne (dobročinné) ciele, na rodinkárstvo, na maďarské detské opatrovne (óvody); na kortešačky v záujme maďarských politických strán a na podobné, veru najmenej bohumilé a pre veriacich cele neosožné, ba i škodlivé ciele, ako to nedávno v tajnosti vedené vyšetrovanie uhorskej vlády istotne dokázalo. Z tohoto ohľadu, vyššie kňazstvo, ktoré účinkovalo na našich krajoch, snáď najviac prispievalo k schudobneniu (depauperizácii) Slovenska.

Týmto všetkým uvedomil si prv slovenský ľud to, že cudzorodé vyššie kňazstvo u nás, nemajúc pražiadneho súcitu a porozumenia s jeho hospodárskymi a sociálnymi nedostatkami, postavené do ostrej protivy s jeho túžbami a snahami, tvorilo nebezpečnú triedu jeho hospodárskych protivníkov, a to tým nebezpečnejšiu triedu, čím viac vyšších ohľadov ho hatilo v tom, aby sa čo rovnoprávny činiteľ postaviť mohol do priameho hospodárskeho boja so svojim záškodníkom.