ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Hornej Lužici^[16] (v jednej dedine) žil hospodár Mikuláš Gochenovič, ktorého ľudia častejšie volali Mikulášom Korheľovičom a takýmto zmeneným priezviskom ho karhali, aby už raz nechal to hanebné korheľstvo. Gochenovič gazdoval predtým na usporiadanom hospodárstve a mal sa dobre, ale za krátky čas vyšiel na takú psotu, že jeho dietky chodili polonahé, otĺkali cudzie prahy a žobrali chlieb. Túto biedu nezapríčinilo nič iné ako otcov sklon k pálenke. Sprvu začal iba s malým množstvom trúnku, no potom pil kamdiaľ viac. Ráno vypil najprv iba glg páleného, potom riadne dva aj tri glgy, a tak pil čoraz viacej, stával sa väčším a väčším korheľom.

Farár tej obce bol ku každému dobrý človek a mal súcit s Gochenovičovou ženou, ľutoval jeho deti a všemožne sa usiloval odvrátiť ho od potupného priestupku korheľstva. Raz si ho dal zavolať k sebe a začal mu mierne po priateľsky vyčítať pitie pálenky, dohováral mu, aby neprivádzal do nešťastia nielen seba, ale aj svoju ženu a dietky.

„Počujte, milý Gochenovič,“ vravel pán farár, „pálenka je liek, ja nemám nič proti tomu, aby ste z nej užili za glg kedy-tedy, povedzme keď máte vyjsť ráno na pole robiť do hmlistého či vlhkého počasia. No veľmi zle robíte, že tento liek používate ako svoj každodenný nápoj. Tento trúnok je poriadne tuhý a rozpaľuje. Sám to spoznáte, že pálenka odoberá chuť do jedla, ba spôsobuje zlatú žilu, buchot srdca, trasenie údov a oslabuje pamäť. Veru musím vám úprimne a otvorene povedať, že odkedy pijete tak veľa páleného, zdáte sa mi oveľa slabší na rozum, než ste bývali predtým. Nuž obávam sa, že ak zotrváte v tomto zlozvyku, opustia vás a znecitlivejú vám všetky telesné zmysly. Vaše hospodárstvo ide dolu vodou, to vidíte aj sám, exekútor vám zo dvier takmer nevychádza. Okrem toho sa vám vysmieva celá dedina, malé deti, kde vás len vidia a len čo vás zbadajú, vykrikujú na vás: Gochenovič-Korheľovič! Gochenovič-Korheľovič! Pomyslite si aj na predchádzajúce časy, keď si vás vážil každý človek, dokiaľ ste neprepadli korheľstvu. Pamätáte si, aké ste mali pekné hospodárstvo, ako vás milovala žena, ktorá teraz nad vami vo dne v noci bolestne vzdychá, bedáka a plače? Počúvajte, Gochenovič, rozmyslite si to, znechajte sa pálenky, napravte sa! Ešte je čas. Ja urobím, čo budem môcť, aby som vám v obci pomohol znovu k statočnosti, vážnosti a k dobrému menu. Aj váš tesť vás podoprie, podporí vaše hospodárstvo, aby ste sa natoľko pozdvihli, že by ste mali na každý deň chleba a živnosti. Nuž podajte mi na to ruku, milý Gochenovič, veď ste vy predtým boli dobrý človek. Urobte si v srdci predsavzatie, že premôžete svoj zlozvyk, že prevládzete to hanebné a bezbožné korheľstvo!“

Takto dohováral dobrý a láskavý kňaz korheľovi. A Gochenovič, ktorý toho rána zostal triezvy, lebo musel ísť do fary, ľútostivo ako dieťa plakal nad svojím priestupkom a povedal:

„Nech im pánboh zaplatí, dvojctihodný a velebný pán farár! Oni sú môj strážny anjel a teraz ma ratujú zo skazenosti aj pred zahynutím.“ Viacej nevládal povedať pre plač a zadŕhajúci ho vzlykot.

Z fary odišiel s pevným predsavzatím, že už nikdy viacej pálenku neokúsi. Keď prišiel domov, objal ženu okolo krku a so zaslzenými očami jej rozprával, ako mu pán farár obmäkčil srdce, takže si pevne zaumienil, že už nebude pálenku piť. Žena i s deťmi padli na kolená od radosti a ďakovali — deti za otca a žena za muža — bohu, že sa Gochenovič polepší a oni zasa vyjdú zo svojej biedy. Žena mužovi sľubovala, že mu vďačne kedy-tedy prinesie glg páleného, len aby viacej sám nechodil do šenku, hostinca, aby sa tam neschádzal s holbovými^[17] kamarátmi a nestaval sa o dva-tri dúšky či holby.

A naozaj, celé tri týždne sa Gochenovič zdržiaval doma a zachovával sľub. No v tej dedine, kde býval, je taká obyčaj, že na svadbách a krsteniach býva pivné prepíjanie, čiže po odbavení hostiny doma poberú sa hostia na pijatiku do šenku. Idú ta kmotrovci, ktorých je dakedy aj desať-dvanásť, na každý stôl postavia pred hosťov veľkú kanvu piva, k nej i holbu pálenky a tam si poriadne pripíjajú, ktorý nad ktorého upíjajú. Jednému Gochenovičovmu strýcovi sa pritrafilo, že sa stal kmotrom, kvôli nemu a na jeho uctenie šiel aj Gochenovič do šenku. (Nešťastná príležitosť, čo si nielen polepšených, ale už aj svätých priviedla do hriešneho úpadku! Nešťastné korheľské kamarátstva!)

Keďže Mikuláša v hostinci jeho holboví kamaráti podpichovali, hanili ho a vysmievali sa mu, že odvtedy, ako mu pán farár zmyl hlavu aj bez lúhu, nesmie už piť, že pozabúdal svoje pohárikové nôty — pomyslel si: Ech, raz si vypiť nie je vždycky piť! Upil si, pripíjal a upíjal si kamdiaľ viacej, až potrafil na starodávny chodník; oslopaný, páleným otreštený vyšiel na svoju starú nôtu. Znovu sa mu vrátil niekdajší neuhasiteľný smäd, zasa pil ako predtým každý deň, ba logal, strebal ešte viacej a neraz prepil rozum aj svedomie.

Žena ho často zo šenku — zakrákoreného tam s kamarátmi, uvelebeného medzi džbánmi a obloženého pohárikmi aj fľašami — volávala domov; najmä vo sviatok ho odvádzala od takejto hriešnej príležitosti a napomínala ho, aby šiel na služby božie. No márna bola jej unovácia, napomínanie na dobré — akoby hádzal hrach na stenu, korheľa sa nechytila zbraň prosieb. Ešte ju vždy okríkol, zdupačil na ňu, jej vernosť i manželskú lásku odmeňoval špatnými nadávkami aj hrešením, a len čoraz väčšmi nazeral do pohárikov a díval sa hlbšie do džbánkov.

V opilosti blúznil a rozprával nesvedčné, nehaneblivé hriešne reči, často sa vadil a doháňal s ľuďmi, po ulici sa potáčal, mrmlal a svojím korheľským jazykom zavadil aj do nevinného; výskal, vykrikoval, čím vyvolával von ľudí, aby videli, že je zasa ožratý. V opilosti sa neraz pobil, ale aj on veľa ráz obsiahol a neprešiel nasucho, často ho i potrestali. Mikulášovo hospodárstvo znovu išlo dolu vodou, až naostatok prišiel o dom aj o celý majetok. Jeho dietky sa museli živiť žobráckou kapsou a otĺkať ňou cudzie prahy. Gochenovič prišiel napokon o rozum i ostatné telesné zmysly a umrel ako hovädo v akejsi hnojnicovej jame, kam spadol vo svojej poslednej veľkej opilosti.

Potom ho vrchnosť na výstrahu ostatným korheľom zakázala pochovať na posvätné miesto — cintorín, v noci ho z tej hnojnice vyvliekli ako zdochnutú mršinu do akejsi priekopy a tam ho zahrabali, zahádzali zemou. Nikto ho neodprevádzal na tomto potupnom pohrebe, ani ho nik neoplakával, ba ani len nepoľutoval, lebo jeho žena už predtým od ľútosti — psotou zúbožená, utrápená — umrela a jeho dietky sa rozbehli po krajine so žobráckymi tanistierkami. Dvaja Gochenovičovi synovia sedeli uväznení v šarhovni, kam ich priviedla ich zlá, neporiadnym otcom popustená vôľa, keďže sa o nich nestaral a ich dobre, statočne nevychoval. Tak sa i v tomto prípade stalo, čo často skusujeme, že aký otec, taký syn; aká matka, taká Katka a že jablko nepadá ďaleko od stromu.