ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vylíčiac takto s bolestným srdcom naše krivdy, ako príčiny dosť a dosť odôvodnenej nespokojnosti slovenského katolíctva so stávajúcimi cirkevnými pomerami, prejdeme na stanovenie našich žiadostí.

I. Na poli cirkevnom žiadame na základe už jestvujúcich cirkevných zákonov (a precedensov na poli vysvetlovania cirkevného práva):

1. Ku rimskej Kurii, jako aj k pápežskej Nunciatúre viedenskej, slovenského, alebo aspoň československého promotora, poťažne auditora.

2. Autonomiu farností biskupství a národno-cirkevnú na koľko sa ona môže srovnať so zásadami katolíctva.^[173]

3. Upravenie patronátneho práva.

a) Záväzky reverzy a služby politické padajú pod pochop simonie. Používanie teda práva patronátneho na základe politických služieb a záväzkov, podlieha cirkevným trestom proti simonii (svetokupectvu).

b) Prísne šetrenie cirkevných zákonov, aby každý biskup, farár a kaplán reč ľudu nielen slušne a dokonale znal, ale sám aj osobne v nej náuku božiu vyučoval. Schopnosť táto má sa úradne zistiť pri processe informatívnom, poťažne pri zkúške jurisdikcionálnej a prosynodálnej.

c) Na koľko aj veriaci ľud prispieva k udržovaniu kostola, školy, farára, kantora, učiteľa (už či hotovými peniazmi, či prírodninami, prácou) v toľkom pomere má sa im zabezpečiť aj užívanie práv patronátnych (teda majú sa stať spolupatrónmi dosavádneho patróna). Menovite farníci majú mať pomerný vlyv pri predostretí (prezentovaní) biskupovi farára a voľbe učiteľa.

d) Každá zákonite uprázdnená fara má byť najďalej behom polroka cestou verejného súbehu (konkurzu) stálym farárom zaplnená. Trvalé administratúry majú prestať.

e) Hotové trovy prevážania kňazov znášajú veriaci len vtedy, keď sa fara odumretím, penzionovaním, alebo na žiadosť veriacich uprázdnila.

f) Vernosť k svojmu národu a materinskej reči nikomu, pri žiadnej príležitosti prekážkou byť nesmie k obsiahnutiu niektorého postavenia (úradu).

g) Cirkevná vrchnosť na základe podpísanej obžaloby ktoréhokoľvek z farníkov (ktorí ťarchy cirkevné znášajú a veľkonočnú sv. spoveď si nevymeškali) povinná je v krátkom čase cirkevné vyšetrovanie previesť proti farárovi, kaplánovi alebo ktorémukoľvek z cirkevných úradníkov, pri ktorej môže byť prítomný aj žalobník a povinná je žalobníka o výsledku poťažne výroku upovedomiť a poskytnúť mu možnosť apelláty.

4. Žiadame neprekážané pestovanie kultu svätých prvozvestovateľov viery Kristovej medzi Slovákmi: svätých Cyrilla a Metóda, ako aj slovenských svätých: Svoráda a Benedikta. Aby sa veriacim neprekážalo stavať sochy a obrazy týchto svätých do kostolov, zasvätiť ich výročitú pamiatku a aby v litániách ku Všetkým svätým ích mená boly verejne vzývané. Výročité ich sviatky majú byť verejne slávené v nasledujúce nedele.

5. Zpätuvedenie slovenskej bohoslužobnej reči (kázne, kostolného spevu) v kostoloch, ku ktorým patrí aspoň 25 % slovenských veriacich, dľa spravodlivého pomeru. Vo farnosťach, za posledné polstoročie pomaďarčených žiadame posledné zpätuvedenie slovenčiny do chrámu a školy, restitutio in integrum.

6. Učiteľom náboženstva nech sa prísne nariadi, aby každé dieťa v jeho materinskom jazyku katechisovali.

7. Žiadame dokonalé zreformovanie všetkých (mužských i ženských) kláštorov na Slovensku. Menovite Piaristov a Milosrdných Bratov. Slovenských reholníkov preložiť na slovenské, maďarských na maďarské kraje. Žiadame utvorenie osobitných slovenských provincií tam, kde by bolo k tomu dostatočný počet kláštorov v protivnom páde pripojenie týchto k najbližšej českomoravskej provincii.

8. Biskupov, ktorí násilenstvami na Slovenskom ľude a roduvernom kňazstve vzbudili proti sebe mimoriadny a trvalý odpor, — žiadame odstrániť.^[174]

II. Z ohľadov národo-politických

1. Žiadame od našich biskupov, aby sa raz na vždy odriekli tej bludnej mienky, akoby ích úlohou bolo „na uzde držať národnostné pohyby“, aby na politickom poli len výlučne cirkevné ciele sledovali a v otázkach národnostných zachovali aspoň slušnú nestrannosť (neutralitu), ba vplyvom svojim zastávali sa slabších a miernili medzinárodnostné protivy. Nie zbabelý pokoj hlásať ubitému ľudu, ale kresťanskú spravedlivosť voči každému.

2. Žiadame, aby vyššie kňazstvo prebytky svojich dôchodkov dľa ducha cirkevných zákonov venovalo na zachránenie a zvelebenie katolíckeho školstva, prekaziac takto zoštátňovanie katolíckych škôl a šírenie sa nadbytočného vplyvu medzítok štátnych. Tiež mali by sa naši biskupi všemožne zasadiť o dokonalé zrevidovanie Appoňovského školského zákona.

3. Náukosdelná reč všetkých katolíckych škôl má byť reč materinská väčšiny patričných školopovinných. Určenie inej reči za vyučovaciu reč malo by sa disciplinárne stíhať ako protivné záujmom katolíckej výučby.

4. Boj proti mravne a nábožensky bezúhonným časopisom slovenským má byť na celej čiare zastavený; rodu i cirkvi verná slovenská žurnalistika umožnená i podporovaná. Menovite tlačové ofery zo slovenských krajov majú sa vynakladať výlučne na podporu roduverných náboženských i politických časopisov.

5. V každej kapituli nech sa označí jedno kreslo za „stallum literarium“ a v kapitulách slovenských biskupství nech sa to štallum udeľuje kňazom, o cirkevnú spisbu a vedu slovenskú obzvláštne zaslúženým.

6. Na každom kňazskom semeništi naších strán nech sa sriadia popri inorečových paralelne aj slovenské cirkevno-literárne školy, s potrebnými knižnicami. Vôbec nech sa poskytne každému chovancovi príležitosť vzdelať sa v svojej materčine literárne, ba nech sa uvedie aj povinovatosť osvojiť si diecezánske reči.

7. Slovenským katolíckym kňazom nech je dovolené kandidovať za poslancov na snem aspoň v toľkom pomere, ako sa to dovoľuje kňazom iných národností. Vôbec tú istú mieru politickej slobody, s ktorou sa pohybujú prívrženci kňazia ktorejkoľvek politickej strany maďarskej, nech požívajú aj slovenskí kňazia. V tomto ohľade nech sa ustáli záväzne arbiterstvo pápežskej Nunciatury, ktorá povinná je vypočuť obe stránky a spolu i svojho slovenského auditora.

8. Biskupi, ktorí majú byť duchovnými pastiermi slovenských katolíkov z lásky a opatrnosti k vnútorným citom svojich duchovných dietok, nech nebe u žiadnej účasti pri spolkoch, ktoré smerujú k pomaďarčeniu Slovákov. Týmto nás dosaváď do krve urážajú a vyzývajú verejnú mienku slovenskú. Vôbec nech sa stránia politiky stúpania na otlaky, ktorá sa nijak nesrovnáva so zástojom pastiera, milujúceho svoje ovečky a majúceho dať i život svoj za ne. Nemal by sa mu teda nikdy ukázať v spoločnosti dravých vlkov. Oproti tomu žiadame, aby aspoň jeden z biskupov na Slovensku bral slušnú účasť v cirkevnoliterárnych a vedeckých pohyboch slovenských.

9. Slovenských kňazov, ktorí by sa z cudziny do svojich predošlých biskupství navrátiť chceli, jestli sú mravne a telesne bezúhonní, majú biskupi prijať nazpät a nadeliť slušnými cirkevnými úradmi.

III. Na poli hospodárskom žiadame

1. Parcellovanie niektorých cirkevných panství, medzi domorodým ľudom tam, kde má slov. ľud núdzu o svojskú pôdu, a kde sa to bez ohroženia upotrebiteľnosti celku dá previesť a to v bezprostrednom styku s ľudom veriacim, s vylúčením kšeftárskych prostredníkov. Kde nemožno parcelovať, nech sa utvoria pri pomoci miestneho kňažstva a priateľov ľudu najímateľské družstvá a tieto by malý mať predprávo pri vydávaní cirkevných statkov do prenájmu (árendy).

2. Užívatelia cirkevných majetkov majú si už raz uvedomiť, že následníkom apoštolov nesluší spravovať cirkevné panstvá na spôsob sobeckých a necitných svetárov, len v duchu obchodnom, vykorisťovateľskom, byrokratickom; že sú zemepánmi ale zároveň aj duchovnými pastiermi, otcami tohoto ľudu, ktorý ím obrába majetky a zisk krvopotne odvádza. V podobnom zmysle mali by upraviť aj svoje úradníctvo, ktoré by pri žiadnych okolnosťach nesmelo spustiť s očú podstatný ten rozdiel, jaký sa má javiť v úradovaní na panstvách svetských, tiež že „mnohé veci sú dovolené, ale nie všetky aj slušné“.

3. Cirkevné zákony ohľadom udržovania kostolov a škôl, ako aj povinného nadeľovania chudoby z prebytkov cirkevných dôchodkov, nech naši biskupi svedomitejšie zachovávajú a nech podlžná čiastka dôchodku padne v dobro slovenskej chudoby, tunajších charitatívnych ústavov (chudobínce, sirotínce) a neodnáša sa do cudziny.