SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Žalm utlačených

Pri riekach sedali sme Babilonu a plakali veľmi žalostne, keď obracali sme ta ku Syonu[1] svoj smutný zrak a srdce boľastné. Na vŕby prostried miest a hradov nástroje bezzvučné sme vešali, nepriateľ pyšný[2] nútil svojich rabov by piesne svoje sme mu spievali: „Syonskú pejte pieseň obľúbenú!“ Jak možno spievať pieseň Pánovu, v cudzine ladiť harfu rozladenú, keď putá viažu ruku rabovu? Zabudnúť mal bych Jeruzalem teba? Nech vyschne radšej moja pravica; i jazyk vyschni, neokús viac chleba, kým v rumoch Pane, Tvoja stolica! Ó, Bože, pripomeň, si Edomitov,[3] „Vyvráťte všetko tam!“ čo revali, a tvojich Jeruzalem, satellitov[4] v tých hradbách viazať, vraždiť kázali. Ó, dcéro babilonská zdivočilá, kto vynahradí, čos’ nám učinila, a deti rozmliaždi ti bralami. A. T. Sytnianský



[1] Syon posvätný vrch v meste Jeruzaleme, kde popri svätiny stály aj príbytky židovských kňazov.

[2] Židia, o ktorých je tu reč, boli v tom čase v poddanstve a zajatí u Babilončanov, ktorí ich odvliekli do svojej ďalekej krajiny. — Toto cudzie panstvo, oddialenosť od vlasti a od svätiny na Syone, tiež cudzá reč krajiny tejto nesmierne trápily ujarmených Židov a budily v nich velikú túžbu za starou vlasťou, za svojeťou, za svojím rodným jazykom.

[3] Edomiti boli položidia, podobní našim odrodilým Slovákom. Tamtí poštvali Chaldejcov proti Židom a pomáhali im Syon rúcať, títo každodenne zrádzajú, očerňujú svoj rod a vyvolávajú naň neprajnosť cirkevných i svetských úradov; pomáhajú rúcať Syon, chrám vzdelania a obrany slovenského ľudu, zapredávajúc cudzincom sväté dedictvo otcov.

[4] Satellity sú obrancovia Syona, t. j. slovenskí národovci, roduverní kňazia, spisovatelia a vodcovia slovenských katolíkov.