ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred niekoľkými rokmi v Enenovej žil hospodár Vendelín Šidlík, ktorý si dietky tak vychoval a naučil, že nám to môže poslúžiť za pekný príklad.

Tento pilný a zároveň nábožný hospodár Šidlík nenechával svoje deti ráno dlho spávať, aby nenavykli záhaľčivosti a spachtošstvu. Museli vstávať včasráno, samy sa obliekali, očesali, umývali, otčenáše a iné ranné modlitby sa modlili a každý deň museli pobožne odriekavať krátky domáci katechizmus. Do ruky nesmeli chytiť krajíček ani smidku chleba prv, dokiaľ sa nepomodlili, dokiaľ o to nepoprosili otca i mater. Bez poprosenia nemohla im dať mati ani potajomky či už slížov, žgancov, trhancov alebo buchetky. Po vytiahnutí chleba z pece nesmeli jesť mäkké, ešte teplé osúchy, lokše a cipavky,^[45] od ktorých iné deti tak často ochoreli. Keď prišla hodina odchodu do školy, otec ich vystrojil jedným krajíčkom tvrdého chleba — a keď prišli domov, museli rozpovedať, čo sa v škole naučili. Doma im potom, okrem učenia sa školských lekcií, nedal postávať, zaháľať, museli robiť, čo zvládali: Perie driapali, strovu^[46] preberali a podobne. Cez zimné vyučovanie sa v škole naučili čítať, písať, trochu počtovať a vedeli naspamäť hospodársky katechizmus.^[47]

Na jar oddelil otec každému chlapcovi aj dievčaťu nejakú hriadku v záhrade, dal im semienka všelijakých kvetín aj zeleniny na kuchynské potreby a prikázal im, aby si každý svoje hriadky skopal, zasial, okopával a polieval. Pritom sľúbil, že tomu, kto bude mať skoršiu, väčšiu a krajšiu úrodu, kúpi na prvom jarmoku po nove to alebo ono — dajaký pekný dar, novú šatu, čižmičky či klobúčik — —

Podobne na poli dal každému kus role; dievčence si ta sadili ženskú starostlivosť vyžadujúce potreby do kuchyne aj pre kravy, ako šošovicu, cícer, fazuľu, repu a inú strovu. Chlapci si siali raž, ovos aj viku. Keď mladí zviezli úrodu, štvrtinu z každého druhu plodín dali otcovi do gazdovstva, ostatné si nechali pre seba a odpredávali na svoju ruku. Za utŕžené peniaze si s otcovým vedomím kúpili potrebné šaty. Tak to vyšlo najedno, akoby im to kupoval otec zo svojich zgazdovaných peňazí, a deti si aspoň privykli na pilnú prácu a svedomitú usilovnosť. Otec pritom spravodlivo opovedal a odovzdal deviatok i desiatok^[48] aj z úrody detí.

Otec mal zo svojich detí radosť cez deň i večer. Našiel im robotu aj pri kahanci, pri sviečke čítavali. Vždy večer muselo si každé dieťa do svojho lajstríka zapísať, čo cez deň robilo, čo sa mu urodilo a aký malo príjem z úrody. Potom sa deti s otcom alebo materou pomodlili večerné modlitby; neskoro líhali, a ráno predsa museli skoro vstávať. Vo sviatok išli čisto oblečené ticho do kostola, kde sa správali pobožne. Slovom — vždy a všade bolo na nich poznať, že sú to usilovné a pobožné deti zbožnej matere aj otca, od ktorého často dostávali takéto a podobné naučenia:

„Deti moje, hneď od rána až do večera vzývajte boha, najmä však vo sviatok ráno a popoludní. Vážte si otca i matku, medzi sebou nažívajte svorne, s čeliadkou sa dobre sporadujte, majte v úcte a poslúchajte starších ľudí, nikomu neubližujte, ani žobrákovi, a na nikoho nevykrikujte. Nebuďte prieberčivé ani v jedle ani v šatách. Iných neposudzujte, neohovárajte; nebuďte lakomé ani závistlivé, ani maškrtné! Také deti a tých sluhov, ktorí radi maškrtia, vykrádajú z hrnca či misy, ktorí radi zberajú smotánku z mlieka, iba mastnú kašu majú v obľube a od nemastnej utekajú; také deti, čo rady vynášajú jabĺčka, hrušky a nič nenechajú na pokoji — nie sú ľuďom vzácne, ani ich nechvália, lebo svojimi lepkavými rukami ľahko sa dajú na krádež, na kmínstvo. Veru, milé deti moje, bolo by na hanbu vám a po mojej smrti aj môjmu menu, celej vašej rodine, keby vás ľudia ohovárali za nejaký taký kmínsky priestupok, keby pred vami zatvárali dvere alebo (od čoho nech vás chráni pánboh) keby vás dakedy väznili, šľahali za krádež. Aby ste sa tohto všetkého lepšie vyvarovali — aby ste potajomky nechodili do cudzích záhrad, vinohradov ani do cudzích dvorov, do kuchyne, tým menej do komory alebo do izby, aby ste cudzie veci nechali na pokoji — dobre si zapamätajte túto rozprávku:

*

V dedine Longimane^[49] žil hospodár Severín Dlhoruký a mal jednu dcéru, ktorá však bola vychovávaná veľmi voľne, slabo a rozmaznano. Keď bývala doma s mamkou, strojili si maškrtné fruštičky. Na každé sviatky, hody musela mať mastné pagáčiky, pečienočky, až sa jej od nich trhali zamastené vrecká, a koláčiky zamiesené so smotanou i hrozienkami. Tak sa naučila na takéto lahôdky, že jej kamdiaľ viac prichádzali na chuť, takže kedykoľvek išla do mesta na trh predávať vajcia, kurence, ovocie, zeleninu, vždy si potajomne prisvojila zopár grajciarov a vždycky si za ne v sklepe kupovala sladkosti, ako hrozienka, šiflíky,^[50] koláčiky alebo šnúrky a prstienky. Kade chodila, tade vyťahovala maškrty a žula ich alebo cmúľala.

Neskôr postihlo jej otca nečakané nešťastie, vyšiel na žobrotu a jeho dcéra bola nútená ísť do služby. Začala teda slúžiť u richtára obce a v službe — podobne ako doma — maškrtila. Keďže dobre sa majúci richtár nemusel chodievať tak často na trh, ani naň posielať, nemohla sa týmto spôsobom dostať ku grajciaru, peniažkom na maškrty, nuž lepilo sa jej iné na prsty. Čo popadla, potajme brala, skrývala do svojej truhly — raz biele cverny, inokedy haras,^[51] kúsky hodvábu, tenké plátno, ba i perie z podušiek vykrádala gazdinej, vyvláčala z hrncov, koštovala nedovarené a potom sa vyhovárala na psa, na mačku, zvaľovala to na iných služobníkov. Ukradnuté veci vynášala kedy-tedy tajne kupčiacim susedám, židovkám a páleníčkam za maškrty. Keď gazda nechal dakedy na okne ležať grajciar či turák^[52] alebo mal nejaký peniažtek vo sviatočnom kabáte, spratala ich aj bez rozkazu. Vedela veru dobre vyvesovať, vysúšať kabáty aj gazdinine sukne a voľačo si z nich uchytiť, aby mala za čo kupovať pozlátku, šnúrky a stužtičky, aby sa mala čím chváliť i zavďačovať dievkam a paholkom.

Keďže k richtárovi prichádzali všelijakí páni a cudzí statoční ľudia, ktorí uňho obedúvali, odkladali sa zavše na isté miesta lepšie jedlá, ktoré neboli pripravené pre služobnú čeľaď; maškrtná Veronka — akoby to zverili na jej zuby — hneď z nich brala dežmu.^[53] Ešte prv, než páni dežmári^[54] začali alebo skončili, zhynuli na takých mimoriadnejších obedoch u richtára vše panské servítky, stolové či vreckové ručníčky, raz lyžica, inokedy nôž alebo dačo iné.

Mrzelo to richtára, ináč takto statočného a prívetivého človeka. Začul kedy-tedy o svojej služobnej dievke, že je vraj maškrtná, nuž si pomyslel: Počkaj, kto je maškrtný, ľahko hocičo potiahne. Musím ja i tejto dievke voľačo nastražiť, nenápadne podhodiť, ako že stratiť (tak sprobúvajú sluhov), či to vezme, a či to odovzdá mne alebo mojej žene, že to tam a tam videla, našla — — Urobil tak richtár raz, druhý raz, ale čo v dome vedome stratil, musel sa s tým nechtiačky rozlúčiť pre nevernosť, nestatočnosť svojej maškrtnej, falošnej, kmínskej služobnej dievky. No ešte len potom udrel na ňu durichom;^[55] najprv sa vyzvedal na svoje, potom aj na zhynuté veci hostí a všetky tie škody aj krádeže. Ihneď otvoril jej truhlu a našiel v nej všetko od najmenšej nitky až po najdrahšie ručníky a iné cenné pokradnuté veci. Nato ju dal zavrieť do tmavej, dusnej a smradľavej temnice, kde ju blchy, vši, ploštice a iná nezdoba trápili väčšmi než jej hriešne kmínske svedomie.

Sprvu všetko tajila, svoju vinu zvaľovala na iných ľudí; lež keď počula, že bez jej vedomia otvorili truhlu, keď videla, že ňou spomenutí ľudia smelo jej pozerali do očí, musela stíchnuť. No jednako sa nechcela priznať ku všetkým krádežiam, až kým ju nevzali na strašné muky, pri ktorých takýmto zlodejom rozličným spôsobom vykrúcali údy, zväzovali ich, naťahovali na škripec, mliaždili, tĺkli a bili. Keďže to boli až také prehrozné tyranské nástroje, že sa v nich od bolesti aj nevinný priznal k tomu, čo nikdy neurobil, preto v našich časoch tieto mučidlá zakáza1i a odstránili. Maškrtnú Veronku všelijaké muky a živá nezdoba tak utrápili, že po istom čase umrela v tom vyslúženom tmavom a dusnom väzení.

*

Nuž, deti moje, zapamätajte si porekadlo: Aký život, taká smrť. Možno ani Veronka by nebola ušla poprave, keby nebola svoj maškrtný a kmínsky život skončila vo väzení. Jej maškrtná nátura ju tak potupne zniesla zo sveta. Keby jej už od mala neboli matka aj otec povoľovali lahôdky a sviatočné maškrtky, keby jej otec nebol dával peniaze, mohla sa vyhnúť tejto svetskej hanbe, aj naďalej sa mohla čestne a statočne živiť. A okrem pozemského nešťastia — ktoževie ako pochodila jej duša na druhom svete, kam sa dostala, či jej nebeský kráľ nepovedal to, čo sa čítava na devätnástu nedeľu po Duchu svätom v evanjeliu svätého Matúša vo dvadsiatej kapitole: Zviažte jej nohy aj ruky a vyhoďte ju do vonkajšej tmy, kde bude plač a škrípanie zubov! Synkovia a dcérenky moje, počúvajte, ako sa končí to evanjelium: Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených — —

Ak by sa vám prihodilo, že by ste sa raz museli chytiť do služby, a nepoznali by ste prácu a povinnosti takého sluhu, prv než sa zjednáte, dohodnete a dáte slovo gazdovi či gazdinej, najprv sa vyzveďte, aká bude vaša služba, aká robota i aké povinnosti vás čakajú cez rok, aby ste si vedeli zjednať plácu podľa obyčají, miesta i stavu aj služobnej povinnosti. Nie aby ste potom cez rok povedali: Ja robím viacej, ako som povinný, neskoro líham, skoro musím vstávať, často sa mi ujde robiť aj za iného, nuž vynahradím si to; vezmem si z gazdových peňazí, z jeho zbožia alebo z gazdininho plátna, peria či zo strovy. Veď mám zjednaný malý plat, a mnoho robím, za čo mi gazda veru nikdy nezvýši plácu. Ak si to nebudem môcť ináč vynahradiť, aspoň zjem, vypijem aj vyše svojej porcie, patriacej mi čiastky jedla, hoci z gazdovho, z jeho vinohradu, z jeho komory, z jeho slaniny alebo omasty — veď i ja robím okolo toho — —

Takto sa to, milé deti, nesmie robiť, to by boli hriechy služobnej čeliadky. Pokiaľ ide o plácu, sluha si nemôže vyhľadávať takúto potajomnú vynáhradu k malému platu, najmä ak vedel na akú robotu a za akú plácu vstupuje do služby; dobrovoľne pristal, teda musí byť spokojný so mzdou, aby mu hospodár nepovedal, ako hovorí u svätého Matúša v dvadsiatej kapitole (pozorne si vypočujte evanjelium, ktoré sa bude čítať v kostole na deviatnikovú nedeľu) šomrúcemu sluhovi: Nekrivdím ti — či si sa nezjednal so mnou za takú plácu? Kto si čo zjednal, podľa pravdy môže pýtať iba toľko, a nie viacej. Vezmi teda čo je tvoje, a choď! Chcem dať aj tomu poslednému sluhovi toľko, koľko si zjednal. Aj toto evanjelium sa končí spomenutými už slovami: Lebo mnoho je povolaných (do služby, na tovarichy), ale málo vyvolených, pilných, pracovitých tovarichárov, verných a spoľahlivých sluhov.

Nuž ak by ste vy dakedy ako sluhovia jeden za druhého (azda chorého) robili viacej, vtedy si pýtajte od hospodára zvýšenie pláce; iste nebude proti tomu, aby vám polepšil, spravodlivo vás vyplatil, a tak si získal dobrú čeľaď. Ak by ste niekedy mali v službe nedostatok jedla, neškamrite, ukážte sa, že viete aj voľačo vytrpieť ako pokutu za svoje hriechy, potom podobrotky pýtajte — keď vám nedá gazda, dá pilná gazdiná — len nič nekradnite. Čo si spravodlivo vyslúžite, to cez sviatky nemárnite, ale si odkladajte do pušky, každý do svojej pokladnice. Učte sa odkladať od mladi až do staroby, od začiatku roka až do jeho konca, tak sa môžete potom preukázať peniazmi aj novými šatami; ľudia vás pochvália, že ste dobre poslúchali, dobre slúžili, že viete, čo v hospodárskom katechizme vyznačuje na sluhovi trojnásobná litera K.

Povedzme, že by ste dakedy prijali závdavok na budúcu službu, a potom by sa vám to miesto nepáčilo — poproste toho gazdu, od ktorého máte závdavok, aby ho prijal späť a vás prepustil. Keď na to dobrovoľne privolí, zbaví vás záväzku nastúpiť k nemu do služby; a on to môže ľahko urobiť, ak si sám nájde nového služobníka alebo ak mu vy niekoho nájdete namiesto seba. No ak by ten hospodár nechcel vziať závdavok naspäť, museli by ste u neho nastúpiť do služby. Kto by vás však od toho odvádzal radou či azda väčším závdavkom, prísľubom vyššej ročnej mzdy, ten by zhrešil proti desiatemu božiemu prikázaniu. Nikdy sa nevyhovárajte ani tým, že neraz sluhovia závdavok nevrátia a zjednajú sa do služby druhému — to nie je dovolená, ale hriešna obyčaj. Sluha je odvtedy, čo vzal závdavok, ako zapredaný väzeň, tým závdavkom je zaviazaný slúžiť gazdovi za zjednaný plat, tým činom zapredal sám seba, od toho času nevládne sám sebou ani svojou vôľou, ale podlieha gazdovej vôli. Takto sa teda nikdy nevyhovárajte, lebo je to zlá a hriešna obyčaj, ktorá vás nezbaví hriechu. Zvyčajne zlí ľudia hrešia, kradnú, cudzoložia — no z toho nevyplýva, že sa tak smie robiť.

Keby sa vám pritrafilo, že by vám v službe nejaká veľká a ťažká prikázaná práca mala uškodiť na zdraví, na dobrom mene a statočnosti, najprv to oznámte gazdovi, gazdinej, aby vám pri tom pomohli. Ak by sa vám v dome nepomohlo, jednako neutečte potajme zo služby, lež to najskôr oznámte richtárovi alebo pánu farárovi a potom pokračujte podľa ich rady. Nepočúvajte ani ostatnú čeliadku, ak by vás navádzala na dačo zlé. Hoci by vám hospodár kázal alebo gazdiná vás navádzala na voľačo hriešne — napríklad aby ste vypásaním robili škodu na cudzích gruntoch, či kradli — vtedy nie ste povinní poslúchnuť; radšej si vyjednajte, aby ste mohli chodievať každý sviatok na kázeň alebo popoludní na katechizmus.

Na dnešok máte už dosť môjho naúčania, večer choďte na besedu; vy, dievčence, medzi ženy a vy, chlapci, medzi chlapov — dneska sa tam bude čítať o smutnom prípade Vlčkovej Betušky. Doma mi ho potom vyrozprávate a uvidím, či ste si to tak zapamätali, ako to tu mám vytlačené v tejto knižke. Zvedavý som, aké poučenie si vezmete z toho príkladu.“