ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V churreinskom kraji majú na chotárnych rovinách dobré pole, lenže je ho málo; veľa je tam kopcov a na ich úbočiach mnoho vinohradov, preto aj obyvateľov tohto kraja živí viacej úroda vinohradov než poľa. Majú dosť vína a pijú ho často ako ľudia v hornom a dolnom Sasku, ale zvyčajne sa im z nedozretého hrozna podarí len kyslé víno a milovníci piva by s nimi nečarali. Vinohradné hory^[27] sa tam zväčša ešte zle obrábajú, najmä kto nemá dostatok hnoja, oberá slabú úrodu — ako z planej role. Roboty sa vo vinohradoch začínajú o Hromniciach a trvajú až do jesene. Keďže tam často bývajú zlé roky, hospodár sa neraz musí tešiť iba nádejou na úrodu v nasledujúcich rokoch, hoci mu ona nenahradí vynaložené práce a útraty.

Skutočný osoh z vinohradov majú len tí, ktorí môžu zadržať spravodlivé víno od nového do nového vína. Strední vinohradníci sa v neúrodnom roku zadĺžia sčasti pôžičkami na výživu, sčasti na vinohradné roboty. No to si veľmi ľútajú, že aj v neúrodných rokoch sú povinní platiť vinohradný deviatok,^[28] daň od toho, čo sa im neurodilo (u nich nemilosrdná smrť proti svojej obyčaji berie i tam, kde nič nie je). Nesplnený deviatok, to horné zo zlého roku musia dávať v nasledujúcom úrodnom roku akoby za trest, že pánboh predchádzajúceho roku nepožehnal úrodu. V úrodnom roku potom len čo stredný hospodár vyprešuje, musí víno predať hneď od preša, lebo už dávno naň nabral, aby mohol povyplácať dane, svoje dlhy a tovarichárov — teda zasa mu nič neostane. Na to vraví, že čo malo zostať, všetko zožrala panská zver, jelene, srnce, vtáci, zajace; keby vraj ich smel strieľať aspoň na svojom grunte, nemusel by robiť na ich výživu. Preto si vinohradník ľúta svoju ťažkú robotu, lebo čo zožerú škodlivé zvieratá, tým by mohol vyplatiť pána, nemusel by sa podaromne mordovať.

Preto sa v tom kraji mnohí pešiari,^[29] domkári nechcú chytiť za hospodárov ani na celodomné usadlosti,^[30] lebo by museli znášať veľké ťarchy a dane — radšej len tovarichárčia,^[31] keďže za tovarichy musia im zaplatiť v úrodnom i neúrodnom roku, a takto získajú viacej než hospodári. Za peniaze si kúpia chleba, omasty aj hotové šaty, na zimnú kratochvíľu ľanu, kúdele i kapustu. Nuž a všetku tuto obživu a zašatenie keď chcú hospodári mať, ale nemajú si za čo kúpiť (lebo hospodárom na sedliackom dome nechcú gruntovní páni vydeliť zo svojej rozsiahlej zeme nič na konopnice^[32] a kapustnice),^[33] uzavierajú kontrakty — no chybné — podľa ktorých ešte na koreni, na kĺči neobraté hrozno predávajú a takýmto obchodom vynášajú do cudzích chotárov. Spomínanú chybu by zemepáni ľahko napravili, keby im bez väčšej vlastnej ujmy dali zo svojich polí zem na konopnice a kapustnice. Podobne ušlo by sa viacej vína im aj poddaným, keby sa najmä lesná zver stiahla do zverníkov a keby sa zajace aj iné vospust behajúce škodlivé zvieratá mohli smelo strieľať, lebo pán z nich nemá toľko osohu, koľko škody narobia jemu i poddaným v sadoch, na roliach a vo vinohradoch.

Tuším, že sa táto moja rada (iba rada, no už dávno ju viacerí napísali nie proti právam, lež na osoh zemepánov) nebude páčiť mnohým pánom, a to najmä tým, ktorí majú radšej nebezpečné poľovačky než užitočné majerníctvo,^[34] než pluh, zbožné jamy^[35] a sýpky. Ale keby im ich služobníci hlásili všetky tie škody porobené zverou, najmä zajacmi tak statočne, ako škody privádzajú chudobu do psoty; keby páni videli tie škody na vlastné oči a pri nich vzdychajúcu, plačúcu chudobu; keby sa na jar, na jeseň vybrali zo svojich vysokých stavaní pod vysokú nebeskú oblohu, do tej všeobecnej bohom okrášlenej paloty a ponížili by sa vyjsť na pole; keby sa svojou láskavou otcovskou prítomnosťou a rečou vmiešali medzi chudobných, no pilných a ťažko pracujúcich poddaných — azda by mi skôr uverili, azda by to, čoho sa tu ja len zďaleka dotýkam svojím perom, videli jasnejšie, precítili srdečnejšie. Azda by aj toľké vlastné i biednych poddaných veľké škody so žiaľom poľutovali a potom by uznali podľa pravdy, čo znamená dobre hospodáriť keď aj nie rukami, ale rozumom, aspoň rozkazom a ešte viacej usilovným dozeraním na všetko. Keby chceli uznať, že zajace sú nám všetkým škodlivé tak ako vrabce (hoci kvôli osohu majú na sebe o niečo viacej mäsa, no robia i väčšiu škodu), vydali by jágrom, perekom^[36] príkaz (sedliakom dovolili — ak by sa im naskytla príležitosť — zastreliť, akokoľvek zabiť či chytiť do osídla iba na svojom pozemku) o vrabčacích hlavičkách, čo sa už v krajine kurentuje^[37] — totiž za každú zajačiu hlavu mal by sa vystaviť ešte vyšší šusgeld^[38] čiže peňažná odmena.

Čudujem sa, prečo u nás pracovití a pilní poddaní nechcú rozmnožovať a opatrovať štepy. Oni vravia: A načo? Pre mrcha človeka, aby mi ho ukradol, pre pánovu zver a zajace? Ba keby som mohol, vyklčoval by som aj ten vinohrad, aj ten sad. Ak ho budem obrábať ako roľu, keď už nie väčší osoh, aspoň tá slama mi zostane za robotu a z nej mi pán nevezme ani deviatok ani horné. Ja som chudobný, bez vína vyžijem, no bez chleba sa neuživím.

Má to svoju príčinu, že sa v týchto rokoch vinohrady klčujú, orú a vysievajú kamdiaľ viacej. Nuž keď veľkí, bohatí hospodári nepomáhajú chudobe odvracať škody, keď sa nechcú hospodárskym okom prizrieť ani vlastným, ani hospodárstvam svojich blížnych, poddaných, keď nevychádzajú na pole, do viníc podľa príkladu rímskych pánov, učených a múdrych vrchností, radcov — ani len na prechádzku, skrátenie dlhej chvíle a kvôli získaniu skúseností. Kým to nebudú robiť častejšie, neuznajú ani pravdu porekadla: Čo oko vidí dobré — srdce nebolí, ale čo oko vidí škodlivé — to srdce bolí.