ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dedine Hardaburdanovej dlhé roky mávali za pastierov obecného kravského stáda príšelcov, cudzích neznámych ľudí, a tak obyčajne aj darobných, lenivých, nesvedomitých bludárov a svetárov, z čoho potom pochádzala veľká škoda. Lebo títo pastieri nehonievali kravy ta, kam rozkázal richtár a občania, kde bola pre stádo dobrá paša, ale radšej ta, kam sami chceli, kde bol nejaký úzky priestor a tam sa dala zohnať lichva dohromady, aby sa oni sami mohli povaľovať v chládku; a keď pásli v horách, aby mohli zbierať huby, jahody, čučoriedky či dačo podobné alebo — —

A hoci niekedy natrafili na dobrú pašu, nepredstali stádo, aby ju spáslo iba po kúskoch, určitých honoch, a tak paša vytrvala dlhšie, lež rozpustili po nej lichvu širinou kdekade. Tak sa potom stalo, že kravy zanezdobili a zošliapali viacej užitočnej trávy, než z nej zožrali. Nuž a paša, ktorá mohla vydržať niekoľko týždňov, pokazila sa za pár dní.

Títo darobní pastieri bez príčiny okríkali kravy, bili a štuchali ich, hádzali po nich palice, niekedy ich preháňali po suchých vrchoch a cez hlboké jarky, ktoré museli preskakovať, takže nejedna stelná krava i predčasne vyvrhla teľa, niektorá sa pritom dochrámala, ochorela, ba aj zdochla.

Škodu trpiaci miestni obyvatelia podozrievali pastierov, že ich nedbajstvo alebo zlosť je na vine týmto nehodám lichvy. No keďže im to doista nemohli dokázať a ani pastieri nemali čím zaplatiť škodu, museli si gazdovia zapchať ústa iba mlčaním a škodu vynahradiť bolestným vzdychaním. Okrem toho sa báli pastierov vyhrešiť a ich štriafať, aby hospodárom azda nenagrobianili, aby ich pred úradmi neobžalovali, aby sa nepomstili na ich ostanej lichve, aby sa im azda nepohrozili voľajakými čarmi a bobonami — čo ak by aj urobili (ako možno ľahko očakávať od takých ľudí bez svedomia), taktiež by sa im to nedalo dokázať — nuž ľudia boli ticho.

Predtým, dokiaľ takíto cudzí ľudia nepásali v obci kravy, bývalo tam dosť mlieka, dostatok mladého masla i syra na obživu chudobných občanov. Lež od tých čias, ako brali za pastierov cudziarov, sotva mali dosť dojiva pre vlastnú spotrebu aj najbohatší gazdovia. Od ustavičného preháňania z vrchu do doliny a z doliny na vrchy, od šľahania, častého bitia i štuchania boli kravy kamdiaľ chudšie a neužitočnejšie.

Spomínaní naničhodní pastieri mávali aj takú obyčaj, že vždy si vyberali plácu predčasne — kde peceň chleba, kde múku či strovu, od niektorých hospodárov vyberali dopredu i peniaze, ba naposledy si aj vypožičiavali. A keď im ľudia ich plácu nechceli dať skôr alebo požičané pýtali vrátiť, vtedy sa ich museli obávať, aby sa nestali mrzákmi a neprišli aj o svoje vlastné, lebo dudlaví pastieri sa s nimi hneď vadili, vyhrážali sa im, zazerali na nich krivým okom a do ich lichvy zadrapovali ťažkou palicou.

Raz sa takému darobnému kravskému pastierovi dokázalo, že náročky nechal jednu kravu ležať v hlbokom bahne tak dlho, až by tam bola skoro uhynula, keby ju neboli oratovali iní ľudia. Druhý raz prišla naňho žaloba, že dlhé dni tajil, zamlčal istú nehodu, ktorá postihla jednu kravu, a že to z hnevu vyjavil neskoro, lichva musela zdochnúť. Ak sa takéto veci dokázali na tohto zlostného pastiera pri jednej či dvoch kravách, mohol obci zapríčiniť aj väčšie škody, a preto taký škodár nebol hoden, aby ho tam trpeli.

Keď na jeseň prichádzal koniec pastierskeho roka i služby, títo škodliví pastieri — hoci už dávno predtým si vybrali po domoch plácu — predsa ešte všelijakým modlikaním a vyhrážkami vydrančali od ľudí rozličné dary a poživeň. Obyvatelia im dávali od strachu z ich vyhrážok, aby sa ich len šťastlivo striasli.

Aj teraz sa stáva — a je to dosť zlá obyčaj — že i tí a takí ľudia, ktorí nechcú duchovným pastierom prispieť na obživu za starostlivosť o ich dušu, skôr a vďačnejšie, ba i viacej pastierskej pláce dávajú, dva-tri razy do roka ju polepšujú kravským alebo svinským pastierom či inakším svetárom a bludným osobám, keď sa im len trochu pohrozia a ich koľko-toľko nastrašia. Okrem iných príčin i táto bola na vine, prečo sa v tej obci ani jeden poriadny človek nechcel chytiť za pastiera. Kedykoľvek sa úradskí radili u richtára o budúcich nových pastieroch, vždycky aj sami uznali, že by bolo najlepšie, keby každé stádo pásol dajaký človek z obce, ktorého by poznali a tiež on by sa vyznal v miestnom chotári.

Až po dlhých poradách a možno i po zvýšení pláce našiel sa na túto službu jeden miestny občan, a to bol — ako sa dozvieme v nasledujúcich riadkoch — dobrý pastier.

*

Vendelín Petrekovič bol dobrý, bohabojný a svedomitý človek, ktorý pristal za obecného kravského pastiera preto, že mu bolo v predchádzajúcich rokoch ľúto hľadieť na také a počúvať o toľkých škodách, čo postihovali statok občanov, a ešte i preto, lebo sám mal dve dobré dojné kravy, nuž nechcel, aby sa mu pokazili. Hneď spočiatku, dokiaľ sa nezaviazal na službu a dokiaľ nedal prípovedné obecným výborníkom (hoci je to zlá obyčaj, hanebný zvyk a mal by sa skasírovať — ktože to vídal, aby chudobný obecný sluha dával takto obci závdavok, ktorý by mal sám od nej dostať bez vlastnej ujmy), vyjednal si od obce takú plácu, akú mali doteraz aj ostatní kraviari, a okrem toho — ak lepšie dopasie — koncom pastierskeho roka za obecné peniaze jedny nové čižmy. Vyjednal si všestrannú pomoc a spravodlivosť — aby dostal od obce všetko, čo bude žiadať na ochranu, na úžitok stáda i na odvrátenie škody od neho. V predchádzajúcich rokoch škodami natrestaní občania pristali na všetko, čo Vendelín od nich žiadal. Zároveň sa podobným spôsobom zjednal za obecného koniara Bartolem Venčák, ktorý potom pásol koniarske stádo.

Získanie a zjednanie týchto známych domácich a pritom tichých, bohabojných ľudí za obecných pastierov bolo sľubným začiatkom dobrej paše, bol to veľký zisk pre obec aj pre jej stáda.

Ani jeden pastier si dotiaľ tak spravodlivo nezaslúžil svoju mzdu, ani jeden si ju nevyberal s takým dobrým svedomím a poriadkom ako kraviar Vendelín. O obecné stádo sa staral tak svedomite a usilovne ako o svoju vlastnú lichvu. Hneď v prvých dňoch, keď začal vyháňať stádo, kde pri ceste videl mrcha ploty okolo kapustníc, plytké alebo zavalené priekopy skraja ozimín, vedľa ktorých honieval kravy — oznámil to úradským, aby majiteľom týchto pozemkov prikázali opraviť chybné ploty aj priekopy, žeby cez ne kravy nevchádzali do škody, čo ak by sa stalo proti jeho vôli, potom jemu nedávali za vinu.

Na Vendelínovo upozornenie musel richtár prikázať všetkým občanom, aby pred svojimi domami zarovnali jarky a jamy, odstránili ostré kamenie, a kde — v dedine aj vonku za humnami, za stodolami — boli zanedbané, prevalené zbožné či dajaké inakšie jamy, museli ich navrchu dobre zadebniť alebo celkom zahádzať. Podobne i v chotári, po horách, kadiaľ honieval Vendelín stádo, všetky vymleté, vodou zaliate cesty, marastnaté jaminy, do ktorých zapadali kravy, museli ľudia od obce opraviť a zaplniť tu šmánim, tam štrkom, niekde väčším kamením, museli porobiť dobré tvrdé cesty, čím pomohli aj stádu aj miestnym furmanom.

Po takýchto nových poriadkoch už nebolo počuť, že by bolo voľaktorú kravu na pasienku postihlo nešťastie, že by bola ochorela alebo zdochla, či ostala vonku. Vendelín bol rozumný pastier a dotiaľ pilný hospodár, ktorý ešte predtým viac ráz prečítal štvrtý diel tejto hospodárskej knižky, a preto podľa jej naučení napomínal hospodárov i gazdiné, aby v letných mesiacoch — v júni a júli aj v auguste — napájali kravy čerstvou vodou hneď zrána doma, prv ako ich vyženú do stáda, žeby ich vonku veľký smäd nenútil piť z každej smradľavej kaluže. Nuž a potom keď naisto vedel, že gazdiné kravy doma napojili, nikdy stádo nepripúšťal k takej vode a tak ho ochránil pred nákazlivými chorobami. Podobne pripomínal aj hospodárom, aby po každých dvoch týždňoch dávali kravám lízať soľ — vyčistí im žalúdok a pomôže lepšie tráviť.

Vendelín nevyháňal lichvu na pašu tak skoro ráno, ako robievali niektorí nerozumní pastieri a ako prikazovali nevedomní hospodári. Na jar i v jeseni stádu tak lahodil, aby prišlo na pasienok, až keď už z neho vypáli slnko chladnú rosu, keď zíde mráz a vyparí sa škodlivá mrazivá vlaha, keď slnko studenú zem dobre zahreje, keď ju zamúlenú dážď poriadne zmyje, až keď z nej zíde múľ a vypáchne snehová usadlina — až keď pasienok zarastie peknou čistou trávou. Vendelín totiž vedel, že takýto škodlivý pasienok zapríčiňuje potom v stáde všelijaké letné aj zimné choroby. V lete vyháňal kravy včasráno predo dňom, aby smädná lichva — keď sa nemá zrána kde napojiť — vyšla na čerstvú rosu, čo by si mali všímať všetci pastieri aj starostliví hospodári. V lete stádo nehonil po veľkom prachu, ale ho obchádzal. Napoludnie naháňal kravy do chládku; nikdy ich nepásaval na vlhkých, bahnistých, lichve škodiacich miestach. Vendelín vedel, že hlinou zamúlený pasienok je pre rožnú lichvu hotová otrava a jed, že je škodlivejší než padnutá ruda. Vedel rozpoznať (to by mal vedieť každý pastier), kedy padá škodlivá ruda, sladká škodlivá rosa — keď padla, hneď vtedy obrátil stádo inam, na inú stranu chotára alebo ho riadne dohnal domov a gazdov upozornil na nebezpečnú príhodu, aby lichvu nevyháňali von skôr, ako zatrúbi na ulici. A to že bude až vtedy, keď zistí, či sa už na pasienku nestratila škodlivá ruda. Z následkov takejto chybnej paše Vendelín hojil kravy tak, ako uvádza naučenie v druhej časti štvrtého dielu po vysvetlení liekov a pred prídavkami.

Petrekovič sa takýmito dobrými poriadkami obci páčil, spokojní s ním boli aj preto, že si nevzal na výpomoc cudzieho služobníka — pomáhal mu iba jeho syn Kubo. Čo Jakub videl a počul od svojho otca, aj čo mal za povinnosť robiť pri stáde, všetko usilovne zachovával. No jednako sa neraz pritrafilo, že mrcha ľudia pre maličkosť zle nakričali aj na dobrého pastiera aj poslušného Kuba i šomrali proti nim. Lež to je nemožné, aby obecný sluha — richtár alebo pastier — vždy uhovel všetkým v obci, aby cez celý rok nik naňho nepozrel krivým okom, v obecnej službe je to nemožná vec, lebo nenarodil sa ten, aby sa i pri najlepšej vôli páčil všem. Stáva sa v obci, že jeden chce to, a druhý s tým nesúhlasí, tretí chce iné a štvrtému sa to nepáči. Ak by mal obecný sluha v týchto rozporoch urobiť po vôli všetkým, musel by jednu vec v tom istom čase aj spraviť a zároveň aj nespraviť — čo je nemožné tak, ako je nemožné všetkým vyhovieť, všetkých poslúchnuť, ale treba sa držať podľa rady väčšiny a rozkazu vyššej vrchnosti v obci.

No pilný Vendelín veľa nedbal o mrcha jazyky zlých ľudí, lež robil to, čo mu predstavení kázali a čo sám uznával za dobré — daromný hlas ostatných ľudí púšťal mimo uší. Ak sa dakedy či už jemu, či jeho synovi aj pritrafilo v niečom pochybiť (lebo pochybí sa i z ľudskej krehkosti), svoju chybu sa každý usiloval všemožne napraviť a viacej do nej neupadnúť.

Ktokoľvek tieto dve rozprávky číta alebo počúva, môže sa naučiť, ako má bedliť na svoju lichvu. A či je v obci dobrý alebo zlý kraviar, z týchto rozprávok sa môžu poučiť richtári, úradskí a obecní radní, čo majú žiadať od pastierov, keď ich prijímajú do služby, ako majú na nich dozerať vonku pri pasení stáda, či ho kdekade nepreháňajú a či ho pasú, ako pásaval dobrý pastier Vendelín Petrekovič.