ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak rozumný človek pouvažuje a spravodlivý kresťan sa zamyslí, uzná, že takýto pálenkou ostrebaný korheľ — ako sme videli — robí zo seba pred svetom špatu, potupu a pred bohom pácha hriešnu ošklivosť. Nepekná ošklivosť je korheľstvo, opilosť a ožranstvo na chlapovi, no ešte ošklivejšia špata je opitá cicuľka, ktorá rada nosieva vo vreckách fľaštičky s pálením, kdekade ich schováva po stavaní aj v kuchyni medzi hrnce; ktorá ich tajne pod komínom, za dverami a medzi priateľkami nahýňa a si z nich upíja; ktorá niekedy predstiera chorobu, len aby si mohla smrknúť pálenky. Prefíkanejšia (keď si chce ovlažiť suché hrdlo) prekabáti muža tak, že si vezme putienku — ako že ide na potok či na studňu vziať do nej vody — a má v nej skrytú fľaštičku, ktorú cestou nechá u šenkára či páleníka a pri návrate od studne strčí ju plnú do vrecka — —

Takáto cicuľka, najmä ak vyrástla pri páleníkovom kotlíku alebo neďaleko neho, už tak ľahko neodvykne od smädu, ktorý sa jej stal druhou náturou, a hoci by ju z nej muž vyháňal kyjom či dubovou masťou,^[18] všetko mu premárni a povynáša z domu.

Netreba ani spomínať, aké nebezpečné je pustiť takú do kuchyne, aby sa obracala okolo ohňa, aby varila, piekla alebo čo i len podkurovala do kachieľ. Smutná skúsenosť už neraz dosvedčila, že ako spôsobili požiar opití fajkári, kuchári, tak veľa ráz už zapálili dom opité gazdiné a kuchárky. Už to tak býva, že kto má do činenia s ohňom — smädí ho; a oheň priťahuje k sebe to, čo mu je podobné — horúčosť spôsobuje horúčosť, oheň sa spája s ohňom.

Prihodilo sa raz, že istá milovníčka trúnku, taká fľaštičková kmotrička, ktorá mala už plný žalúdok i hlavu tohto každodenného fruštika, padla zrazu na zem a ostala celá bez seba. Pribehnutí ľudia síce poznali jej zvyk, ale nespomenuli si hneď, že rada prevracia do seba fľaštičky s pálenkou (a to hneď zrána) a vyľakaní v strachu, aby azda nezišla zo sveta náhlou smrťou, chytro bežali po kňaza, žeby ju zaopatril, dokiaľ je v nej ešte duša. Kňaz nemeškal a tým väčšmi sa k nej ponáhľal, čím čiernejšie mu vykresľovali prípad. Keď pribehol k žene ležiacej bez seba na zemi — keďže ju predtým dobre nepoznal a ani teraz nedostal z nej slova, lebo ju našiel bez vedomia — zaopatril ju rýchlo (ako v takých prípadoch treba zaopatriť) posledným pomazaním, dal jej rozhrešenie, poručil ju bohu a pobral sa z domu — — No na druhý deň sa kňaz dozvedel, že tá žena je už hore, že zasa chodí svieža i zdravá.

Nuž posúďte, ktorí môžete posúdiť, či to nebola špata, ohavnosť nielen pred svetom, ale aj hriešna ošklivosť, nevďačnosť a naničhodnosť voči bohu? Dal by boh, aby sa na takejto fľaškovej Dore nevyplnilo známe porekadlo, ktoré sa preukázalo na Mikulášovi Gochenovičovi: Aký život, taká smrť; aby ani pri smrti od holdovania pálenke nestratila najpotrebnejšie vlastnosti a dary — rozum i dobrú pamäť, žeby naveky nezahynula pre pálené.

Haním a odsudzujem onen potupný, ošklivý, ľudskému zdraviu i svedomiu škodlivý zvyk našich slovenských hospodárov, gazdov a rodičov, že na výročné sviatky pri obede hneď od prvého jedla a nato za každým nasledujúcim pokrmom si dokola pripíjajú pálenkou so všetkými stolujúcimi — čeľaďou, hosťami, ba i s deťmi a vynukovaním ich priam nútia piť. Niet sa potom čo čudovať, že na výročité, ba i na tie najväčšie sviatky bývajú skoro všetci od najmenšieho po najväčšieho keď aj nie opití, otreštení, tak aspoň podnapití — Takto ukazuje hospodár čeliadke, otec deťom škodlivú cestu ku korheľstvu, akoby sa vtedy ináč ani nemohli trochu obveseliť a mierne občerstviť. Nuž a čím sú vtedy väčšie sviatky, tým je to pred svetom väčšia ošklivosť a pred bohom väčší hriech!